Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218204794
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2218204794.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. E., nar.
XX.XX.XXXX a S. E., nar. XX.XX.XXXX, obe deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Dunajskej Strede, deti rodičov: matky Mgr. A. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Y. Z. XXXX/X, P. W., právne zastúpenej JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom

Trenčianska 57, Bratislava a otca Ing. G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. Z. XXXX/X, P. W., právne
zastúpeného AK JUDr. Radovan Hrabovecký - advocati s.r.o., so sídlom Panenská 24, Bratislava, o
úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva, o
odvolaní matky aj otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 28. januára 2020, č.k.
7P/81/2018-255, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., výroku II. v jeho časti týkajúcej

sa určenia bežného výživného a vo výroku III. r u š í a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil otcovi povinnosť
zaplatiť na účet vedený na meno A. E., zriadený v W. W. a.s. číslo vkladnej knižky SK
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX sumu 2.400 eur a na meno S. E. zriadený v W. W. a.s. číslo vkladnej

knižky W sumu 2.400 eur do 30.06.2020, výrokom II. vo zvyšku návrh zamietol a výrokom III. rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil ustanoveniami § 28 ods. 1, 2, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1 až 4,
§ 75 ods. 1 Zákona o rodine, vecne súd dôvodil, že navrhovateľka podala návrh na úpravu výkonu práv
a povinností rodičov k maloletým deťom do rozvodu manželstva, ktorým žiadala zveriť obe maloleté deti

do jej osobnej starostlivosti matky a otca zaviazať k povinnosti platiť výživné na mal. A. vo výške 700
eur a na S. vo výške 600 eur mesačne a zároveň k povinnosti prispievať na tvorbu úspor maloletých
detí po 500 eur mesačne, tiež navrhla úpravu styku detí s otcom. Súd mal dokazovaním zistené, že v
máji 2018 otec opustil spoločnú domácnosť a manželstvo rodičov bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho
súdu 9P/12/2019 - 238 dňa 5.11.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.11.2019.
Súd dôvodil, že zo spisu vyplýva, že otec v období od januára 2018 do októbra 2018 mal čistý mesačný

príjem 4.576,73 eur na základe managerskej zmluvy uzavretej so W. , a.s.. Do mája 2019, kedy bol
skončený pracovný pomer otca, mal priemerný čistý príjem 6.087,- eur a keď odpočítame aj 6 mesačné
odstupné jeho priemer predstavuje 5.072,77 eur. Matka od 1.9.2019 je učiteľkou v F. M.R.B. v B. odkedy
sa jej príjem znížil o 37 eur. Jej mesačný plat bol určený sumou 926 eur. Otec sa opäť zamestnal od
decembra 2019. Súd konštatoval, že predmetom tohto konania je okrem iného aj určenie výživného za
obdobie od 1.11.2018 do 31.10.2019, keď matka navrhla určiť výživné od podania návrhu iba do októbra

2019, nakoľko otec už v mesiaci november plnil vyživovaciu povinnosť na základe rozsudku 9P/12/2019.
Bolo preukázané, že otec odo dňa opustenia spoločnej domácnosti si plnil svoju vyživovaciu povinnosť ato 600 eur na 5 a 11 ročné deti. Otec síce má nadpriemerný príjem, avšak podľa názoru súdu aj 300 eur
postačuje na pokrytie nákladov všetkých životných potrieb detí v tomto veku vrátane zachovania slušnej
životnej úrovne. Súd zohľadnil aj sporenie otca prospech maloletých detí a to 120 eur mesačne. Súd

bral do úvahy aj náklady otca na detí v čase, keď sú v jeho starostlivosti. Okrem nevyhnutných nákladov
otec im zabezpečuje aj program, berie ich na výlety, podľa potreby kupuje im aj ošatenie, hračky atď..Pri
rozhodovaní o bežnom výživnom súd zohľadnil aj preukázanú skutočnosť, že matka počas odlúčenia
vybrala zo spoločného účtu cca 12 000 eur za účelom zachovania dovtedajšej životnej úrovne, teda
disponovala od otca v priemere 1600 eurami mesačne a okrem toho otec šetri deťom 120 eur. Matka

uviedla, že okrem bežných nákladov na výchovu detí nemá zvýšené náklady vzhľadom na zdravotný
stav resp. na záujmy maloletých. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že 600 eur mesačne + 12 000 eur
na jeden rok nadpriemerne postačuje na pokrytie všetkých nákladov spojených s výchovou maloletých
detí. Matka si musí uvedomiť, že výživné pre deti je určené na zabezpečenie všetkých potrieb ale iba
maloletých detí. Niektoré položky vyčíslených nákladov matkou boli nadhodnotené resp. vôbec nemali
súvis so zabezpečením detí, skôr sledovali uspokojenie nemalých nárokov matky. Podľa názoru súdu

