Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/152/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235703
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1111235703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Machyniaka a

sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ľubora Šeba v spore žalobcu H.. Š. H., nar. X.XX.XXXX,
bývajúceho v X., U. XX, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenom
na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/41/2012, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. februára 2017 sp. zn. 14Co/724/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 23. apríla 2014 sp. zn. 7C/41/2012 uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 12.519,14 eur (škoda pozostávala z trov obhajoby
v trestnom konaní v sume 2.519,14 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 10.000
eur) spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.519,14 eur od 22.7.2011 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti (prísudku nad sumu 2.519,14 eur do sumy
3.847,05 eur a nad sumu 10.000 eur do sumy 667.725,37 eur) žalobu zamietol s tým, že o náhrade
trov konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že boli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §§ 1 až 5 zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) pre ustálenie zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia voči žalobcovi ako aj rozhodnutia o väzbe, lebo žalobca
bol rozsudkom Okresného súdu Poprad z 20. apríla 2007 sp. zn. 2T/186/2001 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove z 5. decembra 2007 sp. zn. 1To/36/2007 spod obžaloby oslobodený (nebolo
dokázané,žesastalskutok,prektorýbolžalobcastíhaný).Pokiaľideonárokžalobcupredstavujúcitrovy
obhajoby a náhradu nemajetkovej ujmy dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žalovanou vznesenej

námietky premlčania vo vzťahu k trovám obhajoby za väzbu a k nemajetkovej ujme spôsobenej
rozhodnutím o väzbe. Vychádzal z právneho názoru, že nároky z nezákonného rozhodnutia o väzbe
sa v zmysle § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčia za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť
oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené. Keďže oslobodzujúci rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 5.12.2007 a jednoročná objektívna premlčacia lehota uplynula
dňa 5.12.2008, je nárok žalobcu, ktorý podal žalobu na súd až 14.6.2011, na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe (trovy obhajoby za väzbu a nemajetková ujma spôsobená rozhodnutím o väzbe)
premlčaný. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody (trovy obhajoby a nemajetková ujma) spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia dospel k záveru, že tento nárok premlčaný nie je.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa právo na náhradu škodypremlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (ods. 1), pričom ak je potrebné nárok
predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie (ods. 3). Mal za to, že

pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúca preukázateľne získaná vedomosť
poškodeného o jej vzniku. Žalobca na verejnom zasadnutí, na ktorom bol vyhlásený rozsudok krajského
súdu, prítomný nebol. Osobnú vedomosť o tom, že mu škoda vznikla, získal preto až doručením
rozsudku krajského súdu, t. j. dňom 30.1.2008. Trojročná subjektívna premlčacia lehota mohla preto
začať plynúť najskôr od tohto dňa a s pripočítaním šiestich mesiacov, kedy lehota neplynie (predbežné

prerokovanie žiadosti trvalo viac ako 6 mesiacov), uplynula 30.7.2011. Keďže žalobca podal žalobu
na súd prvej inštancie 14.6.2011, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o
vznesení obvinenia uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej lehote. K námietke žalovanej, že podľa
zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
a to ani podľa článku 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“)
uviedol, že Dohovor, keďže je súčasťou slovenského právneho poriadku, má prednosť pred zákonom.

Článok5ods.5Dohovoruzaručujeodškodneniezapozbavenieosobnejslobodyvprípadochobdobných
prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom. Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy; jeho
aplikácia má pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. V tejto súvislosti
odkázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005 a aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Poukázal na to, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval
kritériá priznania nemajetkovej ujmy, čo urobil zákonodarca až v zákone č. 514/2003 Z. z., ktorý zrušil
pôvodný zákon. Dával do pozornosti, že uvedený zákon upravuje nemajetkovú ujmu všeobecne, a
teda je možné potom odškodniť nielen nemajetkovú ujmu súvisiacu s väzbou, ale aj nemajetkovú ujmu
súvisiacu s celým trestným stíhaním. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, považoval ju

za primeranú skutkovým okolnostiam prípadu a za zodpovedajúcu utrpenej ujme na strane žalobcu.
Pri jej určení vzal do úvahy osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, povahu trestnej veci, celkovú dĺžku
trestného konania. Rozsah nemajetkovej ujmy určil aj za využitia komparačnej metódy vo vzťahu k

