Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 16, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/62/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117219058
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2117219058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: X. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. H. XXXX/
X, M., zastúpenej JUDr. Michalom Antalom, advokátom, so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti žalovaným:
1/ C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/X, F., zastúpená Mgr. Petrom Kupkom, advokátom, so sídlom
Hlavná 23, Trnava a 2/ R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. W. T. XXX, o určenie, že pohľadávka patrí
do dedičstva, o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. februára 2020,
č.k. 38C/5/2017-128, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že poručiteľka M. A., rod. U.,

nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, bola ku dňu smrti vlastníčkou pohľadávky z titulu pôžičky
zo dňa 05.02.2013 voči dlžníkom C. T., nar. XX.XX.XXXX a F. T., nar. XX.XX.XXXX, vo výške 22.000
eur spolu s úrokom vo výške 3% zo sumy 22.000 eur od 26.07.2015 do 01.03.2016 a vo zvyšku žalobu
z a m i e t a .

II. Žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že poručiteľka M. A., rod. U., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX, bola ku dňu smrti vlastníčkou pohľadávky z titulu pôžičky zo dňa

05.02.2013 voči dlžníkom C. T., nar. XX.XX.XXXX a F. T., nar. XX.XX.XXXX vo výške 22.000 eur spolu
s úrokom vo výške 3% zo sumy 22.000 eur od 26.07.2015 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol tak, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 198 ods. 1 a 2, § 212 ods. 1 CMP, čl. 8,
§ 137 písm. c), § 149 a § 151 ods. 1 CSP, ako aj § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko
žalovaná v 1. rade, ako aj žalovaný v 2. rade počas konania nerozporovali existenciu pôžičky, teda tú
skutočnosť, že poručiteľka žalovanej v 1. rade a jej synovi predmetné finančné prostriedky požičala.
Žalovaná v 1. rade počas konania, ako súdneho tak aj dedičského, prezentovala postupne rôzne závery
o zániku predmetnej pohľadávky. Najskôr nemala námietky voči tomu, aby bola táto pôžička súčasťou
prejednávaného majetku po poručiteľke, nakoľko bola aj notárkou zahrnutá medzi aktíva (zápisnica zo
dňa 14.01.2016 na č.l.65) a pojednávanie bolo odročené za účelom uzavretia dohody o vyporiadaní

dedičstva, keď na nasledujúcom pojednávaní už túto pôžičku sporovala, resp. tvrdila, že časť pôžičky
splatila formou prevodu v prospech žalovaného 2/, a to v sume 7.400 eur ako časť splátky pôžičky
a zvyšok pôžičky bol dar poručiteľky žalovanej v 1. rade za jej intenzívnu starostlivosť. Na základe
uvedeného možno konštatovať, že medzi stranami nebolo sporné poskytnutie finančných prostriedkovv sume 22.000 eur dňa 05.02.2013 poručiteľkou ako veriteľom v prospech žalovanej v 1. rade a jej
syna ako dlžníkom. Tieto závery vyplývajú jednak z tvrdení žalovanej v 1. rade, ktorá sama uviedla, že
jej pôžička poručiteľkou bola poskytnutá, ale neskôr sa poručiteľka podľa tvrdení žalovanej v 1. rade

rozhodla, že finančné prostriedky vrátiť nechce, že si ich má nechať a je to dar za jej starostlivosť o
poručiteľku. Tieto tvrdenia boli rozporované žalobkyňou, ako aj žalovaným v 2. rade, ktorí popreli, že by
išlo o dar. Žalovaná v 1. rade nijakým spôsobom tieto svoje tvrdenia o darovaní finančných prostriedkov
poručiteľkou v jej prospech nepreukázala. Predmetom konania nebolo skúmať tú skutočnosť, ktorí z
dedičov a v akej miere poskytoval osobnú starostlivosť, resp. akúkoľvek starostlivosť poručiteľke, ale