bežné výživné od podania návrhu do rozvodu manželstva teda počas jedného roka bolo dostatočne
plnené zo strany otca a preto súd na toto obdobie bežné výživné neurčil. Vzhľadom na príjem otca súd
považoval za dôvodné, aby otec tvoril úspory pre maloleté detí v súlade s ust. § 62 ods. 3 zák. o rodine
a určil výšku tvorby úspor na každé dieťa po 200 eur mesačne, keď mal za to, že je to primerané za
toto obdobie prihliadnuc na rodičovskú dohodu v konaní sp. zn. 9P/12/2019, kedy sa otec dobrovoľne

zaviazal platiť na úsporu maloletých detí po 150 eur. Za obdobie od 1.11.2018 do 31.10.2019 otec mal
vyšší príjem než od novembra 2019 preto tvorbu úspor vo výške 200 eur mesačne na každé dieťa súd
považoval za primerané. V časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky ako aj úpravy
styku otca s deťmi súd návrh zamietol, keďže v priebehu konania rodičia maloletých detí boli právoplatne
rozvedení a rozhodovanie o týchto nárokoch stratilo význam, nakoľko takýmto rozhodnutím by sa iba

potvrdil faktický stav v minulosti.

3. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja rodičia.

4. Otec sa odvolal len čo do rozhodnutia v časti jeho príspevku na úspory detí. Svoje odvolanie odôvodnil

skutkovýmivadamirozsudkuazmätočnosťourozsudkuvodvolanímnapadnutejčasti.Poukázalnato,že
súd podľa odôvodnenia zohľadnil aj sporenie otca v prospech maloletých a to 120 eur mesačne (bod 19.
rozsudku), následne v bode 20. uviedol, že určil výšku tvorby úspor na každé dieťa po 200 eur mesačne,
keď mal za to, že to je primerané za toto obdobie prihliadnuc na rodičovskú dohodu v konaní 9P/12/2019,
kedy sa otec dobrovoľne zaviazal platiť na úsporu maloletých detí po 150 eur. Podľa názoru odvolateľa

súd dospel k správnemu skutkovému zisteniu o tvorbe úspor v prospech oboch detí vo výške 120
eur mesačne za rozhodné obdobie od 01.11.2018 do 31.10.2019 a súčasne k správnemu skutkovému
zisteniu, že na tvorbe týchto úspor sa v celom rozsahu podieľal otec. Rovnako dospel k správnemu
skutkovému zisteniu, že v konaní o rozvod manželstva sa rodičia dohodli na tvorbe úspor vo výške 150
eur mesačne v prospech každého dieťaťa, keď v uvedenom konaní súd považoval uvedenú sumu za

primeranú a postačujúcu. Odvolateľ uvádza, že má záujem na tvorbe úspor v prospech svojich detí, čo
preukazuje aj zriadenie účtov pre deti a pravidelné uskutočňovanie platieb vo výške 120 eur v prospech
týchto účtov otcom ako aj rodičovská dohoda v rozvodovom konaní, v ktorom výšku tvorby úspor v sume
300 eur na obe deti spolu považovali nielen účastníci konania ale aj súd za primeranú a dostatočnú.
Podľa názoru odvolateľa je rozsudok v ním napadnutej časti nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť

a nedostatok dôvodov, pre ktoré súd prvej inštancie neuviedol na základe akej svojej úvahy v rámci
zásady voľného hodnotenia dôkazov dospel k záveru o tvorbe úspor vo výške 200 eur mesačne v
prospech každého dieťaťa a súčasne nezohľadnil pravidelné uskutočňovanie tvorby úspor otcom vo
výške 60 eur mesačne v prospech každého dieťaťa. Súd neuviedol v tejto veci žiadnu svoju úvahu a
myšlienkový postup, akým sa riadil v tejto veci. Pri určení výšky tvorby úspor súd prihliadal výlučne na

zárobkové pomery povinného rodiča bez zohľadnenia majetkových pomerov otca a detí a zohľadnenia
predmetného rozvodového rozsudku v záujme zachovania právnej istoty. Pokiaľ ide o majetkové pomery
povinného rodiča a detí, v danom prípade otec má síce s matkou detí v BSM rodinný dom, tento
však neužíva od mája 2018, kedy opustil spoločnú domácnosť a dom užíva matka s deťmi, pričom
otec má prenajatý 1-izbový byt o výmere 45,53 m2. Takisto poukazuje na to, že matka používa osobné