iným obdobným prípadom. Žalobcovi preto priznal nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 10.000 eur
a v prevyšujúcej časti (nad rozsah sumy 10.000 eur do sumy 663.878,37 eur) žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom na odvolanie oboch strán sporu rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. K odvolaniu žalovanej, ktorá ním

napadla nesprávne posúdenie otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
rozhodnutím o vznesení obvinenia, uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal pri premlčaní tohto nároku
správne z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého je pre začiatok plynutia
trojročnej premlčacej doby rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený o škode dozvedel. Stotožnil sa so
záveromsúduprvejinštancie,ževtomtoprípadenastranežalobcuvzniklaosobnávedomosťovýsledku

trestného konania, a teda o vzniku škody, až doručením rozsudku Krajského súdu v Prešove, ku ktorému
došlo dňa 30.1.2008. Ak súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, podľa ktorého tento nárok
žalobcu premlčaný nie je, treba ho preto považovať za vecne správny. Pokiaľ žalovaná namietala, že
súd prvej inštancie v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nesprávne postupoval
podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru uviedol, že sa s týmto názorom žalovanej nestotožňuje. Hoci zákon

č. 58/1969 Zb. výslovne neupravoval možnosť náhrady nemajetkovej ujmy, neznamená to, že nebolo
možné nemajetkovú ujmu priznať podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru v spojení s článkom 154 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Vyššie citovaný článok Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie
osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Výkladom tohto článku treba mať za to, že sa

vzťahuje na prípady vydania nezákonných rozhodnutí, a to nezákonného rozhodnutia o začatí trestného
stíhania, ako aj rozhodnutia o väzbe, v dôsledku ktorých bol žalobca obmedzený na osobnej slobode.
V zmysle vyššie uvedeného eurokonformného výkladu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru
o možnosti odškodnenia žalobcu aj vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že ak aj bol
určitý osobitný nárok uplatnený žalobcom premlčaný, neznamená to, že bude premlčaný aj nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, týkajúci sa trestného stíhania. Nemajetková ujma totiž súvisí s celkovým
trestným konaním, musí sa preto posudzovať komplexne ako celok tak ako to správne urobil a v
dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy
(jej primeranosti), správne vzal do úvahy výsledkami vykonaného dokazovania preukázané skutkovéokolnosti a správne vzal do úvahy ich vplyv v celom trestnom konaní na osobu žalobcu. Z tohto
pohľadu považoval priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur za primeranú, zodpovedajúcu
objektívne zistenému skutkovému stavu veci. Naopak, žalobcom uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy

v sume 663.878,37 eur je podľa odvolacieho súdu neadekvátna, neodrážajúca skutočnú intenzitu,
rozsah a následky celého trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu. Aj v otázke výšky priznanej
nemajetkovej ujmy považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, z ktorého dôvodu
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania
rozhodol poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C. s. p. a keďže ani strana žalobcu a ani strana

žalovanej v odvolacom konaní nemali úspech vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.
3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, a to v otázke, či „možno priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v súvislosti s väzobným trestným stíhaním v prípade dôvodne vznesenej námietky premlčania
podľa§23zákonač.58/1969Zb.“avotázke,čimožnožalobcovipriznaťnároknanáhradunemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia v prípade, že nárok je uplatnený
podľa zákona č. 58/1969 Zb. s podpornou aplikáciou článku 5 Dohovoru. Uviedla, že v konaní pred
súdom prvej inštancie sa dovolala premlčania vo vzťahu ku všetkým žalobcom uplatneným nárokom,
t. j. aj k nárokom v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, podľa
ktorého vo vzťahu k nárokom žalobcu odvodeným od rozhodnutia o väzbe, sa premlčujú podľa § 23

zákona č. 58/1969 Zb. len niektoré z nich (napr. nárok na náhradu trov obhajoby), nie však nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyslovila názor, že premlčanie nároku na náhradu škody
spôsobenej väzbou nemožno posudzovať podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to už len z toho
dôvodu, že zákonodarca pre nároky z titulu rozhodnutia o väzbe stanovil v § 23 osobitnú jednoročnú
premlčaciu lehotu. Bolo by v rozpore so systematickým výkladom citovaného zákona hľadať úpravu

