Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoP/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719201453
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5719201453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Evy Kyselovej, v právnej veci navrhovateľky: U. J., nar.
X.XX.XXXX, bytom Y. Q. XX, XXX XX, M., právne zastúpenej Mgr. Martinou Chorváthovou, advokátkou
so sídlom A. C. č. XX, XXX XX, M., proti plnoletým deťom: v rade 1/ E. P., nar. XX.X.XXXX, bytom M.
M. X,X,XX, XXXX, Z., Rakúska republika, v rade 2/ B. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom K. A. XX, L., XXXX,
Rakúskarepublika,vkonaníourčenievyživovacejpovinnostidetívočirodičovi,oodvolanínavrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10Pc/7/2019-264 zo dňa 18.6.2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadnemu z účastníkov konania n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľky voči plnoletým deťom E. P. a B. Z., v celom
rozsahu zamietol. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Návrhom podaným na súde dňa 11.4.2019 sa navrhovateľka proti svojim plnoletým deťom E. P. a
B. Z. domáhala určenia vyživovacej povinnosti a to voči každému dieťaťu v sume 80 € mesačne s
účinnosťou od podania návrhu. V tomto smere nároky navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti
smerovali voči jej dvom plnoletým deťom, pričom z dokazovania bolo zrejmé, že navrhovateľka sa

predtým neúspešne domáhala určenia výživného proti synovi M. P.. Súd sa zameral vzhľadom na
vyslovene negatívny postoj detí E. a B. k navrhovateľke a opis pôsobenia navrhovateľky ako matky
v čase, keď ešte žila so svojou rodinou, na skúmanie otázky, či priznanie výživného navrhovateľke
voči jej plnoletým deťom nie je v rozpore s dobrými mravmi a zistil, že návrhu navrhovateľky práve
pre takýto rozpor vyhovieť nemožno. V tomto prípade je nutné konštatovať, že až na výpoveď Z. P.,
najstaršieho so 4 súrodencov, ktorý pravidelne v spoločnej domácnosti nebýval už od roku 1989, sú
výpovede troch ďalších súrodencov E., B. a M., pokiaľ o opis správania sa navrhovateľky začiatkom 90-

tych rokov, ale aj predchádzajúcich rokov, v podstate konzistentné. Všetky tieto tri deti navrhovateľke
vyčítali alkoholizmus, neveru voči otcovi, zanedbávanie starostlivosti o domácnosť a nakoniec opustenie
spoločnej domácnosti minimálne rok pred oficiálnym rozvodom manželstva bez toho, aby navrhovateľka
dala o sebe rodine vedieť. Naviac z výpovedí najmladších z detí, teda B. Z. a E. P., voči ktorým
smeroval návrh, vyplynulo, že navrhovateľka už aj v predchádzajúcich rokoch opakovane odchádzala
zo spoločnej domácnosti, nedala o sebe vedieť, zdržiavala sa mimo domu aj niekoľko dní a následne
sa vracala, čo samozrejme spôsobovalo napätie v rodine. Nezaopatrené deti E. P. a B. Z. tým trpeli a

atmosféravrodinesastiesňovala.Zaneodpustiteľnésúdpovažujesprávanienavrhovateľkyspočívajúce
v demonštratívnych pokusoch o samovraždu, svedkom ktorých urobila svoju dcéru B.. Z dokazovania
vyplynulo,žekeďnavrhovateľkaminimálnevroku1993vseptembriopustilaspoločnúdomácnosť,takjej
dcéra B. Z. bola maloletá. Podľa vykonaného dokazovania E. P. ešte študoval. Aj keď sa navrhovateľkabránila tvrdením, že zo spoločnej domácnosti ju vyhnalo násilnícke správanie jej bývalého manžela
Z. P., súd opakovane zdôrazňoval, že únik týranej ženy zo spoločnej domácnosti je pochopiteľný,
avšak nie je možné pochopiť, aby takáto žena zanevrela na všetky 4 deti, prestala sa o ne zaujímať,

prestala ich kontaktovať, takže deti o nej minimálne 10 rokov nič nevedeli. Nemožno zabudnúť, že to
boli práve deti, ktoré vyhľadali matku, ktorá napr. B. Z. pri stretnutí v Bardejove ani nepoznala a ktorá
v súčasnosti nevie, že syn E. P. má dve deti. Aj keď z morálneho hľadiska je žiaduce, aby vzájomná
pomoc medzi rodičmi a deťmi bola rovnocenná v čase dospelosti detí, rodičov a predovšetkým matky,
obvykle voči deťom viaže podstatne silnejšie citové puto, než je tomu opačne, pretože deti v súlade s