motorové vozidlo zn. Volkswagen Polo a otec 13-ročné motorové vozidlo zn. Honda Civic s viac než
300 000 najazdenými kilometrami. Z uvedeného vyplýva súčasná reálna životná úroveň detí je lepšia
než životná úroveň otca, ktorý nemá zabezpečené vlastné bývanie a tieto skutočnosti je treba zohľadniť
pri určení dôvodnosti tvorby úspor aj ich výšky. Súd vyvodil nesprávny právny záver aj v časti výpočtudlžného nedoplatku na tvorbe úspor, keď napriek zisteniam o platení sumy 60 eur v prospech každého
dieťaťa mesačne na úspory toto skutkové zistenie nezohľadnil. Takže v prípade akceptácie rozsudku by
potom skutočná tvorba úspor predstavovala 260 eur mesačne v prospech každého dieťaťa a nie 200

eur ako dôvodil súd. V záujme zachovania právnej istoty pritom bolo dôvodné v tomto konaní očakávať,
že súd určí výšku úspor 150 eur mesačne v prospech každého dieťaťa a potom s prihliadnutím na
realizované platby otca vo výške 60 eur mesačne mal jeho nedoplatok na tvorbe úspor predstavovať
90 eur mesačne, čo za rozhodné obdobie dohromady predstavuje nedoplatok 1.080 eur na každé dieťa.
Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie alebo aby ho zmenil tak, že zaviaže otca zaplatiť na účet každého z detí po 1.080
eur do 30.06.2020.

5. Matka sa odvolala len proti výroku II. v časti neurčenia bežného výživného na maloleté deti.
Poukázala na to, že v konaní podala množstvo písomných vyjadrení ( okrem návrhu dňa 29.10.2018
podala vyjadrenie k vyjadreniu otca zo dňa 12.04.2019, doplnenie vyjadrenia k vyjadreniu otca zo

dňa 03.06.2019, doplnenie vyjadrenia k návrhu zo dňa 06.09.2019, ďalšie doplnenie vyjadrenia k
návrhu zo dňa 22.09.2019 a ďalšie doplnenie vyjadrenia zo dňa 20.01.2020), v týchto všetkých matka
aj na základe výzvy súdu, ako vyplýva zo zápisníc z pojednávaní, sa vyjadrovala a dokladovala
všetky položky, ktoré vynaložila na výživu maloletých a odôvodňovala potreby maloletých. Takto na
pojednávaní dňa 14.02.2019 súd uložil jej a advokátovi podrobnú špecifikáciu nákladov a výberov z

účtu aj s odôvodnením na aký účel sa použili tieto finančné prostriedky, na pojednávaní dňa 30.04.2019
súd uložil advokátovi presne uviesť podľa ich výkazu nedoplatok na výživnom na maloleté deti v
rozhodnom období, na pojednávaní dňa 06.06.2019 súd uložil právnemu zástupcovi matky špecifikovať
náklady na výživu detí s priloženými dokladmi za jún, júl, august, na pojednávaní dňa 10.09.2019
súd uložil právnemu zástupcovi matky položkovite sa vyjadriť k jednotlivým farebným kolónkam, ktoré

boli podané k vyjadreniu matky, na pojednávaní dňa 17.10.2019 súd uložil právnemu zástupcovi
matky, aby predložil všetky položky týkajúce sa nákladov na výchovu detí, na ktorých trvá. Matka sa
vyjadrovala a dokladovala, uvádzala v prehľadných tabuľkách, dokladovala buď potvrdením o zaplatení
pokladničným dokladom alebo výpismi z účtov. V napadnutom rozsudku sa však súd prvej inštancie
vôbec nevyjadril ku konkrétnym položkám, v bode 19. iba všeobecne konštatoval, že niektoré položky

vyčíslených nákladov matkou boli nadhodnotené resp. vôbec nemali súvis so zabezpečením detí, skôr
sledovali uspokojenie nemalých nárokov matky. Odôvodnenie rozhodnutia, pre ktoré súd výživné neurčil
vzhľadom na konkrétnosť vyjadrení a doložených dokladov vôbec nezodpovedá požiadavke náležitého
odôvodnenia rozsudku. Súd sa vôbec nevyjadril, ktoré konkrétne položky boli matkou nadhodnotené,
ktoré položky nemali súvis so zabezpečením potrieb detí a nevysvetlil, čo má na mysli keď uviedol, že

