Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 27, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 19C/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117211884
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Baranová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8117211884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danielou Baranovou v spore žalobcu: L. F., O.. XX.X.XXXX, V.

R. P. XXXX/XX, XXX XX P., zastúpeného: JUDr. Pavel Piovarčí ml., advokátom so sídlom Štúrova 20,
040 01 Košice proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 9.500 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 9.500 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude
rozhodné súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 2.5.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia

sumy 9.500 eur s prísl., pričom svoj návrh odôvodnil tým, že je jediný potomok rodičov W. F., E.. Č..,
jeho matka sa dňa 5.8.2015 stala obeťou násilného trestného činu vraždy, ktorého sa voči nej dopustil
jej manžel a jeho otec Juraj Skyba. Skutok sa stal v ich byte na Č. Č.. X X. P.. Za uvedený skutok sa
voči jeho otcovi viedlo trestné stíhanie, výsledkom ktorého bol rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
1Tk/1/2016 zo dňa 23.02.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, v zmysle ktorého súd
schválil dohodu o vine a treste medzi prokurátorom Krajskej prokuratúry Prešov a jeho otcom a bol mu
uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, so zaradením pre výkon trestu do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Vzhľadom na skutočnosť, že je jediným potomkom mojich rodičov, bol jediný, kto mohol vykonávať
práva poškodeného v zmysle §47 Trestného poriadku. Rovnako tak bol jedinou osobou oprávnenou
uplatniť si nárok na poskytnutie odškodnenia od štátu v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ZOP). Po splnení všetkých zákonom uložených a
predpokladaných formálnych náležitostí, som si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil
písomným podaním dňa 06.04.2016 nárok na poskytnutie odškodnenia voči Ministerstvu spravodlivosti

SR ako orgánu príslušnému na rozhodnutie podľa §8 ods. 1 ZOP.
Dňa 17.10.2016 bolo jeho právnemu zástupcovi a následnej aj jemu doručené rozhodnutie Ministerstva
spravodlivosti SR Rozhodnutie o odškodnení č. 41225/2016- 1437/21 /Šk zo dňa 12.10.2016, ktorým mu
bolo priznané odškodnenie v sume 9.500,- Eur, t.j. len polovica sumy celkového možného odškodnenia,
ktorá mu mala byť v zmysle zákona priznaná a ktorej priznanie predpokladal, keďže popri ňom niet inej
osoby, ktorej by vznikol nárok na poskytnutie odškodnenia. Žalovaná v tomto rozhodnutí poukázala na
ustanovenie § 2 písm. a) ZOP, z ktorého odvodila právny záver, že poškodeným nebol iba on, pozostalé

dieťa po nebohej matke, ale aj jeho otec L. F., manžel nebohej a samotný páchateľ trestného činu,
v dôsledku ktorého zomrela. Žalovaná tak dospela k záveru, že celková suma odškodnenia má byť
rozdelená na dve časti, keďže aj jeho otec, síce páchateľ násilného trestného činu, ale zároveň aj
pozostalý manžel, je podľa názoru žalovanej nepochybne jednou z osôb, ktoré sú v zmysle zákonapovažované za poškodeného. Žalovaná ďalej prijala záver, že toto postavenie jeho otca a pozostalého
manžela L. F. ako páchateľa trestného činu, nie je dotknuté ani tým, že otec ako pozostalý manžel nie je
z dôvodu podľa §3 ods. 2 písm. c) ZOP oprávnenou osobou na poskytnutie odškodnenia, keďže nemôže

vykonávať oprávnenie poškodeného podľa §47 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu tak
žalovaná dospela k záveru, že jemu ako žiadateľovi o odškodnenie vznikol nárok iba na 1 celkovej sumy
odškodnenia.
S týmto jej názorom nesúhlasí a poukazuje v tejto veci aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislava
sp.zn. 6Co/26/2016 z 11.4.2016, ktorý prijal právny záver, že výklad žalovanej vo vzťahu k sporným

