Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 9, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/62/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415010422
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Bednár
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6415010422.4

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Bednára, a sudcov JUDr.
Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., v trestnej veci obžalovaného W. N., pre prečin
pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. marca 2021 v Banskej Bystrici
odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T/16/2015 zo dňa

6. novembra 2019, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného W. N. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduŽiarnadHronomsp.zn.3T/16/2015zodňa06.11.2019bolobžalovanýW.
Kmeť uznaný za vinného zo spáchania prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 310 ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona
na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu
vo výmere 1 roka.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní obžalovaný, a to
proti výroku o vine a uloženom treste, ako aj proti konaniu, ktoré im predchádzalo, ktoré písomne
odôvodnil dňa 19. 11. 2019 prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že súd hovorí o lesnej
zveri, voľne žijúcom jednom zvierati, ale zviera zo súkromného oploteného pozemku mimo poľovného
revíra, mimo poľovného pozemku, ktoré nie je vlastníctvom žiadneho poľovného združenia, nie je voľne

žijúcim zvieraťom podľa zákona o poľovníctve. Neexistuje žiadny dôkaz, že utratený daniel škvrnitý bol
voľne žijúcim živočíchom z poľovného pozemku, ale naopak, išlo o jedinca chovaného na súkromnom
pozemku mimo poľovného revíru. Konaním obžalovaného nebol spôsobený žiadny závažný následok,
nevznikla žiadna majetková škoda, neexistuje strana poškodená, neexistuje miesto činu údajného
neoprávneného ulovenia daniela škvrnitého. Prečin pytliactva vyžaduje z hľadiska subjektívnej stránky
úmyselné zavinenie, a to sa pri obžalovanom pre exaktnosť dikcie zákona o poľovníctve, ktorý hovorí

len o voľne žijúcej zveri na poľovnom pozemku alebo revíri, nepreukázalo. Ďalej poukázal na rozpory
vo výpovediach svedkov G. a F., ktorí v podstate nič nevideli ani nepočuli ohľadne streľby a ulovenia
daniela škvrnitého a nevedeli ani označiť miesto údajného prečinu pytliactva. Nepredložili ani jediný
dôkaz o tom, že by bol utratený daniel vlastníctvom ich Poľovného združenia O., ani že by vznikla ich
poľovnému združeniu nejaká škoda, a bez preukázania vlastníckeho práva si tohto daniela protiprávne
prisvojili. Taktiež nepredložili žiadny dôkaz o tom, že by sa mohol obžalovaný nachádzať v ich poľovnom

revíri. Obžalovaní sa pritom nachádzali na štátnej ceste, mimo poľovného revíru a neboli na poľovnom
pozemku. Prokurátor vôbec nebral do úvahy, že keď zablúdili autom, bola noc, išli veľmi pomaly, hustosnežilo, bola znížená viditeľnosť a nepoznali spiatočnú cestu, lebo v Banskom Studenci boli prvý krát.
Ohľadne klimatologických údajov obsiahnutých v spise uviedol, že nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu
k faktu, aké bolo skutočné počasie, keď boli obžalovaní zastavení policajnou hliadkou na štátnej ceste.

Ďalej uviedol, že už v prípravnom konaní bolo preukázané, že obžalovaný Kmeť nebol strelcom a
nestrieľal, nebol užívateľom ani držiteľom motorového vozidla Opel Movano, a nebol ani vodičom tohto
vozidla. Poukázal na to, že v zmysle § 2 písm. z) zákona o poľovníctve sa zverou rozumie populácia
voľne žijúcich druhov živočíchov uvedených v prílohe č. 1. Neexistuje žiadny dôkaz, že utratený daniel
bol voľne žijúcim živočíchom, ale naopak, išlo o jedinca chovaného na súkromnom pozemku mimo

poľovného revíru. Keďže nešlo o voľne žijúcu zver, nemohlo ani dôjsť k neoprávnenému zásahu do
práva poľovníctva. Podľa jeho názoru vykonané dôkazy žiadnym spôsobom nepotvrdzujú, že sa stal
skutok uvedený v napadnutom rozsudku. Poukázal tiež na jednotlivé ustanovenia zákona o poľovníctve,
ktoré definujú nepoľovnú plochu a právo a výkon poľovníctva. Zákon o poľovníctve podľa neho vôbec
nerieši skutočnosť, že zver, ktorá bola chovaná na súkromnom oplotenom pozemku, je usmrtená.
Usmrtenie v zajatí žijúcej zveri na súkromnom oplotenom nepoľovnom pozemku nie je a v roku 2014

