Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314010328
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8314010328.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 31.03.2021, v trestnej
veci proti obžalovanému L.. O. M. pre zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, 2 písm. b)
Tr. zákona a iné, o odvolaniach okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné sp. zn. 1T/82/2014 zo dňa 26.06.2019 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým sa
obžalovaný uznáva za vinného a vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného L.. O. M., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom Z. XXXX/XX, C.,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

- dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na 3. poschodí prevádzkovej budovy na X. XX. novembra v C.,
predstierajúc, že je profesionálny fotograf, presvedčil a naviedol pri fotení S. G., nar. XX.XX.XXXX, aby
sa postupne pri fotení vyzliekla a fotila obnažená a takto s jej súhlasom jej obnažené telo fotografoval, a
na rovnakom mieste dňa 26.01.2012 pri fotení V. G., nar. XX.XX.XXXX, tejto navrhol, aby sa vyzliekla,
aby sa fotila bez podprsenky, s čím V. G. súhlasila a takto fotil jej obnažené telo, pričom tak urobil napriek

vedomosti o ich veku a zameral sa predovšetkým na zobrazenie oblasti pŕs fotografovaných dievčat,

t e d a

- vydal úmyselne osoby mladšie ako 18 rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že ich zvádzal k
nemravnému životu,

č í m s p á c h a l

pokračovací prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.

Z a t o m u u k l a d á :Podľa § 211 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3
(troch) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a podľa § 50
ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu v trvaní 1 (jedného) roka.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný L.. O. M. uznaný za vinného z prečinu ohrozovania mravnej
výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm.
f), j) Trestného zákona, pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona a to na tom
skutkovom základe, že

- dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na 3. poschodí prevádzkovej budovy na ulici č. XX novembra v C.,
predstierajúc, že je profesionálny fotograf, presvedčil a naviedol pri fotení S. G., nar. XX.XX.XXXX, aby
sa postupne pri fotení vyzliekla a fotila obnažená a takto s jej súhlasom, jej obnažené telo fotografoval,
dňa 25.10.2011 pri fotení W. T., nar. XX.XX.XXXX, v tých istých priestoroch pri fotení, presvedčil ju a
naviedol, aby sa vyzliekla tak, že spodnú časť tela mala síce oblečenú, no vrchnú časť zakrývala len

podprsenka,ktorújejnavrholdaťdoleafotiťsabeznej,narovnakommiestedňa26.01.2012fotografoval
pri fotení V. G., nar. XX.XX.XXXX, navrhol jej, aby sa vyzliekla, aby sa fotila bez podprsenky, s čím V.
G. súhlasila a takto fotil jej obnažené telo, pričom tak urobil napriek vedomosti o ich veku a zameral sa
predovšetkým na zobrazenie oblasti pŕs fotografovaných dievčat.

Za to mu podľa § 211 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol
podmienečne odložený a podľa
§ 50 ods. 1 Trestného zákona určená skúšobná doba na 1 rok.

Súčasne podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku bol obžalovaný L.. O. M. oslobodený spod obžaloby
prokurátora pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že:
- najmenej v období od 14.03.2008 do 28.01.2012 vo svojom byte na ulici Z. č. XXXX/XX v C., vo
fotoateliéri na 3.poschodí prevádzkovej budovy na ulici XX. novembra v C. a na iných miestach, kde sa
zdržiaval na jemu patriacich externom HD Transcend Store Jet 3,5", externom HDD External 3,5"/2,5"

DTK, PC zn. HP ELITE Pavilon VG250AAR/ABU, externom HD Verbatim mod. 47527 1,5 TB a PC zn.
Siemens č. YBBD 110151 prechovával množstvo rôznych fotografií, minimálne však vtedy 16-ročnej S.
G., nar. XX.XX.XXXX, vtedy 14-ročnej W. T., nar. XX.XX.XXXX, vtedy 17-ročnej V. G., nar. XX.XX.XXXX
z C. s obsahom detskej pornografie, ktoré boli identifikované znaleckým dokazovaním a sú umiestnené
v prílohe k znaleckému posudku č. 9/2012 L.. O. C. na:

- na DVD č. pol_16_disk_1h E:\2010 MODELING-zálohovať\2010_11_18 S. G., a to súbory s označením
"_MG_0574 až _MG_784"
- na DVD č. pol_16_disk_1i E:\2010 -MODELING-zálohovať\ 2010_11_18 S.\upravené S. G. a to súbory
s označením „_MG_0643 a,_MG_0645 a až _MG_0647 a7, _MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped až
_MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped21, _MG_0656 a až _MG_0784 a"

E:\2010MODELING-zálohovať\2010_11_18S. G.\upravené S. G.\výber z upravených súbory s
označením „_MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped 4 až _MG_0647 a_8 a_9 a_tonemapped20,_MG_0648
a,_MG_0663 a1,_MG_0663 a3,_MG_0663 a10,_MG_0663 a11, _MG_0763 a3, _MG_0768
a2,_MG_0768 a5, _MG_0768 a8,_MG_0768 a14,_MG_0772 a2,_MG_0772 a3,_MG_0772
a7,_MG_0772 a20, _MG_0772 a21, _MG_0772 a22,“

- na DVD č. pol_16_disk_1k
E:\ROZNE\B. - toto dostala\výber z U. G\Nový priečinok súbory s označením "IMG_4217-a1 až
IMG_4313-a4"
E:\ROZNE\B. - toto dostala\výber z U. G súbory s označením "IMG_4183-c1 orez až IMG_4410-a2"
E:\ROZNE\B. - toto dostala\výber z U. G\Nový priečinok (2) súbory s označením IMG_4188-a2 až

IMG_4379-a3"E:\WWW\U. súbory s označením "001 až 018"
E:\ROZNE\B. - toto dostala\výber ateliér\Nový priečinok (2) súbory s označením "IMG_4167-a1 až
IMG_4171-a11"

E:\ROZNE\B. - toto dostala\výber ateliér súbory s označením "IMG_4150-a4 až
a ďalšie, ktoré sú obsahom už spomenutého znaleckého posudku, resp. jeho príloh, ktorý bol v obžalobe
právne kvalifikovaný ako prečin prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona,
pretože skutok nie je trestným činom.

Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podali
odvolanie obžalovaný a prokurátor, ktorí ho následne aj písomne odôvodnili.

Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil sám, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne. Prostredníctvom
obhajkyne uviedol, že podľa jeho názoru na podklade výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom
prvého stupňa nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, aby sa bol dopustil konania, ktoré sa

mu dáva obžalobou za vinu, a ako ho súd prvého stupňa uznal vo výroku napadnutého rozsudku za
vinného. Navyše, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa skutok stal tak, ako je to uvedené vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Namieta, že súd už vo výroku rozhodnutia uvádza tvrdenia,
ktoré neboli nijako preukázané a rovnako ani samotné odôvodnene rozsudku nie je v tomto smere
presné. Poukázal na to, že súd na strane 10 rozsudku uvádza: „Výrok o vine a právnej kvalifikácii

skutku pod bodom 1/ rozsudku, súd odôvodňuje tým, že na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že
obžalovaný ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k fotografovaniu ich
obnažených tiel spôsobom nezodpovedajúcom ich veku, čo mohlo ohroziť ich mravný vývoj, obžalovaný
teda podľa názoru súdu vydal osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že
ich zvádzal k nemravnému životu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - ľsťou a na viacerých

osobách. Obžalovaný podľa názoru súdu týmto konaním naplnil znaky prečinu ohrozovania mravnej
výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm.
f), j) Trestného zákona, pokračovacím spôsobom podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona.“. Ďalej súd
na str. 11 rozsudku uvádza, že využil záujem dievčat o fotenie a predstierajúc, že je profesionálny
fotograf v nebytových priestoroch - vo „fotoateliéri“ presvedčil dievčatá uvedené v skutkovej vete výroku

o vine tohto rozsudku, k foteniu tak, že sa postupne odhaľovali až obnažili svoje telá - pričom zo
spôsobu komunikácie obžalovaného (typu: „tykaj mi, aby bola uvoľnenejšia atmosféra pri fotení“), zo
spôsobu, akým im lichotil a ubezpečoval ich, že sa nemusia ničoho báť, a zo spôsobu vyobrazení
obnažených častí tiel dievčat je zrejmé, že fotografie realizoval síce s ich súhlasom, ale s výsledkom,
ktorý bol spôsobilý ohroziť ich mravnosť a spôsobiť istú mieru ľahkovážnosti fotografovaných dievčat pri

hodnotení (vlastnej) nahoty ako takej. Podľa obžalovaného na základe takto vykonaného dokazovania
na hlavnom pojednávaní nemožno s určitosťou tvrdiť a osvojiť si záver tak, ako to uviedol súd, že
ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k fotografovaniu ich obnažených
tiel, nakoľko dokazovanie výsluchom poškodených dňa 11.02.2015 a dňa 12.02.2015 nebolo vykonané
zákonným spôsobom, nakoľko podľa jeho názoru bolo poškodeným položené množstvo kapcióznych

a sugestívnych otázok zo strany prokurátora ako napr.: 1. „Povedali ste, že obžalovaný Vás rečičkami
oblbol. Chcete mi povedať, že v podstate z jeho strany ako profesionálneho fotografa bol jeho cieľ
už na začiatku takéto fotky vyhotoviť?“ (čl. 371 súdneho spisu). 2. „Bolo Vám fotenie nepríjemné
alebo obžalovaný Vás nútil k pokračovaniu fotenia alebo k niečomu, čo bolo nad rámec Vášho
presvedčenia?“ (čl. 372 súdneho spisu). 3. „Popíšte správanie obžalovaného počas celého fotenia,

