Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 20, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/33/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109203224
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8109203224.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa J. E., bytom G. č. XX, J., proti odporcom 1. Ing. H.
D., bytom V. Y. č. X., R., 2. V. F., bytom J. R. č. XX, J., 3. F. J., bytom J. R. č. XX, J., 4. MUDr. G. P.,
bytom F. č. XX, J., 5. Ing. H. F., bytom J. R. č. XX, J. a 6. Ing. H. P., bytom Z. č. XXXX/X, J., v konaní
o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov
zo dňa 31.1.2011, č.k. 28C 51/2009 - 146 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa 1 na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcom v 1. rade až 6. rade náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu v sumách, ktoré
vyčíslil vo výroku o náhrade trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal, aby súd určil
náhradu za užívanie nehnuteľnosti, na ktorých je postavený obytný dom, ktorého jednotlivými vlastníkmi
bytov sú odporcovia v 1. až 6. rade a to za obdobie od 23.2.2007 do 31.12.2007 a od 1.1.2008 do
20.2.2009 vo výške jednotlivých spoluvlastníckych podielov.

Po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého navrhovateľ je výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C 1508 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 215 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom, súpisné č. 5321, zapísaný
na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú odporcovia v 1. až 5. rade, odporca v 6. rade odpredal byt
odporcovi v 1. rade. Vklad bol povolený 22.8.2007. Odporcovia v 2. až 6. rade nadobudli vlastníctvo
k bytom a k spoločným častiam na zariadení bytového domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva
družstevného bytu s Bytovým družstvom v J..

Navrhovateľ tvrdil, že odporcovia užívajú jeho nehnuteľnosť bez primeranej náhrady. Vo svojom tvrdení
sa opiera o článok 1, dodatkového protokolu číslo 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, s tým, že týmto dodatkom je viazaná aj Slovenská republika. Podľa názoru navrhovateľa zákon o
vlastníctve bytov č. 182/93 Z.z. je v rozpore s týmto článkom 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne

užívaťsvojmajetok.Nikohonemožnozbaviťjehomajetkusvýnimkouverejnéhozáujmuazapodmienok,
ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Navrhovateľ má za to, že síce na
základe zákona č. 182/93 Z.z. vzniklo vlastníkom bytov vecné bremeno k predmetnej nehnuteľnosti,
myslí si však, že je to v rozpore práve s týmto dodatkom.

Odporcovia považovali žalobu za nedôvodnú a poukazovali na to, že výkon práv a povinností

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a
oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Poukazovali ďalej na to, ženedochádza k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa. Pozemok o výmere 215 m2, na ktorom
je postavený bytový dom užívajú odporcovia v súlade so zákonom a nie bez právneho dôvodu. K
úvahám navrhovateľa poukázal na to, že ide o prinajmenšom rovnocenné práva, teda vlastnícke právo

navrhovateľa k pozemku a vlastnícke právo odporcov k ich bytom, pričom odporcovia majú za to, že
vlastnícke právo navrhovateľa k pozemku nemôže byť preferované pred vlastníckym právom vlastníkov
bytov. Listina základných práv a slobôd platí pre všetkých rovnako, všetci majú rovnaké práva a
povinnosti a poskytuje sa im rovnaká ochrana. Zákonodarca zriadil špeciálnou právnou normou zákonné
vecné bremeno v prospech pozemkov nachádzajúcich sa pod bytovým domom, ako aj k priľahlým a

súvisiacim pozemkom. Preto je potrebné posudzovať právne vzťahy podľa špeciálnej právnej úpravy -
zákon o vlastníctve bytov, ktorý chráni vlastníka bytu v nerušenom užívaní bytu. Z, dôvodu právnej istoty
vzniesli aj námietku premlčania, keďže vecné bremeno bolo zriadené zo zákona v roku 1993 a tento
nárok mohol byť odvtedy uplatnený.

Súd ďalej zistil, že na parcele KN C 1508 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2 je postavený

rodinný dom súpisné č. 5321, ktorého vlastníkmi sú odporcovia. Tento bytový dom bol postavený
začiatkom 70-tych rokov Bytovým družstvom v J.. Stavebné povolenie bolo vydané MsNV odborom
výstavby v Prešove. Navrhovateľ predložil súdu znalecké posudky. Zo znaleckého posudku Ing. H. Y.
č. 053/2007 vyplýva všeobecná hodnota nehnuteľnosti a následne vypočítané nájomné za rok 2007
vo výške 12,08 Eur za m2. Navrhovateľ predložil aj znalecký posudok č. 167/2008 Ing. E. O. zo dňa

2.10.2008, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a vypočítal výšku nájomného za
rok 2008 na sumu 14,77 Eur na m2.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 23 ods. 1 a ods. 5 Zákona č. 182/93 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, § 151 o ods. 1, prvá Veta Občianskeho

zákonníka, § 221 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a dospel k nasledovným záverom.

Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že predmetná parcela KN C 1508 o výmere
215 m2 je vo vlastníctve navrhovateľa na základe kúpnej zmluvy z roku 2007. Súd mal preukázané,

že na tejto parcele je postavený bytový dom, ktorý bol v 70-tych rokoch postavený Bytovým družstvom
Prešov a v tomto prípade sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 221 ods. 1 Občianskeho
zákonníka platného do 31.12.1991 nemohlo jednať o neoprávnenú stavbu, keďže tú mohol pred rokom
1992 zriadiť len občan. Keďže v tomto prípade stavbu organizovala organizácia Bytové družstvo Prešov,
nejde o neoprávnenú stavbu, preto nie je možné vyporiadať vzťahy medzi vlastníkom stavby a pozemku

ako pri neoprávnenej stavbe podľa aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka § 135c.

Ďalej mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporcovia na základe kúpnych zmlúv s bytovým
družstvom nadobudli do svojho vlastníctva byty, spoločné priestory nachádzajúce sa v bytovom dome
súpisné č. 5321 tak, ako sú uvedené v súčasnosti na LV č. XXXX kat. úz. J..

V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že chce poukázať na ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/93
Z.z., že pokiaľ vlastník bytového domu nebol aj vlastníkom pozemku, vzniklo k pozemkom právo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto právo vzniklo zo zákona a je zapísané v katastri nehnuteľnosti.
V tomto prípade sa teda nemôže jednať podľa názoru súdu o neoprávnené užívanie nehnuteľnosti zo

strany odporcov. Na užívanie ich oprávňuje vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Nie je teda možné
pokladať užívanie tejto nehnuteľnosti ako bezdôvodné obohatenie, keďže sa nejedná o neoprávnené
užívanie. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu
zamietol.

Na záver odôvodnenia svojho rozhodnutia súd poukázal na to, že ak sa navrhovateľ dovoláva ochrany
svojho vlastníckeho práva treba poukázať na tú skutočnosť, že pri kúpe tejto nehnuteľnosti vedel, že na
pozemku je zriadené vecné bremeno zo zákona. Argument navrhovateľa, že aj odporcovia vedeli, že
kúpou bytu nekupujú nehnuteľnosť pod obytným domom, nie je podľa názoru súdu na mieste, nakoľko
odporcovia vedeli, že na túto nehnuteľnosť je zo zákona od roku 1993 zriadené vecné bremeno na

užívanie tejto nehnuteľnosti, a ako samy vo svojich výpovediach uviedli, nikdy s užívaním nehnuteľnosti
nebol žiadny faktický ani právny problém až do času, kedy nehnuteľnosť kúpil navrhovateľ. Konanie
navrhovateľa sa potom môže javiť ako špekulatívne. V roku 2007 kúpil túto nehnuteľnosť s vedomím,že je na nej zo zákona zriadené vecné bremeno a takéto konanie sa môže verejnosti ale aj súdu javiť v
rozpore so zásadou dobrých mravov podľa § 3 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Navrhovateľ v podanom odvolaní navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť

na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho odvolania poukázal na to, že aj keď v dobe vzniku neoprávnenej stavby nebolo
možné použiť ustanovenia § 221 Občianskeho zákonníka pred novelou, pretože stavbu postavila
socialistická organizácia, ochranu vlastníckemu právu poskytovalo ustanovenie § 132 OZ, podľa ktorého
táto organizácia bola povinná sa s vlastníkom pozemku vysporiadať. Poškodený vlastník sa tak

mohol domáhať napr. náhrady vzniknutej škody. Tento občianskoprávny vzťah, vzniknutý na základe
neoprávnenej stavby, trvá aj po 1.1.1992, pretože nedošlo k jeho vysporiadaniu podľa právnej úpravy
platnej pred novelou. Pri použití vyššie citovaného ustanovenia § 868 OZ bolo treba naďalej posudzovať
tento trvajúci vzťah už podľa ustanovenia § 135c OZ po novele. Právny predchodca žalobcu nemal,
podľaustanovenia§221OZprednovelou,nároknaodstráneniestavby.Vzhľadomktomu,žepredmetný

občianskoprávny vzťah medzi účastníkmi, respektíve ich právnymi nástupcami trvá aj po 1.1.1992,
je nutné zánik tohto vzťahu, teda v tomto prípade vyporiadanie účastníkov, posudzovať už podľa
súčasného ustanovenia § 135c OZ.

K názoru súdu prvého stupňa, že v danom prípade stavby bytového domu sa nejedná o neoprávnenú

stavbu odvolateľ uvádza, že tento názor bol už dávno prekonaný. Zriadením vecného bremena
podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. však nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom
neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Špeciálny právny predpis
citovaným ustanovením zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1,
odstránením stavby na náklady vlastníka stavby. Podľa názoru navrhovateľa, sa súd prvého stupňa mýli,

pokiaľ má za to, že žalobca má trpieť bezplatné užívanie jeho pozemku žalovanými, a to na základe §
23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z., tzn., že môže byť obmedzený zo zákona (o vlastníctve bytov), pretože
je to v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd, keďže žalobca môže byť obmedzený iba na základe zákona.