premlčania akéhokoľvek nároku z tohto titulu v iných ustanoveniach zákona, prípadne aj v inej právnej
úprave, napr. vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka o premlčaní náhrady škody. Ak
teda na uplatnený nárok o náhradu škody treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., je potom nutné otázku
premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu rozhodnutia o väzbe posudzovať
podľa § 23 citovaného zákona. Aj keď súhlasí s odvolacím súdom v tom, že nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy je potrebné v každom jednotlivom prípade posudzovať komplexne, neznamená to
nemožnosť osobitného posudzovania námietky premlčania tak vo vzťahu k nárokom odvodeným od
uznesenia o vznesení obvinenia (§ 22 ods. 1), ako aj k nárokom odvodeným od rozhodnutia o väzbe (§
23). Z jej strany bola preto dôvodne vznesená námietka premlčania podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
a preto žalobcovi nemohli byť priznané žiadne nároky v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Keďže táto

právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, je daná prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Pokiaľ ide o druhú právnu otázku uviedla, že v prípade nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, nemožno aplikovať Dohovor.
Podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru má totiž nárok na odškodnenie každý, kto bol obeťou zatknutia alebo
zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku. Uvedený článok sa vzťahuje len na prípady, ak

došlo k obmedzeniu osobnej slobody. Tento článok nikde nehovorí o práve na odškodnenie za samotné
vedenie trestného stíhania (za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia), ale upravuje iné situácie.
Na základe tohto článku Dohovoru preto nebolo možné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch za
trestné stíhanie žalobcu. V tomto smere odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 37/2012. Správne mali preto konajúce súdy žalobu žalobcu v časti nároku na náhradu

nemajetkovejujmyzamietnuť,atovprípadeujmyspôsobenejrozhodnutímoväzbezdôvodupremlčania
a v prípade ujmy spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia pre nemožnosť aplikácie Dohovoru.
Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalobca k dovolaniu žalovanej uviedol, že odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne vysvetlil
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým mu priznal nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur.

Správne pri posúdení priznania nemajetkovej ujmy použil eurokonformný výklad Dohovoru. Navrhol
preto dovolanie žalovanej ako nedôvodné zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
C. s. p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b) C. s. p., zaoberal sa bez

nariadeniapojednávaniaosobitnevovzťahukprvejžalovanounastolenejotázke,čisúsplnenéprocesné
podmienky dovolania a osobitne vo vzťahu k druhej otázke, či dovolanie je prípustné a zároveň aj
dôvodné.6. K prvej žalovanou nastolenej otázke, a to „či možno priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v súvislosti s väzbou v prípade dôvodne vznesenej námietky premlčania podľa § 23
zák. č. 58/1969 Zb.“ dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Žalovaná takto formulovanú otázku v podstate odôvodňuje tým, že odvolací súd mal vysloviť
v dôvodoch svojho rozhodnutia právny názor, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v prípade väzobného stíhania možno priznať napriek dôvodne vznesenej námietke
premlčania podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., o čom svedčí skutočnosť, že potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy.

Preto má pre ňu vyriešenie tejto otázky kľúčový význam.
8. Dovolací súd považuje za potrebné najskôr poznamenať, že pre posúdenie prípustnosti dovolania
vrátane posúdenia, či ide o právnu otázku, ktorej riešenie v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je
ustálené, alebo ktorá ešte vyriešená nebola, resp. je riešená rozdielne, nie je rozhodujúci subjektívny
názor strany sporu, že jej dovolanie je procesne prípustné, ale významný je výlučne záver (zistenie)
dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie a meritórny dovolací prieskum, je totiž
otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS
35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). Procesný postoj strany sporu nemôže bez ďalšieho implikovať
povinnosť súdu akceptovať obsah jej opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súčasťou
práva na súdnu ochranu nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané stranou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno považovať za porušenie
základného práva na súdnu ochranu. V opačnom prípade by súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené (I. ÚS 145/2010, III.
ÚS 226/2017).
9. Dovolací súd ďalej uvádza, že pre dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. má

