Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 10, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/65/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113221522
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6113221522.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Jamriškovej PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu
ČKD Blansko Holding, a. s., so sídlom Gellhornova 1, 678 18 Blansko, Česká republika, IČ: 277 04 271,
právne zast. JUDr. Oktavián Kocián, advokát so sídlom Příkop 6, 604 20 Brno, Česká republika proti
žalovanému RAILTECH SK, s.r.o., so sídlom Bernolákova 27, 968 01 Nová Baňa, IČO: 36 627 291 v
konaní o zaplatenie 54.832,09 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č. k. 23Cb/19/2016-196 zo dňa 17. apríla 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 23Cb/19/2016-196 zo dňa 17. apríla 2020 p o

t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie v časti o zaplatenie 10.500 Eur s príslušenstvom
zastavil, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 44.332,09 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,05 % ročne zo sumy 44.332,09 Eur od 10.08.2013 do zaplatenia a žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 61,60%.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal vydania
platobného rozkazu, ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 54.832,09 Eur spolu
s príslušenstvom a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že žalovaný v
rokoch 2010 a 2011 vystavil pre žalobcu faktúry, ktoré mu žalobca dobrovoľne uhradil, no žalobca neskôr
pri kontrole zistil, že faktúry boli uhradené omylom, preto vyzval žalovaného na vrátenie poukázaných
peňažných prostriedkov z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného
prijatím plnenia bez právneho dôvodu.

3. Dňa 26.01.2016 vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz č. k. 64Rob/285/2013-52, ktorým
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom.

4. Okresný súd uviedol, že proti doručenému platobnému rozkazu podal žalovaný odôvodnený odpor,
v ktorom s poukazom na § 105 v spojení s § 85 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica a uviedol, že

na konanie je príslušný Okresný súd Žiar nad Hronom. Žalovaný ďalej na svoju obranu vzniesol voči
uplatnenému nároku námietku premlčania a uviedol, že pokiaľ žalobca vyvodzuje z úhrady predmetných
faktúr uhradených v období od 08.10.2010 do 18.04.2012 nárok na vrátenie ním zaplatených súm z
titulu bezdôvodného obohatenia, tak k údajnému bezdôvodnému obohateniu mohlo dôjsť len okamihomvykonania úhrady zo strany žalobcu. Žalovaný pritom poukázal na § 107 Občianskeho zákonníka a mal
za to, že návrh podaný dňa 12.08.2013 napadol na súd po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, vzhľadom na čo by bol uplatnený nárok vo výške 32.468,-Eur premlčaný. Žalovaný na svoju

obranu ďalej uviedol, že celý uplatnený nárok neuznáva a považuje ho za neexistujúci s poukazom
na to, že ním vystavené faktúry boli vystavené oprávnene za služby poskytnuté v prospech žalobcu.
Jednalo sa o služby technického poradenstva a sprostredkovania obchodu, v obchodnom vzťahu
medzi žalobcom a konečným zákazníkom spoločnosťou ALSTOM HYDRO France, resp. ALSTOM
POWER HYDRO. Obchodný vzťah bol od počiatku, t.j. od roku 2005 sprostredkovaný prostredníctvom

žalovaného, pričom celá spolupráca sa odvíjala od „PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT“
zo dňa 24.06.2005 (v ďalšom texte len „Dohoda o spolupráci“ alebo „PPA“), ktorá bola uzavretá
medzi žalobcom a pánom Y., jediným spoločníkom žalovaného. Podľa tejto Dohody o spolupráci mal
pán H. právo postúpiť svoje práva a povinnosti vyplývajúce z Dohody o spolupráci na akúkoľvek
spoločnosť v rámci jeho podnikania, k čomu aj došlo a pán H. postúpil svoje práva a povinnosti na
žalovaného, ktorého bol jediným spoločníkom. Samotná spolupráca ďalej prebiehala medzi žalobcom a

žalovaným, čo potvrdzujú všetky nasledovné úkony (objednávky, dohody, faktúry, úhrady, elektronická
komunikácia a pod.), ako aj list žalobcu týkajúci sa inventarizácie jeho záväzkov voči žalovanému k
31.12.2012. Za poskytnuté služby žalovaný postupne vystavoval faktúry, ktoré boli zo strany žalobcu
bez akýchkoľvek námietok uhrádzané. Počas spolupráce došlo k úhrade celkom 26 faktúr, v celkovej
hodnote takmer 200.000,-Eur, pričom predmetom všetkých faktúr boli tzv. „engineering costs“, teda

odmeny za služby poskytnuté v zmysle Dohody o spolupráci, ktorá ich stanovovala v rozpätí od 10 %
do 20 % z tržieb žalobcu za sprostredkovaný predaj tovaru. V dodatku zo dňa 25.08.2008 k Dohode
o spolupráci bola výška odmeny spresnená na 2,5 % až 6 %, v závislosti na hodnote konkrétnej
sprostredkovanej zákazky, ktorej výška bola vo vzťahu k jednotlivým projektom písomne odsúhlasovaná,
a to formou písomných dohôd uzavretých priamo so žalovaným. Tieto odmeny boli viazané na konkrétne

projekty a v ich rámci boli žalovaným fakturované čiastkovo, čo je v súlade s článkom 5 Dohody o
spolupráci. Z toho vyplýva, že žalobca počas celej doby trvania obchodného vzťahu vedel, že existuje
prepojenie pána Y. H. so žalovaným a akceptoval skutočnosť, že služby technického poradenstva a
obchodného sprostredkovania sú mu poskytované prostredníctvom žalovaného. Žalobca mal z činnosti
žalovaného nesporný prínos, nakoľko mu žalovaný zabezpečil tržby sprostredkovaním obchodného

vzťahu s konečnými zákazníkmi. Žalovaný uviedol, že nerozumie dôvodom, pre ktoré s odstupom
času považuje žalobca vykonané úhrady za poukázané omylom. Uvedené platí o to viac, že pred tým
žalobca v rámci toho istého právneho vzťahu uhradil žalovanému celkom 26 faktúr, bez akýchkoľvek
námietok, pričom platnosť Dohody o spolupráci žalobca nikdy nespochybnil, ale naopak, odstúpením od
nej zo dňa 02.05.2013 deklaroval jej dovtedajšiu záväznosť. Na svoju obranu uviedol, že podľa článku

16 predmetnej dohody je daná právomoc a príslušnosť rozhodovať všetky spory medzi žalobcom a
žalovaným vyplývajúce z Dohody o spolupráci Obchodný súd vo Viedni, preto žiadny súd v Slovenskej
republike nemá právomoc a príslušnosť vo veci konať.

5. Okresný súd uviedol, že žalobca sa podaním zo dňa 30.03.2016 k odporu vyjadril, že argumentácia

žalovanéhonijakonepreukazujeoprávneniežalovanéhovystaviťfaktúryzasprostredkovanie.Vznesenú
námietku žalovaného označil za nedôvodnú s poukazom na § 397 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého je premlčacia doba 4 ročná, a to tak objektívna, ako aj subjektívna. Námietku miestnej
nepríslušnosti nechal na posúdenie súdu a s námietkou nedostatku právomoci nesúhlasil, nakoľko sa
nejedná o spor vzniknutý z uvedenej zmluvy.

6. Okresný súd Banská Bystrica, po posúdení vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti, postúpil dňa
09.05.2016 konanie na Okresný súd Žiar nad Hronom.

7. Uznesením č.k. 23Cb/19/2016-103 zo dňa 21.09.2018 okresný súd konanie zastavil pre nedostatok

právomoci. Potom, čo bolo uznesenie o zastavení konania napadnuté odvolaním žalobcu, Krajský
súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 43Cob/12/2019-124 zo dňa 18.07.2019 napadnuté uznesenie o
zastavení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca po predložení dokladov zo strany žalovaného žalobca doručeným súdu dňa 18.12.2019

zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 10.500,-Eur s príslušenstvom späť, a žiadal konanie o tejto
časti zastaviť. Jednalo sa o čiastku uhradenú žalobcom, ktorú mu vyúčtoval žalovaný tromi faktúrami
č.11008-945 zo dňa 26.08.2010 vo výške 4.200 Eur, č. 11012-982 zo dňa 10.12.2010 vo výške 3.150 Eur
a č. 11104-1033 zo dňa 11.04.2011 vo výške 3.150 Eu. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca naďalejzotrval na uplatnenom nároku na zaplatenie sumy 44.332,09 Eur s príslušenstvom. Žalovaný podaním
zo dňa 16.01.2020 s čiastočným späťvzatím žaloby v sume 10.500 Eur s príslušenstvom súhlasil.

9. Okresný súd uviedol, že v podaní doručenom súdu dňa 03.02.2020 žalobca zotrval na žalobe o
zaplatenie 44.332,09 Eur s príslušenstvom a uviedol, že tak ako zmluva o partnerstve zo dňa 24.06.2005
(myslel tým Dohodu o spolupráci, t.j. PPA), tak aj jej dodatok zo dňa 25.08.2009 zdôrazňujú, že výška
provízie bude za každý jednotlivý obchodný prípad dohodnutá medzi stranami zvlášť a písomne. To sa
v prípade faktúr, ktoré zostali predmetom konania po čiastočnom späťvzatí, a ktoré odkazujú na projekt

„Kavsak“ nestalo. Žalobca ďalej uviedol, že argumentácia žalovaného, že provízia bola dojednaná
dodatkom zo dňa 25.08.2009 sa nezakladá na pravde, lebo v tomto dodatku o akcii „Kavsak“ nie je
žiadna zmienka. V mailoch, ktoré predložil žalovaný vystupujú tri rôzne subjekty - SCID Engineering,
Railtech SK a pán Y. H. bez toho, aby bolo zrejmé kto, a z akej pozície za žalovaného vystupuje. Nie
je naviac ani zrejmé, voči komu sa tak deje, keď žalobca vznikol až dňa 11.10.2006, zatiaľ čo zmluvnou
stranou v zmluve o partnerstve zo dňa 24.06.2005 bola spoločnosť ČKD Strojírny, a.s., IČ: 26238624.

Okrem toho poukázal žalobca na skutočnosť, že na Obchodnom súde vo Viedni žalovaný uplatnil nárok
na províziu vo výške 67.608,-Eur s príslušenstvom z projektu „Salamonde“, pričom zmluva o partnerstve
zo dňa 24.06.2005 vymedzuje v článku 17 pôsobnosť zmluvy na projekty vo Francúzku a jeho okolí,
avšak Portugalsko (projekt „Salamonde“) a samozrejme ani Turecko (projekt „Kavsak“) sa nachádzajú
mimo pôsobnosť tejto zmluvy, ktorá na ne nedopadá.

10. Okresný súd zrekapituloval, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.02.2020 uviedol, že päť faktúr
v celkovej výške 44.332,09 Eur, ktoré zostali predmetom konania, sa týkajú projektu „Kavsak“. K
tomuto projektu bol dňa 25.08.2009 uzatvorený dodatok, čím je daná zrejmá súvislosť tohto projektu s
PPA (Dohodou o spolupráci zo dňa 24.06.2005). Výška provízie bola určená pomerne, podľa hodnoty

zákazky, od 2,5 % do 6 % z objemu kontraktu. Aj tento dodatok bol uzatvorený priamo pánom H.m
s tým, že je v ňom výslovne uvedené jeho právo delegovať (postúpiť) práva a povinnosti z neho
vyplývajúce na spoločnosť v rámci jeho podnikateľskej skupiny. Oznámenie o postúpení bolo urobené
v procese komunikácie o konkrétnych zákazkách pre zákazníka ALSTOM, čo vyplýva napr. z dohody
medzi žalobcom a žalovaným o určení odplaty pre obchody týkajúce sa zákazníka ALSTOM zo dňa

12.07.2005 a z viacerých predložených mailov a zápisov, kde už je zmieňovaný priamo žalovaný.
Následne vystavil faktúry žalovaný a žalobca prijatím a zaplatením faktúr túto skutočnosť evidentne
akceptoval. Dôkazom je aj skutočnosť, že všetky pohľadávky z daného projektu evidoval vo svojom
účtovníctve výlučne žalovaný, t.j. nie pán H., ani žiadny iný subjekt v rámci jeho podnikateľskej skupiny.
Samotný kontrakt na projekt „Kavsak“ bol medzi žalobcom a zákazníkom uzatvorený 30.10.2009. Objem

kontraktu bol 1.112.000,-Eur, pričom sa jednalo o dodávku 3 sád tovaru označeného ako „Butterfly
type main inlet valve“. Mailová komunikácia bola za žalovaného uskutočňovaná pánom P. V., osobou
poverenou pánom H.m viesť obchodnú a technickú komunikáciu. Vyjadrenie žalovaného obsahuje
chronologicky usporiadaný prehľad komunikácie a základných rozhodujúcich skutočností. Žalovaný
ďalej uviedol, že z dodatku k PPA vyplýva nárok na výšku provízie pre žalovaného v sume 54.920,-

Eur, ktorý bol fakturovaný celkom 6 faktúrami, pričom 5 z nich sú faktúry, ktoré žalobca zaplatil a teraz
sa domáha vrátenia platby z titulu bezdôvodného obohatenia v súčte 44.332,09 Eur, poslednú šiestu
faktúru č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 na sumu 10.587,80 Eur žalobca nezaplatil, hoci ju odsúhlasil
ako svoj záväzok ku dňu 31.12.2012 (listom na č.l. 63 spisu). Zo skutočnosti, že záväzky žalobcu
sú v liste odsúhlasené priamo voči žalovanému je zrejmé, že žalobca považoval priamo žalovaného

za obchodného partnera a akceptoval faktúry vystavené žalovaným. Nakoľko vyššie uvedená faktúra
č. 11107-1090 nebola žalobcom uhradená, uplatnil si žalovaný nárok na jej zaplatenie voči žalobcovi
v rámci procesnej obrany. Žalovaný ďalej poukázal na značný časový odstup medzi zaplatením
faktúr a domáhaním sa vydania bezdôvodného obohatenia, hoci od zaplatenia prebehli minimálne
tri inventarizácie, pričom záväzok z faktúry č. 11107-1090 odsúhlasil k 31.12.2012 ako svoj záväzok

týkajúci sa projektu „Kavsak“ voči žalovanému, mailovú komunikáciu a mechanizmus pre výpočet výšky
provízie, časovú súvislosť medzi platbami prijatými žalobcom od zákazníka a faktúrami vystavenými
žalovaným, skutočnosť, že odmena za sprostredkovanie nebola žalobcovi fakturovaná žiadnym iným
subjektom, t.j. ani pánom H.m, ani iným subjektom z jeho podnikateľskej skupiny. Poukázal pritom aj
na všeobecnú dohodu žalobcu so žalovaným o určení výšky odmeny za projekty týkajúce sa zákazníka

ALSTOM zo dňa 12.07.2005, z ktorej vyplýva výška provízie 10 % z hodnoty sprostredkovanej zmluvy.
V takom prípade by provízia predstavovala sumu 111.200 Eur, pričom nárok na jej doplatenie uplatnil
v rámci procesnej obrany. K namietanému nedostatku právomoci uviedol, že neuhradenú províziu z
projektu„Salomonde“vcelkovejvýške67.608Eur,ktorájepredmetomžalobyžalovanéhovočižalobcovivedenej na Obchodnom súde vo Viedni, pôvodne uplatnil na súde v Belforte vo Francúzsku a tento
súd vydal dňa 30.09.2014 rozhodnutie, podľa ktorého má byť tento spor rozhodovaný Obchodným
súdom vo Viedni v súlade s PPA. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný domnieva, že Krajský súd v

Banskej Bystrici postupoval nesprávne, ak preskúmaval, či bola dohoda o voľbe právomoci uvedená v
PPA založená platne, keďže o tejto veci už právoplatne rozhodol súd v Belforte, a preto zotrval aj na
námietke nedostatku právomoci. V závere žalovaný vyjadril presvedčenie, že zo strany žalobcu ide o
svojvoľnéanedôvodnépopieranienárokovžalovaného,bezreálnejargumentácieadôkazovoexistencii
bezdôvodného obohatenia, pričom dôvodom na radikálnu zmenu názoru žalobcu na oprávnenosť ním

poukázaných platieb, je jednak zmena vlastníka žalobcu v roku 2013 a jednak skutočnosť, že si
žalovaný voči nemu uplatnil nárok na zaplatenie provízie za projekt „Salomonde“. Tvrdenie žalobcu,
že so žalovaným nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu, na základe ktorej by mohli byť faktúry uplatnené v
tomto konaní vystavené, označil žalovaný za nepravdivé a poukázal na to, že ak by žalobca postupoval
dobromyseľne a mal skutočne pochybnosti o oprávnenosti faktúr, mal sa ňou zaoberať v čase prijatia
faktúr a poukázania platieb a žiadať od žalovaného vysvetlenie. Z postupu žalobcu je však zrejmé,

že takúto pochybnosť nemal a len účelovo napáda už uzatvorené obchodné prípady. Takéto konanie
žalovaný označil za konanie v príkrom rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nemôže
požívať právnu ochranu.