prírodnými zákonitosťami opúšťajú rodičov, aby vytvárali svoje vlastné rodiny a citovo sa pútajú potom
predovšetkým k vlastným deťom. Rodič podľa presvedčenia súdu by však svojmu dieťaťu mal ostať
minimálne morálnou a citovou oporou po celý svoj život. Takéto správanie navrhovateľky preukázané
nebolo. Navrhovateľka svoje deti opustila a aj keď v tom čase boli už, pokiaľ ide o E. P., plnoleté a
pokiaľ ide o B. Z., takmer plnoleté, o ich život nestarala, nezaujímala a podľa vykonaného dokazovania
ani si neplnila voči nim vyživovaciu povinnosť, hoci v čase odchodu zo spoločnej domácnosti boli

nezaopatrené. Takéto správanie navrhovateľky v očiach súdu neospravedlňuje ani potreba úniku pred
pravdepodobne násilníckym manželom, aj keď táto skutočnosť jednoznačne v konaní potvrdená nebola,
resp. nebola preukázaná taká intenzita útokov zo strany Z. P., bývalého manžela navrhovateľky, akú
navrhovateľka opisovala vo svojich často chaotických, zmätočných a ako sa ukázalo, niekedy aj
nepravdivýchvyjadreniach.Súdpretakétosprávanienavrhovateľkypovykonanomdokazovanínenašiel

ospravedlnenie a preto odmietol návrhu navrhovateľky vyhovieť pre rozpor uplatneného práva na
výživné s dobrými mravmi. Súd preto návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
súd rozhodol podľa ust. § 52 C. m. p.. Súd nepriznal plnoletým deťom navrhovateľky s prihliadnutím na
okolnosti prípadu náhradu trov konania v zmysle ust. § 55 C. m. p., pretože napriek dôvodom zamietnutia
návrhu navrhovateľky, finančná situácia účastníkov konania je v tejto chvíli napriek všetkému podľa

vyjadrení plnoletých detí lepšia práve na ich strane a priznanie náhrady trov konania plnoletým deťom
proti navrhovateľke by bolo z finančného hľadiska vzhľadom na jej príjem pre ňu likvidačné.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhovateľka v podanom odvolaní uvádza, že o svoje deti sa

vždy starala, vždy mali navarené, opraté ožehlené. Nie je pravdou, že by nadmerne požívala alkoholické
nápoje alebo vyhľadávala známosti s mužmi, či opakovane odchádzala z domácnosti. Nie je pravdou,
že by sa o deti nestarala, keď ešte boli nezaopatrené. Zo spoločnej domácnosti odišla v septembri 1993,
vtedy mal E. 19 rokov a B. 17 rokov. Navrhovateľke nie je zrejmý postoj jej detí, ktoré jej najskôr platili
výživné, keď bývala v K. a teraz toto odmietajú. Pritom situácia bola rovnaká. Obe jej deti pracujú a

podľa ich výpovedí o ich príjmoch a výdavkoch majú dostatočné prostriedky, aby jej každý z nich prispel
sumou 80 €. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu navrhuje, aby zmenil rozhodnutie okresného
súdu tak, že deti E. a B. sú povinní prispievať na výživu svojej matky každý sumou 80 € vždy do 25. dňa
v mesiaci, a uhradili zmeškané výživné za obdobie od 11.04.2020 do 30.06.2020 každý v sume 1173,20
€, s tým, že jej súd prizná nárok na náhradu trov konania.

3. Plnoleté deti sa k odvolaniu matky vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedli,
že navrhovateľka ani do dnešného dňa nepozná základné informácie o svojich deťoch a vnúčatách.
Navrhovateľka nepozná ani ich presné adresy a počet vnúčat. Navrhovateľka s deťmi prerušila všetky
kontakty a vzťahy, pričom sa ich ani nepokúšala obnoviť, nebola pri žiadnej dôležitej životnej udalosti s

nimi. Navrhovateľka po odchode z domácnosti ani nevyvíjala žiadnu činnosť smerujúcu k tomu, aby sa
vzťah s deťmi obnovil. Najväčším problémom v ich rodine bol alkohol u navrhovateľky. Túto skutočnosť
nezávisle na sebe potvrdili všetci svedkovia a vyplýva aj z pripojených súdnych spisov. Navrhovateľka
po odchode zo spoločnej domácnosti neprispievala na výživu detí a tieto boli odkázané výlučne na
starostlivosť otca. Je teda zrejmé, že o ich starostlivosť viac nejavila záujem. Čo sa týka prispievania detí

na navrhovateľku, tieto sa jej snažili pomôcť, avšak ako vyplynulo z dokazovania, problém nastal vždy
na strane navrhovateľky. Navrhovateľka si v návrhu o určenie vyživovacej povinnosti neuplatnila nárok
na zaplatenie zmeškaného výživného. Uplatnenie tohto nároku v odvolacom konaní teda považujú za
neoprávnené. Žiadajú tiež nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Zároveň odvolací súd žiadajú,
aby napadnutý rozsudok potvrdil.

4. Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu detí uviedla, že dnes už pozná
informácie o svojich deťoch a vnúčatách. Adresy a počet detí uviedla nesprávne advokátka, nakoľko
navrhovateľka bola v tom čase na operácii srdca. Navrhovateľka počas konania nemala žiadnu možnosť
pokúsiť sa o obnovu rodinných vzťahov, nakoľko jej deti prišli na pojednávanie len raz a odmietali s ňoukomunikovať. Zmeškané výživné si navrhovateľka uplatňuje od podania návrhu. V ostatnom zopakovala
svoje doterajšie tvrdenia.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej
správnosti.

6. V zmysle ust. § 2 ods. 1 CMP na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s
rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane
vysvetlil. Odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd

nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Vyživovacia povinnosť detí k rodičom je upravená v ustanovení § 66 CMP, z ktorého možno
vyvodiť základné podmienky vzniku vyživovacej povinnosti detí k rodičom, a to: existencia príslušného
rodinnoprávneho vzťahu, schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť, potreba na strane rodičov a súlad
s dobrými mravmi. k sú naplnené zákonné podmienky, dieťa je aj bez rozhodnutia súdu povinné

zabezpečiťrodičomprimeranúvýživu.Súdnerozhodnutieprichádzadoúvahyvprípadevznikudisfunkcií
v rodinných vzťahoch.

13. Za splnenia zákonných podmienok oprávnenými subjektmi sú obaja žijúci právni rodičia dieťaťa. Ide
o osobný nárok každého z rodičov slúžiaci na uspokojovanie individuálnych potrieb, ktoré sú u každého

odlišné, a pomery každého z nich treba posudzovať samostatne. Ak sa nárok uplatňuje voči viacerým
deťom, zákonné kritériá sa u nich posudzujú osobitne. Povinnými subjektmi sú deti (pokrvné, osvojené,
nie dieťa manžela) bez ohľadu na plnoletosť, rovnako nie je dôležité, či žijú v domácnosti s rodičmi,
za podmienky, že sú schopné samy sa živiť a rodičia výživné potrebujú. Vzájomný pomer vyživovacej
povinnosti medzi viacerými deťmi je daný vzájomným pomerom ich schopností, možností a majetkových

pomerov.

14. Rozpor s dobrými mravmi má normatívny následok v podobe nemožnosti priznať výživné. Je to dané
charakterom vzťahov, ktoré sú predmetom úpravy rodinného práva. Posúdenie závisí od konkrétnychokolností prípadu. Za súladný s týmto kritériom nemožno vo všeobecnosti považovať napríklad stav,
keď rodič nie z objektívnych dôvodov sám porušoval svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu, od
ktorého žiada výživné, fyzické násilie voči dieťaťu, trestný čin spáchaný v minulosti voči dieťaťu,

vedomé konanie spôsobujúce významné a dlhodobé poškodzovanie záujmov (hospodárskych) rodiny a
dieťaťa (opustením rodiny, recidívou a výkonom trestu odňatia slobody, alkoholizmom, gamblerizmom,
spôsobením škôd, iných finančných záväzkov, ktoré boli uhrádzané na úkor výživného pre dieťa, resp.
z obmedzených prostriedkov rodiny, a pod.).

15. Aj odvolací súd skúmal, či sú v danom prípade splnené podmienky pre priznanie výživného detí voči
navrhovateľke. Skúmal najmä, či priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na prípady
rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych
okolností prípadu. V rodinnom práce sú čitateľnejšie rozpory spravidla v prípadoch výživného medzi
manželmi (spôsobenie rozvratu, opustenie rodiny), resp. príspevku na výživu rozvedeného manžela.
Ich existencia nie je vylúčená ani v prípade výživného medzi ostatnými príbuznými, v prípade

vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom (ak výživné žiada rodič, ktorý v minulosti sám neplnil svoju
vyživovaciu povinnosť, dopustil sa trestnej činnosti voči dieťaťu), resp. plnoletých detí voči rodičom.
Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi by bolo možné posudzovať aj prípady, keď oprávnený bez
ospravedlniteľného dôvodu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť aj napriek objektívnym možnostiam
a svojim schopnostiam a svoju situáciu rieši požadovaním výživného. V zmysle striktného znenia normy

súd v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú možnosť (napr. zníženie výživného) než
výživné nepriznať.

