Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 1, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213879
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119213879.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: U. J.Á., E.. XX.XX.XXXX,
I. A. Č. XXXX/XX, XXX XX Z., právne zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35792752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so
sídlom Kubániho 16, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia 530,18 eur s prísl. a o určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo
dňa 16.01.2020 č.k. 16Csp/188/2019-46, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodného obohatenie vo výške 530,18 eur, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 530,18 eur 27.9.2019 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka - Poplatok za poskytnutie úveru: 195,00 eur, uvedená v bode 5
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX, z 21.12.2015, uzavretej medzi
účastníkmi konania, je neprijateľná.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi
stranami sporu dňa 21.12.2015 posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, na ktorú sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. účinný v čase
uzatvorenia zmluvy. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že príslušný formulár zmluvy podpísal žalobca ako
dlžník dňa 18.12.2015 a žalovaný dňa 21.12.2015 s vyplnením údajov v prvej časti bodu 5 príslušného
formulára. Uvádza sa v ňom, že žiada o poskytnutie úveru vo výške 1.950,- eur informatívnym údajom
o predpokladanej mesačnej platbe vo výške 59,99 eur, s mesačnou splátkou istiny 46,43 eur, splátkou

úroku 13,56 eur, s počtom splátok 42. V zmluve je ročná úroková sadzba 15,03%, priemerná RPMN
vo výške 29,89%, RPMN vo výške 23,48%. V tejto kolónke sa uvádza aj poskytnutá celková čiastka
revolvingu 2.714,58 eur, ako aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 195,- eur. Druhá časť bodu 5formulára zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingu úvere s tými istými údajmi ako v prvej časti
bodu 5, ale s výnimkou uvedenia RPMN vo výške 23,62%.

3. Preskúmaním zmluvy o revolvingovom úvere uzatvorenej medzi stranami sporu zo dňa 21. 12.
2015 súd zistil, že výška RPMN bola iná v návrhu na uzavretie zmluvy (23,48%), t. j. v prvej časti
bodu 5 zmluvy a iná v akceptácií (23,62%), t. j. v druhej časti bodu 5 zmluvy. Rozhodujúci je preto
záver o tom, či vznikla platná dohoda o RPMN. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods.
2 veta prvá Občianskeho zákonníka, súd uzavrel, že v dôsledku tejto zmeny RPMN je potrebné

vyjadrenie žalovaného v zmluve považovať za nový návrh, ktorý by však žalobca musel písomne
akceptovať, k čomu však nepochybne nedošlo. Neplatné dojednanie RPMN spôsobilo absenciu tejto
povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa
je potrebné považovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), pretože uvedený údaj
zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom
posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti poskytnutého úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany

slabšej zmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu stanovil prísne obligatórne náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho
výpočet. Je pritom nepochybné, že v preskúmavanej zmluve je inak uvedený údaj o RPMN v prvej časti
bodu 5 formulára zmluvy, a v druhej časti bodu 5 formulára zmluvy. Súd preto dospel k záveru, že v

predmetnej zmluve chýba korektné uvedenie povinného údaju o RPMN, okrem toho chýba aj uvedenie
všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, a preto sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona). Žalobca mal preto žalovanému
vrátiť len sumu poskytnutého úveru.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca reálne zaplatil
žalovanému sumu 2.285,18 eur, a v skutočnosti žalobcovi bola žalovaným poskytnutá suma 1.755,- eur.
Rozdiel je teda 530,18 eur, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Zároveň súd
zaviazalžalovanéhoajkpovinnostizaplatiťžalobcomžiadanýúrokzomeškaniazosumybezdôvodného
obohatenia od druhého dňa po doručení žaloby (žaloba doručená 25.09.2019), teda od 27.9.2019 vo

výške 5% ročne, čo zodpovedá sadzbe platnej podľa § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.

5. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal naliehavým právnym záujmom na určení neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Vychádzajúc z ustanovení zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa konštatoval,
že v každom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej

zmluvnej podmienky a to bez toho, aby žalobca musel tento naliehavý právny záujem na určení
osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo zo zákonných ustanovení, najmä z
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

6. V tejto súvislosti zdôraznil, že za hlavný predmet plnenia v zmysle Európskej judikatúry sa považujú

podmienky, ktoré upravujú základné plnenia zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Za hlavný
predmet plnenia v zmysle európskej judikatúry sa považujú podmienky, ktoré upravujú základné plnenia
zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú (napr. rozsudok SAIA d AHORROSY MONTE D PIEDAT
D MADRID, EU: S: 2010:309, bod 34). Sporný poplatok vo výške 195 eur, ktorý je poplatkom „za
poskytnutie úveru“, rozhodne nie je základným plnením úverovej zmluvy a teda nepredstavuje jej hlavný

predmet plnenia.

7. Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly nie je samotná cena, ale primeranosť ceny na jednej strane
a tovaru a služieb na druhej strane ako protiplnenie (napr. Rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo
veci Arpád Kásler, Hajnalka Káslerné Raabai proti OTK Jelzalogbank Zrt, bod 54). Podmienky, týkajúce

sa protihodnoty, ktorú dlhuje spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda v zásade nepatria do tejto druhej kategórie podmienok vylučujúcich
súdnu kontrolu s výnimkou otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve
primeraná službe veriteľa (rozsudok C-143/13 zo dňa 26.2.2015 vo veci Bogdan Matei, Iona Ofelia
Matei proti SC Volksbank Romania SA, bod 55, 56). Súd dodal, že celá sporná dohoda sa považuje

komplexne,tedanielenvýškastanovenéhopoplatku,čopotvrdzujezáveroneprijateľnostitejtozmluvnej
podmienky.8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní proti
žalovanému plne úspešný, preto má voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc z dôvodov,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z odôvodnenia

rozsudku nie je zrejmé na základe čoho súd dospel k záveru o tom, že údaj RPMN sa dojednáva.
Rovnako nie je zrejmé na základe čoho súd dospel k záveru, že žalobca pri podaní žiadosti o úver
navrhol údaj RPMN, ak v danom čase objektívne nemohol poznať údaje ako „dátum vyplatenia úveru“
alebo „počet dní medzi vyplatením úveru a splatnosťou splátok“, ktoré sú potrebné pre výpočet RPMN.
Žalovaný tvrdí, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a preto
saúčastnícizmluvynatejtonáležitostidohodnúťaninemôžu.To,žeRPMNsadohodnúťobjektívnenedá

vyplýva z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Aj súdna prax dospela k obdobnému
záveru.AkmábyťúdajoRPMNurčenýtak,žejevypočítanýnazákladeúdajovplatnýchvčaseuzavretia
zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi
tietoúdajepatríajdátumprvéhočerpaniaúveru,ktorýjeznámyvčaseuzavretiazmluvy,nievčase,kedy
sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru. Zákonná úprava určenia RPMN teda nie len svojim textom (v

podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď. údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza
z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale o údaj určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný
neurčil údaj RPMN schváleného úveru postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj
neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu

zhodnú s predpokladanou RPMN uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákon č. 129/2010
Z.z. Na základe uvedeného žalovaný tvrdí, že otázka „dohody o RPMN“ nebola zo strany súdu ani len
posúdená vtom smere, či zákonná úprava takúto pozná a predpokladá. Na základe uvedenej skutočnosti
odvolateľ tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku údajného nedojednania RPMN. Zároveň
popiera aj záver súdu o neuvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Odvolateľ

ďalej namietal, že súd rozhodol nezákonne aj o priznaní úrokov z omeškania od 27.9.2017. V konaní
nebolo preukázané, aby v uvedený deň sa žalovaný dostal do omeškania. Dátum 27.9.2019 je podľa
odôvodnenia rozsudku dátumom zhodným s podaním žaloby. Nie je ale zrejmé, ako sa žalovaný mohol
dostať do omeškania v uvedený deň, ak v podanej žalobe sa žalobcom uplatňuje, že za omeškanie sa
považujedruhýdeňpodoručenížalobyžalovanému.Taksadňa27.9.2019žalovanýobjektívnenemohol

dostať do omeškania so sumou 530,18 eur. Odvolateľ ďalej vytýka, že v rozsudku sa nepreskúmateľne
uvádza, že poplatok za poskytnutie úveru je neprijateľný, lebo nemá reálne protiplnenie. Poplatok za
poskytnutie úveru je pritom všeobecne rozšírenou položkou, rovnako ako poplatok za vedenie, správu
a evidenciu spotrebiteľského úveru. Je preto podľa odvolateľa opodstatnené tvrdiť a prijať záver, že táto
položkavrámcicelkovýchnákladovspojenýchsospotrebiteľskýmúveromnepredstavujetakúkategóriu,

aby musela byť zakázaná. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému
priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100%.

10. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní vzhľadom
na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa
zásad upravených v ustanovení § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej

inštancie.

13. Z obsahu spisu nepochybne vyplynulo, že žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“). Predmetom zmluvy bolo poskytnutieúveru vo výške 1.950,- eur, so splatnosťou úveru v 42 mesačných splátkach vo výške 59,99 eur, s
mesačnou splátkou istiny 46,43 eur, splátkou úroku 13,56 eur. V zmluve je uvedená ročná úroková
sadzba 15,03%, priemerná RPMN vo výške 29,89%, RPMN vo výške 23,48%, a poplatok za poskytnutie

úveru 195,- eur. Tento poplatok spôsobil, že žalobcovi v skutočnosti nebol poskytnutý úver vo výške
1 950 eur, ale bol mu reálne po odpočítaní poplatku poskytnutý úver vo výške 1 755 eur. Druhá časť
bodu 5 formulára zmluvy obsahuje údaje o schválenom revolvingovom úvere s tými istými údajmi ako
v prvej časti bodu 5 s výnimkou uvedenia RPMN, keď v druhej časti bodu 5 je uvedená výška RPMN
23,62%. Súčasťou zmluvy boli aj zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI

CREDIT Slovakia, s.r.o.

14. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu z 21.12.2015 je zmluvou spotrebiteľskou a správne dospel k záveru, že je namieste
aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Správne preto skúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch (ďalej len „ZoSÚ“).

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (21.12.2015), zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (21.12.2015),
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

17. Predpokladom vzniku zmluvy je návrh toho, kto mieni uzavrieť zmluvu. Návrh zmluvy musí byť
prejavom vôle smerujúcej k uzavretiu zmluvy, musí byť adresovaný, určitý.

18. Včasné vyhlásenie osobou, ktorej bol návrh určený, a z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím
návrhu. Ide o jednostranný adresovaný právny úkon adresáta návrhu, ktorým akceptuje návrh (ofertu) v
jeho celom rozsahu (obsahu), a tým prejavuje súhlas s uzavretím zmluvy.

19. Forma tohto včasného vyhlásenia nie je predpísaná, okrem prípadov, keď ju určuje zákon alebo

dohoda účastníkov. Platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy je zmluva uzavretá a nadobúda
účinnosť.

20. Dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné podstatné zmeny, ktoré sú obsiahnuté v prijatí návrhu na
uzavretie zmluvy, sa považujú za nový návrh adresáta pôvodného návrhu a súčasne platí, že takýto

prejav vôle je aj odmietnutím návrhu (oferty). Uvedené bráni tomu, aby zmluva vznikla inak, než na
základe konsenzu zmluvných strán.

21. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že výška RPMN bola iná v návrhu na uzavretie
zmluvy (23,48%) a iná v akceptácií (23,62%). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd v zhode s názorom

súduprvejinštanciekonštatuje,žežalobcovibolpredostretýnovýnávrhnauzavretiezmluvyoposkytnutí
úveru a to bez toho, aby žalobcom došlo k prijatiu tohto nového návrhu.

22. Ak žalovaný mal v úmysle poskytnúť žalobcovi úver na základe podmienok iných ako boli uvedené
v žiadosti žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru, mal uzavrieť zmluvu, obsahom ktorej by boli

jeho nové podmienky. Nemohlo sa to udiať iba formou vyplnenia údajov v druhej časti bodu 5 zmluvy.
Je zrejmé, že žalobca v čase podpisu žiadosti o poskytnutie úveru nemal vedomosť o skutočnej výške
RPMN, konkrétnu výšku RPMN vzťahujúcu sa na daný úver uviedol žalovaný až následne v druhej časti
bodu 5 formulára zmluvy (23,62%).

