Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118265633
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:6118265633.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., IČO: 50387189,
so sídlom Sučany, Priemyselná 10, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom v
Martine, Kuzmányho 4, proti žalovanému: Kooperativa poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO:
00585441,sosídlomBratislava,Štefanovičova4,zastúpenémuJUDr.FelixomNeupauerom,advokátom

so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie 100,80 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. decembra 2019, č.k. 14C/18/2018-87,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 100,80 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100,80 eur od 26.03.2017
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 4 ods. 1, 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 524 ods. 1,
2, § 442 ods. 1, 3 a § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podanou žalobou sa žalobca

voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 100,80 eur spolu s úrokom z omeškania, odvodenej od
škodovej udalosti, ktorá vznikla poškodenému W. T. a bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla
poisteného v poisťovni žalovaného. V dôsledku uvedeného bol poškodený nútený užívať náhradné
vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu v zmysle
Zmluvy o nájme č. 560 zo dňa 28.11.2016 na celkovú sumu 336 eur. Oznámením o poistnom plnení
zo dňa 10.03.2017 oznámil žalovaný poškodenému šetrenie poistnej udalosti tak, že neuznal sadzbu
denného nájmu a neoprávnene odpočítal pevné náklady, čím priznal náklady vo výške 235,20 eur.

Žalovaná suma preto predstavovala rozdiel medzi sumou fakturovanou a sumou vyplatenou. Súd
bol toho názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vo vzťahu k
uplatnenému nároku považoval za danú, a to na základe postúpenia pohľadávky poškodeného, ktorú
mal voči žalovanému. Poškodený postúpenie pohľadávky žalovanému oznámil, čo považoval súd za
preukázané samotným oznámením, nachádzajúcim sa v spise. Skutočnosť, že žalovaný zobral na
vedomie postúpenie pohľadávky mal za preukázané aj z toho, že časť poistného plnenia poukázal

už na účet žalobcu, ako postupníka. Vzhľadom na skutkové okolnosti, a to, že žalovaný už plnil z
poistnej udalosti a poskytol časť poistného plnenia žalobcovi za nájom náhradného vozidla, mal za
to, že sporným medzi stranami zostal len zvyšok poistného plnenia. Na základe správania sa strán včase pred podaním žalobcu podľa názoru súdu medzi nimi nebolo sporné to, že poškodenému vznikol
nárok na poistné plnenie za prenájom náhradného vozidla, že tento svoj nárok ako pohľadávku postúpil
na žalobcu, že postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené a sporné nebolo ani to, že vznikol

nárok na poistné plnenie za 12 dní nájmu motorového vozidla. Uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že poškodený nemohol svoje vozidlo nepochybne najmenej 12 dní používať, keďže bolo
prevzaté na opravu dňa 28.11.2016 a oprava bola podľa faktúry vystavenej autoservisom ukončená až
14.12.2016. Vozidlo bolo teda v skutočnosti v oprave ešte dlhší čas, t.j. 16 dní. Poškodený nemohol
ovplyvniť dĺžku opravy a z dôvodov, ktoré nezavinil, nemohol svoje vozidlo užívať. Rozsah náhrady

škody v danom prípade je daný nevyhnutnosťou a účelnosťou nákladov vynaložených na vypožičanie
náhradnej veci; dĺžka doby, za ktorú možno uplatniť nárok na náhradu nákladov vynaložených na
prenájom náhradného vozidla zodpovedá predovšetkým dobe opravy, t.j. času, po ktorý je poškodené
motorové vozidlo v servise. Poškodený pred odovzdaním motorového vozidla na opravu nie je povinný
robiť výber servisu v zmysle najlacnejšieho servisu alebo servisu poskytujúceho opravu najrýchlejšie;
nezohľadňujú sa tak len časové jednotky potrebné na samotnú opravu, ale celý čas od poškodenia

motorového vozidla po jeho obhliadku, odovzdanie do autoservisu, objednanie náhradných dielov až
do vykonania samotnej opravy, pokiaľ nebol ovplyvnený subjektívnym, neodôvodneným nekonaním
dotknutých subjektov (najmä poškodeného) a nie je vzhľadom na charakter opravy a zvyčajný postup
autoservisov neobvyklý. Skutočnou škodou je teda aj nájomné za prenajaté motorové vozidlo. V
danom prípade bola preukázaná aj príčinná súvislosť, keď škodová udalosť (poistná udalosť) skutočne

spôsobila škodu, o náhradu ktorej v konaní išlo. Súd vzhľadom na uvedené považoval žalobou uplatnený
nárokvcelomrozsahuzadôvodnýapretomuvyhovel,keďvýškažalovanejsumy100,80eurzodpovedá
výške celkového nájomného účtovaného za prenajatie náhradného vozidla 336 eur, od ktorého bola
odrátaná suma 235,20 eur, ktorú už žalovaný žalobcovi uhradil. Za dôvodný považoval aj žalobcom
uplatnený nárok na úrok z omeškania, keď na základe listinných dôkazov mal za preukázané, že

