Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/265/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115230486
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1115230486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: LIASON MARKETING COMPANY
LIMITED, so sídlom P.O.Box 983, Victoria, Mahé, Republic of Seychelles, reg. number: 003809, proti
žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. februára 2019,
č.k. 4C/262/2015-181, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia

náhrady škody vo výške 2.700.000 eur s príslušenstvom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.01.2002 boli štátnymi orgánmi Maďarskej republiky pri pokuse o ich
prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. C. K. F. zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280
eur. Dňa 02.12.2004 bolo Generálnou prokuratúrou SR prevzaté trestné konanie proti obvineným E. L.
C. K. F., pričom uznesením vyšetrovateľa PPZ, UBOK Košice, odbor Východ ČVS: PPZ-29/BOK-V-
I-2005 zo dňa 25.07.2005 bolo proti E. L. C. K. F. začaté trestné stíhanie. Na základe právnej pomoci

boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej republiky, ktoré boli Krajskej prokuratúre
Košice I odstúpené dňa 01.06.2012. Dňa 15.10.2012 Krajská prokuratúra Košice I uznesením č.
1Kv 8/12-21, právoplatným dňa 10.11.2012, podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné
stíhanie vedené proti obvineným E. L. C. K. F. zastavila. Uznesením Krajskej prokuratúry Košice I
č. 1Kv 8/12 zo dňa 14.11.2012, právoplatným dňa 04.12.2012, vrátila Krajská prokuratúra Košice I
zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280,- eur žalobcovi. Žalobca žiadosťou zo dňa 16.10.2013
požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci. Jeho žiadosť bola opakovane odstúpená z Ministerstva spravodlivosti SR
Ministerstvu vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR, s tým, že nárok žalobcu nebol uspokojený.
Vzhľadom k tomu, že podľa žalobcu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
štátnych orgánov bolo žalobcovi znemožnené v období od 21.01.2002 do 19.12.2012 nakladať a
disponovať so svojimi peňažnými prostriedkami vo výške 1.167.280 eur, žalobca uplatnil nárok na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom výšku škody vyčíslil s poukazom na kurzové
rozdiely, v dôsledku ktorých sa hodnota jeho majetku za dané obdobie podľa jeho tvrdenia znížila o

469.492,52 eura a zároveň mu za dané obdobie patrí aj úrok z omeškania počnúc dňom 22.01.2002
vrátane, a to vo výške 15,5% ročne podľa § 3 vyhlášky MS SR č. 87/1995 Z.z., teda úrok z omeškania
vo výške 15,5% ročne zo sumy 1.167.280 eur od 22.01.2002 do 19.12.2012, čo predstavuje sumu vo
výške 1.973.404,84 eura. Celkovo si potom žalobca uplatnil náhradu škody vo výške 2.700.000 eur,ktorá pozostáva zo skutočnej škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne od 19.12.2012 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania.
3. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke podľa § 1, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2,

3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovi boli dňa 21.01.2002 zaistené finančné
prostriedky vo výške 1.167.280 eur štátnymi orgánmi v Maďarskej republike, ako ani že tieto finančné
prostriedky boli žalobcovi vrátené na základe uznesenia Krajskej prokuratúry Košice I č. lKv 8/12 zo dňa

14.11.2012, právoplatným dňa 04.12.2012. Spornou v konaní bola otázka, či žalobcovi vznikol nárok na
náhradu škody voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu zaistenia finančných prostriedkov
žalobcu vo výške 1.167.280,- eur v období od 21.01.2002 do 19.12.2012 a ak áno, v akej výške je tento
nárok žalobcu. Pri posudzovaní nároku žalobcu vychádzal predovšetkým zo zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa tohto zákona štát zodpovedá za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zadržaním, zatknutím alebo iným obmedzením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom, pričom tejto zodpovednosti
sa štát nemôže zbaviť. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ide o
objektívnu zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné
rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia škody ako majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, pričom tieto
tri podmienky musia byť splnené kumulatívne. Základnou podmienkou podľa § 6 citovaného zákona
je teda existencia právoplatného alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľného rozhodnutia, ktoré
bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené, pričom právo na náhradu škody možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných

