Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2020

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 5C/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213200051
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jačeková Sziegel

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2020:2213200051.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Dunajskej Strede pred sudkyňou JUDr. Máriou Jačekovou Sziegel v právnej veci žalobcu :

C. V., G.. XX.XX.L., Š. O. P. Y. A. X, Q. - M. XXXXXX, R. (Č. ), P. Y., zast. advokátkou JUDr. Miroslavou
Mittelmannovou, so sídlom Drotárska cesta č. 16, 811 02 Bratislava, proti žalovanému : A. P., J. M. Z. ,
O. Č.. X, K., o žalobe na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a mi e t a .

II. Súd žalovanému priznáva náhradu trov konania100%.

III. O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona číslo 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je daný. Dôvodil to tým, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 odsek 2, odsek 4 zákona číslo 514/2003 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uvedená nemajetková ujma mu mala byť spôsobená pri

výkoneverejnejmoci,vsúvislostisnezákonnýmrozhodnutímOddeleniacudzineckejpolíciePolicajného
zboru Dunajská Streda, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, úradu hraničnej a
cudzineckej polície, Prezídia policajného zboru číslo: O. - I.-Q. - XX-XX/XXXX J. V. XX.XX.XXXX,
ktorým bol žalobca v zmysle § 62 odsek 1 písm. a/Zákona č. 48/2002 Zb. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov zaistený, za účelom výkonu administratívneho vyhostenia.
Rozsudkom odvolacieho súdu dňa 28.2.2017 bol medzitýmny rozsudok súdu prevej inštancie potvrdený,
kde odvolací súd konštatoval, oprávnenosť nároku žalobcu voči žalovanému na náhradu nemajetkovej

ujmy, poukazujúc aj na nespochybniteľné skutočnosti konštatované v rozhodnutiach súdov, dospel k
rovnakému právnemu záveru ako súd prevej inštancie. Konštatoval, že žalobca bol pozbavený osobnej
slobody rozhodnutím, ktoré bolo ako nezákonné zrušené. Považoval za nespochybniteľnú skutočnosť
konštatovanú v rozhodnutiach Krajského súdu v Trnave číslo konania XXSpr/XX/XXXX-XX J. V.Ň.
XX.XX.XXXX , Krajského súdu v Bratislave č.k. XS/XX/XXXX-XX J. V. XX.XX.XXXX a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. XSža X/XXXX J. V. XX.XX.XXXX, že správny orgán sa nezaoberal možným
zásahom do rodinného a súkromného života žalobcu, stretom práva žalobcu na súkromný a rodinný

životom (garantovaný článkom 8 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv), práva štátu na zásah
do tohto práva z dôvodu ochrany bezpečnosti a verejného poriadku, najmä z akého dôvodu prevažuje
záujem štátu nad záujmom žalobcu. Pripustil, že v súvislosti so zrušeným rozhodnutím správneho
orgánu vznikla žalobcovi ujma.2. Konečným rozsudkom dňa 07.07.2017 súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej škody 393,-€ na
dobu zaistenia od 14.10.2011 do 28.10.2011, vychádzajúc z priemernej nominálnej mzdy zamestnanca
v roku 2011 v národnom hospodárstve 786,-€, z toho 1/3 na 26,20€. nemajetkovej ujmy 5.000,-€ s

poukazom na čl. 8 Dohovoru o ľudských právach, pri konštatovaní nezákonného zaistenia žalobcu a
následnom vyhostení a zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady trov konania. V dôsledku podaného
odvolania žalovaným, bol rozsudok súdu I. stupňa zrušený a vrátený na ďalšie konanie, keď odvolací
súd dospel k záveru, že vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu doposiaľ preukázaný nebol, keď
nenavrhol ani len jeho vypočutie, prípadne iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keď v súčasnosti

neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by bránilo žalobcovi vstupu na územie SR. Doposiaľ tvrdené
obmedzenie osobnej slobody žalobcu po dobu necelých 15 dní, nemožnosť počas tejto doby viesť
rodinnýživotastaraťsaomaloletédieťanazákladenezákonnéhorozhodnutiaozaistení(sprihliadnutím
na medzitýmny rozsudok) je možné považovať za menej závažný následok porušenia práv žalobcu. Je
všeobecneznáme,žerodičvbežnýchživotnýchsituáciáchopúšťarodinuadetiajnadlhšíčas,napríklad
v prípade, ak odchádza za prácou do cudziny na turnusy, ktoré sú aj dlhšie ako 2 týždne, aby zabezpečili

finančne svoje rodiny, preto samotné odlúčenie žalobcu od rodiny na dobu dvoch týždňov nemôže
sám osobe predstavovať závažný zásah do práv žalobcu. Z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy
priznanie zadosťučinenia formou konštatovania porušenia práva žalobcu. Žalovaný však vo vyjadrení
doručenom súdu 20.01.2014 (čl. 188 - 194) okrem iného namieta správnosť prvého výroku uplatneného
žalobou a uvádza dôvody nesprávnosti v poradí prvého výroku, ktorého sa žalobca žalobou domáha.