šetrenie poistnej udalosti bolo ukončené najneskôr dňa 07.03.2017 a žalovaný bol v zmysle § 11 ods. 7
zákona č. 381/2001 Z.z. povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania, t.j. do
22.03.2017. Keďže tak neurobil, od 23.03.2017 sa dostal do omeškania, preto súd priznal žalobcovi aj
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy, ktorý bol žalobcom uplatnený od 26.03.2017
do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalovaný. Podľa jeho názoru súd vydal vo veci rozsudok, ktorý je nesprávny, nezákonný, arbitrárny
a trpí nepreskúmateľnosťou. Rozhodnutie je aj nedostatočne odôvodnené. Nestotožnil sa s názorom
súdu o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, pretože poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, a preto

s poukazom na ust. § 524 Občianskeho zákonníka nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu
o postúpení pohľadávky. Uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nemohlo dôjsť k postúpeniu
pohľadávky poškodeného na žalobcu, nakoľko pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený žalobcovi
neuhradil (poškodený bol dlžníkom žalobcu), a teda mu ako pohľadávka nevznikla. Ďalej namietal, že k
úhrade faktúry nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v zmluve o postúpení

pohľadávky. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že prejav vôle jej účastníkov smeroval najskôr k
cedovaniu pohľadávky a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok, ak teda poškodený
nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol ju postúpiť na žalobcu.
Dôvodil, že poškodený a žalobca nemohli uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky a takýto právny
úkon je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.Kpodanémuodvolaniužalobcaprostredníctvomprávnehozástupcuvovyjadreníuviedol,žerozsudok
žiada ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru je rozsudok vecne správny, zákonný a dostatočne
odôvodnený. Tvrdenia žalovaného o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie nepovažoval za

dôvodné a zdôraznil, že postupovaný bol nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou vozidla,
ktorý má poškodený voči žalovanému ako poisťovni škodcu. Žalovaný podľa neho aj sám akceptoval
jeho aktívnu vecnú legitimáciu, lebo čiastočné plnenie poukázal na jeho účet. S namietanou absolútnou
neplatnosťou zmluvy o postúpení pohľadávky nesúhlasil, pretože skutočnosť, že došlo k prevodu práva
medzi ním a poškodením a súčasne k úhrade predmetnej faktúry, nespôsobuje rozpor s ustanovením

§ 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla. Uvedené zastrešuje jeden dokument a to predložená zmluva o postúpení
pohľadávky, v zmysle ktorého došlo k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný
nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla voči žalovanému takzostáva zachovaný, zmenila sa len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky.
Akékoľvek tvrdenia žalovaného o neexistencii predmetnej pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky a rozpore s ustanovením § 524 Občianskeho zákonníka sú preto neopodstatnené.

Poškodený má v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení nárok na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla od žalovaného a nie od žalobcu (prenajímateľa vozidla), dlžníkom tak
v tomto prípade je práve žalovaný a nie poškodený. V čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky
došlo k úhrade faktúry, teda aj k vzniku škody, takéto postúpenie pohľadávky podľa rozhodovacej praxe
všeobecných súdov SR neodporuje zákonu. Tvrdenie žalovaného ohľadne postúpenia pohľadávky preto

považoval za nesprávne a zavádzajúce, nakoľko ide o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku
čoho došlo k vzájomnému zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na
zaplatenie odplaty za postúpenie a nie so samotným nárokom na náhradu škody, ktorý bol v zmysle
zmluvy postúpený. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Žalovaný v podanom odvolaní, zhodne ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, namietal

nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

6. Všeobecne platí, že možno postúpiť pohľadávku (s výnimkou kategórie pohľadávok, ktoré nemožno
postúpiť; § 525 OZ), a to aj pohľadávku budúcu, podmienenú, nesplatnú, splatnú, peňažnú i nepeňažnú.
V prípade budúcej pohľadávky sa vyžaduje, aby bola určitá a identifikovateľná.

