Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/111/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916206078
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916206078.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: STOLAMED PLUS,
s.r.o., so sídlom Michalská 9, 811 03 Bratislava, IČO: 46 892 923, zastúpeného JUDr. Jozefom Polákom,
advokátom, so sídlom X. O. XXXX/XX, XXX XX Q. I., proti žalovanému: Y. O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX XX T. T. XXX, zastúpenému spoločnosťou: FIAČAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom

M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, o vydanie veci a o vzájomnej žalobe
žalovaného o určenie vlastníckeho práva, v štádiu rozhodovania o vzájomnej žalobe žalovaného, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 10C/13/2016-156 zo dňa
18.01.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 10C/13/2016-156 zo dňa 18.01.2018 vo výroku I.
m e n í t a k , že určuje, že žalovaný je vlastníkom nákladného motorového vozidla zn. VOLKSWAGEN
TRANSPORTER, evidenčné číslo BL 523 IG, VIN: WV2ZZZ7HZ7HO52362,

červenej farby, rok výroby 2006.

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o
určenie vlastníckeho práva k nákladnému motorovému vozidlu zn. VOLKSWAGEN
TRANSPORTER, evidenčné číslo BL523IG, VIN: WV2ZZZ7HZ7HO52362, červenej farby, rok výroby

2006 (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo sporových strán nárok na ich náhradu
nepriznal (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde dňa
07.12.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi nákladné motorové vozidlo
zn. VOLKSWAGEN TRANSPORTER, evidenčné číslo BL 523 IG, VIN:WV2ZZZ7HZ7HO52362, (ďalej
aj „sporné motorové vozidlo“), vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.12.2016
poprel, že by bol žalobca vlastníkom predmetného motorového vozidla. Zdôraznil, že žalobca vôbec

nepreukázal, akým spôsobom nadobudol predmetné motorové vozidlo, a teda na základe čoho je
vlastníkom motorového vozidla. K žalobe pripojil len osvedčenie o evidencii časť II (technický preukaz)
motorového vozidla a doklad o jeho poistení, ktoré listiny však nepreukazujú vlastnícke právo žalobcu k
spornému motorovému vozidlu. Z uvedených dôvodov žalobca nie je oprávnený domáhať sa od
žalovaného vydania tejto veci. Vlastníkom sporného motorového vozidla je stále žalovaný. Sporné
motorové vozidlo bolo v rámci evidencie vozidiel na príslušnom dopravnom inšpektoráte, (ktorá však

vo vzťahu k vlastníckemu právu k motorovému vozidlu nemá právny význam), pôvodne vedené na
vlastníka - držiteľa - žalovaného Y. O.. Následne bol vykonaný prepis tohto motorového vozidla na
príslušnom dopravnom inšpektoráte zo žalovaného na jeho syna B. O. a potom z B. O. na žalobcu. Kuvedeným prepisom na dopravnom inšpektoráte však došlo bez toho, aby došlo k akémukoľvek prevodu
vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu zo žalovaného Y. O. na jeho syna B. O. a následne
z B. O. na žalobcu. Zároveň žalobca podal vo veci vzájomnú žalobu podľa § 147 CSP, v ktorej sa

domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu. Navrhol tiež v konaní vypočuť
na ním tvrdené skutočnosti svedka B. O..
3. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. 10C/13/2016-76 zo dňa
11.04.2017 tak, že žalobu žalobcu o vydanie veci zamietol (výrok I.) a zároveň určil, že žalovaný je
vlastníkom nákladného motorového vozidla zn. VOLKSWAGEN TRANSPORTER, evidenčné číslo BL

523 IG, VIN: WV2ZZZ7HZ7HO52362, červenej farby, rok výroby 2006 (výrok II.). Súčasne vo výroku
III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobcu
Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29.09.2017 vyššie označený
rozsudok okresného súdu vo výroku I., teda v časti, v ktorej okresný súd žalobu žalobcu zamietol,
rozsudok okresného súdu potvrdil a vo zvyšnej časti, t.j. vo výroku II. v časti vzájomnej žaloby o
určenie vlastníckeho práva a vo výroku III. o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s odôvodnením, že s prihliadnutím
na fakt, že žalovaný sa svojou vzájomnou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k označenému
nákladnému motorovému vozidlu, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať jeho naliehavý právny
záujem na požadovanom určení v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP. V danom prípade sa jedná o procesnú
podmienku konania súdu o určovacej žalobe, na ktorú súd prihliada, aj keď v odvolacích dôvodoch

neboli uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Keďže okresný súd pri svojom rozhodovaní o vzájomnej žalobe
neskúmal naliehavý právny záujem žalovaného na požadovanej určovacej žalobe, jeho rozhodnutie o
určení vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému motorovému vozidlu (výrok II.) je predčasné. Až
následne (po jeho preukázaní žalovaným) mal konajúci súd skúmať, či žalovaný v konaní preukázal
aj to, že je vlastníkom sporného motorového vozidla. V tomto smere žalovaného zaťažuje dôkazné

bremeno. Rozsudok odvolacieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 19.11.2017
a právnemu zástupcovi žalovaného dňa 06.11.2017. Následne okresný súd nariadil vo veci samej
pojednávanie na deň 18.01.2018, na ktoré sa však žalovaný ani jeho právny zástupca nedostavili a
svoju neprítomnosť včas a riadne na ňom neospravedlnili. S poukazom na to odvolací súd vykonal
pojednávanie v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu (§ 180 CSP).

