Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117211884
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117211884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: L. F., O.. XX.X.XXXX, V. R.
P. XXXX/XX, XXX XX P., zastúpeného: JUDr. Pavel Piovarčí ml., advokátom so sídlom Štúrova 20,
040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o zaplatenie 9.500 eur s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19C/12/2017-75 zo dňa 27.9.2018 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o
výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 9.500 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi voči žalovanej nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodné

súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“

2. Poukázal na skutočnosť, že predmetom konania je nárok žalobcu na odškodnenie osoby poškodenej
násilným trestným činom, ktorý právny nárok je potrebné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len ZOP), ktorý bol platný a
účinný do 31.12.2017. Keďže ZOP bol zrušený dňom účinnosti nového zákona o obetiach trestných
činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol prijatý dňa 12.10.2017 a zverejnený v zbierke

zákonov pod č. 274/2017, a ktorý v § 35 prechodné ustanovenia uvádza, že konania vo veciach podľa
tretej časti začaté pred 1.1.2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.12.2017, prvoinštančný
súd preto svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 2 písm. a), § 3, § 5, § 6 ZOP a poukázal aj na ust. §
36 zákona č. 274/2017 Z.z. a dôvodovú správu vypracovanú žalovanou k tomuto právnemu ustanoveniu.
Žalobca je jediný potomok rodičov W. F., E.. Č., pričom jeho matka sa dňa X.X.XXXX stala obeťou
násilného trestného činu vraždy, ktorého sa voči nej dopustil jej manžel a jeho otec L. F. v ich byte na
Č. Č.. X X. P.. Za uvedený skutok sa voči jeho otcovi viedlo trestného stíhanie, výsledkom ktorého bol

rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. 1Tk/1/2016 zo dňa 23.2.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť
toho istého dňa, v zmysle ktorého súd schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom Krajskej
prokuratúry Prešov a jeho otcom a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so
zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.Žalobca podal dňa 6.4.2016 žiadosť oprávnenej osoby o odškodnenie podľa ZOP žalovanej, pričom
táto dňa 12.10.2016 č. XXXXX/XXXX-XXXX/XX/ŠK rozhodla tak, že mu priznáva odškodnenie v sume
9.500,- eur. Žiadateľovi mal vzniknúť nárok na odškodnenie len vo výške 1 z celkovej sumy odškodnenia

vo výške 19.000,- eur.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že trestný čin vraždy spáchanej v rámci domáceho násilia patrí k
najzávažnejším trestným činom proti životu a zdraviu a žalobca v dôsledku tohto trestného činu
spáchaného jeho vlastným otcom prišiel o matku a tak poškodeným týmto trestným činom z logiky
veci ako aj dikcie Trestného zákona a Trestného poriadku nemôže byť jeho otec - resp. páchateľ tohto

trestného činu, lebo tomuto nemôžu patriť práva poškodenej osoby v trestnom konaní a ani mu nepatrili.
Odškodňovanie obetí trestných činov obzvlášť spáchaných v rámci domáceho násilia musí byť
uskutočňované v rámci zákonných noriem tak, aby títo neboli ešte druhotne prístupom štátu
viktimizovaní, tak ako sa tomu stalo v tomto konkrétnom prípade nesprávnym výkladom ustanovení
§ 2 a § 3 ZOP samotnou žalovanou, ktorá sa na jednej strane dovoláva spravodlivej aplikácie týchto
právnych predpisov, pričom sama uznáva potrebu novej právnej úpravy oprávnenej osoby z dôvodu,

aby nedochádzalo k absurdným situáciám, kedy by páchateľ trestného činu mohol byť považovaný za
obeť len z titulu, že spôsobil smrť napríklad svojmu rodinnému príslušníkovi, ale na strane druhej sama
pritom uplatňuje tento výklad a dožaduje sa jeho striktnej aplikácie.
Súd si nevie predstaviť situáciu, kedy by rozhodoval podľa ZOP tak, aby priznal postavenie oprávnenej
osoby pre účely odškodnenia aj bez tejto novej úpravy tomu, kto bol uznaným za vinného zo spáchania