Bude preto úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného, či určovaní výrok,
ktorého sa žalobca žalobou domáha je alebo nie je nárokom uplatneným v súlade s § 17 ods. 2 zák. č.
514/20103 Z.z. Žalobe v tejto časti môže vyhovieť len v prípade, ak dospeje k záveru, že ide o nárok
uplatnený v súlade s § 17 ods. 2 cit. zákona. Vysporiadať sa so skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisu
rozhodnutím číslo.: O. -I. - K. - Q. - XX - XX/XXXX zo dňa 14.10.2011, týkajúcimi sa osoby žalobcu,

že v konaní o zaistení a vyhostení žalobcu predchádzalo konanie o udelenie povolenia na trvalý pôdy.
V tomto konaní nebol žalobca úspešný, pretože nebol schopný predložiť výpisy registra trestov krajiny,
ktorý bol štátnym občanom, nebol úspešný ani v konaní o udelenie azylu. Ak žalobca nebol úspešný v
konaní o udelenie na trvalý pobyt znamenalo, že nepreukázal svoju bezúhonnosť v súlade s platnými
právnymi predpismi nášho štátu (zákon o pobyte cudzincov), nesplnil si svoju zákonnú povinnosť. tomu

svedčíajpriznaniesažalobcu,žebolnanašomúzemíodsúdenýzatrestnýčinfalšovaniapozmeňovania
verejnej listiny, predloženie falošného vodičského preukazu , ktorý ani v priebehu konania nepreukázal
opak. Rovnako vedené trestné stíhanie za ublíženie na zdraví a prevádzačstvo. Nebolo preto zrejmé,
z akého dôvodu žalobca nespolupracoval s políciou, neuvádza informácie na svoju obranu , nesnažil
sa zabrániť vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy ktorým by

preukázal spôsob vedenia svojho života v minulosti, kde študoval, pracoval ako sa živil. Odvolaciemu
súdu nepostačovalo poukazovať len na to, že tu má manželku a dieťa, ktoré boli jediné tvrdenia žalobcu,
od ktorého odvodzoval všetky svoje práva. Tvrdenia žalobcu súd spochybnil aj vo vzťahu k rodine, keď
napriek odlúčeniu, manželom sa narodili ďalšie 2 deti. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na
priznanie nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatoval, že žalobca si v konaní neuplatňuje nárok na

priznanie zadosťučinenia za jeho vyhostenie, či už z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo z
dôvodu nezákonného rozhodnutia. Ak sa žalobca mieni domáhať nároku na nemajetkovú ujmu aj z
dôvodu jeho vyhostenia, musel podať návrh na zmenu žaloby v súlade s § 95 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (respektíve § 139 a 140 Civilného sporového poriadku ) o návrhu na zmenu žaloby
musel by rozhodnúť na návrh súd, pričom z pripojeného návrhu na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody v žalobe vyplynulo, že žalobca si predbežne uplatnil u oprávneného orgánu len nárok
zo zaistenia, ktoré považoval za nezákonné, preto, ak by sa aj žalobou domáhal nároku v priamej
príčinnej súvislosti s inými nesprávnym úradným postupom, respektíve nezákonným rozhodnutím, ako
vymedzeným v návrhu na predbežné prerokovanie nároku, nemôže byť v tomto konaní pred súdom
úspešný, pretože nesplnil hmotnoprávny predpoklad pre priznanie nároku určený osobitným predpisom.

