Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010902
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716010902.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra

Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.11.2020, v trestnej veci
proti obžalovanému F. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr.
zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/110/2016 zo
dňa 03.06.2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému
F. W., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom N. XXX,
okr. F.,

u k l a d á:

Podľa § 364 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 56 ods. 1, 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,
§ 36 písm. k/ Tr. zák. a § 37 písm. h/ Tr. zák. úhrnný peňažný trest vo výške 350,- (tristopäťdesiat) eur.

Podľa§57ods.3Tr.zák.preprípad,žebyvýkonpeňažnéhotrestubolobžalovanýmúmyselnezmarený,
ukladá mu náhradný trest odňatia slobody vo výmere
3 (troch) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného F. W. vinným pre prečin výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona

a pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa14.08.2016včaseo18:24hod.počasprevádzkovejdobyvareáličerpacejstaniceX.vobciN.,okres
F. fyzicky napadol v prítomnosti maloletých osôb - D. B., nar. XX.XX.XXXX, T. H., nar. XX.XX.XXXX, Q.
R., nar. XX.XX.XXXX a P. L., nar. XX.XX.XXXX maloletého Q. K., nar. XX.XX.XXXX tým spôsobom, že
ho opakovane ľavou rukou chytal v oblasti pod krkom a gumenou obuvou, ktorú držal v pravej ruke ho
opakovane udieral po hornej časti tela, pričom mu podľa lekárskej správy zo dňa 14.08.2016 spôsobil

povrchové pomliaždenie pravej strany krku ako úraz ľahký, s dobou liečenia do sedem dní, pritom mu
poškodil náramkové hodinky zn. Smart Watch GT08 v hodnote 43,-eur,a zároveň toho istého dňa t.j. 14.08.2016 v čase o 18:27 hod. maloletému Q. K., nar. XX.XX.XXXX
zobral jeho bicykel zn. Merida, ktorý si naložil do svojho motorového vozidla zn. Škoda Octavia, ev. č.
F. a z miesta odišiel, čím krádežou bicykla spôsobil Q. O. st., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XXX, okres

Poprad škodu vo výške 485,-eur.

Za to mu podľa § 364 ods. 2 Tr. zákona, s použitím § 41 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, §
36 písm. k/ Tr. zákona a § 37 písm. h/ Tr. zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť)
mesiacov, pričom podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil

a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere 1 (jedného) roka.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj dodatočne
prostredníctvom zvoleného obhajcu písomne odôvodnil a to proti výroku o vine, ako aj o treste
rozsudku v celom rozsahu. V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že plne odmieta akúkoľvek vinu zo spáchania skutkov mu kladených za vinu. Súd nesprávne

vyhodnotil skutkový stav, pričom nebral do úvahy dôkaznú núdzu zo strany obžaloby a tiež neuplatnil
materiálny korektív a princíp in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Má za to,
že prvostupňový súd sa nepridŕžal právnych názorov Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.11.2018,
ktoré vyplývajú z uznesenia o zrušení napadnutého rozsudku, sp. zn 10To/15/2018-208 Okresného súdu
Poprad zo dňa 29.03.2019. Krajský súd v Prešove v predmetnom uznesení dal na vedomie Okresnému

súdu Poprad, čo sa môže považovať za zákonne vykonaný dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. poriadku.
Okrem toho aj protokolácia o obsahu prednesu jednotlivých strán v trestnom konaní, vrátane subjektov
v konaní, nie sú v doslovnom znení, ale často v skreslenom a skrátenom podaní, čo nevytvára obraz
skutočného priebehu hlavného pojednávania, zaznamenaného v zápisnici o hlavnom pojednávaní z dní
28. marec 2019 a 03. jún 2019. Už na začiatku hlavného pojednávania odmietol súd spojiť túto vec

(trestné stíhanie začaté dňa 25.08.2016) s identickou vecou, ale inou právnou kvalifikáciou vedenou na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 4T/65/2017 (trestné stíhanie začaté dňa 27.01.2017), čím došlo
a dochádza k neefektívnemu a nehospodárnemu a tiež duplicitnému trestnému stíhaniu mojej osoby.
V tej istej veci sa vedie hlavné pojednávanie za tento incident, ktorý sa stal v tento istý deň s tými
istými účastníkmi. Ide o vedenie trestného stíhania v jeho neprospech, čo samosudkyňa odmietla pri

žiadosti o spojení vecí. Kvôli tomuto neefektívnemu a zdĺhavému súdnemu prejednaniu veci už niekoľko
rokov sa nachádza v právnej neistote. V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem
iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),
čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 Ústavy SR, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich

uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané. Judikatúra kladie dôraz, že v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy
s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti,
trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy
vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti,
resp. proporcionality. Okresný súd Poprad vôbec počas dokazovania nezohľadnil vykonané dôkazy,

odôvodnenie jeho rozsudku je subjektívnym názorom súdu o vine, pričom k závažným faktom, ako je
to, že si svedkovia neprečítali zápisnice o výsluchu v prípravnom konaní, že vypovedali na súde v jeho
prospech, súd nezaujímalo a nezohľadnil to pri rozhodovaní. Pokiaľ ide o trestné stíhanie voči jeho
osobe, to sa začalo už pred vyše tromi rokmi, pričom zo strany Okresného súdu Poprad dochádza k
prieťahomvtrestnomkonaní,čímdochádzakporušeniujehoprávanaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov a teda dochádza k porušeniu práva na spravodlivý a včasný trestný proces. Účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej
právnej ochrany. Len prerokovaním veci na súdnom alebo inom právnom orgáne ochrany práva sa
právna neistota osoby neodstráni. Právnu istotu vytvára jeho spravodlivé právoplatné rozhodnutie.

