Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317207496
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2317207496.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: V. Z., nar. XX.X.XXX,
bytom X., F. XXXX/X proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o určenie neplatnosti zmluvy a iné, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8Csp/102/2017-248 zo dňa 10.
októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie m e n í v označení spotrebiteľskej
zmluvy tak, že ide o „zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500025193“ a vo zvyšku
napadnutý I. výrok ako aj napadnuté výroky II., III., IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom určil, že spotrebiteľská
zmluva č. 8500025193 uzavretá dňa 15.5.2013 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, II. výrokom
uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.294,68 Eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, III. uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 500,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, V. výrokom rozhodol, že žalobca má voči

žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením
súdom prvej inštancie, V. výrokom žalobu v časti o určenie, že úver zo spotrebiteľskej zmluvy č.
8500025193 uzavretej dňa 15.5.2013 je bezúročný a bez poplatkov zamietol.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. f), g), i), j), k), o), p), y), § 11

ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1, 2,
§ 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že zo zmluvy - žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru dlžník žiadna veriteľa o poskytnutie úveru 1.200,- Eur, ktorý bude splácať v 36

mesačných splátkach po 68,12 Eur mesačne a splátka bude splatná v 9. deň v mesiaci.
Predpokladaná RPMN za úver bude 70 %. Ročná úroková sadzba za úver bude 70 %. Poskytnutá
čiastka revolvingu je 686,65 Eur. Celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1.634,88Eur. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 60,27 %, ročná úroková sadzba revolvingu
68,44 %. V článku 8 Zmluvy/žiadosti je uvedená Dohoda o poskytnutí služby uzavretá podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť

službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, za ktorú si veriteľ
účtuje pri úvere 178,60 Eur a pri revolvingu 108,24 Eur s tým, že odplata za poskytnutie odkladu
splatnosti splátok úveru je splatná dňom uzavretia tejto Dohody o poskytnuté služby. Oznámením
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi bol dlžníkovi schválený úver dňa 27.5.2013 vo výške 1.200,- Eur
so splatnosťou úveru 36 mesiacov, mesačnou výškou splátky úveru 68,12 Eur, dátumom prvej splátky

9.7.2013, dátumom poslednej splátky 9.6.2016, RPMN úveru 67,28 %, priemernou hodnotou RPMN
ku dňu podpísania zmluvy bola 48,52 %, schválenou výškou revolvingu 794,89 Eur, celkovou čiastkou,
ktorú musí dlžník zaplatiť 2.452,32 Eur, ročnou úrokovou sadzbou úveru 70 %, celkovou čiastkou, ktorú
musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu 1.634,88 Eur, ročnou úrokovou sadzbou revolvingu 68,44 %.
Žalobcovi bola na účet vyplatená suma 1.021,40 Eur, žalobca na úver zaplatil 2.316,08 Eur.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie právne uzavrel, že sporové strany uzavreli zmluvu
označenú ako: Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č.
8500025193, ktorú je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nie je
sporné, že úver poskytnutý žalobcovi bol úročený úrokovou sadzbou 70 % ročne, že v čase poskytnutia
tohto úveru bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby 15,96 % pre podobné typy úverov, ktoré

poskytovali obchodné banky. Dojednanie úrokov v neprimeranej výške je v rozpore s dobrými mravmi
(poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo 57/2005 NS SR; ZSP č. 35/2010). Dohoda o výške
úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak
je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru
úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy s poukazom na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5Cdo 26/2011, rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/1484/2004, rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/59/2014, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/623/2014,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/298/2014.
Dohodu o poskytnutí služby za neprijateľnú zmluvnú podmienku už určil Krajský súd v Banskej Bystrici
v rozsudku sp. zn. 15Co/39/2016, rozsudkom aj Krajský súd v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011. V

zmluve uvedená istina nezodpovedá výške finančných prostriedkov poskytnutých žalobcovi, nakoľko
žalovaný neoprávnene strhol žalobcovi poplatok vo výške 172,79 Eur, čo ďalej znamená ešte väčší
nesúlad PRMN uvedenej v zmluve so skutočnou výškou RPMN týkajúcej sa úveru. Požiadavka na
to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok
a poplatkov a rozčlenenie na istinu a úroky a iné poplatky nie je nutná. Ročná percentuálna miera

nákladov (RPMN) je pre spotrebiteľov najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru. Náklady sú v tomto prípade
suma, ktorú musí dlžník zaplatiť za požičanú sumu. RPMN teda vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru
alebo pôžičky lebo zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. RPMN obsahuje
výšku úrokovej sadzby určenú v percentách, poplatky, ktoré sa platia na začiatku úverového vzťahu
(poplatok za poskytnutie úveru, poplatok za sprostredkovanie, administratívny poplatok. Výšku ročnej

percentuálnej miery nákladov ovplyvňuje výška poskytnutého úveru, obdobie na ktoré sa úver poskytuje,
výška nákladov - splátok a poplatkov. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) je definovaná v
zákone č. 264/2006, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov a o zmene zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a v smernici Rady

87/102/EHS z 22. decembra 1986 a smernici Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru. Vzorec na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov je v prílohe uvedeného
zákona. V prejednávanej veci je RPMN vo výške 94,39 %. V zmluve sa však uvádza RPMN vo výške
67,28 %.

5. Ďalej uzavrel, že Dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahovala výšku pohľadávky, ktorá má byť
zabezpečená. Opisuje len možné spôsoby jej vzniku. Vymedzenie zabezpečovanej pohľadávky je
neurčité a teda neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V čase uzatvárania dohody
o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka presne a úplne konkretizovaná, inak
by dlžník nemohol platne prejaviť vôľu uspokojiť pohľadávku veriteľa prostredníctvom uvedeného

zabezpečovacieho prostriedku. Veriteľ vo vzťahu k spotrebiteľovi nie je vo vzťahu nadriadenosti a
neprislúcha mu právo jednostranne určovať aké pohľadávky a v akej výške, ktoré v budúcnosti vzniknú,
sa budú realizovať formou zrážok zo mzdy v prospech veriteľa. Neurčité bolo aj zmluvné dojednanie v
dohode o zrážkach zo mzdy týkajúce sa výšky splátok.6. Žalovaný pri svojej podnikateľskej činnosti, ktorou je poskytnutie úveru je povinný postupovať s
náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade

s dobrými mravmi. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo z predmetu svojej činnosti aj
poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce
sa na poskytovanie úverov. Vzhľadom na uvedené sa vzniknuté bezdôvodné obohatenie žalovaného
považovalo za úmyselné, pri ktorom platila desaťročná objektívna premlčacia doba. Zavinenie je
vnútorný psychický vzťah k protiprávnemu konaniu (porušenie, ohrozenie právnej normy), ktorý má

za následok trestnú alebo civilnú právnu zodpovednosť. U žalovaného sa jedná o úmysel priamy, keď
žalovaný chcel porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom. Záujem chránený zákonom je ochrana
spotrebiteľov pred úžerou. Aj pre bežného spotrebiteľa je samozrejmé, že úroky vo výške 70 % sú
úžerníckymi úrokmi. Toto bolo zrejmé aj žalovanému, ktorý v oblasti poskytovania úverov mal viacročné
skúsenosti. Pri absolútnej neplatnosti právnych úkonov začína plynúť premlčacia doba uzatvorením
tohto právneho úkonu. Vzhľadom na vyššie uvedené sa nejedná o premlčanie.

7. Je zrejmé, že zmluva č. 8500025193 zo dňa 15.5.2013 je absolútne neplatným právnym úkonom. Súd
prvej inštancie sa pri rozhodovaní opieral o rozsudky súdov vyšších inštancií. Tieto súdy v obdobných
veciach rozhodli o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, keď úrok dosahuje 70 % ročne. Absolútna
neplatnosť právneho úkonu vyvoláva zodpovednostné vzťahy a to vznik povinnosti vydať bezdôvodné

obohatenia. Bezdôvodné obohatenie je rozdiel medzi sumou 2.316,08 Eur, ktorú žalobca zaplatil a
poskytnutým úverom 1.021,40 Eur a predstavuje sumu 1.294,68 Eur.

8. Za vzájomne vylučujúce bola žiadosť žalobcu určiť neplatnosť zmluvy a súčasne určiť jej bezúročnosť
a bezpoplatkovosť. Keďže súd z úradnej povinnosti skúma absolútnu neplatnosť zmluvy a bolo zistené,

že zmluva je absolútne neplatná, musel súd žalobu v časti o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zamietnuť.

9. S poukazom na § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa jediným predpokladom pre uplatnenie práva
na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinností. Z odôvodnenia rozsudku

bolo preukázané, že došlo k porušeniu práva zo strany dodávateľa a spotrebiteľ si úspešne uplatnil
svoje právo. Na základe toho žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v zmysle žaloby. Žalovaný
naformuloval predmetnú zmluvu pričom úmyselne určil úžernícky úrok a taktiež úmyselne zavádzal
spotrebiteľa, čo sa týka RPMN. Finančné zadosťučinenie vzhľadom na závažnosť pochybení na strane
žalovaného je na mieste. Výška toho zadosťučinenia je na úvahe súdu, pričom výšku požadovanú

žalobcom, považoval za primeranú.

10. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil citáciou § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku.

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobu zamietnuť, priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu za súdny
poplatok za odvolanie a za trovy právneho zastúpenia vo výške 152,65 Eur vrátane DPH, s poukazom
na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že z napádaného
rozsudku sa nedá zistiť aký naliehavý právny záujem vôbec na výrokoch I. a II. bol a na základe čoho

bola žaloba v časti takéhoto určenia procesne prípustná (s ohľadom na § 137 písm. c/ a písm. d/
Civilného sporového poriadku). Podľa odôvodnenia rozsudku je I. výrok len predbežnou otázkou pre
rozhodnutie o vydaní bezdôvodné obohatenia (napr. pre výrok II). Platí, že ak je určité rozhodnutie len
predbežnou otázkou pre iné rozhodnutie, nie je na ňom naliehavý právny záujem. Chýba odôvodnenie
akými dôkazmi bol preukázaný úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu v

súvislosti so zmluvou č. 8500025193; odôvodnenie akými dôkazmi bol preukázaný vznik nároku na
primerané finančné zadosťučinenie a z čoho okresný súd dospel k záveru, že takýmto nárokom je suma
500,- Eur. Napádaný rozsudok je nepreskúmateľný, vo viacerých častiach arbitrárny, pretože neuvádza
v niektorých častiach nielen to, ako a či sa okresný súd zaoberal podaním žalovaného. Z I. výroku
nevyplýva, čo sa má rozumieť „spotrebiteľskou zmluvou.“ Až zo spojenia tohto výroku s iným výrokom

či s odôvodnením sa je možné vlastne dozvedieť, že by malo ísť o zmluvu o revolvingovom
úvere číslo 8500025193. Výrok I. je sám o sebe neurčitým a nezrozumiteľným rozhodnutím, pretože
spojenie „spotrebiteľská zmluva“ sa nezhoduje ani s označením úverovej zmluvy (ale napríklad ani
s označením dohody o zrážkach zo mzdy a ani s označením rozhodcovskej zmluvy, hoci všetky byvšeobecnú definíciu „spotrebiteľskej zmluvy“ tiež spĺňali, majú rovnaké číselné označenie ako úverová
zmluva a tiež rovnaký dátum ich uzavretia). Súd prvej inštancie ako základ svojho rozhodnutia (myslené
ako základ predovšetkým pre rozhodnutie vo výroku I. a II.) vychádzal zo záveru o neplatnosti zmluvy

o revolvingovom úvere číslo 8500025193 uzavretej dňa 15.5.2013. Tento záver súd prvej inštancie
odôvodnil tým, že úroková sadzba dohodnutá v označenej úverovej zmluve je neprimerane vysoká
a preto je neplatnou, pričom po právnej stránke svoj záver odôvodnil citáciou z rozhodnutí NS SR
sp. zn. 1Cdo 57/2005, NS ČR 21Cdo 1484/2004 a 5Cdo 26/2011. Pri posudzovaní (ne)primeranosti
úrokovej sadzby ako odplaty za požičanie peňažných prostriedkov nepostupoval okresný súd podľa

príslušnej právnej úpravy, vec nesprávne posúdil po právnej stránke. Okresný súd bez akéhokoľvek
odôvodnenia odkazuje na priemernú úrokovú sadzbu bánk, hoci takýto postup nielenže nemá oporu
v žiadnom právnom predpise, ale odporuje ustanoveniu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie prijal právne závery (s odkazom na vyššie označené rozhodnutia), ktoré sú vo veci
neaplikovateľnými, keďže označené rozhodnutia boli vydané na základe inej právnej úpravy ako tej,
ktorá platila v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere číslo 8500025193. Žiadnym spôsobom sa