V súvislosti s rozhodnutím o základe nároku medzitýmnym rozsudkom bolo možné rozhodnúť len
o základe nároku (preto správne mal výrok tohto rozsudku znieť základ nároku na náhradu škody
podľa osobitného zákona je daný) a preto nie je možné chápať medzitýmny rozsudok ako rozsudok,
ktorým by bolo vylúčené, aby súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti, v ktorej by sa
domáhal konštatovania porušenia práva a s prihliadnutím k vykonanému dokazovaniu by vo zvyšku

(o zaplatenie nemajetkovej ujmy) prípadne žalobu zamietol. Citované ustanovenie § 17 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. vyslovene predpokladá, že existujú prípady, kedy samotné konštatovanie porušenia
práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom a len v prípade ak toto nie je postačujúce, môže súd priznať aj nárok nazaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Konštatovanie porušenie
práva bude postačujúcim zadosťučinením v prípadoch preukázaných menej závažných následkov
nezákonného rozhodnutia, resp. nemajetkovej ujmy. V prípade určenia výšky nemajetkovej ujmy v

peniazoch zdôraznil použiť princíp proporcionality spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady
prisúdené v iných prípadoch a to nie len v podobných, ale aj ďalších, v ktorých išlo o priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonné rozhodnutie (zaistenie v správnom konaní). Ak zákon
nestanovuje ani rámcovo čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, musí sa pri rozhodovaní o jej
výškevkaždomprípadesúdoprieťodoterajšiurozhodovaciupraxaporovnaťskutkovopodobnéprípady

aj v smere výšky priznanej nemajetkovej ujmy, ako napríklad vec sp. zn. 10Co/132/2016 (rozsudok KS
v TT), kde boli uvádzané jednotlivé rozhodnutia s priznanou výškou nemajetkovej ujmy a aj keď ide o
veci len podobné z dôvodu, že v uvedenom rozhodnutí bola priznávaná nemajetková ujma za prieťahy v
konaní (ale na základe zhodných predpokladov), povinnosťou súdu prvej inštancie bude porovnať, aká
nemajetková ujma bola doposiaľ priznaná v skutkovo podobných prípadoch za zaistenie na základe
nezákonného rozhodnutia, alebo obdobné rozhodnutie Krajského súdu Trnava XXCo/XXX/XXXX , na

základe ktorého bola poškodenému žalobcovi priznaná nemajetková ujma za väzbu za 902 dní vo výške
4.978,59 eura, potom ako bol spod obžaloby oslobodený, pričom súd prihliadol ku všetkým podstatným
okolnostiam (vrátane osoby poškodeného žalobcu, jeho doterajší život, správanie a pod.). Doposiaľ
žalobcanenavrholnapreukázanievznikunemajetkovejujmyvykonaťžiadnedokazovanie,doposiaľbolo
vykonané dokazovanie, ktoré možno považovať za relevantné vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej

na základe podanej žaloby len rozhodnutím o zaistení zo dňa 14.10.2011 (čl. 6), rozsudkom KS v TT,
ktorým bolo rozhodnutie o zaistení zrušené z 09.01.2012 (čl. 15) a žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku z 22.10.2012 (č.l. 21), čím bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a splnený
hmotnoprávny predpoklad pre podanie žaloby o náhradu škody podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. Dospel
k záveru, že vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu doposiaľ preukázaný nebol a žalobca nenavrhol

ani len vypočuť ho, prípadne nenavrhol vykonať dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení, keď z
obsahu spisu bolo zrejmé, že rozsudkom C. Z. K. J. XX.XX.XXXX (Č..L.. XXX) bolo rozhodnutie Prezídia
PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave o vyhostení a o zákaze vstupu žalobcu na územie
SR zrušené (po podaní žaloby žalobcu č.l. 104). Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 19.03.2013 (čl.
146) rozsudok KS v BA potvrdil. V súčasnosti neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by žalobcovi bránilo

vstupu na územie SR, ako to tvrdil žalobca.
3. Žalobca naďalej zotrval na podanej žalobe, keď poškodený bol pozbavený osobnej slobody od
14.10.2011 do 28.10.2011 v trvaní 15 dní. Samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval
za žiadnych okolností za dostatočné zadosťučinenie, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím , keď Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda v konaní vedenom

pod sp. zn.: O.- I. - Q.-XX-XX/XXXX postupoval v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a
slobôd, Ústavou Slovenskej republiky a zákona číslo 48/2002 Zb. o pobyte cudzincov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Nezákonným rozhodnutím sa výrazne zasiahlo do práv žalobcu, nakoľko
zaistenie spôsobilo, že nemohol požívať svoje právo na rodinný život, bol odlúčený od svojej manželky a
vtedy len z štvormesačného syna. Žiadal priznať, s poukazom na § 17 odsek 4 Zákona o zodpovednosti

za škodu a nemajetkovú ujmu s odkazom na § 7 a 8 citovaného zákona, najmenej 1/13 priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, za predchádzajúci
kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody, čo predstavovalo sumu 393
EUR (v roku 2011 bola priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v národnom hospodárstve
786 EUR). 1/13 z tejto sumy predstavuje 26,20 eur. Zaistenie žalobcu trvalo 15 dní. Súčasne žalobca

žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 5000 eur, keď jeho odlúčením od rodiny, bolo výrazne
zasiahnuté do kvality rodinného života žalobcu. Mal zato, že vyhostením došlo k zamedzeniu fungovania
rodiny, ktorému štát poskytuje ochranu a tým sťažil žalobcovi udržať kontakt s manželkou, ako aj s
dieťaťom. Od doby odlúčenia sa žalobcovi narodili ďalšie dve deti z tohto zväzku. V snahe zachovať
ako taký kontakt s rodinou sa zdržiava v Rakúsku, potom čo žalobca po návrate sa snažil vrátiť do

blízkosti svojej možnosť a vrátiť sa na územie Ruskej federácie, krajiny pôvodu a rovnako manželka sa
nemohla vysťahovať, vzhľadom na pomery ktoré pretrvávajú v oblasti Čečenska. Zdôraznil, že štát, tým,
že vydal nezákonné rozhodnutie o jeho administratívnom zaistení a tým priamo súvisiacim vyhostením,
jeho následkom bol vážny zásah do súkromia jeho rodiny , nakoľko pokiaľ príslušný orgán by nepochybil
pri vydaní rozhodnutia, ktorým ho vyhostil , nebola by sťažená situácia rodiny tak v akej sa v súčasnosti

nachádza. Náhradné riešenie, ktorú našla rodina žalobcu neúmerne zvyšuje ich náklady tak na cestovné
ako aj na pobyt, ktorý stav pretrváva od roku 2011. Žalobca, prostredníctvom právnej zástupkyne zotrval
na podanej žalobe čo do nároku na priznanie nemajetkovej ujmy a na dôkaz posúdenia nároku vo
vzájomnej súvislosti so zaistením a následným administratívnym vyhostením poukázal na rozhodnutiaOkresnéhosúduBratislavaXČ..XXC/X/XXXX,rozsudokKrajskéhosúduBratislavač.sp.zn.5S/91/2014
a rovnako na nález Ústavného súdu A. T. XXX/XX-XX, zdôrazňujúci súvislosť medzi administratívnym
vyhostením a zaistením, zdôrazňujúc vzájomnú súvislosti medzi nimi. Tá navrhla doplniť dokazovanie

výsluchom žalobcu prostredníctvom telemostu z Rakúska, kde sa má nachádzať v azylovom tábore.
Poukázala na sťaženú situáciu rodiny žalobcu ,ktorý pretrváva dlhšiu dobu, keď rodina žila v niekoľkých
štátoch, v Poľsku, na Ukrajine a v Rakúsku, s tým, že v súčasnosti matka býva na území Slovenska.
Manželom sa narodili ďalšie dve deti, starostlivosť ktorých zabezpečuje manželka žalobcu. Uvedený
stav negatívne zasiahol aj do vzájomného vzťahu medzi manželmi a spôsobil rozkol.

4. Žalovaný žiadal žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy zamietnuť ako neodôvodnenú, keď žalobca
nesplnil podmienky pre jeho priznanie. Poukázal na správanie sa žalovaného ,ktorý od začiatku prejavil
nezáujem a neochotu spolupracovať s príslušnými orgánmi štátu, keď sa nevyjadril k svojmu pobytu,
nepodpísal zápisnice. K zaisteniu žalobcu došlo jeho zavinením , v dôsledku vážnej hrozby bezpečnosti
štátu, preukázané v konaní, ktoré si sám zavinil. V zmysle § 8 ods.6 písm. a/ zákona č.514/2003Z.z.,
potom mu nemohlo vzniknúť právo na náhradu škody, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia

alebo väzbu sama zavinila. Mal za to, že konanie o zaistení žalobcu bolo začaté v dôsledku Jeho
vlastného, vedomého protiprávneho konania, ktoré si žalobca zavinil sám svojím protiprávnym konaním.
V tomto smere žalovaná poukázala na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava číslo konania XXCo/
XX/XXXX - XXX J. V.Q. XX.X.XXXX, XCo/XXX/XXXX zo dňa 28.3.2017 kde konštatoval, že už
samotným neoprávneným prekročením štátnej hranice Slovenskej republiky si musel byť žalobca

vedomí protiprávneho konania a preto musel byť s určitým obmedzením osobnej slobody uzrozumený.
Súd konštatoval, že za daného stavu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi nevznikol, pre
nesplnenie zákonom stanovených predpokladov. Žalovaný zdôraznil, že zmyslom a účelom zákona
nebolo odškodnenie osôb, ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého protiprávneho konania privodili
správne konanie. V tomto smere poukázal na nečinnosť žalobcov, ktorý v priebehu konania vo veci