trestného činu rodinnému príslušníkovi. Argumentovať takýmto výkladom ustanovení § 2 a § 3 ZOP je v
rozpore s právnym účelom tohto zákona, ako aj samotného odškodňovania obetí trestných činov. Štát je
touto právnou úpravou eurokonformne s úpravou týchto práv v Európskej únii povolaný odškodniť obete
trestnýchčinov,pretožeimnedokázalzabrániť,nedokázalobčanasvojhoštátuuchrániťprednásledkami
týchto trestných činov, pričom garancia ochrany života a zdravia občanov je prvou a základnou úlohou

štátu a niet dôležitejšej všeobecne uznávanej hodnoty v našej spoločnosti aj v Európskej únii, ako je
život a zdravie každého človeka. Uvažovať preto, hoci aj teoreticky o tom, aby štát považoval za obete
trestných činov ich páchateľov, je úvaha a aplikácia ad absurdum a rovnako aj taký výklad zákonných
ustanovení, na základe ktorých má takto odškodňovať páchateľov trestných činov ako obete trestných
činov. V danom prípade je nutné aplikovať teleologický výklad právnej normy, ktorý vychádza z toho, že

je potrebné zákony vykladať v zmysle ich účelu, lebo sú tvorené v záujme ochrany určitých hodnôt, ktoré
musia byť zachované a garantované, aby nedošlo k výkladu ad absurdum, kedy by to bolo v rozpore
so samotným účelom zákona.
Keďže jedinou právnou námietkou žalovanej bola námietka, že žalobcovi nepatrí výlučné postavenie
jedinej oprávnenej osoby, resp. že za oprávnenú osobu odškodnenia je potrebné považovať aj jeho otca

- samotného páchateľa trestného činu, za ktorý odškodnenie je uplatňované a súd absolútne popiera
takýto výklad ustanovení § 2 a § 3 ZOP z vyššie uvedených dôvodov, priznáva žalobcovi aj zvyšok
uplatneného nároku, resp. polovicu nároku, ktorý mu nebol z tohto dôvodu uznaný a zaviazal žalovanú
na jeho úhradu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 262 CSP a ustálil, že

žalobca mal vo veci plný úspech, a preto mu priznal nárok na 100 % náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná vyvodzujúc
prípustnosť odvolania z ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP). Uviedla, že žalobca si u nej dňa 6.4.2016 uplatnil nárok na poskytnutie

finančného odškodnenia v zmysle ZOP, avšak s poukazom na ust. § 2 písm. a), § 5 ods. 1 a §
3 ods. 2 písm. c) ZOP mala za to, že v danej veci boli poškodenými osobami pozostalý manžel
L. F., O.. X.X.XXXX a žalobca L. F., O.. XX.X.XXXX ako pozostalý syn, teda 2 osoby. V prípade,
ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa celková suma odškodnenia medzi nich
rovnakým dielom, pretože aj pozostalý manžel je nepochybne jednou z osôb, ktoré sú v zmysle

zákona považované za poškodeného. Tým však, že pozostalý manžel nemôže vykonávať oprávnenie
poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku, nebol mu poskytnutý jeho diel odškodnenia,
pričom však táto skutočnosť nemení nič na tom, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie, avšak
len vo výške polovice z celkovej sumy odškodnenia. Žalobcovi by vznikol nárok na odškodnenie v
celej sume iba v prípade, ak by zákonná úprava bola formulovaná tak, že odškodnenie sa poskytne

