Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 2, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213205484
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8213205484.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: T. P. A., G.. XX.XX.XXXX,
XXX XX I. XXX, právne zastúpeného: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o.,
Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36 854 581, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, právne zastúpenému: JUDr. Svätoslav
Vaško, advokát, Baštová 5A, 085 01 Bardejov, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 31.07.2020,
č. k. 5Cpr/1/2013-469 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., II. a V..

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:

„I. U r č u j e, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b) a § 47
písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalovaného

z 21.3.2013 doručená žalobcovi 21.3.2013 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobcu so
žalovaným trvá.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi za obdobie od 4.11.2013 do 16.7.2016 náhradu mzdy v sume
18 567,81 Eur a úrok z omeškania 5,25% ročne z
- náhrady mzdy 676,82 Eur od 11.12.2013 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 744,50 Eur od 11.1.2014 do zaplatenia,

- náhrady mzdy 778,34 Eur od 11.2.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 676,82 Eur od 11.3.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 710,66 Eur od 11.4.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 790,96 Eur od 11.5.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 790,96 Eur od 11.6.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5,15% ročne z
- náhrady mzdy 703,69 Eur od 11.7.2014 do zaplatenia,

- náhrady mzdy 703,69 Eur od 11.8.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5,05% ročne z
- náhrady mzdy 703,69 Eur od 11.9.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 703,69 Eur od 11.10.2014 do zaplatenia,- náhrady mzdy 703,69 Eur od 11.11.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 34,86 Eur od 11.12.2014 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 59,69 Eur od 11.5.2014 do zaplatenia,

- náhrady mzdy 641,94 Eur od 11.6.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 678,69 Eur od 11.7.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 713,64 Eur od 11.8.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 641,27 Eur od 11.9.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 677,46 Eur od 11.10.2015 do zaplatenia,

- náhrady mzdy 672,91 Eur od 11.11.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 636,93 Eur od 11.12.2015 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 708,88 Eur od 11.1.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 636,93 Eur od 11.2.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 636,93 Eur od 11.3.2016 do zaplatenia,
úrok z omeškania 5,00% ročne z

- náhrady mzdy 708,88 Eur od 11.4.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 682,48 Eur od 11.5.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 720,62 Eur od 11.6.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 720,62 Eur od 11.7.2016 do zaplatenia,
- náhrady mzdy 307,57 Eur od 11.8.2016 do zaplatenia.

III. Konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za mesiac jún 2014 nad 703,69 Eur s príslušenstvom,
za mesiac júl 2014 nad 703,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac august 2014 nad 703,69 Eur s
príslušenstvom, za mesiac september 2014 nad 703,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac október 2014
nad 703,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac november 2014 nad 703,69 Eur s príslušenstvom, za

mesiac december 2014 nad 703,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac január 2015 nad 720,69 Eur s
príslušenstvom, za mesiac február 2015 nad 720,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac marec 2015 nad
720,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac apríl 2015 nad 720,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac máj
2015 nad 720,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac jún 2015 nad 720,69 Eur s príslušenstvom, za mesiac
júl 2015 nad 739,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac august 2015 nad 739,40 Eur s príslušenstvom,

za mesiac september 2015 nad 739,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac október 2015 nad 739,40 Eur
s príslušenstvom, za mesiac november 2015 nad 739,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac december
2015 nad 739,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac január 2016 nad 774,40 Eur s príslušenstvom,
za mesiac február 2016 nad 774,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac marec 2016 nad 774,40 Eur s
príslušenstvom, za mesiac apríl 2016 nad 774,40 Eur s príslušenstvom, za mesiac máj 2016 nad 774,40

Eur s príslušenstvom, za mesiac jún 2016 nad 774,40 Eur s príslušenstvom a za mesiac júl 2016 nad
334,46 Eur s príslušenstvom zastavuje.

IV. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

V. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,84%,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Vec právne posúdil podľa § 8a ods. 1 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných

úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení čl. IV zákona č. 345/2012 Z.z. účinného od
01.01.2013 (ďalej len „ zákon č. 515/2003 Z.z.), § 36 ods. 3 písm. b), § 38 ods. 1 písm. b), § 39 ods.
1, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. c), § 48 ods. 1- 3, § 114 ods. 1, 2, § 120, § 121 ods. 1, § 125 zákona
č. 400/2009 Z.z. (ďalej aj len „Zákon o štátnej službe“), § 61 ods. 1, 2, § 64 ods. 1 písm. a), ods. 2, §
77, § 79 ods. 1, 2, 4, § 134 ods. 1- 4, § 135 prvá veta zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu

21.03.2013 (ďalej len „Zákonník práce“), § 2 písm. b) nariadenia vlády SR č. 410/2009 Z.z., § 144, §
145 ods. 1-3, § 146 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“).

3. Vo svojom odôvodnení okrem iného uviedol, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal určenia,
že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorá mu bola daná podľa § 46 ods. 1 písm. b) a § 47

písm. c) Zákona o štátnej službe žalovaným dňa 21.03.2013 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer
žalobcu so žalovaným trvá. Ďalej žiadal priznať aj náhradu mzdy, ktorú si po čiastočnom späťvzatí žaloby
z 13.01.2020 uplatňoval v celkovej výške 27 297,98 eur spolu s úrokom z omeškania 9,5% až 9,05%
ročne z jednotlivých mesačných nárokov na náhradu mzdy. Žalobu odôvodňoval tým, že v čase, kedy mubola daná výpoveď, neboli naplnené podmienky vyplývajúce z ust. § 46 ods. 1 písm. b) a § 47 písm. c) v
tom čase platného znenia Zákona o štátnej službe. Žalovaný žalobcovi tvrdil, že nemá k dispozícii voľné
štátnozamestnanecké miesto, a preto zo strany žalovaného došlo k porušeniu ponukovej povinnosti,