11. Okresný súd v rozhodnutí uviedol podstatné vyjadrenia strán a svedkov. Uviedol, že žalobca

vo výpovedi zotrval na podanej žalobe v znení po čiastočnom späťvzatí žaloby. Naďalej zotrval na
tvrdeniach spochybňujúcich oprávnenosť vystavených a zaplatených faktúr v celkovej výške 44.332,09
Eur. Poukázal na to, že dohodu o spolupráci podpísal iný subjekt, a to pán H., nie žalovaný, pričom
zmluva bola teritoriálne vymedzená na Francúzsko a susediace štáty. K tvrdeniu žalovaného o cesii tejto
zmluvy uviedol, že hoci zmluva predpokladala možnosť cesie, k cesii nakoniec nedošlo, o čom by mal

byť ako zmluvná strana informovaný. Svedčí o tom aj skutočnosť, že dodatok v roku 2009 podpísal opäť
pán H.. Keďže žalovaný nepreukázal vznik zmluvy ani cesiu z pána H. na žalovaného, nebol oprávnený
faktúry vystaviť. Žalovaný vo svojej výpovedi zotrval na svojich tvrdeniach a žiadal žalobu zamietnuť.
Na preukázanie svojich tvrdení za účelom obrany predložil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa
25.03.2020 a oznámenie o započítaní pohľadávky zo dňa 27.03.2020.

12. Čiastočné zastavenie konania odôvodnil okresný súd tým, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie
10.500,-Eur s príslušenstvom späť, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti podaním zo dňa
16.01.2020 súhlasil.

13. K námietke žalovaného ohľadne nedostatku právomoci súdu okresný súd uviedol, že Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43Cob/12/2019-124 zo dňa 18.07.2019 a v ňom vyslovenými
právnymi závermi, bol okresný súd po vydaní predmetného zrušujúceho uznesenia v ďalšom priebehu
konania s poukazom na § 391 ods. 2 CSP viazaný. Okresný súd preto na túto námietku už nemohol
prihliadnuť. Zároveň uviedol, že o skutočnostiach, ktoré žalovaný uviedol v podaní zo dňa 28.02.2020 v

súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu v Belforte zo dňa 30.09.2014, mal žalovaný vedomosť už počas
odvolacieho konania o odvolaní žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania zo dňa 21.09.2018, avšak
tietoskutočnostižalovanýnenamietal,pričomexistenciaosobitnejdohodyoprávomocisúduiného štátu,
ktorá by vylučovala právomoc slovenských súdov a zaväzovala by strany sporu preukázaná nebola.

14. Okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia primárne zaoberal námietkou premlčania nároku žalobcu,
ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Poukázal na obchodnoprávny charakter vzájomného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným a uviedol, že nakoľko k plneniu a vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v
súvislosti s podnikateľskou činnosťou strán sporu, vzniknutý vzťah z bezdôvodného obohatenia súd
posúdil ako vzťah obchodnoprávnej povahy, na ktorý v súlade s ustálenou súdnou praxou (rozsudok

Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1ObdoV5/2008, publikovaný v odbornom časopise Zo súdnej praxe pod
číslom 61/2010) aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, podľa ktorého (§ 497)
je premlčacia doba v obchodno-záväzkových vzťahoch 4 ročná. Keďže k zaplateniu faktúr (plneniu)
došlo v období od 08.10.2010 do 18.04.2012, je zrejmé vzhľadom na dátum uplatnenia žaloby na súde
(12.08.2013), k uplynutiu premlčacej doby pred uplatnením práva na súde nedošlo.

15. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca žalovanému
skutočne zaplatil sumu 54.832,09 Eur na základe 8 predložených faktúr. Žalobca v konaní poprel
dôvodnosť vystavených faktúr, a preto žiadal poskytnuté platby vrátiť z titulu plnenia bez právnehodôvodu. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca žalovanému uhradil celkovú sumu
54.832,09 Eur, avšak právny dôvod plnenia bol v konaní preukázaný len pri 3 faktúrach v celkovej
výške 10.500,-Eur, ktoré boli vystavené na základe predloženej osobitnej písomnej dohody o vyplatení

provízie (Agreement for payment of commisions zo dňa 20.05.2010 pre projekt „Alqueva 2“) uzavretej
medzi stranami sporu, na základe čoho zobral žalobca v tejto časti žalobu späť. Pri zostávajúcich
5 faktúrach v celkovej výške 44.332,09 Eur právny dôvod ich plnenia v konaní preukázaný nebol.
Hoci žalovaný vo svojej obrane namietal, že k ich vystaveniu a vyplateniu došlo na základe dohody o
vyplatení provízie uzavretej v nadväznosti na uzavretú PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatok zo dňa

25.08.2009, toto tvrdenie žalovaného nebolo v konaní preukázané, keďže žalovaný v konaní nepredložil
osobitnú písomnú dohodu podpísanú stranami sporu pre projekt „Kavsak“, na ktorý odkazovalo 5
zostávajúcich faktúr. Tvrdenie žalovaného, že výšku provízie medzi stranami sporu pri projekte „Kavsak“
upravovala PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatok zo dňa 25.08.2009 sa vykonaným dokazovaním
nepotvrdilo. Uvedené zmluvné dokumenty odkaz na projekt „Kavsak“ vôbec neobsahujú. V prípade
PPA, t.j. Dohody o výhradnom partnerstve zo dňa 24.06.2005 sa jedná o rámcovú dohodu, ktorá bola

uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a pánom Y.m H.m, ktorá v článku 5 písm. b/ odkazovala
na osobitne písomne dohodnutú províziu v rozpätí medzi 10 % až 20 %, ktorá mala byť dohodnutá
pred zaslaním cenovej ponuky klientovi. Dodatkom zo dňa 25.08.2009 bolo zmenené rozpätie na 2,5
% až 6 % v závislosti od objemu kontraktu. Na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti tu bolo opätovne
dohodnuté, že provízia musí byť dohodnutá a potvrdená pre každú jednotlivú objednávku písomne

oboma zmluvnými stranami, ktorými boli žalobca a pán Y. H.. Tvrdenie žalovaného, že výška provízie
vyplýva z uzatvoreného dodatku nebolo preukázané, a to aj s poukazom na skutočnosť, že účastníkom
dohody PPA a jej dodatku nebol žalovaný, t.j. jej účastníkmi neboli strany sporu, ale žalobca, resp.
jeho právny predchodca na jednej strane a na druhej strane pán Y. H., čo mal súd preukázané aj
predloženou výpoveďou tejto zmluvy zo dňa 02.05.2013, ktorú žalobca adresoval pánovi Y.vi H.vi ako

druhej zmluvnej strane. Pečiatka žalovaného na dohode PPA skutočnosť, že zmluvnou stranou bol
žalovaný nepreukazuje, keďže z dvoch ďalších dokumentov (Dodatku zo dňa 25.08.2009 a výpovede
dohody PPA zo dňa 02.05.2013) má súd preukázané, že zmluvnou stranou uvedenej dohody nebol
žalovaný, ale pán Y. H.. Túto úvahu súdu podporuje aj záver vyslovený odvolacím súdom, ktorý za
stranu dohody PPA nepovažoval žalovaného, ale pána Y. H.. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie

žalovaného, že výška provízie vyplýva z dohody medzi žalobcom a žalovaným o určení odplaty pre
obchody týkajúce sa zákazníka ALSTOM zo dňa 12.07.2005, keďže uvedenú dohodu strany sporu
neuzavreli, ale so žalovaným ju uzavrela spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a. s., pričom jej obsah
bol zmenený práve dodatkom zo dňa 25.08.2009. Ani tvrdenie žalovaného, že oprávnenosť účtovania
provízie vyplýva z dodatku k PPA, z ktorého mu vyplýva nárok na výšku provízie v sume 54.920 Eur

okresný súdnemalpreukázané,nakoľkožalovanýžiadnyvýpočetprovízievpriebehukonanianeuviedol
a takáto výška provízie z uvedených dokumentov nevyplýva.

16. Okresný súd upozornil, že ani tvrdenie žalovaného o postúpení práv a povinností z uzavretej dohody
PPA zo dňa 24.06.2005 a jej dodatku zo dňa 25.08.2009 z pána Y. H. na žalovaného nebolo v konaní

preukázané. Predložené oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 25.03.2020 na č.l. 183 a 186 túto
skutočnosť nepreukazuje. Okresný súd zároveň vyhodnotil toto oznámenie vyhotovené dňa 25.03.2020
v Belforte vo Francúzku, obsahujúce scan podpisu pána Y. H. ako nedôveryhodné, nakoľko jeho obsah,
odkazujúci na skutočnosť, že k postúpeniu práv a povinností z uzavretej dohody PPA zo dňa 24.06.2005
na žalovaného došlo ako sa uvádza „bezprostredne po jej uzavretí“, čo je v rozpore s predložený

dodatkom zo dňa 25.08.2009, uzavretým pánom Y.m H.m, ako aj výpoveďou tejto dohody zo dňa
02.05.2013, ktorá bola adresovaná pánovi Y.vi H.vi. Medzi stranami pritom nebolo sporné, že dodatok
uzavreli žalobca a pán Y. H., ani to, že výpoveďou zo dňa 02.05.2013 adresovanou pánovi Y.vi H.vi
ako druhej zmluvnej strane, došlo k platnému ukončeniu zmluvného vzťahu založeného dohodou PPA
zo dňa 24.06.2005. Existencia osobitnej písomnej zmluvy o postúpení, preukazujúca postúpenie práv

a povinností súvisiacich s projektom „Kavsak“ z pána Y. H. na žalovaného, preukázaná nebola. Takáto
zmluva by pritom v zmysle dohody PPA musela byť uzavretá do 12 mesiacov, t.j. do 24.06.2006. Keďže
dodatok v roku 2009 podpisoval pán Y. H., je zrejmé, že k postúpeniu práv nedošlo. Z vykonaných
dôkazov súd dospel k záveru, že obsah oznámenia o postúpení zo dňa 25.03.2020 je v rozpore s
predloženým dodatkom zo dňa 25.08.2009 k dohode PPA, ako aj jej výpoveďou zo dňa 02.05.2013,

nakoľko v čase uzavretia dodatku, ako aj v čase ukončenia zmluvného vzťahu založeného Dohodou o
spolupráci zo dňa 24.06.2005 boli zmluvnými stranami žalobca a pán Y. H., nie žalovaný.17. K námietkam žalovaného okresný súd uviedol, že žalovaný v celom priebehu konania, a to
ani po vyslovení predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP na pojednávaní
dňa 04.03.2019, pri ktorom súd poukázal na to, že predloženou dohodou o vyplatení provízie zo

dňa 20.05.2010, uzavretou medzi stranami sporu bol preukázaný právny dôvod plnenia len pri troch
faktúrach, súvisiacich s projektom „Alqueva 2“, pri ktorých zobral žalobca žalobu späť, avšak pri
zostávajúcich piatich faktúrach nebol právny dôvod plnenia preukázaný, keďže žalovaný nepredložil
osobitnúpísomnúdohoduovyplateníprovíziezaprojekt„Kavsak“,pričomdruhánímpredloženádohoda
zo dňa 22.08.2006 sa týkala celkom iného projektu „Chancy Pougny“ č.050802.1630/XJ, nepredniesol

tvrdenie o existencii obdobnej písomnej dohody o vyplatení provízie za projekt „Kavsak“, na ktorý
odkazujú faktúry, ktoré zostali po čiastočnom späťvzatí predmetom konania, ani existenciu takejto
osobitnej písomnej dohody medzi stranami sporu nepreukázal. Súd poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný
poprel tvrdenie žalobcu, že poskytnuté plnenia v celkovej výške 44.332,09 Eur boli poukázané bez
právneho dôvodu, keďže nedošlo medzi stranami sporu k uzavretiu dohody, ktorá by plnenia zakladala,
dôkazné bremeno o dôvodnosti plnenia zaťažovalo v konaní žalovaného, ktorého povinnosťou bolo

v súlade s § 167 CSP uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré
sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a v konaní preukázať právny dôvod
plnenia a opodstatnenosť vystavených faktúr. S poukazom na článok 5b dohody PPA odkazujúci na
osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie okresný súd prihliadol aj na obchodnú prax zavedenú
medzi žalobcom a pánom Y.m H.m, v zmysle ktorej bola provízia účtovaná faktúrami vystavenými

na základe osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie, uzavretej so žalovaným. Predložená
mailová dokumentácia preto právny dôvod plnenia nepreukazuje. Keďže žalovaný dôkazné bremeno
ohľadne opodstatnenosti vystavenia piatich faktúr v celkovej výške 44.332,09 Eur neuniesol, dostal
sa tak žalovaný pri svojej obrane do dôkaznej núdze a súd dospel k záveru, že plnenia poskytnuté
žalovanému zo strany žalobcu, ktorými došlo k uhradeniu piatich vystavených faktúr, ktoré zostali po

čiastočnom späťvzatí žaloby predmetom konania, predstavuje na strane žalovaného plnenie poskytnuté
bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto žalobe v tejto časti vyhovel
a žalovaného s poukazom § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaviazal na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu.

18. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj obranu žalovaného založenú na tvrdeniach o započítaní
vzájomných pohľadávok uvedenú v jeho podaní zo dňa 28.02.2020, a to tak vo vzťahu k jeho tvrdeniu
o existencii pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 na sumu 10.587,80
(správne má byť 10.587,90) Eur, ktorá nebola žalobcom uhradená, a ktorá nie je predmetom konania,
ako aj vo vzťahu k jeho tvrdeniu o existencii nároku na doplatenie odmeny do výšky 10 % z hodnoty

zákazky realizovanej pre zákazníka ALSTOM, pričom podľa výslovného vyjadrenia žalovaného na
pojednávaní dňa 04.03.2020 boli tieto tvrdenia prednesené len ako procesná obrana proti podanej
žalobe, a nie ako vzájomná žaloba žalovaného voči žalobcovi. Započítanie pohľadávok je totiž podľa
§ 580 a § 581 Občianskeho zákonníka v spojení s § 358 až § 363 Obchodného zákonníka jedným zo
zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací

úkon nepopiera pohľadávku, voči ktorej svoj započítací úkon smeruje. Žalovaný však v priebehu celého
konania popieral žalobcom uplatnenú pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom podľa
žalovaným predloženého oznámenia o započítaní zo dňa 27.03.2020 na č.l. 187 spisu dokonca na
započítanievočitýmto,podľažalovanéhoneexistujúcimpohľadávkamztitulubezdôvodnéhoobohatenia
získaného plnením na základe predložených faktúr žalovaného, žalovaný na započítanie uplatnil svoje

pohľadávky vyplývajúce z týchto identických faktúr, čo nie je právne možné. Úkonom zo dňa 27.03.2020
teda k započítaniu nedošlo, pričom tento úkon súd posúdil ako absolútne neplatný, a to nielen vo
vzťahu k prvým 5 faktúram, ale aj k faktúre č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011, ktorá nebola žalobcom
uhradená a nie je predmetom konania, nakoľko ani pri tejto faktúre nebol preukázaný právny dôvod jej
vystavenia, keďže v konaní súd nemal preukázané tvrdenie žalovaného o postúpení práv z uzavretej

dohody PPA z 24.06.2005 na žalovaného a rovnako tak žalovaný v konaní nepreukázal existenciu
osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie medzi stranami sporu, na základe ktorej boli žalovaným
vystavené pre žalobcu predložené faktúry. K tvrdeniu žalovaného o odsúhlasení faktúry č.11107-1090
zo dňa 18.07.2011 žalobcom ku dňu 31.12.2012 okresný súd uviedol, že toto odsúhlasenie má len
evidenčný charakter. Aj keby mu súd priznal účinky uznania záväzku podľa § 323 Obchodného

zákonníka, podstatou uznania záväzku je, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v
uznávanom rozsahu v čase uznania trval. Vykonaným dokazovaním však okresný súd dospel k záveru
o nepreukázaní právnych dôvodov pre vystavenie faktúr pri projekte „Kavsak“ zo strany žalovaného, čím
došlo k vyvráteniu tejto vyvrátiteľnej právnej domnienky. Z uvedených dôvodov okresný súd preto obranužalovaného založenú na absolútne neplatnom započítacom prejave žalovaného zo dňa 27.03.2020, ako
aj jeho obranu založenú na vznesenej kompenzačnej námietke posúdil ako nedôvodnú.

19. Okresný súd po prijatí záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaným, ktorý nepreukázal
existenciu, či už osobitnej písomnej dohody o vyplatení provízie uzatvorenej medzi stranami sporu
pre projekt „Kavsak“ (obdobnej ako tomu bolo pri projektoch „Alqueva 2“ alebo „Chancy Pougny“),
na ktoré odkazuje článok 5 dohody PPA zo dňa 24.06.2005, resp. jej dodatok zo dňa 25.08.2009, v
zmysle ktorých musia byť provízie dohodnuté a potvrdené pre každú jednotlivú objednávku písomne

obomi zmluvnými stranami a po prijatí záveru o nepreukázaní postúpenia oprávnenia pána Y. H.,
vyplývajúceho z uzavretej dohody PPA zo dňa 24.06.2005 v znení dodatku zo dňa 25.08.2009 na
žalovaného vyúčtovať žalobcovi osobitne dohodnutú províziu za projekt „Kavsak“, ďalšie žalovaným
navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov navrhnutých v podaní zo dňa 28.02.2020) nevykonal, nakoľko
vykonanie týchto dôkazov súd nepovažoval za účelné. Okresný súd poukázal na § 185 ods. 1 CSP,
podľaktoréhosúdrozhodne,ktoréznavrhnutýchdôkazovvykoná.Zuvedenéhozákonnéhoustanovenia

jednoznačne vyplýva, že posúdenie návrhov strán na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Súd nie je viazaný návrhmi
strán sporu na vykonanie dokazovania, a nie je povinný vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy.

20. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody okresný súd považoval za nedôvodnú aj obranu

žalovaného založenú na tvrdeniach, že konanie žalobcu je podľa § 265 Obchodného zákonníka v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, vzhľadom na čo nepožíva právnu ochranu, keďže
rozpor s týmto zákonným ustanovením súd nezistil.

21. Keďže existenciu osobitnej dohody o výške úrokov z omeškania okresný súd nezistil, pričom

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná od 10.08.2013 bola vo výške 0,50 % ročne,
okresný súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 10.08.2013
do zaplatenia. Žalovaný sa do omeškania dostal dňom 10.08.2013 potom, ako mu dňom 09.08.2013
uplynula lehota na plnenie stanovená vo výzve žalobcu zo dňa 05.08.2013.

22. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255
CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca
bol v konaní úspešný na 80,85 %, keďže žaloba o zaplatenie 10.500,-Eur nebola podaná dôvodne
(44332,09/54832,09),žalovanýbolúspešnýna19,25%,súdpretopriznalnároknanáhradutrovkonania
úspešnejšiemu žalobcovi, a to v rozsahu 61,60 %, ktorý zohľadňuje pomer úspechu a neúspechu

žalobcu (80,85-19,25).

23. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný v rozsahu výrokov II. a III. a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), e), f) a h) CSP. V odvolaní zopakoval námietky, ktoré vznášal voči nároku
žalobcu pred okresným súdom.

24. Žalovaný uviedol, že v dohode Alqueva je explicitne uvedený odkaz na Zmluvu o spolupráci uzavretú
medzi žalobcom a žalovaným dňa 12.7.2005 (ďalej ako Rámcová dohoda o províziách) a to vyjadrený
slovami: „platby, provízie budú v pomere k zinkasovaným platbám ako je uvedené v našej dohode zo
dňa 12.7.2005“. V Rámcovej dohode o províziách je explicitne uvedené v jej názve: „odkaz realizovaný

k našej podpísanej zmluve o partnerstve“. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že rámcová dohoda o
províziách sa odvoláva na zmluvu o spolupráci podpísanou medzi pánom Y.m H.m a spoločnosťou
ČKD Blansko Strojírny, a.s. zo dňa 24.6.2005 (ďalej ako PPA). Žalovaný má za to, že vyššie uvedený
reťazec potvrdzuje, že žalobca uznal oprávnenosť faktúr a teda aj ich platieb, ktoré vystavil žalovaný
na základe dohody Alqueva, ktorá bola uzatvorená na základe Rámcovej dohody o províziách, ktorá

priamo odkazuje na PPA. Žalobca pritom v konaní akúkoľvek spojitosť faktúr s PPA odmietal a ďalej ju
odmieta voči zvyšným piatim faktúram týkajúcim sa projektu Kavsak. Vzhľadom na uvedené žalovaný
namietol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
z dôkazov dohoda Alqueva, Rámcová dohoda o províziách a PPA nevyvodil žiadny vzájomný súvis a
nedostatočne sa zaoberal ich obsahom.

25. Žalovaný namietol, že okresný súd v rozsudku nevyhodnotil dôkaz predložený žalovaným -
odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavným účtovníkom žalobcu zo dňa 31.12.2012 ako relevantný
dôkaz. Súd dospel k záveru, že uvedený úkon má len evidenčný charakter. Okresný súd ďalejskonštatoval, že ak by aj tomuto úkonu priznal účinky uznania záväzku, išlo by o vyvrátiteľnú právnu
domnienku,ktorábolapodľanázoruokresnéhosúduvyvrátená.Žalovanýnamietol,žezáveryokresného
súdu sú založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom posúdení veci, pretože

predložením tohto dôkazu žalovaný nesledoval dosiahnutie účinku uznania záväzku vo vzťahu k tam
uvedenej pohľadávke, ale poukázal ním na skutočnosť, že z účtovníctva žalobcu vyplýva, že žalobca
sám považoval uhradené faktúry v rámci projektu Kavsak za legitímne náklady a takto ich viedol vo
svojom účtovníctve približne 3 roky. Poukázal na znenie zákona o účtovníctve a na to, že vo faktúre
č. 111071090 je explicitne uvedený právny dôvod jej vzniku, t. j. odkaz na číslo projektu 090303.1130-

XJ-Kavsak. Identický odkaz je aj na zvyšných 5 faktúrach spojených s týmto projektom, ktoré tvoria
základ nároku žalobcu. Okresný súd sa s danou skutočnosťou nezaoberal a nevysporiadal sa s
ňou v odôvodnení rozsudku. Žalovaný zároveň namietol, že neobstojí odôvodnenie okresného súdu,
že písomné odsúhlasenie záväzku hlavnou účtovníčkou spoločnosti Ing. F. B. zo dňa 31.12.2012
má len evidenčný charakter. Takéto vyjadrenie spochybňuje samotnú podstatu a zmysel vedenia
účtovníctva a zdôraznil, že pokiaľ žalobca tvrdí, že faktúry zaplatil omylom, popiera tým vlastné

účtovníctvo a svoje účtovné záznamy. Žalovaný k účtovnému aspektu pre spresnenie uviedol, že
neexistujú žiadne iné subjekty, ktoré by viedli vo svojom účtovníctve pohľadávky, resp. záväzky zo
sprostredkovania obchodného prípadu Kavsak okrem žalobcu a žalovaného. Ak teda vychádzame z
toho, že k sprostredkovaniu došlo, na jeho základe bol obchod uzavretý, boli vystavené faktúry za
sprostredkovanie, ktoré boli následne uhradené okrem jednej je teda zjavné, že nešlo o žiadny omyl

na strane žalobcu. Žalovaný tak namietol, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov písomné
odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavnou účtovníčkou žalobcu dňa 31.12.2012 dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a súčasne tento dôkaz nesprávne právne posúdil, pretože nezohľadnil znenie
zákona o účtovníctve, najmä jeho § 2 ods. 2 a § 7 ods. 1.

26. Žalovaný uviedol, že žalobca počas konania nikdy nespochybnil skutkové tvrdenie žalovaného, že
mu bol v dôsledku aktivity pána H. a jeho spoločnosti sprostredkovaný obchod Kavsak, teda dodávka
tovaru v celkovej hodnote 1.112.000 Eur pre zákazníka ALSTOM HYDRO FRANCE. Toto tvrdenie
teda treba považovať za nesporné. Žalobca rovnako nespochybnil odsúhlasenie záväzkov zo dňa
31.12.2012,ktorésámvykonal.Napriektomu,žežalovanývosvojichpodaniachsaopakovaneodvolával

na sprostredkovanie obchodu Kavsak a na odsúhlasenie záväzkov, žalobca nikdy vo vzťahu k týmto
argumentom vecne nenamietal, čo tiež nasvedčuje tomu, že si je plne vedomý toho, že uvedené
skutočnosti, resp. úkony sú pravdivé. Z pohľadu žalovaného nemôže byť postačujúce na vznik a
preukázanie nároku na bezdôvodné obohatenie samotné tvrdenie, že išlo o omyl. Odkázal pritom
na ust. § 49 a) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon, ktorým je aj prijatie faktúry a

následné vykonanie platby, keďže smerujú k následku v podobe zániku záväzku dlžníka môže byť
považovaný za úkon neplatný z dôvodu podstatného omylu, t. j. tento omyl by mal byť jasne opísaný
a mal by vychádzať zo skutočnosti, ktorá bola pre prijatie faktúr a vykonanie ich úhrad rozhodujúca.
S poukazom na civilistickú teóriu omylu v právnom úkone uviedol, že by išlo o podstatný omyl, keby
nárok zodpovedajúci faktúram vôbec neexistoval, t. j. nezodpovedal by žiadnemu plneniu prijatému

žalobcom. Žalobca si však podľa žalovaného bol vedomý prijatia plnenia zodpovedajúceho fakturovanej
odmene, a preto faktúry uhradil. Skutočnosť, že boli vystavené žalovaným a nie pánom H.m zjavne
žalobca v čase prijatia faktúr a ich uhradenia za omyl nepovažoval. Žalovaný tiež zdôraznil, že ďalšou
podmienkou toho, aby omyl spôsoboval právne následky je skutočnosť, že jeden účastník právneho
úkonu uviedol druhého účastníka do omylu alebo, že daný účastník o omyle druhého účastníka vedel,

prípadne o ňom musel vedieť. Táto podmienka tiež nebola splnená, nakoľko žalovaný bol presvedčený
o svojom práve fakturovať, nakoľko si bol vedomý poskytnutia plnenia, keďže došlo k sprostredkovaniu
obchodu a prijatiu tržby žalobcom. Žiadny iný subjekt odmenu žalobcovi nefakturoval a žalovaný danú
pohľadávku a tržbu získanú jej uspokojením evidoval a naďalej eviduje vo svojom účtovníctve. Žalovaný
uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol

zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí
byť ospravedlniteľný. Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou
ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho
úkonu,nepôjdeoospravedlniteľnýomyl.Aktedažalobcabolvčaseprijatiafaktúravykonaniaichúhradv
omylealebosibolneistýkomuačiichmáplatiť,malžiadať,čiužžalovanéhoalebopánaH.ovysvetlenie,

resp. úpravu. Z vyššie uvedených skutočností je však zrejmé, že žalobca v takomto omyle nebol.

27. Žalovaný uviedol, že podľa právnej teórie aj právnej praxe je bezdôvodné obohatenie konštruované
ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlok bezdôvodnému obohateniu. Ide teda o vzťah medzi dvoma subjektmi, z ktorých jeden musel byť
poškodený v zmysle zmenšenia jeho majetku bez toho, aby na to existoval právny a teda spravodlivý
dôvod a druhý musel byť neoprávnene zvýhodnený v zmysle zväčšenia jeho majetku bez toho, aby na

to existoval právny a teda spravodlivý dôvod. Podľa žalovaného ani jeden z účastníkov konania nespĺňa
vyššie uvedené znaky. V prípade žalobcu nebolo v konaní spochybnené, že mu bol zo strany pána
H. a jeho prepojených subjektov, medzi ktorými je aj žalovaný sprostredkovaný obchod a poskytnuté
technické poradenstvo, na základe ktorého žalobca uzavrel zmluvu so zákazníkom Alston a získal tržby
v celkovej výške 1.112.000 Eur. V prípade žalovaného nedošlo k neoprávnenému zvýhodneniu, nakoľko

všetok majetkový prospech zo sprostredkovaného obchodu získal de facto pán H., ktorý ho smeroval
na žalovaného ako subjekt pod jeho úplnou kontrolou ako jediný spoločník a zároveň konateľ. Žalovaný
je toho názoru, že súd by sa mal pri rozhodovaní sporu zamerať nielen na formálnu stránku právnych
vzťahov medzi stranami, ale najmä na ich obsah v širších súvislostiach a to tak, aby po zohľadnení
všetkých relevantných a v konaní zistených skutočností dospel k rozhodnutiu, ktoré bude spravodlivé.
Opakovane napadol, že súd akceptoval žalobcov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba na

základe jednoduchého tvrdenia žalobcu o tom, že platil určité platby omylom a zrazu zistil, že ich platiť
nemal, pričom absentuje požadovanie základných vysvetlení od žalobcu. Žalovaný uviedol, že žalobca
mal minimálne požadovať, aby hodnoverne vysvetlil prečo uvedené faktúry platil, prečo ich tri roky
evidoval vo svojom účtovníctve, prečo jeho účtovník odsúhlasil záväzok z faktúry, z akého dôvodu a kedy
presne žalobca vykonal kontrolu faktúr a ako dospel k tomu, že boli zaplatené omylom, prečo si uplatnil v

rámci svojho nároku aj vrátenie 10.500 Eur z titulu úhrady faktúru súvisiacich s projektom Alqueva 2 voči
ktorým tiež tvrdil, že ich zaplatil omylom, pričom po predložení dohody Alqueva 2 žalobu v tejto časti vzal
späť. Podľa žalovaného práve z takéhoto správania žalobcu vyplýva nedôveryhodnosť a špekulatívnosť,
hoci nedôveryhodnosť okresný súd paradoxne vytkol práve úkonom žalovaného. Žalovaný má za to, že
žalobca mal vysvetliť aj to, či platil províziu inému subjektu za sprostredkovanie daného obchodu.