sledovali uspokojenie nemalých nárokov matky. Súd tiež nesprávne ustálil príjem otca, mal zohľadniť
príjmy otca za obdobie posledných 12 mesiacov pred rozhodným obdobím, ktoré je dané od 01.11.2018
teda od podania návrhu do 31.10.2019 (keďže od 01.11.2019 otec prispieva na výživu podľa schválenej
rodičovskej dohody), pričom z dokazovania potom vyplýva konkrétny príjem v jednotlivých rozhodujúcich
mesiacoch a spolu predstavuje 80.511,72 eur, čiže v rozhodnom období je priemerná mesačná mzda

otca 6.709,31 eur. Nesprávne je aj skutkové zistenie súdu, že od opustenia spoločnej domácnosti si
otec plnil svoju vyživovaciu povinnosť vo výške 600 eur na 5 a 11 ročné deti, aj záver súdu, že 600 eur
mesačne + 12.000 eur na jeden rok (ktorú sumu podľa záverov súdu matka počas odlúčenia vybrala
zo spoločného účtu), nadpriemerne postačujú na pokrytie všetkých nákladov spojených s výchovou
maloletých detí. Otec neplatil výživné vo výške 600 eur na dve deti k rukám matky s výnimkou

posledných troch platieb za mesiac august, september a október 2019. Matka v konaní podrobne
opisovala ako po odchode zo spoločnej domácnosti jej otec maloletých do septembra 2018 ponechal
prístup na účet, z ktorého hradila náklady na domácnosť a výživu detí, ale od septembra 2018 odklonil
finančný tok peňazí na spoločný účet a začal jej posielať sumu 600 eur ako výživné na deti, avšak na
účet, z ktorého sa ešte stále strhávali platby trvalými príkazmi, čiže na výživu detí jej z uvedenej sumy

zostávala podstatne nižšia čiastka, ktorú matka aj v tabuľke predložila súdu s rozpismi na jednotlivé
mesiace. Z uvedených tabuliek vyplýva, že otec do 03.06.2019 uhradil na výživu detí sumu celkovo
2.726,60 eur, pričom matka sa veľakrát vyjadrovala a predložila aj prehľad platieb uskutočňovaných
otcom na svoj účet, z ktorého odchádzali najrôznejšie platby. Pokiaľ ide o záver súdu, že matka počas
odlúčenia vybrala zo spoločného účtu cca 12.000 eur za účelom zachovania dovtedajšej životnej úrovne,

toto tvrdenie nebolo ničím preukázané, a matka vo svojom vyjadrení tieto skutočnosti súdu objasnila,
navyše súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy, že otec na základe jeho vlastného rozhodnutia použil
zo spoločných finančných prostriedkov 15.800 eur. Ani tvrdenie otca o tom, že po opustení spoločnej
domácnosti si prenajíma 1-izbový byt v O., za ktorý platí nájomné 500 eur mesačne, nebolo preukázanéžiadnymi reálnymi platbami. Nesprávny je aj záver súdu ohľadom výberu peňažných prostriedkov z účtu
vo výške 7.500 eur a následnom uskutočnení dvoch platieb v celkovej výške 4.561,94 eur v prospech
spoločnosti motorových vozidiel zn. Volkswagen, aj k tomuto tvrdeniu otca sa matka písomne vyjadrila

a situáciu vysvetlila, s čím sa súd tiež nezaoberal. Napokon odvolateľka namietala nesprávne právne
posúdenie veci, keď poukázala na to, že v rozvodovom konaní uzavreli rodičia rodičovskú dohodu okrem
iného aj o výške výživného, kde otec sa zaviazal platiť na výživu každej maloletej dcéry po 350 eur
mesačne a zároveň na tvorbu úspor po 150 eur mesačne. K rodičovskej dohode o sume 350 eur
bežného výživného došlo formou kompromisu aj na základe toho, že sa jedná o vyživovaciu povinnosť

do budúcnosti, pričom na pojednávaní dňa 05.11.2019 sa zohľadňoval fakt, že otec v uvedenom
termíne vydokladoval čistý mesačný príjem od zamestnávateľa W. G., a.s., vo výške 2.779,29 eur. Ak
zohľadníme, že v rodičovskej dohode sa otec zaviazal do budúcnosti výživné a tvorbu úspor uhrádzať
celkovou sumou 1.000 eur na obe deti spolu, čo je v percentuálnom vyjadrení 35,98% z príjmu otca,
potom vzhľadom k uvedenému výrok o bežnom výživnom na maloleté deti v tomto konaní nie je v
súlade s ustanovením § 62 ods. 1, 2, 3, 4 zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že obaja rodičia majú