mám na mysli, či bol drzý, povýšenecký, arogantný alebo priveľmi lichotivý?“ (čl. 395 súdneho spisu).
4. „Zo strany obžalovaného vnímali ste jeho správanie ako nejakú formu nátlaku alebo nepriameho
nútenia, aby ste sa podvolili jeho vôli?“ (čl. 395 súdneho spisu). Obžalovaný je toho názoru, že práve
na základe prokurátorom kladených otázok súd dospel k nesprávnemu záveru o tom, že ľsťou s
využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k fotografovaniu ich obnažených tiel. Ďalej

je toho názoru, že skutok, ktorý sa mu dáva za vinu v žiadnom prípade nemôže napĺňať skutkovú
podstatu trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona. V tomto smere poukázal na výrazy spustnutie a nemravný život, definované podľa
M.. M. T. A..: „Ako spustnutie možno charakterizovať pokles mravných síl trvalejšieho charakteru, ktorý
spôsobuje, že osoba mladšia ako 18 rokov prejavuje sklony konať v rozpore s morálnymi zásadami

spoločnosti najmä tým, že ohrozuje alebo porušuje vzťahy chránené trestnými predpismi. Pod pojmom
záhaľčivý život treba rozumieť spôsob života s parazitnými rysmi, keď osoba nepracuje alebo pracuje
len občas a zdroj obživy sa takáto osoba usiluje úplne alebo prevažne hľadať v činnosti, ktorá je
z hľadiska spoločnosti nežiadúca - páchanie trestnej činnosti alebo dopúšťanie sa inej spoločenskynežiadúcej činnosti (žobranie, hazardné hry a podobne). Nemravný život je v porovnaní s pojmom
záhaľčivý život širším pojmom a zahrňuje aj rôzne vonkajšie prejavy a návyky, ktoré sú v rozpore so
záujmami chránenými trestnými predpismi (alkoholizmus, nealkoholová toxikománia, trestná činnosť

rôzneho druhu a pod.).“. Podľa neho už zo samotného jazykového výkladu vyplýva, že v prípade
spustnutia sa jedná o pokles mravných síl poškodených trvalejšieho charakteru, nie o jednorazové
vyfotenie obnažených tiel so súhlasom poškodených. Čo sa týka jazykového výkladu výrazu nemravný
život, je presvedčený, že ide o spôsob života, ktorý zahrňuje vonkajšie prejavy a návyky, z čoho vyplýva,
že taktiež sa nejedná o jednorazové vyfotenie obnažených tiel so súhlasom poškodených. Berúc do

úvahy vyššie uvedené obžalovaný v celom rozsahu odmieta, že by mal svojím konaním naplniť skutkovú
podstatu trestného činu, ktorý mu je kladený za vinu. Z vyššie uvedených dôvodov je toho názoru, že
nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže, a preto
nemohol ani naplniť znaky žalovanej skutkovej podstaty trestného činu.

Ďalej má obžalovaný zato, že došlo k porušeniu obžalovacej zásady, v zmysle ktorej súd môže

rozhodovať len o skutku, ktorý je predmetom obžaloby. Je toho názoru že skutok, o ktorom Okresný
súd Humenné rozhodol svojím rozsudkom č. k. 1T/82/2014-691 zo dňa 26.06. 2019, nebol totožný s
tým, ktorý bol uvedený v obžalobe zo dňa 27.05.2014. Podľa neho sa okresný súd výrazným spôsobom
odchýlil od popisu skutku uvedeného v obžalobe, čím porušil túto zásadu. Obžalovaný odvolaním
napádaný rozsudok považuje taktiež za nezákonný, nakoľko v rozsudku absentuje forma zavinenia.

PoukázalpritomnajudikatúrupublikovanúpodR26/1981,podľaktorej„Trestnýčinohrozovaniamravnej
výchovy mládeže podľa § 217 písm. a) Trestného zákona (teraz § 211 ods. 1 TZ) môže byť spáchaný
úmyselne aj z nedbanlivosti. Formu zavinenia preto treba vždy zisťovať, a to tak vo vzťahu k znaku „vydá
osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu spustnutia“, ako aj vo vzťahu k znaku „umožní im
viesť záhaľčivý alebo nemravný život“. Vo výroku rozsudku, prípadne iného rozhodnutia vo veci samej

potom treba vždy uviesť príslušnú formu zavinenia.“. Vzhľadom k vyššie uvedenému je podľa neho
zrejmé, že rozsudok Okresného súdu Humenné dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol
zvolenýurčitýspôsobvýkladuustanoveniaprávnehopredpisu.Takétorozhodnutiesúdumožnovzmysle
judikatúry Ústavného súdu SR považovať za „arbitrárne“ (svojvoľné) a „ústavne neakceptovateľné“.
V súvislosti s aplikáciou neurčitých právnych pojmov sa v rozhodovacej činnosti súdov stáva, že v

odôvodnení rozhodnutia súd iba odcituje ustanovenia právneho predpisu a následne konštatuje, že „z
uvedených ustanovení vyplýva“, že záver je taký a taký, prípadne že „na základe uvedených ustanovení
bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia“. Tieto druhy rozhodnutí považuje judikatúra
Ústavného súdu SR za „zjavne neodôvodnené“ resp. „nepreskúmateľné“. Právna teória uvádza, že
je „nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti sudcovského rozhodnutia..., aby súd vysvetlil každú

jednotlivú úvahu jasným spôsobom, zrozumiteľným prinajmenšom pre právneho odborníka.“ Uvedené
v napadnutom rozsudku však absentuje. Súd v rozsudku len 2 vetami: (str. 10) uviedol, že „výrok o vine
a právnej kvalifikácii skutku pod bodom 1/ rozsudku, súd odôvodňuje tým, že na hlavnom pojednávaní
bolo preukázané, že obžalovaný ľsťou s využitím lichôtok presviedčal a navádzal neplnoleté dievčatá k
fotografovaniu ich obnažených tiel spôsobom nezodpovedajúcim ich veku, čo mohlo ohroziť ich mravný

vývoj, obžalovaný teda podľa názoru súdu vydal osoby mladšie ako osemnásť rokov nebezpečenstvu
spustnutia tým, že ich zvádzal k nemravnému životu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
ľsťou a na viacerých osobách.“ a (str. 11): že „obžalovaný využil záujem dievčat o fotenie a predstierajúc,
že je profesionálny fotograf v nebytových priestoroch - vo „fotoateliéri“ presvedčil dievčatá uvedené v
skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku, k foteniu tak, že sa postupne odhaľovali až obnažili svoje

telá - pričom zo spôsobu komunikácie obžalovaného (typu: „tykaj mi, aby bola uvoľnenejšia atmosféra
pri fotení“), zo spôsobu, akým im lichotil a ubezpečoval ich, že sa nemusia ničoho báť, a zo spôsobu
vyobrazení obnažených častí tiel dievčat je zrejmé, že fotografie realizoval síce s ich súhlasom, ale s
výsledkom, ktorý bol spôsobilý ohroziť ich mravnosť a spôsobiť istú mieru ľahkovážnosti fotografovaných
dievčat pri hodnotení (vlastnej) nahoty ako takej.“. Namieta, že žiadne iné úvahy, ktorými súd došiel k

záveru o jeho vine, súd v predmetnom rozsudku nevyjadril. Poukázal tiež na názor Ústavného súdu
SR, podľa ktorého „Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba
rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6
ods. 1 dohovoru.“ (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05). Podľa názoru obžalovaného rozhodujúcou skutočnosťou

tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné.
Aj zo zásady iura novit curia možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať
so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad, čo sa však v tomto
prípade podľa neho nestalo a pozornosti súdu to uniklo. Možno rozoznávať napríklad situácie, kedy súdmusí určiť relevantnú právnu normu aplikovateľnú na konkrétny prípad a musí ju vo svojom rozhodnutí
zohľadniť a kedy súd po určení tejto právnej normy musí zohľadniť všetky časti právnej normy (napr.
všetky časti hypotézy právnej normy). Okresný súd Humenné podľa odvolateľa takto v predmetnej veci

evidentne neučinil. Nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou
na konkrétny prípad (t.j. v tomto prípade ust. § 157 ods. 1 Trestného zákona) Ústavný súd SR
nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia, ale aj „arbitrárnosťou“ (svojvoľnosťou)
súdneho rozhodnutia. Okresný súd jednostranne vyhodnotil skutkový stav a absolútne nevzal do úvahy
všetky dôkazy, čím rozhodol celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok

základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie. Na základe vyššie uvedeného preto navrhol,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný odvolanie zdôvodnil aj svojím vlastným písomným podaním. Dodal v ňom, že bol odsúdený
pre trestný čin, pre ktorý nebol obvinený ani obžalovaný a tak sa voči nemu nemohol brániť. K zmene

právnej kvalifikácie došlo bez jeho vedomia. Nesúhlasí s tým, aby fotografovanie obnaženosti všetkých
vekových skupín so súhlasom bolo v rozpore so zásadami morálky, pričom zároveň tvrdí, že takéto
morálne pravidlá v písomnej podobe neexistujú. V rozsudku namieta aj nepresnosti, pretože S. G. je
na fotografiách obnažená od pása nahor, a teda nie je pravdou, aby sa pri fotení vyzliekla a fotila
obnažená. Ďalej obžalovaný rozsiahlym spôsobom zo svojho uhla pohľadu rozoberá svoje dojmy z

