Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 19, 2021

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23Co/26/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517204577
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8517204577.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: X.. X. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX V. N., XX. S., zastúpený F.. Michalom Dicom, advokátom AK Stará Ľubovňa, 17. novembra 20
proti žalovanému: X. V. N., XXX XX V. N., J. X., E.: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Vladimír Dlugolinský,
Levočská 1, Stará Ľubovňa, v konaní o zaplatenie 43.362,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C 132/2017 - 228 zo dňa 14.02.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III..

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v konaní o zaplatenie 43.362,- Eur s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku čiastočne vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 2.827,44 Eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že:

„Žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti zapísane na LV XXXX, kat. územia V. N., a to budovy - U. Z.,
postavený na parcele KN C XXXX/X, súpisné číslo XXX.

Žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. územia V. N., a to parcely
reg. E evidovanej na mape určeného operátu č. XXX orná pôda o výmere XXX m2. Q. KN E XXX
zodpovedá novovytvoreným parcelám KN C XXXX/XX zastavané plochy o výmere XX m2, parcele KN
C XXXX/XX zastavané plochy o výmere XXX mX a parcele KN C XXX/XX ostatné plochy o výmere XX
m2. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudol žalobca na základe kúpnych zmlúv (č.l. XX-XX) od pôvodných
podielových spoluvlastníkov, a to od:
- L. L. P., kúpna zmluva zo dňa XX.X.XXXX, ktorá odpredala svoj podiel na uvedenej nehnuteľnosti
vo výške X/XX a X/X z celku za kúpnu cenu XX,- eur za m2,
- E.. X. C., rod. J. kúpna zmluva uzatvorená dňa X.X.XXXX, podiel na nehnuteľnosti parcela KN E XXX
vo výške X/X-in z celku za sumu XX,- eur za m2,
- O. H., rod. P. kúpn zmluva zo dňa XX.X.XXXX, podiel o veľkosti X/XX-in z celku za kúpnu cenu XX,-
eur za m2,
- od L. Z., rod. P. kúpna zmluva zo dňa XX.X.XXXX, podiel o veľkosti X/XX-in z celku za kúpnu cenu
XX,- eur za m2,
- E.. X. M. kúpna zmluva zo dňa XX.X.XXXX, podiel o veľkosti X/XX-in z celku za kúpnu cenu XX,-
eur za m2.

Žalovaný uzatvoril kúpnu zmluvu na odkúpenie podielov na nehnuteľnosti KN E XXX, kúpna zmluva
č. XXX/XXXX uzatvorená medzi L. Z. ako predávajúcou, O. H. ako predávajúcou, na základe ktorej
predávajúce odpredali svoj podiel na uvedenej nehnuteľnosti o veľkosti X/XX-in z celku za kúpnu cenu
XX,XX eur za m2 dňa XX.X.XXXX (č.l.XX-XXX). C. uzatvoril kúpnu zmluvu č. XXX/XXXX s L. L. P. na
odpredaj jej podielu na nehnuteľnosti KN E XXX o veľkosti X/X a X/XX-in z celku za kúpnu cenu XX,XX
eur za m2, dňa XX.X.XXXX (č.l. XXX-XXX). Kúpna cena vyplatená L. Z., O. H. zo strany žalovaného bola
dňa XX.X.XXXX a dňa XX.X.XXXX (č.l. XXX, XXX). Kúpna cena L. L. P. bola vyplatená dňa X.X.XXXX
a XX.X.XXXX (č.l. XXX, XXX). U. XX.X.XXXX L. L. P., L. Z. a O. H. doručili žalovanému odstúpenie
od uzatvorených kúpnych zmlúv, ktorých predmetom bol predaj spoluvlastníckych podielov na pozemku
parcela KN E XXX orná pôda o výmere XXX m2, zapísanej na LV XXXX k. ú. V. N. (č.l.XXX,XXX,XXX).

Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu si uplatnil voči žalovanému náhradu za užívanie pozemku
parcely KN E XXX k.ú. V. N. vo výške X,XX eur/m2/deň listom zo dňa XX.X.XXXX. U. XX.X.XXXX
žalovaný oznámil pr. zástupcovi, že po prerokovaní jeho podania bude pr. zástupcu žalobcu informovať.
Následne dňa 2.2.2017 opätovne pr. zástupca žalobcu žiadal žalovaného o náhradu za užívanie
pozemku. Žalovaný listom zo dňa 7.3.2017 oznámil, že má záujem predmetný pozemok odkúpiť za
cenu stanovenú znaleckým posudkom č. XX/XXXX zo dňa X.X.XXXX vypracovaným E.. F. L., za celku
XX,XX . eur/m2 a v zmysle ponuky zaslanej listom žalobcovi pod č. XXXX/XXX/XXXX-SMM. Zároveň
bolo žalobcovi oznámené, že v prípade nesúhlasu s prevodom vlastníckeho podielu za uvedených
podmienok je žalovaný ochotný pristúpiť na zámenu pozemkov na základe znaleckých posudkov (č.l.
6-9).

V znaleckom posudku predloženom zo strany žalovaného, a to ZP č. XXX/XXXX vyhotoveným znalcom
E.. X. P., je stanovená výška nájmu za pozemku parcelu KN E č. XXX/X (susediaca s parcelou KN E
č. XXX) v sume je X,XXX eur /m2/ rok.

Znaleckým posudkom č. XX/XXXX vypracovaným E.. F. W. predloženým v konaní vedenom pred
tunajším súdom sp. zn. 7C/299/2015, na ktorý poukazoval v tomto konaní pr. zástupca žalobcu, znalec
stanovil cenu nájmu za pozemky, ktoré prenajíma žalovaný iným podnikateľským subjektom za účelom
výkonu podnikateľskej činnosti vo výške X,XXX eur/ m2/ rok.

Z nájomných zmlúv predložených zo strany žalobcu je preukázané, že žalovaný prenajíma na základe
zmluvy o nájme nehnuteľnosti - pozemku, na účely podnikania časti svojich nehnuteľností za cenu nájmu
vo výške 39,80 eur za m2 (viď nájomné zmluvy č. XXX/XXXX, č. XX/XXXX, č. XX/XXXX, č. XXX/XXXX
(č.l. XX -XX).

Z archívnych materiálov predložených žalovaným na č.l. 138 až č.l. 206 vyplýva, že U. Z. bol postavený
v koncom 50-tych rokov 20. storočia a užívateľom bol J. W. J. S. v V. N. (č.l. 176). V zmysle § 2 ods. 1
zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, účinnosťou tohto zákona sa žalovaný stal vlastníkom budovy - U. Z.

Na základe návrhu č. XXX/XXXX-SMM zo dňa XX.X.XXXX bolo na LV č. XXXX kat. územia V. N. na
parcele KN E XXX orná pôda o výmere XXX mX zapísané právo užívania pozemku KN E XXX pod
stavbou súpisné číslo XXX-Kultúrny dom, postavený na pozemku reg. KN C č. XXXX/X evidovaný na
LV č. XXXX v prospech mesta V. N. v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z..

Z výpisu LV č. XXXX kat. územia V. N. má súd preukázané, že F.. X. U. a Z. U. sú podielovými
spoluvlastníkmi v podiele XX/XX na pozemkoch: parcela KN E č. XXX/X orná pôda o výmere X m2,
parcela KN E č. XXX/X orná pôda o výmere XXX m2, parcela KN E č. XXX/X orná pôda o výmere XX
m2. Na tunajšom súde prebieha súdne konanie vedené pod sp. zn. 7C/299/2015, kde manželia U. sú
žalobcami, X. V. N. žalovaný, v konaní o zaplatenie sumy 24.885,48 eur titulom neoprávneného užívania
časti nehnuteľností v podielovom vlastníctve žalobcov žalovaným mesto V. N., keď časť sporných
nehnuteľností je zastavaná U. Z..“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 451, § 456, § 489, § 3 Občianskeho
zákonníka, § 2 Z.č. 138/91 Zb., § 1 Z.č. 369/1990 Zb., § 4 Z.č. 369/1990 Zb., § 1 a 4 Z.č. 66/2009
Z.z., § 151, § 123, § 124, § 128 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žalobcovi patrí
nárok na náhradu titulom náhrady za zriadené vecné bremeno, nakoľko žalovaný sa stal vlastníkom