predpisov. V prípade nesprávneho úradného postupu sa v zmysle § 9 citovaného zákona vyžaduje,
aby došlo k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, alebo nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb, pričom pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, alebo vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného

zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy prokurátorom. Žalobca však v konaní nešpecifikoval ani nekonkretizoval
žiadne rozhodnutie, ktoré považuje za nezákonné a v dôsledku ktorého by mu mal vzniknúť nárok na
náhradu škody, ktorej sa v konaní domáha. Rovnako žalobca neuviedol ani žiadny konkrétny úradný
postup, ktorý považuje za nesprávny a ktorý by mal zakladať nárok na náhradu škody. Neuviedol ani

žiadneskutkovéokolnosti,zktorýchbybolomožnévyvodiť,ktoréhorozhodnutiepovažujezanezákonné
alebo ktorý postup považuje za nesprávny. Žalobca pritom neuviedol ani nekonkretizoval žiaden právny
titul napriek tomu, že bol opakovane vyzývaný na doplnenie žaloby a boli mu zaslané vyjadrenia
žalovaného, ako aj ostatných pôvodne žalovaných, v ktorých opakovane namietali, že žalobca neuviedol
základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody - právny titul. Už len z uvedeného dôvodu

nemohol nároku žalobcu uplatnenom v konaní vyhovieť a priznať žalobcovi náhradu škody voči štátu.
Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, ktorou v konaní pred súdom žiadal o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa,
poukázal na to, že konanie je na súde vedené od roku 2015, t.j. viac ako tri roky, počas ktorých bol
žalobca opakovane vyzývaný na preukázanie svojho nároku a na uvedenie podstatných skutočností,
predovšetkým na konkretizovanie titulu, na základe ktorého sa domáha nároku na náhradu škody, avšak

žalobca nevedel počas celého konania svoj nárok odôvodniť a neuviedol ani len základnú náležitosť,
ktorou je špecifikácia právneho titulu, od ktorého svoj nárok odvodzuje. Návrhu žalobcu na poskytnutie
lehoty na vyjadrenie preto nemohol vyhovieť, a to predovšetkým s poukazom na ustanovenie § 153
C.s.p., podľa ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas,
pričom tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala so

zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Keďže žalobca neuviedol doposiaľ riadnu špecifikáciu
svojho nároku spočívajúcu v uvedení konkrétneho právneho titulu, od ktorého odvodzuje svoj nárok,
nemohol poskytnúť žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa a doplnenie základných náležitostí žaloby a
z tohto dôvodu odročiť pojednávanie, nakoľko by tým neúmerne predlžoval súdne konanie a spôsobovalneodôvodnené prieťahy v súdnom konaní, pričom poukázal na ustanovenie § 183 C.s.p., v zmysle
ktorého súd môže pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov, čo poskytnutie ďalšej
lehoty na uvedenie základnej náležitosti spočívajúcej v konkretizovaní právneho titulu odôvodňujúceho

uplatnený nárok rozhodne nemožno považovať, najmä ak žalobca už bol vyslovene súdom vyzvaný,
aby uviedol konkrétny právny titul, od ktorého svoj nárok odvodzuje. V konaní postupoval v zmysle
ustanovenia § 157 C.s.p., podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu veci. Rovnako nemohol
vyhovieť žiadosti žalobcu o poskytnutie lehoty na zvolenie si právneho zástupcu, nakoľko žalobca mal

viac ako tri roky čas a priestor na zvolenie si právneho zástupcu, avšak tak neučinil a navyše v konaní
za žalobcu konal ako osoba oprávnená konať za žalobcu advokát, ktorý je riadne zapísaný do zoznamu
advokátov vedený Slovenskou advokátskou komorou, pôsobiaci a vykonávajúci advokátsku prax. Z
uvedených dôvodov požiadavky žalobcu, za ktorého ako oprávnená osoba v mene spoločnosti konal
v súdnom konaní od počiatku advokát, spočívajúce v poskytnutí lehoty na vyjadrenie sa a na zvolenie
si právneho zástupcu, vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce, preto im nevyhovel. Napriek skutočnosti,

