Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, September 14, 2020

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 8T/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720010143
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Richard Bureš

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2020:8720010143.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, samosudcom JUDr. Richardom Burešom, v trestnej veci proti obžalovanému G.

F., na hlavnom pojednávaní dňa 14. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný
G. F. , nar. XX.X.S. v L., D.,
trvale bytom M. XX, D., t. č. vo väzbe v ÚVV Prešov,

j e v i n n ý, ž e

po tom, čo si v presne nezistenom čase, na presne nezistenom mieste a presne nezisteným spôsobom
zadovážil falzifikáty najmenej 15 kusov bankoviek nominálnej hodnoty 50 eur s rovnakým sériovým
číslom PB0696643999, roku emisie 2017, tieto dňa 22.10.2019 prechovával u seba, pričom jednu z
uvedených bankoviek dňa 22.10.2019 v čase o 14:45 hod predložil pri platení za tovar v predajni
Mäso - Tatry, na Alžbetinej ulici č. 43 v Poprade s vedomím, že ide o falzifikát, kde pracovníčkou
predajne za pomoci kontrolného overenia detekčnou fixou bolo zistené, že bankovka vykazuje znaky
falzifikátu a následne na základe odborného posudku Oddelenia prípravy a analýzy platidiel Národnej

banky Slovenska bolo zistené, že sa jedná o falzifikáty stupňa kvality vyhotovenia „4“ - menej podarený
falzifikát,

t e d a

falšované peniaze dal ako pravé,

č í m s p á c h a l

zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods.
2 Trestného zákona

a za to mu u k l a d á :

Podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. d), písm. j), písm. l) Trestného zákona,

§ 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 39 ods. 3 písm. d)
Trestného zákona a § 51 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov s
probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona pri určení probačného dohľadu ustanovuje súd skúšobnú dobu v
trvaní 5 (päť) rokov.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona mu zároveň
ukladá povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom
poradenstve.

Podľa § 62 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd zároveň ukladá obžalovanému trest zákazu pobytu v
obvode Prešovského samosprávneho kraja na dobu 5 (päť) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Súd vykonal dokazovanie a zistil a ustálil skutkový stav tak, ako ho uviedol vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Po postupe v zmysle § 255 Trestného poriadku a § 256 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku obžalovaného
poučil o jeho právach a následne pristúpil k vyhláseniu obžalovaného v zmysle § 257 ods. 1 Trestného
poriadku o možnosti urobiť niektoré z vyhlásení
a) že je nevinný

b) že je vinný zo spáchania skutku
c) že namiesto vyhlásenia, že je vinný môže urobiť vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku a že
súd bude pre potreby ďalšieho konania a rozhodovania považovať toto vyhlásenie za priznanie sa k
spáchaniu skutku.

Po porade s obhajcom obžalovaný vyhlásil že je vinný.

Súdďalejpoučilobžalovanéhovzmysle§257ods.2Trestnéhoporiadkuonásledkochvyhláseniaovine,
najmä o tom, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (§ 257 ods.

5 Trestného poriadku).

Na položené otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku:
- či rozumie čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, obžalovaný uviedol: áno,
- či bol poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajcu, či mu bola daná možnosť na slobodnú

voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, obžalovaný uviedol: áno,
- či rozumie právnej kvalifikácii skutku, obžalovaný uviedol: áno,
- či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za prečin jemu kladený za vinu,
obžalovaný uviedol: áno,
- či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu zo spáchania skutku, obžalovaný uviedol: áno.

Po zistení kladného stanoviska potrebných osôb v zmysle § 257 ods. 6 Trestného poriadku súd
uznesením v súlade s ust. § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného a
zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná,
a vykonal dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Pouvedenompostupesúdvypočulobžalovanéhokjehoosobnýmarodinnýmpomerom,vykonallistinné
dôkazy v spise obsiahnuté ich prečítaním, týkajúcich sa výlučne výroku o treste.

Vina obžalovaného za žalovaný skutok bola jednoznačne preukázaná, keďže obžalovaný tým, že

falšované peniaze dal ako pravé sa dopustil zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby
peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Trestného zákona.
Konanie obžalovaného je protiprávne, týmto porušil spoločenský záujem na ochrane meny a peňažného
obehu, čo patrí k základným predpokladom stability ekonomiky.

