Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5919201220
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5919201220.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci
žalobkyne: Mgr. H. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., S. X, zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom,
so sídlom Bratislava, Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,

advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 12.870,00
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k.
9Cpr/12/2019-332 zo dňa 08.04.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 12.870,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 07.08.2016
do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol
tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť vo výške
stanovenejsamostatnýmuznesenímžalovaný.Svojerozhodnutiezdôvodnilspoukazomnaustanovenia
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (§ 23a ods. 1), Zákonníka práce (§ 10 ods. 2, § 118 ods. 1, §

9 ods. 1), Obchodného zákonníka (§ 131, § 191 ods. 1), resp. Občianskeho zákonníka (§ 37 ods.
1, § 517 ods. 2), ako aj internú smernicu spoločnosti R. R., a.s. s názvom Politika odmeňovania
R. R., a.s. účinnej od 01.03.2014. Konštatoval, že žalobkyňa ako pracovníčka spoločnosti R. bola
zaradená do programu udržania zamestnancov spoločnosti v procese jej predaja a určená jej bola
odmena za mimoriadne výkony pre vedúcich pracovníkov R. R., a.s. Dňa 28.07.2016 predstavenstvo
spoločnosti prijalo rozhodnutie č. 110/2016, ktorým schválilo výplatu špecifického výkonnostného
bonusu vybraným kľúčovým zamestnancom. Na základe tohto rozhodnutia bol žalovanej doručený list

predstavujúci potvrdenie o sume a dátume výplaty zo dňa 28.07.2016. Dňa 19.12.2016 podľa zápisnice
zo zasadnutia predstavenstva R. R., a.s. vyplynulo, že došlo k prijatiu uznesenia, ktorým bolo schválené
zrušenie rozhodnutia predstavenstva spoločnosti č. 110/2016 zo dňa 28.07.2016. K zavŕšeniu predajnej
transakcie akcií spoločnosti R. R., a.s. (na spoločnosť Penta Investments) došlo dňa 29.07.2016.
Žalobkyni tak okrem mzdy vznikol nárok na odmenu za vykonanú prácu v súvislosti s jednorazovým
programom pre vybraných zamestnancov R. R. spojený s kľúčovými indikátormi výkonnosti vzťahujúcimi

sa na práve prebiehajúcu transakciu predaja, pričom nie je vopred zrejmé, či budú splnené požadované
kľúčové indikátory výkonnosti a aké práce a v akom rozsahu mali byť v tejto súvislosti vykonané. V
tejto súvislosti došlo k rozhodnutiu predstavenstva o vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusužalobkyni v celkovej výške 21.450,00 Eur, ktorý vo výške 60 % - v sume 12.870,00 Eur mal byť vyplatený
po zavŕšení predajnej transakcie a vo výške 40 % za rok 2015 o tri roky s termínom výplaty v roku 2019.
Podľa názoru súdu prvej inštancie momentom vydania rozhodnutia o priznaní výkonnostného bonusu

vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie bonusu vo výške a v lehotách uvedených v tomto rozhodnutí. Súd
sa tak stotožnil so žalobou a vyhovel návrhu na zaplatenie žalovanej sumy v celom rozsahu s tým, že
priznalajúrokzomeškaniavsúladesust.§517ods.2OZvspojenísNariadenímvládySRč.87/1996Z.
z. Súd sa zaoberal aj námietkami žalovaného a dospel k záveru, že oznámenie o priznaní mimoriadneho
výkonnostného bonusu žalobkyni zo dňa 28.07.2016 bolo podpísané predsedom predstavenstva a

členkou predstavenstva, t.j. osobami oprávnenými konať v mene zamestnávateľa (podľa výpisu z
obchodného registra). Uvedený právny úkon bol vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto ho súd považoval
za platný v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného úkonu jednoznačne vyplynulo, že
zamestnávateľ priznal žalobkyni mimoriadny výkonnostný bonus za individuálne úsilie v procese predaja
za ním uvedených podmienok. Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že plnenie by malo
povahutzv.zlatýchpadákovscieľomzabezpečiťvybranýmčlenommanažmentubankypomernevysoký

mimoriadny príjem. Súd uviedol, že o priznaní bonusu bolo rozhodnuté až dňa 28.07.2016, avšak celý
procestýkajúcisatohtoprogramu(predaja)začalminimálnerokpredtým,pričomnákladypredpokladané
stýmitoodmenamibolivyčíslenéužvpredmetnejprezentácii(20.07.2015).Žalobkyňavykonávalapráce
nad rámec svojich pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ktoré súviseli s procesom
predaja akcií R. R., a.s., keď výsledky tejto práce boli podkladom pre rozhodnutie záujemcu o kúpu