ustanoveniam ZOP nie je správny, t.j. páchateľ násilného trestného činu nemôže byť v žiadnom prípade
na účely poskytnutia odškodnenia, považovaný za jedného z poškodených, t.j. aj oprávnených na
odškodnenie.
Postup žalovanej v jeho právnej veci poskytnutia odškodnenia je naviac aj odlišný od jej predchádzajúcej
rozhodovacej praxe v obdobných prípadoch, kedy bol páchateľom násilného trestného činu, pri ktorom
bola spôsobená smrť, jeden z rodinných príslušníkov (napr. manžel alebo dieťa), ktorý by bol inak

oprávnený na uplatnenie nároku na poskytnutie odškodnenia. Predchádzajúca rozhodovacia prax
žalovanej bola od jej súčasnej rozhodovacej praxe odlišná v kladnom zmysle, kedy žalovaná priznávala
celú sumu odškodnenia medzi osoby, ktoré reálne prichádzali do úvahy ako poškodení a oprávnení na
odškodnenie,pričomsamotnýpáchateľnásilnéhotrestnéhočinu,hocirodinnýpríslušník,bolznárokuna
poskytnutie odškodnenia automaticky vylúčený a žalovaná ho nepovažovala, ani v teoretickej rovine, za

osobu oprávnenú žiadať o poskytnutie odškodnenia. Inak povedané, predchádzajúca rozhodovacia prax
žalovanej bola totožná s právnym názorom, ktorý vo vyššie označenom rozsudku sp. zn. 6Co/26/2016
vyslovil Krajský súd Bratislava.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 2.6.2017 uviedol, že sa nemôže stotožniť s právnou

argumentáciou žalobcu a taktiež ani so závermi konštatovanými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 11.04.2016, sp. zn. 6Co/26/2016, na ktorý poukázal žalobca a proti ktorému podala dovolanie,
a má za to, že postup Ministerstva spravodlivosti SR pri posudzovaní žiadosti podľa ZOP zo dňa
06.04.2016 bol správny.
Žalovanývrámciposudzovaniažiadostižalobcupostupovalvzmysleustanovení§2písm.a)a§5ods.1,

§ 3 ods. 2 písm. c) ZOP., keď za poškodené osoby na účely bolo nutné považovať osobu pozostalého
manžela (otca žalobcu) a žalobcu. Ďalej z druhej vety citovaného § 5 ods. 1 ZOP vyplýva, že v prípade ak
bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený (t. j. osoba definovaná v § 2 písm. a) ZOP) má nárok
na vyplatenie odškodnenie v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. V ďalšej vete predmetného
ustanovenia je upravené, že v prípade, ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa

uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Za daného právneho stavu, celková suma odškodnenia vo
výške 19.000 € bola rozdelená na dve časti, keďže aj pozostalý manžel (otec žalobcu) je nepochybne
v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) ZOP jednou z osôb, ktoré sú v zmysle zákona považované za
poškodeného. Avšak tým, že pozostalý manžel nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa §
47 ods. 1 Trestného poriadku, nebol mu v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 písm. c) ZOP poskytnutý

jeho diel odškodnenia. Táto skutočnosť nemení nič na tom, že ďalšej poškodenej osobe, t. j. žalobcovi
vznikol nárok na odškodnenie, avšak len v sume podielu, ktorý mu patrí v zmysle § 5 ods. 1 ZOP., teda
vo výške jednej polovice z celkovej sumy odškodnenia.
Žalobca sa naopak domnieva, že zákonodarca mal pri prijímaní ZOP na mysli, že odškodniť možno len
takú osobu, ktorej zákon priznáva postavenie poškodeného, avšak na druhej strane ju z odškodnenia

nevylučuje. Na základe tejto úvahy, má za to, že je jedinou oprávnenou osobou na priznanie plnej sumy
odškodnenia a osoba jeho otca mala byť pri priznávaní odškodnenia automaticky opomenutá. Žalovaná
sa s takýmto tvrdením v žiadnom prípade nemôže stotožniť a považuje ho za zjavne nesprávne, v
priamom rozpore s účelom a znením ZOP. K záveru o tom, kto je poškodenou osobou, je možné
dospieť výlučne riadnou aplikáciou ustanovenia § 2 písm. a) ZOP. Nie je možné právny predpis vykladať