rovnakým dielom nie medzi poškodených, ale osoby, ktoré môžu vykonávať oprávnenie poškodeného.
Takéhoto právneho posúdenia sa žalovaná dožadovala i od súdu prvej inštancie. Žalobca s ich právnym
posúdením nesúhlasil a domáhal sa zaplatenia odškodnenia vo výške 9.500,- eur, ktorého doplatokpredstavoval rozdiel medzi sumou odškodnenia vo výške 9.500,- eur, ktorá suma by zodpovedala dielu
1 z celkového možného odškodnenia vo výške 19.000,- eur.
Prvoinštančný súd žalobe vyhovel a v odôvodnení svojho rozhodnutia uskutočnil právne posúdenie,

v zmysle ktorého sa na predmetný prípad vzťahuje zákon č. 215/2006 Z.z. Toto právne posúdenie
považuje žalovaná za správne, nakoľko je nevyhnutné aplikovať právnu úpravu účinnú do 31.12.2017,
čo aj súd prvej inštancie v ods. 13 napadnutého rozsudku konštatoval. Následne však súd prvej inštancie
v bode 19 a 20 cituje a zhŕňa dôvodovú správu k zákonu č. 274/2017 Z.z. a správne poznamenáva, že
táto bola vypracovaná samotnou žalovanou. Z citovanej pasáže dôvodovej správy skutočne vyplýva, že

právevotázkerelevantnejpretentoprípaddošlokzákoneč.274/2017Z.z.kzmeneprávnejúpravy,čoje
zjavné i zo samotnej právnej úpravy. A to práve v tom zmysle, že kým v zákone č. 215/2006 Z.z. z ust. § 2
a § 3 vyplývalo, že v prípade, ak jedna z osôb, na ktoré prechádza odškodnenie, ak bola trestným činom
spôsobená smrť, teda poškodená osoba, bola páchateľom trestného činu, rátalo sa aj s touto osobou
pre určenie dielu odškodnenia, na rozdiel od právnej úpravy aktuálne platného a účinného zákona č.
274/2017 Z.z., ktorý už túto situáciu rieši odlišne, a síce tak, že páchateľ trestného činu nemôže byť

považovaný zároveň za obeť trestného činu. Teda dôvodová správa k aktuálne platnému a účinnému
zákonu č. 274/2017 Z.z. nemôže byť relevantná na účely aplikácie a výkladu ustanovení zákona č.
215/2006 Z.z., osobitne v prípade, ak hovorí o tom, že novým zákonom dochádza k zmene riešenia
konkrétnej otázky. Prvoinštančný súd uvádza ničím neodôvodnený záver, že v tomto prípade došlo zo
strany žalovanej k nesprávnemu výkladu ust. § 2 a § 3 zákona č. 215/2006 Z.z. a na druhej strane

priznáva, že v zákone č. 274/2017 Z.z. došlo pri uvedených otázkach k zmene, pričom prvoinštančný
súd ešte uviedol, že si nevie predstaviť situáciu, že by prijal takýto výklad relevantnej právnej úpravy a
poukázal na účel zákona a samotného odškodňovania obetí násilných trestných činov. Žalovaná mala
za to, že takto odôvodnený rozsudok nemôže obstáť. Žalovaná sa z neho dozvedela len to, že jej
výklad ustanovení zákona č. 215/2006 Z.z. bol nesprávny, avšak dôvody ostali nevypovedané, resp.

sú identifikované len tým, že v dôvodovej správe k novému zákonu došlo k zmene týchto ustanovení
a odkazom na účel zákona. Samotný fakt, že zákonom č. 274/2017 Z.z. došlo k zmene právnej úpravy
odškodňovania obetí násilných trestných činov práve v časti, ktorá viedla žalovanú k priznaniu žalobcovi
odškodnenia na úrovni 9.500,- eur (a nie na úrovni 19.000,-), sama o sebe nie je dôvodom pre prijatie
záveru o nesprávnej aplikácii ustanovení zákona č. 215/2006 Z.z. Ani teleologický výklad sám o sebe