Preto na realizáciu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nestačí iba
konanieaprejednávanievecipredsúdom.Právnazložitosťsporunezbavujesúdústavnejzodpovednosti
za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu
samotnej podstaty veci, vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého
zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. Správaním sa účastníka konania sa

súd môže zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak v dôsledku správania sa účastníka došlo
k spomaleniu postupu v konaní. Prieťahy v konaní, ktoré zapríčinil aj účastník konania, nevylučujú
však a priori zodpovednosť súdneho orgánu, ktorý vo veci koná, ak o právach účastníka konania
rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinenýsúčasne i nesprávnym postupom súdu (I. ÚS 47/96). Účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota

osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu,
na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95). Pokiaľ
ide o význam veci preňho ako obžalovaného, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania sa

posudzuje prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky
trestnéhokonaniapreobvineného[obmedzenieprávaslobôd,vplyvnapovesť,postavenievzamestnaní
a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)]. Podľa ustálenej judikatúry,
pre naplnenie práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. OS Poprad)
vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli
(napr. I. ÚS 118/02). Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, uvádza, že táto vec ani zo skutkového,

ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Má za to, že v okolnostiach danej
veci pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe Okresného súdu Poprad bolo možné plynulo
postupovať tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty. Vyše troch rokov zažíva spolu
s rodinou, manželkou a tromi maloletými deťmi strach zo štátnej moci, navyše, keď sa poškodený
jeho synom vysmieval, že ich otec „pôjde do basy“ a jeho syn sa Kotarbu ml. ako poškodeného do

dnešného dňa bojí. Okresný súd Poprad napriek vyše trojročnému trestnému stíhaniu nepoukázal v
odôvodnení rozsudku na zložitosť veci. Pokiaľ súd tvrdí v odôvodnení rozsudku (str. 17), že má v
odpise z registra trestov jeden záznam za konanie vedené na Okresnom súde Poprad, pod sp. zn.
5T/59/2012, ktorým bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods.
2 písm. d) Tr. zákona a bola mu uložená skúšobná doba do 04.10.2013, v ktorej sa osvedčil, tak k

tomu uvádza, že išlo o pílenie a zvážanie dreva na kúrenie na zimu pre jeho starú matku z miesta -
urbáru, ktorý bol už v tom čase v reštitučnom konaní a ktorý sa v krátkom čase po tomto podmienečnom
zastavení v reštitúcii (v rámci právoplatného reštitučného rozhodnutia) vrátil opäť jeho rodine a jeho
rodina tento urbár vlastní dodnes, tak ako ho vlastnila niekoľko desiatok rokov predtým. Teda bol uznaný
vinným za krádež dreva, ktoré niekoľko desiatok rokov patrilo jeho rodine, teda za krádež vlastného

majetku, pričom rozhodovala o tom pani samosudkyňa Okresného súdu Poprad, ktorá vydala aj tento
odsudzujúci rozsudok. Cudzou vecou sa pritom rozumie hnuteľná vec nepatriaca páchateľovi vôbec,
alebo nepatriaca iba jemu a ktorú páchateľ nemá vo svojej dispozícii. Vlastník sa nemôže dopustiť
krádeže vlastnej veci ani návodu a pomoci ku krádeži takej veci. Za cudziu vec preto treba považovať
vec, ktorá páchateľovi vlastnícky vôbec nepatrí, resp. mu nepatrí výlučne, za predpokladu, že s ňou

nakladá ako s vlastnou alebo spôsobom, ktorý je vyhradený výlučnému vlastníkovi. On ako právne
neznalý nevedel proti tomu postupovať a nepoznal zákony a právnu úpravu, v tejto veci tak v dohľadnej
dobe podá návrh na povolenie obnovy konania. Pokiaľ mal byť uznaný vinným za krádež aj v tomto
prípade, je to pre neho morálna urážka robiť z neho zlodeja, keďže v obci N. patrí k tým lepšie finančne
situovaným občanom, vlastní vlastný penzión, druhý penzión v obci N. vlastní ako spoluvlastník, je

lyžiarsky inštruktor, stavbyvedúci, stavia sám bez pomoci vlastnými rukami rodinné domy a drevené
zruby, sprevádza agroturistov a nie je odkázaný na krádež starého bicykla chlapca, ktorý fyzicky a
psychickytýraljehosyna.Nieje sociálneodkázanýnato,abykradolstarýbicykel,navyšebezdokázania
subjektívnej stránky skutkovej podstaty predmetného prečinu. Ku samotnému skutku uviedol, že jeho
syn P. W. bol zbitý a bicykel mu bol prehodený cez plot Q. O. ml. V celej veci išlo o to, že ako rodič

a zákonný zástupca jeho maloletého syna išiel za Q. O. ml., ktorý potvrdil, že zbil jeho syna a zobral
mu jeho bicykel. Poškodený Q. O. ml. mu ako staršiemu mužovi začal vulgárne nadávať. Tento agresor
v procesnom postavení poškodený O. ml. si rozbil hodinky, ktoré mu uhradil, celý incident si chcel
vysvetliť s jeho otcom Q. O. st. Keďže O. ml. ušiel od neho, lebo vedel, že to budem riešiť s jeho
otcom, nechal na mieste bicykel, ktorý mu zobral do auta a odviezol ho k sebe domov, pričom bicykel