že žalobca neuviedol žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, od
ktorého odvodzuje uplatnený nárok na náhradu škody, pre úplnosť posúdil rozhodnutia vydané v rámci
trestného konania ohľadom trestného stíhania a vrátenia zaistených finančných prostriedkov, ktoré
žalobca uvádzal ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní, pričom dospel k záveru,
že žiadne z rozhodnutí, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, t.j. rozhodnutie Generálnej prokuratúry

SR č. VGPt397/04-9 zo dňa 02.12.2004, uznesenie PPZ, ÚBOK, ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 ako
ani uznesenie Krajskej prokuratúry Košice I č. 1Kv/8/12-21 nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho
nezákonnosť. Zdôraznil, že žiaden príslušný orgán nevyhodnotil zaistenie finančných prostriedkov ako
rozhodnutie v rozpore so zákonom. Navyše žalobca ani pri jednom z uvedených
rozhodnutí nepreukázal, či podal proti takémuto podľa jeho názoru nezákonnému rozhodnutiu riadny

opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, pretože len v takom prípade, t.j. v prípade podania
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, je možné priznať nárok na náhradu škody s
poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň zdôraznil, že rozhodnutie o
zaistení peňažných prostriedkov zo dňa 21.01.2002 bolo vydané štátnymi orgánmi Maďarskej republiky
a preto Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za takéto rozhodnutie. Taktiež rozhodnutie o

vznesení obvinenia voči osobám E. L. C. K. F. bolo rozhodnutie štátnych orgánov Maďarskej
republiky, za ktoré nie je možné uplatňovať si nárok na náhradu škody voči Slovenskej republike podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle citovaného zákona Slovenská republika zodpovedá za
nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci
v Slovenskej republike a nie za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov verejnej

moci iného štátu. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na to, že žalobca v konaní
namietaný postup žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani neuviedol, ktorý orgán sa vôbec mal dopustiť
údajného nesprávneho úradného postupu, pričom naviac ani z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by počas celého trestného konania, ktoré bolo vedené voči osobám E. L. C.
K. F. a v rámci ktorého boli zaistené finančné prostriedky žalobcu, bolo skonštatované, že v trestnom

konaní došlo k nečinnosti alebo k porušeniu povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutievzákonomstanovenejlehote,kzbytočnýmprieťahomvkonaníalebokinémunezákonnému
zásahu do práv žalobcu. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu pritom možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy, vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru prokurátorom, z

právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a
žiadny takýto dôkaz z vykonaného dokazovania nevyplýva. Žalobca preto v konaní neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal splnenie ani len prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo

nesprávneho úradného postupu. Dospel preto k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky
pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a z dôvodu nepreukázania prvej podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu sa už podrobne nezaoberal výškou uplatnenej náhrady škody, nakoľko to
bolo neúčelné a logicky ani príčinnou súvislosťou medzi vznikom škody a existenciou
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. O trovách konania rozhodol podľa §

255 ods. 1 C.s.p. avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže trovy konania
neuplatnil a zo súdneho spisu žiadne jeho trovy ani nevyplývajú.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietal, že v konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, bola mu odňatá možnosť
konať pred súdom, napadnuté rozhodnutie súdu je nezákonné, prekvapivé, postup súdu a napadnuté
rozhodnutie sú v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a bolo porušené jeho
právo na "rovnosť zbraní", nakoľko pri rozhodovaní prihliadal na písomné podania vo veci samej zo
dňa 23.02.2016, 10.03.2016 a 14.04.2016, ktoré samostatne predložili tri štátne orgány zastupujúce
žalovaného, avšak tieto vyjadrenia mu súd riadne nedoručoval a rozhodol na prvom pojednávaní vo