prispievať na výživu svojich detí podľa svojich možností, schopností a majetkových pomerov a deti majú
právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Otec maloletých totiž v predmetnom konaní dosahoval v
období od 01.11.2018 do 31.10.2019 čistý príjem 6.709,31 eur mesačne, pričom matka poukazuje na
rozhodovaciu súdnu prax pri určovaní výživného v rozpätí od 20 do 30% z príjmu povinného rodiča, čo
z príjmu otca 6.709,31 eur predstavuje 20% sumu 1.341,86 eur, 25% sumu 1.677,32 eur a 30% sumu

2.012,79 eur. Z uvedeného je zrejmé, že napadnutý rozsudok je v časti výživného nesprávny. Preto
navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby sám
rozhodol tak, že otca okrem sumy 2.400 eur, ku ktorej bol zaviazaný výrokom I., zaviaže aj prispievať na
výživu maloletej A. sumou 700 eur mesačne a maloletej S. sumou 600 eur mesačne a dlh na zročnom
výživnom za obdobie od 01.11.2018 do 31.10.2019 v celkovej sume 11.073,34 eur uloží otcovi zaplatiť

k rukám matky do 30.06.2020.

6. K odvolaniu otca matka uviedla, že sa stotožňuje s argumentáciou otca, ktorý považuje rozsudok súdu
prvej inštancie v časti za nepreskúmateľný a nepresvedčivý pre nedostatok dôvodov resp. absenciu
akéhokoľvek dôvodu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže matka vo svojom

odvolaní rovnako poukazovala na túto vadu rozhodnutia aj podľa jej názoru odôvodnenie napadnutého
rozsudku neposkytuje odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky a bola obom účastníkom odňatá
možnosť na riadne odôvodnenie podaného odvolania pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia.
Rozsudok je nielen nepreskúmateľný ale aj nepresvedčivý. Matka sa však nestotožňuje s odvolacou
argumentáciou otca pokiaľ ide o tvrdenú správnosť skutkových zistení ohľadom tvorby úspor. Je

pravdou, že suma 120 eur mesačne od 01.11.2018 do 31.10.2019 odchádzala z účtu otca, to však
neznamená, že tieto úspory deťom hradil iba otec. Otec podľa nej neuvádzal správne niektoré
skutočnostivodvolaní,resp.ichskresľujetak,abyvyznievalivjehoprospech,niejepravdou,žesúčasná
reálna životná úroveň detí je lepšia než životná úroveň otca, keď priemerná mesačná mzda otca v
skúmanom období bola 6.709,31 eur.

7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že neuvedenie nákladov na výživu maloletých (ktoré
sú notoricky známymi výdavkami) nie sú vadou zmätočnosti, ktorá by spôsobovala porušenie práva
navrhovateľky na spravodlivý proces a matka nepreukázala dôvodnosť osobitných mimoriadnych
výdavkov na výživu detí. Tiež nie je povinnosť súdu vyjadriť sa osobitne ku všetkým skutočnostiam

a tvrdeniam uvádzaným účastníkmi konania.. Priemerná mesačná suma 1.600 eur, ktorou matka
disponovala počas každého kalendárneho mesiaca v posudzovanom období, ktorá nezahŕňa náklady
otca na tvorbu úspor, je bez ďalšieho dokazovania postačujúca na uspokojenie notoricky známych
výdavkov a potrieb maloletých detí. Pokiaľ matka v odvolaní uvádzala čistý príjem otca za obdobie 12
mesiacov od novembra 2018 do októbra 2019, tak otec poukazuje na to, že matka nevzala pri výpočte

do úvahy skutočnosť, že z dôvodu skončenia pracovného pomeru otca mu bola v mesiaci máj 2019
vyplatená náhrada mzdy za obdobie kalendárneho mesiaca jún až december 2019 a teda za obdobie
šiestich kalendárnych mesiacov presahujúcich posudzované obdobie, ktoré sa skončilo v októbri 2019,
takže sa nesprávne zvýšil podľa výpočtov matky priemerný zárobok otca. Nesprávne je aj tvrdenie
matky, že z bežného výživného plateného otcom sa uskutočňovali platby spojené s bývaním v rodinnom

dome, čím došlo k plateniu nižšieho výživného. Z účtu, v prospech ktorého platil otec bežné výživné,
sa totiž uhrádzali bežné náklady spojené s bývaním matky a detí v rodinnom dome, pričom otec v
tomto rodinnom dome nebýval, teda ide o náklady spojené s bývaním na strane matky a detí, takže
tieto výdavky boli dôvodné a je jedno, či sa zaplatili z finančných prostriedkov nachádzajúcich sa nabankovom účte kam otec platil výživné alebo na bankovom účte matky. Pokiaľ ide o výber finančných
prostriedkov, z výpisov z účtu za kalendárny mesiac september až október 2018 nepochybne vyplýva
výber zo strany matky vo výške 7.500 eur ako aj uskutočnenie dvoch platieb v prospech bankového

