Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, July 4, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/100/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8305202254
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8305202254.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. Y., nar. X.X.XXXX, bytom P. XX, štátny občan
SR, za účasti súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, so sídlom Moyzesova 34, 040 01 Košice, o

vymoženie 645,30 eur s prísl., o odvolaní oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného
súdu Humenné č.k. 10Er/85/2005-20 zo dňa 19.3.2013 zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o
zastavení exekúcie.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e.

V prevyšujúcej napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, ako aj vo výroku
o náhrade trov exekúcie, v r a c i a vec súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal na úhradu trov exekúcie vo výške
35,87 eur súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihálovi v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto uznesenia.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom pre vykonanie exekúcie bola notárska zápisnica zo
dňa 23.10.2004 č. N 4093/2004; NZ 77977/2004, spísaná v Bratislave pred notárom JUDr. Jarmilou

Kováčovou. Z obsahu predmetnej notárskej zápisnice zistil, že pred notárom za povinného konal
a zápisnicu podpísal Mgr. Tomáš Kušnír, ktorému bola udelená plná moc v zmluve o úvere zo dňa
20.5.2004. Tento za povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v plnom rozsahu, čo do základu aj do
výšky uvedenej pohľadávky. Splnomocnenec v mene povinného súčasne vyhlásil, že tento dlh, ktorý je
vyššieopásanývnotárskejzápisnicivrátaneúrokuzomeškania,splatívlehotedo2.11.2004,vopačnom
prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Vychádzajúc z uvedeného

prvostupňový súd zistil, že dvojstranný právny úkon - zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím
zmluvy o úvere, v čase, keď žiadny dlh ešte neexistoval. Taktiež poukázal na rozpor záujmov povinného
a splnomocneného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra. Pri uzatváraní
zmluvy o úvere povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú
povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní
zmlúv a teda obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Ak oprávnený postupoval tak,

ako je vyššie uvedené, a už dopredu bola určitá osoba oprávnená, t. j. predurčená, že bude konať
za povinného, spochybňuje základný predpoklad pri slobodnom rozhodovaní o udelení plnej moci ato, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného. Inštitút uznania záväzku je jedným
z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku
považujeuznanieurčitéhozáväzku.Bližšievšaktentopojemnevymedzuje.Uvedenýpojemtrebachápať

tak, že jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod záväzku a jednak výška záväzku. Pri takejto
interpretácii nie je obsahový rozdiel medzi občiansko-právnym a obchodno-právnym chápaním záväzku.
Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Týmto
úkonom dlžník uzná svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákon
na účinnosť uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je

právna domnienka, ktorá je vyvrátiteľná, že záväzok v čase uznania existoval (trval). Podľa ustanovenia
§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej v texte len „OZ“) dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv,
ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka,
ktorý v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré
môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa ustanovenia § 39 OZ. Ak teda v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa

ani jeho výška, nemohol povinný v tom čase realizovať svoje právo a dlh uznať a ani splnomocniť Mgr.
Tomáša Kušníra na takéto právo. Uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú
právne úkony, ktoré osoba konajúca na základe plnej moci v mene povinného urobila v rozpore s jej
záujmami. Preto predložená notárska zápisnica nespĺňa materiálne a formálne predpoklady k tomu, aby
sa mohla stať exekučným titulom. Z tohto dôvodu ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku

vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Zamietnutie návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora právne odôvodnil ustanovením § 44 ods. 8, § 30 ods. 1, ods. 3 Exekučného poriadku, ako
aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.4.2011. O náhrade trov
exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. V danom prípade súd vinu na zastavení
exekúcie pripísal oprávnenému, ktorý predložil exekučnému súdu materiálne nevykonateľný exekučný

titul,čojedôvodomnazastavenieexekúcieaztohodôvodujeoprávnenýpovinnýznášaťtrovyexekúcie.
Preto zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihálovi
vo výške 35,87 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podali odvolanie oprávnený a súdny exekútor.

