Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 19, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžhpu/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201988
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Gerdová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1011201988.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Gabriely Gerdovej a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci
žalobcu: MARIANUM - Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková organizácia, Svätoplukova 3,
Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Anna Lišková, advokátka, Šafárikovo nám. 7, Bratislava, proti
žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2011/DZ/R/2/044 zo dňa 21. októbra 2011, v konaní o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/249/2011-154 zo dňa 16. januára 2014,
jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/249/2011-154 zo dňa 16. januára 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutia žalovaného (ďalej „Úrad“) č. 2011/DZ/R/2/044 zo dňa 21. októbra 2011, ktorým Rada
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky na základe rozkladu žalobcu a rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžh/3/2010 z 03. mája 2011 zmenila podľa § 59 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“) rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania
dominantného postavenia č. 2008/DZ/2/1/052 zo dňa 30. júna 2008 v bode 8 výroku tak, že:

Podľa§38ods.1zákonačíslo136/2001Z.z.uložilzazneužívaniedominantnéhopostaveniauvedeného
v bode 1, 3, 5 a 6 výroku rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2008/DZ/

R/2/113 zo dňa 19. decembra 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 2008/DZ/2/1/052 zo dňa
30. júna 2008 podnikateľovi MARIANUM - pohrebníctvo mesta Bratislavy, pokutu vo výške 235.200,-Eur,
ktorúbolžalobcapovinnýuhradiťnaúčetProtimonopolnéhoúraduSlovenskejrepublikydošesťdesiatich
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd citoval ustanovenia § 4 ods. 1, § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 6, § 10 ods. 3, § 22 ods.1 písm. b/, § 38
ods. 1, ods. 7, ods. 8, ods. 10 a ods. 13 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej

len „zákon č. 136/2001 Z.z.“) a rozsudok odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru totožnému so záverom správneho orgánu, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného
správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.V odôvodnení ďalej uviedol, že NS SR rozhodnutím sp. zn. 3Sžh/3/2010 z 03. mája 2011 potvrdil,
že žalobca zneužil svoje dominantné postavenie tak, ako to v rozhodnutí č. 2008/02/R/l13 vymedzil
úrad. Z citovaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva právny názor, že podnikateľ musí mať možnosť

poznať procesné znenie praktiky, ktorá je zakázaná a až potom ho možno sankcionovať. Krajský
súd nesúhlasil s názorom žalobcu, že ako prioritnou je potrebné zaoberať sa otázkou existencie a
trvania správneho deliktu, to znamená, že správny delikt, ktorého sa mal žalobca dopustiť, môže
žalovaný subsumovať pod generálnu klauzulu až momentom, resp. nadobudnutím právoplatnosti
tohto znenia je možné hovoriť o tom, že žalovaný novokonštituoval skutkovú podstatu zneužitia

dominantného postavenia na trhu, čo je hmotno-právna podmienka pre správny delikt. V tomto prípade,
podľa názoru žalobcu, v čase vydania rozhodnutia skutok neexistoval a netrval. Dňom nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia Rady (12.01.2009) došlo ku kreovaniu nových skutkových podstát pod bodmi
1 a 6 výroku. Žalovaný teda mohol sankcionovať žalobcu až po tom, čo by preukázal, že porušoval
povinnosti po uvedenom dátume. Krajský súd uviedol, že z rozsudku NS SR nevyplýva názor, že by
na sankcionovanie podnikateľa na základe konštatovania porušenia zákona o ochrane hospodárskej

súťaže v zmysle generálnej klauzuly bolo potrebné vždy predchádzajúce rozhodnutie úradu vo vzťahu
ku konkrétnemu podnikateľovi a jeho konkrétnemu konaniu. Takáto prax by znamenala vyhnúť sa
sankcionovaniu. Podstatným je podľa názoru súdu skutočnosť, či predchádzajúca rozhodovacia prax
úradu vo vzťahu k iným podnikateľom poukazovala na to, že rovnako ako konanie žalobcu v tomto
prípade môže byť zneužitím dominantného postavenia. S názorom žalobcu, že konanie, ktorým došlo k

zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu nemožno sankcionovať bez predchádzajúceho
upozornenia delikventa na protisúťažné konanie zo strany úradu, sa krajský súd nestotožnil, pretože
jeho aplikácia by bola v absolútnom rozpore s doterajšou aplikačnou praxou Európskej komisie, ako
aj Súdneho dvora, ktorý vymedzil zneužitie ako „objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania
podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na

základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený a ktorých cieľom je vytvorenie
prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia
normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi“.

V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje

len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré
poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov
alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané (Hoffmann Roche v. Komisia).

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Sžh/3/2010 z 03.05.2011 zrušil rozhodnutie Rady

PMÚ SR č. 2008/02/R/113 vo výroku pod bodom 8 o uložení pokuty. Z predmetného rozsudku je zrejmé,
že právny názor sa týka naplnenia základných princípov a zásad správneho trestania, konkrétne zásady
nullum crimen sine lege nulla poena sin lege. Generálna klauzula zneužitia dominantného postavenia
sama o sebe podľa najvyššieho súdu nenapĺňa požiadavku zákonného stanovenia, čo je správnym
deliktom a konštatoval, že rovnako je koncipované zneužitie dominantného postavenia v čl. 102 zmluvy

o fungovaní Európskej únie, ktorý znie: „akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom
trhu, či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s
vnútorným trhom, ak sa tým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi. Takéto zneužívanie môže zahŕňať
najmä ....“

Pokiaľ ide o objektívnu stránku (záujem na tom, aby nedošlo k zneužívaniu dominantného postavenia na
fungujúcej hospodárskej súťaži) vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu v rámci generálnej
klauzuly, nielen ona samotná stanovuje podmienky deliktu. Teória správnych deliktov takisto uznáva,
že zákon takéto konanie nemusí v rámci skutkovej podstaty vyslovene konkretizovať. Zneužitie
dominantného postavenia je treba chápať v rovine účelu celého zákona a všetkých relevantných pojmov,

ktoré obsahuje. V tejto súvislosti poukázal krajský súd aj na právny názor NS SR uvedený v rozsudku
sp. zn. 2Sžhpu/1/2012 z 18.04.2013, z ktorého citoval.

