Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 18, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817200892
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8817200892.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu : POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému : E. D., P..: XX.XX.XXXX, Y. D. XX,
XXX XX H., o zaplatenie 12,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou č. k. XXCsp/XX/XXXX-XX zo dňa 21. marca 2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., t.j. v zamietavej časti a vo výroku
III. o trovách konania.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku
rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 12,- Eur od 05.05.2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, v II. výroku žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v III. výroku vyslovil, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznáva.

2.Nazákladevykonanéhodokazovaniavychádzalsúdprvejinštanciezozistenéhoskutkovéhostavu,že

žalobca a žalovaný uzavreli dňa 04.02.2013 zmluvu o úvere číslo XXXXXXXXX, kde sa veriteľ zaviazal
poskytnúť dlžníkovi úver v sume 600,- Eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o
príslušný poplatok vo výške 576,- Eur, spolu v sume 1.176,- Eur, ktorú sa zaviazal tento uhradiť v 12-tich
mesačných splátkach splatných po 98,- Eur začínajúc dňom 12.03.2013 na účet veriteľa špecifikovaný
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 2 písm. a), b) zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy; § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 39, 52 ods. 1, 2, §
53 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“); § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

4. V zmysle vyššie uvedeného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie
vyhodnotil takto uzavretú zmluvu medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola v danom
prípade uzavretá medzi žalovaným ako fyzickou osobou, spĺňajúcou definíciu spotrebiteľa a veriteľ, teda
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava spĺňala definíciu dodávateľa vzhľadom na to, že konalav rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie
považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 600,- Eur a žalovaný sa zaviazal za poskytnutý úver

žalobcovi splatiť poplatok 576,- Eur, teda celkovo vrátiť sumu 1.176,- Eur v 12 mesačných splátkach vo
výške 98,- Eur. V sume poplatku je podľa obchodných podmienok bod 10 zahrnutý aj úrok a nejaký
poplatok. Túto dohodu o poplatku v sume 576,- Eur pri úvere 600,- Eur, čo predstavuje skoro 100 %
sumy úveru, považoval súd prvej inštancie za dohodu, ktorá je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi
ako aj v rozpore s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že Občiansky zákonník a

ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť
úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od
dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Taktiež u dohody
o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého nesmie byť výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s
dobrými mravmi. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, je spravidla taká výška úrokov,

ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v dobe ich dojednania, a to stanovenú najmä s
prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov a pôžičiek. V
súvislosti s konaním dobrými mravmi súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
26. Apríla 2012, sp. zn. XCdo/XX/XXXX. Podľa názoru súdu prvej inštancie dohoda o poplatku, kde má
byť zahrnutý aj nejaký úrok, je v rozpore s dobrými mravmi a cit. zákonných ustanoveniami absolútne

neplatná. Preto požadovanie ďalších úrokov, poplatkov je v zmysle citovaného nedôvodné. Navyše, ak
úroky sú zahrnuté do poplatku, z obsahu dohody nie je zrejmé a jasné, koľko z toho sú úroky a koľko
poplatok. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie dohodu o poplatku ako aj úrokoch v
predmetnej zmluve z úvere za absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa
takéto dojednanie prieči dobrým mravom, obchádza zákon a uvádza spotrebiteľa do omylu, čo sú úroky

a čo poplatky a aké. Z neplatnej dohody nevzniká právo na plnenie. Ďalej poukázal, že takýto postup
pri posúdení zmluvných podmienok je nielen v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ale aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Prijal záver, že keďže v danom konaní bolo preukázané, že žalovaný zo sumy úveru 600,- Eur uhradil
sumu 588,- Eur, je na istine žalobcovi dlžný len 12,- Eur, pričom súd pri výške úhrad vychádzal z tvrdení

žalobcu. Podotkol, že povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré žalobca uviedol
v žalobe a vo vyjadreniach. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu v
ktorom spočíva na účastníkovi konania. Preto súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov žalobe
ako dôvodnej vyhovel len v časti o zaplatenie sumy 12,- Eur ako istiny úveru. Vzhľadom na to, že žalobca
ďalej požadoval v žalobe poplatok v sume 201,97 Eur, poplatok za upomienku v sume 24,- Eur súd

prvej inštancie konštatoval, že zmluvu v tejto časti poplatku považoval za neplatnú z vyššie uvedených
dôvodov a preto aj nároky na úroky a poplatky považoval za nedôvodné. Preto priznal žalobcovi len
rozdiel medzi istinou poskytnutého úveru a vrátenou časťou. Čo sa týka trov mediačného konania a
poplatkov za upomienky aj v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú. Žalobca tieto nároky nijakým
spôsobom súdu ich dôvodnosť a výšku nepreukázal. Neuviedol podľa akých dohodnutých zmluvných

