Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/168/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413224700
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1413224700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: H. J. , narodený
dňa XX.X.XXXX, trvale bytom U., D. O. č. XX, proti žalovanému: Slovenská republika - Mestská časť
Bratislava Karlova Ves, IČO: 00 603 520, Bratislava, Námestie sv. Františka č. 8, o náhradu škody, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 14. novembra 2018, č.k. 9 C
357/2013-211, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 14. novembra 2018, č.k. 9 C 357/2013-211,
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 14.11.2018, č.k. 9 C 357/2013-211, I. žalobu
v celom rozsahu zamietol; II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 5.12.2013, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu sumu 60.000,- € titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a sumu
30.000,- € titulom nemajetkovej ujmy. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že prednosta Miestneho úradu
Karlova Ves nesprávne postupoval v komisii prideľovania bytov tak, že konal podľa vopred vypracovanej
schémy, aby sa jeden byt v hodnote cca 60.000,- € dostal práve jeho pričinením darovacou zmluvou k

jeho zaťovi. Nezákonné rozhodnutie spočívalo v tom, že starostka rozhodla v rozpore so zákonom č.
138/1991Z.z.,nakoľkobezvedomiamiestnehozastupiteľstvapredmetnýbytpredala.Otejtoskutočnosti
sa dozvedel z regionálneho káblového okruhu dňa 22.10.2010. Týmto nesprávnym úradným postupom
bola jeho žiadosť o pridelenie nájomného bytu podaná dňa 15.3.2016 pod č. 54/2006 odignorovaná a
v rozpore s dobrými mravmi bola uprednostnená žiadosť pani X., podaná dňa 24.7.2007 pod por. č.
XXXX, ktorá byt získala, po roku si ho odkúpila a následne ho darovala rodine prednostu Miestneho
úradu Karlova Ves Z.. S., ktorý predsedal komisii o prerozdeľovaní poradovníka žiadosti o nájomný

byt. Starostka Miestneho úradu Bratislava Karlova Ves bez súhlasu poslancov Miestneho zastupiteľstva
nebola oprávnená zmluvu o prevode bytu podpísať. Takto došlo k nelegálnemu prevodu bytu na J.
ulici č. X na Z.. S. prostredníctvom ,,bieleho koňa“ pani X., čím došlo k nesprávnemu úradnému
postupu. Z výpisu z katastra nehnuteľností zistil, že pani X. byt ďalej darovala M. T., pričom nebola
sociálny prípad, ani osobou odkázanou. Výška ním uplatnenej škody 60.000,- € predstavuje cenu bytu,
ktorý mohol získať. Ďalej sa domáha zaplatenia sumy 30.000,- € titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko
vyššie uvedeným konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho dôstojnosti z dôvodov pretrvávajúceho

bezdomovstva. Ako rodina bývali v ubytovni A., kde im po piatich rokoch odmietli poskytnúť ďalšie
ubytovanie, manželka i deti z dôvodu chudoby na neho zanevreli, rozpadla sa mu rodina, došlo k
značnému poškodeniu jeho zdravia.2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu,
vyjadrením právneho zástupcu žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise,
na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žiadosťou zo dňa 18.10.2013 žalobca žiadal

Miestny úrad Bratislava - Karlova Ves o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom, keď prednosta miestneho úradu nesprávne postupoval
v komisii prideľovania bytov tak, že vzniklo podozrenie, že konal podľa vopred vypracovanej schémy,
aby sa jeden byt v hodnote cca 60.000,- € dostal nezákonne k jeho zaťovi. Žalovaný listom zo dňa
13.11.2013 oznámil žalobcovi, že Miestny úrad Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves vždy postupoval

pri prideľovaní nájomných bytov v súlade so zákonmi i Všeobecne záväzným nariadením hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 1/2006 o nájme bytov a obytných miestností v zariadeniach
určených na trvalé bývanie, žiadateľ o nájomný byt musí spĺňať podmienky uvedené v § 4 uvedeného
nariadenia. Žalovaný uviedol, že situácia žalobcu s bývaním je zjavne nepríjemná, ale žiaľ Mestská
časť Bratislava - Karlova Ves nemá momentálne k dispozícii žiadne byty. Nie je možné jeho žiadosti o
náhradu škody vyhovieť z dôvodu jej neopodstatnenosti. Žalobca vo výpovedi uviedol, že rozhodnutie

starostky Mestskej časti Karlova Ves bolo nezákonné, jej úradný postup bol nesprávny a v rozpore
s dobrými mravmi. Poukázal na skutočnosť, že v zákone č. 514/2003 Z.z. je defínícia nesprávneho
úradného postupu, pod ktorým je potrebné považovať každé konanie, ktoré je v rozpore nielen so
zákonom, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Postupom žalovaného došlo k nesprávnemu úradnému
postupu. Právny zástupca žalovaného poukazoval na to, že pre riadne uplatnenie nároku na náhradu