V preskúmavanej veci dospel súd k záveru, že jednotlivé praktiky uplatňované žalobcom, ani jeho
konanie ako celok nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne vymedzených praktík § 8 ods. 2

písm. e/. Zároveň však ale napĺňali znaky konania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku súťaž. V
prípade vykorisťovateľských praktík úrad preukázal i neodôvodnený prospech, ktorý bol získaný na úkor
spotrebiteľov dominantným podnikateľom na trhu.Čo sa týka námietky žalobcu k spôsobu určenia obratu pre výpočet výšky pokuty, krajský súd sa s ňou
nemohol stotožniť, nakoľko je nesporné, že úrad a Rada vychádzali z relevantného obratu, ktorý vo
vzťahu k jednotlivým praktikám odráža ekonomickú situáciu dominanta v období, kedy dochádzalo k

porušovaniu zákona. Úrad aplikoval kritériá uvedené v § 38 ods. 10 zákona, pričom za rozhodujúce
považoval závažnosť a dĺžku trvania protiprávneho konania jednotlivých posudzovaných praktík a z
odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že pri praktike podmieňovania služby zapožičania obradnej siene
na cintorínoch a praktike podmieňovania poskytnutia služby za požičanie obradnej siene v krematóriu
vychádzal zo sumy relevantných obratov podnikateľa dosiahnutých na príslušných trhoch. K uvedeným

praktikám dochádzalo pritom na rozdielnych relevantných trhoch a tiež dĺžka protiprávneho konania a
jeho skončenie bolo v týchto prípadoch rozdielne.

So žalobcom namietanou skutočnosťou, že jeho prípad je niečím novým, že nemohol predvídať, že
porušuje zákon a preto je dôvod na uloženie len symbolickej pokuty, krajský súd nesúhlasil. Zníženie,
resp. neuloženie pokuty s odvolaním sa na tzv. princíp predvídavosti sa vzťahuje vo všeobecnosti na

nové sektory, resp. osobitné tovary alebo druhy služieb, resp. praktiky, ktoré ešte neboli predmetom
minulého posudzovania. V tomto prípade však ale Rada úradu poukazuje vo svojom rozhodnutí už
na viaceré minulé právoplatné rozhodnutia úradu, ktorými boli kreované praktiky, ktoré sa vyskytli aj
v prípade žalobcu. Podnikateľ Marianum mal možnosť predvídať zásah úradu v rámci cintorínskych a
pohrebných služieb, keďže v tomto prípade nešlo o prvé správne konanie vedené v danom sektore a

ani o prvú uloženú pokutu. Okrem správnych konaní, kde účastníkom bol priamo žalobca, úrad tiež
zasahoval vo vecne obdobných praktikách voči iným typom subjektov (napr. rozhodnutie Rady vo veci
Cintoríny Komárno) a v minulosti aj priamo voči podnikateľovi Marianum na základe vyvolaných neustále
sa opakujúcich sťažností, cca od roku 1992.

Jenesporné,žeúradpokutuvprípadezisteniaporušeniazákonavsúladesprincípomlegalityavspojení
s ust. § 38 ods. 1 uložiť musí. Sektor cintorínskych a pohrebných služieb je predmetom ingerencie úradu
dlhodobo aj prostredníctvom využitia iných nástrojov ako priamych zásahov voči podnikateľom. V tomto
prípade je podľa názoru súdu možné konštatovať, že princíp predvídateľnosti bol zachovaný, nakoľko
podnikateľ Marianum mal dostatočnú vedomosť o aplikácii zákona v sektore, ako aj o konkrétnych

súťažných problémoch, keďže bol účastníkom správneho konania už v minulosti a šlo o praktiky s
rovnakým účelom a cieľom.

Záverom krajský súd vyhodnotil, že na účely stanovenia výšky pokuty vychádzal žalovaný z jedného
východzieho relevantného obratu z cintorínskych služieb a to za rok 2005 (na rozdiel od roku 2007, ktorý

bral do úvahy úrad), keďže tento predstavuje obrat z cintorínskych služieb za posledné uzavreté účtovné
obdobie, v ktorom sa účastník konania dopustil porušovania. Rada úradu vychádzala zo správnych
údajov poskytnutých účastníkom konania, t.j. relevantný obrat za rok 2005, a potom, čo Rada úradu
opravila postup vyčíslenia pokuty prvostupňovým orgánom v zmysle Metodického pokynu o postupe
pri určovaní pokuty (ďalej len „Metodický pokyn“), došlo následne k zmene výšky vyčíslenej pokuty.