spôsobom, pri ktorom parciálne neakceptujeme nejakú jeho časť a nahradíme ju svojou vlastnou úvahou
(v tomto prípade nie je možné dospieť k záveru, že by existovala potreba preklenúť vágnosť či medzeru v
zákone,pretožezákonjednoznačnepojempoškodenejosobydefinuje).Taktoprávepostupovalžalobca.
Ak sa aj v minulosti v obdobných prípadoch postupovalo odlišným spôsobom, automaticky to
neprezumuje, že taký postup bol správny. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie, je žalovaná

jednoznačne toho názoru, že spôsob, akým sa v súčasnosti aplikujú príslušné ustanovenia ZOP je
správny. Navyše konajúci súd je v prejednávanej veci povinný skúmať skutkové okolnosti konkrétneho
prípadu, bez ohľadu na rozhodovaciu prax. Žalovaná zároveň považuje za dôležité dodať, že ak
by sa súd stotožnil s právnym výkladom žalobcu v konečnom dôsledku by to viedlo neprípustnémuznevýhodneniu tých pozostalých poškodených, ktorí by odškodnenie uplatňovali v prípadoch, kde
páchateľom trestného činu je iná osoba ako tá, ktorá nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa
§ 47 ods. 1 Trestného poriadku.

3. Žalobca v replike k tomuto vyjadreniu uviedol, že všeobecná úprava inštitútu poškodeného je
obsiahnutá v prvej vete ust. §46 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „poškodený je osoba, ktorej
bolo trestným činom ublížené na zdraví, bola jej spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo
ak došlo k porušeniu či ohrozeniu jej zákonom chránených práv a slobôd.“ Je teda nesporná existencia

vzniku ujmy, škody, v priamej príčinnej súvislosti so spáchaním trestného činu, pre ktoré sa vedie trestné
stíhanie, v ktorom osoba vystupuje v postavení poškodeného. Analogicky tak aj ZOP v ustanovení §
2 slúžiacom na definíciu základných pojmov, pod písm. a) definuje poškodenú osobu, pričom uvádza
výpočet, kto sa považuje za poškodenú osobu. Jedná sa v prvom rade osobu, voči ktorej bol spáchaný
násilný trestný čin, v prípade jej úmrtia dané ustanovenie subsidiárne za poškodenú osobu označuje
pozostalého manžela, pozostalé dieťa, prípadne pozostalého rodiča.

Spoločným menovateľom všetkých týchto osôb je však základná podmienka, a to že týmto osobám
vznikla škoda, či už na zdraví, majetková škoda, morálna škoda alebo iná. Bez splnenia tejto základnej
podmienky nemôže byť osoba považovaná za poškodenú, či už v zmysle ust. §46 ods. 1 Trestného
poriadku alebo ust. §2 písm. a) ZOP. Jedná sa o primárnu podmienku, naplnenie ktorej podmieňuje
priznanie statusu poškodenej osoby. Pre prípady, ak samotná osoba poškodená násilným trestným

činom zomrela, sa javí byť až ako druhoradé, v akom vzťahu k nej bola, resp. boli osoby, ktorým vnikol
subsidiárne nárok na odškodnenie podľa ZOP. Jedná sa len o taxatívny výpočet okruhu oprávnených
osôb na účely konania o poskytnutí odškodnenia, ktorý je možné uplatniť až vtedy, ak bola splnená
primárna podmienka charakterizujúca pojem „poškodená osoba“, t.j. vznik škody.

4. V duplike žalovaná zotrvala na svojich predchádzajúcich podaniach, pričom poukázala na to, že
nie je možné stotožňovať definíciu poškodenej osoby podľa § 2 písm. a) ZOP a definíciu podľa §
46 ods. 1 Trestného poriadku. Nesprávnym je aj právny názor žalobcu, že spoločným menovateľom
všetkých poškodených osôb je základná podmienka, že týmto osobám vznikla škoda, či už na zdraví,
majetku, škoda, morálna škoda alebo iná škoda, že postavený tak, že v prípade pozostalých osôb je