škody musí byť zo strany žalobcu preukázané porušenie žalovaného, ktorým mu má vzniknúť určitá
ujma, takýmto konaním musí žalobcovi vzniknúť reálna škoda, nie len imaginárna. Prideľovanie bytov
nie je upravené žiadnym právnym predpisom, výsledkom nie je žiadne správne rozhodnutie. Keďže
sa nevydáva žiadne správne rozhodnutie, nemôže byť porušený ani žiadny úradný postup. Žalobca
nemá na pridelenie bytu žiadny právny nárok, preto si nemôže uplatňovať ani žiadnu škodu, ktorá

mu ani nevznikla. Každý, kto si chce uplatniť nárok z dôvodu porušenia zákona o zodpovednosti za
škodu pri výkone verejnej moci v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, musí v prvom rade
preukázať existenciu nejakého rozhodnutia a musí byť porušený postup, ktorý je upravený zákonom.
V tomto prípade však žiadne rozhodnutie vydané nebolo. K nároku žalobcu na ochranu osobnosti
uviedol,žetentojepremlčaný.Prvoinštančnýsúduviedol,žeskutkovézistenianadobudnutévykonaným

dokazovaním zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa
k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne
nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania, nakoľko považoval
skutkový stav za dostatočný pre posúdenie nedôvodnosti žalobného návrhu, ďalšie dokazovanie by bolo
nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej

veci, vychádzajúc zo zásady občianskeho súdneho konania, že skutkový stav na základe ktorého
súd rozhoduje v sporovom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej
aktivity a snahy účastníkov konania, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a
preukázanie svojich tvrdení a kde aktivita súdu v rámci dokazovania sa vo všeobecnosti obmedzuje
na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi konania vykoná. So zreteľom na uvedené

preto vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Dôkazné bremeno stíha každého, kto navrhne
dôkaz na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Kto dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení
neunesie, stratí spor. Poukáízal na to, že uznesením zo dňa 9.3.2015, č.k. 9 C 357/2013-108, konanie
prerušil a uznesením zo dňa 15.1.2016, č.k. 9 C 357/2013-124, konanie zastavil; voči tomuto uzneseniu
podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.5.2016, č.k. (správne sp.zn.,

poznámka odvolacieho súdu) 2 Co 162/2016, 2 NcC 36/2016 uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, aby vyzval žalobcu v osobe jeho
zástupkyne na jasné, presné označenie subjektu, ktorý má v konaní vystupovať za Slovenskú republiku,
resp. ak ide o zmenu, zámenu strany na strane žalovaného tak, že ním bude ďalej Mestská časť
Bratislava - Karlova Ves. Až po vyjadrení sa žalobcu bude súd prvej inštancie v konaní pokračovať v

prvom rade v súlade s procesným predpisom upravujúcim občianske súdne konanie (civilný proces) a
následne na hmotnoprávne predpisy. Na základe výzvy súdu žalobca označil žalovaného nasledovne:
Slovenská republika v zastúpení Mestská časť Bratislava Karlova Ves, IČO: 00 603 520, Bratislava,
Námestie Sv. Františka č. 8. Právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobca opätovne nesprávne
označil žalovaného, a to Slovenskú republiku, ktorú má zastupovať Mestská časť Karlova Ves, keď

mestská časť nemôže zastupovať štát, nakoľko je orgánom samosprávy, štát môžu zastupovať výlučne
orgány štátnej správy.3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1, ods. 2,
§ 9 ods. 1, ods. 2, § 14, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 19, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §

11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 101 Občianskeho zákonníka dôvodiac tým, že neboli preukázané
základné zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a nedôvodnosťou žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že
štátzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomzodpovedáobjektívne,zasúčasnéhosplnenia
troch podmienok: poškodenému vznikla škoda, príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného

postupu a škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Pod pojem nesprávny úradný postup sa
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. subsumuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu
činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia

či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, to všetko samozrejme za predpokladu,
že poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch) či nemajetková ujma,
ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so
vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem
škody ani neupravuje rozsah jej náhrady, je potrebné v tejto otázke vychádzať z § 442 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého odseku 1 sa hradí skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Škodou zákon mieni ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v
zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi
a je tak napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peniazmi. Skutočnou škodou je
nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu u poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou, ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie
veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je v podstate majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom
zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré bolo možno - keby nebolo škodnej udalosti -
dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Vznik škody na strane poškodeného ako jeden
z predpokladov zodpovednosti za škodu musí byť splnený najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom

nároku rozhoduje (podľa § 154 O.s.p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia). O vzťah
príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho
úradného postupu, teda, ak je nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, a keď je doložené, že nebyť nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, k škode by nedošlo. Uviedol, že podľa § 14 zákona č. 514/2003 Z.z.

územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. V
posudzovanej veci dospel k záveru, že nároku žalobcu nie je možné vyhovieť. Podmienkami priznania

nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, ktorými
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu žalovaného, pretože prideľovanie bytov nie je výkonom verejnej moci, správnym konaním a ani
sa nevydáva žiadne správne rozhodnutie. Žalobca nie je účastníkom ,,konania“ a nemá žiadny právny

nárok na pridelenie bytu. Žalovaný nevytvára poradovník pre žiadateľov o pridelenie bytu, podľa ktorého
by bol povinný prideľovať voľné byty. Žalovaný uviedol, že pred podaním žiadosti o pridelenie bytu,
evidoval niekoľko desiatok žiadostí o pridelenie bytu. Mestská časť pri prenájme bytov postupuje podľa
Všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 1/2006, pričom
okrem iného, byt môže byť pridelený iba žiadateľovi, ktorý vlastným pričinením neprišiel o právo bývania,

