Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811203747
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6811203747.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vprávnejvecinavrhovateľaH..X.Z.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom v D., č. XXX, zastúpeného JUDr. Zuzanou Kollárovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej
Vsi, Zimná č. 59, proti odporcovi Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 001510866, so sídlom v
Bratislave, Pribinova č. 2, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a vyplatenie náhrady
mzdy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16Cpr/2/2011-353

zo dňa 18.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (prvý výrok) a odporcovi nepriznal
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia (druhý výrok). V odôvodnení rozsudku uviedol,
že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 29.07.2011 domáhal určenia,

že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru medzi ním a bývalým Krajským úradom životného
prostredia Banská Bystrica (ďalej aj „krajský úrad“) výpoveďou je neplatné a jeho štátnozamestnanecký
pomer naďalej trvá; súčasne žiadal, aby okresný súd určil, že krajský úrad je povinný poskytnúť mu
náhradu mzdy v sume 818,- € mesačne počnúc od 01.07.2011 do času, kým mu umožní pokračovať v
práci alebo kým súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Okresný súd vychádzal zo
skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, na základe ktorých pracoval navrhovateľ

u pôvodného odporcu od 01.01.2004 do 30.06.2011 s dĺžkou započítanej praxe 25 rokov a 306 dní
na úseku životné prostredie ako odborný radca na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia
Rimavská Sobota, stále pracovisko Revúca; z dôvodu zníženia počtu zamestnancov rozpočtových
organizácii Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky na základe rozpisu záväzných
ukazovateľov štátneho rozpočtu Ministerstva financií Slovenskej republiky v súlade s uznesením vlády
Slovenskej republiky č. 667 zo dňa 06.10.2010 k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2011 až 2013

generálna riaditeľka sekcie financovania a rozpočtu ministerstva životného prostredia oznámila listom
č. 72290/2010 zo dňa 09.12.2010 krajskému úradu limit počtu zamestnancov na rok 2011; na základe
rozhodnutia prednostu krajského úradu č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011, ktorým sa mení organizačný
poriadok krajského úradu sa dňom 31.03.2011 zrušilo štátnozamestnanecké miesto odborný radca
v odbore štátnej služby 2.20 životné prostredie v útvare odbor starostlivosti o životné prostredie,
úsek štátna vodná správa na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia Rimavská Sobota, stále

pracovisko Revúca; súčasne bol zrušený organizačný útvar odbor starostlivosti o životné prostredie
Rimavská Sobota s tým, že doterajší zamestnanec na tomto úseku H.. S. U. súhlasila so zaradením na
voľné štátnozamestnanecké miesto na bývalý Obvodný úrad životného prostredia Brezno, tak ako to
bolo dohodnuté na pohovore zo dňa 25.01.2011; dňa 26.01.2011 bola vypracovaná výpoveď zo strany
zamestnávateľazdôvodovuvedenýchv§47písm.b)zákonač.400/2009Z.z.oštátnejslužbe;zobsahu
výpovede okresný súd zistil, že s navrhovateľom bol vykonaný pohovor a bolo mu ponúknuté voľné

štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca v odbore štátnej služby 2.20 životné prostredie
na úseku štátna správa odpadového hospodárstva na bývalom Obvodnom úrade životného prostrediaBrezno ako aj Banská Bystrica; navrhovateľ ponúkané miesto neprijal; okresný súd mal za to, že v
konaní nebolo sporné, že výpoveď bola písomná, bola vopred prerokovaná so základnou organizáciou
Slovenského odborového zväzu verejnej správy pri krajskom úrade a so základnou organizáciou

Slovenského odborového zväzu verejnej správy pri bývalom Obvodnom úrade životného prostredia
Lučenec; v konaní bola spornou otázka, či výpoveď bola navrhovateľovi doručená, či mu ju doručila
oprávnená osoba a či bolo u zamestnávateľa voľné iné vhodné miesto vzhľadom na jeho kvalifikáciu a
prax. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že dňa 01.03.2011 prerokovával navrhovateľ spolu s H.. B.
sťažnosť X. Q. na navrhovateľa na pracovisku (v kancelárii navrhovateľa v Revúcej); výsluchom svedkov

H.. B. B., H.. B. a prednostky H.. O. okresný súd zistil, že v uvedený deň do miestnosti, v ktorej sa riešila
s navrhovateľom sťažnosť, prišiel H.. L. a H.. O., ktorá mala doručiť navrhovateľovi výpoveď; okresný
súd mal výsluchom svedkov preukázané, že H.. O. navrhovateľovi položila obálku s výpoveďou na stôl s
tým, že upozornila navrhovateľa na túto skutočnosť; výsluchom predmetných svedkov mal okresný súd
súčasne preukázané, že navrhovateľ mal k dispozícii predmetnú výpoveď, mohol sa s ňou dôkladne
oboznámiť a aj napriek tomu výpoveď odmietol prijať; okresný súd mal potom za to, že doručenie

výpovede nadobudlo účinky v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce; čo sa týka predloženého prepisu
a USB nahrávky predloženej navrhovateľom okresný súd uviedol, že daný dôkaz nemohol považovať
za hodnoverný vzhľadom na kvalitu nahrávky, kedy niektoré časti sú nezrozumiteľné pre nedostatočnú
hlasitosť a šum; navyše nie je možné vylúčiť technické úpravy predmetnej nahrávky; čo sa týka
vyjadrení navrhovateľa, že svedkovia krivo svedčili okresný súd poznamenal, že svedkovia boli v zmysle

§ 126 Občianskeho súdneho poriadku riadne poučení o následkoch krivej výpovede a teda argumenty
navrhovateľa o nepravdivosti svedeckých výpovedí nie je súd oprávnený riešiť v tomto konaní. V otázke,
či došlo k doručovaniu výpovede oprávnenou osobou, mal okresný súd za to, že výpoveď zo strany
zamestnávateľa musí spĺňať náležitosti a to musí mať písomnú formu, uvedený výpovedný dôvod a
musí sa doručiť druhému účastníkovi; ide o hmotnoprávne podmienky výpovede; ich nesplnenie zákon

spája so sankciou neplatnosti tohto právneho úkonu. Okresný súd mal za to, že ustanovenie § 61
ods. 1 Zákonníka práce, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ, neupravuje ako hmotnoprávnu podmienku
platnosti doručenia výpovede doručovanie iba povereným vedúcim zamestnancom zamestnávateľa;
okresný súd mal výsluchom svedkyne H.. O. preukázané, že navrhovateľovi oznámila, že mu za
zamestnávateľa doručuje výpoveď; okresný súd mal preukázané, že v čase doručovania výpovede