Oprávnený sa nestotožnil sa s napadnutým uznesením a vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom,
nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na
to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony

smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul
zrušený. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je

jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť.
Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto
garancie a ovplyvňovať výkon práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný
súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v
súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa

nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady školy. Vzhľadom na to, že
platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí
s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu. V opačnom prípade by
porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak

oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. V
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery)
exekučného titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Súd povinnému však dal
nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo
k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeholegitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania.Oprávnenýďalejtvrdil,žeplnomocenstvoniejevôbecmožnéprávnepovažovaťzaneprijateľnú

podmienku.Plnomocenstvoniejezmluvnýmustanovenímanemožnonaňpretoaplikovaťprávnuúpravu
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na to, že ak povinný
udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil
plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali
všetky náležitosti platného právneho úkonu. Ďalej uvádza, že v prejednávanej veci už súd poverenie na

vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP vykonať revízny postup
vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41
ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktoré je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,

čím porušuje základné práva účastníkov exekučného konania, najmä právo na súdnu ochranu, na
spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok. Vzhľadom na uvedené považuje rozhodnutie súdu o
vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné.

Oprávnený v odvolaní zároveň navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých presnú formuláciu oprávnený uvádza v úvode dôvodov
podaného odvolania.V súvislosti s návrhom na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR v konaní o

ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Podľa uznesenia
Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis. zn. I.ÚS120/2012 - 12 „... Podstatou tohto preskúmavania
je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej
zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako
je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)

v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v §
41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú
vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie
povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil

s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej,
že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie
podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno
vyvodiť. Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona

o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd
vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného
v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil.
Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne
nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice
nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale
v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a
následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného

súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby
každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností

zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden
oprávnenýprostriedok.Ak taký súd,ktorýjesúdom,protiktoréhorozhodnutiuužnietžiadnehoprávnehoprostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka
ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46
ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť exekučné konanie

týkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkovkonania
zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a následnej aplikácii
vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva
(najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice

Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol preto konanie
prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky
v znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi?

Proti predmetnému uzneseniu, len proti výroku o náhrade trov exekúcie, podal odvolanie súdny
exekútor, pričom namietal nepriznanie odmeny za zriadenie exekučného záložného práva. Poukázal na
to,žesúdnesprávneposúdiluplatnenýnárokexekútoranapriznanieodmenyzazriadenie1exekučného

záložného práva v celkovej výške 33,19 eur + 20 % DPH, keď mu odmenu za tento úkon nepriznal.
Návrh na zriadenie exekučného záložného práva bol podaný zo strany oprávneného a súdny exekútor
postupoval v súlade so zákonom, keď riadne, zákonným spôsobom na návrh oprávneného toto záložné
právo zriadil. Je toho názoru, že odmena za tento úkon upravená v § 6 vyhlášky (v spojení s §
168 ods. 4 Exekučného poriadku) sa priznáva osobitne, bez závislosti do toho, či došlo k zastaveniu

exekúciealebokvymoženiudlžnejsumy,t.j.odmenazatietoúkonypatrísúdnemuexekútorovivkaždom
prípade a za každú nehnuteľnosť, na ktorú je záložné právo zriadené. Odmena exekútora za zriadenie
záložného práva je odmenou, na ktorú exekútorovi vzniká nárok okamžikom splnenia podmienky, ktorou
je preukázanie zriadenia exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, ktoré sa preukazuje doručením
exekučného príkazu do katastra nehnuteľnosti podľa ustanovenia § 168 ods. 3 Exekučného poriadku.

Výsledkom nesprávneho a nezákonného postupu súdu je odňatie práva exekútorovi na priznanie
zákonnej odmeny za zriadenie 1 záložného práva na 1 nehnuteľnosť, ktoré výslovne žiadal zriadiť
oprávnený na 1 nehnuteľnosť. Žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie,

Sudkyňa, ktorej bola vec po podaní odvolania pridelená na vybavenie podanému odvolaniu
nevyhovela s odkazom na § 374 ods. 4 O.s.p. postúpila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania
dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byťlenvadykonania,pokiaľbymalizanásledoknesprávnerozhodnutievoveci(§212ods.1,3O.s.p).Po
takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného

nie je opodstatnené a na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora odvolací súd nemá právomoc.

Pred rozhodnutím o podanom sa odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Podľa tohto zákonného
ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o

rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im
ustanovuje povinnosť podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu

alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku,
ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo
najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha,
obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si
rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod

3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025, bod 20).
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol
definovaný právny rámec, v ktorom sa musí

nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol
v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho
práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu
byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú
voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový
stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne
rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania
potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa
zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej
priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že
nevedúkfaktickejnemožnostialebonadmernémusťaženiu výkonuprávpriznanýchprávnymporiadkom

Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.

Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu
sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku
súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny

orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto
nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutienie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v
podstate obmedzené len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu
konania (uznesenie Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý

neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku
(rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť
prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982

283/81, Zb. s. 3415, body 10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch,
kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu.
Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo
v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená
ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra,

dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne
uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr,
než vnútroštátny súdny orgán
dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že
odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník a Notársky poriadok,
ktorého obsah nie je dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR. Domáha sa
výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto

zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods.
2 Exekučného poriadku, § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci
súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok

nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby
prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval
právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho
súdu nie je otázka výkladu komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre
riešenie daného prípadu.

Možnotedakonštatovať,ženávrhoprávnenéhonaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.
nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o predbežnejotázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru Európskej únie. Podobne nie je dôvodným návrh
oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v
ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a
právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia,

že notárska zápisnica zo dňa 23.10.2004 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods.
2 písm. c/ Exekučného poriadku. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v
preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 20.5.2004.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je

spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor
musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo

formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,
čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu
vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom
dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,
že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi

terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého
právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo63/2009 „aj

pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska
zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa
podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska
zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho
vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej

skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a
času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 23.11.2011 č. k. I.UD456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to

napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len
čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom,
buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na
zastavenie exekučného konania.V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010
z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve

o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene
uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho
práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému
bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté
právo namietať výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie

je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné
okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie
koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne
úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri
„zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante
konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej

zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si
zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,
teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere
svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol
neskorší právny úkon uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť

právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z
neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene
povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by
oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie
domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR
spisovej značky II.ÚS 499/2010 a II. ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade
konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver
krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov,
kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve

od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v
už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo
po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v

rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným
titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak
už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom
explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad,

ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení
a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné
osoby a pod.)...“.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú, ako aj vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Oprávnený odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda aj výrok uznesenia
o zamietnutí jeho návrhu zo dňa 31.5.2012 na zmenu súdneho exekútora a aj výrok o náhrade trov
exekúcie súdneho exekútora.

O návrhu na zmenu exekútora pojednáva ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Podľa tohto
ustanovenia, súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora. Neobsahuje však dovetok, že proti takémuto rozhodnutiu exekučného súdu je prípustnéodvolanie. Preto platí ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti
uzneseniu v exekučnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže odvolanie proti rozhodnutiu
exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora odvolanie nie je prípustné a

uzneseniebolovydanévyššímsúdnymúradníkomokresnéhosúdu,malexekučnýsúdpostupovaťpodľa
poslednej vety § 374 ods. 4 O.s.p.. Keďže tak nepostupoval, v súvislosti s výrokom uznesenia, ktorým
návrh oprávneného zo dňa 31.5.2012 na zmenu súdneho exekútora bol zamietnutý, odvolací súd vec
vracia súdu prvého stupňa na rozhodnutie sudcom.

To isté sa týka aj výroku o náhrade trov exekúcie vo výške 35,87 eur súdnemu exekútorovi JUDr.
Ing. Karolovi Mihalovi. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dňa 1.11.2013 nadobudla účinnosť
novela zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný
poriadok, ktorou bolo významne ovplyvnené rozhodovanie súdov o trovách v exekučnom konaní. Pri
tejto novelizácii bolo z exekučného poriadku vypustené ust. § 58 ods. 5, podľa ktorého „proti výroku o
náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné“. Toto ustanovenie bolo nahradené

§ 58 ods. 6, podľa ktorého „proti výroku o náhrade trov konania rozhodnutie podľa § 57 nemožno podať
mimoriadne dovolanie“.