akcií spoločnosti R.. Súd považoval za irelevantné, že dňa 19.12.2016 bolo prijaté rozhodnutie o zrušení
rozhodnutia predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu, keď takéto rozhodnutie
nemôže mať účinky spätne, keď ani Zákon o mzde ani Zákonník práce zrušenie už vzniknutého
nároku na mzdu spätne neupravuje a takéto rozhodnutie vo vzťahu k zamestnancovi nemôže požívať
právnu ochranu. Súd zdôraznil, že priznaním mimoriadneho výkonnostného bonusu sa stal tento nárok

obligatórnym a nemohol byť následne jednostranne zmenený alebo zrušený. Navyše zo zápisnice zo
zasadnutia predstavenstva konaného dňa 19.12.2016 nevyplynul žiadny konkrétny dôvod, na základe
ktorého by došlo k akýmkoľvek pochybnostiam v otázke správnosti rozhodnutia predstavenstva o
priznaní a vyplatení bonusu žalobkyni. Pokiaľ žalovaný poukazoval na neschválenie bonusu dozornou
radou spoločnosti R. R., súd mal za to, že táto námietka nie je dôvodná. Upriamil pozornosť na § 10

ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého právne úkony štatutárnych orgánov zaväzujú zamestnávateľa,
ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. V zmysle Obchodného zákonníka
predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej
mene. Pokiaľ by si teda aj obchodná spoločnosť interne upravila požiadavku schválenia rozhodnutia
predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu dozornou radou, uvedené nie je účinné

vovzťahukzamestnancom.Takétokonanieštatutárnehoorgánubynezaväzovaloibavprípadesplnenia
podmienky prezumovanej v § 10 ods. 2 ZP. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa mala
vedomosť o chýbajúcom schválení právneho úkonu (priznania bonusu) dozornou radou. Žalobkyňa
nemala žiadne kompetencie v rámci riadenia spoločnosti a z jej výpovede vyplynulo, že sa zasadnutí
predstavenstva ani dozornej rady nezúčastňovala a z titulu svojej funkcie nemala vo vzťahu k týmto

orgánom ani žiadne oprávnenia. Žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného na základe uzavretej
pracovnej zmluvy, t.j. bolo jej povinnosťou podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne,
v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Súd ďalej uviedol, že nie je oprávnený
zasahovať do vnútorných pomerov akciovej spoločnosti, okrem v zákonom stanovených prípadoch a za
splnenia zákonom stanovených podmienok (určenie neplatnosti Valného zhromaždenia). Súd sa ďalej

nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že priznanie mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni
bolo v rozpore so Zákonom o bankách, ktorý upravuje odmeňovanie vedúcich zamestnancov tak, že
môže byť odmeňovaný iba základnou zložkou mzdy. Tu súd poukazoval na to, že v zmysle § 23a ods. 1
Zákona o bankách právny predchodca žalovaného, t.j. bývalý zamestnávateľ žalobkyne, v rámci zásad
odmeňovania osôb stanovených v uvedenom zákonnom znení, môže okrem zaručenej pevnej zložky

celkovej odmeny poskytovať aj pohyblivú zložku celkovej odmeny podľa § 23a ods. 2 Zákona o bankách,
ktorá nemusí byť priamo dohodnutá v pracovnej zmluve. Zásady odmeňovania boli prijaté podľa
smernice CRD III (článok X), ktorý upravoval pohyblivú odmenu zamestnancov, ktorí boli vymedzení ako
identifikovanýpersonál,t.j.členoviapredstavenstva,akoajvedúciriadiacizamestnanci(žalobkyňa).Súd
tiež za exces nepovažoval rozhodnutie o priznanej výške bonusu pre žalobkyňu v oznámení o priznaní

a vyplatení bonusu listom zo dňa 28.07.2016 vo výške 32,5 % ročnej základnej odmeny k januáru
2015, čomu v zmysle predmetného listu mala zodpovedať suma 21.450,00 Eur (tomu percentuálne
- 25 %, zodpovedá suma 15.125,00 Eur). Súd uvedený rozdiel nepovažoval za dôvod aplikácie
§ 10 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. dôvod nedobromyseľnosti žalobkyne ohľadne vzniku nároku navýkonnostný bonus vo výške, ktorej sa domáhala v prejednávanom spore. Podľa súdu nie je rozhodné,
v akej výške bol bonus prisľúbený ako zamestnancovi, ale je rozhodné, v akej výške bol konkrétny
mimoriadny výkonnostný bonus priznaný. Samotná žalobkyňa považovala priznanie vyššieho ako

