Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/38/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618201595
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2618201595.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobkyne: U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom W.,
W.. D. a Q. XXXX/X, zastúpenej AK: JUDr. Michal Antal, so sídlom Trnava, Hlavná 13, proti žalovanej: S.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., W. XXXX/XX, t. č. bytom R. XXX, zastúpenej AK: JUDr. Mária Trylčová,
so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Senica č. k. 7C/35/2018-108 zo dňa 3. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal
žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že o trovách konania súd prvého stupňa (akt.
súd prvej inštancie) rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 489, § 628, § 630 Občianskeho
zákonníka, ako aj s poukazom na procesné ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobkyňa ako darujúca darovala darovacou
zmluvou zo dňa 11.5.2015 žalovanej ako obdarovanej nehnuteľnosti v kat. území W., zapísané na LV č.
XXXX ako byt č. XX, dvojizbový o výmere 65,73 m2 v podiele 1/1 pozostávajúci z 2 obytných miestností s
príslušenstvomavybavením,vovchodeč.XXnaX.poschodíbytovéhodomusúp.č.XXXXpostavenýna
pozemku parc. č. 3565/62 o výmere 615 m2, zastavané plochy a nádvoria a podiel priestoru 190/10000
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp.č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu k

pozemku parc. č. 3565/62 o výmere 615 m2, zastavané plochy a nádvoria (vklad povolený Správou
katastra dňa 9.6.2015, č. V-1177/2015). Darovacia zmluva neobsahuje žiadne právo zodpovedajúce
vecnémubremenuspočívajúcevprávedoživotneabezplatnedarovanénehnuteľnostiužívaťvprospech
žalobkyne. V mesiaci november 2017 došlo k zániku partnerského vzťahu žalovanej a syna žalobkyne.
Listom zo dňa 29.5.2018 požiadala žalobkyňa (prostredníctvom právneho zástupcu) žalovanú o vrátenie
daru s odôvodnením, že sa žalovaná dopustila viacerých konaní, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu
ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka (1. v rozpore s dohodou, žalovaná žiadala od syna

žalobkyne, aby jej tento za užívanie sporného bytu platil nájom, keď to odmietol snažila sa ho z bytu
vypratať, 2. žalovaná žalobkyni nevrátila osobnú pôžičku vo výške 14.000,- Eur, hoci ju žalobkyňa na
jej vrátenie vyzývala, žalovaná jej oznámila, že jej pôžičku vrátiť nemieni, 3. k žalobkyni sa žalovaná
po akte darovania bytu dlhodobo správala hrubo, nepríjemne a nedôstojne /uvádza verbálny útokdňa 28.11.2017/, 4. syn žalobkyne dodatočne mal zistiť, že žalovaná počas ich partnerského vzťahu
udržiavala mimomanželský pomer s inou osobou).

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba nebola podaná dôvodne,
keďže existenciu dôvodov na vrátenie daru v konaní žalobkyňa nepreukázala. Žalobkyňa využila svoje
právo a požiadala žalovanú o vrátenie daru listom zo dňa 29.5.2018, avšak žalovaná k jej žiadosti
zaujala nesúhlasné stanovisko. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou sporného bytu, v ktorom nebýva od
29.11.2017, byt užíva syn žalobkyne V. V. st. so synom V. V. ml. Žalobkyňa neponúkla žiadny relevantný

dôkaz preukazujúci tvrdenú dohodu o spätnom prevode bytu žalobkyni v prípade zániku spolužitia syna
žalobkyne a žalovanej. Je nepochybné, že darovacia zmluva bola zo strany žalobkyne uzatváraná
s tým, že chce previesť vlastníctvo k bytu na svojho syna a jeho vtedajšiu rodinu, ale zároveň bola
uzatváraná účelovo a špekulatívne v snahe vyhnúť sa exekúcii, ktorá bola voči jej synovi vedená. K
prevodu vlastníctva prišlo, práve z uvedeného dôvodu len na žalovanú. Do bytu následne žalovaná
investovala finančné prostriedky z úveru na bývanie, ktorý si zobrala v E., a.s. v celkovej výške 49.500,-

Eur (č.l. 56 spisu), ktorý spláca. Na rekonštrukciu bytu bola použitá časť poskytnutého úveru vo výške
cca 15.000,- Eur až 20.000,- Eur, čo žalobkyňa nepoprela. Nebolo preukázané, že žalobkyňa poskytla
žalovanej pôžičku 14.000,- Eur, a že táto jej ju nevrátila. Výsluchom svedka V. V. st. a svedkyne P.
I. bolo preukázané len to, že za tieto peniaze bolo kúpené osobné motorové vozidlo BMV z Nitry
za asi 13.500,- Eur, na ktorom sa vozil syn žalobkyne do práce. Žalobkyňa nepreukázala, že by ju