to, či došlo k vzniku záväzkového vzťahu medzi poručiteľkou ako veriteľom a dlžníkom a následne či
došlo k jeho zániku, teda či tento záväzkový vzťah v čase smrti poručiteľky trval. Nepochybné bolo,
že tento záväzkový vzťah vznikol, keď o jeho vzniku svedčí jednak listina - označená ako „Pôžička
zo dňa 05.02.2013“ podpísaná tam uvedenými účastníkmi, ktorej svedkom bol aj žalovaný v 2. rade,
ktorý zároveň existenciu pôžičky potvrdil. Nebolo potom možné prisvedčiť tvrdeniam žalovanej v 1. rade,
že poručiteľka jej tieto peniaze darovala, nakoľko tieto svoje tvrdenia nijako nepreukázala. Žalovaná

v 1. rade tiež nepreukázala tvrdenia, že by sa s poručiteľku dohodli na forme splácania predmetnej
pôžičkyprostredníctvomúhradzadomovsociálnychslužieb,aniževprípadeúmrtiaporučiteľkyfinančné
prostriedky nemusí poručiteľke vrátiť a má si ich nechať. Žalobkyňa všetky tieto tvrdenia žalovanej
v 1. rade poprela a žalovaná v 1. rade ich nijakým spôsobom nepreukázala. Navyše ako vyplynulo z
vykonaného dokazovania poručiteľka mala každomesačný príjem z dôchodku vo výške 300,90 eur (č.l.

112), úspory a majetok značnej hodnoty. Všeobecná hodnota majetku poručiteľky bola v dedičskom
konaní (uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 10D/19/2015-104 zo dňa 17.01.2017 na č.l.4) určená
sumou 174.468,17 eur, pričom viac ako 115.000 eur boli finančné prostriedky, z čoho minimálne 1.780
eur bolo na bežnom účte poručiteľky v čase jej smrti. Z uvedeného je zrejmé, že poručiteľka nebola
odkázaná na to, aby žalovaná v 1. rade platila za ňu poplatky spojené s nákladmi v domove sociálnych

služieb, v súvislosti s bývaním alebo réžiou domu. Z toho dôvodu nemohol súd dať za pravdu žalovanej
v 1. rade, že jednotlivé platby za domov sociálnych služieb a poplatky za vodu, elektrinu, RTVS a daň
sú splátkami pôžičky. V konaní takéto tvrdenia žalovanej v 1. rade neboli preukázané. Navyše žalovanej
v 1. rade, že uhrádzala všetky náklady poručiteľky súvisiace s jej pobytom v domove sociálnych služieb
a réžiou domu práve z tejto pôžičky vyznievajú v kontexte s vyššie uvedeným nelogicky, nakoľko by

si nemusela brať pôžičku od poručiteľky na to, aby za ňu uhrádzala jej náklady. Ďalej mal súd za
preukázané a v konaní tiež nebolo sporné, že žalovaná v 1. rade dňa 02.02.2015 (č. l. 77) poslala
finančné prostriedky v sume 7.400 eur v prospech účtu žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 2. rade tieto
tvrdenia nepoprel, potvrdil ich a uviedol, že tieto prostriedky mu boli žalovanou v 1. rade pripísané na
účet. Podľa zhodných tvrdení žalovaných malo ísť o splatenie časti predmetnej pôžičky, keď žalovaní

mali zrejme pôvodne v úmysle rozdeliť pohľadávku poručiteľky vyplývajúcu z titulu uvedenej pôžičky len
medzi seba. Tu súd uvádza, že predmetná pôžička predstavuje finančné prostriedky - aktívum, ktoré
má byť predmetom dedičského konania, nakoľko dňa 25.07.2015, v čase smrti poručiteľky, jej patrili,
boli jej majetkom a ako aj ostatný majetok majú byť zaradené do dedičstva po poručiteľke. Žalobkyňa
ako oprávnený dedič má nárok na výplatu pomernej časti z tejto pohľadávky v zmysle dedičských

