Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 14, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/128/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216200835
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8216200835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: S.. M. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. L. XXX, XXX XX H., právne zastúpenej advokátom: JUDr. Matúš Hrib, so sídlom
Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, IČO: 42 246 237, proti žalovanému: Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.
XXX, XXX XX X., o vydanie veci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp.zn.
3C/54/2016-160 zo dňa 10.07.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni v plnom
rozsahu s tým, že o výške náhrady prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancierozhodoltak,že:I.žalobuzamietol.II.Žalovanémupriznal
voči žalobkyni 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust. § 123, § 124, § 126 ods. 1, 2, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1, 2, § 132 ods. 1 a § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 137 písm. a) a § 470

ods. 1 a článkom 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej „C.s.p.“) a článkom 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáha ochrany
svojho vlastníckeho práva k hnuteľnej veci (osobnému motorovému vozidlu, ďalej len „sporné osobné
motorové vozidlo“), ktorú jej má neoprávnene zadržiavať žalovaný, pričom neoprávnenosť jeho držby
žalobkyňa odôvodnila jednako absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy z 28.09.2014, na základe ktorej

mal žalovaný kúpou od autobazáru (AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s.) nadobudnúť do vlastníctva
sporné osobné motorové vozidlo a ktorej absolútna neplatnosť má podľa žalobkyne byť daná tou
skutočnosťou, že označený autobazár nemohol byť vlastníkom tohto sporného osobného motorového
vozidla a teda nemohol vlastnícke právo k nemu previesť kúpnou zmluvou ani na žalovaného, pretože aj
autobazármalpredtýmtiežnadobudnúťkúpnouzmluvoutotovozidlotaktiežodnevlastníkaS.H.,keďže
aj táto ako „vlastník“ s týmto vozidlom síce disponovala, avšak bez toho, aby mala k nemu vlastnícke
právo. Odvolávajúc sa na zásadu „nemo plus iuris...“ žalobkyňa na ochranu svojho vlastníckeho práva

zvolila v zmysle citovaného ustanovenia § 137 písm. a) C.s.p. reivindikačnú žalobu (žaloba na vydanie
veci). Aktívna legitimácia pri tejto žalobe na ochranu vlastníckeho práva patrí iba vlastníkovi, pričom nie
je podstatné či ide o výlučného vlastníka, bezpodielového vlastníka alebo podielového spoluvlastníka.
Zároveň iná osoba (žalovaný) musí vlastníkovi patriacu vec zadržiavať neoprávnene, t.j. bez právnehodôvodu. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba bez toho, aby na to mala
právom aprobovaný (uznaný) dôvod. Preto súd prvej inštancie v prvom rade skúmal, či žalobkyni svedčí
aktívna legitimácia, pričom zistil, že vozidlo bolo manželmi nadobudnuté až v roku 2009, t.j za trvania

manželstva, pričom v prípade bezpodielového spoluvlastníctva k vozidlu sa do evidencie motorových
vozidiel zapisuje len jeden z manželov. Preto je nepochybne daná aktívna legitimácia žalobkyne na
podanie predmetnej reivindikačnej žaloby. Ďalej súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním
[správou okresného riaditeľstva PZ v G. č. ORPZ-BJ-ODI2-36-187/2019 z 12.06.2019; certifikátom k
osobnému motorovému vozidlu vystaveným 28.09.2014 autobazárom] za preukázané (a žalobkyňa to

ani žiadnym spôsobom nespochybnila), že v okolnostiach danej veci bol žalovaný v maximálnej možnej
miere, ktorú bolo možné od neho rozumne očakávať, obozretný a pre ochranu svojich práv vykonal
všetky preventívne opatrenia, aby sa usvedčil v presvedčení, že sporné osobné motorové vozidlo, ktoré
kupoval nie je zaťažené žiadnymi právnymi vadami, t.j. že nie je zaťažené právom tretej osoby. V
tomto smere sa súd prvej inštancie nestotožnil s obrannou argumentáciou žalobkyne, že minimálne
autobazár, ktorý sporné motorové vozidlo žalovanému predával, sa mohol a mal dozvedieť o tom, že