mimoriadny význam obsah pojmu právna otázka a to, ako ju dovolateľ vo svojom dovolaní zadefinuje a
špecifikuje. Aby dovolanie bolo podľa tohto ustanovenia prípustné, v dovolaní nastolená otázka musí byť
otázkou právnou (či už hmotnoprávnou, alebo procesnoprávnou, avšak nikdy nie skutkovou) a zároveň
otázkourozhodujúcouprerozhodnutieodvolaciehosúdu,toznamenáotázkou,ktorúodvolacísúdriešila
najejvyriešenísvojerozhodnutiezaložil(t.j.otázkou,odktorejvyriešeniazáviselodovolanímnapadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho
súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia.
10. V prvom rade treba k tejto otázke žalovanej uviesť, že odpoveď na ňou formulovanú otázku dáva vo

všeobecnosti priamo zákon, a to ustanovenie § 100 Občianskeho zákonníka. Z tohto ustanovenia totiž
vyplýva, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Vyplýva z neho
aj to, že ak sa dlžník, v tomto prípade žalovaná, premlčania dôvodne dovolá, súd musí na námietku
premlčania prihliadnuť a premlčané právo nemôže priznať.
11. Okrem toho, súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia jednoznačne konštatoval, že nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia nie je premlčaný (str. 27 bod
Ad 2. písm. a), keď premlčanie posúdil podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a že nárok na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je premlčaný (str. 28 písm. b.), pričom premlčanie posúdil podľa
§23citovanéhozákona.Odvolacísúdsastýmtoprávnymnázoromsúduprvejinštancievcelomrozsahu
stotožnil. Konajúce súdy teda otázku premlčania náhrady nemajetkovej ujmy posúdili v zhode tak, ako to

v dovolaní uvádza aj žalovaná. To znamená, že z pohľadu premlčania nebola vylúčená možnosť žalobe
vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za samotné trestné stíhanie. Sama
žalovaná v dovolaní uvádza, že konajúce súdy mali žalobu v prípade ujmy spôsobenej rozhodnutím o
vznesení obvinenia zamietnuť pre nemožnosť aplikácie Dohovoru a nie z dôvodu premlčania. V dovolaní
správnosťprávnehonázoruopremlčanínárokunanáhradunemajetkovejujmyspôsobenejnezákonným

rozhodnutím o vznesení obvinenia prijatého konajúcimi súdmi, nenapáda.
12. Podľa názoru dovolacieho súdu, krajský súd nikde v dôvodoch rozhodnutia nevyslovil právny názor,
že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade väzobného stíhania možno priznať,
napriek dôvodne vznesenej námietke premlčania podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ v bode 33.
rozsudku (v tomto bode riešil otázku možnosti priznania nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie podľa

Dohovoru) uvádzal, že ak určitý osobitný nárok mohol byť čiastočne premlčaný, to ešte neznamená, že
žalobca nemôže požadovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (za trestné stíhanie), keďže táto ujma
súvisí s celkovým trestným konaním, chcel tým v podstate povedať, že tento nárok je potrebné hodnotiť
komplexne a posudzovať ako celok, pričom odkázal na podrobné zdôvodnenie v rozhodnutí súdu prvejinštancie. Napokon, odvolací súd a ani súd prvej inštancie neuvádzajú a osobitne v rozhodnutiach
nezdôvodňujú, že by žalobcovi priznaná nemajetková ujma v peniazoch mala predstavovať čiastočne
(prípadne v akom rozsahu) nemajetkovú ujmu za rozhodnutie o väzbe.