ani nebolo protiprávne v zmysle zákona o poľovníctve. Nezákonnú obžalobu tak prokurátor postavil
na vymyslených skutočnostiach, na výpovediach dvoch nedôveryhodných svedkov, ktorých výpovede
sa navzájom rozchádzajú a na nepochopiteľnosti zablúdenia autom v noci počas snehovej metelice.
Poukázal na to, že obžaloba bola podaná po dvoch uzneseniach generálneho prokurátora, ktorými boli
zrušené uznesenia okresného prokurátora o zastavení trestného stíhania. Preto si položil otázku, že na

základe ktorej súkromnej osoby sa údajný prečin dostal dvakrát na generálnu prokuratúru, a kto mal na
takomto postupe proti obžalovaným osobný záujem, a ako sa dostal trestný spis z Banskej Štiavnice
až na generálnu prokuratúru. K nezákonnosti a nepreskúmateľnosti obžaloby uviedol, že žiadny svedok
nevypovedal, že by videl alebo počul strieľať obžalovaného N., ani že by ho videl loviť alebo nakladať
lesnú zver. Ani znalecký posudok nepreukázal, že by obžalovaný strieľal. Je teda zrejmé, že skutok

sa nestal, pretože neexistuje žiadny svedok ani žiadny priamy dôkaz proti obžalovanému N.. Záverom
uviedol, že obžalovaný žil a žije bezúhonným spôsobom života, má čistý register trestov, je zamestnaný
a nie je pre spoločnosť hrozbou. Na základe všetkých uvedených skutočností preto považuje napadnutý
rozsudok za nezákonný a žiadal ho zrušiť, resp. zmeniť. Navrhol, aby súd vo veci spravodlivo rozhodol
a obžalovaného oslobodil.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že navrhuje odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné zamietnuť. Okresný súd vykonal dokazovanie v súlade s právnym názorom krajského
súdu, vykonané dôkazy logicky zhodnotil a vysvetlil, a dokazovanie považuje za správne a
zákonné.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že nesúhlasí s názorom prokuratúry, nie
je presvedčený o tom, že by sa konalo v súlade so zákonom. Voči obžalovanému bolo dvakrát konanie
zastavené, až po zásahu zvonka sa vec dostala na generálnu prokuratúru. Poukázal tiež na to, že zákon
o poľovníctve vôbec nerieši zver držanú na súkromnom oplotenom pozemku, pričom v roku 2014 takéto

konanie dokonca nebolo ani priestupkom. Ku spáchaniu trestného činu nedošlo, pretože neexistuje
miesto spáchania trestného činu, neexistuje ani žiadna škoda. Utratenie zveri na nepoľovnom pozemku
nie je porušením zákona o poľovníctve. Oplotený pozemok je nepoľovným revírom, resp. nepoľovnou
plochouaobžalovanýsacítibyťnevinný,pretopožiadal,abybolspodobžalobyoslobodený.Obžalovaný
nespôsobil žiadny závažný následok, nestrieľal, ani ulovenú zver neprevážal.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo

k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
nie je dôvodné.Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku

v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke
viny a trestu. Zároveň v súlade s uzneseniami krajského súdu, ktorými boli zrušené predchádzajúce

rozsudky okresného súdu a vec mu bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, okresný súd
doplnil dokazovanie v intenciách odôvodnení týchto uznesení a dokazovanie vykonal v súlade s
vysloveným právnym názorom krajského súdu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické
a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami,
jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu. V podrobnostiach preto krajský súd
poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 7 - 11), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného,
krajský súd konštatuje, že na naplnenie skutkovej podstaty prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods.
2 písm. c) Trestného zákona sa nepredpokladá spôsobenie škody, keďže nejde o majetkový trestný
čin, ale o trestný čin proti životnému prostrediu. Takýto následok sa teda pre vyvodenie trestnoprávnej

zodpovednosti nevyžaduje. Postačuje, ak páchateľ tohto trestného činu neoprávnene zasiahne do
výkonu práva poľovníctva jednou z alternatív uvedených v § 310 ods. 1 Trestného zákona. Poľovníctvo a
výkon poľovníctva je pritom definované v § 2 písm. l), písm. q) zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOP“) ako súhrn činností
zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne

žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; a ako súhrn práv a povinností
zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a
zhodyparožiasiprivlastňovaťalebopredávať,zbieraťvajciapernatejzverinaúčeljejvyliahnutiaachovu
s povolením podľa osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné
a lesné cesty. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že obžalovaný W. N. spolu s už odsúdeným

S. M. zasiahli do výkonu práva poľovníctva tým, že bez povolenia ulovili daniela škvrnitého v čase jeho
ochrany. V zmysle § 55 ods. 1 ZOP pritom zver možno loviť iba v čase jej lovu. V čase ochrany zveri
možno zver loviť iba na základe povolenia podľa § 56 alebo výnimky vydanej podľa § 57. Obžalovaný
sa však v priebehu celého trestného konania nepreukázal žiadnym povolením, ktoré by ho oprávňovalo
na lov zveri v čase jej ochrany.

Taktiež v priebehu trestného konania obžalovaný nepredložil žiadny relevantný doklad o tom, že daniel
škvrnitý bol držaný a chovaný v zajatí v súlade so zákonom. V zmysle § 22 ods. 1, ods. 2 ZOP za držanie
a chov zveri v zajatí sa považuje držanie alebo chov zveri na pozemkoch, ktoré sú ohradené tak, že
zver nemôže z nich uniknúť. Držať a chovať zver v zajatí sa zakazuje, ak tento zákon neustanovuje

inak. Pokiaľ by teda bola pravdivá obhajobná verzia obžalovaného, že „utratený“ daniel škvrnitý bol
držaný na súkromnom oplotenom pozemku, tak vykonaným dokazovaním bolo práve preukázané, že
bol držaný a chovaný v zajatí v rozpore so zákonom. Preto ani nebolo možné akceptovať obhajobnú
námietku obžalovaného, že nešlo o zver v zmysle zákona o poľovníctve (v zmysle § 2 písm. z) ZOP preto
na daniela škvrnitého bolo potrebné hľadieť ako na zver - populáciu voľne žijúcich druhov živočíchov

uvedených v prílohe č. 1 ZOP), a v zmysle zákona o poľovníctve bolo potrebné na uloveného daniela
škvrnitého hľadieť ako na zver v zmysle zákona o poľovníctve, a teda sa na neho vzťahu aj ochrana
podľa príslušných ustanovení zákona o poľovníctve.

Čo sa týka namietanej skutočnosti, že Poľovnícke združenie O. nijakým spôsobom nepreukázalo,

že daniel škvrnitý pochádzal z ich poľovného revíru, a napriek tomu si ho privlastnili, je potrebné
konštatovať, že v zmysle § 66 ods. 3 ZOP ulovená alebo inak usmrtená zver alebo uhynutá zver alebo
jej časti nachádzajúce sa v poľovnom revíri patria užívateľovi poľovného revíru. Zver ulovená, uhynutá
alebo inak usmrtená na nepoľovných plochách patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru, ak sa
v tomto zákone neustanovuje inak. Zver ulovená alebo inak usmrtená alebo uhynutá na poľovných

pozemkoch, ktoré nie sú zaradené do poľovného revíru, patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru.
Je teda zrejmé, že poľovné združenie nebolo vôbec povinné preukazovať vlastnícke právo k ulovenej
zveri, keďže na nich prešlo vlastnícke právo k danielovi škvrnitému ex lege.Z vykonaného dokazovania je možné bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne uzavrieť, že
obžalovaný W. N. spolu s už odsúdeným S. M. boli dňa 14. 02. 2014 zastavení príslušníkmi policajného
zboru, pričom v motorovom vozidle, v ktorom sa obaja nachádzali, bol nájdený daniel škvrnitý, a to