4. Zástupca žalobcu (žalovaného zo vzájomnej žaloby) na pojednávaní uviedol, že jeho klient
nespochybňuje, že žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby) pán Y. O. bol vlastníkom predmetného
motorového vozidla niekoľkokrát. Y. O. bol jeho prvotným vlastníkom, keď toto motorové vozidlo zakúpil
ako živnostník, avšak následne dňa 08.01.2010 vložil toto motorové vozidlo do spoločnosti STOLAMED
s.r.o. a znova sa stal jeho vlastníkom, keď si ho prepísal na seba dňa 08.06.2012, o čom svedčia kópie

osvedčenia o evidencii motorových vozidiel. Žalobca spochybňuje, že by Y. O. bol posledným vlastníkom
sporného motorového vozidla. Exekučné konania, ktoré sa viedli v roku 2012, majú preukázať, že prepis
do spoločnosti STOLAMED s.r.o. bol neplatný, keďže sa tým obchádzal zákon. Spoločnosť STOLAMED
s.r.o. zanikla zlúčením so spoločnosťou STOLAMED PLUS, s.r.o. Pokiaľ sa týka zmeny vlastníctva, resp.
zmeny zápisu na dopravnom inšpektoráte, žalobca poukázal na to, že sa jedná o písomný

prejav vôle. Žiadal, preto aby súd žalobný návrh zamietol, nakoľko Y. O. (ako žalobca zo vzájomnej
žaloby) nepreukázal vlastníctvo k spornému motorovému vozidlu, nezúčastnil sa pojednávania. Y. O. na
základe neplatných zmlúv viackrát prevádzal sporné motorové vozidlo prevodmi medzi ním a označenou
obchodnou spoločnosťou.
5. Následne okresný súd dospel k záveru, že žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby) neuniesol v konaní

dôkazné bremeno, keď do nariadeného pojednávania písomne nepredložil, a ani nenavrhol vykonať
okresnému súdu žiadne dôkazy a na nariadené pojednávanie sa bez ospravedlnenia
nedostavil.
6. Žalobca (v tomto prípade zo vzájomnej žaloby) má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na
podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré

podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich
povaha pripúšťa. Podľa 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom
sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Zákonodarca do ustanovenia § 185 CSP zaviedol
princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného
procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza

výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Dôraz sa kladie na procesnú starostlivosť
strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer
bezvýhradne na strany sporu.7. V sporovom konaní teda nie jej povinnosťou súdu vyzývať sporové strany na predloženie dôkazov,
ale úspech strany v spore závisí jedine od jeho procesnej aktivity a sile ním preložených dôkazov.
Pasivita sporovej strany alebo jeho právneho zástupcu má za následok neúspech v spore. Nakoľko

žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby) žiadne dôkazy súdu na preukázanie naliehavého právneho
záujmu nenavrhol a v konaní zostal nečinný, okresný súd žalobu pre neunesenie dôkazného
bremena vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu, zamietol.
8. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1 CSP s použitím
§ 262 ods. 1 CSP, keď konštatoval, že žalobca nebol úspešný v prvej časti žaloby o vydanie veci

a žalovaný nebol úspešný v jeho vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva k predmetnému
nákladnému motorovému vozidlu, z čoho vyplýva, že pomer úspechu a neúspechu jednotlivých
sporových strán bol pomerne rovnaký, a preto žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho

zmeny tak, že odvolací súd vzájomnej žalobe žalovaného v plnom rozsahu vyhovie; alternatívne navrhol,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie.
10. Uviedol, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil a navyše sú tu nové skutočnosti (novoty
v odvolacom konaní), ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej
inštancienanovéprejednaniearozhodnutie.Primárnežalovanýzdôraznil, ženapojednávanie

konané na okresnom súde dňa 18.01.2018 sa on i jeho právny zástupca, nedostavili z dôvodu, že pre
problémy s elektronickou schránkou právneho zástupcu žalovaného bolo medzi množstvom iných vecí
opomenuté doručenie predvolania na toto pojednávanie. Zároveň však právny zástupca žalovaného
nepoprel, že predvolanie na pojednávanie konané na Okresnom súde Ružomberok dňa
18.01.2018 mu bolo súdom doručené dňa 15.12.2017, ktoré mu však pre problémy s elektronickou

schránkou nebolo včas zobrazené. V každom prípade však na toto pojednávanie nebol predvolaný ani
samotný žalovaný, hoci jeho výsluch právny zástupca v konaní navrhoval, keďže aj z vykonania tohto
dôkazu bolo možné preukázať právny záujem žalovaného na požadovanom určení vlastníckeho práva.
Naviac, súd prvej inštancie aj za skutkového stavu zisteného ku dňu 18.01.2018
vec nesprávne právne posúdil a následne žalobu zamietol z dôvodu absencie naliehavého právneho

záujmu žalovaného na požadovanom určení. Medzi stranami sporu je nesporná skutočnosť, (ktorá bola
v konaní dokladovaná i samotným žalobcom), že sporné motorové vozidlo je na príslušnom dopravnom
inšpektoráte zapísané na meno žalobcu. Zároveň žalobca popiera vlastnícke právo žalovaného k tomuto
vozidlu. Už len na základe týchto skutočností je daný právny záujem žalovaného na
požadovanom určení vlastníckeho práva, ktorý naviac explicitne vyplýva priamo z právneho predpisu,

konkrétne z ustanovení § 116 ods. 1 až 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v platnom znení.
Na to, aby žalovaný mohol oznámiť a príslušný orgán zapísať zmenu vlastníckeho práva k vozidlu, je
potrebný súhlas vlastníka vozidla alebo rozhodnutie príslušného orgánu (odsek 3 citovaného zákonného
ustanovenia). Poznámka č. 59c k tomuto ustanoveniu priamo odkazuje na ustanovenie § 212 CSP,
t.j. na rozsudok súdu vydaný v civilnom sporovom konaní. Je teda zrejmé, že bez súhlasu žalobcu

sa nedá prepísať predmetné vozidlo na príslušnom dopravnom inšpektoráte na žalovaného. Žalobca
tento súhlas odmieta žalovanému vydať, a preto nepochybne jediným prostriedkom, ako môže žalovaný
tento stav dosiahnuť, je rozsudok súdu. Zápis vlastníka vozidla na príslušnom dopravnom inšpektoráte
má pritom význam aj vo vzťahu k ďalším verejnoprávnym povinnostiam vlastníka vozidla, najmä vo
vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu, objektívnej zodpovednosti, daniam a podobne. Žalovaný