budovy U. ktorý slúži na verejnoprospešný účel a v tejto súvislosti je splnená podmienka vzniku
vecného bremena zo zákona podľa § 1 ods. 1 Z.č. 66/2009 Z.z.. Poukázal na to, že súdna prax sa
priklonila k možnostiam poskytovania náhrady vo forme opakovaného plnenia a výšku takejto náhrady
za opakované plnenie odvodil súd prvej inštancie v zmysle znaleckého posudku, pričom v súlade s
ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka považoval za dôvodné znížiť túto odplatu o 1/3 a priznať
žalobcovi nárok na náhradu za vecné bremeno vo výške 2,38 Eur za m2 a za rok, čo za žalované obdobie
troch rokov činí sumu 2.827,44 Eur. Zároveň priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania
z priznanej sumy a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol na základe zásady úspechu, keď priznal procesne
úspešnejšiemu žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,96 %.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý sa nestotožnil s
výrokmi II. a III. a tieto považoval za nesprávne vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a vyhodnotenia vykonaných dôkazov. Zároveň mal za to, že pri správnom zistení skutkového
stavu vec nebola správne posúdená a rozhodnutie je v rozpore so stabilnou judikatúrou súdov bez
náležitého odôvodnenia. Žalobca poukázal na to, že v záujme dodržania zásady rovnosti strán je
dôvodné, aby mesto platilo rovnakú odplatu za nájomné ako vyžaduje od subjektov, ktorým prenajíma
svoje priestory. Poukázal na to, že miestnosti U. sú prenajímané subjektom na podnikateľskú činnosť,
pričom okrem priestorov, ktoré mesto prenajíma v predmetnom objekte na základe nájomných zmlúv,
rovnako prenajíma za 50,- Eur na hodinu aj ostatné miestnosti U. Z.. Tieto skutočnosti žalobca preukázal,
pričom súd prvej inštancie ich nebral do úvahy. Rovnako poukázal na to, že pozemok sa nachádza v
centrálnej zóne mesta, kde mesto prenajíma pozemky za XX,XX Eur za m2 a zo samotného prenájmu
U. Z. mesto má ročný príjem cca 40.000,- Eur. Z týchto dôvodov nie je primerané zníženie priznanej
náhrady za zriadené vecné bremeno. Žalobca poukázal na to, že U. Z. je zo strany žalovaného komerčne
prenajímaný, a preto nemôže byť v danom prípade aplikovaný § 1 ods. 3 Zákona č. 66/2009 Z.z..

6. Rovnako žalobca namietol výrok o trovách konania s tým, že súd bližšie neodôvodnil skutočnosti
týkajúce sa pomeru úspechu a neúspechu vo veci. Poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 257
CSP umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať nárok na náhradu trov konania.
Žalobca takisto na to, že súd prvej inštancie nebral pred rozhodovaním do úvahy článok 20 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj článok 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých má
vlastnícke právo všetkých vlastníkov rovnaký zákonný obsah aj ochranu. Poukázal tiež na princípy,
ktorými je spravovaný Civilný sporový poriadok a z týchto dôvodov žiadal, aby napadnutý rozsudok v
zamietavej časti bol zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30.11.2020, podľa ktorého je finančná náhrada pri
vzniku vecného bremena jednorazová a nárok vzniká prvému vlastníkovi pozemku, pričom poukázal
na skutočnosť, že medzi stranami sporu sa vedie aj konanie pod sp.zn. 7C 299/2015, kde však
rozhodnutím odvolacieho súdu nebola prijatá argumentácia Najvyššieho súdu a aj na túto skutočnosť
bol žalovaný povinný reagovať, no poukázal na to, že celkovo sú odvolacie námietky žalovaného
neopodstatnené. Rovnako tak žalovaný poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu sp.zn. 4Co 98/2019
zo dňa 03.12.2020, kde rovnako bola posúdená otázka náhrady za užívanie pozemku obcou. Poukázal
na to, že jedná sa o skutkovo rovnaký prípad, kedy stavby slúžia verejnoprospešnému účelu, teda
uspokojovaniu kultúrnych či športových potrieb obyvateľov mesta. Z týchto dôvodov navrhol potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie a rovnako vzniesol námietku premlčania nároku na jednorazovú náhradu.
Žiadal prihliadnuť na skutočnosť, že citované rozhodnutie, na ktoré poukazuje bolo zverejnené až
08.02.2021, preto jeho vyjadrenie nebolo zaslané v zákonom stanovenej lehote.