každá z týchto osôb osobou poškodenou, každej vzniká osobitný nárok, každá si tento nárok uplatňuje
osobitne a o nároku každej z nich je osobitne rozhodnuté. V prípade ak poškodená osoba je zároveň
aj páchateľom trestného činu, zákonodarca nastavil mechanizmus odškodňovania tak, že odškodnenie
sa takejto osobe v zmysle § 3 ods. 2 písm. c) ZOP neposkytne. Zákonodarca však žiadnym spôsobom
neobmedzil možnosť samotného uplatnenia žiadosti osobe, ktorá je na jednej strane aj pozostalou

osobou, teda osobou poškodenou ale zároveň je aj páchateľom trestného činu.

5. Na pojednávaní konanom dňa 27.9.2018 právny zástupca žalovanej svoje právne argumenty rozšíril
aj o tie, že „ ZOP nikde nehovorí, kto nie je považovaný za poškodenú škodu, teda nevymedzuje definíciu
a v tomto prípade by čisto hypoteticky mohli vychádzať z negatívnej definície, ktorú už de facto pozná

nový zákon o obetiach násilných trestných činov, zákon č. 247/2017 a ktorá hovorí, že pozostalý manžel
a pozostalé dieťa a pozostalý rodič alebo osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť, podľa ods.
1 písm. d) prvého bodu zákona nie sú obeťou násilného trestného činu, ak zomretému spôsobili trestným
činom smrť. Teda hypoteticky, ak by táto definícia bola zakotvená v ZOP, tak by priznali žalobcovi sumu
100%,tedabyjunekrátilipolovičnýmdielom.Pokiaľideešteokrátenietohtodielu,tambychcelinačrtnúť

právnu hypotézu, resp. právnu úvahu, ako zákonodarca zainterpretoval znenie § 2 písm. a) ZOP o tom,
či sa má to odškodnenie vyplatiť len jednému žiadateľovi a potom ako pozostalé osoby si tento diel medzi
sebou rozdelia alebo či si má každý žiadateľ osobitne vlastnou žiadosťou podať túto žiadosť podať na
Ministerstvo spravodlivosti a potom ministerstvo sa má osobitne každou touto žiadosťou zaoberať.
Žalovaná vychádza z analógie výkladu, že každý žiadateľ by si mal individuálne podať tú žiadosť a

nakoľko je nepochybné, že poškodeným sa rozumie v tomto prípade pozostalý manžel, resp. otec
žalobcu,sapridržiavameargumentu,žetentosimoholžiadaťodškodnenie,nakoľkojepoškodenáosoba
v zmysle § 2 písm. a) ZOP, avšak toto odškodnenie by mu v zmysle § 3 ods.2 písm. c) ZOP nemohlo
byť vyplatené.
V prípade, keby došlo k zastaveniu trestného stíhania, tak táto výška by bola úplne odlišná a chceli

by apelovať v tejto súvislosti na súd, aby naozaj vykladal to ustanovenie § 2 písm. a) čo možno
najspravodlivejšie.“6. Právny zástupca žalobcu voči tomu oponoval tým, že dovolanie žalovanej voči uvádzanému rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.4.2016 sp.zn. 6Co 26/2016 bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2017 sp.zn. 7Cdo 152/2016 zamietnuté. Dovolací súd konštatoval,

že ZOP vylučuje akékoľvek oprávnenie poškodeného, ktorý je stíhaný ako spoluobvinený. Uvedené
vyplýva z toho, že procesné postavenie poškodeného a obvineného v trestnom konaní je navzájom
nezlučiteľné, keďže majú postavenie strán, ktoré stoja proti sebe. Najvyšší súd SR celkom jednoznačne
vymedzil, ako treba vykladať toto ustanovenie, a teda vyriešil už túto vzniknutú spornosť, ktorá sa rieši
aj v tomto konaní. Jednalo sa o totožné prípady, kde páchateľom bola manželka a obeťou bol manžel

a odškodnenie si uplatňovali pozostalé deti, pričom štát túto sumu rozdelil na tretiny a jednu tretinu
nevyplatil presne z obdobných dôvodov.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a to: rodný list žalobcu, rozsudok
Okresného súdu Prešov zo dňa 23.2.2016 sp.zn. 1Tk/1/2016, žiadosť Ministerstvu spravodlivosti zo
dňa 6.4.2016 formulár žiadosti, žiadosť Ministerstvu spravodlivosti zo dňa 6.4.2014 aj s prílohami,

rozhodnutie o odškodnení zo dňa 12.10.2016, rozhodnutie Krajského súdu Bratislava zo dňa 11.4.2016
vo veci 6Co/26/2016 a zistil tento skutkový stav:

8. Žalobca je jediným dieťaťom rodičov W. F., E.. Č., O.. XX.X.XXXX a zomretej X.X.XXXX a L. F., O..
X.X.XXXX.

9. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 23.2.2016 sp.zn. 1Tk/1/2016 bolo rozhodnuté, že otec
žalobcu je vinný, že dopoludňajších hodinách dňa 5.8.2015 v Prešove, v mieste trvalého bydliska,
v byte na X. poschodí, na ul. Č. Č.. XXXX/X, po predchádzajúcom požívaní alkoholických nápojov
rôznych druhov a verbálnom konflikte, v úmysle usmrtiť, fyzicky napadol svoju manželku W. F. tak, že ju

opakovane udieral doskami o rozmeroch cca 40 x 10 x 2 cm z nočného stolíka, ktorý bezprostredne pred
tým pri vzájomnej hádke rozbil, a to do rôznych častí tela, najmenej jeden krát strednou až väčšou silou
dooblastikrku,aviackrátmalouažstrednousiloudooblastihlavy,trupu,hornýchadolnýchkončatín,čím
jej takto svojím konaním spôsobil najmenej 30 poranení a to viaceré kožné odreniny a krvné podliatiny
v oblasti hlavy, trupu a končatín, tržnozmliaždenú ranu v oblasti hlavy, prekrvácame mäkkých pokrývok

lebečných, pomliaždenie a prekrvácanie krku vľavo, so zlomeninou ľavého veľkého rohu jazylky a
štítnej chrupky, následkom čoho došlo k obmedzeniu jej dýchania a zlyhaniu srdcovocievnej a dýchacej
činnosti, čo viedlo v krátkom čase k smrti W. F., teda iného úmyselne usmrtil a čin spáchal na blízkej
osobe, čím spáchal obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 ods. 1 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a za to sa odsudzuje k trestu odňatia slobody v

trvaní 15 rokov so zaradením do ústavy na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia
a ukladá sa mu zároveň ochranný dohľad na 3 roky.

10. Žalobca podal dňa 6.4.2016 žiadosť oprávnenej osoby o odškodnenie podľa ZOP žalovanej, pričom
žalovaná dňa 12.10.2016 č. 41225/2016-1437/21/ŠK rozhodla tak, že mu priznáva odškodnenie v sume

9.500 eur.

11. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že pokiaľ žiadateľ žiadal odškodnenie vo výške 19.000 eur
akoodškodneniezaspôsobenúsmrťW.F.,povinný-páchateľtrestnéhočinunavýzvunereagovalatoho
času je vo výkone trestu odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 5 ods. 1

druhej vety ZOP a § 2 písm. a) tohto zákona s tým, že za daného právneho stavu má nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. V ďalšej vete predmetného ustanovenia je
upravené, že v prípade, ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma
medzi nich rovnakým dielom. Za daného právneho stavu celková suma odškodnenia vo výške 19.000
eur bola rozdelená na dve časti, keďže aj pozostalý manžel je nepochybne v zmysle ustanovenia § 2

písm. a) ZOP jednou z osôb, ktoré sú v zmysle zákona považovať za poškodeného. Toto jeho postavenie
niejedotknutétým,žepozostalýmanželvtomtoprípadepodľa§3ods.2písm.c)ZOPniejeoprávnenou
osobou na poskytnutie odškodnenia, keďže nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47
ods. 1 Trestného poriadku. Na základe uvedeného žiadateľovi vznikol nárok na odškodnenie len vo
výške 1 z celkovej sumy odškodnenie vo výške 19.000 eur. Žiadateľovi by vznikol nárok na odškodnenie

vo výške 19.000 eur iba v prípade, ak by zákonná úprava § 5 ods. 1 ZOP bola formulovaná tak, že
odškodnenie sa poskytne rovnakým dielom nie medzi poškodených, ale oprávnené osoby podľa § 3
ZOP.12. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