veci samej. Vytkol prvoinštančnému súdu, že v konaní nepostupoval podľa ustanovení § 168, § 170, §
171 ods. 1 C.s.p., o predbežnom prejednaní veci, pričom tento postup súd prvej
inštancie v konaní náležíte nevysvetlil. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že až na prvom pojednávaní
bol v krátkosti oboznámený, ktoré skutkové a právne tvrdenia sú podľa súdu prvej inštancie v konaní
spornéavzhľadomnaprocesnýpostupsúduprvejinštanciezdôvoduzložitostiveci,značnéhočasového

odstupu, nevyhnutnosti preveriť a porovnať stav s rozsiahlym spisovým materiálom z trestného konania
vedeného voči iným tretím fyzickým osobám aj v maďarskom jazyku, žiadal súd, aby mu poskytol
lehotu na predloženie podrobného písomného vyjadrenia vo veci samej, čo však súd prvej inštancie bez
opodstatnenia neakceptoval a bez legitímneho opodstatnenia mu tým odňal možnosť vyplývajúcu z ust.
§181 ods. 4 C.s.p. riadne prezentovať vec a efektívne uplatňovať práva v súdnom konaní. Nerešpektoval

tiež jeho právo na právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom, vyplývajúce z ustanovenia §
89 C.s.p. a ust. čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie
nevykonal riadne dokazovanie výsluchom, ktorý navrhoval vykonať v prítomnosti splnomocneného
advokáta, a to za účelom zabezpečenia ochrany a uplatňovania jeho legitímnych práv klásť otázky
vyslúchanej osobe, ktorá konala v jeho mene, namietať prípadné sugestívne a kapciózne otázky tak,

aby bol riadne splnený účel výsluchu a zabezpečená rovnosť strán pri vykonávaní
dôkazného prostriedku výsluchu. Pokiaľ súd prvej inštancie opodstatňuje nevykonanie dôkazov, ktoré
sme navrhovali v konaní vykonať za prítomnosti osobitne splnomocneného advokáta, a neumožnenie
vyjadriť sa k veci samej kvalifikovaným podrobným písomným vyjadrením, a to z dôvodu, že sa predĺži
súdne konanie, namietal, že po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, tento argument súdu prvej

inštancie nemožno akceptovať. Namietol, že súd prvého stupňa postupoval arbitrárne, v
rozpore so zásadou materiálnej podstaty ochrany práva. V danom prípade, kedy bol ukrátený na
svojich právach v dôsledku postupu a rozhodnutí štátnych orgánov žalovaného, súd prvej inštancie
nerešpektovalzákladnéprincípysúdnehokonaniavyplývajúcezust.čl.6ods.1C.s.p.,pričomvzhľadom
na časové súvislosti danej veci sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s prípadným aplikovaním a

posudzovaním veci podľa ust. zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré v konaní upozorňoval. Zdôraznil, že v konaní
nebolo sporné, že v dôsledku úkonov orgánov verejnej moci mu boli viac ako 10 rokov zadržiavané
peňažné prostriedky vo výške 1.167.280 eur a rovnako nebolo sporné, že trestné konanie, v rámci
ktorého boli peňažné prostriedky zadržiavané, bolo skončené zastavením z dôvodu, že tento skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Pri objektívnom posudzovaní veci je nevyhnutné

dospieť k záveru, že po pozbavení jeho práva disponovať s majetkom, mať úžitok z tohto majetku počas
obdobia viac ako 10 rokov, mu priamo v príčinnej súvislosti s úkonmi orgánov verejnej moci, vznikla
škoda. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu veci samej sú hypotetické, nepresvedčivé,
predčasné a sú v rozpore so skutočným stavom veci. Pokiaľ mu súd prvej inštancie vytýka, že v konaní
nepreukázal svoje tvrdenia a nároky, namieta, že práve súd prvej inštancie mu svojím postupom v

konaní nezákonne zamedzil preukázanie jeho tvrdení v rámci vykonania riadneho dokazovania. Súd
prvej inštancie použité ustanovenia právnych predpisov interpretoval nesprávne, v rozpore s ustálenou
judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, teda vec nesprávne právne posúdil a
svojím postupom a napadnutým rozsudkom protiprávne poskytol širšiu ochranu žalovanému, na úkor
jeho legitímnych práv. Súd prvej inštancie preto postupoval a rozhodol nezákonne, napadnutý rozsudok