ktorá musí predchádzať prípadnej platnej výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný
sa v konaní bránil tým, že v čase realizovania napadnutej výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru nemal k dispozícii žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by mohol žalobcovi
ponúknuť, a preto je daná výpoveď platná. Tento postup žalovaného sa mal opierať o usmernenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého v prípade každého štátneho zamestnanca

pôvodného obvodného úradu, ku dňu 01.01.2013, dochádzalo k zmene služobného úradu, zmene sídla
služobného úradu a zmene pravidelného miesta vykonávania štátnej služby [§ 31 ods. 1 písm. d),
e) a f) Zákona o štátnej službe]. S každým vedúcim zamestnancom sa uskutočnil osobný pohovor
v súvislosti so skončením vykonávania jeho funkcie vedúceho zamestnanca, prípadne so skončením
jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu podľa § 47 písm. c) Zákona o štátnej
službe alebo dohodou. Keďže žalobca bol od mesiaca september 2012 dlhodobo pracovne neschopný,

zamestnávateľom bol o týchto skutočnostiach informovaný listom zo dňa 07.12.2012. Po skončení
jeho práceneschopnosti sa dňa 21.03.2013 uskutočnilo za účasti prednostu Obvodného úradu K. so
žalobcom stretnutie za účelom vykonania osobného pohovoru, na ktorom mal byť žalobca informovaný
o skončení vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca na základe zákona, a keďže Obvodný úrad K.
nemal k dispozícii žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré bolo možné žalobcovi ponúknuť,

bola v tento deň žalobcovi doručená výpoveď. Žalobca argumentoval tým, že vychádzajúc z §§ 37 ods.
1, 38 a 47 písm. c) Zákona o štátnej službe, zákonodarca nemal v prípade zrušenia služobného úradu
v úmysle, aby táto skutočnosť bola výpovedným dôvodom a takýmto je až krajná možnosť, keď sa
služobný úrad so štátnym zamestnancom nedohodne inak. Žalovaný podľa neho opomenul aplikovať
postup predpokladaný v ust. § 39 ods. 1 Zákona o štátnej službe, t.j. zaradiť štátneho zamestnanca s

jeho súhlasom na vykonávanie štátnej služby v tom istom odbore a tej istej funkcii (§ 29), ak sa štátny
zamestnanec nedohodne so služobným úradom inak.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom svedka T.. M. K., listinnými dôkazmi a ostatným obsahom
spisu a zistil, že ku dňu 01.01.2011 vznikol u žalobcu štátnozamestnanecký pomer so zaradením

odboru štátnej služby do funkcie hlavný radca. Dňa 21.03.2013 bola žalobcovi doručená výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b) a § 47 písm. c) Zákona o štátnej
službe, odôvodnená skutočnosťou, že zákonom č. 345/2012 Z.z. došlo k zrušeniu obvodného úradu
ako samostatného služobného úradu. Z predloženého záznamu z osobného pohovoru realizovaného
z 21.03.2013 za prítomnosti žalobcu, prednostu obvodného úradu a ďalších vybraných zamestnancov

Obvodného úradu K. vyplýva, že žalobca bol informovaný o skutočnosti, že Obvodný úrad K. nemá
možnosť žalobcu zaradiť na výkon štátnej služby, pretože nemá k dispozícii voľné štátnozamestnanecké
miesto. Listom zo dňa 07.12.2012 pôvodný služobný úrad informoval žalobcu o zrušení obvodného
úradu ku dňa 01.01.2013 ako samostatného služobného úradu, ktorý nebude mať možnosť žalobcu
zaradiť na výkon štátnej služby, ako aj o možnosti uzatvoriť dohodu o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru z dôvodu podľa ust. § 47 písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z.. Listom zo dňa 12.07.2013,
doručeným žalovanému 15.07.2013, žalobca oznámil žalovanému, že jemu doručenú výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 21.03.2013 považuje za neplatnú a súčasne ním požiadal,
aby bol pozvaný na výkon práce. Z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 05.06.2018
bolo zistené, že v období od 01.01.2013 do 21.03.2013 boli Ministerstvom vnútra SR vyhlásené

výberové konania na funkciu hlavného radcu - vedúci odboru, pre odbor štátnej služby 1.02
Kancelária predstaviteľa štátnej moci pre organizačný odbor Obvodného úradu O. (VK č. XXXX/PO/XX),
organizačný odbor Obvodného úradu A. (VK č. XXXX/PO/XX), ako aj organizačný odbor Obvodného
úradu K. (VK č. XXXX/XX/XX), ako aj na funkciu hlavného radcu - vedúci štátny zamestnanec v odbore
štátnej služby 2.17 Vnútro pre odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkové Obvodného