bola H.. O. prednostkou bývalého Obvodného úradu životného prostredia v Rimavskej Sobote. Okresný
súd vyslovil názor, že zákonník práce ani iný predpis neupravuje, akým spôsobom má byť osobne
doručená výpoveď zamestnancovi. Nakoľko výpoveď navrhovateľovi doručoval zamestnanec odporcu
za prítomnosti dvoch svedkov, ktorých svedecké výpovede sa navrhovateľovi nepodarilo v konaní
vyvrátiť a okresný súd mal za preukázané, že navrhovateľ mal dostatočný časový úsek na oboznámenie

sa s výpoveďou, ktorá sa dostala do sféry jeho dispozície, okresný súd podmienku doručenia výpovede
považoval za splnenú. Okresný súd ďalej preskúmal navrhovateľom spochybňovaný dôvod výpovede
a dospel k záveru, že výpovedný dôvod je vo výpovedi zrozumiteľne uvedený v zmysle § 47 písm.
b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe; povinnosť uviesť vo výpovedi výpovedný dôvod má
len zamestnávateľ; musí byť uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné príčiny výpovede, aby

nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť, teda ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatňuje; v
danom prípade je výpovedný dôvod dostatočne uvedený, pričom vo výpovedi sa uvádza ako dôvod
zníženie počtu zamestnancov rozpočtových organizácií ministerstva životného prostredia na základe
rozpisu záväzných ukazovateľov štátneho rozpočtu ministerstva financií v súlade s uznesením vlády
č. 667 zo dňa 06.10.2010 k návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2011 až 2013; na základe

danej skutočnosti generálna riaditeľka sekcie financovania a rozpočtu ministerstva životného prostredia
oznámila listom č. 72290/2010 zo dňa 09.12.2010 krajskému úradu limit počtu zamestnancov na rok
2011, a teda na základe rozhodnutia prednostu krajského úradu č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011 o zmene
vnútornej organizácie krajského úradu a obvodných úradov životného prostredia v jeho pôsobnosti
sa dňom 31.03.2011 zrušilo štátnozamestnanecké miesto odborný radca v odbore štátnej služby

2.20 životné prostredie v útvare odbor starostlivosti o životné prostredie, úsek štátna vodná správa
na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia v Rimavskej Sobote, stále pracovisko Revúca; v
danom prípade mal okresný súd za to, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je
súd oprávnený posúdiť len z hľadiska, či takéto rozhodnutie vydal na to oprávnený orgán a či bolo
skutočne prijaté, čo v danom prípade navrhovateľ nespochybnil. Čo sa týka tvrdení navrhovateľa,

že krajský úrad mu neposkytol iné vhodné miesto u zamestnávateľa, mal okresný súd za to, že z
rozhodnutia č. 1/2011 a č. 2/2011 vyplýva, že v dobe pohovoru bolo na krajskom úrade podľa vtedy
účinného rozhodnutia č. 1/2011 päť štátnozamestnaneckých miest na úseku štátnej vodnej správy, z
toho jedno vo funkcii odborný radca bolo neobsadené; už v danej dobe platilo rozhodnutie č. 2/2011,ktorým sa zrušovali dve miesta na úseku štátnej vodnej správy; tým istým rozhodnutím bolo zrušené
aj miesto navrhovateľa; uvedené voľné miesto na úseku štátnej vodnej správy nebolo ponúkané
navrhovateľovi práve z dôvodu, že malo byť zrušené rovnako ako miesto navrhovateľa; okresný súd mal

v konaní preukázané, že navrhovateľovi odporca ponúkol voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii
odborný radca v odbore štátnej služby 2.20 životné prostredie na úseku štátna správa odpadového
hospodárstva na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia Brezno ako aj v Banskej Bystrici, ktoré
navrhovateľ odmietol prijať. Na základe uvedeného mal okresný súd preukázané, že zamestnávateľ
splnil podmienky na ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou (písomná výpoveď, fikcia

doručenia, zrozumiteľný výpovedný dôvod, ponúknutie iného vhodného miesta a prerokovanie so
zástupcamizamestnávateľa)apretonávrhnavrhovateľazamietol.Okresnýsúdrozhodolspoukazomna
§ 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. b), § 48 ods. 1 a 2, § 12 ods. 2 a § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe v znení neskorších predpisov, ďalej s poukazom na § 38 ods. 1 a 4, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 74 a § 38
ods. 1 a 4 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. s odôvodnením, že odporca si trovy

konania neuplatnil, žiadne mu nevyplývajú ani zo spisu, preto mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas
odvolanie zo dňa 04.10.2013 (č.l. 368-370 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom okresného súdu a domáhal
sa jeho zmeny tak, že odvolací súd jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a určí, že skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu výpoveďou
zo dňa 01.03.2011 je neplatné a štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa naďalej trvá a súčasne
uloží odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 818,- € mesačne počnúc
od 01.07.2011 až do času, kým odporca umožní navrhovateľovi pokračovať v práci, alebo kým súd
rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Navrhovateľ uplatnil odvolacie dôvody podľa

§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. s odôvodnením, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie veci, ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. s odôvodnením, že okresný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ako aj z dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. s odôvodnením, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že svoj návrh podal na Okresný súd

Revúca v dôsledku skutočnosti, že v zmysle § 87 písm. a) O.s.p. mal v čase podania návrhu a stále
má pracovisko v obvode tohto súdu; podaním takéhoto návrhu bola založená tzv. miestna príslušnosť
daná na výber a to v prospech Okresného súdu Revúca; neexistoval dôvod, aby navrhovateľom
vybraná miestna príslušnosť bola rozhodnutím zmenená; preto vyslovil názor, že vec neriešil zákonný
sudca. Ďalej navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd považoval výpoveď za doručenú

dňa 01.03.2011, čo mali potvrdiť svedkovia O., B. a B., hoci ich výpovede boli v rozpore s nahrávkou,
ktorú v konaní predložil. Navrhovateľ nemôže akceptovať odôvodnenie okresného súdu, že závery
vyplývajúce z nahrávky neakceptoval pre jej nízku kvalitu a pre teoretickú možnosť, že mohla byť
upravovaná; navrhovateľ nemal inú možnosť preukázania opaku, ako práve nahrávkou; je evidentné,
že svedkovia sa snažili tvrdiť okolnosti o doručení výpovede zhodne, avšak v priamom rozpore s