by dal priamo jeho otcovi Q. O. st., ktorý mal prísť k nemu si celú situáciu vysvetliť. Bicykel bol opretý
o plot a nebola žiadna tendencia ho kradnúť, ako to tvrdí súd. Jeho syn v dôsledku neprispôsobivého
poškodeného O. ml., ktorý je problematický nielen v obci N., ale aj v škole, má psychické problémy,
ktoré sa odzrkadlili aj v učení v škole. To, že nenechal na mieste bicykel, ale zobral ho do auta k sebe
domov, kde ho oprel o plot, vyhodnotil súd ako krádež. Bicykel pritom ihneď vrátil otcovi poškodeného

O. st. Môže uviesť, že fyzicky nenapadol O. ml., išlo o vzájomné strkanie, žiadny fyzický útok, nakoniec
k žiadnej ujme na zdraví nedošlo, čo by bolo pochopiteľné. Hrubými nadávkami útočil O. ml. na mňa.
Neudieral som ničím Q. O. ml. po hlave. Výpoveď Q. O. st. je vymyslená s cieľom mi uškodiť, keďže
v tomto prípade ide o jeho závisť voči mojej osobe. Q. O. st. žiadny incident nevidel, vie to od svojhosyna O. ml., ktorý mu bežne vždy klamal a klame mu doteraz. Výpovede O. ml. a O. st. mali viaceré
nezrovnalosti. Ostatní svedkovia žiadny incident nevideli, len o ňom počuli. Súd pritom v rozpore so
zrušením rozsudku Okresného súdu Poprad z 29.03.2017 uznesením Krajského súdu v Prešove zo

dňa 06.11.2019, sp. zn. 10To/15/2018-208 uvádza výpovede, ktoré boli vykonané v konaní pred súdom,
rozsudok ktorého bol zrušený v plnom rozsahu. Súd predsa musí vychádzať z nových dôkazov, aby
to bolo v súlade so zásadou práva na spravodlivý trestný proces. Súd nepostupoval pri dokazovaní
a zisťovaní skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10, 11, 12 Tr. poriadku. Týka sa to najmä výpovede
D. W., ktorý v zmysle zásady bezprostrednosti a ústnosti uviedol, že k žiadnemu incidentu nedošlo,

poškodený Kotarba ml. bol k nemu vulgárny a navyše zápisnicu z prípravného konania si neprečítal
na polícii, ale hneď ju podpísal. Napriek tomu súd uviedol, že neverí jeho výpovedi a toto zdôvodnil v
rozpore so zásadou bezprostrednosti. Ide o nevyváženosť posudzovania dôkazov v môj neprospech
zo strany súdu. Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho

rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení znamená
teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej
úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov
procesnými stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných
strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané. V

tomto prípade však súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a rozhodol napriek viacerým dôvodným
pochybnostiam. V trestnom konaní nebola nijako preukázaná subjektívna stránka skutkovej podstaty
prečinu výtržníctva a prečinu krádeže, teda priamy či nepriamy úmysel. Toto nevyplýva ani z rozsudku
okresného súdu. Trestná zodpovednosť podľa trestného práva hmotného je založená na zavinení v
zmysle §§ 15 a 16 Tr. zákona, ktoré musí zahrňovať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku

trestného činu. Je zrejmé, že zavinenie, ako vnútorný psychický vzťah páchateľa ku skutočnostiam
tvoriacim trestný čin, tvoriace obligatórnu zložku subjektívnej stránky trestného činu, je v jeho úmyselnej
forme budované nielen na vedomostnej, ale aj na vôľovej zložke, pričom pri priamom úmysle páchateľ
chce spôsobiť porušenie alebo ohrozenie chráneného záujmu a pri nepriamom úmysle takéto porušenie
alebo ohrozenie priamo nechce spôsobiť, avšak je uzrozumený s tým, že nastane. V tejto súvislosti treba

brať do úvahy aj sporné prípady ľahostajnosti páchateľa vo vzťahu k následku a rozlišovať medzi tzv.
pravou a tzv. nepravou ľahostajnosťou. Pri pravej ľahostajnosti nie je vyjadrené uzrozumenie páchateľa,
takže aj eventuálny úmysel je priamo vylúčený (R 4/1997). Pri nepravej ľahostajnosti (ak ľahostajnosť
páchateľa k tomu, či následok nastane alebo nenastane, vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom týmto
možnostiam). Vedomostná (intelektuálna, rozumová, predstavová) zložka spočíva v páchateľovom

vnímanípredmetovajavovjehozmyslovýmiorgánmiavjehopredstaváchotýchtopredmetochajavoch.
Úmyselné zavinenie obsahuje vždy vedľa vedomostnej zložky aj zložku vôľovú. Kritérium vôle je teda
rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti), pretože je podstatný
rozdiel predovšetkým v tom, či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň uzrozumený) alebo
ho nechcel. Zložka vedomostná, resp. vôľová nemusí vždy zodpovedať objektívnej realite, nakoľko

predstava páchateľa sa nemusí vždy úplne prekrývať s následkom jeho konania. Znaky subjektívnej
stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty predmetom dokazovania v
trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty (napr. objektívnej stránky), je
možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi, t. j. zisťovaním vonkajších okolností,
z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa a z ktorých sa dá podľa zásad správneho

