Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoCsp/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119203367
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3119203367.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11,
IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. kpt. J. XX/X, J. O., o zaplatenie 4.103,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 28Csp/39/2019-107 zo dňa 21. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá čo do nároku na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 96,38 Eur od

02.04.2019 do zaplatenia.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do
nároku na úroky 8,90 % ročne zo sumy 4.103,58 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia m e n í tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi aj úrok 8,90 % ročne zo sumy 4.103,58 Eur od 02.04.2019 do
zaplatenia, najviac do sumy 1.145,41 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania m e n í tak, že
žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.SúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomvýrokomI.uložilžalovanejpovinnosť zaplatiťžalobcovi
sumu 4.103,58 Eur, úrok vo výške 96,38 Eur a úrok z omeškania vo výške 1,20 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.103,58 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia a poplatok za
poistenievovýške3,58Eur,všetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku,výrokomII.vozvyškužalobu
zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %.

1.2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa
13.02.2017 úverovú zmluvu č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver v sume
5.000 Eur, pričom žalobca uviedol, že zmluva má všetky náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Zmluva bola uzatvorená elektronicky prostredníctvom Internet bankingu. Úver
sa žalovaná zaviazala splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach s dohodnutým úrokom,
celý úver bola povinná splatiť do 27.01.2025. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaná porušila

zmluvné povinnosti, a preto žalobca výzvou na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej
splatnosti úveru dňa 01.04.2019, a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného
zosplatnenia upomienkou zo dňa 28.01.2019. Pohľadávka ku dňu zosplatnenia pozostávala z istiny4.103,58 Eur (poskytnutý úver 5000 Eur - úhrady na istinu 896,42 Eur), úrokov 96,38 Eur (dohodnutý
úrok, ktorý mala žalovaná splatiť v rámci anuitných splátok úveru do predčasného zosplatnenia), úrokov
z omeškania 1,20 Eur (úroky z omeškania z jednotlivých splátok), poplatkov vo výške 60 Eur, ktoré si

žalobca neuplatňuje, poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške
3,58 Eur. Po zosplatnení úveru žalovaná nevykonala žiadnu úhradu. Žalobca poukázal na rozhodnutia
viacerých súdov a na to, že mu patrí úrok z omeškania aj zo zmluvných úrokov
a tiež na to, že mu patrí aj zmluvný úrok z úveru, a to aj po zosplatnení úveru, keďže nárok naň mu
trvá až do vrátenia peňažných prostriedkov. Úrok z úveru je nárok, na ktorý nemá omeškanie dlžníka

žiaden vplyv, pričom pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok na úroky z úveru,
ako aj na úroky z omeškania. Úprava úrokov z omeškania, ako aj úprava úrokov z úveru je podporná
(má dispozitívny charakter), a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou
môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov. V právnych predpisoch podľa žalobcu nemá oporu
názor, podľa ktorého po zosplatnení úveru už veriteľovi neprislúcha právo na úroky z úveru. Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že žalobca vo vyjadrení na výzvu súdu zo dňa 13.05.2019 uviedol, že trvá na

svojej žalobe v plnom rozsahu. Uviedol, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Súd prvej inštancie vec
právne posúdil podľa § 497, § 261 ods. 3 písm. d) Obchod. zák.,
§ 1 ods. 1, 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 1,2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. v spojení s

nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že
medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá zmluvu o úvere vo výške
5.000 Eur, čím medzi nimi vznikol právny vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa
ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení so zákonom
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, nakoľko podľa

§ 52 a nasl. Obč. zák. je táto zmluva spotrebiteľskou zmluvou. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva
obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 z.č. 129/2010 Z.z. Žalovaná sa
k žalobe nevyjadrila, nespochybnila tvrdenia žalobcu, že vyčerpala úver vo výške 5. 000 Eur, ani tvrdenia
o tom, že úver splatila len čiastočne, keď uhradila celkovo iba sumu
1.703,93Eur,anitvrdeniaoomeškanísosplácanímsplátokúveru.Žalovanápovyčerpaníúveruuhradila

celkovo sumu 1.703,93 Eur, z čoho suma 768,13 Eur bola započítaná na úrok, suma 896,42 Eur na
istinu a suma 39,38 Eur na poistné. Výsledná nezaplatená istina ku dňu predčasného zosplatnenia
úveru tak predstavovala sumu 4.103,58 Eur. Po zosplatnení úveru žalovaná nevykonala žiadnu úhradu.
Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátky splatnej dňa 27.12.2018 (táto bola uhradená v
časti), a splátok splatných dňa 28.01.2019, 27.02.2019, 27.03.2019 (tieto neboli uhradené vôbec), a