žalovaná o takúto pôžičku žiadala, že by žalovaná peniaze prijala. Ani svedkyňa P. I. nepotvrdila, že
peniaze, ktoré žalobkyňa vybrala z peňažného ústavu, že by ich odovzdala do rúk žalovanej, že by ich
žalovaná prevzala aspoň v časti. Žiadne ďalšie konkrétne informácie ohľadne údajnej pôžičky neboli
ani tvrdené ani preukázané. Pre úplnosť treba uviesť, že peniaze vyberala žalobkyňa z účtu, na ktorý
boli poukazované aj výplaty jej syna V. V.. Teda nemohlo ísť výlučne len o peniaze žalobkyne. Žalovaná

poprela, že by sa k žalobkyni správala hrubo, vulgárne, poprela, že by ju fyzicky alebo verbálne napadla.
Svedkyne U. A. a A. A., blízke príbuzné žalovane si nevedeli predstaviť, že by žalovaná mohla používať
vulgarizmy tvrdené žalobkyňou, keď uvádzali, že v ich domácnosti sa vulgarizmy nepoužívali. Že by
žalovaná mala bežne v svojom slovníku používanie vulgárnych slov nepotvrdil ani vypočutý svedok
X. X. (terajší priateľ žalovanej) a ani svedok V. V. st., ktorý povedal, že žalovaná sa pred deťmi nikdy

vulgárne nevyjadrovala a stretnutia medzi žalobkyňou a žalovanou prebiehali v zásade pred deťmi. Ani
svedkyňaP.I.tvrdeniaonevhodnomsprávaníavulgárnomvyjadrovanísažalovanejnepotvrdila,nemala
vedomosť o vzájomnom správaní sa strán sporu, pretože doma dlho nebýva. Dá sa uveriť tomu, že
po rozchode žalovanej so synom žalobkyne, a po tom ako žalovaná nevrátila prevedený byt späť na
žalobkyňu vzťahová situácia sa vygradovala, avšak ani žalobkyňa pri svojich výstupoch a prejavoch na

okresnom súde nemala problém vulgarizmy použiť na rozdiel od žalovanej, ktorá sa na pojednávaní
dokázala ovládať. Žalobkyni sa nepodarilo preukázať ani údajnú neveru žalovanej s P. B. (na výsluchu
ktorého žalobkyňa nakoniec netrvala).

5. Z ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza

na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočností: a) hrubého porušenia dobrých mravov
správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu
darcu adresovaného obdarovanému (R 88/1998). I keď zákon pojem dobré mravy nedefinuje, treba
pod nimi rozumieť všeobecné platné pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti
uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Je teda zrejmé, že predpokladom

na úspešné uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len
jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity
alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá
povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo

zmluvnéhovzťahu(lexcontractus),pričomtietoosobypatriakčlenomrodinydarcu.Nakoľkoobdarovaný
je vlastníkom veci, ktorú nadobudol darom, je oprávnený s touto disponovať a teda má právo ju predať,
darovať, eventuálne aj založiť, môže žiadať za jej užívanie tretími osobami odplatu, a preto v zmysle
ustálenej judikatúry (R 31/1999) využitie tohto práva v žiadnom prípade nemožno pokladať za hrubé
porušenie dobrých mravov.

6. Okresný súd uzavrel, že žalobkyňa v danom prípade splnila len jednu z dvoch podmienok zrušenia
darovacej zmluvy, a to doručenie jej prejavu vôle zrušiť darovaciu zmluvu žalovanej, pričom má za to, že
ajkebyexistenciu(oboch)dôvodovžalobkyňavkonaníbezpochýbpreukázala(čosavšaknestalo),tietonedosahujú taký stupeň amorálneho správania sa žalovanej ako obdarovanej voči žalobkyni a členom
jej rodiny, konkrétne najmä k synovi - bývalému partnerovi žalovanej a otcovi ich spoločného dieťaťa, že
tieto možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Je nesporné, že správanie sa žalovanej,

ktoré sa žalobkyni podarilo preukázať, nemožno označiť ako konanie priečiace sa dobrým mravov,
zakladajúce nárok na zrušenie zmluvy a vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Nič by
na tom nemenil ani fakt, ak by si zmluvné strany v darovacej zmluve dojednali vo forme obligácie právo
zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve doživotného a bezplatného užívania darovaných
nehnuteľností žalobkyňou. Podľa okresného súdu nemalo by oporu v zákone, ak by vyslovil, že žalovaná

je povinná vrátiť dar, keď ako jediný a faktický dôvod sa tu javí byť len tá skutočnosť, že žalovaná a syn
žalobkyne ukončili partnerský vzťah. V danom prípade vrátenie daru malo byť len akýmsi postihom za
rozchod partnerov, teda žalovanej a syna žalobkyne V. V. st. Vrátenie daru by navyše vyvolalo ďalší spor
týkajúci sa vložených finančných investícií výlučne žalovanou do sporného bytu v nie malej výške.

7. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku a žalovanej priznal ich plnú náhradu, nakoľko bola v konaní úspešná v celom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobkyňa, ktorým navrhla rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať náhradu prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne zrušiť
a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného

sporového poriadku. Argumentovala tým, že nesúhlasí, že uvádzané dôvody nezakladajú zákonný
predpoklad na vrátenie daru, a že tieto nepredstavujú hrubé porušenie dobrých mravov. Odôvodnenie
napadnutéhorozsudkujezmätočné,keďžeokresnýsúdnajednejstranezaujalnázor,žejenepochybné,
že darovacia zmluva bola zo strany žalobkyne uzatváraná s tým, že chce previesť vlastníctvo k bytu na
svojho syna a jeho vtedajšiu rodinu, ale zároveň bola uzatváraná účelovo a špekulatívne v snahe vyhnúť

sa exekúcii a na druhej strane darovanie považuje za platné. Okresný súd odignoroval to, čo sám tvrdí,
že právny úkon darovania - darovacia zmluva bola právne vadná, keďže išlo o zastretý právny úkon (čo
potvrdila žalovaná vo výpovediach). S poukazom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka by mohol byť
platný len disimulovaný právny úkon - t. j. darovanie bytu synovi a jeho rodine, ktorý je však tiež neplatný,
keďže trpí zákonnými vadami spôsobujúcimi jeho neplatnosť (najmä nebola dodržaná jeho písomná

