Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/148/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620200334
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5620200334.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov 1/ W. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom Y. W., Z. XXX/XX, 2/ F. J., nar. X.X.XXXX, bytom E., W. XXXX/X a 3/ W. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom
O. XXX, všetci traja zastúpení advokátom JUDr. Miloslavom Hrickom, so sídlom Y. W., Ul. X. W. XXX,
proti žalovaným 1/ JUDr. X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., I. X. XXX/XX, 2/ W. W., nar. XX.X.XXXX,

3/ F. G. nar. XX.X.XXXX, žalovaní 2/ a 3/ bytom O. XXX, o určenie vlastníckeho práva, na základe
odvolania žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 21C/4/2020-173 zo dňa
8. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti výroku I. o určení, že ku dňu smrti poručiteľa W. Y., ktorý zomrel
XX.X.XXXX, boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra „E“ parc. č. 1977, orná pôda o
výmere 180 m2, katastrálne územie O. v spoluvlastníckom podiele 1/3-ina evidovanom na žalovaného

1/ W. Y. a F. Y. a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami 1/ až 3/ a žalovaným
1/ z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý v časti výroku I. o určení, že ku dňu
smrti poručiteľa W. Y., ktorý zomrel XX.X.XXXX, boli bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku registra

„E“ parc. č. 1977, orná pôda o výmere 180 m2, katastrálne územie O. v spoluvlastníckom podiele 2/3-
iny evidovanom na žalovaného 2/ v rozsahu 1/3-iny a na žalovanú 3/ v rozsahu 1/3-iny W. Y. a F. Y., vo
výroku II. o zastavení konania o vzájomnej žalobe žalovaných 2/ a 3/ a vo výrokoch IV. a V. o nárokoch
na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami 1/ až 3/ a žalovanými 2/ a 3/.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že ku dňu smrti poručiteľa W. Y., ktorý zomrel XX.X.XXXX,
boli bezpodielovými vlastníkmi pozemku registra E parc. č. 1977 kat. úz. O., zapísaného na LV č. XXXX

W.Y.,nar.X.XX.XXXXaF.Y.,nar.XX.X.XXXX,obajavtedybytomO.XX,vspoluvlastníckompodiele1/1.
Východiskovo uviedol, že dňa 24.5.1966 došlo k nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku
menovanými - rodičmi žalobcov 1/ až 3/, a to napriek tomu, že dotknutý prevod nebol (z dôvodu omylu)
zapísaný do (vtedajšej) evidencie nehnuteľností. Konštatoval, že súdna prax a aj právna teória akceptujú
žaloby o určenie, či poručiteľ bol vlastníkom určitej veci ku dňu jeho smrti. Naliehavý právny záujem
(ako zákonná podmienka takejto určovacej žaloby) je daná, pretože ak sa vyhovie žalobe, bude sa môcť

žalobca v(dodatočnom)dedičskomkonanídomáhaťpráv,ktorémupatriatitulomdedenia.Okresný
súd zdôraznil, že predmetom tohto konania je len otázka, či rodičia žalobcov boli ku dňu smrti otca (ktorý
umrel ako prvý z rodičov) bezpodielovými spoluvlastníkmi daného pozemku; a preto okolnosti, ktoré
nastali po tomto dni (XX.X.XXXX), nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu v prejednávanom prípade.
2. Okresný súd pripustil, že v dotknutej otázke existujú rozdielne právne závery, pričom argumentáciu
žalovaného 1/ podporuje predovšetkým nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017.

Okresný súd uviedol, že daný nález sa síce vysporiadáva s „judikatúrnymi závermi“ Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 a 3 Cdo 29/2010, avšak vôbec sa nevysporiadáva so závermi vyjadrenými vuznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2016 z 20.7.2016. Okresný súd preto dospel k záveru,
že výnimočným názorom, ktorý vybočuje z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít (Najvyššieho
súdu SR, Ústavného súdu SR), je treba považovať (práve) nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS

151/2016. Nadväzne za určujúce považoval závery vyslovené v rozhodnutí publikovanom v Zbierke
stanovískNajvyššiehosúduSRarozhodnutísúdovSRpodR32/2001vspojenísuznesenímÚstavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2016 z 20.7.2016. Z daného titulu mohli byť relevantné len tie skutkové
okolnosti a z nich vyplývajúce právne závery, ktoré sa udiali ku dňu úmrtia V. Y.. Pokiaľ žalovaný 1/ aj
argumentoval ďalšími okolnosťami, v plnej miere sa jednalo o skutkové okolnosti, ku ktorým došlo až