nezaoberal a ani nevyporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorý tvrdil že k neplatnosti celej zmluvy nie
je možné dospieť práve s poukazom na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom
úvere číslo 8500025193. Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500025193 je úverovou zmluvou, ktorá
sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo
zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Výška úrokov, súlad úrokov so zákonom a právne
dôsledky dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa mali posudzovať podľa vyššie uvedených právnych
predpisov. Základná regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorý upravuje záväzok platiť úroky, úpravu situácie ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v
zmluve a úpravu situáciu, ak si strany dohodli v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe

alebo podľa zákona. Uvedená právna úprava má prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko
ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššej
než je prípustné na základe alebo podľa zákona, ide o špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) pred
všeobecnou úpravou občianskeho práva. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia nie je možné
dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale nanajvýš k záveru, že dlžník z úverovej zmluvy

by bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Posúdenie
úverovej zmluvy ako neplatnej by neobstálo ani podľa predpisov občianskeho práva s poukazom na §
41 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s
dobrými mravmi (čo bolo dôvodom posúdenia zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom môže určiť,
kde (od akej hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané, na to, aby súd mohol

dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť
hranicu, kde tento rozpor už je a kde ešte nie je. Uvedené podporuje rozsudok Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 32ICdo 45/2013 zo dňa 26.10. 2015. V čase uzavretia predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere
číslo 8500025193 právna úprava v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka určila, že najvyššia prípustná
odplata za požičanie peňazí na základe spotrebiteľskej zmluvy sa riadi priemernou výškou odplaty na

finančnom trhu, ktorú nesmie podstatne prevýšiť. Uvedené ustanovenie neodkazuje na žiadne úrokové
sadzby bánk, ani ich priemerné hodnoty.

12. Vo vzťahu k uloženiu povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.294,68 Eur poukázal, že v konaní nebol
vykonaný žiadny dôkaz o tom, že žalovaný sa mal úmyselne bezdôvodne obohatiť. Nesúhlasí so

záverom o posúdení námietky premlčania. Celý rozsudok neobsahuje žiadnu dokázanú skutočnosť
o úmysle získať bezdôvodné obohatenie. Jediné odôvodnenie údajného úmyslu získať bezdôvodné
obohatenie podľa rozsudku spočíva v tom, že okresný súd odkazuje na postavenie žalovaného ako
podnikateľského subjektu, ďalej na úžernícky úrok 70 %. Postavenie subjektu ako podnikateľského
subjektu nezakladá žiadny dôvod predpokladať úmysel získať (poukaz na rozhodnutie NS SR sp. zn.

1Cdo/238/2017). Ohľadne výšky odplaty žalovaný postupoval v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, na rozdiel od okresného súdu. V súvislosti s odôvodnením „úmyslu získať obohatenie“
poukazuje na to zjavnú nevyváženosť a jednostrannosť rozhodovania a posudzovania veci okresným
súdom. V súdnej praxi je ustálené, že o existencii úmyslu musia svedčať dokázané skutočnosti (pozri
rozsudok v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/530/2015, sp. zn. 14Co/637/2015, sp. zn. 16Co/746/2015,

rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015. V otázkach, kde by sa preukázala
odôvodnenosť tvrdení žalovaného, okresný súd žiadne rozhodnutie krajských súdov (či únijného súdu)
nepoužíva. Rozhodnutie o povinnosti zaplatiť 500,- Eur neobsahuje žiadny záver, aké právo žalobcu
bolo porušené a odôvodnenie sumy primeraného finančného zadosťučinenia odporuje zákonu. Zrozsudku nie je zrejmé v čom je napríklad daná primeranosť zadosťučinenia, čo má vlastne nahrádzať
či odčiniť (slovami zákona čomu sa má „zadosťučiniť“). Rozsudok neobsahuje jediný dôvod, ktorým
by súd prvej inštancie vôbec vysvetlil ako dospel k sume 500,- Eur. Súd prvej inštancie opätovne

rozhodol nepreskúmateľným spôsobom, kedy odôvodnenie sumy finančného zadosťučinenia opätovne
nezdôvodnil. Odvolanie proti výroku o náhrade trov odôvodňuje tým, že ide o závislý výrok od výrokov
I. až III., proti ktorým smeruje toto odvolanie.

13. Žalobca odvolanie nepodal a k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje

ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie správne posúdil všetky dôkazy navrhnuté žalobcom a
súhlasí s určením spotrebiteľskej zmluvy 8500025193 ako neplatnej. V súvislosti so zmluvou sa zároveň
posudzujúajvšeobecnéobchodnépodmienky,ktorésúvzásadesúčasťouzmluvy,vdanomkonkrétnom
spore neboli žalobcom podpísané. Neplatnosť zmluvy, prípadne jej časti vyhlasuje súd v rámci súdneho
konania na návrh účastníka konania - spotrebiteľa. V zásade pri určení neplatnosti celej spotrebiteľskej
zmluvy, musí táto obsahovať nespočet neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne musí byť natoľko

neurčitá, že sa z textu zmluvy a všeobecných obchodných podmienok nedá jednoznačne vyjadriť obsah
záväzku, teda to, čo má tá ktorá strana plniť a na čo má nárok. Samostatným kritériom na posúdenie
platnosti alebo neplatnosti zmluvy, prípadne jej ustanovenia tvorí i hľadisko dobrých mravov. Rozpor
s dobrými mravmi sa v praxi najčastejšie vyskytuje pri zmluvách o úvere, hlavne pri dojednaniach o
RPMN (ročná percentuálna miera nákladov - tj. celková suma, ktorú je nutné zaplatiť za poskytnutý úver,

do ktorej je zarátaný úrok ako i ďalšie poplatky a náklady za úver), kde neprimeraná výška napríklad
viac ako 70 % predstavuje neprimerane vysoké protiplnenie a fakticky sa jedná o temer dvojnásobné
vrátenie úverovej sumy. Obchodný zákonník a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do
akej výšky je možné pri úvere dohodnúť úroky. To však neznamená, že by výška úrokov bola závislá
len na dohode účastníkov zmluvy o revolvingovom úvere (o spotrebiteľskom úvere), a že by teda

nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou, odporujúcou dobrým mravom a teda neprijateľnou
podmienkou je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú sadzbu, ktorá je v
dobe uzavretia zmluvy obvyklou sadzbou, a to s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytnutí úveru. V prejednávanej veci je žalobca názoru, že priemerná úroková miera pri
úveroch poskytovaných bankami bola v čase uzatvorenia zmluvy 12,99 % ročne úvery od 1 do 5 rokov).