úradu C.. Z výpovede svedka T.. M. K., bývalého prednostu Obvodného úradu K. na pojednávaní
konanom 09.12.2019 vyplýva, že v dôsledku prijatia zákona č. 345/2012 Z. z. prebiehal v prípade
vedúcich odborov proces pohovorov, na základe ktorých zamestnanec súhlasil s plynulým prechodom
do nového služobného úradu, alebo ak vedúci zamestnanec nesúhlasil so zmenou služobnej zmluvy,
došlo k ukončeniu služobného pomeru. V prípade, že zamestnanec bol v ochrannej dobe pracovne

neschopný, sa zmeny právnej úpravy oznamovali listom. Listom zo dňa 07.12.2012 zamestnávateľ
oznámil žalobcovi, že dôjde k zrušeniu obvodného úradu ako samostatného služobného úradu a
uvedenou právnou skutočnosťou dochádza v zmysle ust. § 38 ods. 1 písm. b) Zákona o štátnej
službe k skončeniu vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca u žalobcu z dôvodu, že na základepersonálneho rozkazu Ministerstva vnútra SR č. XXX/XXXX, ktorý nadobudne účinnosť dňa 01.01.2013,
nebude mať možnosť žalobcu zaradiť na výkon štátnej služby. V tejto súvislosti svedok uviedol, že odbor
ekonomiky a odbor organizačný zanikli a časť kompetencií prešla na novovzniknuté centrá podpory a na

novovytvorený organizačný odbor, bolo vypísané výberové konanie, o ktorom osobne svedok informoval
aj žalobcu. Poukazoval tiež na obsah záznamu z pohovoru, na ktorom bola žalobcovi doručená výpoveď
zo služobného pomeru, podľa ktorého žalobca tento záznam podpísal, výpoveď prevzal a nevzniesol
voči výpovedi žiadne námietky ani žiadnu požiadavku na pridelenie pracovného miesta. Súd ďalej zistil,
že podľa rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K. bol s účinnosťou od 01.06.2014 žalobcovi

priznaný peňažný príspevok na opatrovanie jeho matky vo výške 129,81 eur, ktorého výška bola s
účinnosťou od 01.07.2015 rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K. znížená na sumu
118,60 eur a s účinnosťou od 01.07.2016 znížená na sumu 112,04 eur mesačne. Zo mzdového listu
žalobcu za rok 2013 bolo zistené, že v mesiaci november 2013 mu bolo vyplatené odstupné v sume 2
952,- eur a funkčný plat za dovolenku v sume 439,29 eur. Vychádzajúc zo správy Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, súd ustálil, že pravdepodobný priemerný zárobok žalobcu za 3. a 4. štvrťrok 2013

bol vypočítaný v sume 4,5121 eur, za 1. štvrťrok 2014 bol vypočítaný v sume 4,7937 eur, za 2. štvrťrok
2014 bol vypočítaný v sume 4,7200 eur, za 3. a 4. štvrťrok 2014 bol vypočítaný v sume 4,6485 eur, za
1. štvrťrok 2015 bol vypočítaný v sume 4,9000 eur, za 2. štvrťrok 2015 bol vypočítaný v sume 4,8246
eur, za 3. a 4. štvrťrok 2015 bol vypočítaný v sume 4,7970 eur, za 1. a 2. štvrťrok 2016 bol vypočítaný v
sume 4,7970 eur. Žalobca bol uznaný za dočasne pracovne neschopného od 30.4.2013 do 3.11.2013.

5. Na základe tohto vykonaného dokazovania súd uznal, že žalobca podal žalobu na určenie neplatnosti
výpovedezoštátnozamestnaneckéhopomeruvlehoteurčenejpodľa§77Zákonníkaprácevčas,t.j.ešte
pred uplynutím výpovednej lehoty, ktorá skončila až uplynutím ochrannej doby, t.j. 03.11.2013. Tiež mal
za preukázanú skutočnosť, že žalobca ako zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby

ho naďalej zamestnával, čo vyplýva z výzvy doručenej žalovanému dňa 15.07.2013. Súd po zhodnotení
vykonanéhodokazovaniakonštatovalnesplneniezostranyžalovanéhoponukovejpovinnosti,čímneboli
splnené podmienky uvedené vo výpovednom dôvode podľa § 47 písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z. (t.j. že
žalovanýnemalmožnosťžalobcuzaradiťnavykonávanieštátnejslužbynaštátnozamestnaneckémiesto
v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu, pretože služobný úrad také miesto nemal). Zo

správy Ministerstva vnútra zo dňa 30.03.2020 pritom vyplýva, že v období od 01.01.2013 do 30.03.2013
žalovaný mal k dispozícii dve voľné miesta, a to vedúceho odboru organizačného Obvodného úradu J.
G. I. a miesto vedúceho odboru organizačného Obvodného úradu K.. Žalobcovi teda mala byť ponúknutá
možnosť dočasného vymenovania do funkcie vedúceho odboru organizačného na zastupovanie
vedúceho zamestnanca v služobnom úrade a to do času vymenovania vedúceho odboru na základe

výberového konania. Zo správy ministerstva zároveň vyplýva, že obidve miesta na základe výsledkov
výberového konania obsadené neboli, teda v čase dania výpovede žalobcovi existovala možnosť zaradiť
žalobcu na vykonávanie štátnej služby v tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii a nesplnením
tejto ponukovej povinnosti žalovaným neboli ku dňu 21.03.2013 splnené podmienky vyplývajúce z § 47
písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z. pre danie platnej výpovede žalobcovi. Táto skutočnosť vyplýva aj zo

záznamuzosobnéhopohovorusožalobcomuskutočnenéhodňa21.03.2013.Vkontextetohtoprávneho
záveru súd neuznal obranu žalovaného, že toto miesto bolo voľné len štatisticky, pretože dňa 21.03.2013
bolo potrebné toto miesto považovať za neobsadené. Až po obsadení miesta na základe výsledkov
výberového konania by takáto ponuková povinnosť žalovaného zanikla. Rovnako sa súd nestotožnil s
názorom žalovaného, že tento nebol povinný žalobcovi ponúknuť iné štátnozamestnanecké miesto v

tom istom odbore štátnej služby a v tej istej funkcii v rámci ostatných jeho organizačných zložiek. Ich
obsadenie totiž možno realizovať so súhlasom štátneho zamestnanca zmenou štátnozamestnaneckého
pomeru (§ 31 Zákona o štátnej službe) za predpokladu, že zmenu služobnej zmluvy by za žalovaného
dohodol vedúci služobného úradu žalovaného. Z hľadiska ministerstva ako celku by aj takýto
postup bol vo vzťahu k žalobcovi reálne uskutočniteľný, keďže označeným nariadením nezanikla