nahrávkou; H.. O. sa podľa nahrávky vyjadrovala vždy v zmysle „toto tu“, H.. B. a H.. B. v danom
momente ani nevedeli, že sa malo jednať o výpoveď, ako teda o tom mohol vedieť navrhovateľ; z
nahrávky jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ bol plne zaujatý riešením zápisnice z prejednania
sťažnosti X. Q. voči jeho osobe, čo je nesporné; do tejto napätej situácie vošla H.. O., ktorá najprv
vyjadrila prekvapenie, že navrhovateľ je po ukončení práceneschopnosti v práci a následne na stôl

položila nejaké listiny; navrhovateľ nemal reálnu príležitosť oboznámiť sa s textom týchto listín, ani sa im
reálne nevenoval, čo jednoznačne vyplýva z nahrávky. Navrhovateľ vyjadril názor, že doručenie listiny
s tak závažnými dôsledkami najmä pre sféru navrhovateľa, musí byť jednoznačné, preukázané, bez
akýchkoľvek pochybností, pričom v prípade odmietnutia prevzatia výpovede musí byť toto odmietnutie
zrejmým prejavom vôle osoby, ktorá výpoveď odmieta. V danom prípade sa tak nestalo. Navrhovateľ

chcel dokončiť svoje výhrady k zápisnici o prejednaní sťažnosti, ktoré práve ručne vpisoval do zápisnice,
následne by sa bol venoval listinám, ktoré priniesla H.. O.. Potom, čo ich položila na stôl, navrhovateľ
nahliadol na vrchný obal, kde videl spis H.. Z., teda iného zamestnanca, preto listinám nevenoval
náležitú pozornosť. Vo vzťahu k zrozumiteľnosti a teoretickej možnosti úpravy nahrávky navrhovateľ
podotkol, že odporca mal nahrávku k dispozícii od súdneho pojednávania, počas ktorého bola táto

predložená aj súdu, mal možnosť ju konzultovať so zamestnancami, ktorí boli v danom čase prítomní
v kancelárii navrhovateľa a nič z uvedeného nenamietal. Odporca namietal procesnú prípustnosť
vykonania dôkazu nahrávky, čo však okresný súd neakceptoval. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie,
že H.. O., H.. B. a H.. B. sú si vedomí pravosti nahrávky. V opačnom prípade mal odporca dostatokpríležitostí túto pravosť vyvrátiť. Skutočnosť, že H.. O. nevystupovala v pozícii zamestnávateľa voči
navrhovateľovi je ďalším dôvodom, prečo navrhovateľ v danej situácii ani nemohol reálne očakávať, aby
mu táto osoba prišla osobne doručiť výpoveď. Navrhovateľ namietol skutkový záver, ktorý si okresný

súd osvojil z podania odporcu zo dňa 02.09.2013 o tom, že v zmysle rozhodnutia č. 1/2011 v čase
pohovoru u právneho predchodcu odporcu existovalo celkovo päť štátnozamestnaneckých miest na
úseku štátnej vodnej správy (špecializácia navrhovateľa), z toho jedno miesto bolo neobsadené a
v zmysle rozhodnutia č. 2/2011 boli dve miesta zrušené, pričom konkrétne miesto navrhovateľa a
práve to jedno voľné neobsadené štátnozamestnanecké miesto. Okresný súd týmto konštatovaním

odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že u právneho predchodcu odporcu
existovalo v čase prerokovania a aj doručenia výpovede hneď niekoľko voľných štátnozamestnaneckých
miest, ktoré mu ponúknuté neboli, hoci v zmysle § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe môže služobný úrad dať zamestnancovi výpoveď len v prípade, ak pre neho nemá iné vhodné
štátnozamestnanecké miesto. V danom prípade odporca uviedol, že na krajskom úrade životného
prostredia bolo päť štátnozamestnaneckých miest na úseku štátnej vodnej správy, pričom rozhodnutím

č. 2/2011 boli dve z týchto piatich miest zrušené (z toho jedno na funkcii odborný radca bolo
neobsadené a jedno na funkcii hlavný radca bolo obsadené). Ďalej navrhovateľ uviedol, že týmto istým
rozhodnutím bolo zrušené aj štátnozamestnanecké miesto navrhovateľa; tu považoval za potrebné
vysvetliť, že vo vzťahu k tomuto neobsadenému a zrušenému voľnému štátnozamestnaneckému miestu
nesmerovala jeho námietka, že nebolo navrhovateľovi ponúknuté, čo oznámil aj na súdnom pojednávaní

dňa 04.09.2013, čo však okresný súd bez odôvodnenia neakceptoval. Na krajskom úrade životného
prostredia ako druhostupňovom orgáne bolo pôvodne päť štátnozamestnaneckých miest, z ktorých štyri
boli obsadené a rozhodnutím č. 2/2011 boli dve z týchto miest zrušené, teda zrušením týchto dvoch
miestnebolozrušenéštátnozamestnaneckémiestonavrhovateľa,ktorépodľatvrdeniaodporcumalobyť
zrušené v inej časti rozhodnutia č. 2/2011 (článok I bod 10), kde boli zrušené tri štátnozamestnanecké

miesta na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia Rimavská Sobota, stále pracovisko Revúca,
z toho jedno miesto na úseku štátnej vodnej správy. Z menného zoznamu zamestnancov krajského
úradu životného prostredia zaradených na úseku štátnej vodnej správy k 31.12.2010 vyplýva, že štyri z
piatich miest boli obsadené zamestnancami H.. O., H.. R., Y.. Q. a H.. Z.; následne bola formálne Y.. Q.
preradená na miesto odborný radca na úseku ochrany ovzdušia na bývalom Obvodnom úrade životného

prostredia Brezno. Navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 21.05.2013 namietal, že mu neboli ponúknuté
voľné štátnozamestnanecké miesta na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia Banská Bystrica
na úseku štátnej vodnej správy, pretože z predložených listín vyplýva, že toto miesto bolo voľné od
01.01.2011 (po vymenovaní Ing. S., ktorá toto miesto zastávala do 31.12.2010 do funkcie prednostky
obvodného úradu životného prostredia a späť sa na toto miesto vrátila až v roku 2012). Práve toto