23. K odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že je možné proces uzatvárania zmluvy rozdeliť na
fázu návrhu a fázu jeho akceptácie, ale stále musí ísť o prijatie návrhu bez jeho podstatných zmien.
Ak nie je návrh akceptovaný v celom rozsahu, ide o nový návrh, ktorý musí byť prijatý druhou stranou.
Ani prípadná zmluvná voľnosť a mechanizmus vzniku zmlúv, ktorý by mal byť dohodnutý v rozpore sozákonom upravujúcim uzatváranie zmlúv, nemôže mať za následok vznik platnej zmluvy. Žalovaný teda
nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj.

24. Preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX v prvej časti
bodu 5 formulára zmluvy sa nachádza údaj týkajúci sa RPMN vo výške 23,48 %, pričom v zmysle údajov
o schválení úveru žalovaným (druhá časť bodu 5 formulárovej zmluvy) RPMN predstavovala výšku
23,62 %. V tejto súvislosti preto neobstojí argument žalovaného, že RPMN nemôže byť predmetom
dohody. Odvolací súd zdôrazňuje, že výška RPMN musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi

najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom
bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach
týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť zmenený
jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Žalovanému nič nebránilo, aby svoj nový návrh (už
obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN) na uzavretie zmluvy predostrel žalobcovi za

účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobcu s takýmto novým návrhom. Správne preto súd prvej
inštancie konštatoval, že nebola prijatá akceptácia žalobcom vo vzťahu k ročnej percentuálnej miere
nákladov.

25. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem

všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

26. Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských
úverochsaúverpovažujevzmysle§11ods.1písm.b/citovanéhozákonazabezúročnýabezpoplatkov.
Užlenabsenciatejtonáležitostispôsobuje,ževeriteľnemôžeúčtovaťžiadneinénárokynežistinuúveru.

Preto skúmanie ostatných náležitostí zmluvy a zistenia prvoinštančným súdom o bezpoplatkovosti a
bezúročnosti úveru sú bez významu k správne zisteným záverom uvedeným v § 11 ods. 1 písm. b/
zákona o spotrebiteľských úveroch.

27. K odvolacej námietke, že súd rozhodol nezákonne o priznaní úrokov z omeškania od 27.09.2019,

odvolací súd uvádza, že splatnosť bezdôvodného obohatenia zákonom stanovená nie je. Treba preto
vychádzať z ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý,
ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa
po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Výzvu na splnenie žalobca nepreukázal, a preto súd prvej
inštancie správne považoval za výzvu doručenie žaloby žalovanému dňa 25. 09. 2019. Žalovaný mal

plniť 26.09.2019 a do omeškania sa dostal dňom 27.09.2019. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že súd
prvej inštancie správne rozhodol o priznaní úrokov z omeškania od 27.09.2019 do zaplatenia.

28. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru vo výške 195,- eur, si odvolací súd osvojuje nemeckú
názorovú líniu podľa ktorej, či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia,

ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za tieto plnenia sa spája záver o ich
neprijateľnosti.

29. Tento poplatok je neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal korešpondovať nejakému
predmetu plnenia. Žalovaný bližšie nešpecifikoval aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, keď zaň má

zaplatiť poplatok 195,- eur, nakoľko za poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov.
Zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby
sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.

30. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou

podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací

súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.31. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či

zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

32. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ako

aj na nemeckú názorovú líniu týkajúcu sa výkladu zmluvných dojednaní v spotrebiteľských zmluvách (s
ktorou sa stotožňuje). Vrchný krajinský súd v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) v
rozhodnutí z 21.06.2006 č. k. 7 U 17/06 konštatoval, že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných
podmienok súd v súlade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je
potrebné vychádzať z najneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach
vôbec prichádza do úvahy“.

33. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

34. V odvolacom konaní nebol žalovaný úspešný. Naopak plne úspešný bol žalobca, ktorému vznikol

nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods.
1 CSP). Žalobca si trovy odvolacieho konania neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli.

35. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu.

Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,
keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).