myslenia usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených
Trestným zákonom (judikatúra R 62/1973, R 41/1976). O úmyselné zavinenie ide vtedy, ak páchateľ
chcel spôsobiť svojim konaním skutočnosti, ktoré je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty
trestného činu alebo si tieto skutočnosti predstavoval aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda
spadajú dva rozdielne prípady úmyslu a to úmysel priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie

páchateľa môže byť zamerané na to, čo priamo páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť
za právne významný následok, avšak z pohľadu páchateľa za následok vedľajší. O priamy úmysel
ide vtedy, ak si páchateľ následok predstavil (aspoň ako pravdepodobný) a chcel ho spôsobiť. Vôľová
zložkavyjadrujetrestnoprávnekladnývzťah,t.j.zameranosťpáchateľakzamýšľanémunásledkusvojhokonania. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak si páchateľ predstavil následok ako možný a schváli ho pre
prípad, že by nastal. Vôľová zložka tu má podobu menej intenzívneho uzrozumenia s následkom ako
je to v prípade priameho úmyslu. Na existenciu takéhoto uzrozumenia možno usudzovať predovšetkým

z faktu, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou a relevantnou skutočnosťou, ktorá by vzniku
možného následku jeho konania zabránila. Pre úmyselné zavinenie je bez významu, či následok bol
cieľom konania páchateľa alebo len prostriedkom k uskutočneniu iných cieľov. V trestnom konaní platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa
nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný

poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej
skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v §
2 ods. 12 Tr. poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd v tomto prípade napriek výpovedi svedka W. ml. tento

dôkaz otočil práve proti nemu, čo považuje za narušenie nezávislosti a nestrannosti súdu. Napriek
tomu, že v celej veci týchto prečinov sú viaceré pochybnosti, ktoré preukazujú jeho nevinu, súd nebral
do úvahy zásadu „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Použitie zásady (in dubio pro reo/" (v
pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., prichádza do
úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po

vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu
skutkového stavu predmetných prečinov, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a
zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad
neuniesla dôkazné bremeno, keď jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázala spáchanie
prečinov z jeho strany ako obžalovaného. Nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé

rozhodnutie vo veci je náležité zistenie skutkového stavu v súlade s § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Zásada
náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje nielen zistenie skutkového stavu veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, ale aj objasňovanie okolností
a vykonávanie dôkazov svedčiacich proti obvinenému a okolností a dôkazov svedčiacich v prospech
obvineného. Každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou

spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu
veci preto nemožno považovať iba zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky
dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť
iného alebo opačného záveru. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod

obžaloby pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“. Trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr.
zákona spácha ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom
hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že a) napadne iného, b) hanobí štátny symbol, c) hanobí
historickú alebo i kultúrnu pamiatku, d) hrubým spôsobom ruší priebeh verejného podujatia, najmä
nedovoleným použitím pyrotechnického výrobku, násilným poškodením sedadla alebo časti športového

zariadenia slúžiacej na oddelenie sektorov, vhodením nebezpečného predmetu na športovisko alebo
na iné miesto konania podujatia alebo e) vyvoláva verejné pohoršenie vykonávaním pohlavného
styku alebo vykonávaním sexuálneho exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.
Zmyslom citovaného ustanovenia je ochrana pokojného občianskeho spolužitia pred závažnejšími
útokmi narušujúcimi verejný poriadok. Výtržníctvom bývajú spravidla ohrozené aj ďalšie záujmy, najmä

zdravie ľudí, cudzí majetok, česť, morálka; dôstojnosť ľudí a pod. (tzv. sekundárny objekt). Konanie má
vo všeobecnosti dve formy, a to i hrubú neslušnosť a výtržnosť. Konkrétne konanie môže napĺňať obe
tieto formy, ktoré sa niekedy prekrývajú. Ide spravidla o násilný alebo slovný prejav takého charakteru,
že hrubo i uráža, vzbudzuje obavy o bezpečnosť zdravia, majetku alebo výrazne znižuje vážnosť
väčšieho počtu osôb súčasne prítomných. Formy výtržníckeho konania teda musia narúšať i občianske

spolužitiehrubo,t.j.vozvýšenejmiere,takžemenejzávažnéprejavynarušeniaitohtospolužitianemôžu
postačovať. O hrubé narušenie občianskeho spolužitia pôjde najmä v prípadoch, keď posudzované
konanie má charakter zjavnej svojvôle, bezohľadnosti a spravidla určitej vyhranenej jednostrannosti v
tom, že páchateľ sleduje presadenie svojho - zo spoločenského hľadiska neprijateľného - záujmu na
úkor záujmov ostatných občanov. Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo)

narušuje verejný pokoj a poriadok a je pre neho typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj
páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia. Na rozdiel od hrubej neslušnosti je to spravidla fyzické
alebo psychické násilie, ktoré je namierené proti osobám alebo veciam, alebo prejavy vzbudzujúce
obavy o bezpečnosť ľudí alebo majetku, resp. výrazne znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasneprítomných osôb. V konflikte medzi ním, keď si chránil maloleté dieťa pred agresívnym poškodeným
nedošlo k žiadnej ujme na zdraví, k žiadnemu prvku násilia, navyše poškodený O. ml. mu podľa
i výpovede svedka W. ml. vulgárne nadával. Zo strany prvostupňového súdu došlo k podstatným