priebehu trestného konania, z pôsobenia médií v tejto veci a vysvetľuje dôvod svojho presvedčenia, že
právnici si zákony vysvetľujú podľa toho, ako im to v danej chvíli vyhovuje. Poukázal tiež na to, že slovo
„spustnutie“ podľa slovníka na internete znamená mravne upadnúť, morálne sa skaziť. Pochopil to tak,
že podľa okresného súdu ak sa osoby mladšie ako 18 rokov pred fotografom obnažia, pretože ich ako
fotograf k tomu presvedčil a naviedol, tak tým sa stávajú spustnuté, čiže mravne upadnuté a morálne

skazené. Z toho tiež obžalovanému vyplýva, že má svoje už dospelé deti mravne upadnuté a morálne
skazené, pretože ich presvedčil a naviedol pred dovŕšením 18. rokov na to, aby išli v Chorvátsku s ním
na nudistickú pláž, kde ich fotografoval a filmoval. On sa však s takýmto pohľadom nestotožňuje. Je
presvedčený, že ak by 16-ročné poškodené presvedčil a naviedol na to, aby sa vyzliekli a mali s ním
sex - dobrovoľný pohlavný styk, tak by nič neporušil, lebo veková kategória detí od 15 do 18 rokov

môže mať beztrestný pohlavný styk, a teda by nespôsobil ani mravné upadnutie, ani morálne skazenie,
lebo pohlavný styk im umožňuje zákon. Preto nerozumie, ako môže dôjsť k mravnému upadnutiu a
morálnemu skazeniu osôb, ktoré sa len obnažia a nechajú si vyhotoviť fotografie. Ktokoľvek môže mať
intímne fotografie zo svojho detstva, čo ale neznamená, že len dieťa sa musí samé fotiť. Takéto intímne
fotografie nie sú určené pre verejnosť, takže podľa obžalovaného nie je dôvod, aby ich posudzovali

orgány činné v trestnom konaní alebo súd. Napadnutý rozsudok preto podľa neho nie je odôvodnený
zrozumiteľným spôsobom. Obžalovaný ďalej svoje konanie porovnáva so sexuálnou výchovou na
školách a so správaním sa homosexuálov, lesbičiek, transsexuálov a bisexuálov tým spôsobom, že
pokiaľ toto nie je zvádzanie k nemravnému životu, tak nemôže byť zvádzaním k nemravnému životu ani
fotenie obnaženosti so súhlasom fotenej osoby.

V odôvodnení svojho odvolania obžalovaný vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku v tom, že ak „zákon
o výrobe detskej pornografie“ umožňuje mať osobám mladším ako 18 rokov súkromné dokumentačné,
či umelecké fotografie s obnaženosťou, tak potom takéto fotografie mohli vzniknúť len za predpokladu,
že sa tieto osoby obnažili. Preto podľa neho nie je dôvod vyhodnocovať skutok navádzania na fotenie

obnaženosti ako ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, pretože tieto osoby majú už dávno poznatky
zo sexuálnej výchovy a samé rozhodujú, či im ich povaha bráni alebo nebráni vyskúšať si fotografovanie
obnaženosti nafotiť. Je presvedčený, že ak si nejaká neplnoletá osoba dá jedenkrát nafotiť intímne fotky
s obnaženosťou, tak nemožno z toho vyvodiť záver, že takéto správanie vedie k záhaľčivému alebo
nemravnému spôsobu života a vytváraniu podmienok pre vznik nežiadúcich návykov a sklonov, a že

fotograf je osobou, ktorá zvádza fotenú neplnoletú osobu k záhaľčivému alebo nemravnému spôsobu
života, pretože nikde nie je predpísané, kto môže dať návrh na fotenie obnaženosti ako prvý. Zároveň
poukazuje na to, že fotografie a videá s obnaženosťou osôb mladších ako 18 rokov sú verejne dostupné
aj na internete. Tvrdí, že pokiaľ neexistuje písomná interpretácia spomínaných morálnych pravidiel, tak
potom je nutné vychádzať zo zásady, že čo nie je zakázané, je dovolené. Namieta aj to, že nedostal

príležitosť k opätovnému zdravotnému vyšetreniu, ktoré 2-krát požadoval, aby preukázal, že žiadnou
sexuálnou deviáciou netrpí. Závery znaleckého posudku O.. Y. považuje za nesprávny, pretože on
nespĺňa znaky hebefílie. Osoby k foteniu totiž nevyhľadával on, ale osoby si vyhľadávali jeho. Namieta
tiež jej odborné znalosti a PPG vyšetrenie považuje za irelevantné. Obžalovaný nesúhlasí ani s použitímslovného spojenia „predstierajúc, že je profesionálny fotograf“. Poškodené si ho vyhľadali preto, lebo
videli fotky, ktoré fotil ich priateľkám, z čoho sa nedá robiť záver, že predstieral, že je profesionálny
fotograf. Namieta aj to, aby vedel o veku fotených osôb. Nemal dôvod skúmať vek fotených osôb, lebo

žiadnu detskú pornografiu nefotil. Je pravdou, že približne vedel odhadnúť vek fotených osôb, čo však
nemožno označovať, že mal vedomosť o ich veku. Vedomosť o veku podľa jeho názoru znamená, že
poznal ich presný vek, čo nie je pravda. Popiera tiež, aby V. G. ponúkal pri fotení alkoholom. Až po fotení
vonku v snehu v reštaurácii objednal pre V. G. jedlo a k tomu čaj s rumom, ale nechal ju tam samotnú a
tak nevie, či objednaný nápoj vypila. Z uvedených dôvodov navrhol rozhodnutie o vine zrušiť.

Prokurátor vo svojom odvolaní podanom proti výroku o vine a treste v neprospech obžalovaného
uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nezákonné, pretože súd sa neriadil výsledkami doposiaľ
vykonaného dokazovania a ani základnými zásadami na ukladanie trestov, v dôsledku čoho považuje
za nesporné, že účel trestu sa minie žiadaným účinkom. Poukazuje pritom na to, že samotným účelom
trestného konania je, aby v trestnom konaní boli trestné činy náležite zistené a ich páchatelia podľa

zákona spravodlivo potrestaní, za súčasného rešpektovania základných práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb. V zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. má totiž trest zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest
zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred

páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho
k tomu, aby viedol riadny života a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Najprv
považoval za žiadúce poukázať na doterajší priebeh súdneho konania po tom, čo na obž. L.. O. M.
bola dňa 27. mája 2014 podaná Okresnému súdu Humenné obžaloba Okresnej prokuratúry Humenné
sp. zn. 2 Pv 45/12-7702 pre skutky, ktoré boli v obžalobe právne kvalifikované ako zločin výroby

detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečin prechovávania
detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona, na tam uvedenom skutkovom základe. Okresný
súd o obžalobe prokurátora rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo dňa 12. februára 2015 tak, že
obžalovaného podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby pre skutky, ktoré boli
v obžalobe právne kvalifikované ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2

písm. b) Trestného zákona a prečin prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona,
pretože skutky nie sú trestným činom. V prípade oslobodzujúceho rozsudku súd do výroku prebral
skutky uvádzané v obžalobe bez ich akejkoľvek úpravy. O odvolaní prokurátora rozhodol Krajský
súd v Prešove uznesením sp. zn. 1To/6/2016 zo dňa 25.10.2016 tak, že rozsudok zrušil v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju opätovne v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol. Poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia sa nestotožnil s
právnym názorom okresného súdu, pre ktorý okresný súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil.
Krajský súd pritom zdôraznil, že „Každé zobrazovanie detí za účelom sexuálneho uspokojovania je
detskou pornografiou“. Okresný súd na hlavnom pojednávaní dňa 8. júna 2017 vyhlásil v poradí svoj
druhý rozsudok, ktorým uznal obžalovaného za vinného pre skutky uvedené v obžalobe, pričom skutok

pod bodom 1/ okresný súd upravil podľa výsledkov vykonaného dokazovania tak, že: „dňa 18.11.2010
vo fotoateliéri na 2. poschodí prevádzkovej budovy na ulici č. XX. novembra v C. s cieľom vyvolať
vlastné sexuálne uspokojenie, predstierajúc, že je profesionálny fotograf, presvedčil k foteniu a následne
fotografoval obnažené telo S. G., nar. XX.XX.XXXX, dňa 25.10.2011 fotografoval obnažené telo W.
T., nar. XX.XX.XXXX, na rovnakom mieste dňa 26.01.2012 fotografoval obnažené telo V. G., nar.

XX.XX.XXXX, napriek vedomosti o ich veku, pričom sa zameral predovšetkým na zobrazenie oblasti
prsníka a iných obnažených častí tela fotografovaných dievčat“. Súd upravil aj skutok pod bodom
2/ tak, že vzhľadom na Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku, súd v skutkovej
vete výroku o vine neuviedol súbory, v ktorých boli uložené fotografie U. G., ktorá síce vyzerá ako
osoba mladšia než osemnásť rokov, no preukázateľne mala v čase fotenia už dovŕšenú plnoletosť.