jevrozporesozákladnýmprincípomvšeobecnejspravodlivosti,apretožiadalodvolaniuvcelomrozsahu
vyhovieť.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že sa nestotožňuje s dôvodmi podaného odvolania a tieto v celom rozsahu odmieta. V zhode sosúdom prvej inštancie je toho názoru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
splnenie ani len prvej základnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu,
pričom k namietanému zaisteniu peňažných prostriedkov došlo dňa 21.01.2002 zo strany
štátnych orgánov Maďarskej republiky, a z toho dôvodu nejde a nemôže ísť o rozhodnutie, resp. postup,
za ktorý nesie zodpovednosť Slovenská republika. Nesúhlasil ani s odvolacou námietkou žalobcu že
v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku malo byť porušené jeho právo na súdnu

ochranu, mala mu byť odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené od 01.07.2016
je účinný C.s.p., ktorý sa s poukazom na ust. 470 ods. 1 C.s.p. aplikuje aj na toto súdne konanie.
Za účelom zefektívnenia dokazovania v civilnom sporovom konaní, C.s.p. zaviedlo novú koncepciu
koncentrácie konania. Zmyslom tejto koncentrácie konania je zabezpečiť, aby sa určité procesné úkony
vykonali v určitej fáze sporového konania. C.s.p. tým zvýšil procesnú zodpovednosť sporých strán a ich
zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a k dôkaznej povinnosti. "Koncentrácia konania je

nielen faktorom, ktorý stimuluje aktivitu účastníkov konania, ale aj spôsobom, ako konanie zhospodárniť,
pretože účastníci musia do istého, v zákone určeného momentu uviesť všetko (skutkové tvrdenia a
dôkazy), na čom chcú postaviť svoj nárok, resp. poprieť nárok protistrany. Koncentrácia konania tak
eliminuje negatíva rôznych procesných taktík účastníkov a umožňuje súdu, aby do určitej
doby skompletizoval skutkový aj dôkazový materiál." (Stevček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 750
s.). Skutkové tvrdenie o tom, ktoré rozhodnutie alebo ktorý úradný postup považuje žalobca
za nezákonný a ktorý je zároveň titulom uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, je nesporne prostriedkom procesného útoku. Označenie tohto titulu je totiž predpokladom
toho,abysúdvedel,čomábyťpredmetomdokazovaniapredtým,akovydározhodnutie vmerite

veci. Právny titul, na základe ktorého si žalobca uplatňuje nároky v civilnom súdnom konaná, tak mal byť
riadne špecifikovaný už v samotnej žalobe, avšak nestalo sa tak ani do vydania napadnutého rozsudku,
pričom uvedený nedostatok v priebehu konania žalovaná strana, vrátane Generálnej prokuratúry SR
konajúcej za štát, opakovane namietala a všetky písomné vyjadrenia boli žalobcovi riadne doručené.
Dňa 23.01.2019 sa predmetnej veci konalo pojednávanie, na, ktorom bol za žalobcu prítomný E.. E. F..

Zo zápisnice z tohto pojednávania o.i. vyplýva, že po tom čo namietal, že sa stále nevie
kvalifikovane vyjadriť k podanej žalobe, nakoľko žalobca stále neoznačil, ktorý úradný postup alebo ktoré
rozhodnutie považuje za nezákonné, žalobca namietal, že podľa jeho názoru je žaloba napísaná tak,
aby z nej bolo skutkovo aj právne zrozumiteľné, čoho sa domáha. Z predmetnej zápisnice ďalej vyplýva,
že žalobca v nadväznosti na uvedený argument žalovaného uviedol, že prichádzame do situácie, že