8. K uvedenému vyjadreniu žalobca podaním z 24.02.2021 uviedol, že sa s týmto názorom nestotožňuje,
pričom v predmetnej veci ide o odlišný prípad a odlišný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k U.
žalovaným, ktorý slúži na podnikateľské účely a nejde o stavbu, ktorá by prešla z vlastníctva štátu na
obec. Žalobca poukázal na skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť, a to U. Z. bol zapísaný na základe
žiadosti mesta 19.05.2004 na list vlastníctva, preto žalovaný nenadobudol predmetnú nehnuteľnosť
podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z., a preto tento zákon nemožno aplikovať. Zároveň však táto
stavba je využívaná na podnikanie, a preto sa na vzťah medzi stranami sporu nevzťahuje Zákon č.

66/2009. Žalobca poukázal na to, že vyjadrenie žalovaného nespĺňa zákonné podmienky podľa § 366
CSP.

9. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu napriek výzve odvolacieho súdu v lehote 10-tich dní nevyjadril.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zistených skutočností neprijal
správny právny záver. Odvolací súd bol oprávnený odvolaciemu prieskumu podrobiť len odvolaním
napadnuté výroky o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania, pričom dospel k záveru,
že tieto je dôvodné potvrdiť, no vo výroku o zamietnutí žaloby z iného dôvodu, než tak urobil súd prvej
inštancie, a to z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

14. Podľa § 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v platnom znení
(1)
Tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce
alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celok so stavbou (ďalej len „pozemok pod stavbou“).
(2)
Tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je
umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento
cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.
(3)
Tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré
slúžia na podnikateľské účely.

Podľa § 2 Obchodného zákonníka
(1)
Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho
sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného
predpisu.
(2)
Podnikateľom podľa tohto zákona je:
a)
osoba zapísaná v obchodnom registri,
b)
osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,

c)
osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov,
d)
fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v platnom znení, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

15. Pokiaľ sa týka vyriešenia otázky, či na vzťah medzi stranami sporu možno aplikovať Zákon č. 66/2009
Z.z. odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nijakým spôsobom
nevyvrátil skutočnosti, ktoré vyplývajú z listinného dôkazu, a to z časti C parcely registra E evidovanej
na LV č. XXXX . v k.ú. V. N., z ktorého vyplýva existencia práva užívania pozemku E KN parcelné číslo
XXX pod stavbou súpisné číslo XXX - Z. U. evidovaného na LV č. XXXX v prospech X. V. N. v zmysle
§ 4 ods. 1 Zákona č. 66/2009. Vychádzajúc zo zásady, že údaje z katastra nehnuteľnosti platia pokiaľ
sa nepreukáže opak, potom žalobca v konaní nijakým spôsobom neosvedčil svoje tvrdenia o tom, že
predmetný pozemok, ktorého je vlastníkom nie je zaťažený vecným bremenom v zmysle Zákona č.
66/2009 Z.z., ktorý upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve
obce v zmysle § 1 ods. 1 citovaného zákona.