Ústavný súd sa už v minulosti vyjadril aj k nútenému obmedzeniu vlastníckych práv, keď uviedol,
že „primeraná náhrada" za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada" za obmedzenie
vlastníckych práv. Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k vyplateniu náhrady, pri nútenom
obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady" počas trvania núteného
obmedzenia.

Vo všetkých, vyššie uvedených súvislostiach je podľa názoru odvolateľa nepochybné, že navrhovateľ je
neoprávnenou stavbou bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Navrhovateľ nemôže užívať patriaci
mu pozemok, pretože ten slúži výlučne žalovaným, na umiestnenie bytového domu súp. č. 5321.

Vo vzťahu k záverom o aplikácii ustanovenia § 3 ods. 1 OZ odvolateľ poukazuje na to, že dobrými
mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji
osvedčujú svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, keď niekto

požaduje vydanie toho, čím sa na jeho úkor niekto iný bezdôvodne obohatil, lebo právo žiadať vydanie
takého obohatenia priznáva priamo právny predpis, a to OZ v svojom ustanovení, v § 451. Súd prvého
stupňa neakceptoval tvrdenia navrhovateľa, že nadobudol nehnuteľnosť, ktorej užívanie je predmetom
sporu v súlade so zákonmi platnými v Slovenskej republike a zároveň opomenul, že odporcovia v čase
nadobudnutia bytov v predmetnom bytovom dome do svojho vlastníctva si boli vedomí, že vlastníkom

pozemku, na ktorom stojí bytový dom, je iný subjekt.

Súd prvého stupňa neodôvodnil, prečo nepovažoval za relevantné tvrdenie žalobcu, že spornú
nehnuteľnosť nadobudol v súlade so zákonmi platnými v Slovenskej republike, resp. neodôvodnil v čomje postup navrhovateľa nezákonný a v čom sa môže javiť jeho konanie v rozpore so zásadou dobrých
mravov. Napokon poukázal na to, že v prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej

interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny.

Súd prvého stupňa ako to ďalej navrhovateľ v odvolaní uvádza, v tomto konaní neakceptoval argumenty
navrhovateľa, že článok Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd má na základe článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonom, teda pred zákonom č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže týmto zákonom je navrhovateľ
obmedzenývužívanísvojhopozemku,pretoženatomtopozemkujezozákonazriadenévecnébremeno
bez primeranej náhrady. Aj keď navrhovateľ na pojednávaní, ako aj vo svojom vyjadrení poukázal na
to, že súd je na základe článku 7 ods. 5 ústavy, v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR, touto
medzinárodnou zmluvou viazaný, z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že samosudca je iného názoru.

Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad

uvedených v ustanovení § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že nie sú podmienky ani na potvrdenie ani
na zmenu napadnutého rozsudku.

Odvolacísúdpoukazujenaustálenúsúdnuprax,vzmyslektorejoprávnenosťstavbyjetrebaposudzovať
podľa právnej úpravy platnej v čase jej vzniku, zatiaľ čo vyporiadanie medzi vlastníkom stavby a

vlastníkom pozemku, na ktorom je stavba postavená, podľa platnej právnej úpravy v dobe rozhodovania
súdu o neoprávnenej stavbe.

Treba prisvedčiť odvolateľovi, že názor vyslovený súdom prvého stupňa, podľa ktorého neoprávnenou
stavbounemôžebyťstavbapostavenápred1.1.1992organizáciou(rovnakoRč.13/2000)bolnáslednou

súdnou praxou prekonaný a došlo v tomto smere k ustáleniu záveru formulovanému následovne :
„ Pokiaľ však postup pri zriadení stavby tzv. soc. organizáciou na cudzom pozemku bol od počiatku
neoprávnený je potrebné vykonať jej vyporiadanie podľa § 135c Občianskeho zákonníka ( porovnaj aj
R č. 23/2006).

Keďže navrhovateľ už v samotnom návrhu poukazuje na to, že dokiaľ nedôjde k vyrovnaniu vzťahov
k neoprávnenej stavbe podľa § 135c Občianskeho zákonníka a to na základe rozhodnutia súdu o
vyporiadaní práv, dovtedy je užívanie pozemku odporcami takým zásahom do práv navrhovateľa, ktorý
je v rozpore s Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je potrebné zo strany súdu prvého stupňa sa s uvedeným tvrdením v odôvodnení svojho

rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadať.

Takáto vecná argumentácia navrhovateľa nemôže byť dostatočne vysvetlená len s poukazom na § 23
zákona o vlastníctve bytov bez náležitého objasnenia nároku navrhovateľa na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadením zákonným vecným bremenom, ktorá má nepochybne

aj ústavnú relevanciu ( pozri čl. 20 ods. 4 Ústavy, porovnaj IV ÚS 70/2011 - 46).

Keďže súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal s podstatnými tvrdeniami
navrhovateľa uplatnenými v návrhu ako aj v priebehu konania je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 157 O.s.p.. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý
záväzne určuje ust. § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na
súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa

uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej.

Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosti v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O.

s. p. rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby vo veci rozhodnúť a svoje
rozhodnutie odôvodniť, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..

V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.