žalobcabymalbyťvypočutýakoúčastníkkonaniaavtomprípadepoukázalnatúskutočnosť,žežalobca
nemá právneho zástupcu, a v prípade, že by sa súd rozhodol vypočuť žalobcu - tento nemôže sám
sebe klásť otázky okrem kladenia otázok žalovanej aj právny zástupca žalobcu má právo klásť otázky
vypočúvajúcemu žalobcovi. Na otázku súdu, prečo si žalobca doposiaľ nezvolil právneho zástupcu
žalobca uviedol, že ku dnešnému dňu žalobca nevie, ktoré okolnosti a skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné a ktoré nie. Následne po tom, ako súd prvej inštancie strany sporu oboznámil,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, žalobca požiadal, aby mu bola poskytnutá lehota
na vyjadrenie a na zvolenie si právneho zástupcu v zmysle toho, čo bolo súdom uvedené. Zdôraznil,
že dôkazné bremeno v spore znáša žalobca. Žalobca mal pritom s poukazom na ust. § 181 ods. 1
C.s.p. na prvom pojednávaní vo veci predniesť podstatný obsah žaloby, a to súčasne s vyjadrením sa

k námietkam žalovanej k podanej žalobe, tak ako boli uvedené vo vyjadrení sa žalovanej k žalobe.
Žalobcovi bolo pritom od roku 2016 známe stanovisko všetkých pôvodne troch zástupcov Slovenskej
republiky, ktorý v zhode namietali o.i. aj nedostatočnú špecifikáciu titulu, z ktorého si žalobca uplatňuje
nárok na súde. To znamená, že žalobca s poukazom na ust. § 181 ods. 1 C.s.p. mal byť pripravený
a na pojednávaní dňa 23.01.2019 sa mal riadne k uvedenej námietke vyjadriť. Žalovaný mal pritom

na prípravu na pojednávania dostatok času, keďže od roku 2016 mu bolo známe stanovisko žalovanej
a mal teda aj dostatok času zvoliť si právneho zástupcu. Na pojednávaní konanom dňa 23.01.2019
neuviedol nič nové a keďže žalobca sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej ostatným vyjadrením sa
k žalobe, vyzval ho, aby tak urobil. Žalobca napriek tomu, že jeho zástupca prítomný na pojednávaní má
právnické vzdelanie a pritom je zapísaný aj v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, sa

odmietol vyjadriť k vyjadreniu žalovanej, ktoré mu pritom bolo niekoľko rokov známe a ktoré naviac bolo
podstatné pre ďalšie konanie súdu. Žalobca v konaní postupoval v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania vyjadrenou v či. 8 C.s.p. a pokiaľ by súd prvej inštancie poskytol žalobcovi lehotu na vyjadrenie
a na zvolenie si právneho zástupcu, takýto postup súdu by viedol k prieťahom v konaní. Súd pritomaj s poukazom na čl. 5 C.s.p. môže odmietnu procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na
zneužitie práva alebo vedú k nedôvodným prieťahom. Takýto postup súdu by bol súčasne v
rozpore so zásadou koncentrácie konania, ktorej účelom a zmyslom je práve prispieť k

rýchlosti konania a zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné
úkony vykonávali včas. Žalobcovi nič nebránilo vysporiadať sa s jeho námietkami, ktoré mu boli známe
od roku 2016 tak, aby sa k nim mohol relevantne vyjadriť na pojednávaní dňa 23.01.2019. Pokiaľ tak
žalobca neurobil, nemožno dospieť k inému záveru, ako takému, že nekonal starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. S poukazom na vyššie uvedené konštatoval, že

rozsudok zo dňa 15.02.2019 o zamietnutí žaloby je vecne správny.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa §
378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Žalobca v preskúmavanej veci podanou žalobou uplatnil proti žalovanému nároky zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pričom vznik uplatnených

nárokov odvodzoval od toho, že dňa 21.01.2002 boli štátnymi orgánmi Maďarskej republiky pri pokuse
o ich prevoz na územie Slovenskej republiky E. L. C. K. F. zaistené jeho finančné prostriedky vo výške
1.167.280 eur, ktoré mu, po tom, ako bolo dňa 02.12.2004 Generálnou prokuratúrou SR prevzaté trestné
konanie proti obvineným E. L. C. K. F., uznesením vyšetrovateľa PPZ, UBOK Košice, odbor Východ
ČVS: PPZ-29/BOK-V-I-2005 zo dňa 25.07.2005 bolo proti E. L. C. K. F. začaté trestné stíhanie, na