Obžalovaný G. F. doposiaľ nebol súdne trestaný na území Slovenskej republiky a ani na území Poľskej
republiky, na území Slovenskej republiky nebol postihnutý za priestupok.
Keďže bola vo veci uznaná vina, bolo povinnosťou súdu uložiť obžalovanému zákonný a spravodlivý
trest, a to v súlade so základnými zásadami ukladania trestov uvedených najmä v ustanovení § 34 ods.
1 - 4 Trestného zákona.Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu na to, aby viedol
riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje účel trestu, ktorý plní funkciu ochrany spoločnosti pred
páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie v snahe zabrániť mu v trestnej
činnosti, ako aj prvok individuálnej prevencie a teda v snahe výchovy k riadnemu životu a aj voči ďalším

občanom, potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav
páchateľa a jeho rodiny) a možnosť jeho nápravy.

Tak ako pri rozhodovaní o vine, aj pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára
na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z okolností prípadu
individuálne aj v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne.
V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,

ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
V tomto zákonnom ustanovení sú vyjadrené všetky konkrétne okolnosti, na ktoré je súd povinný
prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Osobu páchateľa pritom treba hodnotiť vo všetkých

súvislostiach.

Vyhodnotiť v súlade so zákonom osobu páchateľa v prejednávanej veci kvalifikovaným spôsobom viedlo
súd k potrebe obžalovaného na hlavnom pojednávaní vypočuť.

Obžalovaný G. F. vypovedal, že žije sám s rodičmi, má 7 súrodencov. Pracuje v podstate brigádnicky
ako auditor s priemerným zárobkom približne 4.000 zlotých, čo predstavuje sumu necelých 1.000
eur. Je slobodný, vyživovaciu povinnosť nemá. Alkohol pije príležitostne. Omamné látky neužíva a
je silným fajčiarom. Študuje v poslednom ročníku denného štúdia na strednej škole, do ktorej musí
cestovať, po ukončení školy by sa mal stať výživovým poradcom. Iný príjem nemá. Rodičia, s ktorými

žije sú nemajetní dôchodcovia. Finančne im pomáha, podporuje ich. Z toho otec je na invalidnom
dôchodku a matka starobná dôchodkyňa. Obaja majú viac ako 60 rokov, pričom vychovali 8 detí,
obžalovaný je z detí najmladší. K tomu dodal, že rodičia sú na jeho príjme závislí. Ešte dodal, že ostatní
súrodencirodičomnepomáhajú.Uviedol,žepreddvomirokmisadopustildvochkonanínaúzemíPoľskej
republiky kvalifikovaných ako priestupky. V čase nástupu do základnej školy navštevoval psychologickú

ambulanciu z dôvodu liečenia určitej formy autizmu. Toto liečenie v súčasnosti ako uviedol nepotrebuje,
nakoľko sa venuje silovému športu.
Čo sa týka spôsobu spáchania trestného činu, obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku individuálnym
aktívnym samostatným konaním naplňujúcim znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty dokonaného
zločinu spôsobom skôr neprofesionálnym, s mnohými chybami, až naivitou.

Ohľadne následku trestného činu ako obligatórnej súčasti objektívnej stránky pôjde v posudzovanom
prípade o následok ohrozujúci a zároveň škodlivý, pri ktorom bolo vďaka obozretnému zásahu
pracovníčky dotknutej predajne zamedzené jeho vzniku. Čo sa týka spôsobenej majetkovej ujmy
následok je v podstate nepatrný.
V danom prípade sa preukázalo úmyselné konanie páchateľa, presnejšie priamy úmysel, a taktiež

pohnútka vo forme zámeru uviesť falzifikáty do obehu ako pravé peniaze.

Čo sa týka priťažujúcich okolností, tieto súd nezistil.

Naopak poľahčujúce okolnosti boli zistené tri, a s ohľadom na ich závažnosť mali veľký význam

pri rozhodovaní o treste odňatia slobody, dokonca viedli až k použitiu príslušného moderačného
ustanovenia Trestného zákona.Osobu páchateľa a jeho pomery súd bližšie dokazoval a vyjadrí sa k nim vo vzájomných súvislostiach
a v súhrne, rovnako ako k možnostiam nápravy páchateľa.

