Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/101/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710202416
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5710202416.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu:
AUTOALLES, s.r.o., so sídlom Prešov, ul. Košická č. 34, IČO: 36 359 033, zastúpeného splnomocneným
zástupcom JUDr. Mário Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Martin, ul. Moyzesova č. 5, IČO: 36
862 819, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

Bratislava, ul. Pribinova č. 2, o zaplatenie sumy 14.261,10 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 7C/52/2010-381 zo dňa 15. mája 2017 v spojení s opravným uznesením
č. k. 7C/52/2010-387 zo dňa 16. mája 2017 a v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/52/2010-415
zo dňa 12. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu č. k. 7C/52/2010-381 zo dňa 15. mája 2017 v spojení s opravným uznesením
č. k. 7C/52/2010-387 zo dňa 16. mája 2017 a v spojení s opravným uznesením č. k. 7C/52/2010-415
zo dňa 12. marca 2020 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 7C/52/2010-381 zo dňa 15.05.2017 návrh žalobcu zamietol.
Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný uhradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu. Opravným
uznesením č. k. 7C/52/2010-387 zo dňa 16.05.2017 súd rozhodol, že žalobca je povinný uhradiť na
účet Okresného súdu v Martine trovy konania hradené zo štátnych prostriedkov v sume 191,72 eur

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Týmto dochádza k oprave výroku rozsudku o povinnosti žalobcu
uhradiť na účet súdu trovy konania hradené zo štátnych prostriedkov zo dňa 15.05.2017. Opravným
uznesením č. k. 7C/52/2010-415 zo dňa 12.03.2020 súd rozhodol, že opravuje výrokovú časť opravného
uznesenia Okresného súdu Martin č. k. 7C/52/2010-387 zo dňa 16.05.2017, ktorým bol opravený
rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 7C/52/2010-381 zo dňa 15.05.2017 tak, že výroková časť
opravného uznesenia správne znie: Súd návrh žalobcu zamieta. Žalobca je povinný uhradiť žalovanému
trovy konania v celom rozsahu. Žalobca je povinný uhradiť na účet Okresného súdu v Martine trovy

konania hradené zo štátnych prostriedkov v sume 191,72 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V ostatných častiach ostáva predmetný rozsudok nezmenený (výrok I.). V ostatných častiach ostáva
predmetné opravné uznesenie nezmenené (výrok II.).
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal náhrady
škody vo výške 14.261,10 eur s príslušenstvom titulom nesprávneho úradného postupu policajného
orgánu pri zaistení veci podľa § 21 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore (ďalej len „zákona

o policajnom zbore“) účinného v čase zaistenia veci.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/468/2013 zo
dňa 30.06.2014, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu v Martine č. k. 7C/52/2010-240zo dňa 24.6.2013 z dôvodov, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, v dôsledku čoho aj vec nesprávne právne posúdil (§ 221 ods. 1 písm. h/
Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“). Zo záverov odvolacieho súdu jednoznačne

vyplýva, že len pochybnosti nad správnosťou polície v súvislosti s odovzdaním motorového vozidla
vyslovene prokuratúrou (správa Okresnej prokuratúry Námestovo č. Pd 54/08-9 zo dňa 06.08.2009)
a konštatovanie, že polícia postupovala minimálne predčasne na základe neúplne zisteného stavu
veci, boli ešte nepostačujúce pre prijatie záveru o zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu. V ďalšom
konaní sa mal súd prvej inštancie zaoberať dôkazmi a tvrdeniami predkladanými jednotlivými účastníkmi

konania/stranami sporu; vyhodnotiť, či žalobca vystupujúci v postavení vlastníka zaisteného motorového
vozidla sa o samotnom zaistení motorového vozidla dozvedel, kedy a v nadväznosti na uvedené, či si aj
riadne uplatnil (mohol uplatniť) právo na zaistenú vec; ako aj vyhodnotiť, či polícia pred vydaním veci inej
osobe také úkony, aké má na mysli ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o policajnom zbore“) vykonala, t. j.
že tejto inej osobe vec patrí (§ 21 ods. 4 zákona o policajnom zbore). Následne, ak súd prvej inštancie
dospeje k záveru (po doplnenom dokazovaní), že postup polície v súvislosti so zaistením a vydaním