toto vozidlo pred jeho predajom žalovanému sám autobazár kúpil od nevlastníka. Súd prvej inštancie
podotkol, že na rozdiel od absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorá nastáva bez ďalšieho od jeho
samotného začiatku, pri relatívne neplatnom právnom úkone je tento platný a to až do doby kedy
sa jeho neplatnosti týmto úkonom dotknutá osoba účinne nedovolá napr. právoplatným rozhodnutím
súdu. V danom konkrétnom prípade sa žalobkyňa účinne dovolala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy

z 02.06.2014, ktorú uzavrel jej bývalý manžel s kupujúcou (M. H.) až 20.12.2017, kedy v tejto veci
nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 3C/235/2014 z 13.02.2017, avšak všetky
na túto kúpnu zmluvu nadväzujúce kúpne zmluvy, t.j. vrátane kúpnej zmluvy medzi autobazárom a
žalovaným boli uzavreté ešte v roku 2014, t.j. v čase kedy jednako nikto nemal dôvod spochybňovať
v rade prevodov prvý prevod sporného osobného motorového vozidla z pôvodného vlastníka (t.j. zo

žalobkyne a jej bývalého manžela, ako v tom čase ešte manželov) na M. H. ako kupujúcu a jednako
nikomu (ani autobazáru, tobôž nie žalovanému ako v rade tretiemu kupujúcemu) nemusel a ani nemohol
byť známy obsah ich zmluvného dojednania ohľadom okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k
predmetu kúpy, t.j. k spornému osobnému motorovému vozidlu, ktorý okamih bol dojednaný odlišne od
jeho zákonnej úpravy v cit. § 133 ods. 1 OZ, tobôž ak sa tieto subjekty ohľadom aktuálneho vlastníka

tohto vozidla riadili s dôverou v zápis v evidencii motorových vozidiel, v zmysle ktorého M. H. bola ako
jeho vlastníčka evidovaná od 02.06.2014. Zároveň súd prvej inštancie podotkol, že žalobkyňa v podstate
ani nepreukázala, kedy v rade druhá predávajúca (M. H.) uzavrela kúpnu zmluvu s v poradí druhým
kupujúcim (autobazárom) a teda či naozaj v čase jej uzavretia M. H. konala ako nevlastníčka, tak ako to
tvrdí žalobkyňa, ktorá tvrdí absolútnu neplatnosť tejto kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie konštatoval, že

žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a teda dostatočne dôveryhodne nespochybnila dobromyseľný
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému osobnému motorovému vozidlu žalovaným.

4. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pri konfrontácii dvoch proti sebe stojacich vlastníckych
práv sporových strán požívajúcich rovnaký zákonný obsah a ochranu, v záujme hľadania materiálnej

pravdy vykonal naviac aj test proporcionality týchto dvoch práv, v rámci ktorého skúmal jednako (i) účel
súdneho zásahu do týchto práv, jednako (ii) vhodnosť tohto zásahu a napokon (iii) aj nevyhnutnosť tohto
zásahu. Podľa súdu prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, nie je v tomto
prípade účelne, vhodné a ani nevyhnutné zasahovať do dobromyseľne nadobudnutého vlastníckeho
práva žalovaného, ktorý má v porovnaní so žalobkyňou slabšie a menej výhodné postavenie, pretože

jeho jedinou možnosťou ako negovať účinky ním uzavretej kúpnej zmluvy s autobazárom by bolo
vyvolanieďalšiehosúdnehosporusneistoudoboujehotrvaniaaneistýmvýsledkom,zatiaľčožalobkyňa
sa môže domáhať realizácie svojho vlastníckeho práva k spornému osobnému motorovému vozidlu,
ktoré vlastnícke právo bolo verifikované aj súdnym rozhodnutím Okresného súdu Bardejov sp. zn.
3C/235/2014 z 13.02.2017, a to v konaní o vyporiadanie BSM na čas po rozvode so svojím bývalým

manželom, čo napokon podľa zistenia súdu prvej inštancie žalobkyňa aj urobila. V tomto smere podotkol,
žepodanúžalobužalobkyňasíceodôvodnilaajtým,žemázáujemofyzickévydaniespornéhoosobného
motorového vozidla, pretože je jej jediným prostriedkom prepravy vzhľadom na jej zdravotné obtiaže,
avšak vykonaným dokazovaním (z listín predložených žalobkyňou v časti konania o jej návrhu na
priznanie jej oslobodenia od súdneho poplatku) súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa si ešte v roku