teda omeškanie presahovalo
3 mesiace. V dôsledku porušenia povinnosti splácať splátky úveru riadne a včas, vzniklo žalobcovi právo
žiadať splatenie celého úveru v zmysle bodu 2.9 a 2.10 Obchodných podmienok pre úvery občanom
v súlade s § 565 Obč. zák.. Žalobca podľa § 53 ods. 9
Obč. zák. pred uplatnením tohto práva žalovanej adresoval upomienku zo dňa 28.01.2019

supozornenímnamožnosťvyhláseniapredčasnejsplatnostiúveru.Následnetotoprávožalobca uplatnil
oznámením zo dňa 01.04.2019 a vyzval žalovanú na zaplatenie celého zostatku úveru. Z predložených
prehľadov splácania a prepočtov zmluvných úrokov a úrokov z omeškania vyplynulo, že dlh na istine
predstavuje sumu 4.103,58 Eur, keď žalovaná vyčerpala istinu 5.000 Eur, ale uhradila na ňu iba sumu
896,42 Eur. Do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dlh na úrokoch predstavoval sumu 96,38 Eur

a dlh na úrokoch z omeškania 1,20 Eur, dlh na poplatkoch na poistné 3,58 Eur ( 2x1,79 Eur), pričom
tieto boli vyčíslované
v správnych sadzbách. Riadne úroky z úveru boli účtované zo splátok istiny úveru v sadzbe 8,90% ročne
dohodnutej v úverovej zmluve až do vyhlásenia predčasnej splatnosti. Úroky
z omeškania boli účtované v sadzbe 5 % ročne podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., a to až do

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vždy zo splátok, s ktorých úhradou bol žalovaný
v omeškaní. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca riadne a dostatočne preukázal výšku dlžných
súm - dlžnej istiny a kapitalizovaných úrokov z úveru a úrokov z omeškania, poplatkov za poistné
predloženými listinami a prepočtami, a keďže nebolo preukázané, že by žalovaná istinu v sume 4.103,58
Eur, úroky v sume 96,38 Eur, úroky z omeškania v sume 1,20 Eur a poplatky za poistné v sume 3,58 Eur

uhradila, a to čo i len čiastočne, v tejto časti žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel. Z priznanej
istiny 4.103,58 Eur priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč.
zák. Celá istina úveru sa stala splatnou dňa 01.04.2019 a od nasledujúceho dňa, teda od 02.04.2019
je žalovaná v omeškaní s úhradou istiny, preto úroky z omeškania v správnej sadzbe 5 % ročne podľanariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., boli správne uplatnené od 02.04.2019. Žalobu však považoval za
nedôvodnú, a to v časti úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy kapitalizovaných zmluvných
úrokov 96,38 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podľa judikatúry

ustanovenia Obč. zák. ani Obch. zák. neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky
z omeškania) pre prípad omeškania
s platením iného príslušenstva pohľadávky, t.j. zmluvných úrokov (Rc 5/2006). Na podklade uvedeného
súd preto ustálil, že žalobcovi patria úroky z omeškania iba z istiny a nie
z príslušenstva, t.j. zmluvných úrokov vyčíslených na sumu 96,38 Eur. Ďalej považoval žalobu

za nedôvodnú aj v časti úrokov vo výške 8,90 % ročne z istiny 4.103,58 Eur od 02.04.2019 do
zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Nestotožnil sa
s argumentáciou žalobcu, že tento nárok mu ako veriteľovi patrí až do zaplatenia celej istiny úveru. Úrok
z úveru predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky k dispozícii. Ide v
podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich dlžníkovi
a umožnil mu vracať ich

v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti veriteľ odopiera dlžníkovi predtým poskytnuté plnenie
(požaduje jeho vrátenie), čím sa radikálne mení obsah záväzku. Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený
disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod, aby sa tieto finančné prostriedky
ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje plnenie pôvodne dohodnutých
podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno aplikovať ani pôvodne dohodnuté

dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek tomu finančné prostriedky veriteľovi
nevráti, je sankcionované inak, úrokmi z omeškania. Pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si veriteľ
musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov. Pokiaľ by zákonodarca chcel,
abydlžníkplatilúrokyajpotom,keďužbolpovinnývrátiťveriteľovicelúistinu,nepochybnebytovýslovne

vyjadril. Záver o nepriznaní úrokov po zosplatnení úveru označil súd prvej inštancie za logický aj z
hľadiska, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a
to jednak
v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu medzi
účastníkmi zmluvy. Pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpil k tomu, že považoval celý dlh za

splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov
z úveru. S poukazom aj na viaceré rozhodnutia
(bod 35. odôvodnenia rozhodnutia) súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v časti požadovaných
zmluvných úrokov z istiny úveru od 02.04.2019 do zaplatenia zamietol.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že úspech žalobcu v