účtu predajcu motorových vozidiel zn. Volkswagen vo výške 4.561,94 eur matkou detí. V súčte týchto
bankových operácií tak matka za príslušné obdobie nakladala s finančnými prostriedkami vo výške
presahujúcimi sumu 12.000 eur, čo aj potvrdila svojou výpoveďou na pojednávaní. Nedôvodné sú aj
námietky matky o nepreukázaní nájomného za 1-izbový byt v O., keď otec doložil nájomnú zmluvu.
Nie je pravda, že v konaní o rozvod súd vychádzal len z príjmu otca od nového zamestnávateľa W.

G., a.s., keďže podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 05.11.2019 sa uvádza: sudkyňa udáva, že „...
pričom prihliada na odôvodnené mesačné výdavky na maloleté deti ako aj zárobkové možnosti otca,
ktoré za posledných 12 mesiacov po započítaní všetkých príjmov za toto obdobie ...“ Výhrada matky o
určovaní výživného percentom z výšky príjmu povinného rodiča je právne irelevantná, a takýto spôsob
určovania výživného je aj v rozpore s účelom výživného najmä v prípadoch neštandardne vysokých
príjmov, kedy by výživné presiahlo potreby detí a súčasťou bežného výživného určeného na spotrebu by

sa stala aj sporiaca časť, čo nemá oporu v relevantnej právnej úprave. Výživné nasleduje odôvodnené
potreby detí a nie naopak. Navrhovateľka považovala výživné na deti vo výške 350 eur mesačne za
postačujúce na uspokojenie ich potrieb za obdobie kalendárneho mesiaca november 2019 a nasl. Z
dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nevyplynuli zistenia, podľa ktorých náklady na
uspokojenie bežných potrieb detí presiahli sumu 300 eur na dieťa. Skutočnosť, že otec dosahoval v

októbri 2019 príjem, z ktorého 20% je suma vyššia než 600 eur neznamená, že odôvodnené potreby
detí resp. náklady na ich uspokojenie boli do kalendárneho mesiaca október 2019 vyššie než 600 eur
mesačne. Rovnako skutočnosť, že otec dosahoval po októbri 2019 príjem 2.779,29 eur, z ktorého 20% je
sumanižšianež600eurneznamená,žeodôvodnenépotrebydetíbolinižšienež600eurmesačne.Vyšší
príjem otca sa tak mohol prejaviť vo forme tvorby úspor, ktoré otec aj realizoval pravidelnými mesačnými

platbami vo výške 120 eur. Podľa názoru otca v danom konaní nevyplynuli odôvodnené potreby detí
v rozsahu vyššom než 600 eur mesačne, najmä keď matka disponovala naviac peňažnou sumou vo
výške 1.000 eur za každý kalendárny mesiac posudzovaného obdobia, pochádzajúcich zo spoločného
bankového účtu účastníkov konania. Bývala s deťmi v novom rodinnom dome, užívala nové motorové
vozidlo a vzdala sa príjmu za užívanie jej 3-izbového bytu v prospech svojich rodičov. Odvolanie matky

voči výroku II. rozsudku je podľa neho nedôvodné a preto navrhol, aby tento výrok odvolací súd potvrdil.

8. Kolízny opatrovník navrhol napadnuté rozhodnutie v záujme maloletých v celom rozsahu potvrdiť ako
vecne správne.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené
osoby - účastníci konania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru,
že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7P/81/2018-255 bola úprava
rodičovských práv a povinností k maloletým na čas do rozvodu manželstva rodičov. Rozsudkom,
napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie vo výroku I. určil otcovi povinnosť zaplatiť na účty maloletých

detí po 2.400,- eur ( ako príspevok na úspory maloletých) a o zvyšku návrhu matky rozhodol zamietavým
výrokom II., ktorým takto zamietol návrh matky na zverenie detí do jej starostlivosti aj úpravu styku otca
s maloletými ( keď takéto rozhodnutie stratilo význam vzhľadom na medzičasom právoplatnú úpravu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode ) a súčasne zamietol návrh matky na určenie bežného
výživného ( majúc za to, že otec si vyživovaciu povinnosť v skúmanom období splnil dobrovoľne v

dostatočnej výške ). O trovách súd rozhodol výrokom III tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania.