štátnozamestnanecké miesto nebolo rozhodnutím č. 2/2011 dotknuté a teda existovalo a bolo voľné
aj v čase prejednania výpovede, aj v čase domnelého doručovania výpovede. Odporca sa nijak k
tomuto miestu nevyjadril, hoci mal na to príležitosť. Ďalej rozhodnutím č. 2/2011 nebolo na bývalom
Obvodnom úrade životného prostredia Banská Bystrica zrušené žiadne štátnozamestnanecké miesto;
podľaprílohyč.2krozhodnutiuč.2/2011malbývalýObvodnýúradživotnéhoprostrediaBanskáBystrica

celkovo 17 štátnozamestnaneckých miest, z toho jedno prednostu, dvoch zamestnancov kancelárie
prednostu a štrnásť zamestnancov v odbore starostlivosti o životné prostredie, z toho traja na úseku
štátnej vodnej správy, pričom obsadené boli len dve z týchto troch miest (Bc. P., Q.. Z.), keďže H..
S., ktorá predtým bola na tomto mieste zaradená, už bola poverená výkonom funkcie prednostky, do
ktorej bola následne menovaná; uvedené voľné štátnozamestnanecké miesto bolo teda neobsadené

minimálne od 31.12.2010 do času, kedy sa na neho v roku 2012 vrátila H.. S. po odvolaní z funkcie
prednostky; bolo teda preukázateľne a jednoznačne voľné aj v čase rozhodných skutočností pre
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa a nebolo mu ponúknuté. Odporca si musí
byť tejto skutočnosti vedomý, napriek tomu ju zatajuje. Ďalej na krajskom úrade životného prostredia
ako druhostupňovom orgáne vo funkcii hlavný radca vedúci odboru ekonomiky bolo tiež voľné miesto;

podľa prílohy č. 2 k rozhodnutiu č. 2/2011 mal mať krajský úrad životného prostredia ako druhostupňový
orgán celkovo 21 funkčných miest, z toho jeden prednosta, štyri kancelária prednostu, jeden osobný
úrad, deväť v odbore starostlivosti o životné prostredie a šesť v odbore ekonomiky a prevádzky; odbor
ekonomiky a prevádzky mal mať jedno miesto vedúceho odboru, jedno miesto odborný radca na úseku
účtovníctvo, štátna pokladňa a štátny rozpočet, jedno miesto odborný radca na úseku účtovníctvo,

správa majetku štátu a ďalšie tri miesta; práve miesto vedúceho odboru ekonomika prevádzky bolo v
čase prerokovania výpovede (25.01.2011 a domnelého doručovania výpovede 01.03.2011) voľné (od
01.01.2011), dočasne obsadené bolo až 02.03.2011 H.. K. Q. a to do obsadenia miesta vo výberovom
konaní, pričom H.. K. Q. bola prijatá formálne 01.03.2011, aby následne mohla byť dosadená nauvedené miesto 02.03.2011. Ďalej bolo voľné miesto na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia
Veľký Krtíš na úseku ochrany ovzdušia v zmysle prílohy č. 2 k rozhodnutiu č. 2/2011 mal mať bývalý
Obvodný úrad životného prostredia Veľký Krtíš celkovo 8 funkčných miest, z toho jeden prednosta,

jedno miesto kancelária prednostu a šesť miest na odbore starostlivosti o životné prostredie, z toho
dve miesta na úseku ochrany ovzdušia; k 31.12.2010 bolo na bývalom Obvodnom úrade životného
prostredia Veľký Krtíš obsadené iba jedno miesto na úseku štátnej ochrany ovzdušia a podľa zoznamu
novoprijatých zamestnancov v roku 2011 bolo ďalšie miesto na úseku ochrany ovzdušia obsadené
01.07.2011H..B.S.,jezrejmé,žeminimálneod31.12.2010do01.07.2011bolototomiestoneobsadené;

ďalej na krajskom úrade životného prostredia ako druhostupňovom orgáne hlavný radca vedúci
odboru ekonomiky bolo obsadené novým zamestnancom H.. K. Q.. Na základe uvedeného považoval
navrhovateľ za preukázané, že odporca mal v čase prerokovania výpovede dňa 25.01.2011 a v čase
domneléhodoručovaniavýpovededňa01.03.2011inévoľné miesta,ktorénavrhovateľovineponúkol,čo
však okresný súd skutkovo nekonštatoval. Navrhovateľ ďalej namietal aj nesprávne právne posúdenie
veci. Okresný súd podľa neho nesprávne vec právne posúdil, ak vyhodnotil, že sú splnené podmienky na

výpoveď,keďževzmysle§47písm.a)zákonač.400/2009Z.z.oštátnejslužbymôžedaťzamestnávateľ
výpoveď iba v prípade, ak nemá pre zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Odporca
také iné vhodné miesto mal a navrhovateľovi ho neponúkol, dokonca ho pred ním zatajil a zatajuje.
Nesprávnym právnym posúdením veci je aj aplikácia nesprávneho právneho predpisu na daný skutkový
stav. Okresný súd v odôvodnení cituje § 12 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení,

kde posledná veta znie: „vedúci úradu môže v služobnom predpise poveriť konaním podľa prvej vety
vedúceho zamestnanca“; práve citovaná veta bola do § 12 ods. 2 vsunutá novelou č. 345/2012 s
účinnosťou od 01.01.2013; okresný súd však cituje a rozhodol podľa znenia platného a účinného v čase
vydania rozsudku, nie podľa znenia platného a účinného v čase doručovania výpovede, t.j. 01.03.2011,
kedy ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v danom čase znelo: „vedúci

úradu je oprávnený konať v príslušnom služobnom úrade vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov,
vedúci úradu je oprávnený konať aj vo veciach právnych vzťahov upravujúcich služobný pomer, ak to
ustanovuje osobitný predpis“; teda práve ustanovenie o tom, že vedúci služobného úradu môže svoju
kompetenciu vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov delegovať na iného vedúceho zamestnanca
v čase doručovania výpovede neexistoval. Navrhovateľ vyjadril názor, že okresný súd vec nesprávne

právne posúdil, ak použil tento právny predpis v znení účinnom ku dňu doručenia rozsudku. A contrario
z uvedeného vyplýva, že H.. O. nemohla byť poverená vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov,
keďže to v danom čase zákon nepripúšťal. H.. O. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdila, že sa voči
navrhovateľovi v čase domnelého doručovania výpovede žiadnym spôsobom nepreukázala, že by mala
vystupovať vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov. Z toho vyplýva aj správanie navrhovateľa v

danej situácii, keďže od H.. O. ani nemohol očakávať, že by mala úmysel s ním riešiť práve túto agendu a
teda ani doručovať mu výpoveď. Navyše v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce „zamestnávateľ doručuje
zamestnancovi písomnosti na pracovisku“ H.. O. v žiadnom prípade nemohla voči navrhovateľovi
vystupovať v pozícii zamestnávateľa, to bol jedine prednosta krajského úradu životného prostredia H.. I.
I. alebo prostredníctvom poštového doručovateľa, čo sa však nestalo. V ďalšom navrhovateľ poukázal

na dôvody neplatnosti výpovede uvedené v jeho podaní zo dňa 21.05.2013, s ktorými sa okresný súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Na základe uvedeného sa navrhovateľ domáhal
zmeny napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia jeho návrhu; uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho
konania.