základe právnej pomoci boli zaistené peňažné prostriedky vyžiadané z Maďarskej republiky, ktoré boli
Krajskej prokuratúre Košice I odstúpené dňa 01.06.2012, pričom dňa 15.10.2012 Krajská prokuratúra
Košice I uznesením č. 1Kv 8/12-21, právoplatným dňa 10.11.2012, podľa § 215 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku trestné stíhanie vedené proti obvineným E. L. C. K. F. zastavila a uznesením
KrajskejprokuratúryKošiceIč.1Kv8/12zodňa14.11.2012,právoplatnýmdňa04.12.2012,boliKrajskou

prokuratúrou Košice I zaistené finančné prostriedky vo výške 1.167.280,- eur vrátené žalobcovi. Takto
bol skutkový stav veci ustálený aj súdom prvej inštancie.
8. Odvolací súd vzhľadom na doterajší priebeh konania a obsah spisu v danej veci dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne a správne ustálil skutkový stav, ktorý
správne posúdil aj po právnej stránke, keď dospel k záveru že nie sú splnené zákonom stanovené

predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., nakoľko tu absentuje
rozhodnutie orgánu štátu, ktoré by bolo na základe opravného prostriedku uplatneného žalobcom pre
nezákonnosť zrušené a rovnako tak nemožno postup orgánov činných v trestnom konaní v Slovenskej
republike považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť k vzniku zodpovednosti za
škodu uplatnenej podanou žalobou. Prvoinštančný súd správne poukázal aj na to, že žalobca doposiaľ

dostatočne konkrétne neoznačil nezákonné rozhodnutie ani nesprávny úradný postup, ktoré majú
zakladať ním uplatnený nárok na náhradu škody. To však nič nemení na tom, že bez ohľadu na uvedené
žiadne zo žalobcom označených rozhodnutí a postupov zodpovednosť žalovaného za tvrdenú škodu
založiť nemôže. Odvolací súd sa bez ďalšieho v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie,
ktoré sú podrobne zhrnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom náležite sú vysvetlené aj úvahy,

ktoré k týmto záverom viedli, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje s tým,
že vzhľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré bez akýchkoľvek pochybností spĺňa
všetky náležitosti rozsudku vyplývajúce z ust. § 220 C.s.p., považuje za nadbytočné
dopĺňať ďalšie dôvody.
9. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že v konaní bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu,

bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na "rovnosť zbraní", nakoľko
pri rozhodovaní súd prihliadal na písomné podania vo veci samej zo dňa 23.02.2016, 10.03.2016 a
14.04.2016, ktoré mu neboli riadne doručené, pričom prvoinštančný súd v konaní nepostupoval podľa
ustanovení § 168, § 170, § 171 ods. 1 C.s.p., o predbežnom prejednaní veci a k oboznámeniu,
ktoré skutkové a právne tvrdenia sú podľa súdu prvej inštancie v konaní sporné, došlo až na prvom

pojednávaní, na ktorom mu súd neposkytol lehotu na predloženie podrobného písomného vyjadrenia
vo veci samej a nerešpektoval ani jeho právo na právnu pomoc a zastupovanie zvoleným advokátom, v
prítomnosti ktorého mal byť vykonaný aj ním navrhovaný výsluch, odvolací súd tieto námietky považuje
za neopodstatnené. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenia žalovaného, z obsahu spisu vyplýva, že tieto boli
žalobcoviriadnedoručenéeštevroku2016,pričomžalobcovibolasúdomprvejinštancienajehožiadosť

vyhotovená kópia celého spisu podľa stavu do 31.12.2017 a táto mu bola doručená. Žalobca tak mal
nepochybne v priebehu konania dostatok príležitostí oboznámiť sa s obranou žalovaného a vyjadriť sa k
nej. Pokiaľ ide o neuplatnenie inštitútu predbežného prejednania veci, v tomto smere je na úvahe súdu, či
samujehovyužitiejavíakovhodné ahospodárne,pričomprocesnýpostupsúduprvejinštancievdanejvecinemožnopovažovaťzanesprávny.Vkontextesprávomnaspravodlivýprocespritommožnov
tomtosmerepoukázaťnato,žesúdprvejinštanciežalobcovivpriebehuceléhokonaniaktorézačalodňa
03.12.2015, vrátane pojednávania uskutočneného dňa 23.01.2019, nepochybne poskytol dostatočný