nevypovedal, tento dôkaz nebol ani navrhnutý a ani žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie jeho tvrdením
na vznik, existenciu a následky vzniku nemajetkovej ujmy, ktorá dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu.
V dôsledku týchto skutočností žiadala žalobu zamietnuť.
5. Súd vo veci doplnil dokazovanie písomnou výpoveďou žalobcu § 191 ods. 3 C.s.p. dané dňa
05.02.2020 , kde tvrdil, že jeho správanie sa pred orgánmi cudzineckej polície vyplynuli z nedôvery,

po emocionálnom rozruchu, keď ho telefonicky zavolali z jeho pohľadu, nemali záujem o zachovanie
jeho rodinného zväzku, preto odmietol niečo podpísať a pred orgánmi vypovedať. Tých 15 dní, čo bol
nezákonne zaistený, by mohol využiť na čas strávený s rodinou ak nič iné. Mohli mať čas si všetko
premyslieť ako ďalej a vylúčiť tým dlhé utrpenie,, stres a depresie, spôsobené týmto krokom. Poprel, že
opustil územie republiky dobrovoľne. Bol postavený pred hotovú vec, ak nepôjde dobrovoľne, tak môže

byť vydaný orgánom v Moskve, ktorý ho vrátia do krajiny pôvodu, čo pre neho bolo nebezpečné, keď
tak konal na požiadanie manželky. Následne s manželkou udržiavali kontakt cez skyp. V roku 2013 sa
rozhodli, že vycestuje na Ukrajinu, kde je nasledovala aj manželka so synom. V októbri toho roku , keď
vyhral spor a mohol sa vrátiť na územie Slovenska, sa rozhodli, že manželka so synom pôjdu domov a
on si podá žiadosť o víza a bude ju nasledovať., keď v dôsledku zdĺhavého procesu, sa znovu ocitol na

zozname nežiadajúcich osôb , opäť deportovaný ako osoba nebezpečná pre štát, s tým, že nemôže sa
vrátiť po dobu 8,5 roka. Tieto skutočnosti považoval za výmysel. Bolo snahou jej manželky si podať víza
na pobyt, keď ju odradili, pre zdĺhavosť konania a malú pravdepodobnosť , že aj dostane. Následne sa
snažili viesť spoločný život na Ukrajine, v Poľsku a v Rakúsku. Dňa 20.05.2014 sa im narodil syn a dňa
27.09.2015 aj tretí syn, keď manželka sa musela vrátiť na územie Slovenska, keď staršie dieťa malo

nastúpiť do školy. Tvrdil, že vyštudoval 11 ročnú školu doma, keď mal byť prijatý na fakultu histórie na
univerzite v jeho krajine, keď vojna mu štúdiá znemožnila. Mal iné záležitosti, ktoré nezniesli odklad. S
nádejou na pokojný život a možnosť doštudovať prišiel do Európy. Na Slovensku pracoval ako mäsiar u
firmy I. V.. V Čase pobytu na Ukrajine absolvoval zváračský kurz, výkonom ktorej práce zabezpečoval
obživu pre rodinu. V Poľsku pracoval cez noc pri nakládke kamiónov. V Rakúsku študuje jazyky, kde sa

aj toho času zdržiava, kde žili spolu rok a pól aj s manželkou.
6. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. januára 2012 číslo konania XXSpr/XX/XXXX -
XX odvolací súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. b) O.s.p. a vec
vrátil na ďalšie konanie a priznal náhradu trov konania právnej zástupkyne žalobcu, keď dospel k
záveru, že dôvodom, pre ktorý bol žalobca zaistený malo byť ohrozenie bezpečnosti nášho štátu, ktorý

dôvod nebol špecifikovaný bol uvedený, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený
vyjadrením orgánov presahujúcim právo č.p. XX/XXX - Z. - XX - X/XXXX - XXXX, ktoré bolo
utajovanou písomnosťou a nemôže byť teda zverejnený. Nezdôvodnenie dôvodu a účelu zaistenia
bolo tiež námietkou spôsobilou na zrušenie predmetného rozhodnutia, keď v samotnom rozhodnutísa odôvodnilo zaistenie bezpečnostným záujmom, bez jeho bližšej špecifikácie, ktoré súd tak nemal
možnosť preskúmať či takýto dôvod na zaistenie skutočne existoval, pokiaľ nepoznal skutočnosti,
ktoré odôvodňujú, že pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky ohrozuje bezpečnosť štátu, keď

pri jeho vycestovaní z územia Slovenskej republiky dňa 28.10.2011 sa nezabezpečilo vycestovanie
prostredníctvom eskorty do domovského štátu a neinformovali sa bezpečnostné orgány domovského
štátu žalobcu o jeho návrate. Súd rovnako konštatoval že bolo povinnosťou správneho orgánu sa
zaoberaťskutočnosťouavrozhodnutísavysporiadaťazdôvodniťprečobolopotrebnéobmedziťžalobcu
narodičovskýchprávach,tým,žedošlounehokzaisteniu,keďmuboliznámeokolnostirodinnéhoživota