28. Žalovaný sa domáhal toho, že výkon práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj pokiaľ
by napĺňal formálne znaky bezdôvodného obohatenia, resp. určité formálne nedostatky vzniknuté pri
vykonávaní jednotlivých právnych úkonov medzi zúčastnenými osobami, by mal byť posúdený v súlade
so zásadami poctivého obchodného styku. Poctivý obchodný styk totiž rozhodne nedovoľuje nechať si

poskytnúť službu, z ktorej má subjekt značný majetkový prospech a následne za ňu nezaplatiť, resp.
zaplatiť a s časovým odstupom zneužiť konštrukciu bezdôvodného obohatenia a žiadať platbu späť.
Podľa žalovaného by súdny výklad a aplikácia práva nemali byť založené len na formalizme, ale aj na
hľadaní spravodlivosti. K problematike právneho formalizmu poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR III.ÚS194/2012.

29. K spôsobu výpočtu sprostredkovateľskej provízie žalovaný namietol, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď tvrdil, že žalovaný v konaní nepredložil žiadny
mechanizmus výpočtu sprostredkovateľskej provízie. Podľa žalovaného mechanizmus výpočtu provízie
bol žalovaným predložený a zreteľne opísaný v bode 8 jeho podania zo dňa 28.2.2020. Zopakoval tiež

tvrdenie z bodu 5. jeho podania zo dňa 28.2.2020, v ktorom žalovaný uviedol časový prehľad e-mailovej
komunikácie medzi zástupcom žalobcu pánom V. a zástupcom žalovaného pánom V.. Žalovaný zároveň
uviedol,ževkonanípredložillenčasťzrozsiahleje-mailovejkomunikácie,sohľadomnanákladyspojené
s úradnými prekladmi. Z uvedeného dôvodu žalovaný ďalšie možné dôkazy, ktoré by sa dali vyvodiť
z elektronickej komunikácie medzi účastníkmi sporu nechal na voľbu súdu. Okresný súd si ich však

nevyžiadal, hoci mohli prispieť k objasneniu skutočného obsahu vzťahov medzi žalobcom a žalovaným.
Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca danú komunikáciu nepoprel ani sa k nej nevyjadril.

30. Žalovaný napadol závery okresného súdu, ktorým poukázal na skutočnosť, že žalovaný v
konaní nepredložil osobitnú dohodu podpísanú stranami sporu pre projekt Kavsak a zároveň obrana

žalovaného, že výška provízie medzi stranami sporu pri projekte Kavsak vyplývala z PPA zo dňa
24.6.2005 a dodatku zo dňa 25.8.2009 sa vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. Uvedené zistenia
okresného súdu označil žalovaný za nesprávne. Opätovne poukázal na podanie zo dňa 28.2.2020.
Uviedol, že v tomto vyjadrení poukázal na časovú súvislosť medzi podpisom dodatku k PPA (25.8.2009)
a podpisom zmluvy medzi žalobcom a zákazníkom na projekte Kavsak (30.10.2009). Tento súvis

je zrejmý podľa jeho názoru aj okresnému súdu ako vyplýva z bodu 41. odôvodnenia rozsudku. Z
uvedených skutočností je zrejmé, že dodatok k PPA sa týka projektu Kavsak, o ktorom v danom čase
strany rokovali. Samotná skutočnosť, že dodatok k PPA v texte neobsahuje výslovný odkaz, že sa
týka projektu Kavsak, tento vzťah nevyvracia. Podľa žalovaného sa súd tiež nezaoberal žalovanýmuvádzanou časovou súvislosťou medzi prijatím platieb od zákazníka ALSTOM z projektu Kavsak a
vystaveniu faktúr za sprostredkovanie zo strany žalovaného. Táto časová súvislosť je žalovaným
opísaná v bode 8. jeho podania zo dňa 28.2.2020 a je zrejmé, že žalovaný svoje faktúry vystavil vždy s

cca mesačným odstupom, čo zodpovedá dobe prijatia platby od zákazníka a je teda v súlade s článkom
5. bod b) PPA.

31. Žalovaný tak namietol záver okresného súdu, že PPA a dodatok k PPA tvorili Rámcovú dohodu a na
základe týchto dokumentov bolo potrebné ešte uzavrieť osobitnú písomnú dohodu ohľadom konkrétnej

výšky provízie. Žalovaný sa naopak domnieva, že ako z PPA, tak aj z dodatku k PPA je možné presne
určiť výšku provízie a túto s ohľadom na objem obchodu presne vypočítať. K tomu nie je potrebné
uzavretie osobitnej dohody. V texte k dodatku PPA je okrem iného uvedené, že tabuľka/spôsob výpočtu
sa automaticky uplatňuje pre každú jednotlivú objednávku ak nebol odsúhlasený iný dokument alebo
zmena iným spôsobom pred prijatím objednávok. Tento text teda nepredpokladá uzatváranie žiadnej
osobitnej dohody o výške provízie, naopak v prípade, ak žiadna dohoda nie je, určuje presnú výšku

provízie práve výpočtom podľa tabuľky.

32. Následne žalovaný v odvolaní opätovne namietol tvrdenie žalobcu, že faktúry zaplatil omylom.
Smeroval k tomu, že za osobitnú písomnú dohodu o provízii možno rovnako považovať aj vystavenie
faktúr, ich doručenie žalobcovi, akceptáciu faktúr žalobcom a ich úhradu. Okrem toho úhrada, ktorá

smeruje ku konkrétnej faktúre uvedením napríklad jej čísla a iných identifikačných znakov je zároveň
uznaním záväzku. Podľa žalovaného tak súdu chýba vysporiadanie sa s touto skutočnosťou, t. j. či
dvojstranný právny úkon, teda vystavenie faktúry jednou stranou a ich prijatie a úhrada druhou stranou
nie je tzv. osobitnou dohodou o výške provízie. V tomto označil žalovaný rozsudok za nedostatočne
odôvodnený,apretonezrozumiteľnýatonajmäpreto,žeokresnýsúdsatoutootázkouvôbecnezaoberal

a zároveň prevzal nedôveryhodné tvrdenie žalobcu, že faktúry uhradil omylom. Za týchto okolností podľa
žalovaného vznikajú vážne pochybnosti o závere súdu o neexistencii právneho dôvodu na plnenie, na
základe ktorého súd rozhodol. Podľa neho je zrejmé, že omyl v čase plnenia na strane žalobcu daný
neboladokazovanievtomtoohľadevykonanénebolo.Žalovanýtaknamietol,žeokresnýsúdnazáklade
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď dohodu k PPA nepovažoval za

majúcu vzťah k projektu Kavsak a určujúcu výšku provízie pre daný projekt. Súd nerešpektoval časové
súvislosti medzi žalovaným opísanými úkonmi ani neskúmal, či výška provízie určená výpočtom podľa
dodatku k PPA v zmysle vysvetlenia podaného žalovaným ohľadne jej mechanizmu výpočtu zodpovedá
súčtu piatich rozporovaných faktúr. Pokiaľ by tak súd urobil, zistil by presnú zhodu, t. j. zjavný vzťah
dohody k PPA a následnej fakturácie žalovaného v projekte Kavsak.

33. Žalovaný namietol, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a to vzhľadom na záver okresného súdu o tom, že samotným tvrdením žalobcu o existencii
bezdôvodného obohatenia z titulu faktúr zaplatených omylom došlo k preneseniu dôkazného bremena
na žalovaného, čo označil za nesprávny a nezodpovedajúci platnému právnemu stavu ani použiteľnej

judikatúre a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/117/2011. Uviedol, že splnenie
predpokladov pre vydanie bezdôvodného obohatenia musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor
bolo bezdôvodné obohatenie získané. Podľa žalovaného žalobca tieto predpoklady nepreukázal a
opätovne argumentoval tým, že žalobca nešpecifikoval v čom mal omyl spočívať a neuviedol logicky
akceptovateľné okolnosti, ktoré by takémuto omylu nasvedčovali. Poukázal na to, že žalovaný pôsobí

v oblasti medzinárodného obchodu dlhodobo a aj so žalobcom mal dlhodobo obchodný vzťah, čomu
nasvedčuje aj počet faktúr vystavených žalovaným a uhradených žalobcom, pričom zo skúsenosti
žalobca vie, že obchody v praxi zvlášť v prípade komplikovaných obchodov majúcich medzinárodnú
povahu nie sú vždy pokryté ideálnymi dokumentmi vyhotovenými presne v súlade s ustanoveniami
príslušných právnych predpisov. Strany často v záujme udržania obchodu potrebujú reagovať promptne

a flexibilne, čo môže viesť k tomu, že niektoré veci nezazmluvnia po formálnej stránke ideálne. O
to viac je potrebné sa v danom prípade sústrediť na skutočný obsah ich dohôd, ktorý je niekedy
potrebné vyskladať z celej rozsiahlej komunikácie a posudzovať ich prejavy v takomto širšom kontexte.
Formalistický prístup k zisteniu skutkového stavu, ktorý zvolil okresný súd by v danom prípade viedol k
popretiu práv žalovaného, resp. pána H.. Žalovaný tak namietol, že postup okresného súdu bol v rozpore

s platnou judikatúrou napríklad so závermi v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 7Cdo/117/2011.

34. Pokiaľ ide o zvyšok veľmi rozsiahleho odvolania žalovaného, v ktorom boli opakovane prezentované
námietky z konania pred súdom prvej inštancie, žalovaný namietol vyhodnotenie postúpenia pohľadávkya následného započítania okresným súdom. Poukázal na ust. § 524 a 526 OZ a zdôraznil, že postúpenie
pohľadávky nepodlieha žiadnemu súhlasu dlžníka, deje sa bez jeho vedomia a bez toho, aby tento
prevod mohol dlžník akokoľvek ovplyvniť. Uviedol, že z dôkazov predložených v konaní vyplýva, že pán

H. vlastnil pohľadávku voči žalobcovi vo výške zodpovedajúcej sporným faktúram. Jeho pohľadávka
vznikla na základe sprostredkovania obchodu Kavsak pre žalobcu a jej výška vyplýva z dodatku
k PPA. Žalovaný tvrdil, že pán H. túto pohľadávku postúpil na ním vlastnený a riadený subjekt -
žalovaného.Občianskyzákonníkpretentoúkonnevyžaduježiadneosobitnénáležitostiokremkonsenzu
jeho účastníkov a pohľadávky spôsobilé na postúpenie. Na to, aby postúpenie vyvolalo účinky voči

dlžníkovi vyžaduje Občiansky zákonník buď preukázanie postúpenia zo strany nového veriteľa alebo
oznámenie zo strany pôvodného veriteľa. Občiansky zákonník pre oznámenie nestanovuje žiadne
osobitné požiadavky, t. j. postačí samotné poskytnutie informácie zo strany postupcu voči dlžníkovi
o tom, že k postúpeniu došlo a kto je novým veriteľom. Podľa žalovaného o existencii takéhoto
oznámenia svedčí priebeh komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, resp. pánom H.m, vystavenie
faktúr žalovaným, ich prijatie a uhradenie žalobcom. Z uvedeného reťazca úkonov vyplýva, že žalobca

o postúpení vedel a teda, že mu bolo oznámené. Inak by nekonal tak, ako konal, t. j. neprijal by faktúry
od žalovaného a neuhradil by ich.

35. Žalovaný sa domáhal toho, že v priebehu konania preukázal, že pôvodný vlastník pohľadávky pán
H. z opatrnosti opätovne oznámil postúpenie pohľadávky listom zo dňa 25.3.2020. Toto oznámenie o

postúpení pohľadávky zo dňa 25.3.2020, ktoré adresoval žalobcovi je reakciou pána H. na sústavné
popieranie zjavného faktu zo strany žalobcu a to, že vedel o tom, že žalovaný je jeho veriteľ a
tomuto veriteľovi aj plnil. Žalovaný namietol stanovisko okresného súdu, že ide o nedôveryhodné
oznámenie, pretože vzhľadom na dodatok zo dňa 25.8.2009, ktorý uzatváral pán H. nemohol postupca
postúpiť pohľadávku bezprostredne po uzavretí PPA. Poukázal pritom okresný súd aj na výpoveď

zmluvy zo dňa 2.5.2013, ktorá bola opäť adresovaná pánovi H.vi. Tento záver okresného súdu označil
žalovaný za arbitrárny a právne nepodložený. Podľa neho odkazy súdu nie sú spojené s právnymi
ustanoveniami a ide len o hypotetické úvahy. Ak súd uviedol, že Y. H. podpisoval dodatok k PPA
a teda nemohol postúpiť pohľadávku predtým, tak táto skutočnosť nevychádza zo zákona. Samotné
podpísanie dodatku k PPA za existencie postúpenia nespôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky, či

možnosť zaslania takéhoto oznámenia o postúpení. Napokon jednostranná výpoveď zo strany žalobcu
už vôbec nemôže spochybňovať postúpenie pohľadávky, pretože to, komu pošle žalobca výpoveď
je len vecou žalobcu a tento úkon nemôže postupca ani postupník nijako ovplyvniť. Okrem toho
zaslanie výpovede pôvodnému postupcovi nezakladá neplatnosť výpovede. Postúpenie pohľadávky
pritom nebolo predmetom sporu o určenie jeho neplatnosti, a preto súd musel vychádzať z oznámenia

o postúpení pohľadávky. To, že je prípadné oznámenie o postúpení pohľadávky zaslané neskôr
neznamená pritom jeho neplatnosť, znamená to len, že dlžník sa do doby oznámenia zbaví svojho
záväzku plnením pôvodnému veriteľovi. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu R46/2009
a R119/2003, ktoré podporujú argumentáciu žalovaného v tom, že dlžník aj súd musia akceptovať
oznámenie o postúpení pohľadávky ako dokument sám o sebe zakladajúci prechod aktívnej legitimácie

a to najmä za stavu, že platnosť postúpenia nebola samostatne napadnutá žalobou. Podľa žalovaného
išlo o predčasné rozhodnutie, ktoré si žiadalo ďalšie dokazovanie a najmä podloženie záverov súdu
zákonnými ustanoveniami.