motorového vozidla, ktorého vlastníkom sa cíti byť žalobca, nebol správny a napĺňa znaky nesprávneho
úradného postupu, bude sa musieť v konaní zaoberať tým, či sú splnené aj ďalšie predpoklady na prijatie
záveru o zodpovednosti štátu za žalobcom tvrdenú škodu; predovšetkým skúmať príčinnú súvislosť
medzinesprávnymúradnýmpostupomauplatňovanouškodoupozostávajúcuzkúpnejcenyojazdeného
motorového vozidla, nákladov spojených s dovozom motorového vozidla (pohonných hmôt) a nákladov

spojených s STK a EK, ďalej ako ušlý zisk (budúci zárobok) a poškodenie dobrého mena.
Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania (vypočutím strán sporu), ako aj reálnou snahou o
vypočutie zástupcu firmy Lease Plan Fleet Management v Belgicku prostredníctvom justičných orgánov
(bezúspešným), vychádzajúc z ustanovenia § 21 ods. 10 zákona o policajnom zbore sa stotožnil s
názorom splnomocnenca žalovaného, že ak by aj bolo určité porušenie zo strany polície, teda nesprávny

úradný postup, tak podľa neho nie je tu daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
polície a škodou, ktorá mala vzniknúť žalobcovi. Akonáhle polícia prišla na to, že vozidlo je v pátraní,
postupovala v zmysle zákona, čo zistil zo systému Sirene, odovzdal predmetné motorové vozidlo do
Francúzska, kde bolo hlásené ako odcudzené. Prípadný nesprávny úradný postup zo strany polície
(unáhlený postup) nebol príčinou toho, že žalobcovi vznikla škoda. Príčinou bolo to, že vozidlo bolo

ukradnuté, bol spáchaný trestný čin, prípadne sa jednalo o dvojičku áut s rovnakým VIN číslom. Zato
nemôžežalovanýniesťzodpovednosť,nakoľkomedzikonanímpolícieaškodouniejepríčinnásúvislosť.
Žalobca si musí uplatňovať škodu voči tomu, kto tieto skutočnosti spôsobil. Na tomto základe súd prvej
inštancie zamietol (opätovne) žalobu žalobcu ako nedôvodnú.
Súčasnerozhodolotrováchkonaniatak,žežalobcoviuložilpovinnosťuhradiťžalovanémutrovykonania

v celom rozsahu pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“, keďže žalovaný mal plný úspech vo veci. O náhrade trov konania štátu
súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. s poukazom na ustanovenie § 148 ods. 1 O.
s. p., nakoľko úkony, teda úhrada tlmočného bola vykonaná za účinnosti predchádzajúceho O. s. p. a
pri rozhodovaní vychádzal z výsledku konania.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu
z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a domáhal sa zrušenia
rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie. Odvolateľ poukázal na nesprávnosť
odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, ktoré je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Evidentne

on konal riadne a žiadnym spôsobom nemohol „prispieť“ k vzniku škody, ktorú aj podľa stanoviska
Okresnej prokuratúry Námestovo spôsobila svojím unáhleným, ale predovšetkým predčasne vydaným
a nezákonným rozhodnutím polícia. Je právne irelevantné, či sa žalobca dozvedel o konaní polície a
vydaní motorového vozidla poisťovni skôr alebo neskôr a či žalobca konal včas alebo oneskorene. Aj
keby on žiadal políciu o revíziu jej rozhodnutia vydať automobil zástupcovi poisťovne hoci aj v deň,

kedy sa o tom mohol dozvedieť, nič by to nezmenilo na fakte, že automobil sa už musel nachádzať v
dispozícii zástupcu poisťovne a zrejme sa už nenachádzal aj na území Slovenskej republiky. Žalobca
zdôraznil, že polícia mala postupovať podľa § 21 ods. 10 zákona o policajnom zbore a ešte predtým
ho mala upovedomiť o tom, že si iná spoločnosť uplatňuje vlastnícke právo k motorovému vozidlu.
Ak by tak učinila pred vydaním motorového vozidla poisťovni, mohol by sa on vyjadriť aj k spôsobu