žalobcu.Súdkonštatovalževsúvislostisnámietkoutýkajúcejsavadykonania,ktorámalazásadnývplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď zistil, že v administratívnom spise sa nachádza zápisnica
o vyjadrení žalobcu spísaná dňa 14.10.2011 v čase od 9,40 hod do 10,00 hod, pričom z jej obsahu
je jasné, že ide o zápisnicu, v ktorej sa žalobca mal vyjadriť k administratívnemu vyhosteniu. Ďalšia
zápisnica o výsluchu žalobcu sa v administratívnom spise nenachádzala. Krajský súd konštatoval,
čo bolo povinnosťou správneho orgánu rozhodovania o zaistení navrhovateľa umožniť mu vyjadriť sa

tejto skutočnosti, čo však zrejme správny orgán nespravil a tým odňal navrhovateľom možnosť konať
a vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom správneho konania. Z tohto dôvodu vzhliadol
súd námietku týkajúcu sa zistenej vady konania, ktorá mala zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia za dôvodnú.
7. Žalobca si uplatnil svoj nárok na predbežné prerokovanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím správneho orgánu podaním dňa 13. 6. 2012 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
na, ktoré obdržal negatívnu odpoveď dňa 22. 10. 2012 a odkázal žalobcu sme sa tak a k 16 ods. 1
zákona číslo 514/2030 za so svojim nárokom na náhradu škody na súd.
8. Žalobca uzavrel manželstvo dňa 13.07.2010 s E. M., rod M., G.. XX.XX.XXXX , občiankou Slovenskej
republiky , zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Dunajská Streda.

9. Z manželstva žalobcu sa narodili M.. Q. V. XX.XX.XXXX a ďalšie dve deti, ktorých rodné listy žalobca
nepredložil.
10. Zo správy Prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, útvaru policajného
zaistenia cudzincov v M.U. J. V. XX.XX.XXXX vyplynulo že sám žalobca vyhlásil, že sa chce vrátiť do
krajiny pôvodu dobrovoľne , jeho vycestovanie bolo realizované bez doprovodu policajných orgánov SR.

11. Podľa § 391ods.1 až 3 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa
povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie,
schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
12. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

13. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej
postupovať.
14. Podľa § 3 odsek 1 písm. b/ Zákona o zodpovednosti za škodu štátu, zodpovedá za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody.
15. Podľa § 7 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
pozbaveníosobnejslobodymáten,nakombolovykonané,akbolorozhodnutiezrušenéakonezákonné.
16. A podľa § 9 odsek 2 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci stav
k 31. 12. 2012 a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu

bola takým postupom spôsobená škoda.
17. Podľa § 17 odsek 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v prípade ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

18. Podľa § 17 odsek 3 zákona zodpovednosť za škodu sa výška nemajetkovej ujmy určuje s
prihliadnutímnaosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje,závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení
19. V zmysle § 17 odsek 4 citovaného zákona, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa

odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. 8a)".20. Podľa Čl. 8 ods.1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd znení protokolu číslo
11 a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov , keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

21. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zdôraznil, že citované ustanovenie § 17 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci priznáva poškodeným,
ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na
úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu
a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej

zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.
Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť,
vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod.

Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá,
ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho
prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí
byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového
stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých

oblastiach života(spoločenskej,pracovnej,rodinnej)dotknutejosoby,vktoromsmeredôkaznébremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom
pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už

zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa
na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo.