Právnym dôsledkom novelizácie týchto ustanovení je neprípustnosť odvolania účastníkov exekučného
konania proti rozhodnutiu exekučného súdu o náhrade trov exekúcie vzniklej účastníkom exekúcie v

priebehu prvostupňového konania. Vyplýva to z naďalej platného ustanovenia § 202 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona
(Exekučného poriadku), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1.11.2013 uvedených v § 243b ods. 3

Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktorou
bolo podané pred 1.11.2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.10.2013. To neplatí, ak ide o
odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Malo by sa jednať o rozhodnutie sudcu upravené v § 374 ods. 4 veta 2 a 3. O.s.p.. Podľa týchto

ustanovení, odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Možnosť napádať rozhodnutie súdnych úradníkov odvolaním je upravená tak, že každé rozhodnutie

súdneho úradníka možno napadnúť odvolaním, dokonca aj také rozhodnutie, proti ktorému by inak
nebolo odvolanie prípustné, ak by ho vydal sudca. Ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu súdneho
úradníka, proti ktorému je inak prípustné odvolanie, ak by ho vydal sudca, nemá podanie odvolania
za následok zrušenie rozhodnutia zo zákona, ako je to uvedené v poslednej vete tohto ustanovenia.
O podanom odvolaní sa musí rozhodnúť. Môže o ňom rozhodnúť sudca, ktorý by rozhodoval, keby

nerozhodoval súdny úradník. Sudca však môže rozhodnúť o odvolaní iba vtedy, ak mu v celom rozsahu
vyhovie. Rozhodnutie sudcu o odvolaní proti rozhodnutiu súdneho úradníka sa považuje za
rozhodnutie súdu prvého stupňa a preto rozhodnutiu sudcu o odvolaní možno znovu napadnúť
odvolaním. Ak však
sudca odvolaniu nemieni vyhovieť, pretože rozhodnutie súdneho úradníka považuje za vecne správne

alebo pretože odvolanie považuje za neprípustné, musí predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu
súdu. Takéto predloženie veci odvolaciemu súdu nie je možné považovať za rozhodnutie sudcu
prvostupňového súdu.

Novelizácia účinná od 1.11.2013 mala za dôsledok, že proti výroku rozhodnutia

prvostupňového súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách zastavenej exekúcie (§ 57 Exekučného
poriadku), nie je odvolanie prípustné. V dôsledku toho sa na tento stav musí aplikovať posledná veta
ust. § 374 ods. 4 O. s. p., podľa ktorej, ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.),
rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (prvostupňového súdu). Ak v

takejto veci rozhodne súdny úradník, je proti jeho rozhodnutiu zo zásady prípustné odvolanie. Keďže sa
však jedná o rozhodnutie, proti ktorému by odvolanie nebolo prípustné, ak by ho vydal sudca, dochádza
v takom prípade k tomu, že rozhodnutie súdneho úradníka sa zrušuje priamo zo zákona. V takomprípade musí znova vo veci rozhodnúť sudca prvostupňového súdu, pričom po 31.10.2013 už nemôže
vec odstúpiť odvolaciemu súdu.

Vpreskúmavanejvecirozhodolsúdnyúradníkdňa19.2.2013ozastaveníexekúcieaotrováchexekúcie.
Odvolaním oprávneného bol napadnutý aj výrok o trovách exekúcie, ktoré bol zaviazaný oprávnený
účastník zaplatiť súdnemu exekútorovi. Pretože sudca prvostupňového súdu nerozhodol do 31.10.2013
o podanom odvolaní tak, že by mu v plnom rozsahu vyhovel a odstúpil vec dňa 20.11.2013 odvolaciemu
súdu, vzťahuje sa na preskúmanú vec výnimka uvedená v § 243 b ods. 3 posledná veta Exekučného

poriadku. Tá má za dôsledok, že aj na rozhodnutie v preskúmavanej veci platí Exekučný poriadok v
znení účinnom od 1.11.2013. V dôsledku toho proti rozhodnutiu prvostupňového súdu zo dňa 19.2.2013
o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, by nebolo odvolanie prípustné,
ak by o ňom rozhodoval sudca. Keďže išlo o rozhodnutie súdneho úradníka, bol tento výrok uznesenia
súdu zo dňa 19.2.2013 zo zákona zrušený podaním odvolania oprávneného, v dôsledku čoho musí o
trovách súdneho exekútora rozhodnúť s konečnou platnosťou sudca prvostupňového súdu, ktorému

bola vec pridelená na rozhodnutie.

Z týchto dôvodov odvolací súd stratil právomoc rozhodovať o podanom odvolaní a vec vracia súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.