nadobudnutia a poskytnúť potrebné vysvetlenia, v dôsledku čoho by bolo zrejmé, že motorové vozidlo
nemohlo byť odcudzené vo Francúzsku. Následne mohlo prebehnúť riadne občianskoprávne konanie
o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu a podobne. Súd nevysvetlil svoje konštatovanie
založené na prevzatom názore od žalovaného, že medzi vzniknutou škodou a konaním žalovanéhonie je príčinná súvislosť. Argumentácia žalovaného spočívala v podstate v tom, že postup polície bol
správny, zákonný a preto neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním polície a vznikom škody. Uvedené
konštatovanie je v priamom rozpore so závermi Okresnej prokuratúry Námestovo zo 06.08.2010.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Mal za to, že žalobca neuviedol žiadny relevantný odvolací dôvod. V plnom rozsahu sa stotožnil s
dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu žaloby, t. j. nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti
medzi škodou a konaním polície, ktoré v dostatočnom rozsahu vysvetlil. Zdôraznil, že úradný postup

polície bol správny, v danom prípade nebol dôvod na uloženie veci do úschovy, nakoľko nebola
pochybnosťotom,ktojevlastníkomveciapretovecbolavrátená.Porušeniezákonapritakomtopostupe
príslušníkovpolicajnéhozborunebolokonštatovanéanidozorujúcimprokurátorom.Napadnutýrozsudok
považoval za odôvodnený v dostatočnom rozsahu, súd sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými
skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán, vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a
súd predmetnú vec správne právne posúdil a aplikoval príslušné právne normy.

4. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v priebehu odvolacieho konania podané neboli.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379
C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v spojení s opravnými uzneseniami ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 C. s. p.).

6. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že konanie na súde prvej inštancie na odvolacom súde tvorí
jeden celok. Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR
pri zaujímaní stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi/
strane konať pred súdom, bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd
je oprávnený korigovať určité nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho,

aby prvoinštančné rozhodnutie muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného
sporového odvolacieho konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od
konania v správnom súdnictve). Ide o postup v zmysle § 387 ods. 3 C. s. p.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené. Okresný

súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne
rozhodol keď konštatoval, že k splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup v predmetnej veci nedošlo (medzi konaním polície a škodou nie je príčinná súvislosť) a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Stručnosť odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie v určitých otázkach odstránil odvolací súd jeho doplnením v odôvodnení svojho

rozhodnutia.

8. Žalobca sa v podanej žalobe domáhal voči štátu náhrady škody (predstavujúcej kúpnu cenu
ojazdeného motorového vozidla, náklady spojené s dovozom motorového vozidla /pohonných hmôt/ a
nákladov spojených s STK a EK, ušlý zisk /budúci zárobok/ a poškodenie dobrého mena) spôsobenej

nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup policajného orgánu videl v tom jeho konaní,
keď motorové vozidlo, ktoré mu bolo zaistené, vydal jeho skutočnému vlastníkovi po tom, čo vozidlo
dňa 08.03.2008 zaistil pre účely trestného konania a toto vozidlo vydal inej osobe bez toho, aby v
pochybnostiach, ktoré vznikli ohľadom vlastníckeho práva, toto uložil do úschovy a postupoval v zmysle
§ 21 ods. 10 zákona o policajnom zbore. Podľa žalobcu z predložených listín muselo byť policajnému

orgánu zjavné, že môže existovať pochybnosť o tom, že vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, ale
existuje aj pochybnosť o tom, že vec skutočne patrí osobe, ktorá sa uvádza ako vlastník odcudzeného
motorového vozidla v policajnej databáze. Podľa neho správny a zákonný postup mal byť taký, že
policajný orgán mal riadne prešetriť a zistiť, či je dôvod na vydanie motorového vozidla inej osobe
a v prípade pochybností, ktoré vznikli a boli zjavné, odkázať osoby, ktoré tvrdia, že sú vlastníkmi

spornej veci, na občianskoprávne konanie postupom podľa § 21 ods. 10 zákona o policajnom zbore.
Žalobca poukázal na list Okresnej prokuratúry Námestovo zo 06.08.2009, ktorá konštatovala, že postup
polície, keď dňa 02.08.2008 podľa § 21 ods. 1 zákona o policajnom zbore odovzdala predmetné vozidlosplnomocnenému zástupcovi poisťovne, bol minimálne predčasný a uskutočnený nie na základe úplne
zisteného stavu veci.

9. Ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez
ohľadunazavinení),ktorejsanemožnozbaviťaktorápredpokladásúčasné(kumulatívne)splnenietroch
podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Legálnu definíciu nesprávneho úradného postupu zákon neobsahuje. V ustanovení § 9 citovaného
zákonaibabližšietentopojemvykladáaupravuje,čovždytrebapovažovaťzanesprávnyúradnýpostup.
Za nesprávny úradný postup je možné považovať aj iný postup ako postup uvedený v ustanovení § 9
ods. 1 citovaného zákona.

10. Na základe judikatúry a ustálenej súdnej praxe možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp.
o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí.Nesprávnymúradnýmpostupommôžebyťakákoľvekčinnosťspojenásvýkonomprávomoci

určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami. Správnosť úradného postupu musí byť posudzovaná aj z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Postup štátneho orgánu musí byť
posudzovaný so zreteľom na čl. II ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Postup, ktorý nezodpovedá

citovanému ustanoveniu, je potrebné považovať za nesprávny úradný postup.

11. Podľa § 21 ods. 1 zákona o policajnom zbore policajt je oprávnený zaistiť na vykonanie potrebných
úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie
je potrebné na zistenie skutkového stavu veci, alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní,

alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku. Policajt vydá osobe, ktorej bola vec zaistená
potvrdenie o zaistení veci s presným opisom veci, ktorý umožní zaistenú vec identifikovať. Zaistenie veci
môže trvať najviac 90 dní.

12. V zmysle § 21 ods. 2 zákona o policajnom zbore ak sa vykonanými úkonmi potvrdí, že zaistená

vec súvisí s trestným činom alebo s priestupkom, policajt je povinný zaistenú vec neodkladne odovzdať
príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní, alebo orgánu príslušnému na prejednanie priestupku.
Ak je zaistenou vecou vozidlo, ktoré má neoprávnene pozmenené identifikátor vozidla a vozidlo sa
nedá identifikovať podľa skrytých identifikátorov, spracuje policajt návrh na jeho vyradenie z príslušnej
evidencie.

13. V zmysle § 21 ods. 3 zákona o policajnom zbore ak pominuli dôvody na zaistenie veci podľa odseku
1, vec sa vráti osobe, ktorej bola zaistená. Prevzatie vrátenej veci potvrdí táto osoba svojím podpisom
na úradnom zázname o vrátení veci.
14. V zmysle § 21 ods. 4 zákona o policajnom zbore ak sa vykonanými úkonmi zistí, že zaistená vec

patrí inej osobe ako osobe, ktorej bola zaistená, útvar Policajného zboru túto inú osobu písomne vyzve
v lehote najneskôr do 90 dní po zaistení veci, aby si vec prevzala. Táto osoba je povinná uhradiť
útvaru Policajného zboru nevyhnutné náklady pri prevzatí veci, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením
a úschovou (č. 10a).

15. V zmysle § 21 ods. 10 zákona o policajnom zbore ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec
patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného
zboru uloží zaistenú vec do úschovy a odkáže tieto osoby, aby si svoj nárok na zaistenú vec uplatnili
v občianskoprávnom konaní.

16. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vykonaného okresným súdom mal odvolací súd preukázané,
že v Stredisku kontroly a originality v Čimhovej bolo ohľadom osobného motorového vozidla, ktoré do
strediska doviezol žalobca na preverenie identity a originality motorového vozidla zistené, že vozidlo
má iné VIN číslo. Vec bola policajným orgánom zaistená dňa 05.03.2008 podľa § 21 ods. 1 zákona opolicajnom zbore, pričom podľa potvrdenia o zaistení veci (č.l. 30 spisu) bola vec zaistená A. C., ktorý
nebol vlastníkom ani držiteľom zaisteného motorového vozidla ale zamestnancom spoločnosti, ktorá na
tomto motorovom vozidle vykonávala kontrolu originality. Policajné orgány mali následne v zmysle § 21

ods. 4 zákona o policajnom zbore 90 dní na to, aby zistili, či vec naozaj súvisí so spáchaním trestného
činu, vykonať príslušné úkony na objasnenie a po uplynutí tejto lehoty vec vydať vlastníkovi. Keby
policajné orgány zisťovali kto vozidlo do strediska kontroly a originality doviezol boli by vozidlo zaistili
žalobcovi, ktorý tvrdil, že je jeho vlastníkom. Dôvodom nevydania veci osobe žalobcu, ktorému mala
byť vec zaistená mohla byť iba skutočnosť, ak v zmysle ods. 4 citovaného ustanovenia bolo zistené,