Rada úradu sa stotožnila s posúdením závažnosti konania žalobcu z hľadiska jeho povahy, dopadu na
trh, ako aj skutočnosti, že išlo len o trh lokálneho charakteru. Išlo o vykorisťovateľské praktiky, ktoré
sa štandardne považujú za menej závažné ako vylučovacie praktiky z pohľadu rozsahu dopadov, ktoré
sa prejavili v tomto prípade v získanom prospechu, avšak toto konanie malo v tomto prípade väčší
rozsah ako predchádzajúce praktiky, a úrad ho ohodnotil vyšším koeficientom za závažnosť a to 3% z

relevantného trhu. Z hľadiska dĺžky trvania porušovania zákona (3 roky) dochádzalo na vymedzenom
relevantnom trhu kontinuálne k porušeniu vykorisťovateľského charakteru a to počnúc 09.08.2004
(keď podnikateľ začal účtovať poplatok za likvidáciu hrobového pomníka), pričom od 29.03.2005 začal
uplatňovať aj posudzovaný poplatok za likvidáciu kvetinových darov, do 31.07.2006. Výsledná suma
pokuty tak bola ustálená na 235.200 € a neprevyšuje 10%--né zákonné maximum z celkového obratu

podnikateľa predchádzajúcemu roku vydania rozhodnutia úradu tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 1 v
spojení s § 10 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že generálna klauzula
a jej interpretácia žalovaným je dostatočnou pre rozhodnutie o určitom konaní ako o správnom delikte

a dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu zákona.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší, vec mu vráti na ďalšie konanie av prípade úspechu prizná náhradu trov konania z dôvodu, že krajský súd na základe vykonaných
dôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniamažerozhodnutievychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci.

Značná časť dôvodov odvolania žalobcu je zahrnutá pod písmena a/ až n/ odvolania a je argumentačne
zameraná na právny názor uvedený v rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžh/3/2010 (sčasti aj rozsudok NS SR
sp.zn.1Sžhpu/2/2008),naktorýsaodvolávaatiežnacitáciujednotlivýchčastírozsudkukrajskéhosúdu,
s ktorými sa nestotožňuje, a ktorého odôvodnenie považuje za nepresvedčivé, nejasné, nezrozumiteľné,

nepreskúmateľné, ba dokonca za arbitrárne. Žalobca s uloženou pokutou nesúhlasí, považuje ju za
nezákonnú vo väzbe na právomoci žalovaného podľa ust. § 22 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a jej výšku, keďže
žalovaný vychádzal z výpočtu obratu za účtovné obdobie, kedy došlo k ukončeniu protiprávneho stavu
danej praktiky a nie z obratu za účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia ako ukladá zákon,
teda z obratu za rok 2007, za rozpornú s § 38 zákona.

Za najdôležitejšiu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje žalobca právne posúdenie.
Krajský súd konštatoval, že z rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžh/3/2010 z 03.05.2011 vyplýva právny
názor, že podnikateľ musí mať možnosť poznať procesné znenie praktiky, ktorá je zakázaná až
potom ho má možnosť sankcionovať. Tento názor súdu je podľa žalobcu právne nesprávny, nevecný,
nezrozumiteľný a nelogický, pretože opak je pravdou. Na sankcionovanie podnikateľa na základe

konštatovania porušenia zákona na ochranu hospodárskej súťaže v zmysle generálnej klauzuly je vždy
potrebné predchádzajúce rozhodnutie úradu, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu podnikateľovi a jeho
konkrétnemu konaniu. Žalobcovi nie je zrejmé, čo týmto konštatovaním prvostupňový súd mienil.

Podľa názoru prvostupňového súdu podstatnou v tomto prípade je skutočnosť, či predchádzajúca

prax úradu vo vzťahu k iným podnikateľom poukazovala na to, že rovnako tak, ako konanie žalobcu
v tomto prípade, môže byť zneužitím dominantného postavenia. Toto konštatovanie zostalo súdom
neodôvodnené, bez vysvetlenia jeho obsahu ako takého alebo vo väzbe na iné tvrdenia súdu alebo
účastníkov a možno ho považovať v tejto časti za svojvoľné, čo vedie k záveru o nepreskúmateľnosti
alebo arbitrárnosti.

Žalobca ďalej poukázal na odôvodnenie rozsudku týkajúce sa zrušenia výroku o pokute (bod 8 výroku
rozhodnutia), kde krajský súd konštatuje, že právny názor NS SR sa týka naplnenia základných
princípov a zásad správneho trestania konkrétne zásady nullum crimen sine lege nulla poena sin lege.
GenerálnaklauzulazneužitiadominantnéhopostaveniasamaosebepodľaNSSRnenapĺňapožiadavku

zákonného stanovenia, čo je správnym deliktom. Súd konštatoval, že rovnako je koncipované zneužitie
dominantného postavenia v čl. 102 Zmluvy o fungovaní EU a uvádza jeho definíciu. Žalobca upozorňuje,
že aj v tomto prípade prvostupňový súd nepodal žiadne premosťujúce konkrétne vysvetlenie tvrdených
skutočností s daným prípadom tak, aby ozrejmilo ním uvádzané skutočnosti, že na jeho prípad sa
vzhľadom na výlučné zneužívanie postavenia na lokálnom trhu nebude aplikovať článok 102 ZFEÚ, lebo

nemôže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z o ochrane
hospodárskej súťaže.

Pokiaľ ide o tvrdenia súdu, že zneužitie dominantného postavenia je potrebné chápať v rovine účelu
celého zákona a všetkých relevantných pojmov, ktoré to obsahuje, a to, že objektom je záujem chránený

zákonomadanýmustanovenímvymedzujúcimskutkovúpodstatudeliktu(ktorájecharakteristickáštyrmi
znakmi - subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka) a objektívnou stránkou skutkovej
podstaty deliktu, že v súlade s uvedeným je záujem na tom, aby nedošlo k zneužívaniu dominantného
postavenia na fungujúcej hospodárskej súťaži, ide o tvrdenia pôsobiace zmätočne a nepresvedčivo, bez
opory v konkrétnych ustanoveniach zákona, prípadne stanovísk odbornej verejnosti a predchádzajúcich

judikátov. Rovnako tak sa javí konštatovanie súdu, že jednotlivé praktiky uplatňované žalobcom, ani jeho
konanie ako celok, nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne vymedzených praktík § 8 ods. 2 písm.
e/, zároveň však ale napĺňali znaky konania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku súťaž.