Po vyhlásení napadnutého rozsudku okresný súd uznesením č.k. 16Cpr/2/2011-372 zo dňa 04.11.2013
rozhodol, že pripúšťa, aby z konania vystúpil odporca Obvodný úrad životného prostredia Banská
Bystrica so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, a aby na jeho miesto do konania
vstúpilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 001510866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.
2; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.12.2013.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods.

1 písm. f), písm. h) O.s.p. zrušil a v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie; v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
aj v závislom výroku o trovách konania.Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzmysle§212ods.3O.s.p.odvolacísúdsledujevadykonaniapredokresnýmsúdomaprihliadneknim,
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto smere je potrebné uviesť, že okresný súd sa
dopustil procesného pochybenia v rámci dokazovania. O priebehu konania na okresnom súde (vrátane
dokazovania) môže odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o pojednávaní

(§ 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie
na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd (§ 125 O.s.p.). Dôkaz

výsluchomúčastníkakonaniasavykonátak,žepredsedasenátualebosamosudcapojehoobligatórnom
poučení v zmysle § 131 ods. 1 O.s.p. o tom, že má vypovedať pravdu a nič nezamlčovať účastníka
vyzve, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu; potom mu kladie otázky potrebné na
doplnenie a vyjasnenie jeho výpovede, následne môžu klásť otázky aj členovia senátu a so súhlasom
predsedu senátu alebo samosudcu i účastníci konania a znalci; obdobne postupuje predseda senátu

alebo samosudca aj pri výsluchu svedka s tým, že poučenie realizuje podľa § 126 ods. 1 a 2 O.s.p.
Dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej
časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (129 ods.
1 O.s.p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že na prejednanie veci samej boli nariadené viaceré
pojednávania, ktoré sa uskutočnili dňa 22.02.2012, dňa 16.04.2012, dňa 17.09.2012, dňa 06.05.2013

a dňa 04.09.2013; na uvedených pojednávaniach okresný súd vypočul odporcu (jeho štatutárneho
zástupcu) ako účastníka konania a svedkov Q. G., H.. U. O., H.. B. B. a H.. X. B., okrem toho
okresný súd ešte vykonal odkazovanie prehratím zvukového záznamu vyhotoveného navrhovateľom;
navrhovateľaokresnýsúdvypočúvalbezriadnehopoučeniapodľa§131ods.1O.s.p.,jehovýsluchpreto
nemožno hodnotiť ako dôkaz, ale len ako prednes; vypočutie svedkov sa uskutočnilo „po zákonnom

poučení“ bez uvedenia konkrétneho ustanovenia (§ 126 O.s.p.); zo spisu ďalej vyplýva, že okresný
súd vôbec nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi (na pojednávaní dňa 04.09.2013 okresný súd len
do zápisnice o pojednávaní uviedol, že sa „oboznamuje obsah spisu“); naproti tomu z odôvodnenia
napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že založil svoje skutkové zistenia okrem výsluchov
účastníkov konania a svedkov aj na viacerých listinných dôkazoch, keď uviedol, že vykonal dokazovanie

„podaniamiúčastníkov,potvrdenímoštátnejslužbeč.2011/013zodňa30.06.2011,e-mailomprednostky
zo dňa 25.01.2011, tabuľkami o výkone štátnej správy za roky 2007 až 2010 spracované neznámym
zamestnancom KÚŽP, výkazmi o skutočnom výkone štátnej správy za roky 2007 až 2009 na SP v
Revúcej, zápismi z porady prednostov krajského úradu životného prostredia SR č. 10830/2010-8 zo
dňa 16.12.2010, záznamom z pohovoru H.. U., výpoveďou, usmernením MŽP SR č. 10830/2010-8

zo dňa 16.12.2010, rozhodnutím prednostu Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici
č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011 a č. 3/2011 zo dňa 24.01.2011, zoznamom zamestnancov, s ktorými
bol ukončený pracovný pomer v roku 2011, rozhodnutie KÚŽP č. 2011/00801-3 zo dňa 07.06.2011
o nesprístupnení informácie, e-mailom prednostky zo dňa 17.05.2011, rozhodnutím č. 5/2011, listom
navrhovateľa KÚŽP zo dňa 24.05.2011, výstupným listom so svedectvom H.. R. O., dodatočne spísaným

záznamomč.2011/00543zodňa15.03.2011aďalšímilistinnýmidôkazmi“.Odvolacísúdvtejtosúvislosti
zdôrazňuje, že vykonávanie dôkazov na pojednávaní je vyjadrením zásady priamosti občianskeho
súdneho konania a výnimky sú možné len v prípadoch, keď sú splnené podmienky pre vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania (o takýto prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže okresný
súd nerešpektoval spôsob, ktorý zákon predpisuje pre vykonávanie dôkazu výsluchom účastníkov

konania a pre vykonávanie listinných dôkazov (§ 122 ods. 1 O.s.p.; § 131 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1
O.s.p.), zaťažil svoje konanie tzv. inou procesnou vadou. Ak totiž podstatné skutkové zistenia okresného
súdu neboli podložené procesne správnym dokazovaním (dokazovaním vykonaným spôsobom, ktorý
určuje zákon), nemal a ani nemohol mať pre svoje právne závery dostatočné podklady (§ 212 ods. 1písm. h/ O.s.p.). Spôsob vykonania dôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní;
buď v nej musí byť uvedené, že bola prečítaná určitá presne označená listina (alebo jej presne
označená časť) alebo musí zo zápisnice vyplývať, že predseda senátu (samosudca) oboznámil obsah

tejto listiny. Vykonávanie dokazovania tzv. súhrnným spôsobom (t.j. obsahom spisu) je neprípustné,
pretože v tomto prípade nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy súd vykonal a ako sa k nim účastníci
konania vyjadrili. Všeobecne platí, že skutkové zistenia súdu, ktoré majú základ v nesprávne vykonanom
dôkaze,nepožívajúvodvolacomkonaníochranu.Vdôsledkuvyššieuvedenéhoprocesnéhopochybenia
okresného súdu došlo v konaní k tzv. inej procesnej vade konania, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