36. Podľa žalovaného súd neakceptovaním postúpenia pohľadávky defacto poprel nielen možnosť

procesnej obrany žalovaného, ale aj samotné práva pána H. ako tretej osoby. Ako súd uviedol v
rozsudku, žalovaný nerozporoval samotný fakt sprostredkovania obchodu Kavsak zo strany pána H.. Je
teda zrejmé, že na strane pána H. vznikol právny nárok na zaplatenie provízie za toto sprostredkovanie.
Tento nárok zanikol jeho uspokojením a to tým, že žalobca plnil dohodnutú províziu žalovanému.
Tento stav bol medzi stranami 3 roky nesporný. Ak súd uznal právo žalobcu na vydanie platieb z

titulu bezdôvodného obohatenia, automaticky tým poškodil pána H. a žalovaného na jeho právach.
Nárok zaniknutý uspokojením pohľadávky už nemôže opakovane vzniknúť, resp. sa obnoviť. V dôsledku
postupu súdu teda došlo k odňatiu hmotných práv pána H., resp. žalovaného a zároveň k zabráneniu
ich uplatňovania si súdnou cestou, čím súd nerešpektoval práva pána H., resp. žalovaného na súdnu
ochranu. Žalovaný uviedol, že ak by súd vychádzal z toho, že pohľadávka pána H. nezanikla zaplatením

uvedených faktúr a ich zaplatením žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie, tak potom logicky musí
naďalej existovať. Ako taká teda mohla byť legitímne postúpená na akúkoľvek tretiu osobu a teda aj
na žalovaného. Podľa žalovaného Občiansky zákonník nezakazuje, aby prejav vôle bol formulovaný
podmienene a to aj v závislosti na postoji druhého účastníka k započítavanej pohľadávke.37. Žalovaný poprel záver okresného súdu, že na započítanie nemohli byť použité nároky vyplývajúce
zo sporných faktúr. Pohľadávka sama bola nadobudnutá od pána H. a predstavuje nárok na zaplatenie

odmeny za sprostredkovanie obchodu Kavsak. Podľa žalovaného súdom zvolený postup, pri ktorom
uznal nárok na bezdôvodné obohatenie žalobcu a súčasne neakceptoval akýkoľvek prejav pána H. a
žalovaného smerujúci k postúpeniu a následnému započítaniu pohľadávky bráni pánovi H.vi uplatniť
si jeho pohľadávku zo sprostredkovania obchodu, ktorá nebola sporná a žalobcom nikdy nebola
rozporovaná tak, aby žalobca nemohol využiť prípadnú námietku premlčania voči tejto pohľadávke.

38. Žalovaný sa v odvolaní domáhal toho, že okresný súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz, ktorý
navrhol vo svojom podaní zo dňa 28.2.2020 v bode 4. podania a to vypočutie tam uvedených osôb.
Ide o osoby na strane žalobcu aj žalovaného, medzi ktorými prebiehala elektronická komunikácia
týkajúca sa obchodu Kavsak. Mal za to, že vypočutie uvedených osôb by prispelo k zisteniu úplného
skutkového stavu a objasnilo najmä skutočnosti tvrdené žalovaným, teda že žalovaný bol od počiatku

danej komunikácie jej účastníkom prostredníctvom osôb pána V., pána H., pani X. a že daný obchod bol
sprostredkovaný pánom H.m a ním kontrolovanými osobami vrátane žalovaného a že výška odmeny
za sprostredkovanie bola dohodnutá tak, ako to tvrdí žalovaný a že žalovaný bol oprávnený vystaviť
faktúry súvisiace s projektom Kavsak. Rovnako žalovaný ponechal na úvahe súdu, ktoré ďalšie dôkazy
z rozsiahlej elektronickej komunikácie medzi ním a žalobcom bude vyžadovať na preukázanie tvrdení

žalovaného a súd sa rozhodol ďalšie dôkazy nepožadovať vrátane nevykonania dôkazu výsluchmi
navrhnutých svedkov z dôvodu, že to nepovažoval za účelné. Podľa žalovaného tak okresný súd
ukrátil žalovaného o možnosť preukázania a podpory jeho skutkových tvrdení, čo následne viedlo k
nedostatočne zistenému skutkovému stavu a na ňom založeným nesprávnym skutkovým zisteniam.

39. Žalovaný aj v odvolaní namietal, že pre konanie pred súdom Slovenskej republiky neboli splnené
procesné podmienky. Poukázal na svoje podanie zo dňa 28.02.2020, v ktorom uviedol, že súd v
Belforte vo Francúzsku vydal dňa 30.09.2014 rozhodnutie, podľa ktorého má byť spor medzi žalobcom
a žalovaným týkajúci sa projektu Salomonde II. (ide o iný projekt medzi stranami, tiež spadajúci pod
PPA a dodatok k PPA) rozhodovaný Obchodným súdom vo Viedni v súlade s PPA. Táto skutočnosť

nebola v konaní popretá. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. C-456/11 zo
dňa 15.11.2012, v zmysle ktorého rozhodnutie, ktorým súd členského štátu odmietol svoju právomoc
na základe doložky o voľbe právomoci z dôvodu, že táto doložka je platná, zaväzuje súdy ostatných
členských štátov, čo sa týka rozhodnutia o nedostatku právomoci tohto súdu, ktoré je obsiahnuté vo
výroku rozhodnutia, ako aj konštatovania platnosti tejto doložky. Pokiaľ okresný súd skonštatoval svoju

viazanosť rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici a tvrdil, že v odvolacom konaní žalovaný
nenamietal skutočnosť existencie rozhodnutia súdu v Belforte, tak žalovaný uviedol, že v prvostupňovom
konaní nemal dôvod predložiť vyššie uvedený rozsudok, nakoľko k zastaveniu konania došlo na
základe jeho námietky nedostatku právomoci súdu a to v dôsledku preukázania dohody účastníkov o
voľbe právomoci v PPA. V samotnom odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Banskej

Bystrici nemal žalovaný možnosť rozsudok súdu v Belforte predložiť, nakoľko odvolací súd nenariadil
pojednávanie, ani nežiadal žalovaného o vyjadrenie a proti rozhodnutiu krajského súdu nebolo prípustné
odvolanie ako žalovaný uviedol vyššie. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že vo veci konal a
rozhodol súd, ktorý nemal právomoc tak urobiť, nakoľko účastníci PPA si dohodli na riešenie všetkých
sporov právomoc Obchodného súdu vo Viedni. Pokiaľ teda bude v konaní preukázaná aplikovateľnosť

PPA na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je nevyhnutné aplikovať PPA kompletne, t. j. vrátane
doložky o rozhodovacej právomoci Obchodného súdu vo Viedni.

40. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

41. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie.
Uviedol, že ako vyplýva z odvolania žalovaného, tento nemá ani po piatich rokoch trvania sporu istotu,
či a kto poskytol žalobcovi sprostredkovateľské služby. Nešpecifikoval ani ich rozsah - a nevyjadril sa k
námietke, že pôvodná zmluva sa vzťahovala výlučne na území Francúzska a susediacich krajín.

42. Pokiaľ žalovaný rozvíja teóriu o omyle žalobca uviedol, že vzhľadom k zmene majiteľov spoločnosti
v polovici roku 2010 vykonával kontrolu poskytnutých finančných plnení s podozrením na vyvádzanieprostriedkov z podniku. Preto tiež u predmetných faktúr, ktoré neboli podložené zmluvou ani činnosťou
vydal pokyn k uplatneniu bezdôvodného obohatenia.

43. Žalobca uviedol, že v záverečnej pasáži sa žalovaný snaží navodiť situáciu, že došlo k cesii zmluvy
a snáď k postúpeniu pohľadávky (prípis žalovaného zo dňa 25.3.2020) k možnosti previesť cesiu do
12 mesiacov od uzavretia zmluvy sa žalobca vyjadroval už skôr vo väzbe na dodatok č. 1, ktorý po
5 rokoch od uzavretia pôvodnej zmluvy (s iným subjektom, než je žalobca) uzavrel opäť pán H.. Za
úsmevný označil žalobca „zápočet“ ku ktorému sa vyjadril v podaní zo dňa 7.4.2020. Vzhľadom na

uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

44. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že z úkonov vykonaných žalovaným v konaní
jednoznačne vyplýva, že zo strany žalovaného ako subjektu patriaceho do podnikateľskej skupiny pána
Y. H. došlo k poskytnutiu služby sprostredkovania obchodu ohľadom zákazky Kavsak v celkovej hodnote
1.112.000,- Eur.

45. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevyjadril k tomu, že pôvodná zmluva sa vzťahoval len na
územie Francúzska a susediacich krajín žalovaný uviedol, že tomu nerozumie a nepovažuje ju za
relevantnú pre konanie, rovnako ako ju za relevantnú evidentne nepovažoval súd. Podľa žalovaného
znenie článku 17 PPA nijak nevylučuje sprostredkovanie obchodu mimo územia Francúzska a okolitých

krajín.ZároveňdanýobchodKavsakbolsprostredkovanýprezákazníkasosídlomvoFrancúzsku(alston
hydro france so sídlom Grenoble Francúzsko).

46. Tvrdenie žalobcu, že omyl pri platení faktúry zistil v súvislosti s kontrolou poskytnutých finančných
plnení vykonávanou v súvislosti so zmenou majiteľa spoločnosti v polovici roku 2010 označil za

nehodnovernú a vyvolávajúcu množstvo otázok. Ak malo ísť o kontrolu v súvislosti so zmenou majiteľa v
polovici roku 2010, nie je zrejmé, prečo boli poukázané platby v období od októbra 2010 do apríla 2012
a výzva na bezdôvodné obohatenie bola zaslaná až 05.08.2013. Zároveň hlavná účtovníčka odsúhlasila
záväzok žalobcu ku dňu 31.12.2012. Podľa žalovaného si žalobca sám odporuje. Zároveň trval na tom,
že žalobca nevysvetlil a neodôvodnil aký omyl spôsobilo opakované uhrádzanie platieb žalovanému a

s teóriou o podozrení na vyberanie prostriedkov z firmy prišiel až vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Túto
teóriu označil žalovaný za účelovú. Vo zvyšku zotrval na svojom odvolaní v plnom rozsahu.

47. Žalobca v duplike na repliku žalovaného uviedol, že žalovaný si vo svojom vyjadrení opäť protirečí,
keď v bode 1. uvádza, že žalovaný poskytol sprostredkovateľské služby, pričom v predchádzajúcich

podaniach uvádzal, že služby poskytol pán H., ktorý následne postúpil pohľadávky. Upozornil, že
vzhľadom ku koncentrácii konania už nemôže žalovaný dopĺňať svoje tvrdenia ani predkladať nové
dôkazy. Vo zvyšku rovnako zotrval na predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu.

48. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219
ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na

úradnej tabuli krajského súdu.

49. Odvolací súd vychádzal v zmysle § 383 CSP zo skutkového stavu zisteného okresným súdom:
Z predloženej PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT vyplýva, že dňa 24.06.2005 uzavrela
spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a. s., IČO: 26 23 86 24 ako dodávateľ s pánom Y.m H.m

Dohodu o výhradnom partnerstve, predmetom ktorej bola úprava práv a povinností súvisiacich
so sprostredkovaním dodávok výrobkov, činností, prípadne služieb pre konečného objednávateľa.
Obsahom tejto dohody bola aj dohoda zmluvných strán o možnosti delegovania tejto dohody pánom
Y.m H.m na akúkoľvek spoločnosť z jeho spoločností v období 12 mesiacov. Obsahom dohody bola aj
dohoda zmluvných strán o výške provízie v rozpätí od 10 % do 20 %, dohodnutej písomne pred zaslaním

cenovej ponuky klientovi, vrátane provízie pre miestneho zástupcu alebo agenta.

50. Z predloženého PRIVILEGED PARTNERSHIP AGREEMENT Amendment to base agreement dated
24/06/2005 vyplýva, že dňa 25.08.2009 uzavrel žalobca, t.j. spoločnosť ČKD Blansko Holding, a. s., IČO:27 70 42 71 ako dodávateľ s pánom Y.m H.m dodatok k Dohode o výhradnom partnerstve, predmetom
ktorého bolo vypustenie bodov 1, 2 a 3 uzavretej dohody, úprava práv a povinností súvisiacich s
výpočtom provízií v bode 5b, pričom dodatok obsahuje novú dohodu o výške provízií v rozpätí od 2,5

% do 6 %, v závislosti od objemu kontraktu v zmysle stanovených limitov a úprava podmienok pre
ukončenie dohody. Dodatok obsahuje ustanovenie, podľa ktorého pre správne porozumenie musia byť
provízie dohodnuté a potvrdené pre každú jednotlivú objednávku písomne obomi stranami v zmysle
vyššie uvedeného rámca.

51. Z predloženého Cancel of privileged partnership agreement dated 24/06/2005 and 25 August 2009
vyplýva, že dňa 02.05.2013 žalobca, t.j. spoločnosť ČKD Blansko Holding, a. s., IČO: 27 70 42 71,
výpoveďou adresovanou pánovi Y.vi H.vi, v súlade s článkom 19 ukončil platnosť uzavretej Dohody o
výhradnom partnerstve zo dňa 24.06.2005 a jej dodatku zo dňa 25.08.2009. Výpovedná doba v zmysle
článku 19 uplynula 31.12.2013.

52. Z predloženého AGREEMENT FOR PAYMENT OF COMMISSIONS zo dňa 20.05.2010 vyplýva,
že strany sporu uzavreli dňa 20.05.2010 pre projekt „Alqueva 2“ osobitnú písomnú dohodu o vyplatení
provízie v celkovej výške 10.500,-Eur.

53. Z predloženého AGREEMENT FOR PAYMENT OF COMMISSIONS zo dňa 22.08.2006 vyplýva,

že žalovaný uzavrel so spoločnosťou ČKD Blansko Strojírny, a. s. dňa 22.08.2006 pre projekt „Chancy
Pougny“ osobitnú písomnú dohodu o vyplatení provízie v celkovej výške 45.000,-Eur.

54. Z predloženého Cooperation base - Engineering commission zo dňa 12.07.2005 vyplýva, že
žalovaný uzavrel so spoločnosťou ČKD Blansko Strojírny, a. s. dňa 12.07.2005 pre objednávky od

klienta ALSTON osobitnú písomnú dohodu o výške provízie 10 %.

55. Z predložených faktúr č. 11008-945 zo dňa 26.08.2010 na sumu 4.200,-Eur, č. 11012-982 zo dňa
10.12.2010 na sumu 3.150,-Eur a č. 11104-1033 zo dňa 11.04.2011 na sumu 3.150,-Eur vyplýva, že
týmito faktúrami žalovaný vyúčtoval žalobcovi províziu za projekt „Alqueva 2“ v celkovej výške 10.500,-

Eur podľa uzavretej dohodou o vyplatení provízie zo dňa 20.05.2010.

56. Z predložených faktúr č. 11001-895 zo dňa 11.01.2010 vo výške 10.984 Eur (suma uhradená
dňa 08.10.2010), faktúry č. 11010-959 zo dňa 12.10.2010 vo výške 10.984 Eur (suma uhradená dňa
01.12.2010), faktúry č.11105-1056 zo dňa 16.05.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma uhradená dňa

13.12.2011), faktúry č. 11105-1057 zo dňa 16.05.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma uhradená dňa
13.12.2011), faktúry č. 11105-1058 zo dňa 16.05.2011 vo výške 1.188,29 Eur (suma uhradená dňa
18.04.2012) a faktúry č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 vo výške 10.587,90 Eur (suma neuhradená)
a zhodných tvrdení strán sporu vyplýva, že týmito faktúrami žalovaný vyúčtoval žalobcovi províziu za
projekt „Kavsak“ v celkovej výške 54.919,99 Eur, z ktorej sumu 44.332,09 Eur žalobca žalovanému

uhradil. Neuhradená zostala faktúra č. 11107-1090 zo dňa 18.07.2011 vo výške 10.587,90 Eur.