vedúcemu služobného úradu ministerstva pôsobnosť vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov v
rámci celého služobného úradu. Žalovaný bol preto povinný žalobcovi ako svojmu bývalému vedúcemu
zamestnancovi ponúknuť iné voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby
a v tej istej funkcii v rámci ostatných jeho organizačných zložiek. Ich obsadenie totiž možno reálne
realizovať so súhlasom štátneho zamestnanca zmenou štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 31

zákona č. 400/2009 Z. z., za predpokladu, že zmenu služobnej zmluvy by za žalovaného dohodol
vedúci služobného úradu žalovaného (teda nie ním poverený prednosta konkrétneho obvodného
úradu, ktorého rozsah poverenia vyplýval z nariadenia vedúcej služobného úradu ministerstva a bol
obmedzený len na výkon personálnej pôsobnosti v obvodnom úrade vo vzťahu k vedúcim štátnymzamestnancom v obvodnom úrade a štátnym zamestnancom v organizačných útvaroch obvodného
úradu). Z hľadiska ministerstva ako celku teda aj takýto postup bol vo vzťahu k žalobcovi reálne
uskutočniteľný, keďže označeným nariadením nezanikla vedúcemu služobného úradu ministerstva

pôsobnosť vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov v rámci celého služobného úradu. Až potom,
ak by po realizovaní prípadnej takejto ponuky uzavrieť dodatok o zmene štátnozamestnaneckého
pomeru týkajúci sa zmeny pravidelného miesta vykonávania štátnej služby (v danom prípade J.
I.) jeho uzavretie žalobca odmietol, a nebolo by ani voľné štátnozamestnanecké miesto vedúceho
odboru organizačného na Obvodnom úrade K., došlo by k splneniu podmienky nemožnosti zaradenia

štátneho zamestnanca, ktorého funkcia vedúceho zamestnanca sa skončila na základe zákona, na
vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú
istú funkciu vyplývajúcu z § 47 písm. c) zákona č. 400/2009 Z. z. Skutočnosť, že zaradenie na výkon
štátnej služby na označené štátnozamestnanecké miesta nebol žalobcovi ponúknutý, vyplýva napokon
priamo aj z predloženého záznamu z osobného pohovoru so žalobcom realizovaného dňa 21.3.2013.
Vo vzťahu k argumentácii žalovaného poukazujúceho na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 8Cdo/132/2016, 8Cdo/133/2016 z 25.9.2017 týkajúceho sa výkladu podmienok stanovených pre
ponukovú povinnosť zamestnávateľa voči zamestnancovi podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, súd sa
mal s názorom žalobcu, že toto ustanovenie nemožno na štátnozamestnanecké vzťahy založené podľa
zákona č. 400/2009 Z. z. aplikovať, keďže možnosť jeho použitia nevyplýva z § 120 zákona č. 400/2009
Z. z. a definovanie konkrétnych podmienok ponukovej povinnosti v štátnozamestnaneckých vzťahoch

vyplýva zo špeciálnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 400/2009 Z. z. V okolnostiach prípadu
nemožno ani akceptovať argumenty žalovaného, že žalobca neuzavrel so žalovaným písomnú dohodu
o preložení štátneho zamestnanca do služobného úradu ministerstva podľa § 31 ods. 2 zákona č.
400/2009 Z.z., následkom čoho služobný úrad ministerstva nemohol konať tak, že by žalobcovi ponúkol
niektoré z voľných pracovných miest v rámci svojho rezortu, pretože ani z predloženého záznamu z

osobného pohovoru z 21.3.2013, možnosť uzavretia takejto dohody žalobcovi ponúknutá nebola, keď v
rámci jeho priebehu bolo len vtedajším prednostom obvodného úradu konštatované, že Obvodný úrad
K. nemá možnosť žalobcu zaradiť na výkon štátnej služby.

6. K nároku na náhradu mzdy v nezastavenej časti konania súd mal za preukázané, že žalobca

preukázateľne požiadal listom zo dňa 12.07.2013, aby ho ďalej žalovaný zamestnával., čím došlo
k splneniu podmienku na uplatnenie nároku na náhradu mzdy podľa zákona č. 400/2009 Z.z.. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal k 20.03.2013 určený funkčný plat vo výške 744,50
eur mesačne (č.l. 444). Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že mu mal byť do platového výmeru
započítaný aj príplatok za riadenie, keďže výkon pôvodnej funkcie vedúceho zamestnanca skončil k

31.12.2012 podľa § 38 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z., t.j. ex lege a do tejto funkcie nebol do
dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru znovu vymenovaný. V dôsledku valorizácie
platových taríf v období od 01.01.2014 do 31.12.2014 by mu mal patriť funkčný plat 767,- eur, v období
od 01.01.2015 do 31.06.2015 - 784,- eur, v období od 01.07.2015 do 31.12.2015 funkčný plat 791,50 eur
a napokon v období od 01.01.2016 do 30.12.2016 funkčný plat 826,50 eur. Pri výpočte náhrady mzdy