chybám v konaní, ktoré súd dokazovaním nijak neodstránil pochybnosti o skutkových zisteniach
napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Súd
sa nevysporiadal s mojou argumentáciou a nijako ju nevyvrátil a nepreukázal opak mojej výpovede. Na
základe uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako nadriadený orgán podľa § 321 ods. 1 písm.
c) Tr. poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 03. júna 2019, sp. zn. 5T 110/2016-302

a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol, alebo aby po zrušení rozsudku rozhodol odvolací orgán sám o jeho oslobodení
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad. O hrubé narušenie občianskeho spolužitia
pôjde najmä v prípadoch, keď posudzované konanie má charakter zjavnej svojvôle, bezohľadnosti
a spravidla určitej vyhranenej jednostrannosti v tom, že páchateľ sleduje presadenie svojho - zo
spoločenského hľadiska neprijateľného - záujmu na úkor záujmov ostatných občanov. Výtržnosťou sa

rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je pre neho
typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia. Na
rozdiel od hrubej neslušnosti je to spravidla fyzické alebo psychické násilie, ktoré je namierené proti
osobám alebo veciam, alebo prejavy vzbudzujúce obavy o bezpečnosť ľudí alebo majetku, resp. výrazne
znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasne prítomných osôb. V konflikte medzi ním, keď si chránil maloleté

dieťa pred agresívnym poškodeným nedošlo k žiadnej ujme na zdraví, k žiadnemu prvku násilia, navyše
poškodený O. ml. mi podľa i výpovede svedka W. ml. vulgárne nadával. Zo strany prvostupňového súdu
došlokpodstatnýmchybámvkonaní,ktorésúddokazovanímnijakneodstránilpochybnostioskutkových
zisteniach napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie
dôkazy. Súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a nijako ju nevyvrátil a nepreukázal opak jeho

výpovede. Na základe uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako nadriadený orgán podľa §
321 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 03. júna 2019, sp. zn.
5T/110/2016-302 a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alebo aby po zrušení rozsudku rozhodol odvolací orgán sám o jeho
oslobodení spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia §
317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

napadnutým výrokom predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je možné považovať za dôvodné.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci, ako to vyplýva aj z dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa rozhodoval v poradí už druhým rozsudkom v tomto konaní.

V poradí prvý rozsudok okresného súdu v predmetnej trestnej veci zo dňa 29.03.2017 sp. zn.
5T/110/2016-680 bol totižto uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.11.2018 sp. zn.
10To/15/2018 zrušený a vrátený okresnému súdu, aby vec znovu v potrebnom rozsahu prejednal a

rozhodol.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku (v poradí druhého) ako aj konania mu
predchádzajúceho krajský súd konštatuje, že prvostupňový súd v predmetnej veci po opätovnom
vykonaní a hodnotení dôkazov, po zachovaní možnosti pre strany v konaní - v intenciách zrušujúceho

uznesenia krajského súdu - obsah dokazovania doplniť, postupoval v súlade s jeho závermi a
dokazovanie zákonu zodpovedajúcim spôsobom vykonal.

Po uvedenom postupe krajský súd zistil, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom
avpotrebnomrozsahu,vykonanédôkazyvyhodnotilvsúladesozákonomapretozistilsprávneskutkový

stav v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vzhľadom k tomu vykonal zákonu zodpovedajúce
rozhodnutie o vine a treste. Svoje skutkové i právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
v potrebnom rozsahu odôvodnil a preto krajský súd sa s jeho argumentáciou aj vo vzťahu k uvedeným
záverom stotožnil.Ajpretovzhľadomnauvedenéanaskutočnosť,žeodvolaciekonaniepredkrajskýmsúdomjevspojenís
konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -

krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,
na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere trestu tak,
ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a

pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce
vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako
aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí

prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne
aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že
prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom

na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovaného prezentovaného v rámci
obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s

dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli prednesené
v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)
rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného F. W..

Hneď v úvode krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že nepovažuje za dôvodné námietky
obžalovaného, že dokazovanie pred okresným súdom nezodpovedalo usmerneniu plynúcemu z už
označeného zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu v poradí prvého rozsudku v posudzovanej veci.

Naopak krajský súd hodnotí postup okresného súdu pri vedení dokazovania na hlavnom pojednávaní
dňa 28. marca 2019 a 03. júna 2019 ako precízny a spĺňajúci všetky kritéria pre naplnenie procesných
zásad ovládajúci vo svojom súhrne kontradiktórny proces v posudzovanom prípade.

Obžalovaný bol totižto, vychádzajúc z obsahu zápisníc o hlavnom pojednávaní konaných v dňoch

28. marca 2019 a 03. júna 2019, zjavne oboznámený so všetkými skutočnosťami kladenými mu za
vinu, ale hlavne s dôkazmi o nich, za aktívnej účasti jeho obhajcu - mal plne zachovalú možnosť byť
prítomný pri výsluchu svedkov rozhodujúcich pre ustálenie skutkového stavu - mal možnosť klásť otázky
týmto svedkom, pričom výpovede svedkov (ale aj obžalovaného) boli konfrontované s ich vyjadreniami z
prípravného konania, tak aby mali možnosť vysvetliť buď existujúce rozpory v obsahu svojich výpovedí,

či po upozornení na ich neúplnosť oproti predchádzajúcim vyjadreniam, ich doplniť.