Úrok 70 % ročne podstatnou mierou prekračoval priemernú úrokovú sadzbu z úverov obchodných
bánk (spotrebiteľské úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov), preto postup žalovaného treba považovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je podľa § 39 Občianskeho zákonníka postihnuté
absolútnou neplatnosťou. Žalobca poukazuje na to, že pri dojednávaní úrokov pri úvere koná v súlade
s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára

zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. Čl. 6 smernice 93/13/EHS preferuje čiastočnú neplatnosť pred
neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže ďalej existovať. Neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve
o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o úvere ako celku a to z dôvodu oddeliteľnosti
časti dojednania o úrokoch od ostatného obsahu zmluvy. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na názor
Generálnej advokátky vyjadrený v rámci rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci N. a N. v. S.O.S. financ

spol. s r. o. (C-453/10). Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o úvere (o
revolvingovom úvere) často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi
neprimerané úroky (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. Trenčín 4Co 178/2011,
Krajský súd v Trnave sp. zn. 9Co/401/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 1/2009. V danom

prípade súd prvej inštancie považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 500,- Eur. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity
porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež časový aspekt závadného konania žalovaného.
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Samotná povaha
primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byt'
predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či
ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Pokiaľ žalovaný
namietal, že na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je naliehavý právny záujem z dôvodu, že sa

žalobca popri určení (neplatnosti zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) v spore domáha aj
plnenia, okresný súd opätovne poukázal na to, že súd predmetnú žalobu v časti určenia neplatnosti
zmluvy o revolvingovom úvere posúdil ako žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP. Uvedený záver vyplýva
aj z doslovného znenia § 298 ods. 2 CSP, ktoré popri vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky zostrany súdu (ktorá má za následok neplatnosť podmienky) výslovne prezumuje kumulatívne priznanie
nároku spočívajúceho v plnení (bezdôvodnom obohatení, primeranom finančnom zadosťučinení), ktoré
ma charakter žaloby na plnenie z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že tieto petity popri sebe súčasne

obstoja. Žalobca má za to, že nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé
splátky k úrokom a ako k istine od počiatku, vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom
oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú obchodnú praktiku v zmysle už ust. § 7 ods. 2 písm. b) zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov Takáto nekalá obchodná praktika veriteľov a

neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy,
v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako
odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom informácia o splácaní odmeny
je jedna z najpodstatnejších informácií v zmluve vôbec. Veriteľom nerobí problém túto informáciu do
zmlúv včleniť, avšak veritelia túto informáciu do zmlúv zámerne nevkladajú a skrývajú ju. Keďže toto
rozdelenie neurčuje spotrebiteľ a ani nie je o spôsobe tohto pomeru informovaný pred uzavretím zmluvy

a ani v zmluve samotnej, takouto obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Stotožňuje sa s
prvoinštančným súdom aj v tom, že úroky prevyšujúce 70 % ročne sú neprimerane vysoké, odporujúce
dobrým mravom (porov. NS SR 5Cdo 26/2011, 1MCdo 1/09, tiež NS ČR vo veci 21Cdo 1484/2004) a
prisvedčuje konštatovaniu súdu, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie

sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym
predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O
takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie NS SR vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). V

danom prípade sa súd správne zaoberal výškou úroku z úveru a porovnával ju s úrokmi poskytovanými
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom,
s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 OZ), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej
slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých
aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom správne aplikovaný inštitút

dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004). Zmluvné podmienky v predmetnej veci
prvoinštančný súd správne vyhodnotil, pokiaľ ide o úrok z úveru, ako odporujúce dobrým mravom.
Sadzba úrokov prevyšujúca 70 % je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej
spoločnosti (sp. zn. 5Cdo 26/2011, 1MCdo 1/09, Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008). Zmluva
je nazvaná ako zmluva o revolvingovom úvere, ale plnenie na základe nej poskytnuté bolo ako klasický

úver a táto nespĺňa základné znaky revolvingu a síce, že klient môže opakovane čerpať finančné
prostriedky do určeného limitu. Žalovaný len zastieral, že poskytnutý úver je revolvingový, čím žalobca
boluvedenýdoomylu.PodpísanéstranamisúlenVOPaoznámenieveriteľaoschváleníúverudlžníkovi,
je podpísané len žalovaným. Možno uzavrieť, že zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti,
nie je podpísaná, preto je neplatná. Analogicky je vhodné poukázať na súdnu prax (napr. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. sp. zn. 2 Cdo 245/2010), ktorá zaujíma pomerne konštantné stanovisko, podľa
ktorého, ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v nich obsiahnuté - ak im
zákon povinne ukladá písomnú formu - sú pre absenciu tejto predpísanej formy neplatné. Za týmto
reštriktívnym výkladom je snaha ochrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu, keďže obchodné podmienky
sa pravidelne využívajú pri rôznych druhoch spotrebiteľských zmlúv (napr. s mobilnými operátormi, o

pripojení do internetovej siete, o úveroch a rýchlych pôžičkách).

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich
podaní pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie ma zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) adôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať
úspech, rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu (I., II., III., IV. výroky) vecne správne,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom pristúpil

iba k formálnej zmene v označení spotrebiteľskej zmluvy v napadnutom I. výroku tak, že ide o zmluvu
o revolvingovom úvere.

16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka na určenie, že spotrebiteľská
zmluva č. 8500025193 uzavretá dňa 15.5.2013 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, že úver
zo spotrebiteľskej zmluvy č. 8500025193 uzavretej dňa 15.5.2013 medzi žalobcom a žalovaným

je bezúročný a bez poplatkov, uloženie povinnosti žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodného
obohatenie vo výške 1.294,68 Eur, uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur.

17. Rozsudkom č. k. 8Csp/102/2017-157 zo dňa 2.11.2017 (prvý v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom

určil, že spotrebiteľská zmluva č. 8500025193 uzavretá dňa 15.5.2013 medzi žalobcom a žalovaným je
neplatná, II. výrok určil, že úver zo spotrebiteľskej zmluvy č. 8500025193 uzavretej dňa 15.5.2013 medzi
žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, III. výrokom uložil žalovanému vydať žalobcovi
bezdôvodného obohatenie vo výške 1.294,68 Eur, IV. výrokom uložil žalovanému povinnosti zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur, V. výrokom priznal žalobcovi voči

žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením
súdu prvej inštancie.