Za nedostatočné, v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. považuje žalobca odôvodnenie ohľadom

výpočtu výšky pokuty, taktiež odôvodnenie námietky, že jeho prípad je niečím novým, ako aj, že princíp
predvídateľnosti bol zachovaný, nakoľko Marianum mal dostatočnú vedomosť o aplikácii zákona v
sektore, ako aj o konkrétnych súťažných problémoch.Na záver uviedol, že prvostupňový súd na jeho argumenty uvedené v žalobe nepodal špecifické (žiadne)
odpovede, aj keď sú pre rozhodnutie rozhodujúce a to najmä:
dodržiavanie základných princípov a zásad správneho trestania žalovaným vo väzbe na aplikáciu

skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na generálnej klauzule vo väzbe na čl.
49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, „že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie“,
že ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia žalovaným na generálnej
klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny význam, a že žalovaný v danom prípade

skutkovú podstatu priamo kreoval,
žeažtýmtookamihomksplneniupožiadavkyzásadyč.l„Sankcie,ktoréjemožnéuložiť,akoajokolnosti,
za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené zákonom“ a zásady č. 2 „Žiadna správna sankcia
nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom.''

V spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a zásady nulum crimen, nulla poena sine lege,

žejepotrebnédodržaťzásaduproporcionality,kedypodnikateľmusímaťmožnosťpoznaťpresnéznenie
praktiky, ktorá je zakázaná a až po tomto momente ho možno sankcionovať,
že došlo k porušeniu § 250j odsek 6/ O.s.p. - správny orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie,
že žalovaný zaviedol pojem relevantný obrat v zmysle Metodického pokynu úradu, ktorým odôvodňuje

výpočet pokuty v danom prípade, avšak zákon takýto pojem nepozná (pozná len celkový obrat
podnikateľa v zmysle § 38 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 3 zákona).

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. K tvrdeniam žalobcu, ktoré
úrad zhrnul do bodov a/ až d/ svojho vyjadrenia, a to tak, že podľa žalobcu:

a/ úrad v rozhodnutí neakceptoval právny názor najvyššieho súdu týkajúci sa aplikácie Generálnej
klauzuly, ktorý uviedol, že v rozhodnutí úradu bola úradom ustálená nová skutková podstata s
konštitutívnymi účinkami a až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje týmto rozhodnutím ustálenú skutkovú
podstatu, môže úrad podnikateľa sankcionovať,
b/ že žalobca nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého z rozhodnutia najvyššieho súdu v

predmetnejvecinevyplývaprávnynázor,žebynasankcionovaniepodnikateľanazákladekonštatovania
porušenia zákona na ochranu hospodárskej súťaže v zmysle generálnej klauzuly bolo potrebné vždy
predchádzajúce rozhodnutie úradu vo vzťahu ku konkrétnemu podnikateľovi a k jeho konkrétnemu
konaniu,
c/ že zdôvodnenie krajského súdu pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, že prípad je niečím novým a že žalobca

nemohol predvídať, že svojím konaním porušuje zákon je nedostatočné,
d/ že žalobca považuje za nedostatočne odôvodnené tvrdenie súdu, pokiaľ ide o jeho námietky týkajúce
sa uplatnenia postupu úradu pri ukladaní pokuty vo väzbe na aplikáciu relevantného obratu.

Uviedol, že názor NS SR uvedený v rozsudku sp. zn. 3Sžh/3/2010 nie je možné vykladať tak široko, že

by na sankcionovanie podnikateľa na základe konštatovania porušenia zákona o ochrane hospodárskej
súťaže v zmysle generálnej klauzuly bolo potrebné vždy predchádzajúce rozhodnutie úradu vo vzťahu
ku konkrétnemu podnikateľovi a jeho konkrétnemu konaniu. Zmysel individuálnej, ako aj generálnej
prevencie ukladania sankcií by sa úplne vytratil a porušitelia zákona by tak zostali nepostihnuteľní.

Aplikáciu generálnej klauzuly v prípadoch porušenia súťažných pravidiel je potrebné odlišovať od
špecifických prípadov, v ktorých sa posudzuje nový trh, sektor a pod., resp. v ktorom existuje
určitá novosť prípadu. V takom prípade je priestor pre aplikáciu zásady nullum crimen. Aplikácia
generálnej klauzuly ale automaticky neznamená, že si podnikateľ nebol vedomý, že jeho konanie môže
predstavovať porušenie súťažných pravidiel. Špecifiká prípadu môžu odôvodňovať použitie generálnej

klauzuly i tam, kde si podnikateľ musel byť vedomý porušenia zákona. S takýmto výkladom sa stotožňuje
aj judikatúra Súdneho dvora EÚ.

Podľa ustálenej judikatúry podnik s dominantným postavením nesie osobitnú zodpovednosť za to, aby
svojím konaním nezasiahol do účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu (vec

322/81 Michelin proti Európskej komisii, Zb.1983, s.3461, bod 57; vec C-280/08 P Deutsche Telekom
proti Európskej komisii, Zb. 2010, s. 1- 9555, bod 83). Súdy EÚ na základe uvedeného rozhodli, že
podniky sa nemôžu dovolávať údajnej nepredvídateľnosti pri uplatňovaní článku 102 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ZFEÚ), aby sa vyhli zákazu týmto článkom stanovenému (napr. vec T-51/89 Tetra P ak/Komisia).Európska komisia prijala celý rad rozhodnutí zákazu zneužívania dominantného postavenia, v ktorých
boli uložené pokuty a to bez toho, aby v nich bol uvedený čo i len jeden z konkrétnych príkladov
protisúťažného konania demonštratívne uvedených v článku 102 ZFEÚ (Vec č. C-457/10 P, Astra

Zeneca).