Rovnako tak bol plne zachovaný priestor pre obžalovaného pri predkladaní návrhov na vykonanie
dôkazov, opätovný výsluch už svedkov vypočutých, či výsluch svedkov nových. Na druhej strane, pokiaľokresný súd návrhu obžalovaného nevyhovel zrozumiteľne (preskúmateľne) v konfrontácii s už dôkazmi
vykonanými (na podklade skutočnosti z nich plynúcich), v odôvodnení rozsudku vysvetlil, prečo návrhu
nevyhovel a vykonanie dôkazu odmietol, pričom krajský súd sa s touto argumentáciou prezentovanou v

odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožnil a odkazuje na ňu.

Keďže nebol produkovaný dôkaz, aby protokolácia „podstatného“ a nie „doslovného“ obsahu (§ 58 ods.
4 Tr. poriadku) výpovedi obžalovaného a svedkov sa nepreniesla do obsahu zápisníc vyhotovených
na hlavnom pojednávaní, preto neobstojí tvrdenie obžalovaného, že výpovede boli protokolované v

skrátenom, skreslenom podaní, čo obhajoba (ani obžalovaný) v priebehu dokazovania na hlavnom
pojednávaní dňa 28. marca 2019 a 03. júna 2019 nenamietali a prvýkrát túto námietku vzniesol až
obžalovaný v rámci záverečnej reči pred vyhlásením rozsudku v posudzovanej veci.

Obžalovaný v odvolacích námietkach tiež zvýrazňoval, že takto ustálený skutkový stav založený na
zjavnej dôkaznej núdzi nemohol bez rozumných pochybností viesť okresný súd k záveru, že skutok

sa stal tak, ako je opísaný v skutkovej vete rozsudku a už vôbec nie, že je trestným činom a že jeho
páchateľom je obžalovaný, za danej situácie mal preto okresný súd použiť zásadu - in dubio pro reo - v
pochybnostiach v prospech páchateľa a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Ako už bolo skôr naznačené, úlohou súdov pri hodnotení dôkazov je predovšetkým ich povinnosť

hodnotiť ich v kontexte všetkých dôkazov a všetkých okolností prípadu.

Je zrejmé, že pohnútkou pre ustálené správanie sa obžalovaného bolo zjavne protiprávne konanie
poškodeného maloletého V. O. voči jeho maloletému synovi P. W., ktoré minimálne naplnilo skutkovú
podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, no pre nesplnenie zákonom predpokladanej

vekovej hranice aspoň 15 rokov pre priestupkovú zodpovednosť páchateľa za svoje konanie nebol V. O.
ml. postihnutý. Za toto správanie sa poškodeného voči jeho synovi chcel preto obžalovaný poškodeného
zjavne „strestať“.

Pokiaľ sa jedná o spôsob a okolnosti napadnutia poškodeného obžalovaným, tieto boli riadne

a predovšetkým prehľadne zdokumentované na obrazovom zázname z priemyselnej kamery
nainštalovanej na budove čerpacej stanice nasmerovanej na miesto parkoviska pred stanicou, kde bol
poškodený obžalovaným napadnutý.

Konanie obžalovaného zaznamenané na kamerovom zázname, ktorý bol aj riadne v súlade s procesným

predpisom prehratý na hlavnom pojednávaní, prehľadne dokumentuje konanie obžalovaného, ktoré nie
jemožnéhodnotiťinak,akoopakovanéfyzickénapádaniepoškodenéhoobžalovaným,údermigumenou
obuvou tzv. crocsou, po hornej časti tela v oblasti krku, ramien, či lopatiek chrbta, držiac pritom druhou
rukou za odev poškodeného, aby pred jeho útokom nemohol ujsť tak, ako sa to napokon prenieslo do
skutkovej vety odvolaním napadnutého rozsudku.

Opis spôsobu a okolností napadnutia poškodeným V. O. ml. vo svojich výpovediach potom bez
zásadných rozporov zodpovedá obsahu tohto kamerového záznamu a rovnako tak zodpovedá tomu aj
mechanizmus možného vzniku zistených zranení u poškodeného V. O. ml. tak, ako boli diagnostikované
pri vyšetrení (podľa lekárskej správy) u P.. W. C. na chirurgickom oddelení Nemocnice F., a.s. dňa

14.08.2016.

Tietodôkazyvosvojom súhrnepodľanázorukrajskéhosúdunielenbezrozumnýchpochybnostínemôžu
svedčiť o dôkaznej núdzi, či vyvolávať pochybnosti o zistenom skutkovom stave, no súčasne vylučujú
tvrdenia obžalovaného, že fyzicky nenapadol O. ml., ničím ho neudieral po hlave, išlo len o vzájomné

strkanie, čoho dôkazom je, že k žiadnej ujme na zdraví nedošlo, a naopak hrubými nadávkami útočil
O. ml. naňho.