podielov. Nakoľko zo strany žalovaných v konaní nebolo preukázané, že by došlo k splateniu pôžičky
poručiteľke, mal súd za to, že táto pohľadávka patrí do dedičstva po poručiteľke a poručiteľka bola
v čase smrti jej vlastníčkou z titulu uvedenej pôžičky. Pohľadávku z titulu vyššie uvedenej pôžičky
považoval súd za aktívum poručiteľky v čase jej úmrtia ako celok, nakoľko výplatu sumy 7.400 eur
žalovanému v 2. rade titulom tvrdenej splátky časti pôžičky nebolo možné odpočítať, pretože takýto

postup by následne nemusel zodpovedať rozdeleniu a výplate v zmysle dedičských podielov (napr.
dedičia nemuseli nadobudnúť dedičstvo po poručiteľke rovným dielom, ale iným pomerom). Ďalej súd
dodáva, že v zmysle Civilného sporového poriadku je povinnosťou sporových strán tvrdiť a svoje
tvrdenia následne preukázať. Žalobkyňa svoje tvrdenia o existencii predmetnej pôžičky preukázala
(jednak predloženou listinou a následne vyjadrením svedka požitky, žalovaného v 2. rade). V prípade ak

žalovaní tieto tvrdenia rozporovali, bolo ich povinnosťou svoje tvrdenia hodnoverne preukázať, pričom
v tomto smere podľa názoru súdu žalovaná v 1. rade svoje dôkazné bremeno neuniesla. Súd nemal
jej tvrdenia za preukázané, nakoľko samotná žalovaná v 1. rade vypovedala a argumentovala počas
konania rozporuplné, keď najskôr jej obrana spočívala v tom, že sa s matkou dohodli, že jej nemusí
finančné prostriedky vrátiť, neskôr tvrdila, že pôžičku splácala starostlivosťou o poručiteľku a úhradou

jej nákladov v domove sociálnych služieb a réžie domu. V konaní však bolo preukázané, že poručiteľka
poberala dôchodok, mala dostatok finančných prostriedkov na účte a teda nebola na také platby zo
strany žalovanej v 1. rade odkázaná. Aj s poukazom na túto rozporuplné argumentáciu žalovanej v 1.
rade dospel súd k záveru, že žalovaná v 1. rade dôkazné bremeno neuniesla. Súd sa bližšie nezaoberaltvrdeniami žalovanej v 1. rade o výplate poistky v prospech žalovaného v 2. rade, ktorú mu mala
zaplatiť poručiteľka, nakoľko išlo len o tvrdenia žalovanej, ktoré neboli súdu nijako preukázané a navyše
nesúviseli s prejednávanou vecou a neboli predmetom tohto sporu. O nároku na náhradu trov konania

súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní bola plne
úspešná žalobkyňa, pretože súd žalobe vyhovel, čo v konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne na
náhraduúčelnevynaloženýchtrovceléhokonaniavplnomrozsahu(100%trovkonania)vočižalovaným,
keď v konaní neboli tvrdené a súd sám nezistil dôvody pre uplatnenie § 257 CSP. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1/, ktorá navrhla
napadnutýrozsudokzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Odvolanieodôvodnilatým,
že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľky je rozsudok nevykonateľný pre chyby výroku I., ktoré
sa odrazili aj v odôvodnení rozsudku, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku vyvolanú jeho
nezrozumiteľnosťou a neúplnosťou. Uviedla, že predmetom vlastníckeho práva môžu byť iba veci, nie
pohľadávky. Vo vzťahu k pohľadávke sa používa exaktne slovné spojenie majiteľ pohľadávky (odvodené