13. Predmetom konania je nárok žalobcu na odškodnenie osoby poškodenej násilným trestným činom,
ktorýprávnynárokjepotrebnéposúdiťpodľaustanoveníZOPplatnomaúčinnomdo31.12.2017., keďže
ZOP bol zrušený dňom účinnosti nového zákona o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorý bol prijatý dňa 12. októbra 2017 a zverejnený v Zbierke zákonov pod č.
274/2017, a ktorý v § 35 nazvanom Prechodné ustanovenia uvádza, že konania vo veciach podľa tretej

časti začaté pred 1. januárom 2018 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. decembra 2017.

14. Podľa § 2 písm. a/ ZOP, poškodeným osoba, ktorej bola v dôsledku trestného činu spôsobená
ujma na zdraví; ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len „zomretý“), pozostalý manžel
po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý rodič po zomretom, a ak ho niet,
osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť,

15. Podľa § 3 ZOP, o odškodnenie môže požiadať poškodený, ktorý je občan Slovenskej republiky
alebo občan iného členského štátu, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má na území Slovenskej
republiky alebo na území iného členského štátu trvalý pobyt, alebo cudzí štátny príslušník za podmienok
a v rozsahu ustanovenom medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak k ujme na zdraví došlo na území Slovenskej republiky.
Odškodnenie sa neposkytuje, ak
a) poškodenému bola ujma na zdraví plne uhradená inak,
b) poškodený nedal súhlas na trestné stíhanie podľa § 211 Trestného poriadku alebo

c) žiadateľom je osoba, ktorá nemôže vykonávať oprávnenie poškodeného podľa § 47 ods. 1 Trestného
poriadku .

16. Podľa § 5 ZOP, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia;1) náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť.2) Ak bola trestným činom spôsobená smrť,
poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo
na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom.

Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má nárok aj
na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.
Poškodenému sa v prípade ujmy na zdraví môže ako odškodnenie poskytnúť maximálne finančná suma
predstavujúca rozdiel medzi výškou odškodnenia vypočítaného podľa odseku 1 a súčtom všetkých
finančných súm, ktoré už poškodený dostal ako náhradu ujmy na zdraví.

Ak o náhrade ujmy na zdraví už bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom alebo trestným rozkazom,
pri výpočte a poskytnutí odškodnenia v prípade ujmy na zdraví sa vychádza z rozsahu spôsobenej ujmy
na zdraví uvedenej v rozsudku alebo v trestnom rozkaze.

17. Podľa § 6 ZOP, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť

päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

18. Podľa § 36 zákona č. 274/2017 Z.z., týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej
únie uvedené v prílohe.

19. Podľa Dôvodovej správy vypracovanej samotnou žalovanou k tomuto právnemu ustanoveniu,
predmetným zákonom sa vykonala úplná transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady
2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany
obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (Ú. V. EÚ L
315/57, 14.11.2012) do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý nový zákon komplexne upravuje

práva obetí trestných činov, odškodňovanie obetí násilných trestných činov a mechanizmus podpory
subjektov poskytujúcich pomoc obetiam trestných činov, čím sa posilňuje postavenie obetí trestných
činov v trestnom konaní.Ďalej sa vykonala úplná transpozícia smernice Rady 2004/80/Es z 29. apríla 2004 o náhradách
obetiam trestnej činnosti (Ú.V.EÚ L 261, 6.8.2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky. Smernica
2004/80/ES bola v roku 2006 pôvodne do právneho poriadku Slovenskej republiky úplne transponovaná

ZOP, ktorý zrušil pôvodný zákon č. 255/1998 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi v znení zákona č. 422/2002 Z.z. Nový zákon v tretej časti preberá právnu úpravu
odškodňovania zo ZOP a dopĺňa ju o praktické skúsenosti a situácie, ktoré vyplynuli z praxe pri aplikácii
uvedeného zákona v súvislosti s odškodňovaním obetí násilných trestných činov.