listom zo dňa 04.01.2018 požiadal žalobcu o prepis motorového vozidla na žalovaného. Žalobca však
na tento list žiadnym spôsobom nereagoval, v odbernej lehote ho neprevzal. Uvedená zásielka sa
vrátila právnemu zástupcovi žalovaného až dňa 30.01.2018, t. zn. po pojednávaní súdu prvej inštancie.
Žalovaný opätovne zaslal tento list žalobcovi. Táto zásielka sa však vrátila jeho právnemu zástupcovi
dňa 08.02.2018 ako prevzatá jej adresátom dňa 06.02.2018. Žalobca na túto zásielku reagoval tak, že

osobitným listom ju celú neotvorenú vrátil právnemu zástupcovi žalovaného. Je teda zrejmé, že v konaní
po vyhlásení napadnutého rozsudku nastali nové skutočnosti (novoty v odvolacom konaní), ktorými je
preukázaný právny záujem žalovaného na požadovanom určení a ktoré odôvodňujú iné rozhodnutie vo
veci, než ako to učinil súd prvej inštancie. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný zároveň predložil do
spisu aj fotokópie listov adresovaných žalobcovi, na ktoré poukazoval vo svojom opravnom prostriedku.

11. V doplnení svojho odvolania zo dňa 15.03.2018 žalovaný poukázal na skutočnosť, že
B. O. dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, U., (ktorý v konaní vystupoval ako svedok), listom
zo dňa 08.02.2018 požiadal Krajský dopravný inšpektorát v Bratislave o vykonanie formálneho prepisu
predmetného motorového vozidla na svoju osobu s tým, že auto následne prepíše na žalovaného akojeho skutočného vlastníka. Krajský dopravný inšpektorát Bratislava listom zo dňa 28.02.2018 B. O.
oznámil, že tento prepis nevykoná. Z týchto skutočností nepochybne vyplýva právny záujem žalovaného
na určení vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu. I tieto označené listiny žalovaný pripojil ku svojmu

opravnému prostriedku vo fotokópii.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť.
13. Zdôraznil, že počas celého prvoinštančného konania žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby)

nepredložil súdu jediný dôkaz o tom, že by bol vlastníkom predmetného motorového vozidla, v dôsledku
čoho súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že neuniesol vo veci dôkazné bremeno. Pokiaľ
odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, žalobca zdôraznil, že skúmať
naliehavý právny záujem na požadovanej určovacej žalobe uložil súdu prvej inštancie odvolací súd
vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6Co/174/2017, ktoré mu bolo riadne doručené dňa 15.12.2017. Žalovaný
nevyužil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote dovolanie. Musel teda počítať

s tým, že na ďalšom pojednávaní bude jeho povinnosťou preukázať právny záujem na požadovanej
určovacej žalobe a uniesť dôkazné bremeno čo do preukázania vlastníctva žalovaného (žalobcu zo
vzájomnej žaloby) k spornému motorovému vozidlu.
14. Pokiaľ odvolateľ tvrdí, že v odvolacom konaní nastali nové skutočnosti (novoty), žalobca (žalovaný
zo vzájomnej žaloby) akcentoval, že zaslanie listu s výzvou a jeho neprevzatie nie je možné brať

ako novú skutočnosť. Žalobca (žalovaný zo vzájomnej žaloby) je totiž od
16.10.2014 evidovaný na dopravnom inšpektoráte ako vlastník sporného motorového vozidla. Naviac
žiadosti zaslané na dopravný inšpektorát boli podané osobou B. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A.
XXX/XXX, XXX XX U., ktorého vlastnícke právo k predmetnému motorovému vozidlu spochybnil sám
žiadateľ vo svojej svedeckej výpovedi v konaní dňa 11.04.2016. Táto žiadosť nemohla teda byť úspešná,

čomuselžalovaný(žalobca zovzájomnejžaloby)ijehoprávnyzástupcavedieť.Takétokonanieoznačila
protistrana za neúspešný pokus vytvorenia „novoty v odvolacom konaní“, na ktoré sa žalovaný
(žalobca zo vzájomnej žaloby) ani jeho právny zástupca nedostavili. Ak žalovaný (žalobca zo
vzájomnej žaloby) tvrdí, že jeho právny záujem na požadovanom určení explicitne vyplýva z ustanovení
právneho predpisu (§ 116 ods. 1 až 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v platnom znení),

tak s prihliadnutím na fakt, že podľa evidencie na dopravnom inšpektoráte je ako vlastník predmetného
motorového vozidla vedený žalobca (žalovaný zo vzájomnej žaloby), právo domáhať sa potvrdenia tohto
stavu vyplýva predovšetkým jemu, a nie žalovanému (žalobcovi zo vzájomnej žaloby), ktorý
doposiaľ nepreukázal svoje vlastnícke právo a mal na to už dve prvoinštančné konania.

15.Žalovanývosvojejodvolacejreplikezotrvalnasvojichodvolacíchdôvodochuvedenýchvodvolanízo
dňa 18.02.2018 a jeho doplnení zo dňa 14.03.2018. Zdôraznil, že už v odvolaní poukázal na konkrétne
skutočnosti, ktorými odôvodnil svoj právny záujem na požadovanom určení. Žalovaný (žalobca zo
vzájomnej žaloby) preukázal, že je vlastníkom motorového vozidla, keďže táto skutočnosť nebola medzi
stranami sporu sporná a sám žalobca v konaní uvádzal, že žalovaný je „pôvodným“ vlastníkom vozidla.