od „mať pohľadávku“). Napriek tomu súd prevzal v tejto časti nevykonateľný žalobný petit do výroku
rozsudku. Žalobný petit bol nevykonateľný aj v časti označenia úrokov 3 percentá bez určenia frekvencie
(ročne, mesačne...?). Napriek tomu aj v tomto prípade súd prevzal v tejto časti nevykonateľný žalobný
petit do výroku rozsudku. Mala za to, že súd je viazaný žalobným petitom a nemôže sám vykonať jeho
úpravu, a z tohto dôvodu mala byť žaloba zamietnutá. V tejto súvislosti poukázala na to uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 7 Cdo 122/2011. Rozsudok nemá dostatočnú oporu
vo svojom odôvodnení pre výrok, v ktorom bola určená výška istiny pohľadávky na sumu 22.000 eur
(istina pôžičky mala byť podľa žaloby 22.000 eur), keď z vykonaného dokazovania vyplýva v čase
vyhlásenia rozsudku iba nesplatená istina pôžičky vo výške 14.600 eur, resp. bolo preukázané splatenie
časti istiny pôžičky vo výške 7.400 eur, ktorú sumu žalovaná 1/ poukázala na účet žalovaného 2/ na

základe rozhodnutia poručiteľky. V súdnom konaní teda nebola žiadnym spôsobom preukázaná výška
nesplatenej (nevrátenej) istiny pôžičky vo výške 22.000 eur (súd dospel k nesprávnemu skutkovému
záveru). Ani zo samotnej zmluvy o pôžičke nevyplývala frekvencia úroku 3% (ročne, mesačne...?). V
tejto časti bola zmluva o pôžičke neurčitá, teda aj neplatná. Súd nesprávne postupoval, keď neaplikoval
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd určil v rozsudku ako príslušenstvo spornej pohľadávky aj úroky

3% zo sumy 22.000 eur od 26.07.2015 do zaplatenia (splatnosť pôžičky bola najneskôr do 01.03.2016),
pričom po splatnosti pohľadávky zo zmluvy o pôžičke je možné požadovať len úroky z omeškania, nie
úroky (veriteľ nemá právo na úroky počas doby omeškania dlžníka s vrátením pôžičky). Súd nesprávne
z hľadiska účelu aplikoval § 658 ods. 1 OZ, keď určil aj úroky za obdobie od 02.03.2016 do zaplatenia
(t.j. za obdobie po splatnosti pôžičky). Rozhodnutie podľa jej názoru nemôže obstáť ani v časti o priznaní

nároku na náhradu trov konania žalobkyni vo výške 100%. Žalovaná 1/ je nemajetnou osobou, ktorá
nevlastní žiadny hnuteľný majetok väčšej hodnoty, ani nehnuteľný majetok a jediným jej príjmom je
predčasný starobný dôchodok vo výške 495 eur mesačne. Lieči sa na cukrovku na inzulíne s orgánovými
postihnutiami, vysoký tlak krvi tretieho stupňa a je onkologický pacient v starostlivosti Onkologického
ústavu Sv. Alžbety. Na jej strane sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, a to

pretrvávajúca nepriaznivá sociálna a zdravotná situácia, aby súd celkom nepriznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania. Za účelom preukázania vyššie uvedeného, predovšetkým však sociálnej situácie
a zdravotného stavu, navrhla vykonať dôkazy prečítaním výmenného listu - poukazu vystaveného
MUDr. F. Y. zo dňa 19.05.2020 a prečítanie potvrdenia o výške jej predčasného starobného dôchodku.
Rozsudok je podľa jej názoru formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

presvedčivých dôvodov.

4. K odvolaniu žalovanej 1/ sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Podľa
jej názoru určenie, že pohľadávka patrí do dedičstva, predstavuje štandardný typ žaloby, pričom

poukázala i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ žalovaná 1/ ďalej tvrdí, že
pôžička mala byť sčasti uhradená, čo bolo podľa jej názoru v súdnom konaní preukázané, tak s
touto nesprávnou argumentáciou sa súd prvej inštancie úplne a komplexne vysporiadal v bode 29.
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukázala tiež na to, že konanie žalovanej 1/ bolo od smrti matkyv hrubom rozpore s dobrými mravmi a hraničilo s majetkovým trestným činom. Nesúhlasila s názorom
odvolateľky, že rozsudok je len formalistický a nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok
presvedčivýchdôvodov.Rozsudoksúduprvejinštanciedostatočnevysvetľujedôvodsvojhorozhodnutia.