Tento výklad zvolila neskôr aj slovenská judikatúra (vec sp. zn. 2Sžhpu/1/2012 z 18.04.2013, vec sp.
zn. 8Sžhpu/1/2012 z 23.05.2013).

V danom prípade sa Rada úradu podrobne zaoberala tým, či žalobca mal možnosť vedieť, že jeho
konanie je porušením súťažných pravidiel a dospela k záveru, že nejde o „novosť prípadu“, pri ktorom
by bolo odôvodnené znižovanie sankcie z dôvodu, že podnikateľ nemohol vedieť že jeho konanie
je porušením zákona o ochrane hospodárskej súťaže, keďže v minulosti bolo vedené konanie proti
žalobcovi a vo vecne obdobných praktikách.
Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu týkajúce sa relevantného obratu, úrad vychádzal zo sumy relevantných

obratov podnikateľov dosiahnutých na príslušných relevantných trhoch a je v súlade s postupom
stanoveným metodickým pokynom úradu pri ukladaní pokút.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie
o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk , www.nsud.sk najmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej „Rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom orgánov verejnej správy“) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá O.s.p.).

V preskúmavanej veci predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného číslo: 2011/DZ/R/2/044 zo
dňa 21. októbra 2011, ktorým Rada Protimonopolného úradu na základe rozkladu podaného žalobcom
a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžh/3/2010 z 03.05.2011 zmenila podľa § 59
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „správny poriadok“) rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania
dominantného postavenia č. 2008/DZ/2/1/052 zo dňa 30.06.2008 v bode 8 výroku tak, že:

Podľa § 38 ods. 1 zákona číslo 136/2001 Z.z. uložila za zneužívanie dominantného postavenia
uvedeného v bode 1, 3, 5 a 6 výroku rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

č. 2008/DZ/R/2/113 zo dňa 19.12.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 2008/DZ/2/1/052 zo
dňa 30.06.2008 podnikateľovi MARIANUM - pohrebníctvo mesta Bratislavy (žalobcovi) pokutu vo výške
235.200,-Eur.

Tomuto rozhodnutiu predchádzalo na NS SR konanie pod sp. zn. 3Sžh/3/2010, ktorý rozsudkom z 03.

mája 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej
republiky č. 2008/02/R/113 zo dňa 19.12.2008 vo výroku pod bodom 8) o uložení pokuty žalobcovi vo
výške 7.160.000,-Sk zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, vo zvyšku žalobu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

V citovanom rozsudku, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza, a ktorým najvyšší súd
zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného v bode 8/ vo vzťahu k výške uloženej pokuty, najvyšší
súd konštatoval a odôvodnil svoje rozhodnutie takto:„....žalovaný v rámci správnej úvahy identifikoval konanie žalobcu - 4 praktiky zneužitia dominantného
postavenia založeného na generálnej klauzule, takto:

1) Podmieňovanie poskytovania služby zapožičanie obradnej siene (domu smútku na cintoríne)
poskytnutím služieb obradníka/organizátora nosičov a zapožičania katafalku na cintorínoch, ktoré
prevádzkuje je zneužitím dominantného postavenia naplňujúce demonštratívne vymedzenie právnej
normy uvedenej v § 8 ods. 2 zák. č. 136/2001 Z.z.

Obdobne v ust. § 7 ods. 5 zák. č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže na skutky za účinnosti
tejto právnej úpravy.

2) Podmieňovanie zapožičania obradnej siene poskytnutím služieb obradníka/organizátora, v
krematóriu prevádzkovanom Marianumom.

3) Neopodstatnené účtovanie poplatku Likvidácia kvetinových darov po 3-4 týždňoch po pohrebe, resp.
podľa želania rodiny (v cene je zahrnutá fyzická likvidácia kvetinových darov z hrobu vrátane odvozu na
skládku) Paušál z cenníka prác a služieb pre cintorínske služby.

4) Neopodstatnené účtovanie poplatku Likvidácia hrobového (urnového) pomníka

(v cene sú zahrnuté všetky úkony spojené s likvidáciou pomníka vrátane odvozu na skládku tuhého
odpadu) Paušál z cenníka prác a služieb pre cintorínske služby novým oprávneným osobám“.

Tiež konštatoval, že „ak žalovaný na základe správnej úvahy druhovo tieto praktiky priradil ako
samostatné už k zákonom demonštratívne vymenovaným praktikám pod písmenami a) - e) v § 8 zákona

č. 136/2001 Z.z., najvyšší súd nezistil v tejto úvahe žiadne zjavné a logické rozpory. Správnu úvahu
považoval najvyšší súd za vykonanú vecne správne, zákonne a i proporcionálne. Tento záver obdobne
platí k správnej úvahe podľa ust. § 7 ods. 5 zák. č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže pre
praktiky, ktoré nastali za účinnosti tohto zákona. Poukázal na to, že takéto identifikovanie (pomenovanie)
praktík zneužitia dominantného postavenia je možné uskutočniť iba správnou úvahou príslušného

orgánu, ktorá musí byť logická a racionálna. Ide o autoritatívne vyjadrenie úsudku kompetentnej osoby
na skutkový stav. V právnom systéme musí existovať niekto, kto povie: „toto konanie podnikateľa je
zneužitím dominantného postavenia“ a prvýkrát ho autoritatívne zadefinuje rozhodnutím. Právomoc
protimonopolnéhoúradunatentoúsudokjedanázákonomvust.§22ods.1písm.b)zákonač.136/2001
Z.z., podľa ktorého „úrad vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná

podľa tohto zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať
sa takéhoto konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav“.
Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Najvyšší súd preto konštatoval, že žalovaným identifikované praktiky, podrobne odôvodnené v bodoch
4.1, 4.2, 4.3, 4.4 na str. 13 až 25 napadnutého rozhodnutia sú zneužívaním dominantného postavenia
žalobcu na relevantnom trhu tak ako vymedzil žalovaný.