To napokon potvrdil aj žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 06.04.2018, keď uviedol, že naposledy
bolo motorové vozidlo dňa 08.06.2012 prevedené na B. O. a ďalej na žalobcu (žalovaného zo vzájomnej
žaloby), čo konštatoval aj súd prvej inštancie v tomto konaní. Tieto skutočnosti potvrdil aj v konaní
vypočutý svedok B. O., ktorý tiež uviedol, že vlastníkom vozidla je žalovaný. Napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie má teda vadu spočívajú v nedostatočnom právnom posúdení právneho záujmu

žalovaného (ako žalobcu zo vzájomnej žaloby) na určení vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu.

16. Žalobca vo veci nepodal odvolaciu repliku.

17. Následne odvolací súd postupom podľa § 382 CSP vyzval obidve strany sporu, aby sa v stanovenej

lehote vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 116 ods. 1 až 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v
platnom znení odvolacím súdom, ktoré pri doterajšom posúdení veci neboli použité.

18. Žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby) vo svojom vyjadrení vyjadril súhlas s aplikáciou označených
zákonných ustanovení, ktoré podľa jeho názoru je potrebné na prejednávanú vec aplikovať. Zopakoval

svoju argumentáciu prezentovanú vo svojich podaniach v rámci odvolacieho konania a navrhol, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že vzájomnej žalobe v celom rozsahu
vyhovie; alternatívne navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Preprípad úspechu v odvolacom konaní si žalovaný uplatnil voči žalobcovi náhradu trov konania v celom
rozsahu.

19. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 13.08.2018 uviedol, že aplikácia ust. § 116 ods. 1 až 3 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke na posudzovaný prípad neprichádza do úvahy. V tejto súvislosti
poukázal na predmet sporu a skutočnosť, že žiaden z listinných dôkazov, ktorý žalovaný predložil ako
prílohu svojho odvolania, resp. následných vyjadrení po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, nie
je spôsobilý založiť existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, resp. dôvod pre

aplikáciu ust. § 366 CSP. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý
právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha
(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať
na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť
súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná
žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov

konania, lebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie) - z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa
06. decembra 2012 sp.zn. 5Cdo/31/2011. Povinnosť tvrdiť a preukázať existenciu naliehavého právneho
záujmu zaťažovala v konaní žalovaného, ktorý si túto povinnosť v priebehu konania, ale ani po vydaní
ostatného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29.09.2017 nesplnil. Podľa
názoru žalobcu nie je preto namieste, aby procesnú nečinnosť žalovaného saturoval Krajský súd v Žiline

aplikáciou ust. § 116 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Ak by z aplikácie tohto ustanovenia
odvolací súd vyvodil existenciu naliehavého právneho záujmu žalovaného na požadovanom určení,
potom by v celom rozsahu poprel svoj právny názor vyslovený v bodoch 28. až 38. odôvodnenia
svojho predchádzajúceho rozhodnutia, ktorým sa súd prvej inštancie riadil pri vydaní rozsudku zo dňa
18.01.2018. Zároveň žalobca poukázal na účelovosť a zavádzanie zo strany žalovaného, ktorý tvrdí, že

žiadal príslušný dopravný inšpektorát, aby vykonal zmenu prevodu držby vozidla na svoju osobu. Takúto
žiadosť na príslušný dopravný inšpektorát totiž nepodal žalovaný, ale pán B. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXX/XXX, XXX XX U., t.j. osoba odlišná od žalovaného. Zároveň táto osoba, t.j. B. O., žiadal
príslušný evidenčný orgán o prevod držby motorového vozidla na svoju osobu, a to
bez akéhokoľvek právneho základu a nároku, pričom sa vo svojej žiadosti odvolával na rozhodnutie

súdu, ktoré bolo vydané v konaní, ktorého B. O. nebol účastníkom. Jednalo sa o podvodné konanie
s cieľom obohatiť sa na škodu žalobcu, ktorý je vlastníkom predmetného motorového vozidla. Ak
žalovaný vyvodzuje existenciu svojho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z ust. §
116 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke z dôvodu, že žalobca mu odmietol udeliť súhlas
so zmenou zapísaných údajov v evidencii, takéto jeho tvrdenie nemôže obstáť. Pokiaľ sa žalovaný

domnieva, že je vlastníkom predmetného motorového vozidla, potom mohol v zmysle ust. § 116 ods.
3 zákona č. 8/2009 Z. z. žalovať žalobcu priamo o splnenie povinnosti. Žaloba na plnenie
má zo systematického zaradenia, ako aj z ustálenej rozhodovacej činnosti
dovolacieho súdu prednosť pred žalobou na určenie. Ak by bol žalobca podal žalobu na plnenie, v
takomto prípade by sa súd zaoberal ako predbežnou otázkou, otázkou určenia vlastníckeho práva k

predmetnému motorovému vozidlu. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
v dôsledku čoho nie sú splnené podmienky na to, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil. Naviac, žalovaný v rámci podaného odvolania neprodukoval žiaden dôkaz,
ktorýmbypreukázal,žejevlastníkompredmetnéhomotorovéhovozidla,zčohovyplývavecnásprávnosť
napadnutého rozsudku. Okrem toho žalobca poukázal na právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu SR

sp.zn. 1Sžr/38/2011 zo dňa 08.11.2011, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti
zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt,“ t.j. „práva patria
bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým),“ teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môže strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a podobne. To platí obdobne aj o užívaní zákonných procesných ustanovení.
Žalobca preto zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach prezentovaných v priebehu odvolacieho
konania a opätovne navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