20. V Dôvodovej správe vypracovanej samotnou žalovanou do legislatívneho procesu prijatia tohto
nového zákona o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to konkrétne
k § 2 sa uvádza:
„Obeťou na účely tohto zákona treba rozumieť len fyzickú osobu, ktorej bolo ublížené na zdraví,
spôsobená majetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej zákonom
chránené práva alebo slobody. Za určitých podmienok sa za obeť považuje aj taxatívne vymedzený

okruh osôb, ktoré v dôsledku smrti obete utrpeli škodu. V nadväznosti na definičné vymedzenie obete sa
v odseku 2 upravuje negatívna definícia obete, pričom bude platiť, že osoby blízke obeti (odsek 1 písm.
b) druhý bod) nebudú obeťou trestného činu, ak práve tieto osoby sú páchateľmi trestného činu, ktorým
bola obeti spôsobená smrť. Táto právna úprava síce explicitne nevyplýva z preberanej smernice, ale je
nevyhnutná aj z dôvodu, aby nedochádzalo k absurdným situáciám, kedy by páchateľ trestného činu

mohol byť považovaný za obeť len z titulu, že spôsobil smrť napríklad svojmu rodinnému príslušníkovi.
Taxatívnym spôsobom sa vymedzuje okruh „obzvlášť zraniteľných obetí“, ktorým tento zákon priznáva
väčší rozsah podpory a pomoci, resp. služieb, na ktoré majú tieto obzvlášť zraniteľné obete právo
a nárok, ako aj na špecifický prístup zo strany orgánov činných v trestnom konaní a subjektov
poskytujúcich pomoc obetiam. Taxatívny výpočet obzvlášť zraniteľných obetí vychádza z článku

22 smernice. U tejto skupiny osôb je príznačné vyššie riziko spôsobenia druhotnej a opakovanej
viktimizácie, náročnejšie a citlivejšie prežívanie jednotlivých štádií trestného konania ako aj výsluchov
vedených policajtmi alebo súdom. Tieto osoby sú výrazne negatívne ovplyvnené spáchaným trestným
činom, časti nie sú schopné zvládať ani predtým bežne vykonávané činnosti, pociťujú úzkosť, strach
a bolesť. Vo výpočte okruhu obzvlášť zraniteľných obetí v bodoch 1 až 5 sú uvedené obete, ktoré sú

typicky obzvlášť zraniteľné, pričom túto skutočnosť potvrdzuje doterajšia prax aj judikatúra.
V bode 6 nie je uvedená obeť konkrétneho trestného činu a je ponechaná možnosť subsumovať pod
pojem obzvlášť zraniteľná obeť, obeť akéhokoľvek trestného činu, ak je na podklade individuálneho
posúdenia uskutočneného orgánmi činných v trestnom konaní alebo subjektmi poskytujúcimi pomoc
obetiam zistené vyššie riziko spôsobenia opakovanej viktimizácie. Ak osoba tvrdí, že je dieťaťom a

existuje pochybnosť o veku takejto osoby, pričom jej vek nie je možné zistiť dokladom totožnosti, rodným
listom, je povinná sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu na určenie jej veku, napr. § 111 ods. 6 zákona č.
404/2011Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Obeťou násilného trestného činu je potrebné rozumieť obeť, t.j. fyzickú osobu, ktorej bola úmyselným
násilným trestným činom spôsobená ujma na zdraví. Pozri k tomu výklad pojmu „ujma na zdraví“. V

prípade tohto pojmu ide o prevzatie doterajšieho definičného vymedzenia vyplývajúceho z § 2 zákona
č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Rovnako ako v prípade
definícieobetesanavrhujeexplicitneupraviť,žepozostalýpoobetinásilnéhotrestnéhočinunebudúmať
postavenie obete, ak v dôsledku ich konania, ktoré je trestným činom bude spôsobená smrť (odsek 3)“.