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej časti určenia povinnosti zaplatiť maloletým sumu úspor 2.400,- eur na ich účty ( celý výrok

I.) a v časti zamietnutia návrhu matky na určenie bežného výživného ( časť zamietajúceho výroku II.)
ako aj v závislom výroku o trovách konania ( výrok III.).12. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v
zmysle citovaného ustanovenia a účastníkovi konania (strane sporu) musia dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

14. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie
spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z
21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo
svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c.
Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

15. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva

strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu ( okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej
miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces treba preto považovať aj taký nedostatok

rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo ak v ňom absentuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci prípadne ak argumentácia obsiahnutá v
odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.
( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.01.2019 sp. zn. 6Cdo/98/2017).

16. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že
prvoinštančný súd sa vyššie danými kritériami neriadil. Obaja odvolatelia namietali vo svojich
odvolaniach nedostatočné, resp. vnútorne rozporné odôvodnenie rozsudku a odvolací súd im musel dať

za pravdu.

17. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu matky na určenie bežného výživného, súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie zdôvodil tým, že bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že otec odo dňa opustenia
spoločnej domácnosti si plnil svoju vyživovaciu povinnosť a to 600 eur na 5 a 11 ročné deti, otec síce

má nadpriemerný príjem avšak podľa názoru súdu aj 300 eur postačuje na pokrytie nákladov všetkých
životných potrieb detí v tomto veku vrátane zachovania slušnej životnej úrovne, pričom zohľadnil aj
sporenie otca prospech maloletých detí a to 120 eur mesačne a tiež bral do úvahy aj náklady otca na
detí v čase keď sú v jeho starostlivosti a tiež to, že matka počas odlúčenia vybrala zo spoločného účtucca 12 000 eur, za účelom zachovania dovtedajšej životnej úrovne, pričom matka uviedla, že okrem
bežných nákladov na výchovu detí nemá zvýšené náklady. Súd uzavrel, že podľa jeho názoru 600 €
mesačne + 12 000 € na jeden rok nadpriemerne postačuje na pokrytie všetkých náklady spojených s

výchovou maloletých detí.

18. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

19. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

20. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť
rodičov o domácnosť.

21. Podľa § 75 ods. 1, veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti,
možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na

neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

22. Podľa § 35 CMP súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

23. V konaní o určenie výživného na maloleté dieťa je povinnosťou súdu vychádzať z individuálnych

schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov a súčasne z odôvodnených potrieb
maloletého dieťaťa, ktoré musia byť v konaní náležite zisťované. V danom prípade sa súd síce zaoberal
možnosťami a schopnosťami rodičov, avšak napriek tomu, že matke ukladal povinnosti v súvislosti s
preukazovaním vynakladaných nákladov na maloleté deti, súd sa nimi nijako nezaoberal. Pri určení
výživného však súd vychádza z vyčíslenia celkových nákladov na konkrétne dieťa a to tak, aby výška

výživného ( pri zohľadnení príspevku na výživu aj zo strany toho rodiča, ktorý má deti v osobnej
starostlivosti) pokrývala oprávnené potreby dieťaťa v období, za aké sa výživné určuje. Náklady na
výživu dieťaťa pritom v každom jednotlivom prípade odrážajú konkrétne potreby dieťaťa, ktorého
sa výživné týka, preto súdu nemôžu postačovať pre rozhodnutie o výške výživného iba všeobecné
konštatovania aké vyplývajú z odôvodnenia predmetného rozsudku, keďže odôvodnené potreby dieťaťa

sa menia v závislosti od veku, zdravotného stavu, školskej dochádzky, záujmov a podobne. Preto tieto
otázky musia byť vždy predmetom dokazovania v konaní o určenie výživného alebo jeho zmenu, a
v tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci ( § 35 CMP).
V danom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, aké dôkazy súd prvej
inštancie v tomto smere vykonal, súd neustálil ( a to ani približne) aké sú bežné náklady každej z