20. K uvedenému vyjadreniu sa vyjadril žalovaný (žalobca zo vzájomnej žaloby) v podaní zo dňa
24.08.2018, v ktorom zopakoval svoje tvrdenia z predchádzajúcich podaní prezentovaných v rámci
odvolacieho konania. Akcentoval, že žaloba na určenie vlastníckeho práva je tým najzákladnejším
druhom žaloby v prípade, že určitá osoba spochybňuje vlastnícke právo inej osoby. V podstate ideo jediný druh žaloby, ktorý má žalovaný k dispozícii na ochranu ním tvrdeného práva. V konaní bolo
preukázané (a nesporné), že žalovaný síce drží predmetné motorové vozidlo, avšak toto vozidlo je
na príslušnom dopravnom inšpektoráte „prepísané“ na žalobcu. Žalobca spochybňoval

vlastnícke právo žalovaného a domáhal sa vydania vozidla od žalovaného. Už len týmito
skutočnosťami (v spojení s aplikáciou ust. § 116 ods. 1 až 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v
platnom znení) žalovaný preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Žalobca naďalej tvrdí, že je vlastníkom sporného motorového vozidla. Jeho tvrdenie však neobstojí,
keďže rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č.k. 10C/13/2016-76 zo dňa 11.04.2017 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29.09.2017 bola zamietnutá jeho žaloba
o vydanie motorového vozidla. V tomto konaní si súdy obidvoch inštancií ustálili otázku vlastníckeho
práva žalobcu k vozidlu a dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal svoje vlastnícke právo k vozidlu.
Týmito rozsudkami je viazaný aj konajúci odvolací súd. V uvedenom konaní o pôvodnej žalobe žalobcu
(o vydanie vozidla) súd jednak ustálil, že žalobca nie je vlastníkom tohto vozidla a jednak ustálil, že
postupné prepisy vozidla na dopravnom inšpektoráte zo žalovaného Y. O. na jeho syna B. O. a následne

na žalobcu boli len formálne, bez preukázania príslušných právnych úkonov, na základe ktorých by
vlastnícke právo k vozidlu bolo prevedené zo žalovaného na jeho syna B. O. a následne na žalobcu.
Zároveň bolo v konaní medzi stranami nesporným, že žalovaný je pôvodným vlastníkom vozidla. Súd
je povinný vychádzať z takýchto zhodných tvrdení strán sporu (§ 186 ods. 2 CSP). Za takejto skutkovej
a dôkaznej situácie mal súd prvej inštancie vzájomnej žalobe žalovaného vyhovieť, a teda určiť, že

žalovaný je vlastníkom vozidla. K ďalším tvrdeniam žalobcu žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že
sám požiadal dopravný inšpektorát o prepis vozidla na seba. O prepis vozidla žiadal B. O. len z toho
dôvodu,žebolposlednýmformálnezapísanýmvlastníkomadržiteľomvozidlapredtým,akobolovozidlo
zapísané na žalobcu, a teda z toho dôvodu, že dopravný inšpektorát by evidentne nekomunikoval s
osobou, ktorá bola zapísaná ako vlastník vozidla a jeho držiteľ ešte pred B. O. (teda so žalovaným). V

žiadosti B. O. zo dňa 08.02.2018 sa táto skutočnosť jednoznačne uvádza, pričom pán
B. O. v tomto liste ďalej uvádza, že žiada len o formálny prepis na svoju osobu, aby toto
vozidlo mohol ďalej spätne prepísať na skutočného vlastníka - žalovaného. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení vyplýva aj z úkonov žalovaného (jeho listov adresovaných žalobcovi),
ktoré pripojil ku svojmu opravnému prostriedku.

21. Žiadne ďalšie podania procesných strán neboli v konaní podané.

22. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného (žalobcu zo
vzájomného návrhu) bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť týmto

opravným prostriedkom, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP
a toto rozhodnutie po dokazovaní vykonanom v súlade s ust. § 384 CSP na pojednávaní (§ 385
ods. 1 CSP) podľa ust. § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Žalovaný sa na pojednávanie pred odvolacím súdom nedostavil, hoci naň bol riadne a včas

predvolaný a lehotu na prípravu pojednávania mal zachovanú. Svoju neúčasť na
pojednávaní konanom dňa 17.10.2018 neospravedlnil. Odvolací súd preto vec prejednal a rozhodol v
jeho neprítomnosti, za účasti žalobcu, jeho splnomocneného zástupcu a splnomocneného zástupcu
žalovaného (§ 180 CSP s použitím § 378 ods. 1 CSP).

24. Odvolací súd preskúmal námietky žalovaného (žalobcu zo vzájomného návrhu) prezentované v jeho
opravnom prostriedku i na pojednávaní pred odvolacím súdom a po ich preskúmaní a
doplnení dokazovania dospel k záveru, že tieto sú dôvodné.

25. Splnomocnený zástupca žalovaného (žalobcu zo vzájomnej žaloby) na pojednávaní pred odvolacím

súdom navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že odvolací súd vzájomnej žalobe
vyhovie a zároveň prizná žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. 26. Zopakoval
svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu odvolacieho konania vo svojich písomných podaniach a
konštatoval, že odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku
o určení vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému motorovému vozidlu len z procesných dôvodov,

pretože súd prvej inštancie nezisťoval naliehavý právny záujem na požadovanej určovacej žalobe.
Aktuálne existuje stav, keď je žalobca zapísaný v spise o evidencii vozidiel ako vlastník, no skutočným
vlastníkom a držiteľom motorového vozidla je stále Y. O., ktorý nemôže s týmto vozidlom nakladať. Je
teda zrejmé, že na základe pozitívneho rozhodnutia vydaného v tomto súdnom konaní bymohol byť žalovaný zapísaný ako vlastník motorového vozidla, čím by sa dostala do súladu situácia, že
Y. O. zostal stále vlastníkom a bude vedený aj v evidencii vozidiel ako vlastník tohto motorového vozidla.