21. Súd k citácii dôvodovej správy vypracovanej samotnou žalovanou dodáva, že
trestný čin vraždy spáchaný v rámci domáceho násilia patrí k najzávažnejším trestným činom proti životu
a zdraviu a žalobca v dôsledku tohto trestného činu spáchaného jeho vlastným otcom prišiel o matku a
tak poškodeným týmto trestným činom z logiky veci ako aj dikcie Trestného zákona a Trestného poriadku
nemôže byť jeho otec - resp. páchateľ tohto trestného činu, lebo tomuto nemôžu patriť práva poškodenej

osoby v trestnom konaní a ani mu nepatrili.
Odškodňovanie obetí trestných činov obzvlášť spáchaných v rámci domáceho násilia musí byť
uskutočňované v rámci zákonných noriem tak, aby títo neboli ešte druhotne prístupom štátu
viktimizovaní, tak ako sa tomu stalo v tomto konkrétnom prípade nesprávnym výkladom ustanovení
§§ 2 a 3 ZOP samotnou žalovanou, ktorá sa na jednej strane dovoláva spravodlivej aplikácie týchto

právnych predpisov, pričom na jednej strane sama uznáva potrebu novej právnej úpravy oprávnenej
osoby z dôvodu, aby nedochádzalo k absurdným situáciám, kedy by páchateľ trestného činu mohol byť
považovaný za obeť len z titulu, že spôsobil smrť napríklad svojmu rodinnému príslušníkovi., ale na
strane druhej sama pritom uplatňuje tento výklad a dožaduje sa jeho striktnej aplikácie.Súd si nevie predstaviť situáciu, kedy by rozhodoval podľa ZOP tak, aby priznal postavenie oprávnenej
osoby pre účely odškodnenia aj bez tejto novej úpravy tomu, kto bol uznaným za vinného zo spáchania
trestného činu rodinnému príslušníkovi. Argumentovať takýmto výkladom ustanovení §§ 2 a 3 ZOP je

v rozpore s právnym účelom tohto zákona ako aj samotného odškodňovania obetí trestných činov. Štát
je touto právnou úpravou eurokonformne s úpravou týchto práv v Európskej únii povolaný odškodniť
obete tých trestných činov, pretože im nedokázal zabrániť, nedokázal občana svojho štátu uchrániť
pred následkami týchto trestných činov, pričom garancia ochrany života a zdravia občanov je prvou
a základnou úlohou štátu a niet dôležitejšej všeobecne uznávanej hodnoty v našej spoločnosti aj v

Európskej únii, ako je život a zdravie každého človeka. Uvažovať preto, hoci aj teoreticky o tom, aby štát
považoval za obete trestných činov ich páchateľov je úvaha a aplikácia ad absurdum a rovnako aj taký
výklad zákonných ustanovení, na základe ktorých má takto odškodňovať páchateľov trestných činov
ako obete trestných činov. V danom prípade je nutné aplikovať teleologický výklad právnej normy, ktorý
vychádza z toho, že je potrebné zákony vykladať v zmysle ich účelu, lebo sú tvorené v záujme ochrany
určitých hodnôt, ktoré musia byť zachované a garantované, aby nedošlo k výkladu ad absurdum, kedy

by to bolo v rozpore so samotným účelom zákona.

22. Keďže teda jedinou právnou námietkou žalovanej bola námietka, že žalobcovi nepatrí výlučné
postavenie jedinej oprávnenej osoby, resp. že za oprávnenú osobu odškodnenia je potrebné považovať
aj jeho otca - samotného páchateľa trestného činu, za ktorý odškodnenie je uplatňované a súd absolútne

popiera takýto výklad ustanovení §§ 2 a 3 ZOP z vyššieuvedených dôvodov., priznáva žalobcovi aj
zvyšok uplatneného nároku resp. polovicu nároku, ktorý mu nebol z tohto dôvodu uznaný a zaviazal
žalovanú na jeho úhradu v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 CSP a 262 CSP, podľa ktorých, súd

prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. Súd ustaľuje, že žalobca mal vo veci plný úspech a preto mu priznal nárok na 100% náhradu trov

konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od
doručenia rozhodnutia na Okresný súd Prešov. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa
odvolateľ domáha. (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má

vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. (§ 365 CSP).