čo v prípade žalobcu splnené nebolo, nakoľko tento bol vlastníkom rodinného domu v U., D. O.. Žalobca
nesplnil už prvú z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody. Druhou kumulatívnou
podmienkou je vznik škody, ale splnenie ani tejto podmienky v konaní preukázané nebolo. Žalobca si
uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom žalovaného pri výkone
verejnej moci, v dôsledku ktorej mu spôsobil škodu v sume 60.000,- €, predstavujúcu cenu bytu, o ktorý

prišiel, keď práve jeho rodine nebol predmetný byt pridelený. Žalobca však nemal žiadny právny nárok
na pridelenie predmetného bytu a tak si nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá mu ani
nevznikla. Taktiež nebola splnená ani posledná z troch kumulatívnych podmienok, a to priama príčinná
súvislosť medzi žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvoinštančnýsúd v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie sumy 30.000,- €
titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu, že vyššie uvedeným konaním žalovaného došlo k zásahu do jeho
dôstojnosti pre pretrvávajúce bezdomovectvo. Ako rodina bývali v ubytovni A., kde im po piatich rokoch

odmietli poskytnúť ďalšie ubytovanie. Manželka i deti z dôvodu chudoby na neho zanevreli, rozpadla
sa mu rodina, došlo k značnému poškodeniu jeho zdravia. Predpokladom úspešného uplatnenia práva
na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti
musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa

citovaného ustanovenia zákona i povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Občiansky
zákonník poskytuje túto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým,
že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je, aby zásah bol

objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti občana privodiť. Za tejto podmienky chránia ustanovenia
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka občana najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení (napr.
nepravdivé ponižujúce tvrdenia o mravnom profile občana, o jeho vlastnostiach, zmýšľaní, chovaní,
pracovnej morálke a pod. ), k čomu môže dôjsť aj prostredníctvom tlače. Základným hmotnoprávnym
predpokladom zodpovednosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka je neoprávnený zásah, spôsobilý

vyvolať ujmu na osobnosti občana spočívajúcu v porušení, či ohrození práv chránených ustanovením §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv
je však okolnosť, že k zásahu došlo v rámci primeranej obrany chránených záujmov, či už vlastných,
cudzích alebo verejných pri výkone zákonom stanoveného subjektívneho práva, alebo pri plnení
zákonomuloženejprávnejpovinnosti.Kporušeniuprávanaochranuosobnostimôžedôjsťajvtedy,aksú

pravdivé tvrdenia uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne
vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia hanlivo. K porušeniu práva na česť môže dôjsť
nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného (hanlivého) charakteru i opisovaním neprípustných
hodnotiacich úsudkov o konkrétnej osobe. V prípade, že v kritike charakterizujúcej určité javy sú použité
výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky

celkom neadekvátny k posudzovanému konaniu kritizovaného, pričom z nej vyplýva úmysel znevážiť,
či uraziť kritizovanú osobu, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby (Rc 102/2008). Žalovaný vzniesol námietku premlčania, a preto bolo potrebné
v prvom rade vyriešiť, či nárok žalobcu na zaplatenie sumy 30.000,- € titulom nemajetkovej ujmy nie
je premlčaný. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou

dobou. Uvedená doba sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom
(alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba plynie odo
dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova ,,mohlo“
a nie ,,mohol“). Hoci nemajetkové práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti sa nepremlčujú (Z III
s. 191) a keď uplynutím doby môžu stratiť na aktuálnosti, právo na peňažné zadosťučinenie, ktorého

účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, podlieha premlčaniu. Do úvahy tu
prichádza všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá začne plynúť odo dňa, keď sa právo na peňažnú
satisfakciu mohlo uplatniť po prvý raz. Rovnako z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je možné jednoznačne vyvodiť, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden
z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právo majetkovej povahy,

ktoré sa premlčuje. Žalobca sám uviedol v žalobe, že sa o skutočnostiach nasvedčujúcich, že bol
poškodený nesprávnym úradným postupom žalovaného dozvedel dňa 22.10.2010, trojročná premlčacia
doba uplynula dňa 22.10.2013 a predmetná žaloba bola podaná dňa 5.12.2013, teda oneskorene.
Napriek tomu má za to, že žalobca nepreukázal neoprávnený zásah žalovaného do žiadnej zo zákonom
chránených zložiek osobnosti, nepreukázal zásah do práva na ochranu jeho osobnosti. Ako už uviedol,

prideľovanie bytov nie je výkonom verejnej moci, nie je správnym konaním a ani sa nevydáva žiadne
správne rozhodnutie. Žalobca nie je účastníkom „konania“ a nemá žiadny právny nárok na pridelenie
bytu. Žalovaný nevytvára poradovník pre žiadateľov o pridelenie bytu, podľa ktorého by bol povinný
prideľovať voľné byty. Pred podaním žiadosti žalovaného o pridelenie bytu, žalovaný evidoval niekoľko
desiatok žiadostí o pridelenie bytu. Mestská časť pri prenájme bytov postupuje podľa Všeobecne

záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 1/2006, pričom okrem iného,
byt môže byť pridelený iba žiadateľovi, ktorý vlastným pričinením neprišiel o právo bývania, čo v prípade
žalobcu nebolo, keďže bol vlastníkom rodinného domu v Bratislave, na D. O., takže nemal právny nárok
na pridelenie predmetného bytu. V konaní nebolo preukázané žiadne konanie žalovaného, ktoré bybolo možné kvalifikovať ako zásah žalovaného do niektorej zo zákonom chránených zložiek osobnosti
žalobcu. Záverom dodal, že nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom, nakoľko s poukazom na
vyššie uvedené, ich vykonanie by bolo nadbytočné a neprispeli by k zisteniu právne relevantných

skutočností pre posúdenie predmetu sporu a iné rozhodnutie vo veci.
3.2. Trovy konania súd prvej inštancie odôvodnim ustanoveniami § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrené
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v

odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/, ods.
2 C.s.p.). Uviedol, že v konaní zdôvodnil prečo sa domnieva, že došlo k zásahom do jeho občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti nesprávnym úradným postupom tým, že žalovaný nesprávne postupoval, a to
v rozpore s dobrými mravmi, keď inkriminovaný byt nepridelil v zmysle Všeobecne záväzného predpisu
jemu, ale prednostnovmu zaťovi vlastnej dcéry, podľa vopred pripavenej schémy. Starostka napriek

zákazu poslancov previesť byt, podpísala kúpnopredajnú zmluvu a odpredanie potvrdila. V žalobe
podrobne opísal nesprávny úradný postup, ktorý konštatoval aj redaktor miestnej televízie v reportáži
„Podvody s bytmi.” Po komunálnych voľbách sa nezúčastnila druhá strana procesu, nakoľko ju právne
zastupoval bývalý zamestnanec, ktorý po komunálnych voľbách nemal podpísané splnomocnenie od
súčasnej starostky; došlo k zmätočnému konaniu, a to bez žalovaného. Súd prvej inštancie nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď na pojednávaní, ani v rozsudku,
neuviedol rozsah TV reportáže „Podvodmi s bytmi“, z ktorej jasne vyplynul nielen podvod, ale aj
nesprávny úradný postup zo strany prednostu i starostky. Prvoinštančný súd nevypočul kontrolórku,
ktorákonštatovala,žestarostkanemalakompetencienapodpísaniekúpnopredajnejzmluvyspoukazom
na bod 6, II. kapitoly žaloby. Namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie, okrem vyššie uvedeného, nezobral do úvahy, že jeho
rodina mala žiadoť o pridelenie mestského nájomného bytu s nižším poradovým číslom, následne ale
bolo v rozpore s dobrými mravmi preskočené a byt bol pridelený „protekčne“ zaťovi prednostu, teda
jeho dcére, čím bola jeho rodina a on osobne poškodený. Znaky osobitného zreteľa boli aj v tom,
že následky mali pre jeho rodinu sťažené životné podmientky do takej miery, že rodina sa rozpadla,

manžesltvo sa rozviedlo, syn J. sa pokúsil o sebapoškodzovanie s doživotným zdravotným postihnutím,
o čom sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezmienil. Poukázal na to, čo
všetko prvoinštančný súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď dôležitý je obsah, nie počet
riadkov, avšak neuviedol jeho námietky: vo veci nevykonal dokazovanie; neuviedol, že vždy postupoval
v súlade so zákonom a uvádzal aj iné skutočnosti, a to nelegimitu právneho zástupcu žalovaného, ktorý

nemal podpísané splnomocnenie od novej starostky po voľbách do samosprávy; považoval reportáž za
správny postup ale prvoinštančný súd ju nepozrel a svojvoľne rozhodol, že nie je potrebné nariaďovať
ďalšiedokazovanie;neodôvodnilprečostratilsporneunesenímdôkaznéhobremena.Súdprvejinštancie
zdôvodnil prečo jeho nároku nie je možné vyhovieť, vymenoval podmienky priznania nároku, avšak
vôbecichnevyhodnotilsdôkaznousituáciouakonštatoval,ženiejeúčastnikom„konania“anemážiadny

právny nárok na pridelenie bytu, keďže bol vlastníkom rodinného domu na D. ceste a týmto nesplnil
podmienku, čo sa nezakladá na pravde. O dom prišiel v nezákonnej dobrovoľnej dražbe. Ak by súd
prvej inštancie vykonal dôkaz prehratím reportáže, tak by pochopil, že išlo nielen o nesprávny úradný
postup ale o podvodným spôsobom prevedené vlastníctvo na dcéru prednostu,ktorý navrhol a riadil
komisiu, ktorá urobila túto machináciu s bytom; prvoinštančný súd nevidel priamu súvislosť, ktorá vznikla

tým, že ho preskočila „skupinka“ a vyhodnocovala sociálnu situáciu žiadateľov. K námietke žalovaného
o premlčaní jeho nároku konštatoval, že ju súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil, len určil začiatok
plynutia premlčacej lehoty na deň 22.10.2010 a že podal žalobu dňa 5.12.203, pričom nepravdivo tvrdí,
že nepreukázal neoprávnený zásah, ale nevyhodnotil ani jedinou vetou prečo sa „Podvody s bytmi“
ako bolo uvedené v reportáži, nepovažuje za nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie zamietol

