Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, February 17, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoSr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316895363
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8316895363.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: G.. G. U., nar. XX.XX.XXXX, L.
XXXX/X, E., zast. JUDr. Martinom Kirňakom, advokátom, Strojárska 3998, Snina proti žalovanému: U.
E., E., H. XXXX/XX, D., B.: XX XXX XXX, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 5Csr 1/2016-97 zo dňa 03.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žiadal žalobca zrušenie
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovskej a mediačnej,
záujmové združenie právnických osôb so sídlom Dunajská 15, Bratislava - Staré Mesto, pod sp. zn. č.k.
K./XXXX/XXXX zo dňa 02 11.2015 s poukazom na skutočnosť, že podľa ustanovenia § 41 Zákona č.

244/2002 Z.z. účinného v čase vydania rozhodcovského rozsudku žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku možno podať v lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku.

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že tzv. fikciou doručenia bol rozhodcovský rozsudok žalobcovi
doručený 17.12.2015 a dňom 18.12.2015 mu začala plynúť 60-dňová prekluzívna lehota na podanie
žaloby na súd na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Posledným dňom lehoty bol deň 16.02.2016,

pričom žaloba bola podaná až dňa 05.05.2016, teda po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty. Z
uvedeného dôvodu preto bola žaloba zamietnutá a súd sa nezaoberal dôvodmi, pre ktoré žiadal žalobca
rozhodcovský rozsudok zrušiť.

3. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že je v tejto veci nutné aplikovať Zákon o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z.z., nakoľko s poukazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C 419/11 zo dňa 14.03.2013

fyzickú osobu, ktorá má úzke podnikateľské väzby k spoločnosti ako sú konateľstvo alebo väčšinový
obchodný podiel v tejto spoločnosti nemožno považovať za spotrebiteľa, ak prevezme ručenie za vlastnú
zmenku vystavenú na zabezpečenie záväzkov tejto spoločnosti zo zmluvy o poskytnutí úveru.

4. Súd prvej inštancie preto žalobcu nepovažoval za spotrebiteľa, nakoľko tento prevzal ručenie za
záväzok zo spoločnosti, ku ktorej je v úzkom vzťahu.

5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP s poukazom
na skutočnosť, že úspešnej strane trovy konania nevznikli.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktoré odôvodnil
ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ ako aj ustanovením písm. b/, teda že súd prvej inštancie dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniam,jehorozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaaboli
porušené procesné práva žalobcu. V odvolaní žalobca namietol, že žalobcovi nebolo doručené fyzickyrozhodnutie rozhodcovského súdu, pričom fikcia doručenia môže nastať len v prípade ak rozhodcovský
súd vynaložil primerané úsilie na ich doručenie a zároveň boli zaslané do miesta trvalého pobytu buď
doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu o doručenie. Namietol, že

v spise sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý preukazuje primeranú snahu o doručenie alebo spôsob
akým bola táto snaha zo strany rozhodcovského súdu realizovaná. S poukazom na to, že žalobcovi
nebol doručený návrh vo veci samej ani ďalšie písomnosti a ak by sa bol dozvedel o tomto konaní včas,
mohol by predkladať dôkazy, ktoré by osvedčili to, že rozhodcovská doložka sa na neho nevzťahuje.
Poukázal na to, že o existencii rozhodcovského rozsudku sa dozvedel až po nahliadnutí do exekučného

spisu, ktorého súčasťou bol aj rozhodcovský rozsudok a v samotnej zmluve bol za ručiteľa označený až
dodatočne. Z tohto dôvodu mal za to, že rozhodcovská doložka je neplatná a rozhodcovský súd nemal
právomoc vo veci konať, pričom žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podal včas vzhľadom na
okolnosti, podľa ktorých sa dozvedel o tomto rozsudku.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že prvostupňový súd správne vyhodnotil

vec po skutkovej aj po právnej stránke, pričom odvolanie žalobcu považoval za účelové. Poukázal na
skutočnosť, že žalobca cielene odmietal prevziať písomnosti zo strany rozhodcovského súdu, pričom
pokus o doručenie rozhodcovského rozsudku preukazuje doručenka, ktorej údaje sa považujú za
pravdivé pokiaľ nie je dokázaný opak. Na základe fikcie doručenia bol rozhodcovský rozsudok týmto
spôsobom doručený aj keď sa o tom adresát nedozvedel. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobca

bol v zmluve, ktorá bola predmetom rozhodcovského konania, riadne označený ako ručiteľ, pričom ako
každému subjektu v tejto zmluve sa na neho vzťahuje aplikovateľnosť rozhodcovskej doložky. Poukázal
na to, že ako ručiteľ obchodnej spoločnosti prevzal na seba záväzky tejto spoločnosti a aj na neho sa
vzťahuje režim Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že nie sú splnené predpoklady pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku.