neumožňuje prijatie záveru, že žalobcovi patrí odškodnenie 19.000,- eur a nielen odškodnenie v sume
9.500,- eur, v akej bolo žalobcovi priznané i vyplatené. Žalovaná zdôraznila, že aj keby považovala
ust. § 2 a § 3 zákona č. 215/2006 Z.z. za absurdné, bola povinná toto ustanovenie aplikovať a nebola
oprávnenározhodnúťvrozporesním.Nadruhejstraneprávežalovanázdôvodovuvedenýchvcitovanej
dôvodovej správe realizovala svoju zákonnú kompetenciu a vypracovala nový návrh zákona, v ktorom

už otázku upravenú v predchádzajúcom § 2 a § 3 zákona č. 215/2006 Z.z. navrhla riešiť odlišne. Súd
prvej inštancie si ale uzurpoval moc zverenú len zákonodarcovi a bez akejkoľvek opory v zákone uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.500,- eur, a to bez výkladu zákona. Aj keď s dobrými
úmyslami, v právnom štáte nie je možné takýto postup označiť inak ako svojvôľu a odmietnuť ho.
Nakoľko prvoinštančný súd teda svoje rozhodnutie nezaložil na akomkoľvek výklade právnej normy,

ale postupoval svojvoľne, žalovaná má za to, že prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, resp. zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), resp. písm. d) CSP.
Argumentácia súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a nie je možné

ju akceptovať. Už samotná úvaha súdu o tom, že otec žalobcu nemá postavenie poškodeného podľa
zákona č. 215/2006 Z.z. je zjavne nesprávna, nakoľko v § 2 písm. a) ZOP je explicitne vyjadrené,
kto sa na účely tohto zákona rozumie poškodeným. V zmysle § 3 ods. 1 ZOP o odškodnenie môže
požiadať poškodený (t.j. osoba uvedená v § 2 písm. a) ZOP), ktorý spĺňa 3 zákonom vymedzené
podmienky. Ide o štátneho občana SR, má trvalý pobyt na jej území a k ujme na zdraví došlo na

území SR. Súčasne však z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva zákaz uplatniť si odškodnenie
osobou, ktorá bola v trestnom konaní stíhaná, či už v postavení obvineného alebo spoluobvineného.
Žalovaná sa stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, ktorý konštatoval, že ZOP rozlišuje medzi
vznikom nároku na podanie žiadosti o odškodnenie a vznikom nároku na poskytnutie odškodnenia.
Otec žalobcu je nepochybne osobou poškodenou majúcou nárok požiadať o odškodnenie. Samotný

zákonodarca ale v zákone nastavil mechanizmus na zabránenie vyplatenia odškodnenia osobe, ktorá
síce je poškodenou a majúcou nárok požiadať o odškodnenie, avšak existuje reálny dôvod, pre ktorý
je vyplatenie odškodnenia tejto osobe nežiaduce. Jedným z takýchto dôvodov je skutočnosť, že sama
poškodená osoba sa o vznik škody „pričinila, resp. ju zavinila“. Ak žiadateľom je osoba, ktorá nemôževykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku, výkladom tohto ustanovenia
možno dospieť iba k záveru, že odškodnenie sa o to viac neposkytuje tomu, kto bol v trestnom konaní
stíhaný ako páchateľ trestného činu, teda v danej veci sa odškodnenie neposkytuje otcovi žalobcu.

Úvaha prvoinštančného súdu, ktorá na základe vylúčenia skupiny osôb z poskytnutia odškodnenia ust. §
3ods.2ZOPviedlakzáveruotom,žetietoosobynemajústatuspoškodenýchosôb,neprináležíimprávo
požiadať o odškodnenie a neprihliada sa na ne pri rozhodovaní o nároku na vyplatenie odškodnenia,
je v rozpore s vtedy platným ZOP. Takáto argumentácia v konečnom výsledku vedie k znevýhodneniu
tých pozostalých poškodených, ktorí by odškodnenie uplatňovali v prípadoch, kde páchateľom trestného