18. Uznesením č. k. 9Co/189/2018-210 zo dňa 23.4.2019 odvolací súd na odvolanie žalovaného
rozsudok súdu prvej inštancie (označení v odseku 17) zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V odôvodnení konštatoval, že z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v
súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Závery v ňom obsiahnuté sú
nedostatočné, v odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s
čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o

celkovomskutkovomstave.Súdmusípotrebnéúdaje,hodnoteniaazáveryorozhodnýchskutočnostiach
formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na
obsah dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania,
čo v odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje
požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé

hodnotenie dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných
skutkových okolností boli preukázané a ktoré nie. Podľa názoru odvolacieho súdu je záver súdu prvej
inštancie o neplatnosti úverovej zmluvy, bezúročnosti a bezpoplatkovosti, priznanom bezdôvodnom
obohatení, priznanom finančnom zadosťučinení je predčasný a nedostatočne odôvodnený. Tieto
závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z celkového kontextu odôvodnenia napadnutého

rozsudku totiž vyplýva absencia presvedčivého a výstižného vysvetlenia prípustnosti požadovaných
určení, určenia neplatnosti úverovej zmluvy, bezúročnosti a bezpoplatkovosti, vyhodnotenia vznesenej
námietky premlčania, priznaného finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie sa tak dostatočne
nezaoberalargumentáciužalovaného,pričomnezohľadnilanilistinnédôkazyvspise.Súdprvejinštancie
založil svoje rozhodnutie len na nedostatočne odôvodnenom závere o neplatnosti úverovej zmluvy a

bezúročnosti a bezpoplatkovosti bez toho, aby najskôr skúmať prípustnosť požadovaných určení. V
napadnutom rozhodnutí sa absolútne v preskúmavanom rozsudku nezaoberal princípom všeobecnej
spravodlivosti pri strete dotknutých práv žalobu a žalovaného. Takýmto postupom súdu prvej inštancie
bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní. Povinnosťou

súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2
Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnené nároky, s ohľadom na všetky
okolnosti prípadu. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc
zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípovCivilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä
so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť
z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť.

V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie,ktorézoskutkovýchzisteníodôvodňujúaplikáciuprávetýchtoprávnychnoriemadostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporého poriadku odôvodniť.

19. Výrok V. (zamietnutie určenia, že úver zo spotrebiteľskej zmluvy č. 8500025193 uzavretej
dňa 15.5.2013 je bezúročný a bez poplatkov) nebol napadnutý odvolaním strán, preto nadobudol
právoplatnosť.

20. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a to v rozsahu podaného odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 Civilného sporového

poriadku), konkrétne I. výroku (určenie, že spotrebiteľská zmluva č. 8500025193 uzavretá
dňa 15.5.2013 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná), II. výroku (uloženie žalovanému povinnosti
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.294,68 Eur do 3 dní o právoplatnosti rozsudku),
III. výroku (uloženie žalovanému zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,-
Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku), IV. výroku (žalobca má voči žalovanému právo na náhradu

trov konania vo výške 100 %, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdom prvej inštancie), a to
s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

21.Vnovomustanovení§137CSPzákonodarcazakotvilúplnenovúkoncepciu,kdesarozlišujeklasická
určovacia žaloba podľa písm. c) ako aj žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písm. d). Odvolací

súd poukazuje na zrejmý úmysel zákonodarcu vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie
neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory
a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Sledovaným účelom takejto právnej úpravy nesporne bolo zamedziť
žalobám, pri ktorých konečný výsledok nie je spôsobilý odstrániť spornosť či problém v určitom vzťahu,
kedy ide len o akési akademické spory, prípadne nič neriešiaci tzv. „spor pre spor“.

22. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

23. Podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

platnom a účinnom od 1.1.2018, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (teda
aj odvolacieho súdu) v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy, konkrétne ustanovenia § 11 ods.
4 zákona o spotrebiteľských úveroch, je zákonom výslovne upravená možnosť spotrebiteľa pred

súdom domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (alebo určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou). Predmetné ustanovenie bolo do
zákona o spotrebiteľských úveroch vnesené novelou zákona č. 279/2017 Z. z. a pokiaľ v čase
rozhodovaniaužsúduprvejinštanciebolototozákonnéznenieplatnéaúčinné,bolužsúdprvejinštancie
povinný pri svojej rozhodovacej činnosti naň prihliadnuť. Podľa ustanovenia ustanovenie § 137 písm. d/

CSP možno podať žalobu o určení právnej skutočnosti ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu,
potom odvolací súd, rozhodujúci podľa právnej úpravy platnej v čase svojho rozhodovania konštatuje,
s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením
§ 137 písm. d/ CSP, že takáto žaloba je prípustná a v prípade takejto žaloby v intenciách ustanovenia
§ 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch naliehavý právny záujem spotrebiteľa nie je zo strany

súdu ani len potrebné skúmať.

24. S námietkou žalovaného, že z rozsudku sa nedá zistiť aký naliehavý právny záujem vôbec na
výrokoch I. a II. bol a na základe čoho bola žaloba v časti takéhoto určenia procesne prípustná (s
ohľadom na § 137 písm. c/ a písm. d/ Civilného sporového poriadku sa odvolací súd nestotožnil,

keďže s ohľadom na uvedené v odseku 23 vyplýva, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorá spadá pod § 137 písm. d) CSP nevyplýva požiadavka existencie
naliehavého právneho záujme na požadovanom určení, teda ani potreby preukazovania naliehavého
právneho záujmu ako sa mysle žalovaný domnieva. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd včase rozhodovania o napadnutom rozsudku postupoval správne ak rozhodoval o nároku žalobcu aj v
časti požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

25. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 15.5.2013 žalobca podpísal žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500025193, žalovaný dňa 27.5.2013 schválil
žalobcovi revolvingový úver. Bod 5 zmluvy obsahuje údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podľa
ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo výške 1.200,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť-
deň v mesiaci) 36/9. Mesačná splátka (vrátane úrokov) vo výške 68,12 Eur, celková čiastka, ktorú má

dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 2.452,32 Eur, predpokladaná RPMN za
úver 70,00 %, ročná úroková sadzba úveru: 70,00 %, priemerná RPMN za úver 47,29 %. Ďalej boli v
zmluve uvedené údaje o poskytnutej čiastke revolvingu 686,65 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú
musídlžníkzaplatiť(t.j.revolving+úrokyzacelúdobučerpaniarevolvingu)1.634,88Eur,predpokladaná
RPMN po poskytnutí revolvingu 60,27 %, ročná úroková sadzba revolvingu 68,44 Eur. Bod 6 zmluvy
obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere, podľa ktorého poskytnutá čiastka úveru bola vo

výške 1.200,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok /splatnosť- deň v mesiaci) 36/9. Mesačná splátka
(vrátane úrokov) vo výške 68,12 Eur, celková čiastka, ktorú má dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky
za celú dobu čerpania úveru) 2.452,32 Eur, RPMN za úver 67,28 %, ročná úroková sadzba úveru:
70,00 %, priemerná RPMN za úver 48,52 %. Ďalej boli v zmluve uvedené údaje o poskytnutej čiastke
revolvingu 686,65 Eur, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za

celú dobu čerpania revolvingu) 1.634,88 Eur, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu 62,79
%, ročná úroková sadzba revolvingu 68,44 Eur, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,5 %. V
zmysle bodu 13 zmluvy veriteľ s dlžníkom uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane žiadosti/zmluvy. Zmluvné strany prehlasujú, že si
žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali....Súčasťou zmluvy bola v článku 8 aj Dohoda o

poskytnutíslužby,pričomžalovanýsazaviazalposkytnúťdlžníkovinajehožiadosťposplneníuvedených
podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru. Služba
bola dohodnutá za odplatu vo výške 178,60 Eur za poskytnutie služby odkladu splatnosti splátok
úveru a vo výške: 108,24 Eur v prípade ak bude dlžníkovi poskytnutý revolving a bola splatná dňom
uzavretia Dohody o poskytnutí služby. Oznámením zo dňa 27.5.2013 žalovaný oznámil dlžníkovi údaje o

schválení revolvingovom úvere č. 8500025193: schválená výška úveru: 1.200,- Eur, splatnosť úveru: 36
mesiacov, výška mesačnej splátky: 68,12 Eur, dátum splatnosti prvej splátky: 9.7.2013, dátum splatnosti
poslednej splátky úveru: 9.6.2016, periodicita splácania úveru: mesačná, dátum splatnosti splátky v
priebehu periódy splácania: 9., celková výška úveru: 1.200,- Eur, RPMN za úver 67,28 %, priemerná
hodnota RPMN: 48,52 %, schválená výška revolvingu: 794,89 Eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po

vykonaní revolvingu: 794,89 Eur, výška mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu: 68,12 Eur,
PRMN po vykonaní revolvingu: 62,79 %, úverový limit 1.200,- Eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník
zaplatiť: 2.452,32 Eur, odplata za poskytnutie služby 178,60 Eur, ročná úroková sadzba úveru 70,00 %,
celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu: 1.634,88 Eur, ročná úroková sadzba
revolvingu 68,44 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania: 5,5 %, dátum nadobudnutia platnosti a

účinnosti zmluvy o RÚ dňa 27.5.2013. Žalovaný vyplatil žalobcovi sumu 1.021,40 Eur a žalobca zaplatil
žalovanému 2.316,08 Eur.

26. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú

medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Predmetom zmluvného
vzťahu bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou spotrebiteľského úveru v zmysle § 1 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (spotrebiteľským

úverom na účely tohto zákona je i dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi). Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné
posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené,vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou
v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah

posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení citovaného
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto postupom sa okresný súd správne riadil. Pri právnej
úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej
strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej
strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť

individuálneovplyvniťobsahzmluvyvopredpripravenejdodávateľom.Vychádzasaztoho,žespotrebiteľ
dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý
podnikateľ dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

27. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v napadnutom I. výroku založil na konštatovaní o neplatne
dojednanej odplate spočívajúcej vo výške ročného úroku z úveru (za poskytnutý úver) a z uvedeného

dôvodu vyhodnotil zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi stranami sporu ako celok neplatnú
podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, čím žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia od žalovaného.

28. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nebolo možné

dospieť k záveru o neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere ako celku. Predovšetkým namietal, že v
zmysle ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je možné dospieť len k záveru, že dlžník by
bol z úverovej zmluvy povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa zákona. Mal zato, že právna
regulácia vyplývajúca z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má prednosť
pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015, v ktorom zaujal
nasledovné stanovisko: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskehozákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva.“Sohľadomnauvedené
sa na právny vzťah strán tohto sporu nesporne vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie

normy obchodného práva.

29. K výške úrokov a dobrým mravom sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/26/2011 zo dňa 26.4.2012, v ktorom konštatoval: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke
konávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrokbezohľadunato,žedlžník

uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také
konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza
dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky
mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára
zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často z dôvodov svojej inak neriešiteľnej

finančnejsituácie.Nezodpovedápretovšeobecneuznávanýmvzťahommedziľuďmi,abydlžníkvtakejto
situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky“. Totiž aj podľa ustanovenia § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní

obdobných prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Správne v tomto smere
súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax o tejto otázke a i odvolací súd zhodne
s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že judikatúra nespochybnila, že neprimerane vysoké úroky
dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú skutočne všeobecne považované za odporujúce

uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom. Súd prvej inštancie síce svoj záver o
neprimeranosti odplaty (úrokov) s poukazom na výšku priemernú hodnotu ročnej úrokovej sadzby 15,96
% pre podobné typy úveru, s výškou ktorej sa však odvolací súd nestotožnil, keď údajov zverejnených
na stránke www.nbs.sk vyplýva, že v dobe uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bola výška priemernej
úrokovej miery úverov 13,02 %, avšak aj napriek tomu správnemu záveru okresného súdu nemožno nič

vytknúť, keďže ročný úrok z úveru podľa zmluvy o revolvingovom úvere mal dosahovať 70,00 % (čím
viac ako päťnásobne presiahol odplatu obvyklú).30. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ
neurčil hranicu, kde rozpor s dobrými mravmi nastal a kde nie, v dôsledku čoho nesprávne
konštatoval neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere ako celku z dôvodu neprimeranosti odplaty. K

uvedenému odvolací súd opätovne poukazuje opäť na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
vyššie citovanom rozhodnutí, v ktorom rovnako uviedol, že „ak sa podľa ustanovenia § 41 Občianskeho
zákonníka dôvod neplatnosti právneho úkonu vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolnosti, za ktorých k nemu
došlo, nevyplýva, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatného obsahu. Tam, kde sa dôvod neplatnosti

vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je právny úkon neplatný
vcelomrozsahu.Otázkumožnostianemožnostioddeleniaprávnehoúkonutrebaposudzovaťzhľadiska
povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti. Zmluvu, pokiaľ ide o
jej zákonom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok, v danom prípade bolo možné
oddeliť časť zmluvy o pôžičke, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov, od samotnej zmluvy,
avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujednaniu o dohodnutej výške úrokov“. K uvedenému

odvolací súd dodáva, že úrok vo výške 70 % ročne predstavuje neprimerané dojednanie o úrokovej
sadzbe (v danom prípade spotrebiteľského úveru) a má charakter občianskoprávnej úžery. Tento záver
spôsobuje neplatnosť právneho úkonu ako celku pre rozpor s dobrými mravmi. V tomto smere nemožno
záverom súdu prvej inštancie nič vytknúť.