8. Žalobca vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol, že nie sú pravdivé informácie o jeho
cielenom odmietaní prevzatia písomnosti, pričom poukázal na to, že predkladá nový dôkaz, ktorý bez
svojej viny nemohol predložiť, ktorý podporuje jeho tvrdenia, že neboli splnené podmienky pre náhradné
doručenie, nakoľko sa v rozhodnom čase nezdržiaval na adrese svojho pobytu. Poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo 94/2000, kedy pri aj krátkodobom pobyte adresáta v čase doručenia
mimo adresy doručenia nie je daný predpoklad pre uplatnenie fikcie doručenia. Poukázal na to, že je
povinnosťou súdu vykonať šetrenie zistenia týchto skutočností, pričom v jeho prípade toto náhradné
doručenie bolo neúčinné. Zároveň predložil vyjadrenia tretích osôb, podľa ktorých sa mal v dňoch XX.
- XX.XX.XXXX zdržiavať mimo adresy svojho bydliska.

9. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v konaní predložené neboli.

10. Krajský súd v Prešove svojím rozhodnutím č.k. 23CoSR 1/2018 - 135 zo dňa 27.03.2019 potvrdil
napadnutý rozsudok, pričom sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovi bol

doručovanýrozsudoknajehosprávnuadresu,apretosúsprávnezáverysúduprvejinštancieouplatnení
fikcie doručenia ako aj závery o podaní žaloby po prekluzívnej trojmesačnej lehote.

11. Na základe dovolania podaného žalobcom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 8Cdo
283/2019 - 217 zo dňa 26.02.2020 zrušil rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na skutočnosť,

že odvolací súd sa vyporiadal s námietkou správnosti adresy, na ktorú boli písomnosti žalobcovi
doručované, no nezaoberal sa okolnosťou týkajúcou sa doručovania rozhodcovského rozsudku,
ktorá musí byť splnená pre uplatnenie fikcie doručenia, a to tej, či sa žalobca v čase doručovania
rozhodcovského rozsudku zdržiaval na doručovacej adrese, pričom len v prípade, že sú splnené obe
tieto podmienky, možno uplatniť tzv. fikciu doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

13. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesnépráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tomto konaní sa súd prvej
inštancie nevyporiadal s posúdením správnosti fikcie doručenia rozhodcovského rozsudku v celom
rozsahu čím zo strany súdu prvej inštancie došlo k vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia.

14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nepochybne je porušením práva strany sporu na spravodlivý
proces. Aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR vyplýva, že súdne rozhodnutie
vyžaduje, aby obsahovalo odpoveď na námietky vznášané stranami sporu, pričom práve dostatočné
dôvody musia byť uvedené ku skutočnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre rozhodnutie. Je potrebné

uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj
právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS46/05, II. ÚS 76/07).20. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa
vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a preto je nepreskúmateľný.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil skutočnosť, že vo veci je
potrebné postupovať v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z.z. účinného v čase
doručovania rozhodcovského rozsudku s poukazom na skutočnosti, na ktoré poukazoval súd prvej
inštancie, a to rozsudok Súdneho dvora vo veci C 419/2011 zo 14.03.2013.

16.Vzmysle§41Zákonaorozhodcovskomkonaníjelehotanapodaniežaloby60dníododňadoručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. V danom prípade je nepochybné,
že k vyznačeniu doložky právoplatnosti v rozhodcovskom rozsudku došlo na základe tzv. fikcie
doručenia, nakoľko žalobcovi nebol rozhodcovský rozsudok doručený. V danom prípade bol rozsudok

rozhodcovského súdu doručovaný v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní,
ktorý uvádza, že v prípade nemožnosti doručenia písomnosti adresátovi sa považuje takáto písomnosť
za doručená ak je zaslaná do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania adresáta
doporučenou zásielkou.

17. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 244/2002 Z. z.: Z dôvodu osobitného charakteru
rozhodcovského konania a jeho účelu, ktorým je rýchlosť, hospodárnosť a efektívnosť konania, sa
upravujeidoručovaniepísomnostívrozhodcovskomkonaní.Zakotvujesaifikciadoručenia,aknemožno
adresátovi doručiť osobne, do sídla, miesta podnikania alebo trvalého bydliska. Vtedy postačí, ak sa
písomnosť doručí doporučenou zásielkou na poslednú adresu, ktorá bola rozhodcovskému súdu alebo

druhému účastníkovi rozhodcovského konania známa.
Účastníci rozhodcovského konania sa môžu odchýliť od ustanovení návrhu a určiť si aj iný deň
doručenia. Doručovanie súdnych písomností sa však spravuje ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku o doručovaní.