Skutok pod bodom 1/ okresný súd právne kvalifikoval ako zločin výroby detskej pornografie podľa §
368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. f), j) Trestného zákona,
a skutok pod bodom 2/ ako prečin prechovávania detskej pornografie podľa § 370 Trestného zákona.
Okresný súd rozsudkom vyhláseným dňa 8. júna 2017 uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody
na dva roky, jeho výkon podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu na dva roky. Okresný súd pri

ukladaní trestu mimoriadne znížil trest aplikujúc ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zákona, zároveň
uložil obžalovanému ochranné sexuologické liečenie ambulantnou formou. Proti rozsudku okresného
súdu zo dňa 8. júna 2017 podal odvolanie obžalovaný a prokurátor vo výroku o treste v neprospech
obžalovaného. Súd poukázal na závery zasadnutia trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vapríli 2018, na ktorom bolo prijaté rozhodnutie č. k. Tpj 15/2018-2 (23To/83/2014) a boli zverejnené
právne vety prijatej judikatúry (rozhodnutie R 28/2018 publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR 3/2018), plynúce z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2014, sp. zn.

23To/83/2014. Vyššie citované rozhodnutie R 28/2018 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR 3/2018 v čase po vyhlásení v poradí druhého rozsudku okresného súdu a zároveň ešte pred
v poradí druhým uznesením odvolacieho súdu teda špecifikovalo „inú osobu“ uvedenú v závere vyššie
citovanej definície detskej pornografie ako osobu „odlišnú od páchateľa“. O odvolaniach obžalovaného
a prokurátora proti rozsudku okresného súdu zo dňa 8. júna 2017 rozhodol Krajský súd v Prešove

uznesením sp. zn. 1To/46/2017 zo dňa 18. decembra 2018 tak, že opäť zrušil rozsudok okresného
súdu a vec vrátil, aby ju okresný súd v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Odvolací súd v
súlade s medzičasom zverejnenou judikatúrou zdôraznil, že zobrazenia musia smerovať k vyvolaniu
sexuálneho uspokojenia inej osoby, teda osoby odlišnej od páchateľa. V odôvodnení v poradí druhého
uznesenia odvolacieho súdu teda detskou pornografiou nie je „každé zobrazovanie detí za účelom
sexuálneho uspokojovania“, ale iba také, ktoré musí smerovať k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia

inej osoby, teda osoby odlišnej od páchateľa. Proti rozsudku okresného súdu zo dňa 8. júna 2017
podal prokurátor odvolanie len proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. Okresný súd uznal
obžalovaného za vinného pre skutok 1/ obžaloby výrokom, podľa ktorého obžalovaný konal s cieľom
vyvolať „vlastné sexuálne uspokojenie“. V dôsledku aplikácie zásady zákazu reformatio in peius, nie je
možné v ďalšom konaní uznať obžalovaného za vinného, že vyhotovovanie fotografií a ich neskoršie

prechovávanie, smerovalo k sexuálnemu uspokojeniu inej osoby (teda nie obžalovaného). V dôsledku
vyššie uvedeného konštatovania, neprichádzala do úvahy právna kvalifikácia skutku 1/ obžaloby, ktorej
sa domáhal prokurátor - zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. S týmto názorom a postupom prokuratúra kategoricky nesúhlasí, pretože aj keď odvolanie
prokurátora bolo podané proti výroku o uloženou treste, právna kvalifikácia dotknutého skutku aj po jeho

úprave súdom ostala nezmenená, preto prokuratúra k jeho právnemu posúdeniu ani reálne nemohla
mať výhrady, keďže súd dotknutý skutok aj po jeho úprave právne kvalifikoval presne podľa obžaloby,
teda ako zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. To sú
dôvody, pre ktoré prokuratúra zastáva presvedčenie, že v danom prípade ani v teoretickej rovine nejde
o aplikáciu zásady „reformatio in peius“, resp. jej zákazu. Ak súd zamýšľal právne účinným spôsobom

upraviť skutkovú časť konania obžalovaného, mal podľa názoru prokuratúry náležite tomu dotknutý
skutok i právne kvalifikovať. Prokuratúra teda nevidí zmysel podávania odvolania vo výroku o vine
páchateľa v jeho neprospech za situácie, keď súd uznal vinu aj po úprave skutku presne v zmysle
obžaloby s tam uvedenou právnou kvalifikáciou. Preto sa s úvahou súdu o prípadnom porušení zákazu
zásady „reformatio in peius“ nestotožňuje.

Prokurátor vo svojom odvolaní po uvedenej retrospekcii ďalej poukázal na ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona,
podľa ktorého „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin
spáchaný, pričom ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré
zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“.

Poukazujúc na vyššie uvedenú zásadu, súd teda trestnosť činu posudzoval podľa zákona účinného v
čase, keď bol čin spáchaný. V ďalšom považuje za potrebné konštatovať, že podľa Tr. zákona účinného
od 1. augusta 2013 do 30. júna 2018 bola detská pornografia v ustanovení § 132 ods. 4 definovaná
takto: „Detskou pornografiou sa na účely tohto zákona rozumie zobrazenie skutočnej alebo predstieranej
súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo

osobou vyzerajúcou ako dieťa alebo zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej
akodieťasmerujúcekvyvolaniusexuálnehouspokojeniainejosoby.“.Súčinnosťouod1.júla2018došlo
k zmene definície detskej pornografie v ustanovení § 132 ods. 4 Tr. zákona tak, že conditio sine qua
non (nevyhnutná podmienka) už nie je skutočnosť, že zobrazenie skutočnej alebo predstieranej súlože,
iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného sexuálneho styku s dieťaťom alebo osobou

vyzerajúcou ako dieťa alebo zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej ako
dieťa musí smerovať k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby (teda osoby odlišnej od páchateľa).
Citovaná definícia detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Tr. zákona, ktorá je výkladovým pojmom
pre trestné činy podľa § 368 až 370 Tr. zákona nezodpovedá nielen medzinárodným a európskym
kritériám, ale ani samotnému princípu trestnoprávneho postihu detskej pornografie. Prokurátor tvrdí, že

za páchateľa zločinu výroby detskej pornografie je nevyhnutné považovať aj výrobcu detskej pornografie
„v súkromí“ a pre vlastné účely, t. j. bez podmienky jej ďalšieho šírenia (poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2015 sp. zn. 2Tdo 8/2015). Pod inou osobou
je tak podľa prokurátora potrebné rozumieť aj samotného výrobcu detskej pornografie, ktorý si juponecháva vo svojej dispozícii. Skutky, ktoré sa kladú obžalovanému za vinu boli spáchané v dňoch
18.11.2010, 25.10.2011, 26.01.2012 (skutok 1/) a v období od 14.03.2008 do 28.01.2012 (skutok 2/).
S úvahami súdu sa ani v tomto bode prokurátor nestotožňuje, pretože zotrváva v presvedčení, že

obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti tak, ako mu za vinu kladie obžaloba, o čom v konečnom
dôsledku rozhodli v podstate oba stupne súdov, aj keď ich právne názory hodnotí ako rozporné a
nejednotné. Napokon nesúhlasí ani s poukazom súdu na závery plynúce z uznesenia Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 23To/83/2014 z 25. augusta 2014. Súčasne poukazuje na závery plynúce z rozsudku
Okresného súdu Prešov z 13. marca 2014, sp. zn. 41T 51/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 8To 19/2014 zo dňa 19. augusta 2014, z ktorých vyplýva, že senát krajského súdu
rozhodoval o konaní, ktoré bolo právne kvalifikované okrem iného aj ako pokračovací zločin výroby
detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona. V predmetnom konaní sa
obžalovanému kládlo za vinu rovnako spáchanie aj vyššie uvedeného zločinu, pričom bolo preukázané,
že obžalovaný si zabezpečoval zvukovoobrazový, resp. obrazový materiál, kvalifikovaný ako detská
pornografia a bez ohľadu na osobu, ktorá mala byť obsahom tejto detskej pornografie uspokojená

a právne argumentácie, na ktoré sa súd v predmetnom konaní odvoláva. Išlo pritom o konanie na
totožnomskutkovomzáklade,vporovnateľnomčasovomobdobíazostranyprvostupňovéhoOkresného
súdu Prešov, ako aj odvolacieho Krajského súdu v Prešove došlo k nekompromisnému uznaniu viny
aj za zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona a uloženiu
nepodmienečného trestu obžalovanému. Predmetná trestná vec bola pritom i predmetom dovolacieho

konania vedenom na Najvyššom súde SR pod. sp. zn. 2Tdo 8/2015, ktorý dovolanie obvineného
uznesením sp. zn. 2Tdo 8/2015 zo dňa 24.02.2015 podľa § 382 písm. c) Tr. poriadku odmietol. Za danej
situácie, poukazujúc najmä na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, podľa
prokurátora vyznieva postup súdu ako neštandardný, nepreskúmateľný a zjavne v rozpore so zákonom.
Podotkol, že podľa čl. 2 písm. c) smernice 2011/92/EÚ sa pojmom „detská pornografia označuje: i) každý

materiál, ktorý vizuálne zobrazuje dieťa zapojené do skutočného, alebo simulovaného jednoznačne
sexuálneho konania; ii) každé zobrazenie pohlavných orgánov dieťaťa primárne určené na sexuálne
účely; iii) každý materiál, ktorý vizuálne zobrazuje akúkoľvek osobu vyzerajúcu ako dieťa zapojenú do
skutočného,alebosimulovanéhojednoznačnesexuálnehokonania,alebokaždézobrazeniepohlavných
orgánov akejkoľvek osoby vyzerajúcej ako dieťa primárne určené na sexuálne účely, alebo iv) realistické

snímky dieťaťa zapojeného do jednoznačne sexuálneho konania alebo realistické snímky pohlavných
orgánov dieťaťa primárne určené na sexuálne účely“. Z uvedeného vyvodzuje, že pre označenie
materiálu ako detskej pornografie sa v medzinárodnom meradle nevyžaduje sexuálne uspokojovanie
inejosoby,naopakponímasatak,akobolodetsképornografickédielodefinovanévpôvodnomTrestnom
zákone.