prisľúbenéhomimoriadnehovýkonnostnéhobonusuzaprejavspokojnostizamestnávateľasjejvýkonom
pri realizácii predmetnej obchodnej transakcie. Súd sa tiež vysporiadal s námietkou žalovaného, že
o priznaní a vyplatení bonusu bolo rozhodnuté ešte pred zavŕšením predajnej transakcie, t.j. pred
dňom 29.07.2016. Súd poukazuje na to, že už z formulácie uvedenej v listine predstavenstva zo dňa
28.07.2016 adresovanom žalobkyni bolo uvedené, že do úvahy bol braný kľúčový indikátor úspešného

zavŕšenia obchodu definovaného v podpísanej SPA, teda podľa predstavenstva, ktoré je štatutárnym
orgánom spoločnosti, toto kritérium bolo splnené. V konaní nebolo preukázané ani len tvrdené, že ku dňu
28.07.2016 nedošlo k zavŕšeniu predmetnej transakcie a že po tomto dni mala žalobkyňa vykonať ešte
nejaké práce súvisiace so zavŕšením predaja. Súd považoval tiež za nedôvodnú námietku žalovaného,
že vznik nároku na mimoriadny výkonnostný bonus bol podmienený prácami pre iný subjekt odlišný od
zamestnávateľa žalobkyne (akcionár R. U.). Žalobkyni ako zamestnancovi bola daná ponuka zo strany

zamestnávateľa - štatutárneho orgánu zamestnávateľa, ktorý konal v mene zamestnávateľa v pracovno-
právnych vzťahoch a samotné rozhodnutie o priznaní mimoriadneho bonusu vydal ten istý orgán.
Žalobkyňa teda nevykonávala práce pre iný subjekt ako pre svojho zamestnávateľa práve na jeho pokyn.
Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež súd námietku žalovaného ohľadne vzniku významnej straty pôvodného
zamestnávateľa žalobkyne ako dôvodu nevyplatenia mimoriadneho výkonnostného bonusu. Uvedené

informácie o strate museli byť dozornej rade známe minimálne už v časti roku 2015 a v predchádzajúcich
rokoch známe už v čase schválenia podmienok mimoriadneho výkonnostného bonusu, z čoho možno
vyvodiť, že aj prípadné žalovaným deklarované straty nepovažovala (ako orgán stanovujúci uvedené
podmienky) za významné. Deklarované straty nemôžu byť posudzované ani na ujmu žalobkyne, ktorá
ich titulom svojho pracovného zaradenia nemohla ovplyvniť. O trovách konania rozhodol súd podľa §

255 ods. 1 CSP vzhľadom na úspech strán v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Prostredníctvom
zástupcu žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. Poukazoval na
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Podľa neho konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa súd nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, že
priznaná odmena je v rozpore s kogentnou právnou úpravou odmeňovania bankových zamestnancov
podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Predstavenstvo právneho predchodcu žalovaného pri
priznaní odmeny žalobkyni prekročilo svoje oprávnenie, žalobkyňa s poukazom na § 10 ods. 2 ZP
musela vedieť o prekročení oprávnenia predstavenstva a dozorná rada spoločnosti neschválila výplatu

mimoriadneho výkonnostného bonusu. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to vzhľadom
na to, že nie je relevantná námietka, že nárok na mimoriadny výkonnostný bonus nebol schválený
dozornou radou spoločnosti, schvaľovanie nároku na výplatu mimoriadneho výkonnostného bonusu
bol dlhodobý proces, právny predchodca žalovaného platne priznal žalobkyni nárok na mimoriadny
výkonnostný bonus, žalobkyňa bola ako zamestnankyňa dobromyseľná, že štatutárny orgán neprekročil

svoje oprávnenie pri priznaní nároku na mimoriadny výkonnostný bonus a nebola zamestnankyňou vo
vedúcej pozícii, a to, že odmena mohla byť podľa predložených dôkazov priznaná aj vo výške 32,5
%. Dôvodil tiež tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd
konštatoval, že žalobkyňa preukázala existenciu nároku vzhľadom na úspešné zavŕšenie predajnej
akcie,jejzvýšenépracovnéúsiliepripráciprežalovaného(resp.jehoprávnehopredchodcu)aexistenciu

rozhodnutia predstavenstva o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu v uplatnenej výške.
Uvedené závery nemožno akceptovať. Mimoriadny výkonnostný bonus mal byť žalobkyni priznaný v
nadväznosti na predaj majoritného počtu akcií spoločnosti R. R., a.s. Akcie vlastnil akcionár R. U., ktorý
ich odplatne previedol novému akcionárovi Penta Investments. Záver súdu prvej inštancie, že nadpráca
žalobkyne mala byť vykonaná v prospech obchodnej spoločnosti R. R., a.s., je preto skresľujúci a