tieto poplatky požaduje a ani nepreukázal, že reálne vznikli ako aj ich výšku. Neuniesol v tomto smere
dôkazné bremeno. Čo sa týka požadovaných úrokov z omeškania súd prvej inštancie mal za to, že
žalobca v žalobe požadoval úroky z omeškania od 05.05.2014 do zaplatenia s tým, že čiastočne tieto boli
vyčíslené a je zrejme že zohľadňoval nejaké úhrady. Žalobca v konaní neuviedol, či došlo v predmetom
právnom vzťahu k zosplatneniu úveru, vyhláseniu mimoriadnej splatnosti prípadne k odstúpeniu od

zmluvy. Podľa obsahu zmluvy posledná splátka bola splatná ku koncu mesiaca január 2013. Žalobca
žiadalúrokyod05.05.2014,tedakuvedenémudňuužžalovanýbolpreukázateľnevomeškanísúhradou
dlhu. Preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania len zo sumy dlhu vo výške 12,- Eur
od 05.05.02014 do zaplatenia bez ohľadu na úhrady, pretože žalobca žiadal úroky z omeškania z oveľa
väčšej sumy. Zvyšok nároku žalobcu na úroky z omeškania ako nedôvodný zamietol.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p., keď vzhľadom na to, že súd žalobu z väčšej časti zamietol, úspešný
bol žalovaný a má preto nárok na plnú náhradu trov konania. Keďže mu žiadne trovy konania nevznikli a
ani ich nežiadal, súd prvej inštancie mu ich nepriznal a to aj v súvislosti s článkom 17, kde je stanovený

princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán
sporu.6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho II. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Podľa žalobcu súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zákon v čase uzavretia
zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustná výšku úrokov odplaty. Regulácia odplaty sa
riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov

sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Ak teda žalovaný namieta výšku
odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znášajú v tomto smere dôkazné bremeno
a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne)
vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z
vlastných zdrojov (tak ako žalobca). Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca

poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Čo sa týka poplatok za
poskytnutie úver, ten nie je podľa žalovaného neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný
je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie
oproti bankám. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia Zmluvy
žalobcovi vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, Zmluvu uzatvoril a peňažné prostriedky

od žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Naviac, v súvislosti s prípustnosťou
poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy poukazuje žalovaný na novelu Zákona o
spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z.z. účinný od 10.06.2013. Žalovaný zotrváva na svojich
tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona
o spotrebiteľských úveroch podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu
úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere,
z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch
prípustný. Žalovaný rázne odmieta, že zmluvná podmienka, uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere, t.j. „administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy

o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“ je neprijateľná zmluvná
podmienka. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak
by takýto prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v
konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bolo v priamom
rozpore s čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené

na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Žalobcom navrhovaná aplikácia
ustanovení o ochrane spotrebiteľa by nad prípustnú mieru zasiahla do základných hybných síl nášho a
európskeho hospodárstva. Z uvedeného vyplýva, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v
tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval

primeranosťtohtodojednania.Žalobcasúčasnepožiadaloúhradutrovkonania,ktorémuvznikli,vrátane
trov odvolacieho konania.

7. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania

(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,
než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2
C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom

stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia
podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky M..Ú. XX/XX).

10. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie
odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil
náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje, a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11.Vpredmetnejvecimánárokžalobcuzákladvspotrebiteľskejzmluve.Ideovzťahmedziobchodníkom
a spotrebiteľom, pričom spotrebiteľ úver prijíma na spotrebu. Tento vzťah je typickým občianskoprávnym
vzťahom. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, je potrebné v prípade duplicitnej právnej úpravy
rovnakých inštitútov, na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské

právo.

12. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.Dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonávrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.

13. Obdobným spôsobom bola osoba spotrebiteľa definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

14. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu.

15. Medzi stranami sporu bola bez akýchkoľvek pochybností dňa 04.02.2013 uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalobca žalovanému poskytol úver vo výške 600,- Eur a

žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom a poplatkom vo výške 576,- Eur. Podľa všeobecných podmienok poskytnutie
úveru je v sume poplatku zahrnutý aj dohodnutý úrok a poplatok predstavujúci ničím nešpecifikované
náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.
Takáto špecifikácia nákladov je neurčitá, a teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie zmluvnej

kontrole z hľadiska prijateľnosti dohodnutej zmluvnej podmienky. Základnou podmienkou platnosti
právneho úkonu vyžadovanou ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka je jeho určitosť. Nedostatok
určitosti spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Vychádzajúc zo všeobecných podmienok
poskytnutia úveru sa žalovaný zaviazal uhradiť tiež poplatok za zasielanie upomienok.

16. Okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové,
používané žalobcom pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na
predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto
situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sav závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalobca výšku týchto nákladov odvádza od výšky úveru, je
zrejmé, že týmto dojednaním len sledoval ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom vyhnúť
sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi.

17. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci
nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto
zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné

znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

18. Jedným z dôvodov vedúcim k zamietnutiu žaloby je aj dojednanie neprimeranej výšky úroku v zmluve

o úvere v dôsledku čoho sa zmluva v tejto časti pre rozpor so zásadou dobrých mravov považovala za
neplatnú s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

19. Odvolací súd poukazuje na okolnosť, že úrok z úveru vo výške 32 % ročne požadovaný žalobcom je
pri porovnaní tejto výšky úveru s percentuálnou sadzbou, za ktorú boli poskytované úvery obchodnými

bankami neúmerne vysoký, a to do takej miery, že možno konštatovať rozpor dojednaného úroku z úveru
s dobrými mravmi, čo je v rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a spôsobuje táto okolnosť neplatnosť
zmluvy v tejto časti.

20. Právny názor žalobcu uvedený v odôvodnení jeho odvolania spočívajúci v tom, že v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a pri právnych
vzťahoch uzatvorených na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere do 31.05.2014 sa nemohlo aplikovať
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, týkajúce sa obmedzenia výšky
odplaty, je nesprávny a nie je ani náležite odôvodnený. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v aktuálnom znení platilo aj v čase do 31.5.2014, teda aj v čase uzavretia predmetnej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi sporovými stranami a zakotvovalo právnu povinnosť
a obmedzenie spočívajúce v tom, že odplata (t.j. predovšetkým úroky z úveru) nesmie podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch.

21. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

22.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré

mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však
možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť

namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

23. Aplikáciu ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka v otázke výšky odplaty nevylučuje ani
ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto
ustanoveniam, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie

odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti.

24. Uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného
trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo
vôľou zákonodarcu a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajovfinančnýchinštitúciiposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranúodplaturiadiacsazásadoudobrých
mravov upravenou v ustanovení § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

25. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne

neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

26.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok
bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi

je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na
to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi

ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného
trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie

však viac ako 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru vo výške 32
% takmer 3 - násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní
obdobných úverov alebo pôžičiek. Dohodnutá úroková miera teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru a preto záver o neplatnosti dojednania o úrokoch pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia
§ 39 Občianskeho zákonníka je správny.

27. Vo vzťahu k tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 391,68 Eur je
potrebné zdôrazniť, že už v inom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XX/XXXX
bolo právoplatne rozhodnuté, že obdobná zmluvná podmienka uvedená vo všeobecných obchodných

podmienkach o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je neprijateľná zmluvná podmienka. Stalo
sa tak rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.09.2013 č.k. XXC/XX/XXXX - XX v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.08.2014 č.k. XCo/XXX/XXXX-XX. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil

niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal
plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ

má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú
povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

28. Ak Občiansky zákonník v ustanovení § 53a ods. 1 ukladá dodávateľovi povinnosť zdržať sa

používania konkrétnej podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú pre jej neprijateľnosť alebo ak
z takejto podmienky nebolo priznané plnenie, dodávateľ nie je oprávnený domáhať sa a to ani
v súdnom konaní plnenia vyplývajúceho z neprijateľných podmienok voči všetkým spotrebiteľom.
Zákonnému pojmu zdržať sa používania bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá i povinnosť
dodávateľa neuplatňovať si plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok.

29. Je zrejmé, že v návrhovom konaní je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také
skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto lenposudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených
skutočností právo nevyplýva, nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby
musí byť zamietnutý.

30. Správne dospel k záveru súd prvej inštancie, že žalobca len konštatovaním o nárokoch na úhradu
nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva na základe všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré zahrnul do vyčíslenia ním uplatnenej sumy v podobe iných administratívnych úkonov alebo
poplatkuzaupomienky,atrovmediačnéhokonania,vtejtočastineuniesolbremenotvrdeniaanidôkazné

bremeno, keďže tieto nároky v žalobe ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nijako nezdôvodnil
tak, že by konkrétne a komplexne odôvodňovali uplatnený nárok, že k vzniku takýchto nákladov a trov
mediačného konania vo vzťahu k žalovanému skutočne došlo, a ktoré by mali byť na základe takto
žalobcom uplatnených nárokov uhradené.

31. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú

spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby.

32. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o náhrade trov konania neboli zo strany odvolateľa
podané žiadne námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nemal dôvod preskúmavať správnosť výroku rozsudku, ktorým

prvoinštančný súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania.

33. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

34.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu
spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd

rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).