22. Výpoveďou žalobcu po 6 rokoch od podania žaloby, vyplynulo, že samotné zaistenie, nečakané

predvolania na políciu len telefonicky, ho priviedol do takého stavu, že stratil dôveru v orgány polície,
že mu chcú pomôcť zachovať rodinný život a pri vnímaní opaku odmietol s nimi komunikovať. Sám
potvrdil, že krajinu opustil dobrovoľne, keď mu nebolo udelené povolenie na pobyt. V rozhodnom čase
už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní XT/XX/XXXX , obžaloba vznesená už 08.03.2011, kde bol
uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej

uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods.1 Tr. zákona a odsúdený k trestu odňatia
slobody v trvaní 7 mesiacov, s odkladom na podmienečne so skúšobnú dobou 12 mesiacov. Jediným
negatívny následok uvádzaný v priebehu konania bolo odlúčenie od rodiny a nemožnosť zváženia
ďalšieho postupu, tak aby to nezasiahlo negatívne ich rodinu. Súd v ďalšom nemohol prihliadnuť
na tvrdenia žalobcu o následkoch administratívneho vyhostenia, ktoré nebolo predmetom sporu, ako

konštatoval súd II. Stupňa vo svojom zrušujúcom rozhodnuté čl.34, ktorým právnym názorom bol súd
viazaný.Žalobcavkrajinepôvodumalmaťskončenévzdelaniapodobu11rokov,bezbližšejšpecifikácie
a mal byť prijatý na fakultu histórie, ktoré štúdium mu malo byť znemožnené udalosťami v krajine, pre
ktoré ju opustil .Žalobca v tomto smere žiaden relevantný dôkaz nepredložil a ani nenavrhol. Rovnako
tvrdil, že pracoval ako mäsiar na území Slovenska, doklad nepredložil. Pobyty na území Ukrajiny,

Poľska a Rakúska, jeho pracovné zadelenie žiadnym spôsobom nezdokladoval. Výpoveď žalobcu
žiadnymspôsobomnepotvrdilopodstatnenosťnároku,keďuvedenétvrdeniaboliprednesenéajprávnou
zástupkyňou žalobcu, pokiaľ ide o psychickú traumu spôsobenú žalobcovi a jej rodine odlúčením v čase
zaistenia, keď nakoniec žalobca dobrovoľne, po dohode s manželkou opustil územie republiky, keď
sám uznal, že nespĺňa predpoklady na poskytnutie azylu v rozhodnom čase. Všetky ostatné okolnosti

následného života rodiny, boli v tomto konaní pre posúdenie nároku irelevantné. Žalobca so skončeným
vzdelaním, bližšie neidentifikovaním a nepreukázania pokračovania v štúdiu, jeho postavenia v tomto
smere, akým spôsobom samotné zaistenie po dobu 15 dní zasiahlo do jeho života, neozrejmil. Čím
žalobca nepreukázal závažnosť následkov v jeho súkromnom živote a rovnako v spoločenskom živote.Nie je možné opomenúť trestnú činnosť žalobcu, keď bol právoplatne uznaný vinným z trestného činu
falšovania dokladov, kde súd vydal trestný rozkaz, ktorý žalobca nenapadol. Rovnako bol doložený
doklad Slovenskej informačnej služby , č.p. XX/XXX-Z.-XX-X/XXXX-A., utajená skutočnosť , s odkazom

na zákon č. 215/2004Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. svedčiaci tomu, že žalobca je osobou
ohrozujúcou bezpečnosť štátu. Aj táto okolnosť svedčí o osobe žalobcu. Tu je potrebné poznamenať, že
Európsky dohovor v zásade nezakazuje zmluvným štátom, aby si sami regulovali vstup a dĺžku trvania
pobytu cudzincov na ich území. Je pri tom právom štátu prijať efektívne opatrenia na zabezpečenie
rešpektovania legislatívy v oblasti prisťahovalectva. Pričom v tomto prípade už v čase zaistenia žalobcu

bola podaná obžaloba, žalobca v prípravnom konaní vypočutý. Bolo zrejmé , že v rozhodnom čase, sa
jednalo o osobu nebezpečnú pre štát. Sám žalobca potvrdil, že znovu je osobou non grata, so zákazom
vstupu na územie Slovenska po dobu osem a pól roka.
23. Doposiaľ tvrdené obmedzenie osobnej slobody žalobcu po dobu necelých 15 dní, nemožnosť počas
tejto doby viesť rodinný život a starať sa o maloleté dieťa na základe nezákonného rozhodnutia o
zaistení (s prihliadnutím na medzitýmny rozsudok) bolo možné naďalej považovať za menej závažný

následok porušenia práv žalobcu. Súd sa stotožnil so závermi odvolacieho súdu, ktorému dospel na
základe skutkového zistenia v rovnakom rozsahu, keď bolo všeobecne známe, že rodič v bežných
životných situáciách opúšťa rodinu a deti aj na dlhší čas, napríklad v prípade, ak odchádza za prácou do
cudziny na turnusy, ktoré sú aj dlhšie ako 2 týždne, aby zabezpečili finančne svoje rodiny, preto samotné
odlúčenie žalobcu od rodiny na dobu dvoch týždňov nemôže sám osobe predstavovať závažný zásah do

práv žalobcu. Z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy priznanie zadosťučinenia formou konštatovania
porušenia práva žalobcu.
24. Aj po takto vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že podanej žalobe , na priznanie
nemajetkovej ujmy, nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca; ktorý v tomto smere, okrem jeho výpovede,
ktoré kopírovalo už tvrdenia skôr prednesené právnou zástupkyňou, nenavrhoval žiadne dokazovanie;

ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia o jeho zaistení. Vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je totiž podmienený splnením všetkých predpokladov stanovených v ust. § 17 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z., a žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať
(aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v
peniazoch. Obdobný záver súdu v konaní č. XCo/XXX/XXXX Krajského súdu Bratislava.
25. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné poukázať i na to, že; ako vyplýva z obsahu pripojeného
trestného spisu; žalobca si bol plne vedomý dôsledkov spáchania trestného činu na území republiky,
a preto musel byť s určitým obmedzením osobnej slobody uzrozumený, keď. Za daného stavu tak na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nepochybne neboli splnené zákonom stanovené predpoklady.
26. Nakoľko doplnené dokazovanie nevnieslo nové skutkové zistenia , oproti predchádzajúcim
skutočnostiam, súd žalobu na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol.
27. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu 20.01.2014 (č.l. 188 - 194) okrem iného namietol správnosť
prvého výroku uplatneného žalobou a uvádza dôvody nesprávnosti v poradí prvého výroku, ktorého

sa žalobca žalobou domáha. V zmysle záverov odvolacieho súdu, bolo úlohou súdu prvej inštancie
vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného, či určovací výrok, ktorého sa žalobca žalobou domáha je
alebo nie je nárokom uplatneným v súlade s § 17 ods. 2 zák. č. 514/20103 Z.z. Žalobe v tejto časti môže
vyhovieť len v prípade, ak dospeje k záveru, že ide o nárok uplatnený v súlade s § 17 ods. 2 cit. zákona.
28. Podľa Čl. 5. ods.1 písm. a/ až f/ zákona. 209/1992 Zb. - o Dohovore o ochrane ľudských práv

a základných slobôd , každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť
slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom,
zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo
splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za

účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,
alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu
alebo v úteku po jeho spáchaní; iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia
na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred
príslušný orgán; zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorýchosôb,alkoholikov,narkomanovalebotulákova zákonnézatknutiealeboinépozbavenieslobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.29. Podľa Čl. 127 ods.1 , 2 veta prvá a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ústavný súd rozhoduje o
sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

30. Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

31. Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa
odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

32. Z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva, že nárok uplatnený žalobcom , ktorým by vyslovil , že

pozbavenie osobnej slobody žalobcu rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície č.p.O.-I.-K.-Q.-XX-
XX/XXXX zo dňa 14.10.2011 bolo zasiahnuté do ústavného garantovaného práva na slobodu a boli
tým porušené ustanovenia čl.5 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ako aj čl.17 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky čl.17 ods. 2 (Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť

dodržať zmluvný záväzok/, nakoľko túto kompetenciu prisudzuje Ústava výlučne Ústavnému súdu
Slovenskej republiky, formou podania sťažnosti. Porušenie práva žalobcu bolo konštatované v rozsudku
Krajského súdu Trnava zo dňa XX.XX.XXXX, Č..C..XXSp/XX/XXXX-XX, keď súd v predposlednom
odseku odôvodnenia rozsudku , keď konštatoval vadu konania, neumožnením, žalobcovi sa vyjadriť k
zaisteniu a ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom správneho konania .O túto konštatáciu oprel žalobca

svoj nárok na priznanie náhrady škody, a tomu predchádzajúcemu predbežnému prejednaniu veci. Toto
konštatovanie súd preto považoval za dostačujúce.

33. Podľa § 255 ods.1 a 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

34. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Vzhľadom na úspech žalovaného súd mu priznal náhradu trov konania v plnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 359 CSP)

Odvolanie len proti odôvodnenie rozhodnutia nie je prípustné. (§ 358 CSP)

Ak zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje osobitné náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o

podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podanie je aj uvedenie spisovej značky tohto
konania. (§ 127 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutia považuje za nesprávne (odvolacie dôvody,

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 C.s.p.)
Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rožíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok, nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. (365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vyplv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 3 C.s.p.)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)