(funkčného platu) patriacej žalobcovi v období od 15.4.2011 do 31.3.2012 súd vychádzal z ustanovenia
§ 114 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. a za použitia § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. z primeranej
subsidiárnej aplikácie § 79 Zákonníka práce a na neho naviazaného § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka
práce. Na základe údajov poskytnutých Centrom podpory O., oddelenia miezd a platov bol zistený
pravdepodobný priemerný hodinový zárobok použiteľný pre výpočet náhrady mzdy. Vychádzajúc zo

zistených priemerných hodinových zárobkov použiteľných pre výpočet náhrady mzdy v zmysle § 134
Zákonníka práce následne súd vypočítal pre každý mesiac, za ktorý žalobca náhradu mzdy požadoval
jej výšku a to vynásobením zisteného priemerného hodinového zárobku použiteľného pre jednotlivé
kalendárne štvrťroky s počtom pracovných hodín, za ktoré by bol v jednotlivých mesiacoch (dňoch)
požadovaného obdobia plat dôvodný. Do dňa 3.11.2013 nemal žalobca nárok na náhradu mzdy/platu,

nakoľko pre trvajúcu ochrannú dobu bol považovaný za zamestnaného a patrilo mu nemocenské
vyplácané Sociálnou poisťovňou. Keďže k reálnemu skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo
až k 3.11.2013, náhrada mzdy patrila žalobcovi od nasledujúceho dňa, t.j. 4.11.2013 až do žalobcom
požadovaného dátumu, t.j. do 16.7.2016. Rozsah náhrady mzdy za obdobie od 1. júna 2014 do
31. októbra 2014 súd priznal mesačne v sume 703,69 eur, keďže v takomto rozsahu bola náhrada

žalobcom požadovaná (na základe čiastočného späťvzatia žaloby z 13.1.2020) zohľadňujúc sumu
poberaného príspevku za opatrovanie, ďalej sumu 2 952,- eur predstavujúcu vyplatené odstupné
a sumu 439,29 Eur predstavujúcu náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, zastávajúc názor, že
dôsledkom určenia neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru, štátnozamestnaneckýpomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá, a preto nebol dôvod na výplatu odstupného a náhrady
mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Súčasne v mesiacoch november 2014 až júl 2016 súd znižoval vyššie
vypočítanú náhradu mzdy aj o sumy mesačne vyplácaného príspevku za opatrovanie. Súd ustálil, že

žalobca má za obdobie od 4.11.2013 do 16.7.2016 celkovo nárok na náhradu mzdy v sume 18 567,81
Eur. Rovnako má žalobca nárok aj na úrok z omeškania zo špecifikovaných mesačných nárokov, a to
vždy od 11. dňa v kalendárnom mesiaci, po mesiaci, za ktorý náhrada mzdy žalobcovi patrí, keďže medzi
stranami bolo nesporné, že výplatný termín funkčného platu bol dohodnutý do 10. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Tento úrok z omeškania je však dôvodný len v sadzbe o 5% vyššej, ako je

sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s tou - ktorou mesačnou čiastkou
náhrady mzdy, pretože v danom prípade ide o pracovnoprávny vzťah, na ktorý sa pri neupravených
otázkach analogicky aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý v § 517 odkazuje na úpravu
výšky úroku z omeškania obsiahnutú v § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z..
Argumentáciužalovanéhozameranúnanepriznanienáhradymzdyzaobdobieprevyšujúce12mesiacov
za použitia § 79 ods. 2 prvej vety, súd nepovažoval za dôvodnú. Nestotožnil sa s názorom, že pokiaľ by

žalovaný žalobcovi umožnil prácu, tento by do výkonu štátnej služby aj tak nemohol nastúpiť vzhľadom
napotrebuzabezpečeniaopatrovaniablízkejosobyazistenúmierujejfunkčnejporuchy.Vtejtosúvislosti
uzavrel, že žalobca túto potrebu členov svojej blízkej rodiny mohol v prípade umožnenia výkonu práce
riešiť aj iným spôsobom, a to či už zabezpečením opatrovania inou osobou alebo využitím iných
sociálnych služieb poskytovaných vo verejnom sektore. Z dokazovania však nepochybne vyplýva, že v

posudzovanom období mal žalobca reálne nižší príjem, než aký by dosahoval z výkonu práce v neplatne
skončenom štátnozamestnaneckom pomere a že ako osoba v preddôchodkovom mal reálne sťaženú
možnosť uplatniť sa na trhu práce, obzvlášť pri potrebe riešenia sociálnej situácie sťaženej potrebou
zabezpečenia opatrovania blízkej osoby. Ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods.

1 Zákonníka práce, a aby sa tak vyplatilo konať protiprávne (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo 14.9.2011 ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6CoPr/1/2016 z 15.11.2016). Vo zvyšnej časti, na ktorú sa v priebehu konania učinené čiastočné
späťvzatie žaloby nevzťahovalo, súd žalobu zamietol. Keďže podaním z 13.1.2020 zobral žalobca
žalobu čiastočne späť v rozsahu ním uplatneného nároku na zaplatenie náhrady mzdy a žalovaný voči

tomuto čiastočnému späťvzatiu nevzniesol žiadne námietky, súd v späťvzatej časti konanie o nároku
na náhradu mzdy zastavil.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP tak. Žalobca si v konaní uplatnil dva nároky, a to nárok na určenie neplatnosti výpovede

zo štátnozamestnaneckého pomeru (úspech žalobcu v konaní v rozsahu 50 %) a nárok na náhradu
mzdy pôvodne v sume 30 520,75 Eur s príslušenstvom, resp. po čiastočnom späťvzatí žaloby v sume
27 297,98 Eur s príslušenstvom. V druhom nároku bol žalobca čiastočne úspešný v rozsahu 18 567,81
Eur, čo pri podiele 50% na tento žalobou uplatnený nárok predstavuje jeho úspech v rozsahu 30,42%
(18 567,81 Eur z 30 520,75 Eur) a neúspech v rozsahu 19,58% (11 952,94 Eur z 30 520,75 Eur), teda

čistý úspech v rozsahu 10,84%. Nedôvodné uplatnenie vyššieho nároku na náhradu mzdy si žalobca
zapríčinil sám, keď pri žalobou uplatnenom nároku nezohľadnil vyplácaný príspevok za opatrovanie a
vyplatenie odstupného a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, preto súd aplikoval ust. § 256 ods.
1 CSP. Žalobca bol celkovo v konaní prevažne úspešnejší a súd mu podľa § 255 ods. 2 CSP priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,84 % (50% + 10,84%).