Žalovaným uložená povinnosť žalobcovi vo výroku pod bodom 7) výroku zdržať sa konania uvedeného v
bode 3) rozhodnutia a odstrániť protiprávny stav do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
je v úplnom súlade so zákonom i so zmyslom právnej regulácie zákona.

Najvyšší súd v rozsudku ďalej uviedol:

„Zásadnou právnou otázkou pre sudcov bolo dodržanie základných princípov a zásad správneho
trestania žalovaným, keď aplikoval skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na
generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení) zákona.

Generálna klauzula zákona, zákon samotný v tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“

neobsahujeexplicitnýopisskutkovejpodstatysprávnehodeliktutak,abynímsamaosebebolanaplnená
požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré
konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za
jeho spáchanie“. Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahuaplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91)
1 členským štátom o správnych sankciách z 13.2.1991, ktorý „... odolávajúc sa na všeobecné zásady
vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené

v Rezolúcii (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené
v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť
podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členským štátom, aby
sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto odporúčaní.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné
správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Najvyšší súd hodnotil napadnuté
rozhodnutie v časti uloženia pokuty ako konfliktné so zásadou č. 1 „Sankcie, ktoré je možné uložiť, ako
aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom (zakotvené v zákone)“

a so zásadou č. 2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase keď sa stalo,

nebolo v rozpore s platným zákonom“.

Konfliktnosťvyplývazpovahygenerálnejklauzuly,vtomtoprípadezdemonštratívnehovymedzenia,keď
nová skutková podstata bola žalovaným ustálená v napadnutom rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami.
Až tým, že žalovaný túto skutkovú podstatu sformuloval naplnil požiadavku, že okolnosti sú stanovené

zákonom, pretože § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z.z. dal právomoc protimonopolnému úradu
vydať rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa § 8 ods. 2 zák. č.
136/2001 Z.z. na princípe demonštratívneho vymedzenia právnej normy. V tomto prípade, na rozdiel
od zákonom explicitne uvedených skutkových podstát zneužívania dominantného postavenia v ust.
§ 8 ods. 2 písm. a), b), c), d) v zákone č. 136/2001 Z.z., ustálenie skutkovej podstaty zneužívania

dominantného postavenia na generálnej klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny
význam, t.z., že skutková podstata je protimonopolným úradom priamo kreovaná. A až týmto okamihom
spĺňa požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2, ale i čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen, nulla poena
sine lege. Najvyšší súd poznamenáva, že žalovaný výslovne a z obsahu spisu vyplýva, že i vedome
nesubsumoval zistené praktiky pod explicitné ustanovenia skutkových podstát v zákone.

Zásada proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej
klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania
dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie
praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať. Činnosť protimonopolného

úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu
rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada
nullum crimen.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že tzv. generálna klauzula je

obsiahnutá v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z použitím pojmu „najmä“. V zákone nie je možné zachytiť
všetky skutkové podstaty správnych deliktov zneužitia dominantného postavenia a v prípade, že sa
vyskytne praktika, ktorú nemožno subsumovať pod žiadnu demonštratívne uvedené skutkovú podstatu,
Úrad musí pri posudzovaní vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa zneužívania dominantného
postavenia na relevantnom trhu, ale musí pritom rešpektovať zásady správneho trestania založené

na generálnej klauzule, a sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú
skutkovú podstatu. V dôsledku toho môže sankcionovať podnikateľa za obdobie, kedy bola naplnená
zásada nullum crimen.

Po zrušení rozhodnutia najvyšším súdom žalovaný, vychádzajúc z pokynov uvedených v rozsudku

sp. zn. 3Sžh/3/2010, vydal nové rozhodnutie, číslo: 2011/DZ/R/2/044 dňa 21. októbra 2011, ktoré je
predmetom súdneho prieskumu na základe žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal zo skutkového stavu, ktorý medzi účastníkmi nebol sporný
tak, ako ho podrobne popísal v odôvodnení rozsudku krajský súd. Odôvodnenie rozsudku, s ktorým sa

najvyšší súd stotožňuje, je dostatočne výstižné a presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.), reagujúce na všetky
námietky žalobcu.V preskúmavanej veci najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je
administratívny spis žalovaného zistil, že odvolacie námietky žalobcu sú v podstate opakovaním
námietok uvedených v žalobe, s ktorými sa krajský súd v rozsudku podrobne a jednotlivo vysporiadal.

Krajský súd podrobne popísal priebeh administratívneho konania a aby odvolací súd zbytočne
neopakoval už viackrát uvádzané známe skutočnosti, len v stručnosti z neho vyberá a na doplnenie
dodáva nasledovné.

Právnaúpravazneužívaniadominantnéhopostavenianarelevantnomtrhujezadefinovanávustanovení
§ 8 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len zákon č. 136/2001 Z.z.).

Najčastejšími spôsobmi zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2004
Z.z. o hospodárskej súťaži je vynucovanie neprimeraných obchodných podmienok, vrátane cien,
diskriminácia iných podnikov, viazanie uzatvárania zmlúv na rôzne dodatočné plnenia a pod. Všetky

praktiky zneužívania dominantného postavenia v zákone nie je možné reálne uviesť, preto ich výpočet
je len demonštratívny, čo znamená, že podnikateľ môže byť postihovaný aj za spôsob zneužívania
dominantného postavenia, ktorý nie je priamo uvedený v zákone.