Ďalej prokurátor vo svojom odvolaní uviedol, že aj vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý neprejavil
ani len formálnu ľútosť nad svojím konaním, svoje konanie dokonca ospravedlňuje a prezentuje
ako istú formu umenia, jeho postoj k veci nielen počas prípravného konania, ale aj v konaní pred
súdom má za to, že prebiehajúce konanie nemalo na obžalovaného žiaden výchovný vplyv a rovnako

žiaden výchovný vplyv, resp. účel nebude mať na neho ani prípadný výkon uloženého trestu v
prípade právoplatnosti rozsudku. Z týchto skutočností, najmä s poukazom na osobu obžalovaného
a jeho doterajší život, postoj k samotnému trestnému konaniu a spôsob jeho obhajoby má za to,
že nielen výrok rozsudku v jeho oslobodzujúcej časti, ale aj výrok o uloženom treste je nezákonný,
ako aj nespôsobilý splniť svoj účel, či už v oblasti individuálnej prevencie, ale aj v oblasti generálnej

prevencie. Obžalovaný vzhľadom na kriminálnu minulosť je recidivistom, ktorý sa bez zábran opakovane
dopustil trestnej činnosti v podstate rovnakého charakteru pri vykonávaní povolania fotografa. Konanie,
ktoré sa mu kladie za vinu bagatelizuje a prezentuje dokonca ako istý druh umenia. To, že nebolo
preukázané, aby sa počas prebiehajúceho trestného konania obžalovaný dopustil ďalšej trestnej
činnosti, nemožno hodnotiť ako naplnenie výchovného účelu trestného konania, pretože v samotnom

postoji obžalovaného vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti nedošlo prakticky k žiadnej zmene.
Vo veci bol vypracovaný znalecký posudok č.12/2013 z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie a
sexuológie O.. Y.-S. a O.. O., zo záverov ktorého vyplýva, že u obžalovaného je plne zachovaná úroveň
ovládacích a rozpoznávacích schopností, tento chápe zmysel trestného konania v plnom rozsahu a
spoločenskú nebezpečnosť svojho protiprávneho konania vedel v čase spáchania skutkov rozoznať. Z

psychiatrického hľadiska boli jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti znížené v dôsledku sexuálnej
deviácie - hebefílie, teda erotického záujmu o dievčatá v mladšom až strednom veku tzv. teenagerky.
Spúšťačom fotografovania u obžalovaného bola jeho sexuálna deviácia, pričom poukazuje i na fakt,
že znalkyňa vyhodnotila počas výsluchu na hlavnom pojednávaní fotografiu vyhotovenú obžalovanýmako čisto „mileneckú“. Absolútne sa preto nestotožňuje s úvahou súdu, v dôsledku ktorej neuložil
obžalovanému ochranné liečenie. V prvom rade poukazovanie na to, že návrh na uloženie ochranného
liečenia nebol podaný v obžalobe stráca svoje opodstatnenie, pretože súd v minulom rozsudku

výhrady voči tomuto postupu nemal a ochranné liečenie obžalovanému uložil. Ako súd konštatoval v
predchádzajúcom rozsudku, iba kombináciu trestu a ochranného liečenia považoval za najvhodnejšiu
na dosiahnutie ochrany spoločnosti pred obžalovaným a pre vytvorenie podmienok pre jeho nápravu a
sebaovládanie, aby mohol viesť riadny život. Bez toho, aby došlo oproti predchádzajúcemu rozsudku
k akejkoľvek zmene či už v dokazovaní, alebo v právnom posúdení súd pre neho nepochopiteľne a

právne neprípustným spôsobom zmenil svoje rozhodnutie a ochranné liečenie obžalovanému neuložil.
Napokon podľa názoru prokuratúry nemožno prehliadať i závery znaleckého dokazovania, v zmysle
ktorých je potrebné obžalovanému vzhľadom na jeho osobu ochranné liečenie uložiť, pričom tieto
závery nemôže bez akéhokoľvek posúdenia osoby obžalovaného zmeniť subjektívne konštatovanie
súdu, že u obžalovaného vzhľadom na spôsob ním vedeného života nebola preukázaná potreba
ukladaniatakéhotoliečenia.To,žesaobžalovanýpreukázateľneneprejavilprípadnýmpáchanímtrestnej

činnosti podobného charakteru nevylučuje závery znaleckého dokazovania. Napokon, zákon presne
špecifikuje podmienky a postupy prípadného ukončenia ochranného liečenia, ktoré rovnako vychádzajú
z odborného posúdenia a záveru, nie z nepodloženého subjektívneho dojmu súdu. Vzhľadom k
uvedeným skutočnostiam, prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, najmä
na požiadavku individuálnej a generálnej prevencie, ako aj na represívnu stránku trestu, je podľa

jeho názoru potrebné uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v strede zákonom
upravenej trestnej sadzby s tým, že obžalovaného je potrebné zaradiť na výkon trestu do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Iný postup, s prihliadnutím na osobu obžalovaného a
okolnosti prípadu, nemôžu viesť k dosiahnutiu účelu trestu. Už aj s ohľadom na osoby poškodených,
ktoré došli do priameho osobného kontaktu s obžalovaným, ktorý ich vtedajší intelekt a úroveň

rozumovej vyspelosti hrubo zneužil na dosiahnutie svojho cieľa a dlhodobo vnímajú priebeh trestného
konania a nejednotnosť právneho názoru jednotlivých stupňov súdov, nemožno krajne neprípustné
konanie obžalovaného bagatelizovať, či nebodaj ospravedlňovať. Na tomto mieste považuje za žiadúce
podotknúť, že zákonodarca počas obdobia trvania predmetného trestného konania podstatne sprísnil
právnu úpravu podmienok a trestného postihu za konanie, ktoré sa kladie za vinu obžalovanému, z

čoho je zrejmé, že správanie podobné obžalovanému je v demokratickej spoločnosti krajne neprípustné,
neakceptovateľné a neospravedlniteľné. V tomto kontexte stojí za povšimnutie postoj a správanie sa
obžalovaného počas celého konania, ktorý sa za svoje konanie bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu
nikdy ani jednej poškodenej neospravedlnil, svoje konanie nikdy ani len formálne neoľutoval a naproti
tomu svoje konanie označuje ako umenie. Záverom konštatuje, že prebiehajúce konanie nemalo na

obžalovaného žiadny výchovný vplyv, tento si následky svojho konania s určitosťou neuvedomil a v
podstate bez priamo represívneho pôsobenia na jeho osobu vo forme výkonu nepodmienečného trestu
odňatia slobody, za súčasného výkonu ochranného liečenia nemožno očakávať, že v postoji a správaní
obžalovaného dôjde k akejkoľvek zmene a otázka recidívy je podľa neho len otázkou krátkeho času.
Na tomto závere nič nemení ani časový aspekt prebiehajúceho konania. Navrhol preto, aby Krajský

súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil na opätovné prejedanie a rozhodnutie, prípadne v časti smerujúcej vo výroku o uloženom
treste sám rozhodol tak, že rozsudkom podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku zmení napadnutý rozsudok v
neprospech obžalovaného a uloží mu nepodmienečný trest odňatia slobody v strede upravenej trestnej
sadzby, pre výkon ktorého ho zaradí do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia a súčasne mu uloží ochranné liečenie, ktoré sa vykoná ambulantnou formou. Pokiaľ ide o
obranu obžalovaného, túto považuje za účelovú v snahe zbaviť sa zodpovednosti za svoje protiprávne
konanie, preto ním podané odvolanie navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Na základe podaných odvolaní krajský súd ako súd odvolací v súlade s ust.

§ 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil,
že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

V prvom rade je potrebné vytknúť, že vo vzťahu k čiastkovému útoku obžalovaného z 25.10.2011 voči

poškodenej W. T., ktorý je súčasťou pokračovacieho prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže,
došlo k porušeniu obžalovacej zásady. Podľa nej súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený
v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1, § 2 ods. 15 Tr. poriadku). Obžaloba sa však môže podať len
pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie (§ 234 ods. 2, veta prvá Tr. poriadku). Podľa § 10 ods. 15Tr. poriadku skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne
ustanovené inak.

V predmetnej veci sa trestné stíhanie „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku začalo uznesením z
27.01.2012. Obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku bolo L.. O. M. vznesené uznesením z 27.12.2012
vpodstatenatomskutkovomzáklade,žedňa18.11.2010fotilobnaženú16-ročnúS.G.adňa26.01.2012
17-ročnú V. G. a tiež že najmenej od 14.03.2008 do 28.01.2012 prechovával súbory s obsahom detskej
pornografie. Pre čiastkový útok, ktorým obžalovaný dňa 25.10.2011 fotil poškodenú W. T., obvinenie

vznesené nebolo, ale ani následne nebolo obvinenie rozšírené.

Podľa § 206 ods. 5 Tr. poriadku ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo
skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje záver, že obvinený spáchal pred oznámením uznesenia
o vznesení obvinenia ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, na ktorý sa uznesenie o
vznesení obvinenia nevzťahovalo, rozšíri uznesením policajt obvinenie aj pre tento ďalší čiastkový

útok pokračovacieho trestného činu. Ak pre tento čiastkový útok nebolo začaté trestné stíhanie, nie
je potrebné postupovať podľa § 199 ods. 1. O uznesení o rozšírení obvinenia policajt bez meškania
upovedomí oznamovateľa a poškodeného.