Nesúhlasila s odvolaním odvolateľky voči výroku o priznaní trov konania, keď žalovaná 1/ si zrejme a
preukázane chcela prisvojiť a zatajiť financie, ktoré mali byť predmetom dedičstva, tieto si ponechala
(zároveň čiastočne vyplatila žalovaného 2/). Z tohto dôvodu žalovaná 1/ nemá žiadne morálne právo
žiadať odpustenie trov konania. Ak odvolateľka tvrdí, že nemá žiaden majetok, evidentne z dôvodu
zabezpečenia nevymožiteľnosti pohľadávky voči nej, všetok tento majetok previedla na iné osoby. Tvrdiť

preto, že je v tomto prípade odôvodnené nepriznať úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania,
je scestné. Čo sa týka odvolania napádajúceho časť výroku, ktorý sa týka príslušenstva žalovanej
pohľadávky z dôvodu, že nie je v rozsudku frekvencia úrokov, uviedla, že má za to, že v prípade
neuvedenia frekvencie (periodicity) úrokov nie je uvedená, malo by sa automaticky vychádzať z toho,
že frekvencia je ročná.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadrila odvolateľka, ktorá uviedla, že poukazovala na
nepreskúmateľnosť rozsudku pre prevzatie žalobného petitu do výroku rozsudku s nesprávnym slovným
spojením „vlastníčkou pohľadávky“, čo spôsobuje zmätočnosť výroku. V odvolaní poukazovala na
nepreskúmateľnosť rozsudku pre prevzatie žalobného petitu do výroku rozsudku v časti označenia
úrokov 3% bez určenia frekvencie (ročne, mesačne...?), pričom výrok rozsudku má byť nepochybný a

nemôže byť ponechaný priestor iba na domnienku o automatickej frekvencii úrokov. Poprela skutkové
tvrdenia žalobkyne, že žalovaná 1/ si zrejme a preukázane chcela prisvojiť a zatajiť financie, ktoré
boli predmetom dedičstva, pretože uvedené skutkové tvrdenia nie sú pravdivé a protistrana prezentuje
iba ničím nepodložené domnienky. Rovnako poprela tvrdenia žalobkyne, že z dôvodu zabezpečenia
nevymožiteľnosti pohľadávky majetok previedla na iné osoby, nakoľko uvedené skutkové tvrdenia nie

sú pravdivé a protistrana opätovne prezentuje iba ničím nepodložené domnienky. V odvolaní uviedla
relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 1/ je v podstatnej časti
nedôvodné a dôvodným je len v časti vymedzenia doby, po ktorú sa má platiť dohodnutý trojpercentný
úrok.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 38C/5/2017 je určenie, že
poručiteľka M. A., zomr. dňa XX.XX.XXXX, bola ku dňu smrti vlastníčkou pohľadávky z titulu pôžičky zo
dňa 05.02.2013 voči dlžníkom C. T. (žalovanej 1/) a F. T., nar. XX.XX.XXXX vo výške 22.000 eur spolu
s úrokom vo výške 3% zo sumy 22.000 eur od 26.07.2015 do zaplatenia.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bolo žalobe vyhovené a žalobkyni bol voči žalovaným priznaný nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

9. Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP], súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

10. O naplnení odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

11. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP, pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanýmidôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
a ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 195 až

210 CSP.

12. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

13. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej
právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu
nesprávne aplikoval.

14. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu a napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,
že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu
odvolateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces, keď nebolo zistené žiadne takéto pochybenie prvoinštančného súdu a pokiaľ
odvolateľkanamietalanepreskúmateľnosťnapadnutéhorozsudku,odvolacísúdudáva,ževodôvodnení

napadnutého rozsudku súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy,
ako vec právne posúdil, teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované v
ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom
zistenia skutkového stavu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedal postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP, pretože
súd zobral do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, prednesov strán sporu vyplynuli,

zohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania
najavo a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia.

16. Rovnako súd prvej inštancie súd správne právne posúdil s výnimkou posúdenia doby, do ktorej sa
majú platiť dohodnuté úroky z pôžičky.

17. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

18. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).

19. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi
(I.ÚS 50/2004).

20. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutéhospôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

21. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na

vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

22. Určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne právneho vzťahu existujúceho
ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť určenie práva za dobu minulú, a ani do

budúcnosti (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 32/1998, 2 Cdo 131/2006). Z tohto
pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti
vlastníkom veci, resp. žaloba, že určitá vec patrí do dedičstva (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1 Cdo 26/2007, 3 Cdo 44/2008). Rozhodujúcim okamihom pre určenie naliehavého právneho
záujmu je deň smrti poručiteľa, pričom v zmysle § 137 písm. c) CSP je prípustná len taká určovacia

žaloba, ktorou sa vytvára právny základ pre právny vzťah strán sporu, a tým sa predíde prípadne ďalším
žalobám (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 392/2013, Zsp 40/1996).

23. Civilný mimosporový poriadok, ako aj predtým Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu
k sporným aktívam a pasívam sa dedičia svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve.

Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným
nástrojom na jeho odstránenie je žaloba o určenie, že tá - ktorá vec (práva) patrí do dedičstva po
poručiteľovi, prípadne že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom tej - ktorej veci (práva). O tejto
žaloberozhodnesúdvsporovomkonaní,stranamiktorého(buďakožalobcoviaalebožalovaní)súvšetci
dedičia.

24. K námietke odvolateľky o nevykonateľnosti žalobného petitu vzhľadom na použitie spojenia „vlastník
pohľadávky“ namiesto „majiteľ pohľadávky“, odvolací súd udáva, že bolo potrebné použiť právne termíny
vychádzajúce z ustanovení Občianskeho zákonníka, keď Občiansky zákonník vo svojim ustanoveniach
pracuje s termínom „vlastník“ a nie „majiteľ“. Z obsahu významu vlastníctva a majiteľstva vyplýva, že

medzi oboma pojmami nie je žiaden zásadný rozdiel, čo vyplýva i z Veľkého komentáru k Občianskemu
zákonníku (JUDr. Imrich Fekete, Občiansky zákonník, Veľký komentár, druhý zväzok, s. 9). Z tohto
pohľadu preto možno považovať žalobný petit za správny a vykonateľný.

25. Ďalej odvolateľka považovala žalobný petit za nevykonateľný v časti označenia úrokov 3 percentá

bez určenia frekvencie (ročne, mesačne...?). Uvedený žalobný petit bol prebratý priamo z uzatvorenej
pôžičky zo dňa 05.02.2013 medzi veriteľkou M. A. a dlžníkmi C. T. (žalovaná 1/) a jej synom F. T.,
ktorá bola uzatvorená za účasti svedka R. A. (žalovaný 2/). Medzi zmluvnými stranami nebolo od
počiatku sporné, že sa jedná o trojpercentný ročný úrok, pričom úroky boli i riadne platené, stranami
neboli rozporované, a to ani v čase začatia dedičského konania po poručiteľke M. A.. S prihliadnutím

na uvedené nie je dôvod spochybňovať platnosť dojednania úrokov z pôžičky, keď toto dojednanie
bolo zmluvnými stranami akceptované a zmluvné strany sa v zmysle uvedeného dojednania i správali.
Nemožno preto hovoriť o nevykonateľnosti petitu v tejto časti, keď celkom nepochybne ide o úroky z
pôžičky vo výške 3% ročne.

26. Nie je pravdivé tvrdenie odvolateľky, že by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
nezaoberal úhradou vo výške 7.400 eur, ktorú sumu poukázala žalovaná 1/ žalovanému 2/, keď
uvedeným sa súd podrobne zaoberal v odôvodnení svojho rozsudku v bode 29. a 30. K uvedenému
odvolací súd dodáva, že akékoľvek pokyny poručiteľky M. A., ako sa má naložiť po jej smrti s peniazmi,
ktoré boli poskytnuté ako pôžička, že tieto si má ponechať žalovaná 1/, prípadne že majú byť rozdelené

medzi žalovanú 1/ a žalovaného 2/, je potrebné považovať za neplatné a neúčinné, nakoľko v zmysle
§ 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po
darcovej smrti. V danom prípade by sa v prípade preukázania tvrdení žalovanej 1/ jednalo o darovaciuzmluvu,podľaktorejsamáplniťpodarcovejsmrti,pričomtakátozmluvajeabsolútneneplatnýmprávnym
úkonom.

27. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť

skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie
strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých
dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

28. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena

medzi stranami, pričom odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku (bod 30.).

29. Jediným pochybením, ktoré možno vyčítať súdu prvej inštancie, je, že v rozsudku ako príslušenstvo
pohľadávky určil úroky 3% zo sumy 22.000 eur od 26.07.2015 do zaplatenia, a to napriek tomu, že

splatnosť pôžičky bola dojednaná najneskôr do 10.03.2016. Je potrebné dať za pravdu odvolateľke, že
podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do
splatnosti dlhu, pričom od splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Takýto
záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných
prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. V opačnom prípade by na ťarchu účastníka

dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z pôžičky, a jednak úrokov z
omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pričom vo svojej podstate sa jedná o

potvrdenie rozsudku so zmenou doby, dokedy sa má platiť dlh z pôžičky.

31. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie napadnutý prvoinštančný rozsudok zmenil, rozhodol podľa
§ 396 ods. 2 CSP i o nároku na náhradu trov tak prvoinštančného, ako i odvolacieho konania. Odvolací
súd vychádzal z toho, že v konaní o určenie, že poručiteľka bola ku dňu smrti vlastníčkou pohľadávky,

bola žalobkyňa úspešná v časti určenia vlastníctva pohľadávky čo do istiny a neúspešná len v časti
určenia vlastníctva v časti príslušenstva pohľadávky, na základe čoho bolo potrebné skonštatovať, že
bola neúspešná len v nepatrnej časti, s prihliadnutím na čo jej vznikol nárok na priznanie náhrady trov
tohto (prvoinštančného i odvolacieho) konania v celom rozsahu.

32. Odvolateľka namietla, že o nároku na náhradu trov konania malo byť rozhodnuté v zmysle ust. § 257
CSP a z dôvodov osobitného zreteľa v spore úspešnej žalobkyni nemal byť priznaný nárok na náhradu
trov konania.

33. Ustanovenie § 257 CSP teda rovnako ako ustanovenie § 150 O.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady

zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd
nemusízaviazaťneúspešnústranunahradiťtrovykonaniaúspešnejstrane.Existenciudôvodovhodných
osobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstranainakpovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.Predmetné
zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti
nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto

ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257
CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o
náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane, vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad,
ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na

okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov
konaniamusízodpovedaťzvláštnymokolnostiamkonkrétnehoprípaduajednýmzrozhodujúcichhľadísk
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo
dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledkyprávnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom,
pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému

záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky:
musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je
ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré
môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov
konania.

34. Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by nemal byť v spore úspešnej žalobkyni priznaný voči neúspešným žalovaným nárok
na náhradu trov konania. Takýmito dôvodmi nie sú ani dôvody, na ktoré poukázala odvolateľka
vo svojom odvolaní. Pokiaľ odvolateľka argumentuje svojou sociálnou situáciou, tak bolo potrebné
rovnako prihliadať i na sociálnu situáciu žalobkyne, ktorej práve s prihliadnutím na jej pomery bol

zo strany Centra právnej pomoci priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci vzhľadom na stav
materiálnej núdze bez finančnej účasti. Taktiež bolo potrebné prihliadnuť k samotnému predmetu
konania, zistenému skutkovému stavu a postoju odvolateľky, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu
neodôvodňujú nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore úspešnej žalobkyni.

35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v spore úspešnej žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP
priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu.

36. Ďalšie argumenty odvolateľky odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR

sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľky,
už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už
vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).