57. Z výpisu z obchodného registra žalovaného vyplýva, že jediným spoločníkom žalovaného je Y. H.,
bytom Belfort, Francúzsko, ktorý je zároveň aj jedným z dvoch konateľov žalovaného, so samostatným
konateľským oprávnením.

58.Zvýzvyžalobcunavráteniebezdôvodnéhoobohateniazodňa05.08.2013vyplýva,žežalobcavyzval
žalovaného na vrátenie chybne odoslaných platieb na základe faktúr uvedených v bodoch 36 a 37 tohto
rozsudku v celkovej výške 1.364.226,73 CZK v lehote do 09.08.2013. Výzva bola žalovanému doručená
elektronicky dňa 05.08.2013.

59. Zo zoznamu predložených faktúr na č.l. 68 vyplýva, že žalobca z 32 vystavených faktúr žalovaného,
uhradil žalobca žalovanému 26 z nich. Z vyjadrení strán sporu a ďalších predložených listinných dôkazov
na č.l. 97-102 a 142-146 spisu vyplýva, že žalovaný pri posledných 5 neuhradených faktúrach zo
zoznamu v celkovej výške 67.608 Eur uplatnil svoj nárok na ich zaplatenie voči žalobcovi (v postavení

žalovaného) na Obchodnom súde vo Viedni, ktorý vydal európsky platobný rozkaz, voči ktorému podal
žalobca odpor a vec bola prevedená do civilného konania, ktoré je prerušené do skončenia konania
prebiehajúceho na tunajšom súde.60. Z predloženej mailovej dokumentácie na č.l. 152a vyplýva, že medzi žalobcom prostredníctvom
pána O. a spoločnosťou SCID Technique konajúcej P. V., v záujme žalovaného prebehla elektronická
komunikácia ohľadne objednávky od spoločnosti ALSTOM na 3 motýlikové klapky Kavsak. Okresný súd

zároveň zistil, že podpísanie dodatku zo dňa 25.08.2009 k PPA zo strany pána Y. H. bolo komunikované
stranami sporu.

61. Z predloženého Oznámenia o postúpení pohľadávok vystaveného dňa 25.03.2020 v Belforte
okresný súd zistil, že týmto oznámením Y. H. vzhľadom na sústavné popieranie oprávnenia spoločnosti

RAILTECH fakturovať poskytnuté služby, ku ktorému dochádza v rámci súdneho sporu vedeného
tunajším súdom pod sp. zn. 23Cb/19/2016 oznámil žalobcovi, že bezprostredne po uzavretí zmluvy PPA
zo dňa 24.06.2005 postúpil všetky práva z nich vyplývajúce na spoločnosť RAILTECH, vrátane práva
na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytnuté služby („engineering fees“). Oznamovateľ uviedol,
že spoločnosť RAILTECH preto odmenu fakturovala oprávnene, čo oznamuje opakovane, nakoľko
informácia o postúpení práv, resp. pohľadávok bola poskytnutá osobám komunikujúcim za žalobcu o

danej zákazke (najmä pánovi V.). Vedomosť o tom vyplýva aj z akceptácie faktúr a ich úhrady.

62. Z predloženého Oznámenia o započítaní pohľadávky vystaveného dňa 27.03.2020 v Belforte
vyplýva, že žalovaný týmto úkonom adresovaným žalobcovi oznamuje, že ako vlastník pohľadávok
vyplývajúcich z faktúr uvedených v bode 37 tohto rozsudku v celkovej výške 54.919,89 Eur tieto

započítava na pohľadávku žalobcu vo výške 44.332,09 Eur, ktorú si žalobca uplatňuje v súdnom
konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 23Cb/19/2016 titulom bezdôvodného obohatenia. Podľa
predloženého podacieho lístka bolo oznámenie odoslané poštou v Lieskovci dňa 01.04.2020.

63. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), táto časť zákona

upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky
okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

64. Podľa § 261 ods. 5 ObZ, pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha
účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu.

65. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

66. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

67. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

68. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

69. Podľa § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

70. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

71. Podľa § 524 ods. 1,2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou

zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

72. Podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,
zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

73. I keď žalovaný uviedol námietku, že v konaní neboli splnené procesné podmienky až na poslednom
mieste svojho rozsiahleho odvolania, odvolací súd ako prvé preskúmaval, či je daná právomoc
slovenských súdov na rozhodovanie, a teda či je odvolací súd oprávnený rozhodnúť o odvolanížalovaného v konaní vedenom medzi žalobcom a žalovaným. Zhodne so svojim rozhodnutím č.
k. 43Cob/12/2019-124 zo dňa 18.7.2019 dospel odvolací súd k záveru, že dohoda o výhradnom
partnerstve (ďalej len PPA) zo dňa 24.06.2005, v ktorej si zmluvné strany tejto dohody dohodli v čl. 16,

že „právne predpisy platné v súvislosti s touto dohodou a pracovné a výrobné podmienky vychádzajú
z podmienok Obchodného súdu Viedeň, Rakúsko“ nebola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ako
sa toho žalovaný domáha, ale bola uzavretá medzi subjektom ČKD Blansko Strojírny, a.s. (IČO: 262 38
624) a fyzickou osobou pánom Y. H.m so sídlom XRueGeorgesClemenceau, P. Z., J. (podoba krstného
mena Y. je uvedená vo výpise z Obchodného registra RAILTECH SK, s.r.o., v zmluvných dokumentoch

založených v spise je uvádzaná aj podoba krstného mena Y.). Rovnako dodatok k dohode o výhradnom
partnerstve (ďalej len Dodatok) zo dňa 25.8.2009 naväzujúci na PPA neuzatváral žalovaný. V tomto
prípade bol dodatok uzavretý medzi spoločnosťou ČKD Blansko, Holding a.s. IČO: 277 04 271 a opäť
fyzickou osobou Y. H. so sídlom v Belforte Francúzsko. Žalovaný predložil v konaní iba jeden dokument,
z ktorého vyplýva, že tento bol uzavretý priamo medzi žalobcom a žalovaným a to „Cooperation base -
engineering commission - Základ pre spoluprácu inžinierska provízia“ (ďalej len Základ pre spoluprácu)

zo dňa 12.07.2005. Tento dokument neobsahuje výber rozhodcovského súdu, ani Obchodného súdu vo
Viedni, ani iného rozhodcovského súdu.

74. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nepredložil doklad o tom, že by si žalobca a žalovaný písomne
zvoliliprerozhodovaniesvojichsporov ObchodnýsúdvoViedni,akosatohožalovanýdomáha.Vdanom

prípade si navyše uplatňuje žalobca nárok z vydania bezdôvodného obohatenia, teda nárok z právneho
vzťahu, ktorý nebol založený zmluvou medzi žalobcom a žalovaným, tvrdenie že tento právny vzťah
je pokrytý dohodou PPA bol procesnou obranou žalovaného, ktorá bola v priebehu konania vrátená.
Pokiaľ v konaní nebolo preukázané, že PPA ako dohodu obsahujúcu aj rozhodcovskú doložku uzavrel s
pôvodne pravdepodobným právnym predchodcom žalobcu priamo žalovaný, vychádzal odvolací súd z

toho, že je daná právomoc slovenských súdov na rozhodovanie sporov, ktoré vedie žalobca ako subjekt
registrovaný v Českej republike voči žalovanému ako subjektu registrovanému v Slovenskej republike
a to v obvode miestne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom.

75. Žalovaný v rozsiahlom odvolaní opakoval námietky, s ktorými sa vysporiadal už okresný súd. Keďže

odvolací súd sa stotožnil aj so skutkovými závermi okresného súdu aj s právnym posúdením veci tak,
ako ho podrobne vysvetlil okresný súd, argumenty okresného súdu nebude z dôvodu hospodárnosti
opakovať a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP sa následne vyjadrí k námietkam žalovaného uvedeným v
odvolaní len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.

76. Procesná obrana žalovaného sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a neskôr aj v
rámci odvolacieho konania postupne vyvíjala. Žalovaný sa spočiatku proti nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia bránil tým, že medzi ním a žalobcom bol uzavretý právny vzťah, ktorý
odvodzovalzdohodyPPAzodňa24.06.2005,zdodatkukPPAzodňa25.08.2009anapotvrdeniesvojho
vyjadrenia, že právny vzťah vznikol priamo medzi žalobcom a žalovaným sa domáhal aj dokumentu

Základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005. S odvolaním sa na tieto dokumenty následne tvrdil, že to
bol práve žalovaný, kto v rámci projektu Kavsak sprostredkoval pre žalobcu obchod a na základe toho
mu vznikol nárok na vyplatenie inžinierskej provízie. Žalobca v rámci procesného útoku túto obranu
namietol a poukázal na skutočnosť, že žalovaný nebol zmluvnou stranou dohôd, na ktoré poukazuje,
konkrétne PPA zo dňa 24.06.2005 a Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009. Ďalej poukázal na to, že

ohľadom projektu Kavsak nebola uzavretá zmluva so žalovaným a že žalovaný ani sprostredkovane
v tejto súvislosti nevykonával, pretože to bola povinnosť fyzickej osoby Y. H.. Odvolací súd sa v tejto
súvislosti stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, ktorý v súlade s tvrdeniami žalobcu dospel
k záveru, že žalovaný nebol zmluvnou stranou ani v PPA zo dňa 24.06.2005, ani v Dodatku k PPA zo
dňa 25.08.2009.

77. Privileged partnership agreement zo dňa 24.06.2005 neuzatváral žalovaný, avšak ani žalobca,
pretože túto dohodu uzavrelo ČKD Blansko Strojírny, a.s., samostatná právnická osoba s IČO: 262
38 624. Z výpisu z Obchodného registra Českej republiky nevyplýva prepojenosť medzi spoločnosťou
Strojírny ČKD Blansko, a. s. a spoločnosťou ČKD Blansko Holding, a. s. (IČO: 277 04 271) z ktorého

by vyplývalo vzájomné právne nástupníctvo (zlúčenie, splynutie, alebo rozdelenie). Napriek tomu je
zrejmé, že spoločnosť ČKD Blansko Strojírny a. s. bola vo vzťahu k pánovi L. H.vi prípadne vo vzťahu k
žalovanému neskôr nahradená spoločnosťou ČKD Holding a.s. z čoho vyplýva, že vzhľadom na právnevzťahy bola spoločnosť ČKD Blansko Strojírny, a.s. právnym predchodcom ČKD Holding tak, ako to
uviedol aj okresný súd.

78. Pokiaľ ide o druhú zmluvnú stranu dohody PPA a Dodatku k PPA, v oboch prípadoch ňou bola
fyzická osoba Y. H.. Nielenže túto dohodu uzatváral ako fyzická osoba, ale si aj vymienil, že ju uzatvára
ako „Intuitae Personae“. Obe dohody tak uzavrel ako kontrakt, pri ktorom je spôsob poskytnutia služby
viazaný na konkrétnu fyzickú osobu a to na pána Y.a H.. V dohode PPA si strany vymedzili, že pán H.
je oprávnený delegovať túto dohodu na niektorú zo svojich spoločností a to v lehote 12 mesiacov. V

spise nie je založený žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že k takémuto postúpeniu práv z PPA na
niektorú zo spoločností pána H. v dobe 12 mesiacov došlo. Predpoklad, že k postúpeniu teda nedošlo je
podporený skutočnosťou, že aj dodatok k PPA uzatváral pán Y. H. (Intuitae Personae) dňa 25.08.2009,
teda po uplynutí 12 mesiacov počas ktorých bol oprávnený postúpiť práva z PPA na svoje spoločnosti.

79. Skutkový záver okresného súdu, že žalovaný nebol zmluvnou stranou s PPA zo dňa 24.06.2005, ani

zmluvnou stranou z dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009 tak odvolací súd vyhodnotil ako správny. Zároveň
sa stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu, že v lehote dohodnutej medzi zmluvnými stranami
v PPA nevyužil pán H. možnosť delegovať túto dohodu na ktorúkoľvek spoločnosť v rámci jeho skupiny
v lehote 12 mesiacov. V opačnom prípade by už dodatky k dohode museli uzatvárať tie spoločnosti, na
ktoré by práva z tejto zmluvy bol postúpil.

80. Za správny považuje odvolací súd aj skutkový záver okresného súdu, že vyššie uvedené závery
nie sú popreté ani listinou predloženou žalovaným označenou ako základ pre spoluprácu zo dňa
12.07.2005. Táto listina sa nepochybne týka komunikácie žalovaného ohľadom projektov s tretím
subjektom ALSTOM, čo však neznamená, že je listinou meniacou ustanovenia alebo závery z PPA zo

dňa 24.06.2005. Základ pre spoluprácu bol totiž podpísaný už priamo medzi žalovaným RAILTECH SK,
s.r.o. a predpokladaným právnym predchodcom žalobcu ČKD Blansko v čase, keď žalobca ešte ani
nevznikol ku dňu 12.07.2005 (podľa výpisu z Obchodného registra Českej republiky žalobca vznikol
až 11.10.2006). Je zrejmé, že žalobca neskôr vstúpil do právnych vzťahov so žalovaným po svojom
právnom predchodcovi ČKD Blansko Strojírny, a. s., čo žalovaný preukázal samostatnými dohodami o

platení provízií týkajúcimi sa projektov Alqueva 2 a projektu Chancy Pougny. Z dokladov predložených
žalovaným tak vyplýva, že určitá forma spolupráce medzi žalovaným a žalobcom existovala, že bola
založená ešte za pôsobenia právneho predchodcu žalobcu, v čom pokračoval žalovaný (na základe
nie je zrejmé akého právneho úkonu) a tiež je zrejmé, že konkrétne projekty, ktoré prebiehali na línii
spolupráce žalobcu a žalovaného boli písomne dohadované medzi žalobcom a žalovaným, pričom boli

konkrétne vymedzené pomery, v akých mal žalovaný nárok na zaplatenie provízií.

81. Žalovaný však k projektu Kavsak, ktorého sa týkajú sumy uplatnené v konaní žalobcom, nepredložil
žiadne dokumenty, ani iné než písomné dôkazy, potvrdzujúce spoluprácu medzi žalobcom a žalovaným.
Žalovaný až v odvolaní aplikoval procesnú obranu, ktorou poukázal na skutočnosť, že medzi ním a

žalobcom predsa nebolo nevyhnutné mať písomne dohodnuté rozdelenie provízií, s čím odvolací súd
súhlasí, pretože v obchodnom právnom vzťahu, pokiaľ nie je zmluva zo zákona povinne písomná
prebiehajú právne úkony aj neformálnym spôsobom, avšak potom má zmluvná strana sťaženú dôkaznú
pozíciuvprípade,aknevieuniesťdôkaznébremenotoho,ževstúpiladourčitéhoprávnehovzťahusinou
zmluvnou stranou. V danom prípade vedel žalovaný uniesť dôkazné bremeno vzájomného právneho

vzťahu ohľadom tých faktúr, ktoré si žalobca voči nemu neoprávnene uplatnil z projektu Alqueva
2, pretože žalovaný preukázal, že mal so žalobcom uzavretú dohodu o platení sprostredkovateľskej
provízie. Pre prípad Kavsak však podobnou dohodou žalovaný zrejme nedisponuje. Nemôže potom
preukázať, že on ako právnická osoba RAILTECH SK, s.r.o. mal v prípade sprostredkovania obchodu v
projekte Kavsak nárok na zaplatenie tejto provízie od žalobcu.