že vec patrí inej osobe, ktorej bola zaistená (vtedy sa vec vydá skutočnému vlastníkovi) alebo postup
podľa § 21 ods. 10 ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená,
alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba. Vtedy je tu oprávnenie útvaru policajného zboru
uložiť zaistenú vec do úschovy a odkázať tieto osoby, aby si svoj nárok uplatnili v občianskoprávnom
konaní. V danom prípade si poisťovňa Generali Assurances, Paríž uplatňovala vec a preto pri správnom
zaistení veci žalobcovi by nastali pochybnosti o práve k veci. Citované ust. § 21 ods. 10 zákona o

policajnom zbore bližšie nevymedzuje, akú pochybnosť má na mysli. Vychádzajúc ale z judikatúry
Najvyššieho súdu SR (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/60/2003, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/87/2011) pochybnosti o práve k veci nastávajú spravidla vtedy, keď právo k zaistenej veci
uplatňuje ďalšie osoba, prípadne viac osôb. Keďže policajnému orgánu nepatrí právomoc samostatným
dokazovanímodstraňovaťpochybnostiovlastníckompráve,boloprávepretotrebaveculožiťdoúschovy

a tým zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo a teda nie vec dňa 02.05.2008
uvedenejpoisťovacejspoločnosti,resp.jejsplnomocnenémuzástupcovivecvydať.Nebolorozhodujúce,
že žalobca konal oneskorene. Policajné orgány nezachovali žiaduci postup týkajúci sa zaistenia veci a
jej následného vydania. Bol tak preukázané, že z ich strany došlo k nesprávnemu úradnému postupu
a teda vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

17. Následne bolo potrebné sa zaoberať tým či je nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti so
škodou.

18. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené
vyššie, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť
riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten

môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza).
Právnym posúdením je vymedzenie medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za
škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, majetková ujma, za ktorú
je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného, pokiaľ vznikla a

konkrétnym konaním škodcu, ak je protiprávne, sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
priposudzovanívecnejsúvislosti(porovnajR21/1992).Vpostupnomsledejavovjekaždápríčinaniečím
vyvolaná, sama je následkom niečoho a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo bezprostredne predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok NS SR z 30.6.2010 sp. zn. 5Cdo 126/2009).

19. Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003
Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené práve (iba) týmto nesprávnym úradným postupom. Žalobca sa domáhal náhrady škody

predstavujúcej kúpnu cenu ojazdeného motorového vozidla, náklady spojené s dovozom motorového
vozidla (pohonných hmôt) a nákladov spojených s STK a EK a ušlý zisk (budúci zárobok) spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Podľa odvolacieho súdu majetok žalobcu sa nezmenšil nesprávnym
postupom polície, tento dôsledok nastal v dôsledku odcudzenia auta. Príčinou tak nebol nesprávnyúradný postup policajného orgánu. Aj keď bol postup polície predčasný a došlo k nesprávnemu postupu
na jeho strane nebolo to príčinou toho, že žalobcovi vznikla škoda. Príčinou bolo to, že vozidlo bolo
odcudzené. Vzhľadom na uvedené žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom orgánu polície a znížením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v
prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku okresného súdu, ktorý spočíva
na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Aj odvolací
súd naviac dodáva, že skutkový stav zistený v tomto konaní nenasvedčuje tomu, že by si pre nesprávny
úradný postup policajného orgánu, žalobca nemohol uplatňovať v pozícii vlastníka nárok voči osobe,
ktorej bolo motorové vozidlo vydané.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobcu namietajúceho nesprávne právne

posúdenievecizanedôvodnéarozsudokokresnéhosúduvspojenísopravnýmiuzneseniamiakovecne
správny potvrdil a to vrátane výrokov o trovách účastníkov konania, založeného na zásade úspechu
žalovaného v spore (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) a trovách štátu vychádzajúceho z
výsledkukonania(§470ods.2C.s.p.,§148ods.1O.s.p.),ktoréneboliosobitnenapadnutéodvolaním.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný a to v celom rozsahu
a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).