V dôsledku nevykonania dokazovania najmä listinnými dôkazmi v súlade so zákonom zaťažil okresný
súd svoje konanie ďalšou procesnou vadou, ktorá mala za následok odňatie možnosti účastníkov
konania konať pred súdom. Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.). Právo účastníkov konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu

sa v konaní realizuje tak, že sudca spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní
účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje
za významné. Procesnú možnosť účastníka konania vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad
z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti obsahu
listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a

podobne) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania. Osobitne zákon ukladá súdu umožniť
účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej
(§ 118 ods. 4 prvá veta O.s.p.). Vyjadrenie účastníka konania k vykonanému dôkazu je potom jedným
z podkladov, ktoré súd pri ich hodnotení berie do úvahy; preto takéto vyjadrenie zo strany jednotlivých
účastníkov konania môže byť významným faktorom ovplyvňujúcim intenzitu dôkaznej sily pripisovanej

konkrétnemu hodnotenému dôkazu súdom. Z obsahu zápisníc o jednotlivých pojednávaniach pred
okresným súdom nevyplýva, že okresný súd na pojednávaniach vytvoril účastníkom konania, resp. ich
právnym zástupcom, procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle ustanovenia § 123
O.s.p. a realizovať z týchto ustanovení vyplývajúce procesné oprávnenia účastníka konania (správne
okresný súd postupoval len keď sa účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom umožnil vyjadriť

k dôkazu vykonanému prehratím zvukového záznamu vyhotoveného navrhovateľom). Týmto postupom
okresného súdu, ktorý bol spôsobený najmä nevykonaním dokazovania listinnými dôkazmi v súlade so
zákonom, došlo podľa názoru odvolacieho súdu k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom a
súčasnevzhľadomnacharaktertejtovadyrozhodnutieokresnéhosúdunemožnopovažovaťzasprávne.
Táto vada konania zakladá zákonný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu (§ 221

ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Význam tejto vady je v prejednávanej veci zvýraznený skutočnosťou, že z hľadiska predmetu konania
bolo medzi účastníkmi okrem iného aj sporné, či si odporca ako zamestnávateľ splnil svoju ponukovú
povinnosť, t.j. ponúknuť navrhovateľovi iné vhodné štátnozamestnanecké miesto pred skončením

štátnozamestnaneckého pomeru s ním spornou výpoveďou, keď navrhovateľ tvrdil, že u odporcu boli
v čase výpovede voľné viaceré vhodné štátnozamestnanecké miesta a odporca v konaní tvrdil opak,
keď obidvaja toto svoje tvrdenie preukazovali viacerými listinnými dôkazmi; bez vykonania dokazovania
týmito listinami v súlade so zákonom však nie je možné zistiť a preveriť, aké skutkové zistenia okresný
súd z týchto listín čerpal a účastníci nemali možnosť na tieto skutkové zistenia okresného súdu

bezprostredne po vykonaní dokazovania žiadnym spôsobom reagovať; správnosť záveru okresného
súdu v napadnutom rozsudku, že si odporca voči navrhovateľovi splnil ponukovú povinnosť a nemal iné
vhodné štátnozamestnanecké miesto je z hľadiska jeho (žiadnych) skutkových zistení v tomto smere v
odvolacom konaní úplne nepreskúmateľný.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu zrušil odvolací súd
aj závislý výrok o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); v novom rozhodnutí rozhodne okresný
súd aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov (v znení
účinnom do 31.03.2011), služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje
alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodnéštátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom
úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

Aj keď zo spisu okresného súdu nevyplýva v súlade so zákonom zistený skutkový stav, ktorým by bol
odvolací súd viazaný (§ 213 ods. 1 O.s.p.), pre účely ďalšieho konania považuje za potrebné uviesť, že
v prejednávanej veci ide o posúdenie platnosti spornej výpovede zo dňa 26.01.2011. Navrhovateľ mal u
právneho predchodcu odporcu vykonávať stálu štátnu službu od 01.01.2004 vo funkcii odborný radca v
odbore2.20životnéprostredievslužobnomúradebývalomKrajskomúradeživotnéhoprostrediaBanská

Bystrica s miestom vykonávania štátnej služby na bývalom Obvodnom úrade životného prostredia v
RimavskejSobote,stálepracoviskoRevúca.Zcitovanéhoustanovenia§47písm.b)zákonač.400/2009
Z. z. o štátnej službe vyplýva, že zákonnými predpokladmi skončenia služobného pomeru štátneho
zamestnanca výpoveďou sú: (1) zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, (2) služobný úrad nemá
pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo (3) štátny zamestnanec
nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak; ide o

hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany
služobného úradu, ktorých splnenie má spolu s ďalšími zákonnými podmienkami vplyv na platnosť
výpovede; splnenie týchto hmotnoprávnych podmienok musí v konaní preukázať odporca (služobný
úrad).

V prejednávanej veci odporca zrušenie štátnozamestnaneckého miesta navrhovateľa preukazoval
rozhodnutím prednostu služobného úradu č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011 o zmene jeho vnútornej
organizácie a organizácie úradov v jeho pôsobnosti; navrhovateľ namietal, že uvedeným rozhodnutím
nebolo zrušené jeho štátnozamestnanecké miesto, ale miesto iného štátneho zamestnanca (Ing. Q. Z.);
s týmto tvrdením navrhovateľa sa bude musieť okresný súd vysporiadať. Je však potrebné poznamenať,

že výber štátneho zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje organizačná zmena je vecou služobného úradu
a súd ho nepreskúmava.

Aj keď navrhovateľ týmto smerom čiastočne viedol svoju argumentáciu, súd v konaní o
skúmanie platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia

štátnozamestnaneckého miesta nemôže skúmať, či na zrušenie tohto miesta boli snáď splnené nejaké
vecné podmienky (súd sa môže obmedziť len na zistenie, či k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta
skutočne došlo a či bolo vykonané na to oprávneným orgánom); preto sa okresný súd v prejednávanej
veci nemôže zaoberať tvrdeniami navrhovateľa, že na zrušenie štátnozamestnaneckých miest na
bývalom Obvodnom úrade životného prostredia v Rimavskej Sobote, stálom pracovisku Revúca, neboli

vecné dôvody, ktoré navrhovateľ odvodzoval od porovnania výkonnosti jednotlivých obvodných úradov
v obvode služobného úradu.