forma). K platnému prevodu vlastníckeho práva na žalovanú nedošlo a ani na žiadne iné osoby. To, že
uvedenú právnu argumentáciu v žalobe ani v konaní netvrdila nie je podstatné, keďže občianske súdne
konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd) s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/196/2009. Uznáva argumentáciu okresného súdu, že nebol daný dôvod na
vrátanie daru (žalovaná počas partnerského vzťahu so synom žalobkyne udržiavala mimomanželský

pomer s inou osobou). Dôvody na vrátenie daru (v rozpore s dohodou, žalovaná žiadala od syna
žalobkyne, aby jej tento za užívanie sporného bytu platil nájom, snaží sa ho z bytu vypratať a odmieta
dohodu ohľadom majetkovoprávneho vyporiadania bytu, žalovaná žalobkyni nevrátila osobnú pôžičku
vo výške 14.000,- Eur, k žalobkyni a členom jej rodiny sa žalovaná dlhodobo po akte darovania správala
hrubo,nepríjemneanedôstojne)súdanéabolivkonanípreukázané.Akichokresnýsúdnepovažovalza

preukázané mal vykonať všetky dôkazy navrhnuté žalobkyňou (vnuk V. V. ml. a Q. Z.). Z výsluchov strán
aj svedkov bolo jednoznačne preukázané, že nešlo o štandardné darovanie, prevod bytu mal zabezpečiť
syna v bytovej otázke, o čom všetky zúčastnené osoby vedeli, nejestvovala o tom písomná dohoda.
Byt chcela darovať synovi, ale pre jeho dlhy bol písaný na žalovanú. Ústne sa dohodli na tom, že v
prípaderozpaduvzťahužalovanejasynažalobkyne,dôjdeknavráteniubyturodinežalobkyne.Žalovaná

dohodu porušila, odmieta sa majetkovo vysporiadať a keďže ide o nehnuteľnosť takéto konanie je v
hrubom rozpore s dobrými mravmi. Syn žalobkyne neplatí náklady na byt len posledné mesiace, keďže
žalovaná mu odmieta vrátiť preplatky. Existenciu pôžičky 14.000,- Eur poskytnutej žalovanej preukázala
výpoveďami dvoch svedkov, ako aj existenciu finančných prostriedkov, ktoré obdržala ako jednorazovú
náhradu za stratu na zárobku (26.571,21 Eur). Aj prijatie pôžičky žalovanou bolo potvrdené dvoma

svedkami.

9. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná a uviedla, že s rozhodnutím okresného súdu sa
stotožňuje. Žalobkyňa v odvolaní prvýkrát používa argumentáciu, že išlo údajne o disimulovaný úkon,
pričom jej úmysel bol darovať byt synovi a jeho rodine. Žalobkyňa mala presnú vedomosť o tom, komu

ide byt darovať a prečo tak robí, v tomto sa nemôže dovolávať žiadneho omylu. Jej vôľou nebolo byt
darovať synovi, pretože tento mal exekúcie. Vôľa žalobkyne bola nesporne vážna a jej úmyslom bol
prevod vlastníckeho práva darom na žalovanú. Ak by malo ísť o disimuláciu, simulovaným právnym
úkonom s zastiera iný právny úkon myslený vážne. Disimulácia sa týka právneho úkonu (zmluvnéhotypu), nie však subjektu právneho vzťahu. Žalobkyňa zámerne a premyslene darovala byt nie svojmu
synovi ale žalovanej. Žalobkyňa teóriu vyslovenú v priebehu súdneho konania o dvoch verziách zmluvy
nepreukázala, ani nevysvetlila. V súčasnosti argumentuje údajnou ústnou dohodou, jej obsah však

nikdy v súdnom konaní nepopísala. Písomná a ústna dohoda o prípadnom vrátení bytu po rozpade
vzťahu neboli medzi stranami prejednávaná ani uzatvorená. Zo strany žalovanej nebol dôvod myslieť
na takúto situáciu, jej úmyslom bolo viesť rodinný život so synom žalobkyne, pričom k rozpadu vzťahu
došlo z dôvodov na strane syna žalobkyne. Žalovaná bola ochotná urobiť právny úkon smerujúci k
prevodu vlastníckeho práva k bytu, avšak žiada, aby nadobúdateľ bytu vyplatil úver v E., a.s., z ktorého

čiastočne platila rekonštrukciu bytu a ktorého zvyšok spotrebovali spoločne so synom žalobkyne počas
ich spolužitia. Úver spláca žalovaná, je v zložitej finančnej situácii. Stotožňuje sa so záverom okresného
súdu, že výber peňazí z účtu žalobkyne nepreukazuje výšku pôžičky synovi. Žalobkyňa nikdy žalovanej
neposkytla pôžičku 14.000,- Eur, v konaní bolo preukázané, že syn žalobkyne ju požiadal o peniaze a
on za ne kupoval automobil, ktorý prepísal na žalovanú. Po novembri 2017 sa žalovaná so žalobkyňou
nekontaktovala, nedopustila sa nedôstojného správania. Poukázala na závadné správanie sa žalobkyne

dňa 17.5.2018 preukázané výpoveďami svedkov a Úradným záznamom Mestskej polície zo dňa
12.2.2019, počas súdneho konania kedy prejavy žalobkyne obsahovali vulgarizmy. Ani z výpovede
svedka Petra V. st. nevyplynulo žiadne konkrétne správanie sa žalovanej, ktoré by bolo v rozpore s
dobrými mravmi. Žalobkyňou tvrdené údajné závadné správanie žalovanej (ku ktorému ale nedošlo)
nedosahuje intenzitu hrubého porušovania dobrých mravov.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa

(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie

bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho

potvrdenie § 387 CSP.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
boloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akžalobuzamietol(určenie,žežalobkyňaje
výlučnouvlastníčkounehnuteľností,atodvojizbovéhobytuč.XXovýmere65,73m2nachádzajúcehosa

na 1. poschodí bytového domu súp. č. XXXX postaveného na parc. reg. „C“, parc. č. 3565/62 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 615 m2, vchod č. XX, ulica W., spolu so spoluvlastníckym podielom o výške
190/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súp. č. XXXX a na pozemku parc.
č. 3565/62, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané v LV č. XXXX pre k. ú. W.), s poukazom na odvolacieho
dôvodu predostreté žalobkyňou v odvolaní.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo dostatočnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, keď citoval právny predpis, ktorý aj správne aplikoval a pretože v celom
rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. §
387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.

13. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.14.Akjepredmetomdarunehnuteľnosť,darcasamusídomáhaťnasúdežalobouourčenievlastníckeho
práva k daru, pretože až určovací výrok súdu je podkladom pre ďalší zápis vlastníckeho práva k daru

do katastra nehnuteľností, ktorý sa vykoná záznamom podľa § 34 Katastrálneho zákona. V prípade
uplatnenia takéhoto nároku súd rieši ako predbežnú otázku, či boli splnené podmienky prevrátenie daru
podľa § 630 Občianskeho zákonníka.

15. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa sa domáha vrátenia daru a jasne uvádza dôvody (1. v

rozpore s dohodou, žalovaná žiadala od syna žalobkyne, aby jej tento za užívanie sporného bytu platil
nájom, keď to odmietol snažila sa ho z bytu vypratať, 2. žalovaná žalobkyni nevrátila osobnú pôžičku
vo výške 14.000,- Eur, hoci ju žalobkyňa na jej vrátenie vyzývala, žalovaná jej oznámila, že jej pôžičku
vrátiť nemieni, 3. k žalobkyni sa žalovaná po akte darovania bytu dlhodobo správala hrubo, nepríjemne
a nedôstojne /uvádza verbálny útok dňa 28.11.2017/, 4. syn žalobkyne dodatočne mal zistiť, že žalovaná
počas ich partnerského vzťahu udržiavala mimomanželský pomer s inou osobou), pre ktoré vrátenie

požaduje. Obsahu žaloby zodpovedá aj petit žaloby, ktorým sa domáha určenia, že je vlastníčkou
predmetného bytu, pretože iba takýmto výrokom môže dosiahnuť v prípade úspechu v konaní zmenu
zápisu v katastri nehnuteľnosti. V danej veci išlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda
o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP, keďže žalobkyňa má naliehavý právny záujem na
požadovanej určovacej žalobe okresný súd správne prikročil k posúdeniu tohto merita veci.

16. Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva
alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma, ods. 2 darovacia zmluva musí byť písomná,
ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri
darovaní.

17. Darovacia zmluva (donatio) je najznámejším typom bezodplatnej zmluvy. Táto črta darovacej
zmluvy sa prejavuje v tom, že darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu. Pre
darovaciu zmluvu je ďalej charakteristická zásada dobrovoľnosti: poskytnutie daru nie je plnením právnej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo zo zmluvy. Hospodárskym dôvodom (kauzou) darovacej zmluvy

(causa donandi) je teda bezodplatný prevod vlastníckeho práva k predmetu daru (vec, právo alebo iná
majetková hodnota) z darcu na obdarovaného. Z hľadiska právnych účinkov má význam prejavená vôľa
darcu z vlastných prostriedkov rozmnožiť majetok obdarovaného (animus donandi). Darovacia zmluva
ako dvojstranný právny úkon ku svojej platnosti vyžaduje dodržanie formálnych a obsahových náležitostí
vyžadovaných zákonom (§ 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Občiansky zákonník upravuje len

jediný prípad odvolania poskytnutého daru, a to z dôvodu, že sa obdarovaný správa k darcovi alebo
členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy (§ 630 Občianskeho zákonníka). Uplatnenie
práva na vrátenie daru (revocare donationem) prebieha vo dvoch fázach. Na základe právom uznaného
dôvodu darca jednostranným právnym úkonom odvoláva poskytnutý dar a následne (alebo súčasne)
žiada o vrátenie daru. Odôvodnené odvolanie daru má za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho

práva k daru. Zánik darovacieho vzťahu nastáva priamo zo zákona okamihom, kedy prejav vôle darcu
dôjdeobdarovanému.Týmtookamihomsaobnovujepôvodnýprávnyvzťah,tedavlastníckeprávodarcu.
Obdarovaný sa týmto momentom stáva neoprávneným držiteľom veci (§ 131 Občianskeho zákonníka) a
jepovinnýdarvrátiťpodľaustanoveníobezdôvodnomobohatení(§451ods.2Občianskehozákonníka).
K darovaniu môže dôjsť i bez toho, aby darca výslovne niečo od obdarovaného očakával (teda bez

nejakej protihodnoty) a je iba na samotných účastníkoch zmluvného vzťahu, či si túto protihodnotu
určitým spôsobom dohodnú. Pokiaľ tomu tak malo byť v prípade žalobkyne a táto niečo očakávala za
poskytnutie daru, bolo potrebné požiadavky v darovacej zmluve špecifikovať.

18. Podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru ak sa

obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

19. Zákon spája právne dôsledky v podobe možnosti žiadať vrátenie daru so splnením zákonných
predpokladov uvedených v § 630 Občianskeho zákonníka. K zániku grantového vzťahu dochádza na
základe dvoch právnych skutočností: (a) hrubé porušenie dobrých mravov správaním obdarovaného

voči darcovi, a (b) jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému smerujúci k vráteniu
daru, pričom obsahom žiadosti musí byť aj dôvod jeho vrátenia; žiadosť o vrátanie daru má dôsledky
odstúpenia od zmluvy a doručením obdarovanému má za následok zrušenie darovacej zmluvy od
počiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Absencia uvedenia dôvodu má za následok neurčitosťuplatneniapráva,atedajehoabsolútnuneplatnosť.Vžiadostimusiabyťuvedenékonkrétneskutočnosti,
v ktorých vidí darca hrubé porušenie dobrých mravov - len tak, pri súčasnom splnení predpokladov
podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka nastanú zamýšľané účinky jednostranného úkonu darcu. K

obnoveniu pôvodného stavu dochádza už prejavom darcu doručeného obdarovanému, z ktorého je
zrejmé, že uplatňuje vrátenie daru. Ak bol prejav darcu doručený, ruší sa darovacia zmluva a obnovuje
sa pôvodný vzťah, t.j. obnoví sa vlastníctvo darcu s účinkami ex nunc (okamihom, kedy jeho prejav
došiel obdarovanému, pričom obnovenie nie je závislé na uplatnení nároku na súde), a obdarovaný,
ktorý sa stal neoprávneným držiteľom je povinný vec vydať (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

20. Z citovaného zákonného ustanovenia v odseku 18 vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia
práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná
jehonevďačnosť,aletakésprávaniesa,ktorésohľadomnavšetkyokolnostikonkrétnehoprípadumožno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu

vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť či tento sám sa
nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou
nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by
sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež
nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade

o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo
možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by
bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného
darcu (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/108/2007).

21. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho
vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych
skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo
členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

22. Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium
obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv.
Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované.
Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu

sudcovi (R88/1988). Vychádzajúc z uvedeného, výklad hrubého porušenia dobrých mravov je v
každej posudzovanej veci úplne jedinečný. Závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu, pričom stupeň
závažnosti musí byť hodnotený podľa objektívnych kritérií.

23. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie

obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide
buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci
darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl.,
§ 30 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k

členom rodiny darcu. Za členov rodiny darcu je potrebné považovať predovšetkým manžela, rodičov a
deti, spravidla tiež i ďalších príbuzných v rade priamom - t.j. každého pokrvného potomka (descedent -
syn, vnuk, pravnuk atď.) i každého pokrvného predka (ascedent - otec, starý otec, prastarý otec atď.) - i
súrodenca. Podľa konkrétnych okolností možno vo výnimočných prípadoch za členov rodiny považovať
i ďalšie osoby v pomere rodinnom, či obdobnom, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako

ujmu vlastnú. Vymedzenie pojmu "člen rodiny" v zmysle § 630 a pojmu "osoba blízka" podľa § 116
Občianskeho zákonníka nie je teda v každom prípade totožné.

24. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi, alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať
ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých

vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správania sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním
takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.25. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov,
ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na

vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, t.j. také správanie sa, ktoré s ohľadom
na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a

hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia
daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých

mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo
v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.

26. Hrubým porušením dobrých mravov je len ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné
porušovanie (R 88/1998), nie však prejavy prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi či dokonca

ani menej významné porušenia dobrých mravov (R 31/1999). Pri aplikácii § 630 Občianskeho zákonníka
je treba vychádzať z takej interpretácie tohto ustanovenia, v zmysle ktorej hrubým porušovaním dobrých
mravov zakladajúcim právo darcu domáhať sa vrátenia daru je len správanie sa obdarovaného voči
darcovi alebo členom jeho rodiny spočívajúce v (aktívnom) konaní jednej osoby voči druhej, a nie
aj v (pasívnom) opomenutí konať určitým spôsobom. Iba takéto konanie proti záujmom darcu alebo

členov jeho rodiny vyžaduje vyššiu mieru „vkladu“ obdarovaného do správania spôsobilého darcovi
alebo členom jeho rodiny škodiť; dôsledky jednoduchého opomínania niečo konať sú spravidla menej
závažnými. Z uvedeného vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru
nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť.

27.Žalobkyňa vodvolaníuznalazáverokresnéhosúdu,ženeboldanýdôvodnavráteniedaru(žalovaná
počas ich partnerského vzťahu udržiavala mimomanželský pomer s inou osobou), preto uvedený
záver nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

28. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

29. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže

súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

30. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné, ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

31. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré

strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

32. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

33. V zmysle § 153 CSP civilné sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená
to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je
vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Účelom a zmyslom

koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany
sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

34. V záujme zefektívnenia dokazovania zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku pristúpil k novej
koncepcii koncentrácie konania, ktorej zmyslom je uskutočniť isté procesné úkony v určitej fáze konania,

čo zvyšuje procesnú zodpovednosť strán sporu a ich prístup k plneniu dôkaznej povinnosti. Strany
sporu musia do momentu určeného zákonom uviesť všetko (skutkové tvrdenia aj dôkazy), na čom
chcú postaviť svoj nárok, resp. poprieť nárok protistrany. Ak tak neurobia v zákonom určenej dobe,
túto možnosť stratia. Možnosť modifikácie predmetu dokazovania sa eliminuje len na nevyhnutné
a nepredvídateľné zmeny alebo na zmeny vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania. Na
skutočnosti a dôkazy predložené a označené neskoro súd neprihliada, hľadí sa na ne akoby neboli

uplatnené. Civilný sporový poriadok rozlišuje sudcovskú a zákonnú koncentráciu konania (§ 153 a § 154
CSP). Sudcovská koncentrácia sa neuplatní v sporoch s ochranou slabšej strany, okrem výnimky, ak je
spotrebiteľ v konaní zastúpený advokátom (§ 291 ods. 3 v spojení s § 296 CSP).

35. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného

princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní). Vo všeobecnosti procesný úkon v zmysle §
153 ods. 1 CSP nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo.

36. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe (§ 167 ods. 2 a 4

CSP) sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP. V zásade platí, ak neexistujú
osobitné dôvody, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie
je včasné.

37. Sudcovská a zákonná koncentrácia konania podľa ustanovení CSP v podstate vylučuje, aby strana

mohla v odvolacom konaní prednášať ďalšie návrhy, ktoré opomenula zo svojej viny predniesť pred
súdom prvej inštancie. Uvedené platí aj pre spotrebiteľa, ktorý podľa § 296 CSP môže predložiť a označiť
všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej.

38. Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu
spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť môže strana v závislosti od jej procesného postavenia plniť od začiatku sporu v žalobe,
vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní
pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a

vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih
vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane
sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou,

v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

39. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

40. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno v

zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP <., podľa ktorého súd poskytuje stranám
poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Osobitné
prípady poučovacích povinností formuluje Civilný sporový poriadok v jednotlivých ustanoveniach s
cieľom dosiahnuť špeciálny prístup v kontexte konkrétnej procesnej situácie. Je vždy na strane sporu,
či náležite využije možnosti, ktoré sa jej v súdnom konaní ponúkajú.

42.Podľa§366Civilnéhosporovéhoporiadkuprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

43. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku, odvolateľ môže v odvolacom konaní uplatniť nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené)
iba v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).

44.Natomtomiesteodvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,žesúdvkonaníniejeviazanýprávnou
kvalifikáciou uplatneného nároku, avšak je (striktne) viazaný (limitovaný) vymedzením rozhodujúcich
skutkových tvrdení žalobkyne, o ktoré táto opiera uplatnený nárok. Súd je teda viazaný žalobou, ktorej
súčasťou sú aj skutkové tvrdenia, pričom s prihliadnutím na práve skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe

(čl. 1-2), ktoré žiadnym spôsobom v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neboli zo strany
žalobkyne modifikované. Žalobkyňa videla hrubé porušenie dobrých mravov v dôvodoch označených v
žalobe odôvodňujúcich vrátenie daru žalovanou, ktorá nadobudla predmetný byt darovacou zmluvou zo
dňa 11.5.2015, ktorej uzavretie žalobkyňa v žalobe potvrdila.

45. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie opomenul zásadu iura novit curia,
pretože darovacia zmluva môže byť absolútne neplatná s poukazom na § 41a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže išlo disimulovaný právny úkon. Avšak v zmysle vyššie uvedených výkladov ust. §
153 a § 366 Civilného sporového poriadku ak odvolateľ vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm.f)Civilnéhosporovéhoporiadku,právonauvedenieprípadnýchnovôtjepodmienenénezavinením

doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v prvoinštančnom konaní. Žalobkyňa sa však
v odvolaní vôbec nezmieňuje o tom (pričom v odvolaní výslovne uviedla, že nie je podstatné, že v
žalobe ani v konaní netvrdila, že k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalovanú nedošlo a ani
na žiadne iné osoby, keď s poukazom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka by mohol byť platný
len disimulovaný právny úkon - t. j. darovanie bytu synovi a jeho rodine, ktorý je však tiež neplatný,

keďže trpí zákonnými vadami spôsobujúcimi jeho neplatnosť, najmä nebola dodržaná jeho písomná
forma), prečo skutkové tvrdenia na svoju obranu ohľadom uzavretia darovacej zmluvy svojmu synovi
neuviedla v žalobe ani počas konania na súde prvej inštancie, preto aj z tohto dôvodu nebolo možné
v odvolacom konaní na tieto novoty (nové skutkové tvrdenia žalobkyne prednesené až v odvolacom
konaní) prihliadnuť. Na základe uvedeného obrana žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam neobstojí. Súd vykonáva
dokazovanie zásadne na návrh strán sporu. Súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie. Ak teda
žalobkyňa nevyužila svoje právo a neuvádzala skutkové tvrdenia najneskôr do vyhlásenia dokazovania
za skončené (§ 182 Civilného sporového poriadku), na pojednávaní dňa 3.12.2019, na skutkové tvrdenia
prednesené žalobkyňou v odvolacom konaní už nie je možné prihliadnuť. V odvolaní potom žalobkyňa

neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré nemohla bez svojej viny v doterajšom priebehu konania, v odvolaní
uvádzané skutkové tvrdenia použiť. Odvolací súd preto nemohol na novoty uvádzané žalobkyňou v
podanom odvolaní prihliadnuť.46. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným v odseku 44 zdôrazňuje, že súd nemôže modifikovať žalobu,
ale musí rozhodnúť o takom návrhu v prípade návrhového konania, akého sa v súdnom konaní domáha
žalobca. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru, súd mohol posudzovať len predpoklady pre

vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka, a to hrubé porušenie dobrých mravov voči darcovi
alebo členom jeho rodiny. Darca sa ako dôvodu vrátenia daru nemôže dovolávať skutkových okolností,
ktoré nastali alebo existovali v dobe pred darovaním, prípadne okolnosti, za ktorých bol právny úkon
urobený a o ktorých obe strany pri uzatváraní zmluvy vedeli. Pre darovaciu zmluvu je charakteristická
dobrovoľnosť na strane darcu a skutočnosť, že darca nemal na poskytnutie majetkového plnenia právnu

povinnosť. Darovacia zmluva je zmluvou bezodplatnou, pri ktorej sa poskytnutie majetkovej výhody
obdarovanému, darcovi nedostáva žiadny majetkový ekvivalent.

47. S námietkou žalobkyne, že odôvodnenie okresného súdu je zmätočné, keďže okresný súd na
jednej strane zaujal názor, že darovacia zmluva bola zo strany žalobkyne uzatváraná s tým, že chce
previesť vlastníctvo k bytu na svojho syna a jeho vtedajšiu rodinu, ale zároveň bola uzatváraná účelovo

a špekulatívne v snahe vyhnúť sa exekúcii a na druhej strane darovanie považuje za platné, sa odvolací
súd nestotožnil. Prvoinštančný súd tak ako aj žalobkyňa v žalobe (aj počas konania na súde prvej
inštancie) považoval darovaciu zmluvu za platnú, keďže žalobkyňa neuviedla žiadne skutkové tvrdenia
relevantné pre opačný záver a teda v konaní skúmal, či dôvody označené žalobkyňou odôvodňujú
vrátenie daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov. Na tomto mieste je nutné poukázať na to,

že len v prípade existencie zmluvy, ktorá je platná sa možno dovolávať vrátenia daru v zmysle § 630
Občianskeho zákonníka. Konštatovanie okresného súdu, ktoré žalobkyňa spochybňuje, je vlastne len
uvedenímtvrdeniasamotnejžalobkynevžalobe,ktoráprávezdôvoduopatrnostidarovalabytžalovanej,
keďže jej syn bol zadlžený, čoho si bola vedomá.

48. V súvislosti s dôvodom označeným žalobkyňou (žalovaná sa po akte darovania bytu dlhodobo
správala hrubo, nepríjemne a nedôstojne /uvádza verbálny útok dňa 28.11.2017/, odvolací súd
konštatuje, že takého všeobecné tvrdenie, nie je správaním, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov a okrem toho, nebolo v konaní ani možné zistiť, kedy k takémuto porušeniu
došlo. Ohľadom verbálneho útoku sa nejednalo o konanie (aj v prípade jeho preukázania), ktoré by

vykazovalo znaky sústavnosti. Pri posudzovaní konkrétneho správania súd vychádzal z toho, či ide
o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním,
priebehom, váhou, by nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Okresný súd ohľadom
uvedeného dôvodu správne uzavrel, že uvedené správanie nedosahuje intenzitu hrubého porušenia
dobrých mravov ako aj to, že žalobkyňa existenciu tohto dôvodu nepreukázala. Na strane žalobkyne

nedošlo k preukázaniu, že by sa teda jednalo o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi
nimi v zmysle ustálenej súdnej praxe.

49. S námietkou žalobkyne, že dôvod na vrátenie daru - skutočnosť, že žalovaná sa syna žalobkyne
pokúsila vypratať z bytu (ktorý žalobkyňa darovala žalovanej), v ktorom zostal bývať syn žalobkyne aj

po odchode žalovanej z bytu je daný, sa odvolací súd sa nestotožňuje. Pokiaľ v darovanom byte býva
syn žalobkyne, napriek tomu, že k nemu nemá vlastnícke právo, prípadne nemá upravené užívacie
práva (zriadenie vecného bremena doživotného užívania), legitímnosť vypratania z tohto bytu ako aj
požiadavka nájomného resp. uzavretia nájomnej zmluvy zo strany žalovanej nemožno považovať za
hrubé porušenie dobrých mravov, nakoľko žalovaná len realizuje svoje oprávnenia vyplývajúce z jej zo

zákona garantovaného vlastníckeho práva, a to práva nehnuteľnosť užívať. Syn žalobkyne sa v prípade
súdneho konania o vypratanie bytu môže náležite brániť. Toto konanie žalovanej podľa odvolacieho
súdu nemožno považovať za nevďak, ani za snahu žalobkyni ublížiť. Nedošlo k nemu totiž v súvislosti
so žiadnymi okolnosťami, ktoré by k takémuto záveru smerovali. Aj touto skutočnosťou sa okresný súd
dostatočne zaoberal, pričom odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že žalovaná je vlastníkom veci,

je oprávnená ňou disponovať a teda má právo ju predať, darovať, eventuálne aj založiť, môže žiadať
za jej užívanie tretími osobami odplatu (R31/1999). S ohľadom na uvedené je bez právneho významu
tvrdenie žalobkyne, že jej syn neplatí náklady na byt len posledné mesiace, keďže žalovaná mu odmieta
vrátiť preplatky.