jeho žalobu aj v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú, nevysvetlil vša kľúčové
argumenty, a to TV reportáž „Podvody s bytmi“, čo tvorilo klúčový argument. O nároku na náhradu trov
rozhodol v prospech právneho zástupcu žalovaného, ktorý nemal poverenie na zastupovanie od novej
starostky po komunálnych volbách. Nová starostka J.. D. A., ani právne oddelenie, nedali súhlas nazastupovaniepredchádzajúcemuvedúcemuprávnehooddelenia,ktorýmedzičasomstratilzameštnanie
na Miestnom úrade Karlová Ves. Prvoinštančný súd konal zaujato od samého počiatku, čo sa potvrdilo
tým, že už raz zamietol jeho návrh, ale po dovolaní Krajský súd prijal dôvody odvolania a nariadil súdu

prvej inštancie aby vec znovu prejednal; zaujatosť sudkyne sa neprejednávala v súlade s Dohovorom na
pricípe zdania. Na pojednávaní konanom dňa 13.2 2017 predniesol návrhy na doplnenie dokazovania,
vzniesol námietku, že právny zástupca žalovaneho nemá právnu legitimáciu, nakoľko došlo k zmene
starostu po komunálnych vol'bách a zmenou starostky a jeho prepustením zo zamestnania stratil
právnu legitimitu, ale súd prvej inštancie sa s touto otázkou vôbec nevyrovnal a ignoroval ju. Poukázal,

že bolo poškodené jeho zdravie prekonaním infarktu myokardu a operáciou srdca ako následok a
priama príčinná súvislosť so stresovou situácia zavinenou žalovaným, že došlo k „podvodu s bytmi“,
čo preukázala reportáž a nebol preukázaný opak, teda zákonnosť. Prednosta miestneho úradu „trikom“
vedúceho komisie konal podľa vopred pripravenej schémy tak, aby v konečnom dôsledku byt bol
darovacou zmluvou darovaný jeho dcére (zaťovi). Takéto konanie nemôže byť zákonné, pretože je v
rozpore s dobrými mravmi a je to zjavný nesprávny úradný postup. Taktiež poukázal na skutočnost',

že starostka v rozpore s uzneseniami miestneho zastupiteľstva, ktoré jej doslovne zakázalo bez ich
súhlasu podpísať akúkoľvek kúpnopredajnú zmluvu, takúto zmluvu podpísala. O týchto skutočnostiach
urobila záznam kontrolórka J., ktorú žiadal predvolať, ale súd prvej inštancie to „svojvoľne“ považoval
za nadbytočné. Vyvrátil, že neexistuje poradovník, nakoľ v zmysle VZN-Hlavného mesta Bratislavy sa
prideľujú byty na základe žiadostí a poradovníka v časovom období ako boli zaregistrované. Je nutné

zhliadnúť TV reportáž „Podvody s bytmi”, v ktorej je to investigatívnym novinárom rozsiahlejšie právne
zdôvodnené aj s právnymi názormi odborníkov. Žiadal predvolať ako svedkov účinkujúcich odborníkov
na uvedené práva. Prvoinštančný súd svojvôľne odmietol toto dokazovanie, aby mohol svojvoľne
zanmietnuť žalobu. Objasnil, že splnomocnenie je z roku 2014, od tej doby sa zmenil štatutárny zástupca
novými voľbami, čo mu osobne potvrdila bývala kontrolórka a súčasna vedúca právneho zastúpenia,

že neevidujú splnomocnenie na právne zastúpenie v spore pre X.. Ako prílohu k žalobe priložil
viaceré dôležité dokumenty, ktoré mal súd prvej inštancie vyhodnotiť, čo neurobil a ani v napadnutom
rozsudku nezdôvodnil okrem vety že dokazovanie nevykonal, nakoľko to považoval za nadbytočné.
Tým, že prvoinštančný súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, spôsobilo to arbitrárnosť a tým
aj nepreskúmateľnosť predmetného súdneho rozhodnutia. Týmto postupom prvoinštančného súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko bolo porušené jeho základné ústavné právo zakotvené
v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal
návrhom na zmenu žaloby a všetkých návrhov na doplnenie dokazovania, v napadnutom rozsudku ich
nezdôvodnil, čím porušil Dohovor a jeho právo na spravodlivý súdny proces, pričom aj zmaril svojim
postupom objasniť nepravdivé tvrdenia žalovaného a tým zmaril použiť hmotnoprávnu normu „Každé

nepravidvé tvrdenie je porušením osobnostných práv”. Poukázal na zmätočné konanie s tým, že ak nie
je jeho tvrdenie, že žalovaný neporušil zákon pravdivé, tak potom je pravda, že „podvody s bytmi“ sa
oplatia. Žiadal odvolávací súd o nariadenie doplnenia dokazovania premietnutím TV reportáže „Podvody
s bytmi“, ako aj jeho ďalšie vystúpenia z tohto obdobia za prítomnosti všetkých zúčastnených osôb, ktoré
by následne vypovedali pred súdom. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v plnom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť prvoinštančnému súdu na doplnenie dokazovania ako navrhol a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalovaný odôvodnil svoje odvolanie aj tým,
že malo dôjsť k porušeniu jeho práv na spravodlivý proces, keď malo prísť k zmätočnému konaniu

bez žalovaného, nakoľko aj po komunálnych volbách zastupoval žalovaného bývalý zamestnanec,
ktorý nemal podpísané plnomocenstvo od súčasnej starostky. Právny zástupca žalovaného je advokát,
ktorý nezastupuje v konaní bývalú starostku žalovaného ako súkromnú osobu, ktorá mu podpísala
plnú moc, ale mestskú časť ako právnickú osobu. Mestská časť Bratislava Karlova Ves právnemu
zástupcovi nikdy plnú moc neodvolala, ani nebola ukončená na základe dohody. Zmenou štatutárneho