2016 (kedy bola podaná žaloba) kúpila od predávajúceho - obchodnej spoločnosti Duvin s. r. o. osobné
motorové vozidlo zn. Seat Leon, červená metalíza, za kúpnu cenu 3 500 Eur, takže žalobkyňa mala
prostriedok prepravy a aj keby ho v aktuálnom čase nemala, nič to nebráni tomu, aby sa v konaní
o vyporiadanie BSM domáhala finančného vyrovnania zo spoluvlastníctva (v rámci ktorého môže súdriešiť primeranosť kúpnej ceny za ktorú bolo vzhľadom na okolnosti sporné motorové vozidlo manželom
žalobkyne predané, ako predbežnú otázku, pozn.) sporného osobného motorového vozidla a za takto
získanú finančnú čiastku, si zakúpiť nové vozidlo. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1, 2
C.s.p. Aj keď súd prvej inštancie vzhľadom na rovnaký obsah v spore sa stret užších sporových strán
zvažoval najsamprv nepriznať nárok na náhradu trov ani jednej z nich, napokon prihliadol na jeden z
dôvodov podania žaloby o fyzické vydanie motorového vozidla. Tým bola skutočnosť, že žalobkyňa

nemá žiadny iný prostriedok prepravy, ktoré tvrdenie sa ukázalo ako nepravdivé, jednak z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou bez všetkých pochybností preukázať absolútnu neplatnosť
kúpnej zmluvy medzi M. H. a autobazárom. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov
konania na základe princípu úspechu v spore podľa ust. § 255 C.s.p. Žalovaný mal v predmetnom
konaní plný úspech vo veci, preto mu súd prvej inštancie priznal voči v konaní neúspešnej žalobkyni
100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval,

že o samotnej výške trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Právne odôvodnila svoje odvolanie ust.
§ 365 písm. b), e) f) a h) C.s.p. Konštatovala, že žalobkyňa ani jej právny zástupca sa posledného

pojednávania nezúčastnili. Právny zástupca v dňoch 01.-17.07. čerpal dovolenku. Tak ako v tomto
prípade aj ďalších požiadal o odročenie pojednávania, v ostatných prípadoch mu bolo vyhovené, s
výnimkou jedného kde sa jednalo o zverenie maloletých detí matke do zahraničia. Tým, že nebola
žalobkyňa ani jej právny zástupca prítomný na pojednávaní nemohli vykonávať svoje procesné práva,
najmä pri výsluchu svedka predvolaného súdom. Pokiaľ súd konštatuje, že žalobkyňa nepredložila

kúpnu zmluvu na predaj vozidla medzi jej bývalým manželom a jej sestrou, tak je potrebné uviesť,
že touto zmluvou nedisponovala. Označila však ako dôkaz prehlásenie kupujúcej o okolnostiach
uzavretia tejto zmluvy. Pokiaľ súd uvedené nepovažoval za významné, tak v záujme predchádzania
prekvapivému rozhodnutiu mal uvedené v rámci predbežného právneho posúdenia ozrejmiť, prípadne
doplniťdokazovanievyžiadanímpredmetnejzmluvy.Vovzťahukprávnemuposúdeniuvovecižalobkyňa

uviedla, že test proporcionality zásahu vykonaný súdom neprihliadal na okolnosti na strane žalobkyne.
Tá bola od počiatku bdelá a vykonala všetky úkony smerujúce k ochrane svojich spoluvlastníckych práv
plynúcich z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pričítať jej kúpu automobilu na ťarchu navyše
zistenú z tlačiva o pomeroch pre oslobodenie vo vzťahu k meritu veci považuje žalobkyňa za nesprávne.
Uvedené rovnako platí o poukaze na vedené konanie o vyporiadanie BSM, ktoré bolo iniciované dlho