Aj keď policajt v priebehu vyšetrovania zistil, že obžalovaný spáchal aj čiastkový útok voči poškodenej

W. T., tak v súlade s citovaným ustanovením nepostupoval a obvinenie nerozšíril. Ide pritom o takú
podstatnú chybu, ktorá bráni podaniu obžaloby pre tento čiastkový útok, ale aj jeho prejednaniu v konaní
pred súdom.

Za nedôvodnú je však už potrebné považovať námietku obžalovaného, že skutok, o ktorom rozhodol

prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, nebol totožným so skutkom uvedeným v obžalobe.

Rozlišovať je totiž potrebné medzi pojmami „skutok“ a „popis skutku“. Skutok je to, čo sa vo vonkajšom
svete objektívne stalo. Naproti tomu popis skutku je slovnou formou, ktorej prostredníctvom sa skutok
odráža vo vyjadrovacích prejavoch ľudskej komunikácie. Pre rozhodnutia orgánov činných v trestnom

konaní a súdov je významný samotný skutok a nie jeho popis, pretože trestné stíhanie sa vedie ohľadom
skutku a nie ohľadom popisu skutku.

Ako už bolo uvedené, v súlade s obžalovacou zásadou môže súd rozhodovať len o skutku, ktorý je
uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1, § 2 ods. 15 Tr. poriadku) a obžaloba sa môže podať len pre

skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie (§ 234 ods. 2, veta prvá Tr. poriadku). Vzniesť obvinenie je možné
za podmienok uvedených v § 206 ods. 1, 3 Tr. poriadku len uznesením o vznesení obvinenia, ktorého
výrok musí obsahovať najmä popis skutku, z ktorého je osoba obvinená tak, aby nemohol byť zamenený
s iným skutkom. Predovšetkým je teda potrebné uviesť tie znaky, ktoré dostatočne konkretizujú skutok
(označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, uvedenie miesta, času, prípadne iných okolností, za

ktorých k nemu došlo). Vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia však nemusia byť v popise skutku
uvedenévšetkyskutočnosti,pretoževčasevzneseniaobvinenianiesúeštevšetkyokolnostiskutkového
deja známe a preukázané.

Z tohto pohľadu konanie obžalovaného popísané vo výroku, ktorým bol v napadnutom rozsudku uznaný

za vinného, spočívajúce v tom, že „dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na 3. poschodí prevádzkovej budovy
na ulici č. XX novembra v C., predstierajúc, že je profesionálny fotograf, presvedčil a naviedol pri fotení
S. G., nar. XX.XX.XXXX, aby sa postupne pri fotení vyzliekla a fotila obnažená a takto s jej súhlasom,
jej obnažené telo fotografoval, na rovnakom mieste dňa 26.01.2012 fotografoval pri fotení V. G., nar.
XX.XX.XXXX, navrhol jej, aby sa vyzliekla, aby sa fotila bez podprsenky, s čím V. G. súhlasila a takto

fotil jej obnažené telo, pričom tak urobil napriek vedomosti o ich veku a zameral sa predovšetkým na
zobrazenie oblasti pŕs fotografovaných dievčat“, evidentne nepredstavuje iný skutok, než ten, ktorý bol
uvedený a popísaný v uznesení o vznesení obvinenia, a s výnimkou konania voči poškodenej W. T. ani
ako skutok, ktorý bol uvedený v obžalobe. V obžalobe sa totiž obžalovanému, okrem iného, kladie tiež
za vinu, že „dňa 18.11.2010 vo fotoateliéri na 3. poschodí prevádzkovej budovy na X. XX. novembra

v C., napriek vedomosti o ich veku, s cieľom vyvolať vlastné sexuálne uspokojenie, ako aj sexuálne
uspokojenie inej osoby, presvedčil k fotografovaniu a následne fotografoval obnažené a nahé telá vtedy
16-ročnej S. G., nar. XX.XX.XXXX, vtedy 14-ročnej W. T., nar. XX.X.XXXX a dňa 26.01.2012 vtedy 17-ročnej V. G., nar. XX.XX.XXXX z C., pričom sa zameral predovšetkým na zobrazenie oblasti prsníka a
pohlavných orgánov“.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že z obžalovacej zásady rozvedenej v ustanovení § 278 ods.
1, 3 Tr. poriadku vyplýva, že viazanosť súdu obžalobou sa týka iba toho, o akom skutku súd rozhoduje.
Popisom skutku v zmysle slovného vyjadrenia ani právnou kvalifikáciou skutku v obžalobe súd nie je
viazaný, keď povinnosť súdu rozhodovať o žalovanom skutku neznamená povinnosť prevziať z obžaloby
úplný popis skutku, ako sa obžalovaný mylne domnieva. Požiadavka ustanovenia § 278 ods. 1 Tr.

poriadku, že súd môže rozhodnúť len o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu totiž neznamená, že
musí ísť o úplnú zhodu obžalobného návrhu s výrokom rozsudku, pretože niektoré skutočnosti uvedené
v obžalobnom návrhu môžu odpadnúť a naproti tomu niektoré môžu pribudnúť, pričom skutok, ktorý
je predmetom trestného stíhania, prejednáva súd v celej šírke. Možno preto prihliadať aj k zmenám
skutkového stavu, ku ktorým došlo pri prejednávaní veci pred súdom. Pretože podstatu skutku možno
vidieť predovšetkým v konaní a v následku, ktorý nim bol spôsobený, bude totožnosť skutku zachovaná,

ak bude zachovaná aspoň totožnosť konania alebo totožnosť následku. Pritom nemusia byť konanie
alebo následok popísané so všetkými skutkovými okolnosťami zhodne, postačí zhoda čiastočná.

Je možné preto zhrnúť, že totožnosť skutku je zachovaná nielen pri úplnej zhode konania a následku,
ale tiež vtedy, ak je táto zhoda vo významných skutočnostiach aspoň čiastočná a v prípadoch, keď

zhoda existuje iba v konaní pri rozdielnom následku alebo v následku pri rozdielnom predchádzajúcom
konaní páchateľa. Pri porovnaní skutku, ako bol obsiahnutý v uznesení o vznesení obvinenia a ako bol
vyjadrený v obžalobe, a za ktorý bol potom obžalovaný v napadnutom rozsudku uznaný za vinného,
preto z pohľadu týchto úvah a pravidiel nie je žiadnych pochybností o tom, že totožnosť skutku zostala
zachovaná.

Nie je teda možné súhlasiť s odvolacou námietkou obžalovaného, že bol uznaný za vinného z trestného
činu, z ktorého nebol obvinený a ani obžalovaný, a že k zmene právnej kvalifikácie došlo bez jeho
vedomia. Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný uznaný za vinného z miernejšieho trestného činu
[prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona], než

pre aký bola podaná obžaloba [zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr.
zákona]. Do úvahy preto neprichádzala ani aplikácia ust. § 284 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého možno
uznať obžalovaného za vinného z trestného činu podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, ako skutok
posudzovala obžaloba, iba vtedy, ak obžalovaného súd na túto možnosť upozornil skôr, ako vyhlásil
dokazovanie za skončené.

Za správne považuje odvolací súd aj úvahy prvostupňového súdu o aplikácii zásady zákazu
reformationis in peius. V konaní na súde prvého stupňa po zrušení rozsudku (ale aj v následnom konaní
predodvolacímsúdom)mátátozásadasvojzákladvustanovení§327ods.2Tr.poriadku,podľaktorého
ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného,

nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Za zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného je potrebné považovať akúkoľvek zmenu a v
ktoromkoľvekvýroku,pokiaľzhoršujepostavenieobžalovanéhoapriamosahodotýka,bezohľadunato,
o ktorej otázke z tých, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, bolo v danom prípade už rozhodované.

Zmena k horšiemu môže nastať v skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere
trestu, vo výroku o ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody. Takto široko koncipovaný
zákaz zmeny k horšiemu platí aj pre odvolacie konanie. Zákaz reformationis in peius sa vzťahuje na celé
konanie, ktoré nasleduje po zrušení pôvodného rozsudku na základe odvolania podaného v prospech
obžalovaného, uplatní sa aj v prípade, keď prokurátor podá v tejto fáze konania odvolanie v neprospech

obžalovaného. Zhoršenie jeho postavenia je zakázané nielen v samotnom opravnom konaní, ale aj v
konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie.

Správne preto prvostupňový súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že vo výroku o vine rozsudku
okresného súdu z 08.06.2017, proti ktorému podal odvolanie len obžalovaný, sa obžalovanému v bode

1/ kládlo za vinu, že konal s cieľom vyvolať „vlastné sexuálne uspokojenie“. Podľa právnej úpravy detskej
pornografie (účinnej v čase spáchania činu, ktorá je pre obžalovaného jednoznačne priaznivejšia)
znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov podľa § 368 až§ 370 Tr. zákona bolo smerovanie konania páchateľa k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby,
teda osoby odlišnej od páchateľa (viď R 28/2018).