50.Odvolacísúdsanestotožnilsnámietkoužalobkyne,ktoránesúhlasísozáveromsúduprvejinštancie,
že dôvod nevrátenia pôžičky 14.000,- Eur žalovanou žalobkyni, nezakladá zákonný predpoklad na
vrátenie daru ako aj nesúhlas so záverom, že uvedený dôvod nebol žalobkyňou preukázaný. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje tak ako aj okresný súd na obsah výpovedí svedkov V. V. st. ako ajsvedkyne P. I., ktoré okresný súd vyhodnotil tak, že nimi nebolo preukázané, že žalobkyňa žalovanej
pôžičku 14.000,- Eur poskytla (ani jej ju nevrátila), keď svedok V. V. st. uviedol, že za tieto peniaze bolo
kúpené motorové vozidlo BMW z Nitry, na ktorom sa vozil do práce, keď svedkyňa P. I. nepotvrdila, že

peniaze, ktoré žalobkyňa vybrala z účtu odovzdala (iba) do rúk žalovanej. Odvolací súd ešte poukazuje
na to, že okrem toho, žalovaná poskytnutie (nevrátenie) pôžičky poprela, svedok V. V. st. sa vyjadril
rozporne keď pôžičku poskytla žalovanej žalobkyňa, ale zároveň uviedol, že telefonovali (spolu so
žalovanou) z K. žalobkyni, či im požičia peniaze a svedkyňa P. I. videla, že suma 14.000,- Eur bola
žalovanej spolu s bratom vyplatená. Podstatná v danej veci je však tá skutočnosť, že aj v prípade, ak by

žalovaná bola skutočne dlžníčkou žalobkyne v zmysle zmluvy o pôžičke z roku 2012 a ako dlžníčka by
jej poskytnutú pôžičku nevrátila, resp. odmietla vrátiť, uvedené nemôže obstáť ako dôvod odôvodňujúci
také správanie sa žalovanej, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a ktoré zakladá aj dôvod
na vrátenie daru, tak to správne uzavrel už súd prvej inštancie. Inštitútom na vrátenie požičanej sumy
v prípade dobrovoľného zaplatenia požičanej sumy potom ako je dlžník vyzvaný veriteľom na plnenie
(§ 563 Občianskeho zákonníka) je žaloba na plnenie, ktorá zrejme zo strany žalobkyne nebola podaná

(uvedené nebolo v konaní bližšie ozrejmené), v rámci konania, o ktorej by bolo predmetom dokazovania
nielen to, či žalovaná svoju povinnosť splnila/nesplnila ale predovšetkým existencia titulu na plnenie,
teda zmluvy o pôžičke z roku 2012. Ak žalobkyňa možnosť domáhať sa vrátania požičanej sumy od
žalovanej súdnou cestou nevyužila, hoci podľa jej tvrdenia pôžičku žalovanej poskytla a v roku 2016
(tvrdenie žalobkyne) žiadala jej vrátenie, uvedené nemožno vytýkať žalovanej s tvrdením, že táto sa

dopustila odmietnutím zaplatenia dlžnej sumy konania, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a
argumentovať tým v súvislosti s vrátením daru, ako dôvodom.

51. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 19.3.2019 (čl. 47) žalobkyňa navrhla vypočuť svedka
Q. Z.. Na pojednávaní dňa 25.6.2019 (zápisnica o pojednávaní zo dňa 25.6.2019 na čl. 77) okrem iných

zotrvala na vypočutí svedka Q. Z. a V. V. ml. ohľadne vzťahových pomerov v rodine. Na pojednávaní
dňa 29.10.2019 právny zástupca žalobkyne nechal vypočutie svedka V. V. ml. na úvahe súdu, ktorého
vypočutie okresný súd uznesením na uvedenom pojednávaní zamietol. Na pojednávaní dňa 3.12.2019
okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

52. Podľa § 182 veta druhá CSP, ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie
dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

53. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.

54. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou
strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj
aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať

pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že
by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania
nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred

súdom, pretože v zmysle § 185 ods. 1 CSP je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov
vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,vktoromsúdskonštatoval,žedokazovanievobčianskomsúdnom
konaní (pozn. teraz civilné sporové konanie) prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez

jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a

aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že
súdodmietnevykonaťurčitýúčastníkomnavrhovanýdôkaz,jejehozákonnoupovinnosťouvodôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok,
pozn. teraz § 220 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovalinávrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o
porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie
by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by

záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,
chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania
a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník
postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).

55. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že zamietnutie (nevykonanie) návrhu na
vypočutie svedka V. V. ml. ako aj svedka Q. Z. okresný súdom bolo dôvodné, keďže vypočutie svedka V.
V. ml. ponechala žalobkyňa na úvahe okresného súdu ale predovšetkým je nutné uzavrieť, že s ohľadom
na výsledky vykonaného dokazovania odvolací súd má za to, že ani výpoveďami týchto svedkov by na
strane žalobkyne nedošlo k preukázaniu danosti dôvodov tvrdených žalobkyňou na vrátenie daru od

žalovanej, keďže samotné označené dôvody nedosahujú intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov,
ktoré by odôvodňovali postup podľa § 630 Občianskeho zákonníka.

56. Záverom ešte odvolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by žalobkyňa v konaní preukázala existenciu
práva spätného prevodu (čo sa však nestalo), takáto dohoda by bola v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho

zákonníka neplatná, keďže podľa § 46 Občianskeho zákonníka by musela mať písomnú formu.

57. S ohľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok),
rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľky,
s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok, včítane správneho závislého výroku o náhrade

trov konania (odvolaním napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov) potvrdil.

58. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa ním osobitne vysporiadavať, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu považoval za vecne správne. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných,

ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka
konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej
inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

59. Žalovaná má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej
náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).