Na druhej strane práve opis spôsobu napadnutia poškodeného a jeho okolností obžalovaným nielenže
nezodpovedá už sumarizovaným dôkazom, ale najmä obsahu jeho výpovedí na hlavnom pojednávaní v

konfrontácii s jeho vyjadreniami v prípravnom konaní, z ktorých plynie, že nielen vypovedal o rozhodných
skutkových okolnostiach rozdielne (vedomosť o veku poškodeného mal V. O., alebo či ho fyzicky
napadol, resp. nenapadol údermi gumenej papuče do hornej časti tela), no predovšetkým tieto rozpory
nevedel zrozumiteľne a v logickej súvislosti vysvetliť a zjavne svoje výpovede len prispôsoboval vjednotlivých štádiách konania vývoju obsahu vykonaného dokazovania v rámci trestného konania v
posudzovanej.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní poukazuje na zásadné rozpory vo výpovediach poškodeného Q. O. ml.,
no najmä svedka D. W., treba tieto nezrovnalosti priznať, avšak len na úrovni ich výpovedí na hlavnom
pojednávaní, oproti ich výpovedi v prípravnom konaní, čomu sa však vyčerpávajúcim spôsobom, ako to
už bolo naznačené skôr, venoval okresný súd a to zjavne procesne konformným spôsobom.

V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku je preskúmateľne uvedené, že svedok D. W. v
prípravnom konaní podstatné skutkové okolnosti opísal v rozhodnom obsahu rovnako ako poškodený
V. O. ml., jednak potvrdil, že v čase fyzického napadnutia poškodeného obžalovaným tam okrem neho
bola prítomná minimálne aj T. M. a ďalšie deti, tiež uviedol, že obžalovaný poškodeného zmlátil, rovnako
tak, že mu zakázal zobrať jeho bicykel a sám mu ho potom naložil do auta, pričom zásadnú zmenu svojej
výpovede na hlavnom pojednávaní potom podľa názoru krajského súdu nevedel zrozumiteľne vysvetliť,

aj napriek opakovaným otázkam procesnej sudkyne pri postupe podľa § 264 ods. 1, 2 Tr. poriadku,
preto správne okresný súd pojal do sumy dôkazov tvoriacich podklad pre ustálenie skutkových zistení,
výpoveď svedka D. W. z prípravného konania.

Je namieste ešte osobitne zvýrazniť, ako to vyplýva z hodnotenia už uvedených dôkazov, že

táto výpoveď svedka L. W. určite nebola jediným a rozhodujúcim dôkazom pri posudzovaní viny
obžalovaného za žalovanú trestnú činnosť, rovnako tak, ako aj časť dôkazov vykonaných ešte pred v
poradí prvým (krajským súdom zrušeným) odsudzujúcim rozsudkom, ktoré síce okresný súd preniesol
pri ich hodnotení aj do odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, no nemali, ani mať nemohli
rozhodujúci vplyv pre záver o vine a trest uloženom obžalovanému v hodnotenom prípade.

Z pohľadu doposiaľ uvedeného, preto neobstojí námietka obžalovaného v tomto prípade o
nevyváženosti posudzovania dôkazov dokonca v jeho neprospech zo strany súdu.

Napokon obžalovaný zásadným spôsobom - opierajúc sa o vlastný záver o skutkových zisteniach

plynúcich z vykonaných dôkazov spochybňujúci nielen napadnutie poškodeného - vylúčil, aby z jeho
konania vyplynulo odcudzenie bicykla s úmyslom si ho privlastniť a teda ukradnúť.

Obžalovaný hodnotiac incident s poškodeným uviedol, že poškodený V. O. ml., po vzájomnom fyzickom
napádaní od neho ušiel, lebo vedel, že to bude riešiť s jeho otcom, preto nechal na mieste bicykel, ktorý

mu aj z tohto dôvodu, zobral do auta a odviezol ho k sebe domov s úmyslom bicykel dať priamo jeho
otcovi Q. O. st., ktorý mal prísť k nemu si celú situáciu vysvetliť. Bicykel bol opretý o plot a nebola žiadna
tendencia ho kradnúť, ako to tvrdí súd, pričom po príchode V. O. st. si ho aj zobral so sebou.

V reakcii na uvedené krajský súd uvádza, že dokazovaním nebolo preukázané aby, ako to tvrdí

obžalovaný, bol s poškodeným „nepriamo dohodnutý“, že on zoberie jeho bicykel k sebe domov, keď od
neho ušiel a preto ho vedome nechal na mieste, za tým účelom, aby za ním prišiel jeho otec Q. O. st.,
aby sa s ním mohol porozprávať o jeho predchádzajúcom správaní sa voči jeho synovi P. W..

Za danej situácie, kedy svojím správaním, potom čo napadol poškodeného, obžalovaný vlastne

neumožnil poškodenému zobrať si svoj bicykel a sám bicykel z miesta kde poškodeného napadol,
zobral s odôvodnením, že mu ho ihneď vráti, keď za ním príde jeho otec, podľa názoru krajského súdu
vyslovene predstavuje „na hranici zákonnej udržateľnosti“ právne posúdenie konania obžalovaného ako
„obyčajné“ prisvojenie si cudzej veci (ako krádež podľa § 212 Tr. zákona), jednoznačne v prospech
páchateľa, teda obžalovaného, keďže v skutkovej vete opísané konanie obžalovaného v kontexte tomu

predchádzajúceho fyzického napadnutia poškodeného V. O. ml. sa javí ako dôvodné podozrenie zo
spáchania trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zákona a to za rovnako ustálených okolností
podmieňujúcich použitie prísnejšej trestnej sadzby (na chránenej osobe - dieťati), ako je tomu v prípade
trestného činu výtržníctva podľa § 364 Tr. zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že v posudzovanom prípade absentuje odvolanie prokurátora, krajský súd
(po doplnení dokazovania) nemohol pristúpiť k zmene právneho posúdenia konania obžalovaného
v naznačenom smere, nakoľko mu v tom bráni pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“ v neprospech
obžalovaného upravené v ust. 322 ods. 3 Tr. poriadku.V kontexte uvedeného potom na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné uviesť k námietke
obžalovaného, že v posudzovanom prípade boli splnené podmienky pre hodnotenie závažnosti konania

obžalovaného za použitia tzv. materiálneho korektívu, ktorý je upravený v ust. § 10 ods. 2 Tr. zákona
nasledovne.