27. Splnomocnený zástupca žalobcu (žalovaného zo vzájomnej žaloby) vo svojej výpovedi pred
odvolacím súdom navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil
voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
28. Poukázal na skutočnosti doposiaľ prezentované žalobcom v priebehu tohto konania. Akcentoval, že
držba Y. O. k predmetnému motorovému vozidlu vyplývala len z toho, že žalovaný vykonával určitú

činnosť pre žalobcu (firmu STOLAMED PLUS, s.r.o.). Zároveň navrhol v odvolacom konaní vypočuť ako
svedkyňu X. O., ktorá bola konateľkou firmy STOLAMED PLUS, s.r.o. a ktorá by sa vedela k okolnostiam
prepisu sporného motorového vozidla bližšie vyjadriť. Predmetné motorové vozidlo bolo evidované v
účtovníctve firmy STOLAMED PLUS, s.r.o., ktorá platila za vozidlo aj poistenie a pohonné hmoty. Vozidlo
bolo čiastočne využívané i na súkromné účely Y. O.. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj fakt, že v roku 2014
bola uzavretá nájomná zmluva medzi prenajímateľom firmou STOLAMED PLUS, s.r.o. a nájomcom Y.

O., na základe ktorej žalovaný využíval predmetné motorové vozidlo a toto následne ostalo v jeho držbe,
napriek tomu, že vlastnícky vozidlo patrí firme STOLAMED PLUS, s.r.o.

29. Odvolací súd v súlade s ust. § 384 CSP ďalej doplnil a zopakoval dôkazy na svojom pojednávaní
a to najmä tým, že sa oboznámil s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/174/2017 zo dňa

29.09.2017,vyjadrenímžalobcuzodňa24.07.2017,výpoveďouvýpoveďamiY.O.aB.O.predokresným
súdom zo dňa 11.04.2017 (č.l. 62-65 spisu), podaním právneho zástupcu žalobcu zo dňa 24.07.2017
a vyjadrením právneho zástupcu žalobcu zo dňa 01.03.2017. K takto vykonaným a zopakovaným
dôkazom ani jedna procesná strana nezaujala žiadne stanoviská a nepodala vyjadrenie.

30. Následne predsedníčka senátu v súlade s ust. § 382 CSP oznámila prítomným stranám sporu, že
odvolací súd je toho názoru, že sa na vec vzťahujú ustanovenia právnych predpisov, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, a to konkrétne § 132 až §
133 Občianskeho zákonníka, § 588 Občianskeho zákonníka, § 628 Občianskeho zákonníka, § 58 až
§ 60 Obchodného zákonníka, § 142 až § 148 Obchodného zákonníka a § 34 až § 41 Občianskeho

zákonníka. Po tomto poučení obidve procesné strany uviedli, že sa k možnej aplikácii uvedených
právnych predpisov nevyjadrujú a ďalšie dôkazy k predmetnej veci už neoznačili.

31. Z ust. § 137 písm. c) CSP vyplýva, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či
tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

32. Žalovaný sa v tomto konaní vzájomnou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k spornému
motorovému vozidlu. Odvolací súd sa preto primárne zaoberal otázkou, či žalovaný (žalobca
zo vzájomnej žaloby) má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z ust. § 116 ods. 1 až 3

zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v platnom znení možno existenciu naliehavého právneho
záujmu žalobcu na predmetnej určovacej žalobe jednoznačne vyvodiť, keďže vyplýva z osobitného
prepisu a žalobca ju preto v súdnej veci nemusí preukazovať (pozri text ust. § 137 písm. c) CSP za
bodkočiarkou). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje najmä na ust. § 116 ods. 3 citovaného zákona,
z ktorého vyplýva, že na to, aby žalovaný mohol orgánu Policajného zboru oznámiť zmenu vlastníckeho

práva k spornému motorovému vozidlu je potrebný súhlas vlastníka alebo rozhodnutie príslušného
orgánu. Poznámka č. 59c) k tomuto textu pritom priamo odkazuje na ust. § 212 CSP, t.j. rozsudok
vydaný v civilnom sporovom konaní alebo ust.§ 203 CMP uznesenie o dedičstve vydané v civilnom
mimosporovom konaní.
33. Určovacia žaloba má preventívny charakter, má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej

eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno
dospieť inak. V prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje
obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu
určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov strán sporu. Tieto funkcie určovacej
žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom

prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto
určení. Je zrejmé, že aktuálny zápis v evidencii vozidiel je vedený v prospech žalobcu -
obchodnú spoločnosť STOLAMED PLUS, s.r.o. a žalovaný - Y. O. preto nemôže so sporným motorovým
vozidlom nakladať. S prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, želen na základe rozsudku o vzájomnej určovacej žalobe žalovaného vydaného v tomto konaní môže
Y. O. dosiahnuť, že príslušný orgán Policajného zboru ho zapíše do evidencie vozidiel ako vlastníka
motorového vozidla.

34. K argumentácii žalobcu prezentovanej v rámci odvolacieho konania, krajský súd opätovne
zdôrazňuje,že naliehavýprávnyzáujemnaurčovacejžalobevzmysleust.§137ods.1písm.c)CSPnie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, čo je aj prípad prejednávanej veci. Zároveň
však treba zdôrazniť, že predpokladom úspešnosti každej určovacej žaloby je existencia naliehavého

právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Súd je teda vždy pred rozhodnutím o určovacej
žalobe povinný primárne skúmať jeho existenciu s prihliadnutím na konkrétny žalobcom formulovaný
žalobný petit, tak ako to bolo vo všeobecnosti konštatované aj v rozsudku Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29. septembra 2018. V súdenej veci si súd prvej inštancie pri
svojom prvom rozhodovaní (v rozsudku č.k. 10C/13/2016-76 zo dňa 11.04.2017) opomenul
vyriešiťprimárnuotázkuexistencienaliehavéhoprávnehozáujmužalovanéhonapožadovanejurčovacej

žalobe (vzájomnej žalobe). Z ustálenej judikatúry súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Cdo/111/2008 zo dňa 30.06.2009) vyplýva, že rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd
musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí
konania,pričomnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenímusíbyťdanýajvčaserozhodovania
(pozri bod 32. označeného rozhodnutia odvolacieho súdu). Vo všeobecnosti je povinnosťou žalobcu

preukazovať svoj naliehavý právny záujem na ním podanej určovacej žalobe. Naliehavý právny záujem
žalobca nemusí preukazovať, len v prípadoch, ak vyplýva z osobitného predpisu (pozri text ust. § 137
písm. c) CSP za bodkočiarkou). To však neznamená, že súd sa v konaní touto základnou podmienkou
prípustnosti určovacej žaloby v konaní nebude vôbec zaoberať, resp. sa ňou nebude zaoberať dôsledne.