maloletých, t.j. aké sú priemerné mesačné výdavky na ich základné potreby ako strava, ošatenie,
zdravotnú starostlivosť, školskú dochádzku a podobne, rovnako sa nezaoberal ich ďalšími prípadnými
výdavkami napr. v súvislosti s voľnočasovými aktivitami a podobne, pričom je nepochybné, že v
danom prípade ide o maloleté deti, kde majetkové pomery rodičov odôvodňujú aj ďalšie výdavky nielen
na uspokojenie základných potrieb. Keďže životná úroveň detí kopíruje životnú úroveň rodičov, preto

nadštandardné príjmy rodičov v zásade odôvodňujú aj nadštandardné potreby detí. V prejednávanej
veci ale prvoinštančný súd nevenoval potrebám maloletých dostatočnú pozornosť a rozhodnutie tak
postráda zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci určenia bežného výživného
na deti v súdenom období. Úvahy súdu o tom, že niektoré položky matkou vyčíslených nákladov
boli nadhodnotené alebo vôbec nemali súvis so zabezpečením detí, sú iba vo všeobecnej rovine

a nie je možné preskúmať v odvolacom konaní ich prípadnú správnosť, keďže nie je zrejmé, aké
výdavky mal súd na mysli. To isté platí aj pokiaľ ide o výdavky, ktoré súd považoval za „skôr sledujúce
uspokojenie nemalých nárokov matky“, pretože ani tieto súd nekonkretizoval. Odôvodnenie rozhodnutia
v časti ne/určenia výživného tak nezodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia rozsudku. Takéto
rozhodnutie je nielen nepresvedčivé ale aj nepreskúmateľné a upiera účastníkom právo dozvedieť sa, z

akých dôvodov rozhodol súd práve zvoleným spôsobom, čím zároveň znemožňuje účastníkom konania
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý
proces.24. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti uloženia povinnosti platiť deťom úspory, aj tu prvoinštančný súd
pochybil. Preskúmaním odôvodnenia rozsudku v tejto odvolaním napadnutej časti bolo zistené, že
súd prvej inštancie síce uviedol, z akého dôvodu určil výšku tvorby úspor na každé dieťa po 200 eur

mesačne ( keď mal za to, že je to primerané za toto obdobie prihliadnuc na rodičovskú dohodu v konaní
9P/12/2019, kedy sa otec dobrovoľne zaviazal platiť na úspory maloletých detí po 150 eur, a za obdobie
od 01.11.2018 do 31.10.2019 otec mal vyšší príjem než od novembra 2019 preto tvorbu úspor vo výške
200 eur mesačne na každé dieťa súd považoval za primerané), ale odôvodnenie nedáva vysvetlenie,
prečo súd zaviazal otca zaplatiť celú sumu bez zohľadnenia čo i len časti otcom poskytovaných úspor,

ktoré deťom počas uvedeného obdobia posielal na účty. Súd prvej inštancie pritom uvedené skutkové
zistenia ( o platení sporenia deťom vo výške 120,- eur) zohľadnil v rámci argumentácie týkajúcej sa
bežného výživného, ale pri rozhodovaní o úsporách už túto skutočnosť do úvahy nevzal. Rozhodnutie v
tejto časti je tak vnútorne rozporné a nepresvedčivé a dochádza ním k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I.
týkajúcom sa povinnosti otca prispievať deťom na úspory, a tiež vo výroku II. ale iba v jeho časti týkajúcej
sa určenia bežného výživného a napokon aj v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 389 ods.
1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, v zmysle zákona vykoná dokazovanie
predloženými dôkazmi, pričom v súlade s ust. § 36 CMP vykoná aj ďalšie dôkazy, ak je to potrebné na
zistenie skutočného stavu veci, zistí a zaujme stanovisko nielen k príjmom oboch rodičov za rozhodné
obdobie ( berúc pritom do úvahy aj námietky rodičov vyjadrené v odvolacom konaní), k ich osobným
a majetkovým pomerom ale najmä preskúma a vyhodnotí náklady na výživu maloletých detí tak, aby

mohol ustáliť ich odôvodnené potreby pre účely určenia ( alebo neurčenia) bežného výživného. Po
vykonaní a doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci výživného opätovne rozhodne, pričom
svoje rozhodnutie náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodní. Pokiaľ po doplnení dokazovania
dospeje súd k záveru, že je tu dôvod zaviazať otca k tvorbe úspor na maloleté deti, súd ich výšku
náležite zdôvodní a prehľadným spôsobom vypočíta nedoplatok po zohľadnení doposiaľ uhradených

súm poukázaných zo strany otca na úspory každého dieťaťa. V novom rozhodnutí súd rozhodne i o
náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

27. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).