Čosatýkadruhutrestuplatíustanovenie§34ods.2Trestnéhozákonapodľaktoréhopáchateľovimožno
uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon
v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona tresty možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto

trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.

Zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods.
2 Trestného zákona v alternatívnej kvalifikovanej skutkovej podstate postihuje konanie páchateľa, ktorý
falšované peniaze dá ako pravé, obsahuje sadzbu trestu odňatia slobody v rozmedzí sedem rokov až

desať rokov.
Pokiaľ súd uviedol, že zistil prevahu poľahčujúcich okolností, musí postupovať podľa § 38 ods. 2, ods.
3 Trestného zákona, keď pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, pričom ak prevažuje pomer poľahčujúcich
okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. V takomto

prípade by bola zákonom stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v osobitnej časti Trestného
zákona po jej úprave podľa ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona v rozmedzí 7 rokov až 9
rokov.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo

najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

K tomu treba dodať, že trest uložený páchateľovi trestného činu je sankcia smerovaná výlučne voči
páchateľovi trestného činu, a teda má postihovať výlučne páchateľa (zásada personality). Samotným
uložením trestu páchateľovi trestného činu sa nepriamo postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, ak

sú závislé od jeho príjmov, starostlivosti alebo ostatného zabezpečenia rodiny, či ak sú narušené citové
väzby. Toto ustanovenie (34 ods. 3 Trestného zákona) však prikazuje súdom pri ukladaní konkrétnych
trestov, aby prihliadali aj na záujmy rodiny páchateľa a ďalších jemu blízkych osôb, samozrejme, v rámci
zákonných podmienok pre uloženie konkrétneho trestu.
Trestný zákon definuje účel trestu, jeho základné funkcie a zásady pre uloženie trestov. Okrem

represívnej a výchovnej funkcie trestu kladie dôraz na zásadu humanity, z ktorej vyplýva zákaz
neprimeranej sankcie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu a pomerom páchateľa.
Majúc na zreteli vyššie uvedené funkcie trestu a zásady jeho ukladania skúmal súd, či nie sú splnené
zákonné podmienky na mimoriadne zníženie spodnej hranice trestu odňatia slobody.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Pod pojmom okolnosti prípadu sa rozumejú také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu, charakter a
iné objektívne okolnosti spáchaného činu. Tieto musia byť také intenzívne a také závažné, aby ich bolo
možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu.

Pod mimoriadne pomery páchateľa zase treba zaradiť tie okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah

k spáchanému trestnému činu a môže ísť napríklad o rodinné pomery alebo o zdravotný stav
obžalovaného. Aj tieto však musia vykazovať známky mimoriadnosti, výnimočnosti a neobvyklosti
v iných podobných prípadoch. Takýmito okolnosťami a pomermi páchateľa však môžu byť aj inak
poľahčujúce okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračuje hranice bežné pre
priznanie statusu poľahčujúcich okolností. Nie je však možné vylúčiť, že viacero okolností, ktoré sú inak

samy osebe len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom
prípade taký význam, že ich bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti podľa ustanovení § 39 ods.
1 Trestného zákona. Pre tieto účely sa pomermi páchateľa rozumie aj osobné a osobnostné hodnotenie
osoby, ktoré charakterizuje osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnakýtrest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Tiež medzi takto ponímané pomery páchateľa treba rátať
okolnosti bezprostredne súvisiace s osobou páchateľa, ktoré nesúvisia s trestným činom a existujú v
čase rozhodovania o treste. Takýmito pomermi môže byť napríklad skutočnosť, že sa páchateľ sám stará

o viacero osôb, ktoré sú naňho odkázané. Trestný zákon nevyžaduje, aby v takýchto prípadoch išlo o
povinnosť vyplývajúcu zo zákona. Môže ísť aj o povinnosť vyplývajúcu z morálnych zásad spoločnosti.

Ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu zakotvuje tri nevyhnutné podmienky k mimoriadnemu
zníženiu trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to ak sú prítomné konkrétne

okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré spôsobujú, že použitie zákonnej (nezníženej) sadzby
trestu odňatia slobody s ohľadom na jej spodnú hranicu by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a je
možné dosiahnuť nápravu páchateľa aj trestom odňatia slobody kratšieho trvania. Všetky tri podmienky
sú stanovené kumulatívne. Záver o neprimeranej prísnosti trestu odňatia slobody uloženého v rámci
zákonnej (nezníženej) sadzby trestu odňatia slobody sa musí opierať o zhodnotenie všetkých okolností
prípadu a pomerov páchateľa, nestačí teda len názor súdu o prílišnej prísnosti trestnej sadzby a jej

dolnej hranice.
Na tomto mieste musí súd skonštatovať, že mimoriadne okolnosti prípadu súd v prejednávanej veci
nemôže brať do úvahy, ak je čin taký závažný, že je potrebné použiť vyššiu trestnú sadzbu, teda trestný
čin sa subsumuje pod kvalifikovanú skutkovú podstatu, táto sadzba nikdy však nesmie byť znížená pod
dolnú hranicu základnej skutkovej podstaty, pretože tieto okolnosti vo svojej podstate spočívajú v stupni

závažnosti činu. Avšak týmto sa nevylučuje ani neobmedzuje možnosť mimoriadneho zníženia trestu
odňatia slobody vzhľadom na mimoriadne pomery páchateľa, pretože tieto ležia v podstate mimo okruhu
stupňa závažnosti činu.
Pre aplikáciu mimoriadneho zníženia trestu, ak sú tu prítomné pomery páchateľa je nutné presvedčivo
preukázať splnenie všetkých tu uvedených podmienok. Nemôže ísť o súhrn akýchkoľvek poľahčujúcich

okolností, ale len takých, ktoré sa v danej kvalite alebo kvantite u konkrétneho trestného činu bežne
nevyskytujú a výrazne znižujú závažnosť trestného činu, lebo len za splnenia týchto predpokladov môžu
nadobudnúť charakter okolností výnimočných (napr. vek blízky veku mladistvých) a pod.

Podľa § 36 písm. d) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal trestný čin

vo veku blízkom veku mladistvých. Táto poľahčujúca okolnosť umožňuje prihliadať na skutočnosť, že
duševný a fyzický vývoj u osôb blízkych veku mladistvých osôb ešte nebol úplne dokončený. Proces
dospievania je však prísne individuálny a súd musí starostlivo zvážiť, či uvedená okolnosť mala vplyv
na rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť páchateľa.

Podľa § 127 ods. 2 Trestného zákona osobou blízkou veku mladistvých sa rozumie osoba, ktorá dovŕšila
osemnásty rok svojho veku a neprekročila dvadsaťjeden rokov svojho veku.

V danom prípade obžalovaný, ktorý v čase spáchania skutku bol vo veku 19 rokov a v čase rozhodovania
súdu dovŕšil vek 20 rokov podľa všetkých dostupných dôkazov nie je úplne psychicky, morálne a fyzicky

vyvinutý, a tak ako jeho rovesníci má menej skúseností. Z jeho konania je zrejmé, že v čase spáchania
skutku si neuvedomoval vzhľadom k preukázanej nerozvážnosti, aké následky môže znášať v prípade,
že bude pri čine prichytený. Z toho vyplýva, že obžalovaný ešte nie je dostatočne uvedomelý. Táto
poľahčujúca okolnosť je vo všeobecnosti považovaná za významnú a podľa názoru súdu vek páchateľa
zohral veľmi dôležitú úlohu v konaní páchateľa.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním
trestného činu riadny život. Pod týmto pojmom sa rozumie nielen to, že pred spáchaním trestného činu
nebol dosiaľ súdne trestaný, ale aj to, že dodržiaval základné normy občianskeho spolunažívania, plnil
si svoje povinnosti počas štúdia, v práci, nedopúšťal sa priestupkov a trestných činov. Tieto skutočnosti

boli zistené aj u obžalovaného.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je aj to, že páchateľ sa priznal k
spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Priznanie a oľutovanie spáchania skutku
obžalovaným nepovažuje súd za formálne, považuje ho za úprimné, najmä vzhľadom na jeho prejav