bez príslušného označenia v zmysle zákona o poľovníctve. Z následnej obhliadky veterinárom bolo
zistené, že bol usmrtený pred 2 až 2 1 hodinami. V motorovom vozidle bola nájdená len jedna zbraň, a
to guľobroková kozlica zn. Zbrojovka Brno, ktorej vlastníkom je obžalovaný W. N. (ktorú skutočnosť ani
obžalovaný nerozporoval). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že označovanie, preukázanie
pôvodu a preprava ulovenej a nájdenej zveri je upravená v § 64 ZOP, v zmysle ktorého každý kus

ulovenej raticovej zveri alebo veľkej šelmy sa na účely kontroly a preukázania pôvodu označuje
značkou na označenie ulovenej zveri, ktorej konštrukcia vylučuje viacnásobné použitie. Obžalovaný
pritom v priebehu celého trestného konania nepredložil jediný dôkaz svedčiaci o pôvode uloveného
daniela škvrnitého, nebola ani nájdená značka na označenie ulovenej zveri, napriek tomu, že v
zmysle uvedeného ustanovenia ulovenú zver je možné prepravovať len so založenou značkou. V tejto
súvislosti je napokon potrebné uviesť, že konanie obžalovaného bolo v zmysle zákona posudzované

ako spolupáchateľstvo podľa § 20 Trestného zákona (pričom napadnutý rozsudok je vo vzťahu k S. M.
právoplatný), je teda irelevantné, že motorové vozidlo, v ktorom bol daniel škvrnitý nájdený príslušníkmi
polície, nebolo vo vlastníctve ani držbe obžalovaného W. N., a že ho ani obžalovaný v čase jeho
zastavenie nešoféroval. V zmysle § 20 Trestného zákona totiž ak bol trestný čin spáchaný spoločným
konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný

čin spáchal sám. Aj z týchto skutočností je potom zrejmé, že obžalovaný W. N. svojím konaním naplnil
skutkovú podstatu prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného poriadku. Skutočnosti
ohľadne blúdenia s motorovým vozidlom, poveternostných a výhľadových podmienok sú potom aj podľa
názoru krajského súdu s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania v podstate irelevantné,
pretože vina obžalovaného W. N. bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

Napokon k námietkam prezentovaným obžalovaným vo vzťahu k podľa neho podozrivému zrušeniu
dvoch uznesení prokurátora o zastavení trestného stíhania vo vzťahu k obžalovanému krajský súd
považuje za potrebné uviesť, že podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prokurátor zastaví
trestné stíhanie, ak skutok nie je trestným činom. Správne a v súlade so zákonom generálny prokurátor v

zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku opakovane zrušil uznesenie prokurátora o zastavení trestného
stíhania, pretože bolo nezákonné, nakoľko z dovtedy vykonaného dokazovania vyplynulo, že konanie
oboch obžalovaných mohlo naplniť zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu pytliactva a bolo
nevyhnutné náležite zistiť skutkový stav v súlade s § 2 ods. 10 Trestného poriadku, teda doplniť
dokazovanie. Dôvody zrušenia uznesenia o zastavení trestné stíhania sú podrobne uvedené v oboch

uzneseniach generálneho prokurátora, preto je na tomto mieste zbytočné ich opakovať. Ide pritom o
bežný procesný postup v súlade so zákonom, a o oprávnenie generálneho prokurátora upravené v §
363 Trestného poriadku, ktorým sa má zabezpečiť zákonnosť prípravného konania.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. Pri úvahách o druhu a výmere

trestu prihliadol na všetky skutočnosti, na ktoré bol v zmysle zákona povinný prihliadnuť. Správne súd
prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, t.j. že obžalovaný
viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností nad
priťažujúcimi okolnosťami súd mohol ukladať trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov až 2 roky a 2
mesiace. Uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, teda na samej dolnej hranici zákonom

ustanovenej trestnej sadzby, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere
12 mesiacov, teda opäť na samej dolnej hranici trestnej sadzby, aj krajský súd považuje za primeraný
a zákonný, a to najmä s poukazom na doterajšiu bezúhonnosť obžalovaného, a taktiež reflektuje aj
obdobie, ktoré uplynulo od spáchania trestného činu. Takto uložený trest je preto postačujúci, pričom
spĺňa jednak výchovný účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň

postihuje len obžalovaného, a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí
jeho prevýchovu.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku

zamietol odvolanie obžalovaného W. N. ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.