Hmotnoprávnym predpokladom platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je
aj skutočnosť, že služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca (ktorého miesto sa zrušuje) iné

vhodné štátnozamestnanecké miesto, nakoľko služobný úrad musí štátnemu zamestnancovi ponúknuť
iné vhodné štátnozamestnanecké miesto k výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Z ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.
z. o štátnej službe jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že služobný úrad musí so
štátnym zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg

o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere; v prvom rade musí štátneho
zamestnanca vyzvať, či súhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade (ak sú na to splnené
predpoklady), resp. či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné štátnozamestnanecké
miesto výkonu štátnej služby. Služobný úrad musí ponúknuť štátnemu zamestnancovi akékoľvek voľné
vhodné štátnozamestnanecké miesto výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré zodpovedá kvalifikácii štátneho zamestnanca, nielen miesto
zodpovedajúce jeho pôvodnému funkčnému zaradeniu v príslušnom odbore štátnej služby. Záleží len na
štátnom zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Touto povinnosťou sledoval zákonodarca
legitímny cieľ, a to v prvom rade zaručiť ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania
a tým jeho právnu istotu, ak je štátny zamestnanec ochotný pracovať aj na inom mieste v štátnej

službe a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami, ktorú sú služobné úrady
majúce oprávnenie konať vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru povinné rešpektovať.
Zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe nedefinuje pojem „iné vhodné štátnozamestnanecké miesto“,
nepochybne však pôjde o miesto, ktoré zodpovedá zdravotnej spôsobilosti štátneho zamestnanca,jeho schopnostiam a kvalifikácii; vhodnosť iného štátnozamestnaneckého miesta sa z hľadiska
schopností štátneho zamestnanca posudzuje aj podľa toho, či je primeraná úrovni jeho duševných
schopností, jeho telesnej zdatnosti, pracovnej zručnosti, ako aj ostatným osobným vlastnostiam,

ktoré majú priamy vplyv a vzťah k nárokom a požiadavkám kladeným na výkon funkcie v určitom
odbore štátnej služby. Ponuka vhodného štátnozamestnaneckého miesta sa musí pod sankciou
neplatnosti uskutočniť ešte pred výpoveďou; ak služobný úrad neponúkne štátnemu zamestnancovi
pred výpoveďou (t.j. v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene po doručenie výpovede) iné pre
neho vhodné štátnozamestnanecké miesto, hoci tak urobiť môže, nemožno konštatovať splnenie

ponukovej povinnosti služobného úradu. Pre splnenie ponukovej povinnosti služobného úradu nie je
potrebné, aby ponúkol štátnemu zamestnancovi všetky voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré sú
pre neho vhodné; stačí, ak mu ponúkne len jedno pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto
z viacerých voľných štátnozamestnaneckých miest služobného úradu, ktoré by boli pre dotknutého
štátneho zamestnanca vhodné. Na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou
zo strany služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky aspoň jedného pre štátneho

zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie jeho odmietnutia štátnym
zamestnancom (bremeno preukázania tejto skutočnosti zaťažuje v konaní služobný úrad); v takejto
situácii služobný úrad už nemá žiadnu ďalšiu povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi iné
voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Tento záver je významný aj pre prejednávanú vec,
pretože navrhovateľ podľa obsahu spisu argumentuje, že v dobe skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru, mal mať služobný úrad viaceré voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré mu neponúkol.
Pre absenciu vykonaného dokazovania v súlade so zákonom však zo skutkového stavu zisteného
okresným súdom zatiaľ nevyplýva, či si služobný úrad splnil ponukovú povinnosť a či navrhovateľ
ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto skutočne odmietol (podľa tvrdenia odporcu sa
ponuková povinnosť vo vzťahu k navrhovateľovi mala realizovať na pohovore dňa 25.01.2011, podľa

záznamu z ktorého sa mal navrhovateľ odmietnuť vyjadriť a podpísať ho, kým podľa výpovede
štatutárneho zástupcu pôvodného odporcu ako účastníka konania a svedka Q. G. na pojednávaní
dňa 16.04.2012 mal navrhovateľ ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto dodatočne
odmietnuť dňa 26.01.2011 prostredníctvom elektronickej pošty, keď zo spisu preukázanie tohto tvrdenia
zatiaľ nevyplýva). Do právomoci súdu v spore o platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

výpoveďou patrí posúdiť, či iné štátnozamestnanecké miesto ponúknuté služobným úradom je pre
štátneho zamestnanca skutočne vhodné (podľa kritérií uvedených vyššie, medzi ktoré môže patriť aj
prípadná vzdialenosť ponúkaného miesta od miesta pôvodného výkonu štátnej služby). Len ak sa ukáže
(okresný súd dospeje k záveru), že tvrdené ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesto nebolo
pre navrhovateľa v skutočnosti vhodné, resp. že nebolo voľné, bude sa musieť okresný súd zaoberať

tvrdením navrhovateľa, že u odporcu boli iné vhodné štátnozamestnanecké miesta. Splnenie ponukovej
povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať služobný úrad (vrátane preukázania, že štátny zamestnanec
iné vhodné štátnozamestnanecké miesto odmietol). Ak štátny zamestnanec v rámci procesnej obrany
tvrdí, že ku dňu výpovede mal služobný úrad iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (a ponúknuté
miesto sa v skutočnosti ukázalo ako nevhodné), tento jeho postoj predpokladá, že označí konkrétne

pracovné miesta, ktoré mali byť ku dňu výpovede voľné a vhodné; dôkazné bremeno preukázať, že
štátnym zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede nevhodné alebo obsadené
iným štátnym zamestnancom (napr. predložením služobnej zmluvy), leží aj v takomto prípade na
služobnom úrade.