po podaní žaloby v tejto veci, čím sa opätovne na žalobkyňu prenáša neschopnosť súdu rozhodnúť v
primeranom čase. Žalobkyňa má za to, že pokiaľ došlo k odcudzeniu vozidla na žalovaného nevlastníka
a to pre neplatnosť právnych úkonov, tak výnimky nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka sú
uvedené v ust. § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka a § 93 ods. 3 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii. Ako s uvedeným právnym poriadkom presne určených výnimiek zo zásady

nemo plus iuris vyplýva samotný právny poriadok uvádza situácie, kedy môže dôjsť k prelomeniu zásady
nemo plus iuris. Ani o jednu z týchto situácii sa v prejednávanom prípade nejedná a všetky reťazené
scudzovacie právne úkony, ktoré viedli k prevodu vozidla na žalovaného sú neplatné. V tejto súvislosti
poukázala žalobkyňa na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 50/2010-11 zo
dňa 10.02.2020. Odhliadnuc od vyššie namietaných nedostatkov meritórnym posúdením veci by mohlo

byť jedine to, či je potrebné vzhľadom na okolnosti prípadu chrániť dobrú vieru žalovaného, ktorá je
nepochybná. Nie je tu totiž daný konflikt vlastníckych práv žalobcu a žalobkyne ako to nesprávne
uvádza súd prvej inštancie. Hodnotenie tejto otázky je potrebné vykonať vždy s ohľadom na okolnosti
konkrétnej veci. Žalobkyňa má za to, že je potrebné prihliadať na to, že vykonala všetko, čo by bolo
možné od nej spravodlivo žiadať, aby sa bez meškania dovolávala svojich práv. Súd prvej inštancie túto

jej snahu napriek právoplatnému rozsudku o dovolaní sa relatívnej neplatnosti predaja vozidla znegoval.
Na nesprávnom skutkovom základe dokonca nezohľadnil ani výhradu vlastníckeho práva. Dokonca na
jej ťarchu pripísal to, že si dovolila kúpiť staré ojazdené vozidlo. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil to,
že exmanžel, jeho sestra a taktiež AAA AUTO neponesú žiadnu zodpovednosť za konanie v rozpore s
právom,čiabsolútnuprofesionálnunedbalosť,čímvšetkouvedenépreniesolnažalobkyňu.Žalovanýmá

možnosť domáhať sa kúpnej ceny vozidla od jeho predajcu, ktorý je najväčším podnikom svojho druhu
v podmienkach širokého okolia. Žalobkyňa má za to, že vrátenie kúpnej ceny a náhrady spôsobenej
škody, do ktorej by nepochybne patrila aj náhrada trov konania by bola žalovanému s prihliadnutím na
súčasnú hodnotu vozidla v prospech. Konflikt vlastníckeho práva a princípu dobrej viery mal by byť tedav danom prípade na základ vyššie uvedeného riešený v prospech žalobkyne. Na základe uvedeného
preto žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal žalobkyni náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne a
spravodlivé. Pociťoval nesmiernu úľavu, keď súd na ostatnom pojednávaní žalobu zamietol. Čo sa týka
veci samej, na jednej strane chápe to, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, avšak na strane druhej
poukazuje na to, že o skutočnostiach uvedených v žalobe až do momentu, kedy mu boli doručené

písomnosti zo súdu, nemal žiadnu vedomosť. Vozidlo riadne kúpil za celoživotné úspory dňa 28.09.2014
od predávajúceho AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., pričom predtým vykonal všetky jemu dostupné
úkony, aby nenadobudol auto pochádzajúce z trestnej činnosti, alebo zaťažené exekúciou záložným
právom a pod.. 0 pôvode auta, ako ani o tom, že predávajúci zrejme nie je jeho vlastníkom, prípadne
či toto patrí alebo nepatrí do BSM, teda ani len nemohol tušiť. Vzhľadom na to, že bol dobromyseľný,
že predmetné motorové vozidlo riadne nadobudol podľa práva, bolo by podľa názoru žalovaného krajne

nespravodlivé, aby oň napokon prišiel" a ďalších X- rokov sa súdil s AUTOCENTRUM AAA AUTO
a.s. o tom, či pochybili a či mu majú vrátiť peniaze. Vzhľadom na jeho vek možno reálne očakávať,
že by sa niečoho takého ani nemusel dočkať, má za to, že súd prvej inštancie sa s touto otázkou
vyporiadal správne. To, či boli ohľadom ospravedlnenia právneho zástupcu žalobkyne splnené procesné
podmienky ponechal na uvážení súdu. Nedalo mu však nepoznamenať, že v zmysle ust. § 183 C.s.p.