orgánu právnickej osoby nezanikajú právne úkony vykonané predchádzajúcim štatutárnym orgánom. K
odvolacej námietke žalobcu, že prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dókazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočnosti tým, že na pojednávaní, ani v rozsudku neuviedol rozsah TV reportáže
„Podvody s bytmi“, z ktorej mal vyplynúť nesprávny úradný postup zo strany prednostu i starostky,
že nevypočul konrolórku, ktorá mala konštatovat', že starostka nemala kompetencie na podpísanie

kúpnopredajnej zmluvy konštatoval, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhované sporovými
stranami, ale len tie ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam. Navrhované dôkazy nemajú žiadny
význam pre meritórne rozhodnutie veci a ich vykonanie by bolo nehospodárne. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo veci je predovšetkým vecou právnou a nie je potrebné vykonávať dôkazy, ktorénijako nemôžu zasiahnuť do právneho posúdenia veci. Žalobca v žalobe ako žalovaného označil
Slovenskú republiku - Miestny úrad Karlova Ves, na základe zrušujúceho uznesenia Krajského súdu
v Bratislave sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) 2 Co 162/2016-147, bolo povinnosťou

žalobcu opätovne a správne označiť žalovaného. Žalobca na pojednávaní konanom dň 13.2.2017
označil Slovenskú republiku ako nositeľa právnej subjektivity, za ktorú má konať Mestská časť Bratislava
- Karlova Ves a súčasne uviedol, že rozširuje žalobu aj o miestny úrad. Odhliadnuc od skutočnosti, že
orgán územnej samosprávy nereprezentuje orgán štátnej správy (žalobca žaluje Slovenskú republiku),
v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislavy),

miestny úrad je len výkonným orgánom miestneho zastupiteľstva a starostu, ako aj orgánov zriadených
miestnym zastupiteľstvom, ktorý plní odborné, administratívne a organizačné práce súvisiace s plnením
úloh miestnych orgánov. Miestny úrad, keďže je len výkonným orgánom, tento nemôže samostatne
konať, nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka a teda
nemôže byť ani účastníkom súdneho konania podla § 19 O.s.p. K vecnej stránke uviedol, že žalobca
odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu prednostu miestneho

úradu a nezákonného rozhodnutia starostky, pretože mu nebol pridelený byt, tento bol pridelený inej
osobe.V zmysle § 14 zákona č. 514/2003 Z.z., územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, za ktorý sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb. Žalobca sa mylne domnieva, že tým, že starostka podpísala zmluvu o nájme
bytu s treťou osobou, došlo k naplneniu zodpovednosti obce za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Prideľovanie bytov nie je výkonom verejnej moci, nie je správnym konaním, ani sa nevydáva
žiadne správne rozhodnutie. Žalobca nie je žiadnym účastníkom „konania“ a nemá žiadny právny
nárok na pridelenie bytu. Medzi konaním žalovaného a následkom pre žalobcu nie je žiadna príčinná

súvislosť. Mestská časť nevytvára žiadny poradovník pre žiadateľov o pridelenie bytu, podľa ktorého by
bola povinná prideľovať voľné byty. Odhliadnuc od tejto skutočnosť ešte pred podaním žiadosti o byt
žalobcom, žalovaný evidoval niekoľko desiatok žiadostí o pridelenie bytu. K odvolacej námietke žalobcu,
že prvoinštančný súd nevypočul kontrolórku, ktorá mala konštatovať, že starostka nemala kompetencie
na podpísanie kúpnopredajnej zmluvy alebo nájomnej zmluvy konštatoval, že sa jedná len o názor

určitej osoby, ktorý však v tom čase vyplynul zo straníckeho rozdelenia moci v miestnom zastupiteľstve.
Starosta je štatutárnym orgánommestskej časti zo zákona. Ak aj chcelo miestne zastupiteľstvo v
tom čase obmedziť kompetencie starostky, podotkol, že starostka má oprávnenie, ktoré jej priznáva
zákon a miestne zastupiteľstvo jej tieto oprávnenia nemohlo nijako obmedziť (čo v konečnom dôsledku
konštatovala aj prokuratúra). Ide iba o právne posúdenie veci a vypočutie kontrolórky by nijako nemalo

vplyv na meritórne rozhodnutie veci. V tomto smere súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď
práve z uvedených dôvodov žalobu žalobcu zamietol. Odvolaciemu súd navrhol napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od
1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2020; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378
ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l,
ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho

súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným

dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p.