po uvedenom dátume. Dotknuté konštatovanie platí tak o nedostatku starostlivosti právnych nástupcov
pôvodných vlastníkov (žalobcov), ako aj o nadobudnutí spoluvlastníckeho podielu 1/3 k spornému
pozemku žalovaným 1/ v rámci konania o konkurze.
3. Okresný súd dodal, že nespochybňuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva žalovaného 1/,
ale v aktuálnom konaní nemá žiaden zmysel. Pretože ani pozitívny záver by nemohol viesť k zamietnutiu
žaloby o určenie, že sporný pozemok patril ku dňu smrti poručiteľa do jeho vlastníctva. V tejto spojitosti

poukazoval i na viazanosť súdu žalobným petitom.
4. Žalovaní 2/ a 3/ žalobou uplatnený nárok uznávali. Svoj (pôvodne vznesený) protinávrh v celom
rozsahu vzali späť, v dôsledku čoho okresný súd samostatným výrokom zastavil konanie o ich vzájomnej
žalobe z 25.3.2020.
5. O trovách konania okresný súd rozhodol vo vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalobcami 1/ až 3/ tak, že

žalovaný 1/ je povinný žalobcom nahradiť trovy konania v rozsahu 33,33 %, keďže v spore o určenie
vlastníckeho práva boli žalobcovia voči nemu úspešní. Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými 2/ a
3/ okresný súd nepriznal žalobcom nárok na náhradu trov konania o žalobe, lebo žalovaní 2/ a 3/ tento
nárok uznávali a žalobcovia ich pred podaním žaloby vôbec nekontaktovali. Zároveň žalovaným 2/ a 3/
uložil nahradiť žalobcom ich trovy konania viažuce sa k vzájomnej žalobe žalovaných, nakoľko žalovaní

2/ a 3/ svojím späťvzatím procesne zavinili zastavenie konania v tejto časti.
6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu týkajúcom sa jeho spoluvlastníckeho podielu (1/3) podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/, ktorý sa domáhal zrušenia rozsudku v tejto časti a vrátenia veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukazoval na to, že v prebiehajúcom konaní sa bránil tvrdeniami
o existencii svojho vlastníckeho práva k spornému pozemku titulom § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.,

ako aj dobromyseľnosťou jeho nadobudnutia, či nedbalosťou žalobcov v strážení ich práva. Okresný
súd sa pritom s dotknutými argumentmi nevysporiadal a nepovažoval ich za právne relevantné.
7. Žalovaný 1/ zdôrazňoval preventívny charakter žaloby o určenie (vlastníckeho práva), ktorá musí
slúžiť potrebám praktického života a najmä pevne stanoviť vzťahy medzi stranami sporu. Je nutné, aby
určovacia žaloba viedla k (celkovému) ukončeniu sporu, a teda nevyvolávala ďalšie súdne spory. V

prejednávanej veci však napadnuté rozhodnutie priamo podmieňuje ďalšie súdne spory. Ak okresný súd
„zúžil“ posudzovanie nároku len na okamih smrti právneho predchodcu žalobcov bez toho, aby posúdil
aj relevantnosť námietok odvolateľa, vytvoril tým v podstate presne takú situáciu, akú by práve určovacia
žaloba mala eliminovať.
8. Žalovaný 1/ bol naďalej presvedčený o legitímnosti ním nadobudnutého vlastníckeho práva a

jednoznačne deklaroval, že po prípadnom ukončení dedičského konania po W. Y. a F. Y. je pripravený
voči tomu z dedičov, ktorý nadobudne vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, podať žalobný návrh
o určenie jeho vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 1977. Podľa odvolateľa okresnému súdu nič
nebránilo v tom, aby žalobný návrh posúdil komplexne a vyhodnotil aj jeho námietky. Poukazoval na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016, ktoré je neskorším nálezom oproti okresným

súdom zdôrazňovaným rozhodnutiam. Zároveň odvolateľ dával do pozornosti rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/85/2019, ktorý v obdobnom prípade uložil okresnému súdu zaoberať sa
námietkami prezentovanými aj dobromyseľným nadobúdateľom.

9. Žalobcovia sa v celom rozsahu stotožňovali s argumentáciou okresného súdu a žiadali napadnutý

rozsudok potvrdiť. Mali za to, že preukázali existenciu svojho naliehavého právneho záujmu, a teda aj
napadnuté rozhodnutie plní svoju preventívnu funkciu. Je síce pravdou, že vytvára priestor na budúci
súdny spor, ale to, či k nemu skutočne dôjde, je v dispozícii dotknutých subjektov. Domnievali sa, že
žiadne súdne rozhodnutie nedokáže eliminovať akékoľvek ďalšie budúce spory.

10. Na predmetné vyjadrenie k (jeho) odvolaniu už žalovaný 1/ nereagoval.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal z dôvodov a v rozsahu vymedzených v odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutými zostali výroky napadnutého rozsudku, resp. ich časti,týkajúce sa vzťahu žalobcov a žalovaných 2/ a 3/, vrátane nadväzujúcich výrokov o trovách konania a
v preskúmavanej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods.
3 CSP) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP.