16. Po preštudovaní spisu a spisového materiálu, najmä výpovedí detí navrhovateľky, odvolací súd
vyhodnotil, že v danom prípade sú výpovede troch súrodencov E., B. a M. (ktorý žili v spoločnej

domácnosti s navrhovateľkou), pokiaľ o opis správania sa navrhovateľky začiatkom 90-tych rokov,
ale aj predchádzajúcich rokov, v podstate konzistentné. Všetky tieto tri deti navrhovateľke vyčítali
alkoholizmus, neveru voči otcovi, zanedbávanie starostlivosti o domácnosť a nakoniec opustenie
spoločnej domácnosti minimálne rok pred oficiálnym rozvodom manželstva bez toho, aby navrhovateľka
dala o sebe rodine vedieť ale na seba zanechala kontakt. Naviac z výpovedí najmladších z detí, teda B.

Z. a E. P., voči ktorým smeroval návrh na určenie vyživovacej povinnosti, vyplynulo, že navrhovateľka už
aj v predchádzajúcich rokoch opakovane odchádzala zo spoločnej domácnosti, nedala o sebe vedieť,
zdržiavala sa mimo domu aj niekoľko dní a následne sa vracala, čo samozrejme spôsobovalo napätie
v rodine. V tom čase nezaopatrené deti E. P. a B. Z. tým trpeli a atmosféra v rodine sa stiesňovala.
V tom čase vykonával o deti starostlivosť len ich otec. Odvolací súd zhodne s názorom okresného

súdupodotýka,žezaneodpustiteľnépovažujesprávanienavrhovateľkyspočívajúcevdemonštratívnych
pokusoch o samovraždu, svedkom ktorých urobila svoju dcéru B.. Keď navrhovateľka minimálne v roku
1993 v septembri opustila spoločnú domácnosť, tak jej dcéra B. Z. bola maloletá. Podľa vykonaného
dokazovania E. P. ešte študoval. Aj keď sa navrhovateľka bránila tvrdením, že zo spoločnej domácnosti
ju vyhnalo násilnícke správanie jej bývalého manžela Z. P., nie je možné pochopiť zanevrenie na všetky

4 deti, prestala sa o ne zaujímať, prestala ich kontaktovať, takže deti o nej minimálne 10 rokov nič
nevedeli. Nemožno zabudnúť, že to boli práve deti, ktoré vyhľadali matku, ktorá napr. B. Z. pri stretnutí
v K. ani nepoznala a ktorá v súčasnosti nevie, že syn E. P. má dve deti.

17. Navrhovateľka svoje deti opustila v čase, keď bol E. P. plnoletý, avšak ešte študoval. Pokiaľ ide o B.

Z. plnoletá ešte nebola. Navrhovateľka sa o ich život nestrachovala, nezaujímala sa, čo sa s nimi deje,
či sa má kto o nich postarať, nezaujímala sa o ich zdravotný stav a vôbec ich nekontaktovala. Vzhľadom
na to, že na seba nenechala žiadny kontakt, ani deti nemali možnosť sa s matkou skontaktovať. Navyše
si navrhovateľka voči deťom ani neplnila vyživovaciu povinnosť, na ktorú mali zo zákona nárok. Odvolací
súd je názoru, že by bolo v rozpore s dobrými mrvami, ak by súd deti zaviazal na platenie výživného

voči navrhovateľke vzhľadom na to, že ona si svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom neplnila, hoci to
vtedy jej nezaopatrené deti potrebovali. Ani odvolací súd pre takéto správanie navrhovateľky po zvážení
všetkých skutočností nenašiel ospravedlnenie.

18. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

19. V zmysle § 57 CMP O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje
súd len na návrh.20. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP. Súd nepriznal plnoletým deťom
navrhovateľky s prihliadnutím na okolnosti prípadu náhradu trov konania v zmysle ust. § 55 CMP, pretože

napriek neúspechu navrhovateľky v odvolacom konaní, finančná situácia účastníkov konania je v tejto
chvíli napriek všetkému podľa vyjadrení plnoletých detí lepšia práve na ich strane a priznanie náhrady
trov konania plnoletým deťom proti navrhovateľke by bolo z finančného hľadiska vzhľadom na jej príjem
pre ňu likvidačné.

21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)