Keďže rozsudok prvostupňového súdu z 08.06.2017 bol odvolacím súdom uznesením sp. zn.
1To/46/2017 z 18.12.2018 zrušený len na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného,
tak v ďalšom konaní už nemohlo dôjsť v skutkových zisteniach k doplneniu znaku subjektívnej
stránky trestného činu spočívajúceho v smerovaní konania obžalovaného k vyvolaniu „sexuálneho
uspokojenia osoby odlišnej od obžalovaného“. Takéto doplnenie skutkových zistení by totiž znamenalo

nepochybne zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného. Bez doplnenia uvedeného smerovania
konania obžalovaného, ako znaku subjektívnej stránky trestného činu, totiž skutkové zistenia nie je
možné kvalifikovať ako niektorý z trestných činov podľa § 368 až § 370 Tr. zákona v znení účinnom
v čase spáchania činu. Na uplatnenie zásady zákazu reformationis in peius nemá vplyv ani následná
zmena právnej úpravy, či výkladu právnej normy.

V nadväznosti na to je však potrebné tiež uviesť, že prokurátor počas celého konania ani neprodukoval
dôkazy preukazujúce, aby fotografie obnažených častí tiel detí vyrobených a prechovávaných
obžalovaným boli určené na vyvolanie sexuálneho uspokojenia osoby odlišnej od obžalovaného.

Odvolacie námietky prokurátora sú preto v tomto smere nepochybne nedôvodné.

Súčasne je však potrebné zdôrazniť, že uvedená zásada zákazu reformationis in peius neznamená, že
prvostupňový súd po zrušení rozsudku len na podklade odvolania obžalovaného by nemohol vo výroku
o vine svojho nového rozsudku doplniť popis rozhodujúcich skutkových okolností tak, aby v ňom boli
obsiahnuté tiež skutočnosti vyjadrujúce zákonom požadované znaky skutkovej podstaty toho trestného

činu, za ktorý sa obžalovaný uznáva vinným, pokiaľ sa oproti skoršiemu rozsudku doplnenie popisu
skutku neprejaví sprísnením jeho právnej kvalifikácie, zväčšením rozsahu a závažnosťou následkov a
pod. Práve takýmto spôsobom, teda v súlade so zásadou zákazu reformationis in peius, prvostupňový
súd v napadnutom rozsudku popis skutku doplnil a upresnil tak, aby čo najpresnejšie vystihoval znaky
plynúce z právnej vety výroku o vine.

Bezpredmetné sú odvolacie námietky prokurátora, podľa ktorých je potrebné dať prednosť výkladu
pojmu detská pornografia obsiahnutého v skorších rozhodnutia súdov (konkrétne Okresného súdu
Prešov sp. zn. 41T/51/2013 z 13.03.2014, v spojení s rozsudkami Krajského súdu v Prešove sp. zn.
8To/19/2014 z 19.08.2014 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/8/2015 z 24.02.2015), pred výkladom

tohto pojmu v rozhodnutí, ktoré za účelom zjednotenia výkladu Trestnoprávne kolégium Najvyššieho
súdu SR zverejnilo pod č. R 28/2018 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
Prvostupňový súd správne aplikoval výklad pojmu detská pornografia tak, ako jeho význam ustálilo
trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu a v napadnutom rozsudku toto rozhodnutie R 28/2018 aj celé
odcitoval.

Súhlasiť však nie je možné ani s odvolacími námietkami obžalovaného, podľa ktorých skutok, ktorý sa
mu napadnutým rozsudkom kladie za vinu, nebol v konaní pred súdom preukázaný. Uvedené tvrdenie
obžalovaného totiž nezodpovedá výsledkom dokazovania a je s nimi v diametrálnom rozpore. Aj keď
obžalovaný má právo na spravodlivý proces, tak to neznamená, že má právo na také hodnotenie

vykonaných dôkazov a také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci boli podľa názoru krajského súdu v konaní pred
súdom prvého stupňa vykonané dôkazy tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie. Vykonané dôkazy okresný súd

vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel v podstate k
správnym skutkovým záverom.

Napriek obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov,
ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú záver, že sa

obžalovaný konania zakladajúceho jeho trestnú zodpovednosť dopustil.

V tejto súvislosti je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že to, na akých dôkazoch súd založil svoje
rozhodnutie a či ich považoval za postačujúce z hľadiska dokázania viny obžalovaného, je vecou jehoúvahy, pričom táto je vedená zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenou v § 2 ods. 12 Tr.
zákona. Je teda výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná, a tieto následne vyhodnotí podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i

v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral sám, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo
strán. Nie je porušením práva obžalovaného na spravodlivý proces, keď súd dôkazy nehodnotí podľa
predstáv obžalovaného.

V súlade s uvedeným prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol, na základe

ktorých dôkazov má obhajobu obžalovaného za vyvrátenú a ktoré dôkazy ho usvedčujú, keď k
hodnoteniu svedeckých výpovedí S. G., W. T. a V. G. nepristupoval mechanicky, ale ich výpovede
hodnotil kriticky aj z pohľadu ďalších vykonaných dôkazov. Takýmito dôkazmi sú najmä fotografie
zhotovené obžalovaným, na ktorých sú zobrazené obnažené časti tiel maloletých poškodených. Ďalej
sú takýmito dôkazmi aj znalecké posudky znalkýň O.. W. Y. - S. a O.. I. O., ale aj znalecký posudok z
odboru elektrotechnika L.. O. C.. Obsah uvedených dôkazov popísal prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku, preto na toto odôvodnenie odvolací súd poukazuje.

Práve uvedeným komplexným hodnotením dôkazov prvostupňovým súdom sa jeho hodnotenie líši
od tendenčného subjektívneho hodnotenia dôkazov zo strany obhajoby, ktorá bez uvedenia nejakého
podstatného dôvodu považuje výpovede poškodených a znalecký posudok O.. W. Y. - S. za dôkazy

nepravdivé a nezákonné.

Pokiaľ obhajoba označuje svedecké výpovede poškodených za nezákonné s odôvodnením, že im boli
kladenékapciózneasugestívneotázky,jepotrebnéuviesť,žeobžalovanýpočashlavnéhopojednávania
prípustnosť položených otázok nenamietal a že aj sám kládol svedkyniam otázky podobného druhu.

Predovšetkým je však potrebné zdôrazniť, že skutkové zistenia napadnutého rozsudku sú založené na
tých častiach svedeckých výpovedí, v ktorých svedkyne súvisle spontánne uvádzali všetko, čo samé o
veci vedia, a neboli tak ovplyvnené spôsobom kladenia otázok zo strany vypočúvajúcich. Preto uvedená
námietka obžalovaného nemá opodstatnenie.

Napokon ani odvolací súd nezistil žiaden motív, ktorý by poškodené mohol viesť k tomu, aby
obžalovaného krivo obvinili zo stíhanej trestnej činnosti. Naopak, vierohodnosť ich výpovedí posilňuje
spôsob spáchania činu obžalovaným (modus operandi), ktorý poškodené nezávisle na sebe popisujú
v podstatných bodoch rovnako.

Na základe uvedeného má odvolací súd bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný
predstierajúc, že je profesionálny fotograf, pri fotení naviedol maloleté dievčatá, aby sa pred ním zobliekli
a nechali fotiť obnažené, teda že sa stal skutok tak, ako bolo ustálené v napadnutom rozsudku (s
výnimkou čiastkového útoku voči W. T.) a že tento skutok ako trestne zodpovedný subjekt spáchal
obžalovaný.

Len pre procesnú chybu rozpísanú vyššie však odvolací súd musel výrok o vine, ktorým bol obžalovaný
uznanýzavinného,akoajnanehonadväzujúcivýrokotrestezrušiťazoskutkovejvetyvypustiťčiastkový
útok pokračovacieho trestného činu týkajúci sa poškodenej W. T., pre ktorý obžalovanému obvinenie
vznesené ani rozšírené nebolo.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku obžalovaný svojím konaním po objektívnej i subjektívnej stránke
naplnil všetky pojmové znaky pokračovacieho prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa
§ 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Vydal totiž úmyselne osoby mladšie ako 18 rokov nebezpečenstvu
spustnutia tým, že ich zvádzal k nemravnému životu, pričom obžalovaný vedel, že svojím konaním môže

osoby mladšie ako 18 rokov vydať nebezpečenstvu spustnutia tým, že ich zvádza k nemravnému životu,
a pre prípad, že takýto následok spôsobí, bol s tým uzrozumený. Trestný čin spáchal teda vo forme
nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b) Tr. zákona.

Vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že objektom

trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže je mravná výchova osôb mladších ako osemnásť
rokov. Vo forme uvedenej v § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona spočíva objektívna stránka v konaní
páchateľa, ktorý vydá, čo aj z nedbanlivosti, osobu mladšiu ako osemnásť rokov nebezpečenstvu
spustnutia tým, že ju zvádza k záhaľčivému alebo nemravnému životu. Hmotným predmetom útokumôže byť len osoba mladšia ako osemnásť rokov, ak u nej vzhľadom na dosiahnutý stupeň duševného
vývoja môže vzniknúť nebezpečenstvo, že jej budúci život bude nepriaznivo ovplyvnený konaním
páchateľa.

Ďalej je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 211 Tr. zákona poskytuje ochranu osobám mladším ako
osemnásť rokov i proti ich vôli, a že pre naplnenie znaku nebezpečenstva spustnutia nie je podstatné
subjektívne vnímanie konania páchateľa poškodeným. Znamená to, že k trestnému postihu páchateľa
dôjde vždy, ak čin páchateľa svojou povahou a intenzitou objektívne môže vyvolať u maloletého

nebezpečenstvo spustnutia, bez ohľadu na postoj mladistvého k tomuto činu. Je teda bezpredmetná
obrana obžalovaného, že s obnažením sa a s fotením obnažených častí tiel maloleté dievčatá súhlasili.
Takýto súhlas mu maloleté vo veku 14 a 16 rokov dať ani nemohli a to aj vzhľadom na nedostatok
spôsobilosti na právne úkony.