NS SR v rozsudku sp. zn. 3Sžh/3/2010 (ktorý predchádzal tomuto konaniu) uviedol, že medzi účastníkmi

bol sporný výklad pojmu zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu, vzhľadom na jeho
demonštratívne vymedzenie v ust. § 8 ods. 2
zák. č. 136/2001 Z.z.. V zmysle uvedeného právneho názoru v rozsudku bolo tiež potrebné skúmať, či
v tomto prípade bol zachovaný princíp predvídavosti a to, či mohol žalobca predvídať, že jeho konanie
bude posúdené ako zneužitie dominantného postavenia, za ktoré je možné uložiť pokutu.

V súvislosti s uvedeným poukázal krajský súd v odôvodnení rozsudku na právny názor NS SR uvedený v
rozsudku sp. zn. 2Sžhpu/1/2012 z 18.04.2013, podľa ktorého, cit „.... zákon vo všeobecnosti nedefinuje,
čo sa považuje za zneužitie dominantného postavenia, avšak konkretizáciu, resp. bližšie vymedzenie
tohto pojmu typické pre právo generálnych klauzúl, kde sa zaraďuje i súťažné právo, ponecháva na

judikatúru. Demonštratívny výpočet praktík uvedených v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej
súťaže má slúžiť podnikateľom hlavne k tomu, aby si mohli urobiť predstavu o najčastejších alebo
najzávažnejších formách zneužitia dominantného postavenia. Ak sa v aplikačnej praxi vyskytne taká
praktika, ktorá nie je uvedená v demonštratívnom výpočte (v § 8 ods. 2), tak podľa názoru senátu 2S
musí úrad vychádzať z generálnej klauzuly uvedenej v zákone a postihuje, a aj musí postihovať, takéto

praktiky v zmysle zásady oficiality. Je potrebné si uvedomiť, že úrad nemôže určité konanie, ktoré je
správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, pretože
výpočet skutkových podstát v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. je neúplný. Správny orgán príslušné
konanie žalobcu z hľadiska spáchaného správneho deliktu nemôže subsumovať pod približnú skutkovú
podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa znaky konania žalobcu“.

Senát najvyššieho súdu dodáva, že predmetný rozsudok uvádza, že konštrukcia generálnej klauzuly je
obdobná komunitárnej predlohe s poukázaním na článok 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej
aj „ZFEÚ“) a je nevyhnutná, pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov, ktorými
možno tržnú moc zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu.

Súdny prieskum rozhodnutia je založený na prieskume zákonnosti, v rámci ktorej súd zisťuje správnosť
aplikácie zákona na daný skutkový stav.

V tejto veci ide o konanie týkajúce sa výšky pokuty, preto je potrebné zaoberať sa len touto otázkou.

Ako bolo vyššie uvedené, v rámci správnej úvahy žalovaný identifikoval konanie žalobcu - 4 praktiky
zneužitia dominantného postavenia založeného na generálnej klauzule, za ktoré uložil žalobcovi pokutu
vo výške 235.200,-Eur.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ
alebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju
ekonomickú silu môžu správať nezávisle.Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu
je najmä
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných

podmienok,
b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor
užívateľov,
c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým
podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,

d)viazaniesúhlasusuzavretímzmluvynapodmienku,žedruházmluvnástranaprijmeajďalšiezáväzky,
ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo
e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.

Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané (§ 8 ods. 6 zákona č. 136/2001
Z.z.).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku
považoval senát v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým
odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný. Inak povedané, úlohou
najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných ustanovení zákona, ktorým krajský súd

odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo
ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní aplikovanej právnej
úpravy (mutatis mutandis, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 127/07).

Skutočnosť,žesaodvolateľsnázoromkrajskéhosúdunestotožňuje,samaosebenemôževiesťkzáveru

oporušeníjehozákladnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavy(IIÚS87/07).Ústavnýsúd
konštantne pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 127/07).

Nemožno súhlasiť so žalobcom, že aplikácia príslušných ustanovení zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže krajským súdom v kontexte judikatúry Súdneho dvora EÚ a jeho výklad nie je
dostatočne zrozumiteľný. Krajský súd problematiku generálnej klauzuly a relevantného trhu vyhodnotil

v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a Rada úradu v
napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnila použitie generálnej klauzuly ako samostatnej skutkovej
podstaty zneužitia dominantného postavenia, a princíp predvídavosti a jeho aplikáciu na danú vec v
zmysle pokynu uvedeného v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu.

Rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a najvyšší súd nezistil, že
by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Je treba akceptovať názor krajského súdu, že generálna klauzula a jej interpretácia žalovaným je
dostatočnou pre rozhodnutie o určitom konaní ako o správnom delikte. Ak keď jednotlivé praktiky
uplatňované žalobcom nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne vymedzených praktík v § 8 ods.
2 zákona č. 136/2001 Z.z., zároveň však napĺňali znaky konania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku

súťaž.

V prípade vykorisťovateľských praktík, ktoré vedú k priamemu poklesu prospechu spotrebiteľa, úrad
preukázal i neodôvodnený prospech získaný na úkor spotrebiteľov dominantným podnikateľom na trhu.Pri definícii relevantného trhu vychádzal úrad z toho, akých tovarov, resp. služieb sa konanie dominanta
dotýka. Rovnako správne postupoval, keď sledoval a zisťoval praktiky žalobcu z hľadiska dopadu na
relevantný trh (získaný majetkový prospech - zohľadňujúca sa iná skutočnosť pri výpočte pokuty) a

posúdil závažnosť jeho konania (zneužitie dominantného postavenia zamerané voči spotrebiteľom) z
hľadiska povahy, dopadu na trh ako aj skutočnosti, že posudzované praktiky sa odohrávali na trhu
lokálneho charakteru.