12. Podstatou súdneho konania a v ňom vydaného (meritórneho) rozhodnutia je odstránenie stavu
právnej neistoty. Dotknuté - svojim spôsobom až doktrinálne - východisko je dlhodobo a kontinuálne
prítomné v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Pri určovacích žalobách jeho význam je ešte

znásobený, keďže účelom takýchto žalôb - ak má byť naplnená elementárna zákonná podmienka
ich prípustnosti (naliehavý právny záujem na požadovanom určení) - je práve vytvorenie pevného
(definovaného právoplatným súdnym rozhodnutím) základu vzťahu medzi stranami a to tak, aby nebolo
nutné viesť ďalšie (sporové) súdne konanie.
13. V konkrétnostiach súdenej veci je dôvodnou odvolacia námietka žalovaného 1/, v zmysle ktorej
napadnutý rozsudok nevedie k odstráneniu stavu právnej neistoty, ale naopak, priamo podmieňuje ďalší

súdny spor. Protiargument žalobcov, že nie je možné dopredu predvídať, či skutočne k podaniu žaloby
v budúcnosti dôjde, je len zdanlivo relevantný. Samozrejme, nič, čo sa má stať až v budúcnosti aj
závislé nie od objektívnych dejov (napríklad plynutia času), ale od subjektívnej aktivity osôb, nie je
možnésúplnouistotoutvrdiť/predvídať.Avšakvzhľadomnajednoznačnedeklarovanúvôľu(aktuálneho)
žalovaného 1/ brániť, resp. domáhať sa (spolu)vlastníckeho práva k spornému pozemku, o ktorom je

presvedčený, že mu legitímne svedčí, je z pohľadu posúdenia podstaty (nielen) odvolacej námietky
dostatočne zrejmé, že napadnuté rozhodnutie povedie k ďalšiemu súdnemu sporu.

14. Krajský súd práve cez prizmu požiadavky odstránenia stavu právnej neistoty ako určujúceho
východiská naplnenia základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu

a inú právnu ochranu, považuje za zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu pomerov strán prístup
prezentovaný Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017. Nakoľko je nadbytočné,
aby zásadné úvahy a závery ústavného súdu krajský súd preformulovával „vlastnými slovami“, cituje
súvisiace časti odôvodnenia označeného rozhodnutia Ústavného súdu SR, s ktorými sa plne stotožňuje
a ktoré v celom rozsahu korešpondujú i s individuálnymi okolnosťami súdenej veci.

15. Ak má totiž mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším
sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je
evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty
a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila.

Navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 OSP (teraz § 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ taký právny vzťah už neexistuje,
nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom poručiteľovi, úspech. (bod
20.)
16. Ústavný súd však konštatuje, že takéto úvahy okrem zjavného predlžovania stavu právnej

neistoty sťažovateľov (tu žalovaného 1/), ako aj právnych nástupcov poručiteľa, ktoré sú spojené
s ,,rozmnožovaním sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je
ústavnou právomocou a zároveň povinnosťou súdov občianskoprávne spory rozhodovať (čl. 142 ods. 1
ústavy), a nie presúvať ich rozhodnutie na ďalšie eventuálne spory. (bod 22).
17. Ústavný súd preto nevidí žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery sťažovateľov (tu

žalovaného 1/), ktorí tvrdia, že nadobudli predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne, nemohla (nemala)
skúmať v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie
procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na určení. Uvedené platí zvlášť za situácie, že
sťažovatelia tento argument v konaní efektívne uplatnili. (bod 23).

18. Odvolací súd nesúhlasí ani so závermi okresného súdu v otázke vyhodnotenia rozhodnutí
najvyššieho súdu a predovšetkým ústavného súdu prostredníctvom kritéria ustálenej rozhodovacej
praxe. V uznesení sp. zn. II. ÚS 559/2015 z 20.7.2016 Ústavný súd SR síce označil za ústavne
udržateľný názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 32/2011 (vychádzajúce z rozhodnutia NS SR

sp. zn. 3Cdo/154/2010), z ktorého vychádza i napadnutý rozsudok, ale zároveň odkázal na svoje
predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 706/2013 z 12.12.2013. Z odôvodnenia predmetného
uznesenia okrem iného vyplýva: „Právo (právny vzťah), existenciu alebo neexistenciu ktorého určovací
výrok vyslovuje, je týmto výrokom určované len vo vzťahu k prítomnosti. Rozsudkom nemožno zásadneurčiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho vzťahu alebo práva za dobu minulú [porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 135/96 z 24.
marca 1997]. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp.

právu v prítomnom čase, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP). Pre rozsudok súdu teda
nemôže byť rozhodujúci stav, ktorý tu už nie je (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 76/02
z 25. novembra 2002). Inou otázkou je, že § 154 ods. 1 OSP sa nedotýka hmotnoprávnych predpisov,
ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností viažu na určitý okamih.