činu je iná osoba ako tá, ktorá nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1
Trestného poriadku. Otec žalovaného bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu
vraždy a za takéhoto stavu pri výpočte odškodnenia bolo potrebné prihliadnuť na uvedenú skutočnosť
a diel odškodnenia prislúchajúci otcovi žalobcu ako poškodenému tomuto neposkytnúť. Súčasne však
zo žiadneho zákonného ustanovenia ZOP nevyplýva povinnosť rozhodovacieho orgánu zvýšiť diel
odškodnenia žalobcovi, obzvlášť za situácie, keď postavenie L. F. ako poškodeného vyplýva explicitne

priamo z vtedy platného a účinného ZOP. Žalovaná nemohla pri rozhodovaní o odškodňovaní ignorovať
ust. § 5 ods. 1 ZOP a neprihliadať pri rozdelení nároku na odškodnenie na jednu z poškodených osôb.
Z týchto dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a právo na
náhradu trov konania priznal žalovanej alebo aby napadnutý rozsudok zrušil.

4. K odvolaniu žalovanej zaslal žalobca vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý
prvoinštančnýrozsudokpotvrdilapriznalmunáhradutrovodvolaciehokonania.Argumentáciažalovanej
v odvolaní je v zásade totožná s argumentáciou prezentovanou pred súdom prvej inštancie, pričom
prvoinštančný súd sa s týmito argumentmi náležite vysporiadal. Uvedené námietky žalovanej preto nie
sú spôsobilým odvolacím dôvodom. Zdôraznil, že akákoľvek argumentácia žalovanej už bola prekonaná

predchádzajúcou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných sporoch a poukázal na právny
názor Najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp.zn. 7Cdo/152/2016 zo dňa 29.11.2017 publikovaný aj
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 8/2018 pod č. 64, z ktorého rozhodnutia
je zrejmé, že názor žalovanej je nesprávny a neobstojí. Uvedeným rozhodnutím bolo celkom jasne
stanovené, ako je potrebné riešiť prípady, ak páchateľ násilného trestného činu je zároveň osobou,

ktorej by za situácie, že nie je páchateľom, mohol vzniknúť nárok na poskytnutie odškodnenia.
Práve skutočnosť, že je páchateľom, ju však vylučuje z výkonu práv poškodeného, keďže k takému
zlúčeniu procesného postavenia nemôže dôjsť. Je potom irelevantné, že osoba páchateľa je zároveň
v príbuzenskom pomere k samotnej obeti. Táto skutočnosť sama o sebe nemôže zakladať nárok na
poskytnutie odškodnenia.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať,
že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva
na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje

rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

8. Podľa § 2 písm. a) ZOP, na účely tohto zákona sa rozumie poškodeným osoba, ktorej bola v dôsledku
trestného činu spôsobená ujma na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len„zomretý“), pozostalý manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý rodič
po zomretom, a ak ho niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť.

9. Podľa § 3 ZOP, (1) o odškodnenie môže požiadať poškodený, ktorý je občan Slovenskej republiky
alebo občan iného členského štátu, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej
republiky alebo na území iného členského štátu trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník za podmienok
a v rozsahu ustanovenom medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak k ujme na zdraví došlo na území Slovenskej republiky. (2) Odškodnenie sa

neposkytuje, ak a) poškodenému bola ujma na zdraví plne uhradená inak, b) poškodený nedal súhlas na
trestné stíhanie podľa § 211 Trestného poriadku alebo c) žiadateľom je osoba, ktorá nemôže vykonávať
oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku.