18. Podľa komentára týkajúceho sa doručovania v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní platí,
že: „Primárne upraveným spôsobom doručovania je osobné odovzdanie relevantných písomností
adresátovi. Písomnosti sa v takom prípade považujú za doručené momentom odovzdania. Písomné
potvrdenie nie je podmienkou právne účinného doručenia. Z dôvodu neskoršieho preukazovaniavšak možno takéto potvrdenie jednoznačne odporučiť. Alternatívne možno písomnosti doručovať do
sídla adresáta (v prípade právnickej osoby), do miesta trvalého pobytu (v prípade fyzickej osoby)
alebo na miesto podnikania (v prípade fyzickej alebo právnickej osoby). Môže ísť o doručenie najmä

prostredníctvom poštovej prepravy, kuriéra alebo iného posla. Opäť je potrebné konštatovať, že z
dôvodu prípadného preukazovania je vhodné zabezpečiť písomné potvrdenie o prevzatí. Zákon ďalej
ustanovuje doručovanie pre prípad, ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených
miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti. Vynaloženie primeraného
úsilia bude potrebné hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti. V zásade možno od odosielateľa

očakávať, že na základe verejne dostupných informácií preverí aktuálne sídlo alebo miesto podnikania
adresáta. Primeraným úsilím tak môže byť preverenie aktuálneho sídla v obchodnom registri alebo inom
verejne dostupnom registri a prípadne miesto podnikania podľa webového sídla adresáta. Neprítomnosť
príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov doručenia. Príjemca by tak mal v prípade
neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu doručené správy dostali. Nemožno však od
odosielateľa očakávať, že sa bude pokúšať o zabezpečenie prístupu do verejne nedostupných registrov

(napr. register obyvateľstva) alebo bude inými nákladnými metódami zisťovať, kam možno adresátovi
zásielku doručiť. Podľa nemeckej judikatúry je strana rozhodcovskej zmluvy, ktorá po jej uzavretí mení
svoje miesto podnikania, povinná oznámiť druhej strane nové miesto. Porušenie tejto povinnosti nemôže
byť na ťarchu druhej zmluvnej strany alebo rozhodcovského súdu.
(GYÁRFÁŠ, Juraj. § 25 [Doručovanie]. In: CSACH, Kristián, GYÁRFÁŠ, Juraj, PORUBSKÝ, Michal,

ŠTEVČEK, Marek. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017,
s. 376.)“

19. Otázka doručovania doporučenou zásielkou je v procesnom predpise, ktorý bol účinný v tom čase
riešená v § 47 Občianskeho súdneho poriadku, a to ods. 2, podľa ktorého ak nebol adresát písomnosti,

ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ
ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v
oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte
alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas
jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu za deň doručenia, i keď sa

adresát o uložení nedozvedel.

20. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia platného procesného právneho predpisu v čase doručovania
rozsudku rozhodcovského súdu, tak ako to uviedol vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky pre uplatnenie tzv. fikcie doručenia je nutné súčasné splnenie predpokladov doručovania na

správnuadresuato,žeadresátsavmiestedoručovaniazdržuje.Zároveňmusíbyťzachovanýajpostup,
ktorý ukladá procesný predpis pre doručenie tak, aby mohlo dôjsť k uplatneniu fikcie doručenia.

21.Tietoskutočnostizrozsudkusúduprvejinštancienevyplývajú,pretobudeúlohousúduprvejinštancie
sa opätovne zaoberať skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúcimi pre prípadné uplatnenie fikcie doručenia,

teda či sa zdržiaval adresát v mieste a na adrese, na ktorú bola zásielka rozhodcovského súdu
doručovaná a či bol zachovaný postup pri doručovaní tak, ako to vyžadoval Občiansky súdny poriadok.
Tieto skutočnosti nebolo možné zistiť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko v spise absentuje spis
Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. K. pričom zo spisu vyplýva, že tento už bol žiadaný zo strany súdu
prvej inštancie, no napriek tomu nebol oboznámený na žiadnom z konaných pojednávaní a v spise sa

nenachádza. Preto bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne tento spis vyžiadať a z jeho obsahu zistiť,
či bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu doručovaný riadne v súlade s vtedy platným ust. § 47 ods.
2 O.s.p. aj s prihliadnutím na judikatúru vzťahujúcu sa na doručovanie. V prípade, že súd prvej inštancie
nebude mať preukázaný spôsob doručenia podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, je nutné
vychádzať zo záveru, že žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná včas, nakoľko

nedošlo k účinnému doručeniu rozsudku rozhodcovského súdu a následne bude potom povinnosťou
súdu prvej inštancie sa zaoberať dôvodmi, pre ktoré žiada žalobca zrušiť rozhodcovský rozsudok. V
tomto prípade je súd prvej inštancie povinný sa zaoberať aj obsahom dôkazov, ktoré predložil žalobca
v rámci odvolacieho konania.

22. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že tieto tvrdené skutočnosti zo strany žalobcu podľa názoru
odvolacieho súdu nepredstavujú novoty v odvolacom konaní, nakoľko žalobca už v žalobe tvrdil, že
mu neboli doručené žiadne písomnosti týkajúce sa sporu pred Stálym rozhodcovským súdom a pokiaľ
namietol doručenie formou tzv. fikcie, je úlohou súdu vyporiadať sa s touto námietkou tak, aby bolozrejmé, či došlo k naplneniu podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia, ktoré vyplývajú z vtedy platného
Občianskeho súdneho poriadku.

23. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil
napadnutý rozsudok a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

24. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať, vyporiadať sa v tomto rozhodnutí

vytýkanými nedostatkami, a následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v
zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

25. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov konania vrátane
trov dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).