Jedným z ďalších hmotnoprávnych predpokladov platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
výpoveďou zo strany služobného úradu je doručenie výpovede dotknutému štátnemu zamestnancovi
(§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 61 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce).
Navrhovateľ v konaní spochybnil doručenie výpovede zo strany služobného úradu; odporca v konaní
tvrdil a preukazoval, že navrhovateľ odmietol dňa 01.03.2011 výpoveď prevziať, čím mali nastať účinky

doručenia výpovede podľa (§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 38 ods.
4 posledná veta Zákonníka práce). Okresný súd oprel svoje skutkové zistenie o doručení výpovede
navrhovateľoviovýpovedesvedkovH..U.O.,H..B.B.aH..X.B.;navrhovateľdospisupredložilzvukový
záznam zachytávajúci priebeh doručovania výpovede dňa 01.03.2011. Okresný súd uvedený zvukový
záznam predložený navrhovateľom označil za „nehodnoverný dôkaz vzhľadom na kvalitu nahrávky,

kedy niektoré časti sú nezrozumiteľné pre nedostatočnú hlasitosť a šum, keď navyše nemožno vylúčiť
technické úpravy nahrávky“. Vo vzťahu k nemožnosti vylúčenia technických úprav zvukového záznamu
považuje odvolací za potrebné uviesť, že tieto podľa spisu žiadny z účastníkov konania netvrdil, preto
nie je vôbec zrejmé z akého dôvodu na túto možnosť poukazuje (ak konkrétna manipulácia zvukovéhozáznamu nebola tvrdená a preukázaná, nemôže touto skutočnosťou argumentovať ani okresný súd).
Ďalej bez toho, aby odvolací súd prehodnocoval obsah výpovedí uvedených svedkov je potrebné uviesť,
že podľa spisu samotný okresný súd vyhotovil prepis predloženého zvukového záznamu (č.l. 199-209

spisu), ktorý doručil právnym zástupcom účastníkov konania, dôkaz týmto záznamom vykonal aj na
pojednávaní dňa 04.09.2013; z týchto skutočností nevyplýva záver o úplnej nezrozumiteľnosti tohto
zvukového záznamu a nenamietal ju ani žiadny z účastníkov konania; naopak z prepisu predmetného
zvukového záznamu sa minimálne javí, že v čase tvrdeného pokusu o doručenie spornej výpovede
sa v kancelárii navrhovateľa riešila iná služobná vec navrhovateľa a svedkyňa H.. U. O. v priamom

rozpore so svojou svedeckou výpoveďou výslovne neuviedla aký druh písomnosti sa má navrhovateľovi
doručiť. Odvolací súd vychádza z názoru, že na účinky odmietnutia prevzatia výpovede podľa § 38 ods.
4 posledná veta Zákonníka práce musí byť splnená aj podmienka (okrem iných), že navrhovateľ bol
jednoznačne oboznámený, aká písomnosť sa mu ide doručovať. Aj podľa odvolacieho súdu je možné v
prejednávanejvecitakýtodôkazpripustiťakozákonný(porovnajnapríkladnálezÚstavnéhosúduČeskej
republiky sp. zn. II.ÚS/1774/2014 zo dňa 09.12.2014). Okresný súd sa bude musieť v ďalšom konaní

vysporiadať aj so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z uvedeného zvukového záznamu a to prípadne
aj opätovným vypočutím svedkov na rozpory medzi ich výpoveďami a obsahom zvukovej nahrávky.

Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný
súhlas zástupcovia zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný zo zástupcami

zamestnancov, je neplatný, ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo Zákonník práce.

Podľa § 74 Zákonníka práce (v znení účinnom ku dňu 26.01.2011), výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď

alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní
odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu,
platí, že k prerokovaniu došlo.

Podľa § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia

založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že vo vzťahu k splneniu
hmotnoprávnej podmienky platnosti spornej výpovede spočívajúcej v prerokovaní výpovede so
zástupcami zamestnancov sa okresný súd uspokojil s vyjadrením právnych zástupcov účastníkov

konania, že túto skutočnosť nenamietajú (č.l. 243 spisu), ktoré posúdil ako skutkové zistenie založené
na zhodnom tvrdení účastníkov. S týmto postupom okresného súdu odvolací súd nesúhlasí. Z
písomného vyhotovenia spornej výpovede zo dňa 26.01.2011 vyplýva, že mala byť vopred prerokovaná
so zástupcami zamestnancov dňa 26.01.2011. Nedostatok prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov spôsobuje absolútnu neplatnosť výpovede ako právneho úkonu (podľa Zákonníka

práce v znení účinnom ku dňu výpovede). Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný
prihliadnuť z úradnej povinnosti. Právni zástupcovia účastníkov konania (najmä právna zástupkyňa
navrhovateľa) nemôže uvádzať skutkové tvrdenia o aktivitách, pri ktorých sa nezúčastnili. Okresný súd
si musí zabezpečiť aspoň základné podklady pre skutkový záver, že sporná výpoveď bola skutočne
vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, inak súd svojim postupom popiera ochrannú funkciu

pracovného práva.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, že voči nemu vo veci skončenia jeho
štátnozamestnaneckého pomeru nekonal príslušný vedúci služobného úradu, ale svedkyňa H.. U. O.,
dospel odvolací súd k záveru, že táto námietka neobstojí; je síce pravda, že okresný súd na vec aplikoval

príslušné ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení, ktoré nebolo účinné
v čase spornej výpovede, z písomného znenia výpovede zo dňa 26.01.2011 však vyplýva, že ju podpísal
vtedajší vedúci služobného úradu (prednosta) H.. I. I.; v uvedenom ustanovení ide o úpravu konania
služobného úradu v právnych vzťahoch navonok, z čoho však nevyplýva, že by vedúci služobného úradu
bol aj povinný spornú výpoveď navrhovateľovi osobne doručiť.

Súčasne neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca.
Pokiaľ navrhovateľ pôvodne doručil návrh na začatie konania na Okresný súd Revúca (§ 87 písm. a/
O.s.p.), ktorý vec postúpil Okresnému súdu Banská Bystrica ako miestne príslušnému na jej prejednaniea navrhovateľ proti tomuto postupu nevzniesol námietku (táto skutočnosť zo spisu nevyplýva), aj v
prípade, že argumentácia navrhovateľa o miestnej príslušnosti Okresného súdu Revúca by bola správna
(odvolací súd sa jej správnosťou osobitne nezaoberal), Okresný súd Banská Bystrica prejednaním

a rozhodnutím veci založil svoju miestnu príslušnosť a nedostatok dôvodov na postúpenie veci už
nemožno úspešne namietať (§ 105 ods. 1 O.s.p. a contrario). Zo spisu nevyplýva podklad pre záver,
že na Okresnom súde Banská Bystrica bola prejednávaná vec pridelená konajúcemu sudcovi v rozpore
s rozvrhom práce.

V ďalšom konaní okresný súd vykoná dokazovanie v súlade so zákonom za účelom zistenia skutkového
stavu nevyhnutného pre rozhodnutie vo veci samej a vo veci opätovne rozhodne. Odvolací súd výslovne
upozorňuje okresný súd, že pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia je povinný vysporiadať sa so všetkými
podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a vykonanými dôkazmi (teda aj s tými, ktoré nepodporujú
jeho prijatý záver), inak zaťažuje svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v jeho nepreskúmateľnosti.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.