13. Pre úplnosť treba dodať, že žalovaná v odvolaní k posúdeniu otázky premlčania súdom prvej
inštancie okrem iného uviedla, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti ňou vznesenej
námietky premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu škody za rozhodnutie o väzbe a teda, že tento
nárok je premlčaný, v tejto časti súdu prvej inštancie nemôže nič vyčítať a s jeho názorom sa plne
stotožňuje. Svoju zásadnú námietku v otázke premlčania smerovala proti tej časti rozhodnutia, v ktorej

súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, podľa ktorého nárok žalobcu týkajúci sa nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia, nie je premlčaný. To znamená, že odvolací súd
sa v súvislosti s premlčaním žalobcom uplatneného nároku zaoberal vecou len z hľadiska, či nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia je alebo nie je premlčaný,
pričom zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že premlčaný nie je. Iné otázky v súvislosti
s premlčaním odvolací súd neriešil; nemal na to žiaden dôvod, keďže žalovaná žiadne iné námietky k

otázke premlčania nevzniesla. Žalovanou nastolenú otázku až v dovolaní nie je preto možné považovať
za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.
14. Najvyšší súd so zreteľom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovanou nastolená otázka nie
je z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. relevantná, z ktorého dôvodu nebolo možné vykonať
meritórny dovolací prieskum.

15. Pokiaľ ide o druhú žalovanou nastolenú otázku, a to či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa zákona č. 58/1969 Zb. s podporou článku 5 Dohovoru možno odškodniť aj v prípade,
ak ujma mala vzniknúť samotným trestným stíhaním (nie rozhodnutím o väzbe, či iným rozhodnutím o
pozbavení osobnej slobody), treba uviesť, že ide o otázku právnu. Zároveň je otázkou rozhodujúcou pre
rozhodnutie odvolacieho súdu, to znamená otázkou, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení svoje

rozhodnutiezaložil.Najvyššísúdnezistil,žebytátootázkabolavčasepodaniadovolaniavrozhodovacej
praxidovolaciehosúduvyriešená.Dospelpretokzáveru,ževovzťahuktejtoprávnejotázkejedovolanie
žalovanej prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p.
16. Dovolací súd následne pristúpil k posúdeniu dôvodnosti dovolania žalovanej.
17. K otázke, či (ne)možno priznať osobe, ktorej trestné stíhanie bolo ukončené inak než právoplatným

odsúdením náhradu škody spočívajúcu v náhrade nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania
na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky už
v rozhodnutí z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS 754/2016 (žalovaná v ústavnej sťažnosti namietala
nemožnosť aplikácie čl. 5 Dohovoru v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním). V
tomto rozhodnutí vyslovil názor, podľa ktorého „vedenie trestného stíhania na základe nezákonného

uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods.
3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti
s vedením trestného stíhania vznikla.
18. Ústavný súd tu konštatoval, že ak sťažovateľka poukazuje na podporu svojho názoru na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 37/2012, ani dôvody tohto rozhodnutia na vyššie uvedenom závere,
nemôžu nič zmeniť. Ako je z citovaného rozhodnutia zrejmé, názor, na ktorý poukazuje sťažovateľka,
sa vzťahuje na otázku odškodňovania väzby a potrebu aplikovania pri jej odškodňovaní článku 5
Dohovoru. Ani z tohto rozhodnutia najvyššieho súdu však nevyplýva právny názor, že na základe
aplikácie iných ustanovení nášho ústavného poriadku by bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

za vedenie trestného stíhania poškodenému vylúčené. Podľa ústavného súdu takýmto ustanovením
umožňujúcimpriznanietejtonáhradyjeajvovzťahukprípadomposudzovanýmpodľazákonač.59/1969
Zb. ustanovenie čl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd tu
konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré
sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, že bolo realizované väzobne) je ústavne

akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a
to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
19. Dovolací súd sa v tejto veci s názorom vysloveným ústavným súdom plne stotožňuje, akceptuje
ho a nemá žiaden dôvod od tohto názoru sa odkloniť. Pokiaľ preto odvolací súd vychádzal z právneho
názoru, podľa ktorého žalobcovi možno priznať odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy za vedenie

trestnéhostíhania,akbolspodobžalobyoslobodený,hocitozákonč.58/1969Zb.výslovneneupravoval,
jeho rozhodnutie je vecne správne, aj keď z iných dôvodov. Žalovaná v tejto právnej otázke dovolaním
napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd preto dovolanie žalovanej ako nedôvodné podľa § 448 C. s. p. zamietol.20. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo mu v tomto štádiu žiadne trovy nevznikli.
21. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.