ľútosti počas jeho výsluchu pred vyšetrovateľom dňa 19.11.2019 ale aj pred súdom pri využití práva
posledného slova. Nemožno jeho prejav ľútosti a priznania považovať za priznanie pod ťarchou
usvedčujúcich dôkazov.Z výpovede obžalovaného na hlavnom pojednávaní mal súd dostatočne preukázané, že obžalovaný,
ako jediný z mnohých detí v rodine so svojimi rodičmi žije v spoločnej domácnosti, jeden z rodičov je
invalidný dôchodca, druhý starobný. Čo je však veľmi dôležité, obžalovaný svojim rodičom poctivou

prácou finančne vypomáha a nemožno mať dôvodné pochybnosti o tom, že jeho rodičia sú na jeho
pomoc vo viacerých smeroch odkázaní. Nepôjde tu o zákonnú povinnosť vyživovať svojich rodičov,
pôjde o povinnosť morálnu, ktorá okolnosť môže mať veľký význam pri posudzovaní možnosti nápravy
páchateľa. Toto zistenie má určite pozitívny dosah na hodnotenie osoby páchateľa, ale najmä na
možnosť aplikácie uvažovaného zmierňujúceho ustanovenia pri ukladaní trestu odňatia slobody. Možno

uzavrieť, že napriek svojej mladosti a neskúsenosti je obžalovaný vo vzťahu k svojim rodičom citovo a
morálne na výške.

Z toho vyplýva, že zistené poľahčujúce okolnosti vo svojej vzájomnej súvislosti a vo svojom súhrne,
samozrejme pri nedostatku priťažujúcej okolnosti, spoločne so zistením odkázanosti viacerých blízkych
osôb na obžalovaného, s ohľadom na záujmy rodiny páchateľa vo svojom súhrne nadobúdajú taký

význam, že ich bolo možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti vzhľadom na pomery páchateľa, bez
ohľadu na závažnosť činu.

Preto možno uzavrieť, že pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému by použitie trestnej sadzby
ustanovenej Trestným zákonom v osobitnej časti bolo pre tohto páchateľa neprimerane prísne a na

zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.
Čo sa týka uloženého trestu kratšieho trvania súd musel vychádzať z obmedzujúcich zákonných zásad,
keď pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia
slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu
odňatia slobody aspoň päť rokov (§ 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona).

Súd s ohľadom na všetky okolnosti uložil obžalovanému po úprave dolnej hranice trestu trest odňatia
slobody v trvaní 3 rokov. Dolnú hranicu trestnej sadzby teda mimoriadne znížil o 4 roky. Na tomto
mieste možno poukázať na skutočnosť, že obžalovaný počas konania o dohode o vine a treste v
prípravnom konaní neuzavrel s prokurátorom dohodu o treste, pričom neakceptoval navrhovaný trest

odňatia slobody 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Možno podotknúť, že neprijatý trest vo vzťahu k
uloženému trestu súdom v tomto konaní s ohľadom na jeho dĺžku nevykazuje v porovnaní jeho dĺžky
veľkú odlišnosť.
Pokiaľ súd uložil takto znížený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, nemusí byť takýto trest spojený
s jeho výkonom. Súd vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu a osoby páchateľa, vrátane skutočnosti,

že ide o prvotrestanú osobu v prípade ktorej išlo pri spáchaní trestného činu o jednorazové vybočenie
z obvyklého spôsobu života. S vysokou mierou pravdepodobnosti bude obžalovaný v budúcnosti viesť
riadny život. Obžalovaný však bude v rámci skúšobnej doby potrebovať určité usmernenie svojho
správania, podporu a pomoc v priebehu skúšobnej doby, aby sa naučil viesť taký spôsob života, ktorý
nie je v rozpore s normami občianskej spoločnosti. Za tým účelom môže súd fakultatívne ustanoviť nad

obžalovaným probačný dohľad.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 podmienečne
odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný
dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Ustanovenie § 49 ods. 2 platí rovnako.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho
doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na
zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný;

alebo písm. b) prijme záruku na nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku
ponúkol, má za to, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 49 ods. 2 Trestného zákona ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa
za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona pri určení probačného dohľadu ustanoví súd skúšobnú dobu
na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutiaprávoplatnostirozsudku.Zároveňsúduložíobmedzeniaalebopovinnosti,ktorésúsúčasťouprobačného
dohľadu. Skúšobná doba neplynie počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody a počas
výkonu väzby.