iracionálny. Zvýšené pracovné zaťaženie žalobkyne, ktoré malo byť v prospech pôvodného akcionára,
nemožno stotožňovať s výkonom práce pre žalovaného. Systém mimoriadnych výkonnostných bonusov
mal nepochybne atribúty tzv. zlatých padákov napriek tomu, že žalobkyňa zotrvala u žalovaného aj po
predaji. Žalovaný ako právny nástupca spoločnosti R. R., a.s. nemal v rozhodnom čase žiadny reálny
vplyv na kontrolu alebo priebeh interných procesov, ktoré upravovali odmeňovanie zamestnancov. Tieto

procesy riadili a určovali výlučne samotní (odmenení) riadiaci zamestnanci, ktorý spôsobom „sami sebe“
vytvorili systém mimoriadnych benefitov, ktorých zaplatenia sa žalobkyňa aktuálne domáha. Súd prvej
inštancie vyššie uvedené skutočnosti flagrantne ignoroval, pričom v rozhodnutí sa obmedzil iba na
zjednodušené konštatovanie, že žalobkyňa podľa vlastných tvrdení vykonala nadprácu pre pôvodnéhozamestnávateľaatentozáväzokprešielnanovéhozamestnávateľa.Mimoriadnyvýkonnostnýbonusmal
súdprvejinštancieskúmaťprimárnevovzťahukimperatívudobrýchmravov(článok2Zákonníkapráce),
ktorý napriek námietke žalovaného vôbec nezohľadnil. V prejednávanom súdnom spore súd prvej

inštancie zjavne tendenčne favorizoval žalobkyňu, keď jej tvrdený nárok skúmal iba z pozície ochrany
slabšej strany, avšak nezohľadnil negatívne dopady na žalovaného. V súlade so Zákonom o bankách,
ktorý upravuje aj odmeňovanie zamestnancov zodpovedných za riadenie rizík v stanovách spoločnosti,
ktoré bezpochyby sú interným predpisom zamestnávateľa, došlo k ich porušeniu, či už pri prijatí
rozhodnutia predstavenstvom dňa 16.06.2015, keď absentoval súhlas všetkých členov predstavenstva,

resp. nebol udelený riadny súhlas dozornej rady R. R., a.s. Pochybenie obdobné bolo aj pri rozhodnutí
predstavenstva zo dňa 08.12.2015, resp. 28.07.2016. Súd prvej inštancie tiež nehodnotil námietky
žalovaného s ohľadom na ich relevanciu podľa Obchodného zákonníka. Namiesto toho konštatoval,
že mu neprináleží skúmať rozhodnutia orgánov právneho predchodcu žalovaného. Obmedzil sa len
na konštatovanie, že Zákon o mzde ani Zákonník práce zrušenie už priznaného nároku neumožňujú
(zrušenie predchádzajúcich rozhodnutí predstavenstva rozhodnutím zo dňa 19.12.2016). Nesprávny je

záver súdu aj v tom, že mimoriadny výkonnostný bonus nie je v rozpore so Zákonom o bankách, keď
odmeňovanie vedúcich zamestnancov banky je striktne regulované zákonom. Ide o kogentnú verejno-
právnu úpravu, ktorá nepripúšťa odklon na zmluvnom základe a už vôbec nie je jednostranným úkonom
predstavenstva. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti žiadal odvolaniu vyhovieť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP a
postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalovaný, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné
dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri zhodnotení dôkazov na strane jednej, ako aj prijatými

právnymi závermi na strane druhej.
6. K jednotlivým dôvodom odvolania tak súd len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie poznamenal nasledovné: V tomto prípade súd posudzoval dôvodnosť nároku žalobkyne
na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorý bol priznaný zamestnancovi právnym
predchodcom žalovaného listom zo dňa 28.07.2016. Predtým bol zamestnanec oslovený na plnenie