Nebolo možné nebrať v posudzovanom prípade do úvahy dôvody - pohnútky - ktoré viedli obžalovaného
k ustálenému správaniu, „poučiť“ poškodeného do budúcna, aby sa takéhoto správania voči mladším a

predovšetkým slabším rovesníkom už neopakovalo.

No spôsob a forma, akú zvolil obžalovaný, bola zo spoločenského hľadiska neprijateľná, ktorú nie je
možné akceptovať, keďže išlo zjavne o svojvôľu „zobrať spravodlivosť do vlastných rúk“ a potrestať
poškodeného stále v tom čase ešte štrnásť ročného chlapca spôsobom - opakovanými údery po hornej
časti tela poškodeného gumenou obuvou, držiac ho pritom pod krkom druhou rukou, čo malo za

následok spôsobenie zranení, ktoré si objektívne vyžiadali lekárske ošetrenie, podľa krajského súdu
bez rozumných pochybností prekročilo zákonom predpokladanú intenzitu závažnosti konania páchateľa
(§ 10 ods. 2 Tr. zákona) - hranice riadneho občianskeho spolužitia, ktoré oprávnene vzbudilo obavy o
bezpečnosť zdravia, resp. aj majetku u maloletého V. O. a preto bolo namieste v tomto prípade vyvodiť
voči konaniu obžalovaného trestnoprávnu zodpovednosť za trestný čin tak, ako bol právne posúdený

rozsudkom okresného súdu.

Napokon krajský súd vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci, v posudzovanom prípade, na
správanie obžalovaného a ďalších účastníkov konania a spôsob, akým okresný súd v tomto trestnom
konaní postupoval hodnotiac dobu trestného stíhania obžalovaného od vznesenia obvinenia dňa

25.08.2016 až do meritórneho rozhodnutia vo veci okresným súdom rozsudkom dňa 03.06.2019 a
následne aj odvolacím súdom na verejnom zasadnutí dňa 24.11.2020 (štyri roky a tri mesiace) z pohľadu
aj rozhodovacej činnosti súdov v obdobných trestných veciach a majúc na zreteli ustálenú rozhodovaciu
prax ESĽP, či ÚS SR, podľa ktorej trestné konanie spravidla presahujúce viac ako šesť rokov je možné
už hodnotiť ako neprimerane dlhé so záverom o existencii prieťahov v trestnom konaní s nárokom pre

obžalovaného na kompenzáciu za vzniknuté prieťahy vo forme zmiernenia druhu a výmery ukladaného
trestu, nezistil obžalovaným namietané zásadné a neodôvodnené prieťahy v trestnom konaní.

Za danej situácie a vykonaného dokazovania má krajský súd bez rozumných pochybností za to, že
skutok sa stal, je trestným činom a že páchateľom tohto skutku je obžalovaný F. W..

Hore opísaným postupom si okresný súd teda splnil povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo,
ako aj vzájomných súvislostiach, v celom ich súhrnne (úplne) v súlade s pravidlami stanovenými pri
hodnotenídôkazovbeztoho,abyhodnotildôkazyprodukovanélenvneprospechobžalovaného,akotov
rámci dokazovania namietal obžalovaný, preto správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá

aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zákona, s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a z prečinu
krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona.

Napokon až pri výroku o druhu a výmere trestu krajský súd zistil také skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru

o potrebe tento výrok naprávať a to v prospech, obžalovaného.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Okresný súd následne ustálil existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa (§ 36 a § 37 Tr.
zákona), v nadväznosti na to tiež v súlade so zákonom (§ 38 ods. 2, 8 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona)
určil trestnú sadzbu, v rámci ktorej potom aj určil druh a výmeru trestu v zmysle základných hľadísk jeho
kritérií podľa § 34 ods. 1, 4 Tr. zákona z jeho pohľadu pre naplnenie účelu trestu, prihliadajúc pritom
aj pravidlo (§ 34 ods. 3 Tr. zákona), že trest má postihovať len páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo

najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Zohľadňujúc doposiaľ uvedené v súhrnne, krajský súd konštatuje, že v danom prípade, aby mohol
konštatovať záver, že trest tak, ako bol uložený okresným súdom, je trestom zákonným, ktorý zodpovedáplnezásadámpreukladanietrestovaodrážazávažnosťprotiprávnehokonaniaobžalovaného,okolnosti,
za ktorých sa skutku dopustil, ako aj samotnú osobu obžalovaného (od spáchania skutku viedol riadny
život, uhradil spôsobenú škodu), mal za to, že bolo na mieste trest uložený okresným súdom zmierniť a

uložiť obžalovanému peňažný trest ako trest samostatný vo výmere 350,- eur a pre prípad, že by výkon
uloženého peňažného trestu bol obžalovaným úmyselne zmarený, mu uložil aj náhradný trest odňatia
slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov, čo bol aj dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
vo výroku o treste postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr. poriadku.

Toto boli dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.