82. Žalovaný tak v konaní paradoxne nepreukázal to, že on bol zaviazaný na sprostredkovanie pre
žalobcu, namiesto toho predložil dokumenty, ktoré naznačujú, že záväzok medzi žalobcom ohľadom
sprostredkovania jednotlivých obchodov z francúzskym subjektom ALSTOM prevzal na seba pán Y. H.
ako fyzická osoba.

83. Pokiaľ ide o to, kto konkrétne vykonával sprostredkovanie jednotlivých obchodov, či pán H.,
alebo ktorá z jeho spoločností (medzi ktoré patrí aj žalovaný), okresný súd správne dospel k záveru,
že žalovaný nepreukázal, že sprostredkovanie v projekte Kavsak vykonal práve on. Žalovaný sa vkonaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní domáhal toho, že okrem iného z e-mailovej
komunikácie predloženej do súdneho spisu vyplýva, že on zabezpečoval sprostredkovanie spolupráce v
projekte Kavsak. Z e-mailovej komunikácie predloženej žalovaným (dôkaz vykonaný okresným súdom)

pritom vyplýva, že fyzicky zabezpečoval komunikáciu s predstaviteľmi ČKD pán P.. Žalovaný v konaní
žiadnym spôsobom nedokazoval, že by tento pán bol jeho zamestnancom alebo osobou, ktorá by
bola ním poverená konať v rámci právnych úkonov. V e-mailovej komunikácii sa pán V. identifikuje
spôsobom: „Za RAILTECH SK s.r.o. P. V., SCID Engineering“, teda ako osoba pôsobiaca v spoločnosti
SCID Engineering. Zároveň dokumenty zasielané pánom V. v prílohe podpisoval priamo pán Y. H., to sa

týka práve Dodatku k zmluve o zvýhodnenom partnerstve zo dňa 25.08.2009 ku zaslaniu ktorej predložil
žalovaný e-mailovú dokumentáciu zo dňa 25.08.2009. Z nej vyplýva, že pán P. V. dostal „návrh Dodatku
k našej Zmluve o zvýhodnenom partnerstve“, pričom tento návrh dodatku k „našej zmluve“ bol opäť
podpísaný fyzickou osobou Y.om H.m a nie RAILTECH SK, s.r.o., ani SCID Enginnering, bez ohľadu na
to, za ktorú z týchto spoločností v danom prípade e-mailovej komunikácie pán P. V. konal.

84. Okresný súd na základe uvedeného správne uviedol, že nebolo preukázané, žeby
sprostredkovateľské oprávnenie dohodol žalobca, ani to, že sprostredkovanie reálne vykonal žalobca.
Žalovaný totiž v konaní predložil dôkazy, z ktorých vyplýva, že sprostredkovanie si žalobca dohodol s
inou osobou než je žalovaný. PPA podpísal právny predchodca žalobcu s pánom Y.om H.m (Intuitae
Personae), pričom v konaní nebolo preukázané, že by oprávnenia z týchto zmlúv na niektorú zo svojich

spoločností v dohodnutej dobe 12 mesiacov postúpil. Zároveň z dôkazných prostriedkov predložených
žalovaným nevyplynulo, že by sprostredkovanie obchodu Kavsak zo všetkých spoločností pána H.
vykonával práve a len RAILTECH SK, s.r.o. ako žalovaný. Fyzicky sa na ňom zrejme podieľal pán P. V.,
ktorý však nebol ani len označený za predstaviteľa spoločnosti RAILTECH SK s.r.o.

85. Poukazovať na nesprávnosť vyššie uvedených záverov iba s odôvodnením, že toto sa nepreukázalo
v prípade projektu Alqueva 2 nie je dôvodné, pretože v prípade projektu Alqueva 2 bola skutková
situácia odlišná. Ani pri projekte Alqueva 2 neboli predložené dokumenty, ktoré by potvrdzovali uzavretie
zmluvy o sprostredkovaní ohľadom projektu Alqueva 2, takéto zmluvy však nie je nutné uzatvárať
písomne. Žalovaný pohľadom projektu Alqueva 2 predložil dôkazy z ktorých vyplynulo, že nárok na

sprostredkovateľskú províziu žalovanému vznikol na základe Dohody o zaplatení provízie zo dňa
20.05.2010, v ktorej sa žalobca zaviazal vzhľadom na hodnotu zmluvy 210.000,- Eur zaplatiť províziu
žalovanému vo výške 10.500,- Eur. Avšak skutočnosť, že žalobca a žalovaný úspešne zrealizovali iné
projekty, než sú predmetom konania, nie sú dôkazom o tom, že zrealizovali aj ten projekt, ktorý po
čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom ostal predmetom konania, teda projekt Kavsak.

86. Ku konkrétnym námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že nie je možné stotožniť
sa s tvrdením žalovaného, že z Rámcovej dohody o províziách zo dňa 12.07.2005 explicitne vyplýva,
že táto sa odvoláva na zmluvu o spolupráci PPA zo dňa 24.06.2005. Rámcová dohoda o províziách
sa síce skutočne odvoláva na „predĺženie zmluvy o partnerstve“ (partnerschip agreement extension),

avšak ako už bolo vyššie uvedené, PPA zo dňa 26.04.2005 aj Dodatok k PPA zo dňa 25.08.2009 neboli
zmluvnýmidokumentmi,ktorýchzmluvnoustranoubybolžalovaný.Pokiaľmedzižalobcomažalovaným
bola uzavretá iná „zmluva o partnerstve“, na ktorej predĺženie sa Rámcová dohoda o províziách mala
odvolávať, takáto v konaní predložená nebola.

87. Argument žalovaného, že žalobca uznal oprávnenosť faktúr, ktoré vystavil žalovaný na základe
dohody Alqueva, ktorá bola uzatvorená na základe Rámcovej dohody o províziách je v tomto prípade
irelevantná, pretože žalobca uznal nárok žalovaného z dohody Alqueva 2 nie na základe toho, že
predtým pán H. s ním uzavrel PPA, ale na základe toho, že žalobca priamo so žalovaným uzavrel
Rámcovú dohodu o províziách ohľadom projektu Alqueva 2 dňa 20.05.2010.

88. Žalovaný namietol, že okresný súd v rozsudku nevyhodnotil dôkaz predložený žalovaným, ktorým
je odsúhlasenie záväzkov vykonané hlavným účtovníkom žalobcu zo dňa 31.12.2012 ako relevantný
dôkaz. Okresný súd pritom uvedený dokument vyhodnotil a dokonca šiel nad rámec procesnej obrany
žalovaného, keď vyhodnocoval aj to, či by bolo možné tento dokument posúdiť ako uznanie záväzku

podľa § 323 ObZ, i keď to žalovaný netvrdil. Odvolací súd sa so závermi okresného súdu stotožnil,
pretože samotné odsúhlasenie záväzku v účtovníctve má len evidenčný charakter. Za určitých okolností,
ak také vyplývajú zo skutkového stavu, je možné odsúhlasenie záväzku chápať ako nepriame potvrdenie
skutočnosti, že dlžník si je evidovaného záväzku vedomý a cíti sa ním viazaný. Evidencia záväzku vúčtovníctve, ani potvrdenie o tejto evidencii však nie je písomným uznaním záväzku v zmysle § 323 ods.
1 ObZ. V danom prípade zo všetkých skutkových okolností vyplýva, že žalobca sa pôvodne domnieval,
že faktúry k projektu Kavsak má hradiť priamo žalovanému, k čomu nie je nutné ani účtovníctvo žalobcu,

pretože to vyplýva zo skutočnosti, že žalovanému priamo uhradil päť faktúr. Je teda pochopiteľné, že
aj ohľadom šiestej faktúry týkajúcej sa toho istého projektu mal pôvodne žalobca za to, že ju má hradiť
priamo žalovanému. Preto skutočnosť, že táto šiesta faktúra bola evidovaná v účtovníctve žalobcu
ako záväzok voči žalovanému má rovnakú výpovednú hodnotu ako skutočnosť, že prvých päť faktúr
k projektu Kavsak žalobca žalovanému uhradil. Z oboch týchto skutočností vyplýva, že žalobca bol

pôvodne presvedčený, že sprostredkovanie k projektu Kavsak poskytoval priamo žalovaný, inak by
mu tie faktúry uhrádzať nemohol. Okresný súd následne správne poukázal aj na skutočnosť, že aj
keby týmto spôsobom došlo k faktickému uznaniu záväzku (nie písomnému) stále by to zakladalo iba
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok žalobcu voči žalovanému ku dňu uhradenia faktúry, resp. ku
dňu odsúhlasenia šiestej faktúry skutočne existoval. Paradoxne bola táto skutočnosť vyvrátená práve
tými dokladmi, ktoré v konaní predkladal žalovaný, pretože žalovaný predkladal dôkazy svedčiace o

tom, že právny vzťah sprostredkovania bol uzavretý s pánom Y.om H.m a nie so žalovaným, a že tento
záväzok sprostredkovania aj vykonal pán H., i keď fyzicky zrejme jeho pokyny vykonávali zamestnanci
jeho vlastných obchodných spoločností.

89. Žalovaný v priebehu konania pred okresným súdom namietal, že tvrdenie žalobcu, že faktúry boli

zaplatené omylom, je nedôveryhodné. Uviedol, že podľa § 49a) OZ by právny úkon vykonania platby
smerujúcej k následku v podobe zániku záväzku dlžníka mohol byť považovaný za neplatný úkon iba
z dôvodu podstatného a ospravedlniteľného omylu vyvolaného druhým účastníkom právneho úkonu. V
tejtosúvislostiodvolacísúdupozorňuje,žesamotnézaplateniefaktúrynebolospochybnenéatátoplatba
nemôže byť vyhodnotená ako neplatný právny úkon. Žalobca sa nedomáhal neplatnosti právneho úkonu

platby, ak by sa ho domáhal znamenalo by to, že sa na úrovni kontaktu s príslušným peňažným ústavom
domáha neplatnosti úkonu zaplatenia. V danom prípade však úkon zaplatenia prebehol, avšak subjektu,
ktorý nebol oprávnený tieto sumy prijať. Skutočnosť, či žalovaný bol alebo nebol oprávnený platbu prijať
bola potom predmetom dokazovania ohľadom toho, či zo strany žalovaného došlo k poskytnutiu služby,
za ktorú by mal nárok na prijatie platby poslanej žalobcom.

90. Žalovaný sa domáhal toho, že podľa právnej teórie je bezdôvodné obohatenie konštruované ako
záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k
bezdôvodnému obohateniu. S takýmto vymedzením odvolací súd súhlasí. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca zaslal platbu v rozsahu piatich faktúr subjektu, zo strany ktorého nedošlo ani

k uzavretiu vzájomného právneho vzťahu rezultujúceho v záväzku subjektu (žalovaného) poskytnúť
službu a zároveň nedošlo k preukázaniu toho, že služba bola žalovaným subjektom poskytnutá. Z
uvedeného dôvodu žalobca zo svojho majetku vydal žalovanému finančné prostriedky na prijatie ktorých
nastranežalovanéhonebolprávnydôvod.Majetokžalobcusatakzmenšilanaopakmajetokžalovaného
sa tak neoprávnene zväčšil, tým bol daný nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný

súd v ods. 51 svojho odôvodnenia tak správne uviedol, že keďže žalovaný dôkazné bremeno ohľadne
opodstatnenostivystavenia5faktúrvcelkovejvýške44.332,09Eurneuniesol,dostalsaprisvojejobrane
do dôkaznej núdze, na základe čoho plnenie poskytnuté žalovanému zo strany žalobcu, ktorými došlo
k uhradeniu 5 vystavených faktúr, predstavuje na strane žalovaného plnenie poskytnuté bez právneho
dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.

91. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v prípade žalobcu nebolo v konaní spochybnené, že mu bol zo strany
pána H. a jeho prepojených subjektov (vrátane žalovaného) sprostredkovaný obchod a poskytnuté
technické poradenstvo, na základe ktorého uzavrel zmluvu so zákazníkom ALSTOM. Žalovaný tým sám
potvrdil, že sprostredkovanie bolo žalobcovi poskytnuté zo strany pána H. a jeho prepojených subjektov.

Uvedené tvrdenie nepriamo odporuje obrane žalovaného, že sprostredkovanie bolo poskytnuté priamo
a výlučne žalovaným ako jedným z prepojených subjektov pána H..

92. Žalovaný sa v priebehu konania domáhal toho, aby sa súd nezameriaval iba na formálnu stránku
právnych vzťahov medzi stranami, ale aby na ne prihliadal v širších súvislostiach. Uviedol, že na

úrovni medzinárodného obchodu sú uzatvárané komplikované obchody, ktoré nie vždy sú pokryté
ideálnymi dokumentmi, čo je dané tým, že strany majú potrebu reagovať promptne, a preto niektoré
veci nezazmluvnia po formálnej stránke ideálne. Z uvedeným tvrdením žalovaného o neformálnosti
kontraktačného mechanizmu v medzinárodnom obchode sa odvolací súd môže stotožniť, avšakpokiaľ došlo k pochybeniu na úrovni zazmluvnenia konkrétnych právnych vzťahov medzi žalobcom a
žalovaným, tieto nie je možné prehliadnuť s poukazom na údajný obsah „širších súvislostí“. Ak by
odvolací súd predmet sporu otočil a povedal by, že je zrejmé, že k sprostredkovaniu došlo zo strany pána

H. a že žalobcovi je teda vlastne jedno, či platil sprostredkovateľskú províziu priamo pánovi H.vi alebo
niektorej zo spoločností pána H., poprel by tým skutkový stav zistený v priebehu konania pred okresným
súdom. Pán H. si vo svojich dohodách zo dňa 24.06.2005 aj v Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009
výslovne vyhradil osobné poskytovanie služby, preto si musel byť vedomý toho, že pokiaľ bude mať
záujem, aby konkrétne sprostredkovanie bolo vykonané niektorou z jeho spoločností (a následne aj

nárok na zaplatenie provízie aby potom vznikol niektorej z jeho spoločností) bolo nevyhnutné, aby si
to príslušná spoločnosť konkrétnym spôsobom dohodla. Tento predpoklad potvrdzujú Rámcové dohody
o províziách ku projektu Alqueueva 2 aj ku projektu Chancy Pougny. Preto domáhať sa v konaní
benevolentnosti zo strany súdov s tvrdením, že veď je pochopiteľné, ak nie všetko je formálne dotiahnuté
do konca by bolo porušením práv žalobcu, v prípade ktorého došlo k poskytnutiu provízie subjektu, pri
ktorom nebolo preukázané, že by s ním mal uzavretú zmluvu a nebolo ani preukázané, že by konkrétne

tento žalovaný subjekt bol príslušnú službu poskytol.

93. Žalovaný namietal, že akceptovanie rozhodnutia okresného súdu, pokiaľ ide o výkon práva žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj pokiaľ by napĺňal formálne znaky bezdôvodného obohatenia,
mal byť posúdený ako úkon v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. S takýmto záverom

sa nestotožnil okresný súd a nestotožnil sa s ním ani odvolací súd, pretože nie je v rozpore s
poctivým obchodným stykom vyžadovať vrátenie platby od subjektu, ktorému bola bez právneho
dôvodu poskytnutá. Pokiaľ dohody so žalobcom uzatváral priamo pán H. a pokiaľ tento si vyhradil
sprostredkovanie a realizoval ho prostredníctvom zamestnancov svojej spoločnosti, bol oprávnený
uplatniť si nárok na zaplatenie týchto sprostredkovateľských služieb priamo sám. Dôvody, pre ktoré tak

robili jeho obchodné spoločnosti, neboli predmetom tohto konania.