Na základe týchto zistení dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že v súdenej veci žalovaný v

rozhodnutí dostatočne podrobne a jasne konkretizoval v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažných
praktík žalobcu ako dominantného správcu pohrebísk v Bratislave a jedného z najväčších pohrebníctiev
(praktika podmieňovania služby zapožičania obradnej siene na cintorínoch, praktika podmieňovania
poskytovania služby zapožičania obradnej siene v krematóriu) na relevantnom trhu a tiež konania
spočívajúceho v neoprávnenom účtovaní poplatku za likvidáciu kvetinových darov 3-4 týždne po
pohrebe, a poplatku za likvidáciu hrobových pomníkov a má za to, čo vyplýva aj z dokazovania

vykonaného žalovaným, že žalobca si svojho protisúťažného konania musí byť vedomý.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10
ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za
predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné

obdobiedosiaholobratdo10.000,-Sk,aleboktorýnemalžiadnyobrat,alebopodnikateľovi,ktoréhoobrat
nemožno vyčísliť, pokutu do 10.000.000,- Sk.

Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona,
porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku

uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho
povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií
úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým
podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s Úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu
alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia

dohody obmedzujúcej súťaž v praxi (§ 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z.).

Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy (čl. 1 ods.
1 prvá veta, ods. 2 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, nález Ústavného súdu SR (č. ÚS 17/199

9 z 22.09.1999, I. ÚS 44/1999 z 13.10.1999), čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôd,Odporúčanievýboruministrovč.R(91)prečlenskéštátyosprávnych
sankciách, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra slovenských súdov). Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú
určené prejavom vôle zákonodarcu.

Kritériá pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže, sa nemenili.

Treba zdôrazniť, že pokuta z hľadiska generálnej prevencie má represívny charakter a jej výška, pokiaľ

má mať aj odstrašujúci efekt a motivovať podnikateľa k dodržiavaniu zákona, má byť uložená tak, aby
presiahla nadobudnutý majetkový prospech (dosiahnutý z uvedených praktík).

Žalovaný aplikujúc kritéria ustanovenia § 38 ods. 10 zákona (dĺžka a závažnosť protiprávneho konania)
správny orgán pri uložení pokuty v prejednávanom prípade ako podklady použil v konaní zadovážené

dôkazné prostriedky - listinné dôkazy, a v posúdení závažnosti konania žalobcu zhodnotil lokálny
charakter trhu. Pokuta uložená žalobcovi predstavuje 10% obratu za účtovné obdobie predchádzajúce
vydaniu rozhodnutia a zároveň neprevyšuje 10% hranicu zákonného maxima z celkového obratu
podnikateľa predchádzajúceho roku vydania rozhodnutia úradu.

Žalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu v rozhodnutí dostatočne logicky a argumentačne
vysporiadal a mimoriadne podrobné, vyčerpávajúce, presvedčivé, logické a zákonu zodpovedajúce boli
aj dôvody jeho rozhodnutia. Žalovaný vymenúva a vyhodnocuje jednotlivé námietky žalobcu uvedené
v rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, posudzuje ich opodstatnenosť apodrobne sa s každou jednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje svoje postupy aj pri ukladaní
pokuty žalobcovi.

Výpočet pokuty, vychádzajúc z relevantného obratu, vo vzťahu k jednotlivým praktikám odráža
ekonomickú situáciu dominanta v období, kedy dochádzalo k porušovaniu zákona. Relevantným
obratom je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa
narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a to na vymedzenom priestorovom
relevantnom trhu.

V danom prípade žalovaný vychádzal z posledného uzavretého účtovného obdobia, v ktorom sa
žalobca zúčastnil na protisúťažnom konaní a k ustáleniu výšky uloženej pokuty, ktorá predstavuje
235.200,-Eur a zároveň neprevyšuje 10% hranicu zákonného maxima z celkového obratu podnikateľa
predchádzajúcemu roku vydania rozhodnutia úradu tak, ako je upravené v § 38 ods. 1 zákona č.
136/2001 Z.z. v spojení s § 10 ods. 3 citovaného zákona o ochrane hospodárskej súťaže, dospel správny

orgán na základe údajov o celkovom obrate, ktoré predložil žalobca listom z 21.10.2011.

Nad rámec uvedeného, vzhľadom na námietku žalobcu vo vzťahu k nejednotnosti doterajšej judikatúry
najvyššieho súdu, ktorý sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal uvedenou problematikou,
dáva najvyšší súd do pozornosti judikát (obsahujúci 4 právne vety) prijatý na zasadnutí správneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2015, v tomto znení:

1. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne vymenovaným skutkovým
podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet

spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu na ujmu ostatných účastníkov trhu.
2. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje
jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou skutkovou podstatou, je konaním
zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek
konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie

dominantného postavenia, a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových
podstát nebude možné podradiť.
3. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí
negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov,
pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú

tiež zakázané.
4. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide "o novú skutkovú podstatu", za ktorú by nemal
byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ súťažitelia používajú čoraz
sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a
vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa "novú praktiku",

ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých
ide o určitú "novosť praktík v zneužití na trhu" je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného
práva, súladná so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 ZFEÚ.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
ktorýmkrajskýsúdvovýrokurozsudkužalobuzamietol.Podľanázoruodvolaciehosúdurozhodolkrajský
súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na všetky
individuálne okolnosti daného prípadu Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. potvrdil a
v podrobnostiach na tam uvedené dôvody odkazuje.Senát v zhode so žalovaným hodnotí konanie žalobcu ako zneužitie dominantného postavenia, za ktoré
mu bola uložená primeraná sankcia. Procesné porušenie, ktoré by malo vplyv na zákonnosť nebolo
zistené.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.