10. Podľa § 5 ZOP, (1) na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú
ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia; náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. Ak
bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa
uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia
alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu

v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. (2) Poškodenému sa v prípade ujmy na zdraví môže ako
odškodnenie poskytnúť maximálne finančná suma predstavujúca rozdiel medzi výškou odškodnenia
vypočítaného podľa odseku 1 a súčtom všetkých finančných súm, ktoré už poškodený dostal ako
náhradu ujmy na zdraví. (3) Ak o náhrade ujmy na zdraví už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom
alebo trestným rozkazom, pri výpočte a poskytnutí odškodnenia v prípade ujmy na zdraví sa vychádza

z rozsahu spôsobenej ujmy na zdraví uvedenej v rozsudku alebo v trestnom rozkaze.

11. Podľa § 6 ZOP, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

12. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 23.2.2016 sp.zn. 1Tk/1/2016 bolo rozhodnuté, že otec
žalobcu je vinný, že dopoludňajších hodinách dňa X.X.XXXX v Prešove, v mieste trvalého bydliska,
v byte na X. poschodí, na ul. Č. Č.. XXXX/X, po predchádzajúcom požívaní alkoholických nápojov
rôznych druhov a verbálnom konflikte, v úmysle usmrtiť, fyzicky napadol svoju manželku W. F. tak, že
ju opakovane udieral doskami o rozmeroch cca 40x10x2 cm z nočného stolíka, ktorý bezprostredne

predtým pri vzájomnej hádke rozbil, a to do rôznych častí tela, najmenej jedenkrát strednou až
väčšou silou do oblasti krku, a viackrát malou až strednou silou do oblasti hlavy, trupu, horných a
dolných končatín, čím jej takto svojím konaním spôsobil najmenej 30 poranení, a to viaceré kožné
odreniny a krvné podliatiny v oblasti hlavy, trupu a končatín, tržnozmliaždenú ranu v oblasti hlavy,
prekrvácanie mäkkých pokrývok lebečných, pomliaždenie a prekrvácanie krku vľavo, so zlomeninou

ľavého veľkého rohu jazylky a štítnej chrupky, následkom čoho došlo k obmedzeniu jej dýchania a
zlyhaniu srdcovocievnej a dýchacej činnosti, čo viedlo v krátkom čase k smrti W. F., teda iného úmyselne
usmrtil a čin spáchal na blízkej osobe, čím spáchal obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1
ods. 1 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a za to sa
odsudzuje k trestu odňatia slobody v trvaní 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody so stredným stupňom stráženia a ukladá sa mu zároveň ochranný dohľad na 3 roky.

13. Žalobca podal dňa 6.4.2016 žiadosť oprávnenej osoby o odškodnenie podľa ZOP žalovanej, pričom
žalovaná dňa 12.10.2016 č. XXXXX/XXXX-XXXX/XX/ŠK rozhodla tak, že mu priznáva odškodnenie v
sume 9.500 eur.

14. Celkový rozsah odškodnenia stanovený v § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi nemožno znížiť o podiel osoby, ktorá bola uznaná vinnou z
predmetného trestného činu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.11.2017 sp.zn. 7Cdo/152/2016).

15. Vychádzajúc z vyššie citovanej právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že právny
názor žalovanej prezentovaný pred súdom prvej inštancie a totožne namietaný aj v odvolaní nemôže
obstáť a je nesprávny. V uvedenom rozhodnutí Najvyššieho súdu je celkom jasne stanovené, ako je
potrebné riešiť prípady, ak páchateľ násilného trestného činu je zároveň osobou, ktorej by za situácie,že nie je páchateľom, mohol vzniknúť nárok na poskytnutie odškodnenia. Práve skutočnosť, že je
páchateľom, ju však vylučuje z výkonu práv poškodeného, keďže k takému zlúčeniu procesného
postavenia nemôže dôjsť. Je potom irelevantné, že osoba páchateľa je zároveň v príbuzenskom pomere

k samotnej obeti. Táto skutočnosť sama o sebe nemôže zakladať nárok na poskytnutie odškodnenia.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom námietky žalovanej v odvolaní nemôžu obstáť a
nie sú spôsobilým odvolacím dôvodom, ktorý by mal viesť k zmene rozhodnutia prvoinštančného súdu.
Zmyslom ZOP je poskytnúť náhradné jednorazové odškodnenie zo strany štátu osobám poškodeným