7. Otázka (ne)platnosti zmluvy o postúpení budúcej pohľadávky bola riešená v minulosti Najvyšším
súdom ČR. Uviedol, že „predmetom postúpenia môže byť pohľadávka budúca, t.j. taká, ktorá v dobe
uzatvorenia zmluvy o postúpení ešte neexistuje a má vzniknúť až v budúcnosti; okamih postúpenia
budúcej pohľadávky je potom totožný s okamihom, v ktorom pohľadávka vznikne. Dohoda o postúpení

pohľadávok môže taktiež zahŕňať väčší počet pohľadávok. K postúpeniu je spôsobilá i pohľadávka,
ktorej existencia je sporná, i pohľadávka, ktorej vznik je viazaný na splnenie podmienky. Dôsledkom
neexistencie pohľadávky v dobe uzatvorenia zmluvy o jej postúpení (postupník sa tak nestal miesto
postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom) nie je neplatnosť zmluvy o postúpení, ale „iba“
zákonná zodpovednosť postupcu voči postupníkovi podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ. Ak dopadá uvedený

závernaneexistenciupohľadávky,týmskôrmožnodovodiť,ženiejeneplatnázmluvaopostúpení,ktorej
predmetom sú existujúce pohľadávky postúpené s odkladacou podmienkou zaplatenia dohodnutej ceny
za postúpenie (rozsudok sp. zn. 33Cdo 4658/2009 zo dňa 29.02.2012).

8. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 09.12.2016 vyplýva, že poškodený (U.. W. T.) postúpil na

žalobcu pohľadávku vo výške 336 eur, ktorú mal voči žalovanému. Zmluvné strany si postúpenie dohodli
ako odplatné, a to vo výške 336 eur, ktorá výška zodpovedá faktúre č. 160100150. Zároveň si dohodli
v bode 5, že si vzájomné nároky (na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného
za náhradné vozidlo) započítavajú.

9. Predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok
dopravnej nehody. Postupovaná pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, nakoľko jej vznik bol
viazaný na ďalšie právne úkony, ktoré boli obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky, a to odplatnosť
postúpenia a vzájomné započítanie pohľadávok. Predmetná pohľadávka bola existujúca, vyjadrená
určito a bez pochybností bola identifikovateľná a fakt, že ňou došlo zároveň k vysporiadaniu záväzkov

medzi poškodeným ako nájomcom vozidla a žalobcom ako prenajímateľom vozidla, nijako záver o
platnosti postúpenia pohľadávky nenarúša, a to tiež vzhľadom na vyššie prezentované závery. Súd prvej
inštancie preto dospel k správnemu záveru o danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, lebo
postúpenie pohľadávky medzi poškodeným a žalobcom bolo platné.

10. Žalovaný sa ďalej v podanom odvolaní nestotožňoval s kvalitou napadnutého rozsudku. Bol toho
názoru, že je nesprávny, nezákonný, arbitrárny, nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený.11. Podľa § 220 ods.1 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie §
220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr.
prečoniektoréznichpokladázanevieryhodné,prečoniektoréodmietolvziaťpriformulovanírozhodnutia
do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky

odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

13. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho
posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného
odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva
k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní
zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci
našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník

konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý
výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka
svojej poctivej argumentácii a presvedčivosti.

14. Ústavný súd SR uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu

bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je
však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (nález
sp. zn. I.ÚS 372/2006 zo dňa 29.03.2007).

15. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril Ústavný súd ČR konštatovaním,

že „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na
podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený
argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o
sebe dostatočná“ (nález sp. zn. III.ÚS 989/08 zo dňa 12.02.2009, bod 68).

16. Optikou uvedených záverov bolo potrebné posúdiť odvolaciu námietku žalovaného. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový
postup a závery, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov,

ako vec právne posúdil, ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval
pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Nezostala bez prijatia záveru súdu prvej inštancie žiadna právne
relevantná námietka žalovaného, pričom súd prvej inštancie odkryl svoj myšlienkový postup, ktorým sa
dostal k svojmu záveru o vyhovení žaloby žalobcu v plnom rozsahu. Napadnutý rozsudok má tak všetky
zákonom stanovené náležitosti, nie je nepreskúmateľný alebo trpiaci inou vadou, ktorá by mala vplyv

na jeho zákonnosť. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu odvolacieho konania v rozsahu
100 % voči žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o

výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).