8. Proti výrokom I., II. a V. tohto rozsudku podal žalovaný v zákonnom stanovenej lehote odvolanie
namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), ako
aj nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Navrhol
rozsudokvnapadnutejčastizrušiťavrátiťvecsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie,

alternatívne rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Žalovaný nesúhlasil s názorom
súdu o tom, že v období od 0.01.2013 do 30.03.2013 mal žalovaný voľné dve štátnozamestnanecké
miesta. Miesta boli len štatisticky vedené ako voľné. V skutočnosti na tieto miesta boli vyhlásené
výberové konania, ktoré už prebehli (Obvodný úrad K.), resp. prebiehali (Obvodný úrad J. G. I.) v súlade
so zákonom o štátnej službe. K dátumu dania výpovede bol žalobca dočasne práceneschopný a nebolo

možné s ním uskutočniť osobný pohovor. Žalobca sa vrátil do práce po ukončení práceneschopnosti
dňa 21.03.2013, kedy boli obidve pracovné miesta zablokované z dôvodu prebiehajúcich výberových
konaní. Výberové konanie má určitý postup, ktorý musí spĺňať všetky náležitosti podľa zákona o štátnej
službe. Už prebiehajúce výberové konania nemohol žalovaný prerušiť. Preto postup súdu považuje zaarbitrárny a nespravodlivý. Súd za nosný dôkaz považoval listinu žalovaného o tabuľkových voľných
miestach, pričom žalovaný preukázal, že na uvedené miesta sa už uskutočnili, resp. prebiehali výberové
konania. Žalovaný nemohol prerušiť výberové konania dňom 21.03.2013, kedy žalobca nastúpil do

práce po skončení práceneschopnosti. V tom čase Obvodný úrad K. už uskutočnil výberové konanie
(27.02.2013) a na Obvodnom úrade J. G. I. prebiehalo výberové konanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa
26.03.2013, pričom žiadosti o zaradenie do výberového konania bolo možné podať do 11.03.2013, teda
ku dňu 21.03.2013 pracovné miesta už voľné neboli. Súd sa mal odkloniť od tohto prílišného formalizmu
s poukazom na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.08.2017. Na záver žalovaný uviedol, že

zmena výroku I. rozhodnutia má za následok zmenu rozhodnutia aj v ostatných napadnutých výrokoch,
teda ak odvolací súd rozhodne, že žalovaný skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom platne,
zamietne žalobu aj v časti náhrady mzdy a úrokov z omeškania a rozhodne o trovách konania.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o tom, že
štátnozamestnanecké miesta boli obsadené, nakoľko tieto sa obsadzujú až uzatvorením pracovnej

zmluvy, čo sa v danom prípade nestalo. Nie je dôležité, či na obsadenie štátnozamestnaneckého miesta
bolo vyhlásené výberové konanie. Ak zamestnávateľ nechcel pozíciu ponúkať, bolo potrebné, aby bola
rozhodnutímzamestnávateľazrušená,tedanebolavorganizačnejštruktúrezamestnávateľa.Vystavenie
napr. akceptačného listu budúcemu zamestnancovi nie je dôvodom, aby zamestnávateľ považoval
pozíciu za obsadenú. Povahu akceptačného listu riešil Najvyšší súd SR v rozsudku 3MCdo 14/2010, v

ktorom uviedol, cit.: „akceptačný list nemohol vyvolať pracovnoprávne účinky, ani v zmysle obsadenia
pracovného miesta“. Je zrejmé, že voľné štátnozamestnanecké miesta u žalovaného neboli obsadené,
nakoľko žalovaný so žiadnym z uchádzačov neuzatvoril pracovnú zmluvu a skutočnosť, že žalovaný
vyhlásil výberové konania na voľné štátnozamestnanecké miesta, nie je dôvodom, aby tieto miesta boli
považované za obsadené, čo potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR. Navrhol, aby odvolací súd

rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v jeho napadnutých
výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust.

§ 470 ods. 1 a 2 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie
je dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. V odvolaní žalovaný namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo precízne v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre
posúdenie predmetnej sporovej veci. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vychádzal

aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza, a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primeranerozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a

obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že
ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu navrhnutého
stranami sporu, žiadne ďalšie dôkazy strany na preukázanie svojich tvrdení nenavrhli, a súd z takto
zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a
správne odôvodnil. Žalovaný v odvolaní argumentoval tými istými námietkami, ktoré uvádzal už v konaní
pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a pre zdôraznenie dodáva.

15. Podľa § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 01.01.2013, služobný
úrad môže dať zamestnancom výpoveď, ak štátneho zamestnanca, ktorý bol odvolaný z funkcie
vedúceho zamestnanca podľa § 37 ods. 1 alebo ods. 3 písm. a) alebo ktorého funkcia vedúceho

zamestnanca sa skončila na základe zákona podľa § 38, nemožno zaradiť na vykonávanie štátnej
služby na štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29),
pretože služobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá, a štátny zamestnanec sa nedohodne
so služobným úradom inak.