35. Pokiaľ žalobca poukazoval na viazanosť odvolacieho súdu vlastným právnym názorom, v danej
súvislosti krajský súd upriamuje pozornosť na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 46/2013, z ktorého
vyplýva, že pre odvolací súd nevyplýva z § 226 O.s.p. (teraz § 391 ods. 2 CSP) jeho viazanosť
vlastnýmprávnymnázorom.Odvolacísúdsavšakprisvojomrozhodovanívprejednávanejvecivzásade
neodchýlil od vlastného právneho názoru, pri svojom rozhodovaní len dôsledne aplikoval ust. § 137

písm. c) CSP a rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

36. Odvolaciemu súdu je pritom známa judikatúra, v zmysle ktorej rozsudok o žalobe na
plnenie je pre žalobu na určenie prekážkou rei iudicatae (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn
5Cdo 115/2012 zo dňa 01.08.2012). Žiada sa dodať, že ani v právnej vede však nie je tento názor

zastávaný jednotne. Odlišný názor je prezentovaný napr. v publikácii Winterová, A: Žaloba v občanském
právu. Praha: Acta Universitatis Carolinae, 1979, str. 59. Zásada, že rozsudok o žalobe
na plnenie je pre žalobu na určenie prekážkou rei iudicatae podľa názoru odvolacieho súdu nemôže
platiť bezvýhradne, nakoľko nezohľadňuje individuálne okolnosti prejednávaného prípadu. Rozsudkom
Okresného súdu Ružomberok č.k. 10C/13/2016-76 zo dňa 11.04.2017 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29.09.2017, súdy síce právoplatne rozhodli o zamietnutí
žaloby žalobcu o vydanie sporného motorového vozidla, ale výlučne z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena žalobcu v spore. Žalobca, (ktorý je aktuálne v evidencii vozidiel zapísaný ako vlastník sporného
motorového vozidla), totiž v konaní nepreukázal, že je jeho vlastníkom. Naviac ako predchádzajúci
vlastník predmetného motorového vozidla bol v evidencii vozidiel zapísaný B. O., t.j. osoba odlišná

od žalovaného. Evidencia vozidiel je pritom informačný systém Policajného zboru podľa osobitného
predpisu, ktorý sa vedie na účely získavania informácií o vlastníkoch vozidiel, držiteľoch vozidiel,
osobách, ktoré zastupujú vlastníkov vozidiel alebo držiteľov vozidiel, osobách oprávnených konať za
vlastníka vozidla alebo za držiteľa vozidla, technických údajov vozidiel, vydaných dokladoch, tabuľkách
s evidenčným číslom a poskytovania údajov z tejto evidencie, no nepreukazuje

vlastníctvo motorového vozidla, a teda má výlučne evidenčný charakter Z ust. § 116 ods. 2 zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke v platnom znení, vyplýva, že jedine vlastník vozidla alebo držiteľ vozidla
splnomocnený na tento úkon vlastníkom vozidla je povinný osobne oznámiť orgánu Policajného zboru,
ktorý vozidlo eviduje, zmenu vlastníckeho práva k vozidlu. Za popísanej situácie rozsudok
Okresného súdu Ružomberok č.k. 10C/13/2016-76 zo dňa 11.04.2017 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29.09.2017, nemôžu vytvárať prekážku res iudicata
vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva k tomuto vozidlu.37. Následne odvolací súd s prihliadnutím na vykonané dokazovanie dospel k záveru o dôvodnosti
vzájomnej žaloby žalovaného. V danej súvislosti poukazuje jednak na závery právoplatného rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/174/2017 zo dňa 29. septembra 2018 o neunesení dôkazného

bremena žalobcu (obchodnej spoločnosti STOLAMED PLUS, s.r.o.) o tom, že je vlastníkom sporného
motorového vozidla a jednak na dokazovanie vykonané odvolacím súdom na pojednávaní dňa
17.10.2018.

38. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou

alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

39. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom
určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

40. V zmysle § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa hnuteľná vec prevádza na
základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak.

41. Medzi stranami sporu zostala nesporná skutočnosť, že prvým vlastníkom predmetného motorového

vozidla bol Y. O. a že neexistuje žiadna písomná zmluva, ktorá by preukazovala prevod tohto vozidla Y.
O. na syna B. O., a ani jeho následný prevod B. O. na žalobcu, prípadne jeho právneho predchodcu.
Vo vzťahu k tvrdeniam obchodnej spoločnosti STOLAMED PLUS, s.r.o. produkovaným v konaní sa
žiada dodať, že kúpna zmluva podľa § 588 Občianskeho zákonníka je reálny kontrakt, pričom v konaní
nebolo preukázané, že by Y. O. niekedy na jej základe odovzdal sporné motorové vozidlo, kľúče i

doklady od neho synovi B. O. a že by mu bola vyplatená zaň kúpna cena. V prípade darovacej zmluvy
upravenej v § 628 Občianskeho zákonníka, (ktorej uzavretie tiež nebolo v konaní preukázané), zákon
vyžaduje jej písomnú formu, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. Zároveň odvolací
súd poukazuje na znenie ust. § 58 až § 59 Obchodného zákonníka upravujúce problematiku základného
imania obchodnej spoločnosti. Nepeňažný vklad do spoločnosti a určenie peňažnej sumy, v akej sa

nepeňažnývkladzapočítavanavkladspoločníka,samusiauviesťvspoločenskejzmluve,zakladateľskej
zmluve alebo v zakladateľskej listine, ak tento zákon neustanovuje inak. Hodnota nepeňažného vkladu
sa určí znaleckým posudkom, ktorý musí obsahovať aj opis nepeňažného vkladu, spôsob jeho ocenenia,
údaj o tom, či jeho hodnota zodpovedá emisnému kurzu upísaných akcií splácaných týmto vkladom
alebo hodnote prevzatého záväzku na vklad do spoločnosti (pozri § 59 ods. 3 Obchodného zákonníka).