V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

10. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že neboli v danom prípade splnené podmienky pre priznanie

náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradnným
postupom prednostu a starostky miestnej samosprávy pri prideľovaní bytov, a že žalobca nepreukázal
zásah do práva na ochranu osobnosti, z dôvodu ktorého bol jeho nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
nedôvodný. Prvoinštančný súd napadnuté rozhodnutie riadne zdôvodnil, nakoľko sa riadil ustanovením
§ 220 ods. 2 C.s.p., pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné zistiť čoho sa žalobca
domáhal, ako sa vyjadril žalovaný, aké skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesnej

obrany a útoku použili, pričom jasne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, aj ako vec právne posúdil,
takže nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Podľa
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS

209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd nepovažoval odvolaciu
námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepreskúmateľný a že riadnym neodôvodnením
napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, za nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite vysvetlil, prečo v danej veci

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves, z dôvodu
ktorého nemá žalobca nárok na náhradu škody, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje,
ale zároveň dodáva, že bolo potrebné sa v prvom rade zaoberať vznesneou námietkou žalovaného o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca vo svojej žalobe označil žalovaného Slovenská
republika - Miestny úrad Karlova Ves, IČO: 00 603 520, Bratislava, Nám. sv. Františka č. 8 a na

základe výzvy súdu prvej inštancie (v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 31.5.2016, sp.zn. 2 Co 162/2016) označil žalovaného Slovenská republika v zastúpení Mestská
časť Bratislava - Karlova Ves, IČO: 00 603 520, Bratislava, Námestie sv. Františka č. 8. Odvolací súd
poukazuje na to, že označenie štátu ako žalovaného je náležitosťou riadnej žaloby. Štát, ako sporová
strana, je označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát

konať (§ 79 ods. 1 O.s.p., § 135 C.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok
neúplnosť žaloby so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady, čo v
danom prípade prvoinštančný súd splnil, nakoľko výzvou zo dňa 18.10.2016 (č.l. 152 spisu) vyzval
žalobcu na jasné a presné označenie žalovaného tak, aby bolo zrejmé, ktorý subjekt má v konaní
vystupovať za Slovenskú republiku; resp. či súhlasí so zmenou účastníka na strane žalovaného tak,

že ním bude naďalej Mestská časť Bratislava - Karlova Ves; výzvu prevzal žalobca dňa 28.10.2018 a
žalovaného označil Slovenská republika v zastúpení Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves. V prípade,
že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti
tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, prípadne uvedie
taký orgán, ktorý nemôže za štát konať, súd musí žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného zamietnuť. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vecná legitimácia vyjadruje stav
vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá
je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana
sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe

vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto
skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O
nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto,
o kom žalobca v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia oktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku
žaloby, vedúcej v konečnom dôsledku k jej zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku,
neposkytuje súd ani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. predovšetkým z dôvodu, že poučovacia

povinnosť súdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach,
pričom so žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť
žalobcu o tom, že žalovaný označený v žalobe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to už
nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré nie
je oprávnený, ani povinný súd poskytnúť (R 38/94). Tým, že žalobca označil (na základe výzvu súdu

prvej inštancie) žalovaného Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Mestskej časti Bratislava
- Karlova Ves, neodstránil vadu žaloby v súlade s hmotným právom, a to zákonom č. 514/2003 Z.z.,
nakoľko mestská časť je orgánom územnej samosprávy, ktorá nemôže konať ako orgán štátnej správy
za Slovenskú republiku. Z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, odvolací súd
nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k námietkam žalobcu uvedených v jeho odvolaní týkajúcich
sa zastupovania žalovaného H.. W. X., či mal tento riadne podpísané splnomocnenie žalovaným, ani

kompetenciami starostky Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves.

12. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 30.6.2020, sp.zn. 11 Cdo 201/2018, v ktorom, okrem iného, uviedol: „Zákon č. 514/2003 Z.z.
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§

1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.). Na účely tohto zákona a/ výkon verejnej moci je rozhodovanie
a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b/ orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci (§ 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Štát zodpovedá za

podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm.
d/ zákona č. 514/2003 Z.z.). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb [§ 9 ods. 1 (text pred bodkočiarkou) zákona č. 514/2003
Z.z.]. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. podáva
stručnú definíciu pojmu „orgán verejnej moci“ (§ 2 písm. b/) a pojmu „výkon verejnej moci“ (§ 2

písm. a/). V zmysle týchto ustanovení treba verejnú moc chápať ako vynucovanie vôle vyjadrujúcej
verejný záujem voči určitým subjektom (jednotlivcom, sociálnym skupinám). Pri výkone verejnej moci
dochádza k autoritatívnemu rozhodovaniu o právach a povinnostiach týchto subjektov, či už priamo
alebo sprostredkovane. Významným znakom výkonu verejnej moci je, že subjekt, o ktorého právach
a povinnostiach orgán verejnej moci koná (rozhoduje), nie je v rovnoprávnom postavení s orgánom

verejnej moci. Medzi tým, kto vykonáva verejnú moc a tým, voči komu je táto moc vykonávaná, je tzv.
vrchnostenský vzťah. Kritériom pre posúdenie, či ide o výkon verejnej moci orgánom verejnej moci,
je skutočnosť, či tento orgán koná a rozhoduje o právach a povinnostiach tých, voči ktorým má podľa
zákona vykonávať verejnú moc (voči ktorým má plniť svoje úlohy orgánu verejnej moci) a či výsledok
jeho konania je vynútiteľný verejnou mocou. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje,, čo treba rozumieť

pod pojmom „úradný postup“. O úradný postup orgánu verejnej moci však pôjde spravidla v prípade
postupu osôb, ktoré sú s orgánom verejnej moci v určitom právnom vzťahu, plnia jeho úlohy a ich
postup je zameraný na výkon verejnej moci. Podmienkou aplikácie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. teda
je, že ten, koho zákon označuje za orgán verejnej moci, v konkrétnom prípade vystupuje ako orgán
verejnej moci a uplatňuje (vykonáva) verejnú moc. Zákon definuje „nesprávny úradný postup“ ako