16. Podľa § 38 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákona o štátnej službe v znení účinnom ku dňu 01.01.2013,
vykonávanie funkcie vedúceho zamestnanca sa skončí dňom zrušenia služobného úradu. Písomné
potvrdenie o skončení vykonávania funkcie podľa odseku 1, ktoré vydá vedúci úradu, obsahuje údaj
o dni, ku ktorému sa vykonávanie funkcie skončilo, a o dôvode skončenia; v prípade skončenia
vykonávaniafunkciepodľaodseku1písm.b)písomnépotvrdenievydávedúciúraduvslužobnomúrade,

na ktorý prejdú práva a povinnosti zrušeného služobného úradu.

17. Podľa § 39 ods. 1 Zákona o štátnej službe, v znení účinnom ku dňu 01.01.2013, štátneho
zamestnanca v stálej štátnej službe, ktorý bol odvolaný z funkcie vedúceho zamestnanca podľa §
37 alebo ktorého funkcia vedúceho zamestnanca sa skončila na základe zákona podľa § 38, zaradí

služobný úrad s jeho súhlasom na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto v tom
istom odbore štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 29), ak sa štátny zamestnanec nedohodne so
služobným úradom inak.

18. Podľa § 48 ods. 1 až 3 Zákona o štátnej službe, v znení účinnom ku dňu 01.01.2013, ak je

daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba
je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva mesiace. Výpovedná doba začína
plynúťodprvéhodňakalendárnehomesiacanasledujúcehopodoručenívýpovedeaskončísauplynutím
posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Počas plynutia výpovednej doby možno štátneho
zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a) až f), trvale preložiť v služobnom

úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca podľa
prvej vety, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.

19. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca ako zamestnanec vykonával u žalovaného
ako zamestnávateľa na základe služobnej zmluvy zo dňa 01.01.2011 funkciu hlavný radca, v

odbore stála štátna služba, s miestom výkonu štátnej služby Obvodný úrad K.. Výpoveďou zo
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. c) zákona č. 400/2009 Z.z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, žalovaný skončil štátnozamestnanecký
pomer so žalobcom. Dôvod výpovede žalovaný vymedzil tak, že zákonom č. 345/2012 Z.z. o niektorých
opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od

01.01.2013 došlo k zrušeniu obvodného úradu ako samostatného služobného úradu a k prechodu práv a
povinností zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov obvodného úradu podľa zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov na Služobný úrad Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky. Na základe tejto právnej skutočnosti došlo u žalobcu k skončeniu vykonávaniafunkcie vedúceho zamestnanca a v zmysle personálneho rozkazu Ministerstva vnútra SR č. XXX/
XXXX zo dňa 07.12.2012, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2013, žalovaný vo výpovedi uviedol, že
Obvodný úrad K. nemá možnosť zaradiť žalobcu na výkon štátnej služby, lebo nemá k dispozícii voľné

žiadne štátnozamestnanecké miesto, ktoré by žalobcovi mohol ponúknuť. Teda výpoveď bola daná z
dôvodu, že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a že zamestnanec nie je
ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol, pričom splnenie tejto
ponukovej povinnosti musí v konaní preukázať zamestnávateľ. Súd prvej inštancie správne postupoval,
ak splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky skúmal z hľadiska dodržania ponukovej povinnosti zo

strany žalovaného, t.j. či zamestnávateľ disponoval voľným pracovným miestom v čase dania výpovede
žalobcovi. Zo správy Ministerstva vnútra SR zo dňa 30.03.2020 súd mal za preukázané, že v období
01.03.2013 do 30.03.2013 boli voľné dve štátnozamestnanecké miesta vyhovujúce žalobcovi podľa
stanovených kritérií, a to miesto: vedúci organizačného odboru Obvodného úradu J. G. I. a vedúci
organizačného odboru Obvodného úradu K.. Obidve voľné miesta boli neobsadené počas obdobia od
01.01.2013 do 30.03.2013 (č.l. 343). Teda v čase dania výpovede existovala možnosť zaradiť žalobcu

na vykonávanie štátnej služby v tom istom odbore štátnej služby (1.02 - Kancelária predstaviteľa štátnej
moci) a v tej istej funkcii (hlavný radca) a nesplnením tejto ponukovej povinnosti žalovaným neboli
ku dňu 21.03.2013 splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe pre
danie výpovede žalobcovi. Rovnako v čase dania výpovede žalobcovi nebola ponúknutá ani možnosť
dočasného vymenovania do funkcie vedúceho odboru na zastupovanie vedúceho zamestnanca v úrade,

a to do času vymenovania vedúceho odboru na základe výsledkov výberového konania.

20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávne vyvodený právny názor súdu a nesprávne zistený
skutkový stav súdom prvej inštancie vo vzťahu k splneniu si ponukovej povinnosti vyplývajúcej mu
z ustanovenia § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe, odvolací súd poukazuje na priebeh konania

a dokazovania, výsledkom ktorého bolo dostatočne hodnoverné preukázanie skutočností a okolností
relevantných z hľadiska rozhodovania o merite veci.

21. Tiež obsah záznamu o ústnom pohovore žalobcu u žalovaného v súvislosti so skončením jeho
štátnozamestnaneckého pomeru (č.l. 49 spisu) zo dňa 21.03.2013 nasvedčuje tvrdeniu žalobcu, že

žalovaný mu pred doručením výpovede neponúkol žiadne štátnozamestnanecké miesto a obsahom
písomného záznamu je len stručné konštatovanie, že Obvodný úrad K. ku dňu 21.03.2013 nemá žiadne
voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by žalovanému mohol ponúknuť. Z jeho obsahu zároveň
nevyplýva, že by žalovaný mal snahu a vôľu hľadať iné možné alternatívy s cieľom predísť skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru, prípadne viesť dialóg so žalobcom o prípadnej možnosti preloženia

na iné štátnozamestnanecké miesto, prípadne aj na iný služobný úrad. Z dikcie ustanovenia § 47
písm. c) Zákona o štátnej službe pritom vyplýva, že služobný úrad môže dať zamestnancovi výpoveď z
tohto zákonného dôvodu až ako poslednú alternatívu, pokiaľ nemá pre neho iné štátnozamestnanecké
miesto v tom istom odbore a na tú istú funkciu. Práve dikcia takto koncipovaného zákonného
predpokladu možnosti dania výpovede zo strany zamestnávateľa nasvedčuje výkladu, že sledovaným

účelom bolo viesť účastníkov štátnozamestnaneckého pomeru k aktívnemu vedeniu dialógu, hľadaniu
iných možností, aby napriek zrušeniu pôvodného štátnozamestnaneckého miesta, bolo možné udržať
štátneho zamestnanca v služobnom pomere.