úloh, ktoré boli nad rámec jeho pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy a sľúbená
bola odmena - bonus v prípade úspešného zavŕšenia predajnej transakcie (prevod akcií banky). Medzi
stranami bolo nesporné, že predajná akcia bola viac-menej zavŕšená 29.07.2016. Odvolací súd sa
tiež stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že ide o variabilnú a nenárokovateľnú zložku mzdy, na
ktorú žalobcovi ako zamestnancovi vznikol nárok na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa

o jej priznaní za prácu, ktorú vykonával podľa pokynov a na žiadosť zamestnávateľa. Hoci žalobkyňa
bola vedúcim zamestnancom, podliehala riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorý
bol oprávnený podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovno-právnych vzťahoch robiť právne úkony
za zamestnávateľa. Týmto štatutárnym orgánom zamestnávateľa bolo predstavenstvo (§ 191 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka). Pôsobnosť štatutárneho orgánu, v danom prípade predstavenstva,

zahŕňa jednak rozhodovanie o záležitostiach vo vnútri spoločnosti, ako aj konanie spoločnosti navonok
voči tretím osobám, spôsob, akým je štatutárny orgán oprávnený konať v mene spoločnosti, konať
zo zákona, ako aj zo zakladajúceho dokumentu spoločnosti a je zapísaný v obchodnom registri.
Tento spôsob konania je však záväzný len pre konanie navonok voči tretím osobám. Pokiaľ by
aj takýto spôsob konania nebol pri právnych úkonoch v pracovno-právnych vzťahoch naplnený,

voči zamestnancovi vyvoláva právne účinky. Pokiaľ bol aj výkonnostný bonus ako nenárokovateľná
zložka mzdy, rozhodnutím štatutárneho orgánu zamestnávateľa o jeho vyplatení z 28.07.2016, vznikla
žalobkyni ako zamestnancovi nárokovateľnosť na jeho výplatu. Pokiaľ predstavenstvo pri priznaní
tohto nároku nepostupovalo v súlade s internými predpismi spoločnosti, prípadne nebol vyžiadanýsúhlas dozornej rady, táto skutočnosť môže vyvolať zodpovednostné vzťahy medzi členmi štatutárneho
orgánu a samotnou spoločnosťou. Zamestnávateľa voči zamestnancovi však takýto akt predstavenstva
ako štatutárneho orgánu konajúceho v pracovno-právnych vzťahoch zaväzuje. Žalovaný pritom

neprodukoval v konaní také dôkazy, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že štatutárny orgán
prekročil právnym úkonom v pracovno-právnych vzťahoch svoje oprávnenie a zamestnanec o tom vedel
alebo musel vedieť. Žalobkyňa nebola členom štatutárneho orgánu spoločnosti a nepodieľala sa na
schvaľovaní odmeny. Argumentácia, že procesy riadili a určovali riadiaci zamestnanci, ktorí sami sebe
vytvorili systém mimoriadnych benefitov, tak neobstojí. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nešlo

o výkon práce pre zamestnávateľa, ale o výkon práce v prospech pôvodného akcionára spoločnosti R.
U.. Je nepochybné, že žalobkyňa vykonávala činnosť na základe rozhodnutia a pokynov predstavenstva
„jej spoločnosti“ ako štatutárneho orgánu. Zároveň tiež o priznaní odmeny rozhodol ten istý štatutárny
orgán (nie inej spoločnosti). Odvolací súd tiež nezistil skutočnosti, pre ktoré by bolo dôvodné uplatnený
nárok nepriznať pre jeho rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti konštatuje, že každá sporová
strana má povinnosť tvrdenia a tvrdenia dôkazu. Väčšina skutočností, ktoré sú obsahom odvolania,

je len v rovine tvrdení bez toho, aby žalobca predložil o týchto skutočnostiach do času koncentrácie
konania, t.j. do vyhlásenia dokazovania za skončené, relevantné dôkazy. Z obsahu spisu nevyplývajú
žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo dôvodné prijať záver, že uplatňovaný nárok je v rozpore s dobrými
mravmi. Pokiaľ odvolateľ namietal rozpor priznaného nároku so Zákonom o bankách, je možné súhlasiť
len s jeho tvrdením, že mimoriadny výkonnostný bonus, ktorého zaplatenia sa domáhala žalobkyňa,

nemožno považovať za súčasť základnej zložky mzdy, nemožno ale súhlasiť s ďalším tvrdením, že
nemalaniatribútynegarantovanejpohyblivejzložkyodmeny.Práveakonegarantovanúpohyblivúzložku
mzdy tento nárok vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Nepochybne v danom prípade išlo o motivačnú
pohyblivú zložku, ktorej výška nebola garantovaná a bola závislá na rozhodnutí štatutárneho orgánu. Až
rozhodnutím predstavenstva sa tento nárok stal právne nárokovateľný.

7. Na základe takto zistených skutočností je potom možné konštatovať, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, výsledky
vykonaného dokazovania a poukázal aj na právne predpisy, ktorých obsah aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v
súlade s § 220 CSP zdôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov voči
žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).