31. Odvolací súd však s poukazom na obsah spisu a požadované určenie neplatnosti vo vzťahu k
revolvingovej zmluve, ktorú uzavreli strany sporu, pristúpil pre zrozumiteľnosť a určitosť k tomu, že (iba)
zmenil označenie zmluvy v napadnutom I. výroku tak, ide zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500025193,
ktorá bola uzavretá dňa 15.5.2013, vo zvyšku I. výrok ako vecne správny postupom podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

32. Je nutné poukázať na to, že žalovaný nenapadol osobitnou odvolacou argumentáciou skutkový
záver okresného súdu, že v danej veci je výške RPMN 94,39 %, hoci v zmluve (o revolvingovom úvere)
sa uvádza výška 67,28 %, čo má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1
písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže výška RPMN je v neprospech spotrebiteľa.

33. Bezdôvodné obohatenie je upravené v ustanovení § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Bezdôvodné obohatenie v zmysle Občianskeho zákonníka v pozitívnom vymedzení je majetkový
prospech získaný 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa

práva mal plniť sám. Subjekt, ktorý sa bezdôvodne obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie
oprávnenému subjektu, t.j. v prospech toho, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo.

34. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku
porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom

definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného
obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma,
ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného
obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad,

keď Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje
(uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 92/2010 z 19. januára 2012).

35. V ďalšom odvolací súd riešil správnosť vyhovujúceho výroku II. preskúmavaného
rozsudkuvčastioplnenie.Vtejtočastisažalobcaodžalovanéhodomáhalzaplateniasumy1.294,68Eur

akorozdielumedzisumouposkytnutéhoúveru1.021,40Eurasumouzaplatenoužalobcom žalovanému
2.316,08 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia s tým, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere
č. 8500025193 zo dňa 15.5.2013 je neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. V prvom
rade odvolací súd konštatuje, že výška bezdôvodného obohatenia nebola medzi stranami sporná a ani
žalovaný v odvolaní uvedené nenamieta.

36. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na plnenie. Súd
prvej inštancie ale vychádzal z toho, že predmetné bezdôvodné obohatenie bolo úmyselné, v dôsledku
čoho na premlčanie uplatnil 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, ktorá pri absolútnej neplatnostiprávnych úkonov začína plynúť uzatvorením právneho úkonu, pričom k premlčaniu nedošlo. Odvolací
súd v uvedenom dopĺňa, že k uzavretiu zmluvy došlo dňa 15.5.2013 a žaloba bola na okresný súd
podaná dňa 24.3.2017. Súd prvej inštancie pritom odôvodnil existenciu úmyselného bezdôvodného

obohatenia na strane žalovaného v podstate tým, že pri svojej podnikateľskej činnosti, ktorou je
poskytnutie úveru, je povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne
záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi, pričom žalovaný ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úveru a teda jeho povinnosťou bolo poznať a
dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Žalovaný má v oblasti poskytovania

úverov viacročné skúsenosti, pričom mu bolo zrejmé, že úroky vo výške 70 % sú úžerníckymi úrokmi. V
odvolaní žalovaný namietal výlučne závery súdu o 10-ročnej objektívnej premlčacej lehote s tým, že jeho
úmysel bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu nebol v konaní žiadnym dôkazom preukázaný, pričom
na jeho preukázanie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného. Bolo nutné preukázať,
že žalovaný skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa na úkor dlžníka bezdôvodne
obohacuje.

37. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zákonodarca ustanovuje v § 107
Občianskeho zákonníka kombinované premlčacie doby. V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohateniasapremlčízadvarokyododňa,keďsaoprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa ods. 2 najneskôr

sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa keď k nemu došlo.

38. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle citovaného ustanovenia, je
teda rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacejdoby,atotaktrojročnejakoajdesaťročnejvprípadeúmyselnéhobezdôvodnéhoobohatenia,
je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

39. Odvolací súd považoval za právny záver prvoinštančného súdu, pokiaľ ide o aplikáciu objektívnej

desaťročnej premlčacej doby, ktorú v odvolaní žalovaný spochybnil. V zmysle ust. § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka začína plynúť objektívna premlčacia doba odo dňa, kedy k bezdôvodnému
obohateniudošlo(uzatvorenímprávnehoúkonudňa15.5.2013).Preposúdenieotázkypremlčaniapráva
žalobcunavydaniebezdôvodnéhoobohateniaboloalerozhodujúceposúdiť,čiidenastranežalovaného
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktorá skutočnosť má potom vplyv na to, či sa právo žalobcu

premlčuje vo všeobecnej trojročnej alebo až desaťročnej objektívnej premlčacej dobe. Prvoinštančný
súd ustálil, že na strane žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, pri ktorom platila
desaťročná objektívna premlčacia doba. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje, nakoľko žalovaný
ako osoba podnikajúca na trhu so spotrebiteľskými úvermi, vystupuje ako dodávateľ ako odborník
profesionálne znalý podnikateľ, ktorý by mal dodávať poskytované služby so zárukou kvality a znalosťou

právnych predpisov. Vzhľadom na to má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje
služby, preto treba požadovať aby sa vo vzťahu k nemu správal poctivo. Povinnosťou žalovaného
poskytujúceho úvery a pôžičky nebankovým spôsobom, teda bolo poznať a dodržiavať právne predpisy
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a pri výkone svojej podnikateľskej činnosti postupovať s náležitou
odbornou starostlivosťou a v súlade s dobrými mravmi. V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy,