94. Žalovaný v odvolaní namietol tvrdenie žalobcu, že v konaní nebol predložený žiadny mechanizmus
výpočtu sprostredkovateľskej provízie a s odvolaním sa na vyjadrenie zo dňa 28.02.2020 poukázal na
e-mail zasielaný pánom V. dňa 03.08.2009. Je zrejmé, že tento mail sa týkal niektorej dodávky žalobcu

pre zákazníka ALSTOM, odkazujúci na Dodatok k PPA, avšak z tohto mailu nie je zrejmé, že by sa týkal
projektu Kavsak. Odvolací súd iba pripomína, že rovnako tie projekty, pri ktorých bola písomne uzavretá
dohoda o platení provízie (Alqueva 2 a Chancy Pougny) sa týkali sprostredkovania pre ten istý subjekt
ALSTOM HYDRO France. Je preto zrejmé, že určitá písomná komunikácia ohľadom tohto zákazníka
a sprostredkovania projektov následne ohľadom výpočtu sprostredkovateľskej provízie prebiehala, nie

však zrejme, že to v tomto prípade predloženého e-mailu bolo práve k projektu Kavsak.

95. K námietke žalovaného, že zistenia okresného súdu, ktorý mal za to, že nebolo preukázané tvrdenie
žalovaného, že výška provízie medzi stranami sporu pri projekte Kavsak bola upravená PPA zo dňa
24.06.2005 a jej Dodatkom zo dňa 25.08.2009 sa už odvolací súd vyjadril vyššie. Ako uviedol, má za

to, že Dohoda PPA zo dňa 24.6.2005 rovnako, ako jej Dodatok zo dňa 25.08.2009 nebol uzavretý so
žalovaným,aleboluzavretýsfyzickouosobouY.H..Pokiaľsažalovanýdomáhačasovejsúvislostimedzi
podpisom Dodatku k PPA 25.08.2009 a podpisom zmluvy medzi žalobcom a zákazníkom na projekt
Kavsak dňa 30.10.2009 treba uviesť, že v konaní je irelevantné, či Dodatok k PPA obsahoval alebo
neobsahoval výslovný odkaz, že sa týka projektu Kavsak. Relevantné je, že oba uvedené dokumenty

PPA, ako aj Dodatok k PPA žalovaný nepodpisoval a nebol zmluvnou stranou týchto právnych vzťahov.
Následne potom časová súvislosť vystavenia faktúr je v danom prípade tiež irelevantná, pretože ak tieto
faktúry boli vystavované na projekt Kavsak a mali byť vystavené subjektu, ktorý bol z projektu Kavsak
zaviazaný, tak nemali byť vystavené žalovaným.

96. Rovnako je možné prisvedčiť žalovanému, že k určeniu výšky provízie ohľadom na objem obchodu
nie je nevyhnutné v zmysle platných právnych predpisov uzavretie osobitnej písomnej dohody, pretože
o provízii sa strany môžu dohodnúť aj ústne, výška provízie môže byť aj konkludentne akceptovaná jej
zaplatením. Aj v týchto prípadoch je však nevyhnutné, aby to zaplatenie provízie nadväzovalo na určité
uzavretie právneho vzťahu a na poskytnutie služby konkrétnym subjektom. Práve tieto dve základné

skutkové tvrdenia žalovaného však v konaní preukázané neboli.

97. Pokiaľ žalovaný namieta, že v rozsudku okresného súdu chýba vysporiadanie sa so skutočnosťou, či
dvojstranný právny úkon, teda vystavenie faktúry jednou stranou a ich prijatie a úhrada druhou stranounie je tzv. osobitnou dohodou o výške provízie, kedy naznačuje, že úhrada smerujúca ku konkrétnej
faktúre je zároveň uznaním záväzku, treba poukázať na to, že táto procesná obrana nebola pred
vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí uplatnená, a preto sa na ňu vzťahuje zákonná

koncentrácia konania v zmysle § 154 CSP. Zároveň, pokiaľ túto procesnú obranu žalovaný nevzniesol,
okresný súd nemal dôvod sa s ňou vysporiadať.

98. Žalovaný sa v konaní domáhal toho, že v prípade návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia
je nevyhnutné, aby splnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia preukázal ten, kto tvrdí, že na

jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. Žalobca túto skutočnosť aj tvrdil, tvrdil, že bolo získané
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného tým, že prijal plnenie z piatich faktúr a zároveň tvrdil,
že k týmto piatim faktúram nebol so žalovaným uzavretý žiaden právny vzťah a nebolo mu poskytnuté
zo strany žalovaného ani žiadne plnenie. Negatórne tvrdenie nie je možné dokázať. Dokazuje sa
vždy pozitívne tvrdenie. Voči tvrdeniu žalobcovi vzniesol procesnú obranu žalovaný, ktorý obe tvrdenia
žalobcu poprel s poukazom na uzatvorenie PPA zo dňa 24.06.2005 a Dodatku k PPA zo dňa 25.08.2009

a s poukazom na základ pre spoluprácu zo dňa 12.07.2005. Ako bolo uvedené vyššie, táto jeho obrana
bola v konaní vyvrátená. Žalobca tak zo svojej strany splnil aj povinnosť tvrdenia o tom, že žalovanému
boli poskytnuté finančné prostriedky. Táto skutočnosť ani nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná,
sám žalovaný priznal, že mu boli finančné prostriedky vo výške uplatnenej návrhom zo strany žalobcu
poskytnuté.

99. Ako vyplýva z odvolania žalovaného v bode 2.2 sám žalovaný uviedol, že „Z dôkazov predložených
v konaní vyplýva, že pán H. vlastnil pohľadávku voči žalobcovi vo výške zodpovedajúcej sporným
faktúram. Jeho pohľadávka vznikla na základe sprostredkovania obchodu Kavsak pre žalobcu a jej
výška vyplýva z Dodatku k PPA“. Toto vyjadrenie žalobcu paradoxne potvrdzuje vyššie naznačené

závery, že v skutočnosti k sprostredkovaniu v prospech žalobcu došlo zo strany pána H., ktorý sa na
toto sprostredkovanie zaviazal, jednak dohodou PPA zo dňa 24.06.2005 a jednak dodatkom k tejto
dohode zo dňa 25.08.2009, pričom ako žalovaný v konaní poukázal práve tento dodatok k dohode zo
dňa 25.08.2009 súvisel s projektom Kavsak. Naopak, s projektom Kavsak nemohol súvisieť Základ pre
spoluprácu zo dňa 12.07.2005, keďže tento bol uzatváraný ešte pred dohadovaním okolnosti k projektu

Kavsak v roku 2009.

100. K námietkam žalovaného súvisiacim s postupovaním pohľadávky zo strany pána H. na žalovaného
sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením okresného súdu. Primárne je treba poukázať na to, že v dohode
PPA zo dňa 24.06.2005 si strany dohodli možnosť delegovania tejto dohody na akúkoľvek spoločnosť zo

spoločnosti pána H. v období 12 mesiacov. V takom prípade nejde o jednoduché postúpenie pohľadávky
v zmysle § 524 ods. 1 OZ, ale ide o postúpenie práv a povinností z dohody na ďalší subjekt, pričom
ďalší subjekt preberá všetky práva a povinnosti z tejto dohody. Keďže strany si v PPA nedohodli, že by
k takémuto postúpeniu muselo nevyhnutne dôjsť písomne, je možné prisvedčiť námietkam žalovaného,
že k nim mohlo dôjsť ústne alebo skutočným konaním. Avšak z dodatku k Dohode zo dňa 24.06.2005

vyplýva, že tento Dodatok dňa 25.08.2009 opäť uzatvárala fyzická osoba Y. H., pričom pokiaľ by došlo
k postúpeniu práv a povinností z dohody PPA, už aj dodatok k tejto dohode s PPA by musel uzatvárať
ten subjekt, na ktorý by k tomuto postúpeniu došlo.

101. Od postúpenia práv a povinností komplexne zo zmluvy je nutné odlišovať postúpenie pohľadávky

vzhľadom na niektorý konkrétny nárok veriteľa voči dlžníkovi. Inak povedané pán H., ktorý mal právo na
zaplatenie provízií z jednotlivých projektov dohodnutých ním ako fyzickou osobou a zabezpečovaných
ním ako fyzickou osobou, aj keď prostredníctvom jeho spoločnosti mohol postúpiť svoje právo na
zaplateniefinančnýchprostriedkovnaktorúkoľveksvojuspoločnosťprostredníctvomzmluvyopostúpení
pohľadávky. Takýto doklad však v konaní predložený nebol. Správne na to poukázal aj právny zástupca

žalobcu na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020. Právny zástupca žalobcu vtedy opätovne vyjadril, že
spochybňuje samotný základ vystavených faktúr, keďže je sporné, či predmetnú činnosť niekto vykonal
a či ju vôbec vykonal. Upozornil na to, že žalobca od začiatku upozorňuje na to, že dohodu o výhradnom
partnerstve uzavrel iný subjekt, než je žalovaný a upozornil tiež na to, že nedošlo k preukázaniu cesie
tejto zmluvy na žalovaného. Žalovaný následne doručil oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa

25.03.2020, z ktorého však nevyplýva, že by bol žalovaný postúpil konkrétnu finančnú pohľadávku
voči žalobcovi na žalovaného. Z tohto oznámenia iba vyplýva, že bezprostredne po uzavretí zmluvy zo
dňa 24.06.2005 (PPA) postúpil všetky práva z nich vyplývajúce na spoločnosť RAILTECH SK, s.r.o.,
vrátane práva na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytnuté služby. Inak povedané, predloženéoznámenie o postúpení pohľadávky vlastne nie je postúpením pohľadávky, je iba oznámením o tom, že
v predchádzajúcom období údajne po uzavretí PPA zo dňa 24.06.2005 mala byť pohľadávka postúpená
na žalovaného, k čomu sa okresný súd správne vyjadril, že takýto dokument zo dňa 25.03.2020 nie je

dôveryhodný vzhľadom na to, že dodatok k PPA bol opäť uzavretý priamo fyzickou osobou Y. H. dňa
25.08.2009. Z toho vyplýva, že nemohol bezprostredne po 24.06.2005 postúpiť všetky svoje práva a
povinnosti z dohody PPA na žalovaného.

102. Žalovaný namietol, že pokiaľ okresný súd uznal právo žalobcu na vydanie platieb z titulu

bezdôvodného obohatenia, automaticky tým poškodil pána H. a žalovaného na jeho právach. Uviedol,
že nárok zaniknutý uspokojením pohľadávky už nemôže opakovane vzniknúť, resp. sa obnoviť. Tento
záver nie je odvolaciemu súdu celkom zrejmý, pretože pokiaľ vznikla pohľadávka pána H. voči žalobcovi,
táto nemohla zaniknúť plnením žalobcu voči tretiemu subjektu (žalovanému).

103. Okresný súd sa tiež správne vysporiadal so zrejmou neurčitosťou oznámenia o započítaní

pohľadávky, pretože žalovaný mal v úmysle započítať voči žalobcovi tie pohľadávky, ktoré boli zo strany
žalobcu žalovanému uhradené. Pán H. nemohol postúpiť na žalovaného pohľadávku z konkrétnych
faktúr, pretože tieto konkrétne faktúry nevystavoval pán H., ale vystavoval ich žalovaný a žalovanému
tieto konkrétne faktúry zaplatené boli. Oznámenie o započítaní pohľadávky je preto zmätočným
dokumentom, ktorý žalobca rovnako aj okresný súd správne vyhodnotili ako úkon, ktorý nemohol vyvolať

zamýšľané právne účinky započítania údajnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. Odvolací súd
nad rámec uvedeného pripomína, že predmetom tohto konania nebol právny vzťah pána H. a žalobcu.
Okresný súd sa správne sústredil na zodpovedanie otázky, či takýto zmluvný vzťah bol uzavretý so
žalovaným a či túto činnosť vykonával žalovaný.

104. Z procesného hľadiska sa žalovaný domáhal pochybenia okresného súdu ohľadom toho, že tento
nevykonal dôkaz údajne navrhovaný vo vyjadrení žalovaného zo dňa 28.02.2020, vzťahujúci sa na
vypočutietamuvedenýchosôb.Vpísomnompodanízodňa28.02.2020žalovanývbodeI.bod4uviedol,
že sprostredkovanie projektu Kavsak a poskytovanie technickej podpory na tomto projekte zo strany
žalovanéhozabezpečovaliosobyO.,J.F.,J.J.zČKDaosobyP.V.poverenýpánomH.mviesťobchodnú

a technickú komunikáciu v daných projektoch. Žalovaný uviedol, že „v prípade, ak to bude potrebné,
žalovaný navrhuje vypočutie vyššie uvedených osôb“.

105. Využitie procesnej obrany prostredníctvom navrhnutia dôkazných prostriedkov musí spĺňať určité
parametre predvídané Civilným sporovým poriadkom. Ak sa sporová strana domáha vykonania dôkazu

formou vypočutia konkrétnych osôb je nevyhnutné, aby toto vypočutie navrhla. Podmienečné navrhnutie
spôsobom „v prípade, ak to bude potrebné“ nie je kvalifikovaným navrhnutím vypočutia konkrétnych
svedkov, z ktorého by vyplývalo, že bez neho nie je možné v spore rozhodnúť. Zároveň žalovaný
neuviedol, k akým skutočnostiam by títo svedkovia mali byť vypočutí tak, aby viedli k zisteniu skutkového
stavu. Okresný súd vzhľadom na ostatné dôkazné prostriedky produkované žalovaným, ako aj žalobcom

správne dospel k záveru, že z takto všeobecného návrhu nebolo zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti
nad rámec predložených dôkazov by osoby O. V., J. F., J. J. alebo P. V. mohli poskytnúť. Zároveň pokiaľ
ide o vyjadrenie P.a V.a, toto mohol v písomnej podobe doručiť žalovaný kedykoľvek v priebehu konania.
Okresný súd odôvodnil prečo vypočutie týchto osôb neakceptoval, takže k porušeniu procesných práv
žalovaného nedošlo.

106. Aj ďalšia námietka žalovaného, ktorý uviedol, že žalovaný ponechal na úvahe súdu, ktoré
ďalšie dôkazy z rozsiahlej elektronickej komunikácie medzi ním a žalobcom bude vyžadovať na
preukázanietvrdenížalovaného,niejesúladnáspostupompredvídanýmCivilnýmsporovýmporiadkom.
V zmysle § 150 ods. 1CSP zaťažuje povinnosť skutkového tvrdenia sporové strany. Okresný súd nebol

povinný hádať, ktoré ďalšie dôkazy z rozsiahlej elektronickej komunikácie vykonávanej obchodnými
spoločnosťami pána H. a žalobcom by mohli byť relevantnými dôkazmi v prejednávanej veci. Všetky
dôkazy, ktoré žalovaný považoval za relevantné, mal právo súdu predložiť. Skutočnosť, že mu tým
vznikali náklady na zabezpečenie prekladu ho v danom prípade nezbavujú povinností skutkových
tvrdení, ani povinnosti znášania dôkazného bremena ku jednotlivým skutkovým tvrdeniam.

107. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, preto napadnuté
rozhodnutie okresného súdu preskúmaval iba v rozsahu odvolania žalobcu a inými dôvodmi sa
nezaoberal.108. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je
vecne správne, preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

109. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

110. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).