priestor na uplatnenie jeho tvrdení a argumentácie (prostriedkov procesného útoku), a preto o porušení
jeho práva na spravodlivý proces nemožno ani len uvažovať. Nedôvodne v tomto smere žalobca vytýka
súdu prvej inštancie aj to, že mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že mu neposkytol časový
priestor na zabezpečenie splnomocnenia advokátom. Štatutárny orgán (riaditeľ) žalobcu E.. E. F. je totiž
sám advokátom, pričom naviac o poskytnutie času na splnomocnenie advokáta žiadal na pojednávaní

konanom dňa 23.01.2019, teda po viac než troch rokoch po podaní žaloby a za daného stavu nemožno
jeho žiadosť hodnotiť inak, než ako účelovú s prvkami zneužitia práva. Na základe uvedeného dospel
odvolací súd k záveru, že žiadne procesné práva žalobcu v preskúmavanej veci neboli porušené.
10. Nedôvodne tiež žalobca namieta, že súd prvého stupňa postupoval arbitrárne, v rozpore
so zásadou materiálnej podstaty ochrany práva a nerešpektoval základné princípy súdneho konania
vyplývajúce z ust. čl. 6 ods. 1 C.s.p., pričom sa vzhľadom na časové súvislosti danej veci nevysporiadal

s prípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ust. zák. č. 58/1969 Zb., na ktoré v konaní
upozorňoval,hocivkonanínebolosporné,že vdôsledkuúkonovorgánovverejnejmocimuboli
viac ako 10 rokov zadržiavané peňažné prostriedky vo výške 1.167.280 eur a rovnako nebolo sporné,
že trestné konanie, v rámci ktorého boli peňažné prostriedky zadržiavané, bolo skončené zastavením
z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci a nakoľko nemohol

disponovať so svojím majetkom a mať z neho úžitok počas obdobia viac ako 10 rokov mu priamo v
príčinnej súvislosti s úkonmi orgánov verejnej moci, vznikla škoda. Samotná existencia rozhodnutia
alebo postupu orgánu štátu, ktorou mohlo byť potenciálne nepriaznivo zasiahnuté do majetkovej sféry
dotknutej osoby, totiž na vznik zodpovednosti za prípadnú vzniknutú ujmu nepostačuje, keď pre jej
vznik je v súlade s platnou právnou úpravou nevyhnutné, aby išlo o zásah nezákonný, za ktorý možno

považovať výlučne rozhodnutie orgánu štátu zrušené pre nezákonnosť alebo kvalifikovaný nesprávny
úradnýpostup.Ichexistenciavšakvdanejvecipreukázanánebola,pretonebolisplnenéanipredpoklady
pre vznik zodpovednosti za škodu tvrdenú žalobcom a nemôže preto obstáť ani argumentácia žalobcu
potrebou kompenzácie ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku dočasnej straty možnosti dispozície
s peňažnými prostriedkami.

11. Napokon, neopodstatnene žalobca v odvolaní (hoci len všeobecne) namieta i to, že súd prvej
inštancie použité ustanovenia právnych predpisov interpretoval nesprávne, v rozpore s
ustálenou judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, a teda vec nesprávne právne posúdil. Súd
prvej inštancie v danom prípade aplikoval správne interpretované ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z.,
nakoľko z tvrdení samotného žalobcu vyplýva, že škoda uplatnená podanou žalobou mu mala vzniknúť

až po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona. Pre úplnosť však v tejto súvislosti odvolací súd dodáva,
že vzhľadom na absenciu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu a nesprávneho úradného postupu by
neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu ani v prípade aplikácie zákona č. 58/1969
Zb.
12. Súdu prvej inštancie teda nemožno v preskúmavanej veci vytknúť žiadne procesné pochybenie ani

pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z., pričom žalobca ani vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, keď je celkom zjavné, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).