úmyselnými násilnými trestnými činmi. Filozofia takéhoto prístupu štátu k obetiam násilných trestných
činov sa opiera o premisu, že štát je zodpovedný za ochranu života a zdravia osôb zdržujúcich sa na
jeho území, pričom zároveň ide o také zásadné poslanie, že ak pri tejto ochrannej funkcii zlyhá, musí
aspoň čiastočne zmierniť negatívne dôsledky rezultujúce z nedostatočnej ochrany ľudského života a
zdravia na jeho území. Osobitným druhom práva poškodeného v rámci trestného konania je jeho právo
na odškodnenie pri násilných trestných činoch v zmysle ZOP, v ktorom je poškodený definovaný v ust.

§ 2 písm. a). Následne v § 3 ods. 1 ZOP je uvedené, ktorý poškodený môže o odškodnenie požiadať.
ZOP v ust. § 3 ods. 2 výslovne ďalej stanovuje, komu sa náhradné odškodnenie neposkytuje. Dôvodová
správa k ust. § 3 ZOP uvádza, že sa ustanovuje zásada, že odškodnenie podľa tohto zákona je právne
nárokovateľné a že sa neposkytuje v prípade, ak ujma na zdraví bola poškodenému plne nahradená inak
(najmä páchateľom trestného činu), poškodený nedal súhlas s trestným stíhaním alebo je žiadateľom

osoba, ktorá nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného, pretože je v trestnom konaní stíhaná ako
spoluobvinený.

17. Podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku, oprávnenie poškodeného nemôže vykonávať ten, kto je
v trestnom konaní stíhaný ako spoluobvinený. Výkladom predmetného ustanovenia možno dospieť k

záveru, že odškodnenie sa o to viac neposkytuje tomu, kto bol v trestnom konaní stíhaný ako páchateľ
trestného činu.

18. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenie potom s poukazom na ust. § 5 ods. 1 ZOP je
potrebné konštatovať, že celá suma odškodnenia v danom prípade prináleží len žalobcovi ako jedinému

poškodenému. Aj keď podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) ZOP je otec žalobcu ako pozostalý manžel zahrnutý
do okruhu poškodených osôb, v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) ZOP s priamym odkazom na ust. § 47 ods.
1 Trestného poriadku, je otec žalobcu ako manžel nebohej W. F. vylúčený z vykonávania oprávnení
poškodeného. Ako totiž uvádza dôvodová správa k ust. § 47 ods. 1 Trestného poriadku, zákon vylučuje,
aby akékoľvek oprávnenie poškodeného (nielen uplatnenie nároku na náhradu škody) mohol uplatňovať

ten, kto je stíhaný ako spoluobvinený. Procesné postavenie poškodeného a obvineného v trestnom
konaní je totiž navzájom nezlučiteľné.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
v danom prípade poškodený v zmysle ZOP je iba žalobca ako pozostalé dieťa po neb. W. F., E.. Č., a z

toho dôvodu mu v zmysle § 5 ZOP patrí suma odškodnenia vo výške 50-násobku minimálnej mzdy ako
jedinému poškodenému. Nakoľko mu žalovaná doposiaľ uhradila len polovicu zo sumy odškodnenia,
ktorá mu patrí, správne rozhodol súd prvej inštancie, keď žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na
doplatenie žalobcovi sumy 9.500,- eur ako druhej polovice celkovej sumy odškodnenia, ktorá žalobcovi
patrí, ktorú sumu umožnil žalovanej na jej žiadosť zaplatiť v dlhšej 30-dňovej lehote od právoplatnosti

tohto rozsudku.

20. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

21. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa §

387 ods. 1 CSP.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 369 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP a § 262 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, a preto mu odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu (100 %).

23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).