Súd ustanovil obžalovanému najvyššiu možnú skúšobnú dobu. Je to dôležité pre možnosti nápravy
páchateľa. Kontrolu vykonávajú probační a mediační úradníci. Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/
SVV z 27.11.2008, ktoré bolo transponované do slovenského právneho poriadku Zákonom č. 533/2011
Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody

alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii, upravuje postup slovenských orgánov,
ako orgánov štátu pôvodu. Z toho teda vyplýva, že probačný dohľad môže byť po zákonnom postupe
vykonávaný na obžalovanom aj Poľskej republike, členskom štáte Európskej únie.

Ako je zrejmé z citácie zákona, je povinnosťou súdu pri určení probačného dohľadu zároveň uložiť
obmedzenia alebo povinnosti, ktoré sú jeho súčasťou. V konkrétnom prípade súd uložil obžalovanému v

zmysle § 51 ods. 4 písm. j) povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na
psychologickom poradenstve. Ani tu nie je žiadne obmedzenie pre výkon tejto povinnosti obžalovaným
v zahraničí.

Pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody možno podľa zaužívanej súdnej praxe uložiť aj iný

prípustný druh trestu vedľa zníženého trestu odňatia slobody tak, aby bol doplnený účinok tej časti trestu
odňatia slobody, o ktorú bol skrátený postupom podľa § 39 Trestného zákona.

Podľa § 34 ods. 7 Trestného zákona popri sebe nemožno uložiť trest a) odňatia slobody a domáceho
väzenia, b) trest odňatia slobody a povinnej práce, c) peňažný a prepadnutia majetku, d) prepadnutia

veci a prepadnutia majetku, e) zákazu pobytu a vyhostenia.

Súd dospel k záveru, že v danom prípade je dôvod takýto doplnkový trest uložiť. V snahe, aby takýto
trest čo najviac zodpovedal kritériám účelu trestu sa súd zaoberal viacerými alternatívami.
V prvom rade treba zohľadniť tú skutočnosť, že najviac by zákonným požiadavkám vyhovovalo uloženie

trestu vyhostenia. Kvôli obmedzeniu uvedenému v už citovanom zákonnom ustanovení § 34 ods. 6 veta
druhá, tento druh trestu nemožno uložiť ako samostatný, teda by v prípade jeho uloženia plnil úlohu
doplnku účinku tej časti trestu odňatia slobody, o ktorú bol skrátený.
Súd dospel k záveru, že takýto postup by bol nevhodný a nanajvýš problematický.

Podľa § 65 ods. 1 Trestného zákona ak to vyžaduje bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný verejný
záujem, súd môže páchateľovi, ktorý nie je občanom Slovenskej republiky ani osobou, ktorej bol udelený
azyl alebo bola poskytnutá doplnková ochrana, uložiť trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Podľa § 65 ods. 2 písm. b) Trestného zákona trest vyhostenia nemožno okrem iných prípadov

uložiť páchateľovi, ktorý je občanom členského štátu Európskej únie alebo občanom zmluvného štátu
Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo jeho rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu
príslušnosť a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak takáto osoba predstavuje
hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Súčasná právna úprava trestu vyhostenia v zmysle § 65 ods. 2 Trestného zákona je natoľko rigorózna,
že obžalovaného ako občana členského štátu Európskej únie za osobu, ktorá by predstavovala takú
hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok Slovenskej republiky akiste považovať nemožno, a
to vzhľadom aj na osobu obžalovaného, resp. závažnosť následku jeho konania ktorý bol preukázaný,
ktorý hrozil v čase spáchania skutku, alebo by hrozil v budúcnosti.