súčte ustálil vo výške 4.387,99 Eur, t.j. 93 %- ný úspech žalobcu z celku, pričom úspech žalovanej bol
7 %. Pomer úspechu a neúspechu bol 93 % ku 7 %, žalobca má preto právo na náhradu 86 % trov
potrebných na účelné uplatnenie práva, o výške náhrady ktorej bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá
a v súvisiacom výroku o trovách konania (výroky II. a III.), podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Mal za to,
že má nárok i na úrok z úveru po zosplatnení úveru, pričom poukázal na § 497, § 502 ods. 1, § 503

ods. 3 Obchodného zákonníka, § 13 ods. 3, § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Zdôraznil, že úrok z úveru je nárok, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné
zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzku dlžníka. Výklad
prezentovaný súdom prvej inštancie by znamenal, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje
veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na

úroveň zákonného úroku z omeškania. Reštriktívne ustanovenia vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný
úrok po zosplatnení neobsahuje žiadny právny predpis. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku
veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 55/1996

a ďalej na rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach podporujúce jeho právny názor. V ďalšej
časti odvolania žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky (Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019, Krajskéhosúdu v Bratislave sp.zn. 3Co/108/2017 zo dňa 29.05.2018, sp.zn. 8Co/206/2018 zo dňa 27.11.2018,
Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, Krajského súdu v Nitre sp.zn.
12Co/116/2017 zo dňa 19.06.2018, Krajského súdu v Trenčíne

sp.zn. 19Co/143/2017 zo dňa 19.04.2018, sp.zn. 19Co/142/2018 zo dňa 29.05.2019, Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 4Cob/62/2007 zo dňa 27.03.2008, Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
14Co/542/2016-59 zo dňa 13.06.2017 a ďalšie. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania
uviedol, že pri výpočte postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na
žalovanú istinu. Žalobca žiadal vyhovieť žalobu v celom rozsahu a priznať mu trovy prvoinštančného

aj odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení
§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),

t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

5. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.

6. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je

v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do nároku na úroky
z omeškania 5 % ročne zo sumy 96,38 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia vecne správny,
a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a v napadnutej časti vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá čo do nároku na úroky 8,90 % ročne zo sumy 4.103.58 Eur od 02.04.2019 do
zaplatenia, je potrebné ho zmeniť podľa § 388 CSP.

7. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

9. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

11. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom závere súdu
prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny
právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, pričom odvolateľ tento skutkový stav v odvolaní nenapáda.

15. Žalobca v odvolaní namieta právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého úroky
z omeškania nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo
z príslušenstva, čo je v rozpore s § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „Občiansky zákonník“).

16. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje.17.Podľa§121ods.3Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník
jednoznačne rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred

dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach. Úroky
vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí, resp. stratu veriteľa v dôsledku zmeny hodnoty peňazí.
Ich výška závisí
v zásade od dohody zmluvných strán. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené
splatenie peňažnej pohľadávky. Zákonná definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods.

3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy, vrátane zmluvy o úvere, pričom
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť právo
veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.

18. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej
republiky v rozsudku sp.zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej právnej

úpravy nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky peňažný
záväzkový právny vzťah môže byť buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým
právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu
určitej čiastky peňazí. Vedľajším peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah
úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný.

Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok
úrokový; pretrváva iba povinnosť uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa
dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu.
Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov )
potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak

povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania
s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť
ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.3
Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky,
ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa

tradícií rímskeho práva.

19. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do nároku na úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 78,41
Eur od 15.01.2019 do zaplatenia, potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

20. Žalobca ďalej v odvolaní namietal právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého právo na riadny
úrok z úveru má žalobca iba do zosplatnenia istiny úveru. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/1998, publikovaného pod č R 59/98, podľa ktorého
dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti

je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky
z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka).

21. Od rozhodnutia súdu prvej inštancie (02.03.2020) však došlo ku kvalitatívnemu posunu v
rozhodovaní Najvyššieho súdu SR ako jednej z vyšších súdnych autorít, keď dňa 16.06.2020 bolo

vydané uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/42/2020, zaoberajúceho sa priamo otázkou
prípustnosti kumulácie úrokov z úveru po jeho predčasnom zosplatnení
aúrokov zomeškaniavobdobnejprávnejveci.Najvyššísúdpotvrdil,ževrozhodovacejpraxiodvolacích
súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom
zosplatnení úveru. Najvyšší súd SR pri riešení tejto otázky dospel

k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške,
akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Najvyšší súd vychádzal z toho, že
zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu (ako i v tomto
súdenom prípade) je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch), ktorý ale nepokrýva všetky

otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu
vyplývajú, vrátane riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru,
vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov
z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere jev zmysle § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere
tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri
posudzovanítohtoprávnehovzťahuvychádzaťajzustanoveníObchodnéhozákonníkaozmluveoúvere