Zároveň v ust. § 142 až § 148 Obchodného zákonníka je upravený spôsob zvýšenia základného imania.
Záväzok na nový vklad sa preberá písomným vyhlásením (§ 143 ods. 3 Obchodného zákonníka) a
z ust. § 145 Obchodného zákonníka vyplýva povinnosť konateľov bez zbytočného odkladu podať návrh
na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra.
42. Ak by aj došlo k nadobudnutiu vlastníctva žalobcu k spornému motorovému vozidlu neformálnym

spôsobom, jej parametre v zmysle hmotného práva (§ 132 a nasl. Občianskeho zákonníka) museli
byť v konaní preukázané dôkaznými prostriedkami v zmysle procesnej úpravy. Žalovaný (žalobca
zo vzájomnej žaloby) správne v konaní argumentoval, že samotný prepis vozidla na dopravnom
inšpektoráte nemá žiadne právne účinky. Žalobca (žalovaný zo vzájomnej žaloby) v priebehu
konania pred okresným súdom neuviedol kedy a za akú kúpnu cenu uzavrel kúpnu zmluva s B. O.,

na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k spornému motorovému vozidlu. Svedeckú výpoveď
B. O. žalobca pred okresným súdom nenamietal. Ani žalobcom tvrdené dobromyseľné nadobudnutie
vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu v zmysle ust. § 446 Obchodného zákonníka
neprichádza do úvahy, keďže B. O., od ktorého ho mal žalobca údajne nadobudnúť nie
je podnikateľom. Naviac konateľka žalobcu bola v tom čase X. O., dcéra žalovaného - dobromyseľnosť

žalobcu pri nadobúdaní sporného motorového vozidla je preto vylúčená. Prejednávanú vec je preto
posudzovať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o nadobúdaní vlastníctva k hnuteľným
veciam, aplikované pri rozhodovaní tohto sporu súdom prvej inštancie. Vychádzajúc z ust. § 34 až 41
Občianskeho zákonníka odvolací súd dospel k záveru, že žalobca (obchodná spoločnosť STOLAMED
PLUS, s.r.o.) v konaní nepreukázal, že by bol niekedy platne nadobudol vlastníctvo k spornému

motorovému vozidlu. S prihliadnutím na nespornosť skutočnosti o prvom vlastníkovi predmetného
motorového vozidla - Y. O., je potom zrejmé, že žalovaný od nadobudnutia motorového vozidla v r. 2009
až doposiaľ zostal jeho vlastníkom.43. Doplnenie dokazovania v prejednávanej veci (či už okresným alebo krajským súdom) výpismi z
evidencie vozidiel by vzhľadom na jej výlučne evidenčný bolo bez právneho významu, a teda neúčelné,
naviac v rozpore s vykonaným dokazovaním.

44. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46

ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany
sporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov
(§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.

45. Na tvrdenia žalovaného prezentované v odvolaní a jeho doplnení o jeho žiadosti adresovanej
žalobcovi dňa 04.01.2018 na prepis sporného motorového vozidla na jeho osobu, či žiadosť B. O. o
prepis sporného motorového vozidla adresovanú dopravnému inšpektorátu a ostatné k nim pripojené
listinné dôkazy odvolací súd už neprihliadal. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal
existenciu problémov s jeho elektronickou schránkou. Odvolací súd toto jeho tvrdenie preto vyhodnotil

ako účelové. Žalovaný, ktorý bol v konaní zastúpený zástupcom so splnomocnením pre celé konanie,
bol teda predvolaný na pojednávanie pred okresným spôsobom konané dňa
18.01.2017 riadne a v čas a v súlade s ust. § 110 CSP. Účasť strany sporu na pojednávaní je právom,
ktoré v danom prípade nebolo žalovaným využité.

46.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za
splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlokvadám,ktorémohlimať zanásledoknesprávnerozhodnutievovecialebod)ichodvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno

uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4
CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo svojom odvolaní a jeho doplnení uplatnil ďalšie nové dôkazy, na
tieto už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedky procesného útoku, ktorých zamýšľaným
účelom bolo preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanej určovacej žalobe, ktoré mohol
žalovaný nepochybne vzniesť už v štádiu prvoinštančného konania. Napokon ani sám odvolateľ vo

svojom opravnom prostriedku netvrdil, a ani nepreukazoval naplnenie dôvodov uplatnenia tejto novoty
v odvolacom konaní.

47. Rovnaká argumentácia platí aj vo vzťahu k žalobcom navrhovanému vykonaniu výsluchu X. O.
na odvolacom pojednávaní. V danom prípade sa jednalo o prostriedok procesnej obrany, ktorý nebol

uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie a žalovaný netvrdil, a ani nepreukazoval naplnenie
dôvodov uplatnenia tejto novoty v odvolacom konaní.

48. O nároku na náhradu trov konania krajský súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal

nárok na ich náhradu trov konania v rozsahu 100 %, proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Je
pritom potrebné zdôrazniť, že trovy konania na súde prvej inštancie, aktuálneho i predchádzajúceho
odvolacieho konania, tvoria jeden celok a preto v tomto prípade odvolací súd o nich rozhodol jedným
výrokom.

49. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník
súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

50. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).