Za problematický považuje súd aj výkon tohto trestu, ktorý v ustanoveniach § 441 a nasl. Trestného
poriadku obsahuje zložitú právnu úpravu týkajúcu sa mnohých povinností viacerých orgánov ktoré
sú zákonom zmocnené pri výkone tohto trestu spolupracovať. Súd pri tomto uvažovaní bral na
zreteľ aj aktuálne mimoriadne opatrenia štátu v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej

choroby. Bližšie netreba rozvádzať, že v súčasnej dobe majú orgány polície a orgány väzenstva mnoho
neočakávaných a nepredvídateľných povinností, pričom z objektívnych dôvodov by mohla vzhľadom na
kapacity týchto orgánov zlyhávať ich vzájomná koordinácia pri výkone tohto trestu, ak by bol uložený.Súd sa po vylúčení uloženia trestu vyhostenia obžalovanému zaoberal inou zákonnou alternatívou takto
koncipovaného doplnkového trestu.
Ako najvhodnejší trest doplňujúci účinok tej časti trestu o ktorú bol skrátený trest odňatia slobody by bolo

namieste uložiť trest zákazu pobytu, ktorý podľa § 62 ods. 1 Trestného zákona spočíva v tom, že sa
odsúdený nesmie po dobu výkonu tohto trestu zdržiavať na určenom mieste alebo v určenom obvode;
na prechodný pobyt na takom mieste alebo v takom obvode v nevyhnutnej osobnej veci sa vyžaduje
povolenie.

Podľa § 62 ods.2 Trestného zákona súd môže uložiť trest zákazu pobytu na jeden rok až päť rokov
za úmyselný trestný čin, ak to vyžaduje so zreteľom na doterajší spôsob života páchateľa a miesto
spáchania činu ochrana verejného poriadku, rodiny, zdravia, mravnosti alebo majetku. Trest zákazu
pobytu sa nemôže vzťahovať na miesto alebo obvod, v ktorom má páchateľ trvalý pobyt.
V konkrétnom prípade súd uložil tento trest z pochopiteľných dôvodov vzhľadom na uložený trest odňatia
slobody na hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Uloženie tohto trestu vyžaduje ochrana

majetku. Tento trest je možné uložiť aj cudziemu štátnemu príslušníkovi. Uplatní sa tým, že obžalovaný
sa po dobu trvania tohto trestu nebude zdržiavať v obvode Prešovského samosprávneho kraja.
Treba pripomenúť, že kombinácia týchto dvoch trestov nie je v rozpore s citovaným zákonným
ustanovením § 34 ods. 7 Trestného zákona. V neposlednom rade môže slúžiť ako prostriedok k čo
najrýchlejšej repatriácii obžalovaného do jeho krajiny pôvodu.

Ešte je potrebné sa zaoberať možnosťou nápravy páchateľa najmä z hľadiska určenia prognózy jeho
budúceho vývoja správania a možnosti jeho sociálnej reintegrácie. Účel trestu podľa § 34 ods. 1
Trestného zákona tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Úvaha súdu o možnosti nápravy
páchateľa musí byť v plnom súlade s ochranou, ktorú uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom

spoločnosti,štátuaobčanompredútokmipáchateľmitrestnýchčinov.Pridôslednomuplatňovanízásady
individualizácie trestu (§ 34 ods. 4 Trestného zákona) súd vychádzal v konkrétnej trestnej veci zo
zásady proporcionality (trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu) má v sebe prvok represie
(zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia),
ako aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej

prevencie. Trest, samozrejme, musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Úsudok
o možnosti nápravy obžalovaného si súd vytvára už na základe hodnotenia povahy a závažnosti
spáchanéhotrestnéhočinu.Možnosťnápravypáchateľakonkretizujejehoosobuvovšetkýchzásadných
súvislostiach. Z hľadiska posúdenia aj tohto prípadu má pre možnosti nápravy páchateľa veľký význam
celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu, ako aj jeho postoj k

spáchanému trestnému činu.

Väzobné stíhanie obžalovaného naďalej pokračuje, dôvody väzby sa nezmenili a vzhľadom na
zahlásené odvolanie prokurátora čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného bol spôsobený
právny stav taký, že rozsudok nie je právoplatný a rozhodnutie súdu o ponechaní obžalovaného vo

väzbe sa nemení a treba na ňom trvať.

Toto sú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
falšované peniaze dal ako pravé,

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.