§497 a nasledujúce. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom
ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je
možné prednostne aplikovať
(§ 52 ods. 2 OZ). Z ustanovenia § 497 a § 502 ods.1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere
nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou

z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d/ zákona
o spotrebiteľských úveroch). V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava
konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502
ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z
úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka,
Občianskeho zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov

úverovej zmluvy
opovinnostidlžníkaplatiťúrokyzúveruaždoúplnéhosplateniaúveru.Zasituácie,žedlžníkzúverového
vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné
dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré
sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami,

resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia
povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania.
Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva
zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka
v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva

dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel
je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z
omeškania. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie,
ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ
by totiž spotrebiteľ, ktorý sa dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia

predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v
konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky
predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť
stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté
peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré

umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať
časovýúseksvojhoomeškanianiejemožnéaniurčiťcelkovúvýškuzmluvnéhoúroku,ktorýsamôžebez
fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne
azrozumiteľne.Ztohtodôvodupotomdojednanie,ktorýmsadlžník-spotrebiteľzaviažeplatiťdohodnuté
úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie
je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.

22. Vychádzajúc z uvedených záverov najvyššieho súdu, odvolací súd, odkloniac sa v ich svetle od
svojej doterajšej rozhodovacej praxe, dospel k záveru, že i v súdenej veci, kde sa žalobca rovnako

domáha svojich nárokov titulom zmluvy o úvere zo dňa 13.02.2017, ktorá má charakter zmluvy o úvere
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., je namieste konštatovať, že pokiaľ žalobca ako
veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť daného úveru pre omeškanie na strane žalovanej ako dlžníka, patrí

mu úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

23. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že zmluvou o úvere sa žalovaná zaviazal vrátiť veriteľovi poskytnutú
istinu 5.000 Eur s 8,90 % ročným úrokom v 96 splátkach po 73,02 Eur + po 1,79 Eur poistné (t.j. sumu
7.181,76 Eur). Keďže z obsahu zmluvy, prehľadu splácania úveru (č.l. 31 spisu), prepočtu zmluvných

úrokov (č.l. 32 pv spisu) vyplýva, že každá dojednaná splátka pozostávala len zo splátky istiny a splátky
úroku a poistného, možno vyvodiť, že dojednaný úrok do doby konečnej splatnosti úveru (27.02.2017)
predstavoval sumu 2.009,92 Eur.24. Suma 2.009,92 Eur predstavuje celkový riadny úrok z úveru za celé dohodnuté obdobie (od
poskytnutia úveru do dňa splatnosti úveru dňa 27.01.2025. Z tejto sumy po odpočítaní už zaplateného
riadneho úroku z úveru vo výške 768,13 Eur a prisúdeného úroku v zmysle rozhodnutia súdom prvej

inštancie vo výške 96,38 Eur zostáva ešte zaplatiť na riadnych úrokoch maximálne sumu 1.145,41
Eur, ktorú odvolací súd priznal žalobcovi ako cenu peňazí za poskytnuté finančné prostriedky žalovanej
do konca pôvodne dohodnutej doby splatnosti úveru. Veriteľovi (žalobcovi) nepatrí úrok až do úplného
zaplatenia istiny, ale iba do termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý bol v zmluve o úvere dohodnutý,
nakoľko pri riadnom plnení povinností by dlžník (žalovaný) túto sumu zaplatil ako cenu peňazí.

25. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle vyššie popísaných právnych záverov patrí
podľa § 497 v spojení s § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka žalobcovi naďalej úrok z úveru v zmluvne
dojednanej sadzbe 8,90 % ročne, a to zo sumy dlžnej istiny
4.103.58 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia, najviac do sumy 1.145,41 Eur (celková suma dojednaných
úrokov 2.009,92 Eur mínus uhradené úroky do zosplatnenia 768,13 Eur mínus právoplatne priznané

úroky do zosplatnenia 96,38 Eur).

26. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá čo do nároku na zaplatenie úroku vo výške
8,90 % ročne z istiny 4.103,58 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia, tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto

rozsudku.

27. Čo sa týka výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, podľa § 396 ods. 2 CSP, ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

28. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31. V súdenej veci mal žalobca neúspech len v nepatrnej časti, keď bola žaloba zamietnutá do nároku
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 96,38 Eur od 02.04.2019 do zaplatenia, preto odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
o trovách konania zmenil tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol rovnako neúspešný v
odvolacom konaní len v nepatrnej časti, odvolací súd mu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebozmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).