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z takto
vymedzeného pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že ide o postup porušujúci pravidlá konania
(počínania, správania) orgánu verejnej moci. Podľa konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu pôjde

o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Keďže úradný postup nie
je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného
postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého smeruje postup orgánu verejnej moci.
K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej orgánverejnej moci nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť orgánu

verejnej moci alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá
zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky).Priskúmaní,čiorgánverejnejmocivtom-ktoromprípadevykonávaverejnúmoc,jevýznamné
tiež to, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými dôsledkami (teda „navonok“), vo vzťahu
k („iným“) subjektom, ktoré sa nachádzajú mimo samotný orgán verejnej moci, resp. mimo sústavu

tvoriacu tento orgán. Dovolací súd tu má na mysli napríklad úradný postup všeobecného súdu voči
procesným stranám (účastníkom konania) alebo postup policajta voči tomu, koho cestovné doklady
kontroluje, resp. postup stavebného úradu voči stavebníkovi. Naopak, o výkon verejnej moci nejde, ak
určitý subjekt (vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci) v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy
ako orgán verejnej moci. O výkon verejnej moci nejde a štát podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. nezodpovedá za činnosť takého orgánu (i keď inak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý

nevystupuje v tzv. vrchnostenskom postavení, ale do právnych vzťahov vstupuje ako rovný s ostatnými
účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych vzťahov (o taký prípad ide napríklad vtedy, keď orgán
verejnej moci uzatvára s fyzickou alebo právnickou osobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a
o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nejde tiež vtedy, keď určitý
orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť

niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu.“
V danom prípade, ak by žalobca aj správne označil subjekt, ktorý má za štát konať (Mestská časť
Bratislava . Karlova Ves), nebolo by možné jeho žalobe vyhovieť z dôvodu, že jednotlivé mestské
časti Bratislavy sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom a Štatútom hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy, hospodária samostatne s vlastným majetkom a finančnými

zdrojmi, ako aj s majetkom, ktorý im bol zverený (§ 2 ods. 2 zákona č. 377/1990 Zb.). Na nakladanie
a hospodárenie s majetkom mestskej časti sa primerane vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu
(zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov). Pri nakladaní so svojím majetkom
má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva (R 90/2008). Pri nakladaní s
majetkom obce nemá obec vrchnostenské postavenie vo vzťahu k druhej zmluvnej strane, ale naopak

ich vzťahy sú rovnocenné. Mestská časť Bratislava - Karlova Ves, ktorej sú zverené do správy obecné
byty vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, potom pri prideľovaní týchto bytov
vystupovala v rámci súkromnoprávneho vzťahu a tak nie je možné jej postup a prípadnú zodpovednosť
za škodu posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

13. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku riadne neodôvodnil námietku žalovaného o premlčaní jeho nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, pretože prvoinštančný súd v bodoch 46. až 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku
zrozumiteľne vysvetlil prečo považoval nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch za nedôvodný, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

14. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy uvádza, že takéto dôkazy nebolo potrebné vykonať za účelom zistenia skutkového stavu veci,
ktorý prvoinštančný súd zistil riadne i s poukazom na skutočnosť, že žalovaný nemá v predmetnom

spore pasívnu vecnú legitimáciu a tak by vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom bolo nadbytočné
a nehospodárne. Odvolací súd dodáva, že Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), účinný do 30.6.2016
(konanie sa začalo za účinnosti O.s.p.), tak i Civilný sporový poriadok ukladal a ukladá stranám sporu
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (čl. 8, § 132 ods. 1 C.s.p.). V zmysle § 185 ods. 1 C.s.p. (§
120 ods. 1 O.s.p.) však súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. To znamená, že súd

nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou
strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred

súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo
možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania
nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanievšetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred
súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol,
ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd
skonštatoval,žedokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených

(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch
predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je
relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods.

2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie
dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv.
Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto
súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver
všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala

by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do
podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08). Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia riadne zdôvodnil prečo nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom (bod

52.), s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil.
15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola

výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu
odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu

vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola
zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na
to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej

požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného

odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.17. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je mu známa skutočnosť, že na majetok žalobcu
bol vyhlásený konkurz, avšak podľa § 47 ods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak tento zákon neustanovuje inak,

vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podlieahujúceho
konkurzu. V predmetnom spore žalobca nevystupuje ako dlžník, t.j. nejde o konanie ktoré by sa týkalo
majetku žalobcu - úpadcu, ktorý podlieha konkurzu, pričom sám žalobca si nesplnil svoju povinnosť
tvrdenia a neoznámil súdu, že na jeho majetok bol vyhlásený konkurz. Žiadosť správcu úpadcu (1st
restructuring, k.s., Bratislava, Kominárska č. 2, 4) o konanie podľa § 47 ods. 4 citovaného zákona bola

odvolaciemu súdu doručená až po vyhlásení tohto rozsudku, a preto na ňu nebolo možné prihliadnuť.

18. Napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. i vo výroku II. o náhrade
trov konania, pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu
k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací

súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).