22. Rozhodujúcou pri ponukovej povinnosti je skutočnosť, či sa daná pracovná pozícia nachádza v

organizačnej štruktúre zamestnávateľa, pričom musí byť vedená ako neobsadená. Za obsadenú sa
považuje pracovná pozícia, na ktorú budúci zamestnanec podpísal pracovnú zmluvu, hoci s neskorším
dátumom nástupu do práce. Nie je pritom podstatné, či na obsadenie pracovného miesta prebieha
výberové konanie, alebo či už bolo výberové konanie ukončené. Pracovné miesto sa považuje za
obsadené len vtedy, ak medzi zamestnávateľom a budúcim zamestnancom bola podpísaná pracovná

zmluva. Pokiaľ pracovná zmluva podpísaná nebola, miesto sa považuje za voľné a zamestnávateľ
má možnosť zamestnanca dotknutého organizačnou zmenou na ňom zamestnávať. Ak žalovaný ako
zamestnávateľ v konaní nepredložil zmluvy preukazujúce, že pracovné miesta, na ktoré boli vyhlásené
výberové konania (vedúci odboru Odvodného úradu J. G. I. vedúci odboru Obvodného úradu K.) boli
už osadené, t.j. že došlo k podpísaniu zmluvy, možno uzavrieť, že voľné štátnozamestnanecké miesta

obsadené neboli.

23. Preto tvrdenie žalovaného, že v čase výpovede nemal k dispozícii žiadne voľné
štátnozamestnanecké miesta, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť neobstojí, rovnako ako argumentžalovaného, že tieto miesta boli len štatisticky vedené ako voľné miesta. Vychádzajúc dôsledne
z koncepcie, ako aj konkrétnych znení Zákona o štátnej službe však je zrejmé, že tieto
štátnozamestnanecké miesta žalovaný žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe,

ponúknuť mohol, a to jednak s poukazom na znenie ustanovenia § 47 písm. c) Zákona o štátnej
službe, ktoré terminologicky nerozlišuje štátnozamestnanecké miesto v dočasnej a stálej štátnej službe,
a jednak s poukazom na znenie ustanovení § 17 ods. 3 písm. b) a § 36 ods. 1 Zákona o štátnej službe.
Dočasná štátna služba je obsadzovaná na určitú dobu, a to buď na zastupovanie štátneho zamestnanca
počas určitých prekážok brániacich výkonu štátnej služby, alebo do obsadenia tohto miesta štátnym

zamestnancom v stálej štátnej službe (§ 17 ods. 3 písm. b)).

24. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný vykonáva svoju pôsobnosť na celom
území Slovenskej republiky, čo značne rozširuje jeho možnosti ponúknuť voľné štátnozamestnanecké
miesta. Žalovaný sústreďoval všetky informácie týkajúce sa obsadenosti a personálnej koncepcie s
celoštátnouplatnosťouajetakneakceptovateľné,ževčasevýpovede,žalobcovineponúkoljedinévoľné

miesto v rozsahu svojej územnej pôsobnosti.

25. S poukazom na uvedené, odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť pred daním výpovede z dôvodu podľa ustanovenia § 47
písm. c) Zákona o štátnej službe a neponúkol žalobcovi žiadne štátnozamestnanecké miesto, ktoré

mal v čase dania výpovede k dispozícii bez právnej relevancie, či išlo o štátnozamestnanecké miesta
neobsadené, alebo obsadené dočasne štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, časovo
výslovne v služobných zmluvám ohraničenej do momentu obsadenia týchto štátnozamestnaneckých
miest štátnymi zamestnancom v stálej štátnej službe, pričom neponúkol ani žiadnu inú alternatívu, napr.
stálym preložením na iné štátnozamestnanecké miesto, a to ani v priebehu plynutia výpovednej doby.

Výpoveď daná žalobcovi, ako štátnemu zamestnancovi v stálej štátnej službe dňa 21.03.2013 z dôvodu
podľa ustanovenia § 47 písm. c) Zákona o štátnej službe je preto neplatná a štátnozamestnanecký
pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá (I. výrok).

26. Správne sú aj následné právne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý s poukazom na ustanovenie §

79 ods.1 Zákonníka práce rozhodol o povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi náhradu funkčného
platu a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi funkčný plat z dôvodu neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru za obdobie od 04.11.2013, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy
bola ukončená práceneschopnosť žalobcu do 16.07.2016 v sume 18 567,81 eur s príslušenstvom..
Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne odvolacie dôvody týkajúce sa priznanej výšky

náhrady mzdy a obdobia, za ktoré bola žalobcovi náhrada mzdy priznaná, odvolací súd sa aj v tejto časti
rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a výrok II. rozsudku považuje
za vecne správny.

27. Správnemu výroku o určení neplatnosti výpovede (výrok I.) a výroku o náhrade mzdy (výrok II.)

zodpovedá aj správny výrok o trovách konania (výrok V.). Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý ani v odvolacom konaní úspech nemal.
V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).