platila v právnom poriadku SR už niekoľko rokov právna úprava vyslovene vyžadujúca uvádzať v
zmluvách o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov pod sankciou bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutých úverov (§ 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2008 a
neskôr s účinnosťou od 11.6.2010 ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.), a to aj vo výške, ktorá nie je v
neprospech spotrebiteľa, účelom ktorých náležitostí je predovšetkým umožniť spotrebiteľovi zorientovať

sa v ponukách rôznych finančných inštitúcií a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Zároveň bol
žalovaný povinný dojednať odplatu za poskytnutý úver, ktorá predstavuje dohodnutý úrok 70 %, v
primeranej výške, ktorá nie je v rozpore so zákonom, s dobrými mravmi. V predmetnej uzavretej úverovej
zmluve je tak výška RPMN uvedená, avšak vo výške v neprospech spotrebiteľa ako aj výška úroku
70 % v rozpore s dobrými mravmi. Je preto dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že

uvedením nesprávnej výšky RPMN tak podstatného údaja v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastane
zákonom predpokladaná sankcia, že ako veriteľ nebude môcť od dlžníka (tu žalobcu) žiadať úrok z
úveru ani iné poplatky, a pre prípad, že tak urobí, bol s uvedenou sankciou uzrozumený (čo je nepriamy
úmysel). Zároveň si bol vedomý, že aj v prípade dojednania úroku v rozpore s dobrými mravmi, budedojednanie odplaty v zmluve neplatné, a teda žalovaný nebude môcť žiadať úhradu žiadnych takto
neplatne dojedaných úrokov. Konanie žalovaného pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy tak nebolo
súladné s dobrými mravmi, žalovaný vedome nerešpektoval svoje povinnosti stanovené zákonom

o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka a preto takéto jeho konanie
nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Žalovaný tak jednoznačne
zneužil svoje silnejšie postavenie voči spotrebiteľovi pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv a od žalobcu
prijalplnenia,naktorénemalprávnynárok.Úmyselžalovanéhobezdôvodnesaobohatiťnaúkoržalobcu

pritom bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný, bez možnosti žalobcu
(dobromyseľne uzatvárajúceho danú zmluvu) individuálne ovplyvniť jej obsah, teda tento úmysel bol
daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu sa na strane žalovaného (porovnaj rozsudky
Krajského súdu v Prešove z 12.12.2011, sp. zn. 7Co/84/2011, z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012 a z
17.8.2018 sp. zn. 8Co 139/2017).

40. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia. V danej
veci táto desaťročná premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr ako v roku 2013, z čoho je zrejmé,
že žaloba bola podaná pred uplynutím desaťročnej objektívnej premlčacej doby (podaná na súde dňa
12.9.2017). Žalovaným vznesená námietka premlčania je preto nedôvodná.

41. Okresný súd preto postupoval správne ako žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
vydania bezdôvodného obohatenia sumu 1.294,68 Eur ako rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru
1.021,40 Eur a sumou zaplatenou žalobcom žalovanému 2.316,08 Eur. Odvolací súd napadnutý II.
výrok ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

42. Žalovaný napadol III. vyhovujúci výrok s poukazom na jeho nepreskúmateľnosť, s čím sa odvolací
súd s ohľadom na nižšie uvedené nestotožnil.

43. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

44. Pri výklade ustanovenia označeného v odseku 42 je nevyhnutné v záujme eliminácie jeho možného
zneužitia sledovať najmä jeho účel. Aj keď sa dá predpokladať, že bolo zamýšľané hlavne na podporu
aktivít spotrebiteľských združení, ktorým iné majetkové nároky neprislúchajú, nie je vylúčené, aby bolo
priznané aj spotrebiteľovi, ak porušenie práv alebo povinností stanovených právnymi predpismi je

spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (K. Csach: Štandardné zmluvy, 2009).

45. Aplikujúc § 3 ods. 5 uvedené zákona má žalobca ako spotrebiteľ právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak

funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako
slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie

vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia právaalebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku,

t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné
bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej

výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

46. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil na

súde porušenie svojich práv, keďže súd prvej inštancie jeho žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o
revolvingovom úvere ako aj v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia (suma 1.294,68 Eur) vyhovel.
Splnil tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva
na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby
bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobca preukazoval existenciu a výšku

vzniknutej ujmy. Odvolací súd konštatuje, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne
osobitné podmienky nestanovuje. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že zo strany žalovaného
došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi,
spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda v strate finančných prostriedkov v nespornej výške
1.294,68 Eur. Okresný súd správne uzavrel, že spotrebiteľ úspešne uplatnil právo, čím bol splnený

predpoklad podľa § 3 ods. 5. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy
súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria a to intenzita, časové trvanie závadného konania,
satisfakčná a sankčná funkcia a podobne. Za primerané v prejednávanej veci je potrebné
považovať žalobcom žiadané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur tak, ako to správne určil súd
prvej inštancie. Ide o ani nie polovicu zo sumy 1.294,68 Eur, o ktorú sa chcel bezdôvodne obohatiť

žalovaný napriek neplatnosti úverovej zmluvy. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním
ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musel
v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal.

47. S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na

závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorej ochrany sa žalobca úspešne domohol na
všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Nemožno sa preto stotožniť
s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že došlo k porušeniu
práv ustanovených za účelom ochrany žalobcu ako spotrebiteľa, ani s tým, že záver okresného súdu
o priznaný finančného zadosťučinenia je nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia náležitým spôsobom vysvetlil svoj záver o splnení podmienok pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu charakterizoval na základe
konkrétnych okolností prípadu, že priznaná výška primeraného finančného zadosťučinenia
je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

Bez stanovenia kritérií výšky finančného zadosťučinenia a naplnenia účelu - poskytnúť žalobcovi
ako spotrebiteľovi satisfakciu, odvolaciemu súdu sa nejaví súdom prvej inštancie priznaná výška
primeraného finančného zadosťučinenia ako neprimeraná. S ohľadom na uvedené odvolací súd
napadnutý III. výrok postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

48. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.
ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilúovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

49. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, dostatočne
sa vyporiadal s námietkami uvádzanými žalovaným v odvolaní, preto odvolací súd podľa ustanovenia §
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnuté výroky I., II., III. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil
(vrátane rovnako správneho IV. výroku o nároku na náhradu trov konania, ktorý žalovaný nenapadol

osobitnou odvolacou argumentáciou). Iba z dôvodu formálnej presnosti zmenil v I. výroku označenie
spotrebiteľskej zmluvy, na zmluvu o revolvingovom úvere.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom

rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

51. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).