platí, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh
strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na
pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
Následne citoval aj ods. 2 ust. § 183 C.s.p. Či je dovolenka právneho zástupcu dôvodom na odročenie
pojednávania a či od neho nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechal zastúpiť, ako

aj prípadné ďalšie otázky s tým súvisiace, sú na uvážení a rozhodnutí súdu. Žaloba na vydanie veci je
žalobou, ktorou sa vlastník hmotnej veci domáha ochrany proti tomu, kto ju neprávom. t.j. bez právneho
dôvodu zadržiava, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta
vydať vec. Pre úspešnosť tejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal existenciu vlastníckeho práva,
ďalejmusípreukázať,ževecsanenachádzavjehofaktickejmoci,alevmociinejosoby,ktorápredmetnú

vec odmieta vydať, ďalej, že žalovaný vec protiprávne zadržiava bez existencie záväzkového právneho
vzťahu a má vec v čase vyhlásenia rozsudku stále u seba a preto má možnosť vydať vec vlastníkovi,
ďalej, že predmetom žaloby je vec, o vydanie ktorej sa žiada; žalobca je povinný preukázať, že mu
žalovaný neoprávnene vec aj ku dňu rozhodnutia súdu zadržiava, čo však zjavne nie je tento prípad,
tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Napokon, pokiaľ sa žalobkyňa cíti poškodená,

môže sa voči svojmu bývalému manželovi domáhať v rámci konania o vyporiadaní BSM výplaty polovice
kúpnej ceny, ktorú jej manžel utŕžil za predaj predmetného motorového vozidla, resp. polovice jeho
obvyklej hodnoty, pričom týmto nikto nepríde skrátka, ktoré riešenie zodpovedná princípu spravodlivého
usporiadania pomerov. Preto navrhol rozsudok potvrdiť.

8. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

9. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku

bol zverejnený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 09.12.2020 a zistil,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. Žalobkyňa tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

13. Zároveň žalobkyňa tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

14. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením napadnutého rozhodnutia za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.

Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na starne jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

15.KodvolacímnámietkamžalobkyneodvolacísúdpoukazujenaprávnynázorprezentovanývoVeľkom

komentári k Občianskemu zákonníku (Fekete, I.: Bratislava : Eurokódex 2011, str. 305), z ktorého
vyplýva, že podstata relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 40a veta prvá Občianskeho
zákonníka spočíva v tom, že právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti, vznikol, od
začiatku existuje, považuje sa za platný, a teda aj vyvoláva právne účinky, pokiaľ sa ten, na jeho ochranu
je relatívna neplatnosť stanovená, neplatnosti právneho úkonu nedovolal. V právnej teórii bol vyslovený

názor, podľa ktorého relatívnu neplatnosť možno chápať ako platnosť pod rozväzovacou podmienkou.
Takéto chápanie relatívnej neplatnosti má vplyv na právne postavenie osoby, ktorá vec nadobudla od
účastníka relatívne neplatného právneho úkonu. Ak ten, kto nadobudol vlastnícke právo na základe
právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou jeho relatívnu neplatnosť, do doby dovolania sa
relatívnej neplatnosti získanú vec ďalej previedol, disponoval ako vlastník so svojou vecou oprávnene

(až do dovolania sa relatívnej neplatnosti právny úkon má účinky, teda aj účinky prevodu vlastníctva).
Na nadobúdateľa teda prešlo vlastníctvo k veci a na rozdiel od absolútnej neplatnosti by sa od neho
nemohlo požadovať vrátenie veci. Reštitúcia medzi pôvodnými účastníkmi zmluvy by v takom prípade
mohla mať charakter len peňažnej náhrady. Odvolací súd s týmto právnym názorom plne súhlasí.

16. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Cdo/221/2010 zo dňa 20. decembra 2011, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2013 pod č. 31 a právnu vetu: „Kto v čase pre
dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu previedol na tretiu osobu vec nadobudnutú na
základe tohto právneho úkonu, disponoval s vecou ako vlastník a jeho dispozícia mala právne

účinky prevodu vlastníctva. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nemá vplyv na právne
postavenie tretích osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vlastníctvo od účastníka relatívne neplatného
právneho úkonu v čase, ktorý predchádzal dovolaniu sa relatívnej neplatnosti.

17. Dovolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval, že ak by relatívna neplatnosť právneho úkonu mala

mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorým účastník relatívne neplatného právneho
úkonu do dovolania sa relatívnej neplatnosti oprávnenou osobou previedol svoje vlastnícke právo
(nadobudnuté na základe právneho úkonu postihnutého vadou zakladajúcou relatívnu neplatnosť) na
tretiu osobu (odlišnú od účastníkov relatívne neplatného právneho úkonu), potom by ochrana právnejistotytretíchosôb,zaručenáv§40avetaprváObčianskehozákonníkaslovami„právnyúkonsapovažuje
za platný“, minula svoj účel. Prakticky by sa totiž nemohla uplatniť.

18. Súd prvej inštancie konštatoval prakticky to isté v bode 45 odôvodnenia rozsudku, keď konštatoval,
že na rozdiel od absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorá nastáva bez ďalšieho od jeho samotného
začiatku pri relatívne neplatnom právnom úkone je tento platný a to až do doby, kedy sa jeho neplatnosti
týmto úkonom dotknutá osoba účinne nedovolá, napr. právoplatným rozhodnutím súdu. V danom
prípade sa žalobkyňa účinne dovolala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 02.06.2014, ktorú

uzavrel jej bývalý manžel s kupujúcou M. H. až 20.12.2017, kedy v tejto veci nadobudol právoplatnosť
rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn. 3C/235/2014 zo dňa 13.02.2017. Všetky na túto kúpnu zmluvu
nadväzujúce kúpne zmluvy, t.j. vrátane kúpnej zmluvy medzi autobazárom a žalovaným boli uzavreté
ešte v roku 2014, t.j. v čase, kedy jednako nikto nemal dôvod spochybňovať v rade prevodcov prvý
prevod sporného osobného motorového vozidla z pôvodného vlastníka na M. H. ako kupujúcu a
jednako nikomu nemusel ani nemohol byť známy obsah ich zmluvného dojednania ohľadom okamihu

nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu kúpy, t.j. k spornému motorovému vozidlu, ktorý okamih
bol dojednaný odlišne od jeho zákonnej úpravy v ust. § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tobôž
ak sa tieto subjekty ohľadom aktuálneho vlastníka tohto vozidla riadili s dôverou zápis v evidencii
motorových vozidiel. K odvolacej námietke žalobkyne, že jej právny zástupca ospravedlnil neúčasť na
pojednávaní dňa 10.07.2019 z dôvodu čerpania dovolenky odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť z

obsahu spisu nevyplýva. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi
žalobkyne doručené dňa 30.05.2019 a bol mu doručený aj prípis, urgencia vyjadrenia k stanovisku
žalovaného doručeného okresnému súdu dňa 30.09.2016, ktoré bolo doručené právnej zástupkyni
žalobkyne dňa 12.01.2017. Vyjadrenie zaslal do spisu právny zástupca žalobkyne dňa 17.06.2019
(doručené 24.06.2019 súdu). Vyjadrenie ospravedlnenie neobsahuje. Žalobkyni bolo predvolanie

na pojednávanie doručené dňa 03.06.2019. Preto porušenie práva žalobkyne zo strany súdu prvej
inštancie na spravodlivý proces odvolací súd nezistil. Ospravedlnenie právny zástupca ani k odvolaniu
nepredložil.

19. Správnemu rozhodnutiu, čo do veci samej, zodpovedá i správny výrok o trovách konania úspešnému

žalovanému patrí nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie
však vo výroku rozsudku (uviedol to v odôvodnení) nekonštatoval, že o samotnej výške trov konania
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust.

§ 255 ods. 1 C.s.p. úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
voči neúspešnej žalobkyni s tým, že konštatoval, že o výške náhrady prvoinštančného aj odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, čím doplnil chýbajúci koniec výroku, čo
do trov konania súdu prvej inštancie (§ 224 C.s.p.).

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.