19. Citované konštatovania vnášajú do rozoberanej problematiky značne iný pohľad, oveľa viac bližší
záverom prezentovaným v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016, ako v rozhodnutí
publikovanom pod R 32/2011. Zároveň nemožno konštatovať, že označené rozhodnutie ústavného
súdu je vo svojom - pre súdenú vec určujúcom - závere ojedinelé. Aj v neskorších rozhodnutiach
ÚstavnýsúdSRakcentujepovinnosťvysporiadaťsasdobromyseľnosťounadobúdateľa,t.j.žalovaného,
ktorý je aktuálne vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník (napríklad sp. zn. I. ÚS 460/2017, I. ÚS

92/2018).Dotknutérozhodnutianeriešiasíceúplneidentickúotázkuakonálezsp.zn.I.ÚS151/2016,ale
zdôrazňujú nutnosť skúmania a posúdenia dobromyseľnosti subjektov, voči ktorým smerujú určovacie
žaloby a ktoré sú (spravidla) zapísané v katastri nehnuteľností ako (spolu)vlastníci v relevantnom
okamihu/v súčasnosti. To v konečnom dôsledku nie je ničím iným, ako posúdením aj skutkových otázok,
ku ktorým došlo v neskoršom štádiu, t.j. po dátume, ku ktorému sa má deklarovať vlastníctvo žalobcov.

20. Hoci naliehavý právny záujem sa prioritne posudzuje z pohľadu žalobcu, nie je možné ani pri tomto
vyhodnotení (v podstate úplne) opomínať naplnenie účelu súdnej ochrany aj vo vzťahu k žalovanej
strane. Pri okresným súdom zvolenom prístupe bol v súdenej veci žalovaný 1/ len „evidenčnou“
protistranou. Posudzovaný bol totiž výlučne (tvrdený) nárok žalobcov; navyše ku stavu takmer pred 20

rokmi.
21. Súdna ochrana (krajský súd zdôrazňuje, že ide obsahovo a kvalitatívne o iný pojem ako dôvodnosť)
hmotnémuprávužalovaného1/nieženebolaposkytnutá,onaboladoslova„programovoodmietnutá“;čo
rozhodne nemožno považovať za korešpondujúce s materiálnym vnímaním princípu právneho štátu. S
určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu rozhodnutia okresného súdu pre žalovaného

1/, možno konštatovať, že tento stráca svoje (spolu)vlastnícke právo bez toho, aby legitímnosť jeho
nadobudnutia bola akokoľvek posúdená (a to napriek jednoznačne prezentovanej a v priebehu celého
sporu konzistentnej argumentácii) a za to, že v spore robil doslova len „právnu štafáž“, má ešte žalobcom
zaplatiť i náhradu trov konania.

22. Krajský súd uzatvára, že (len) na žalobcami požadovanom určení nie je daný naliehavý právny
záujem. Účel súdnej ochrany (a tým aj v užšom slova zmysle naliehavosť právneho záujmu) možno
naplniť iba vtedy, ak popri posúdení existencie práva žalobcov (resp. ich právneho predchodcu) ku
dňu XX.X.XXXX bude posúdená i aktuálna existencia (spolu)vlastníckeho práva žalovaného 1/. Za
súčasnej procesnej situácie (najmä pri obsahu žalobného návrhu) by odvolací súd striktne formálne

mohol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Nielen vzhľadom na prístup okresného súdu,
ktorý žalobcami zvolenú formu uplatňovania ich práv akceptoval, ale predovšetkým s poukazom na
stále pretrvávajúcu rozdielnosť záverov súdnej praxe, krajský súd považoval za primerané umožniť
žalobcom náležite procesne reagovať na právny názor zaujatý/prezentovaný v tomto rozhodnutí. V
dôsledku uvedeného napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.
23. Pokiaľ zo strany žalobcov nedôjde k zmene žalobného návrhu - ako už bolo vyššie konštatované -
žalobu bude potrebné z titulu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietnuť. V prípade náležitej
zmeny/rozšíreniažaloby,ktorújeviacakožiaducepripustiť,okresnýsúdvecneposúdidanosť/existenciu
(spolu)vlastníckeho práva žalovaného 1/, od ktorého právneho posúdenia (keďže - aspoň zatiaľ - sa

skutkové okolnosti javia v plnej miere nespornými) bude bezprostredne závisieť meritórny výsledok
sporu medzi žalobcami a žalovaným 1/.
24. Ako výrok priamo podmienený zrušenou meritórnou časťou rozsudku okresného súdu bol zrušený
i súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania medzi žalobcami a žalovaným
1/. V novom rozhodnutí v zmysle § 396 ods. 3 CSP rozhodne okresný súd i o nároku na náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.