Znakvydanianebezpečenstvuspustnutiajevovšeobecnostinaplnený,aksiosobamladšiaako18rokov

v dôsledku konania páchateľa osvojuje škodlivé návyky, povahové rysy, alebo sklony a záujmy, ktoré
môžu, ale nemusia viesť, k jej morálnemu úpadku a k neschopnosti usmerňovať spôsob svojho života
v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami občianskej spoločnosti. Už z pojmu „nebezpečenstvo
spustnutia“ je zrejmé, že spustnutie nemusí nastať, ale stačí, ak tento stav hrozí. Je preto nedôvodná
obrana obžalovaného, podľa ktorej ak by spáchal predmetný trestný čin, tak by poškodené museli byť

spustnuté.

Nemravným životom sa rozumie život vedený v rozpore so zásadami morálky, mimo rámec slušnosti,
usporiadaného života, riadnych rodinných a sexuálnych vzťahov a podobne. Aj keď obžalovaný tvrdí
niečo iné, tak obnažovanie sa pred cudzím chlapom a nechanie fotiť si obnažené prsníky či pohlavné

orgány nie je správaním zodpovedajúcim zásadám morálky, slušnosti a riadnych sexuálnych a rodinných
vzťahov.

Zvádzanie k nemravnému životu má širší obsah ako navádzanie, pretože sem spadá nielen priame
vyzývanie, či už slovom alebo skutkom, ale aj také konanie páchateľa pred osobou mladšou ako 18

rokov, ktoré u nej môže, a to aj pri pasívnom správaní, vyvolať také záujmy a návyky, ktoré spravidla
k nemravnému životu vedú. Môže ísť aj o jednorazové konanie alebo krátkodobé pôsobenie, ktoré
však svojou intenzitou a ovplyvnením zvádzanej osoby má rovnaký účinok ako pôsobenie opakované
alebo trvajúce po dlhšiu dobu, teda ktoré má pre ňu do budúcna natoľko nepriaznivý vplyv, že je
spôsobilé ovplyvniť jej morálku a vyvolať u nej spoločensky nežiadúce prístupy k všeobecne uznávaným

spoločenským pravidlám, posunúť mimo obvyklej hranice jej sexuálny život, či vytvoriť predpoklady pre
jej závadné správanie a nemravný život.

Prvostupňový súd správne popísal, v čom v tomto konkrétnom prípade spočívalo zvádzanie k
nemravnému životu. Správne poukázal na to, ako obžalovaný maloleté dievčatá manipuloval takým

spôsobom, až zostali nahé alebo polonahé a takéto obnažené sa ním nechali fotiť. Poškodené
dievčatá prichádzali k obžalovanému ako k profesionálnemu fotografovi do fotoateliéru umiestnenému
v nebytových priestoroch, hoci povolenie k podnikaniu v tomto predmete nemal. Tieto deti pritom žiadal,
aby mu tykali pre uvoľnenejšiu atmosféru, a ako fotograf ich presviedčal postupne o tom, že fotky
budú lepšie ak tam nebude ramienko, potom časť oblečenia, až napokon boli fotené bez podprsenky

s prekríženými rukami na prsiach, následne už len polonahé či nahé. Pritom im rôzne lichotil a chválil
oči či telo.

Zároveň z výpovedí poškodených je zrejmé, že obžalovaný poznal vek poškodených, a vedel, že sú
osobami mladšími ako 18 rokov, pretože mu to pri rozhovore s ním uviedli. S. G. bola na základnej škole

dokonca spolužiačkou syna obžalovaného a ten im robil aj školské fotografie.

Preto aj podľa odvolacieho súdu konanie obžalovaného popísané vo výrokovej časti tohto rozsudku
dosiahlo takú intenzitu, že ním vydal úmyselne osoby mladšie ako 18 rokov nebezpečenstvu spustnutia
tým, že ich zvádzal k nemravnému životu. Tým naplnil všetky pojmové znaky pokračovacieho prečinu

ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.

Súčasne však nie je možné súhlasiť s prvostupňovým súdom v tom, že čin obžalovaný spáchal
závažnejším spôsobom konania podľa ustanovenia § 211 ods. 3 písm. a) Tr. zákona. Pokiaľ saobžalovanému vytýka, že spáchal trestný čin s ľsťou [§ 138 písm. f) Tr. zákona], tak tento spôsob
konania obžalovaného je už obsiahnutý v znaku zvádzania k nemravnému životu. Na okolnosť, ktorá je
zákonným znakom trestného činu, podľa § 38 ods. 1 Tr. zákona nemožno prihliadnuť ako na okolnosť,

ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, ale ani ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu
okolnosť, či okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej
sadzby. Preto obžalovanému nie je možné pričítať spáchanie trestného činu ľsťou ako okolnosť, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Vzhľadom na to, že bolo možné konštatovať v rozsudku len konanie obžalovaného voči S. G. a V. G., tak
obžalovanému nie je možné pričítať ani ďalšiu okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby
a to spáchanie činu na viacerých osobách [§ 138 písm. j) Tr. zákona]. Podľa § 127 ods. 12 Tr. zákona
sa totiž viacerými osobami rozumejú najmenej tri osoby.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu odvolací súd, vychádzajúc zo zásad ukladania trestov

uvedených v § 34 Tr. zákona a prihliadajúc na účel trestu vyplývajúci z § 34 ods. 1 Tr. zákona, zhodnotil
najmäspôsobspáchaniačinuajehonásledok,zavinenie,pohnútku,poľahčujúceapriťažujúceokolnosti,
ako aj osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy.

Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť.

Čo sa týka poľahčujúcich okolností do úvahy prichádzala okolnosť, že obžalovaný pred spáchaním
trestného činu viedol riadny život. Podľa odpisu registra trestov má obžalovaný totiž dva záznamy,
pričom v oboch prípadoch odsúdení sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Fikcia neodsúdenia
však neznamená súčasne aj fikciu nespáchania trestného činu, dodržiavania právnych noriem a plnenia
povinností voči štátu. Z obsahu spisu je zrejmé, že vo februári a marci 2010 sa dopustil pokračujúceho

prečinu neoprávneného podnikania podľa
§ 251 ods. 1 Tr. zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- eur (trestný rozkaz
Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T/109/2011 z 19.09.2011). Dňa 25.10.2007 sa však dopustil
aj zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona, keď študentku maturitného ročníka strednej
školy hrozbou zverejnenia jej fotky s odhaleným prsníkom nútil, aby pre neho zabezpečila zákazku

na filmovanie ich stužkovej slávnosti. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 4T/54/2008 z
23.03.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/18/2009 z 03.06.2009, bol
obžalovanému uložený trest odňatia slobody na 2 roky, s podmienečným odkladom výkonu trestu na
skúšobnú dobu 30 mesiacov, teda do 04.12.2011.

Z uvedeného je zrejmé, že teraz stíhanú trestnú činnosť obžalovaný páchal nielen v krátkej dobe
po predchádzajúcom odsúdení, ale dokonca aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Pred
spáchaním trestného činu teda nežil riadnym spôsobom života.

Na strane druhej je potrebné prihliadnuť aj na to, že obžalovaný v súčasnosti žije usporiadaným životom,

stará sa o zdravotne ťažko postihnutého syna a je zamestnaný.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa odvolacieho súdu účel trestu možné v prípade obžalovaného
dosiahnuť trestom odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 3
mesiacov, s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením minimálnej skúšobnej doby na 1 rok.

Rovnako ako prvostupňový súd obžalovanému odvolací súd neuložil ochranné sexuologické liečenie.
Pre jeho uloženie totiž nie sú splnené podmienky určené
v § 73 Tr. zákona. Vychádzajúc zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatria obžalovaný v čase
spáchania trestného činu nebol nepríčetný, netrpí duševnou chorobou ani prechodnou duševnou

poruchou a jeho pobyt na slobode je z psychiatrického hľadiska bezpečný.

Pokiaľ sa v znaleckom posudku zo sexuologického hľadiska konštatuje, že ovládacie schopnosti
obžalovaného boli v čase spáchania skutkov v podstatnej miere znížené vplyvom sexuálnej deviácie
hebefílie a že nedostatočné porozumenie odchýlne štruktúrovanej sexuality by mohlo viesť k recidíve

konania, je potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok bol podaný ešte 16.02.2013. Odvtedy žiadne
vyšetrenie robené nebolo. V čase rozhodovania odvolacieho súdu uplynulo od spáchania trestného činu
9 rokov a od podania znaleckého posudku 8 rokov. Ustanovenie § 73 ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona
pre uloženie ochranného liečenia vyžaduje, aby pobyt páchateľa na slobode bol nebezpečný. Splnenietejto podmienky súd posudzuje podľa stavu v čase rozhodovania. V predmetnej veci však súd splnenie
uvedenej podmienky v čase rozhodovania preukázané nemal (teda aby bol pobyt obžalovaného na
slobode nebezpečný aj 8 rokov po podaní znaleckého posudku). Splnenie tejto podmienky spochybňuje

aj skutočnosť, že od spáchania stíhaného trestného činu sa obžalovaný žiadneho protiprávneho konania
nedopustil.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bol obžalovaný uznaný za
vinného, zrušil a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.