16. Pokiaľ sa týka obrany žalobcu spočívajúcemu v tvrdení, že tento zákon sa nevzťahuje na predmetný
vzťah medzi stranami sporu, nakoľko ide o stavbu slúžiacu podnikateľskému účelu, dospel odvolací súd
k záveru, že táto skutočnosť nebola preukázaná. Ako vyplýva z odkazu uvedenému v Zákone č. 66/2009
Z.z. tento zákon pri definícií podnikateľského účelu užívania stavby odkazuje na § 2 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého je podnikaním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo
vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Zároveň Obchodný zákonník
v § 2 uvádza kto je podnikateľom. Obec, teda žalovaný nespĺňa charakteristiku podnikateľa podľa
Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že predmetný dom kultúry je stavbou, ktorá neslúži na podnikateľské
účely, nakoľko nespĺňa definíciu jej vlastník podľa § 2 Obchodného zákonníka. Ani samotné skutočnosti,
na ktoré poukazoval žalobca, teda, že niektoré prevádzky umiestnené v dome kultúry sú poskytované
žalovaným do nájmu, neznamenajú preukázanie skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje. V tejto
súvislosti nepochybne žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať iné skutočnosti, než vyplývajú zo
stavu podľa katastra nehnuteľnosti, a to v tom zmysle, že by sa na vzťah medzi stranami sporu nemal
aplikovať Zákon č. 66/2009 Z.z.. V tomto smere sú závery súdu prvej inštancie správne. K rovnakému
záveru dospel aj Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn. 18Co/20/2020 v rozhodnutí zo
dňa 23.03.2021 medzi rovnakými stranami sporu.

17. Inými slovami vyjadrené, odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že na
predmetnej parcele, na ktorej stojí kultúrny dom, vzniklo zo zákona vecné bremeno. V danom prípade
má žalobca nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva na tejto parcele, avšak ide o
jednorázovú náhradu, na ktorú vznikol nárok už predchádzajúcemu vlastníkovi, a tento nárok prevodom
vlastníckeho práva na žalobcu neprešiel. Išlo o pohľadávku, ktorú mohol žalobca nadobudnúť len
jej postúpením na neho. Ak sa tak nestalo, prevodom vlastníckeho práva nezískal pohľadávku na
jednorázovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú mal predchádzajúci vlastník. Odvolací
súd tento záver o jednorazovej náhrade odôvodňuje tým, že z charakteru vecného bremena v danom
prípade vyplýva, že toto má charakter vyvlastnenia, a teda aj náhrada v takomto prípade má byť
jednorázová.

18. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému
pozemku na základe kúpnych zmlúv uzavretých v mesiaci september, respektíve október 2014. Je
nepochybné, že žalobca nadobudol vlastnícke právo viac ako štyri roky po nadobudnutí účinnosti
Zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého účinnosť nastala 01.07.2009. V zmysle citovaného zákona vzniklo

vecné bremeno k takýmto pozemkom účinnosťou citovaného zákona a aktívnu legitimáciu na zaplatenie
náhrady titulom zriadenia takéhoto vecného bremena mal jedine vlastník pozemku, ktorému svedčalo
vlastnícke právo v čase nadobudnutia účinnosti citovaného zákona. Nedostatok preukázania aktívnej
vecnej legitimácie je dôvodom pre zamietnutie žaloby v časti, v ktorej rozsudok nenadobudol
právoplatnosť. Zároveň žalobca nepreukázal, že by vlastník pozemku, ktorému patrilo právo na náhradu
za zriadenie vecného bremena, toto právo na žalobcu previedol.

19. V danom prípade odvolací súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť súdov, pri
vysporiadaní vzťahov, ktoré tu vznikli za obdobie predchádzajúceho režimu. Zákon č. 66/2009 Z.z.
upravil situácie, kedy do vlastníctva obce prešli stavby postavené na cudzom pozemku tak, že
vzniklo k tomuto pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V danom prípade nie je spornou
skutočnosťou, že toto vecné bremeno vzniklo zo zákona, teda spôsobom, s ktorým počíta Občiansky
zákonník v ustanovení §151 o ods. 1. Je teda nepochybné, že jedná sa o zákonné vecné bremeno,
ktoré má verejnoprávnu povahu. Jeho podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie
vlastníckeho práva alebo tiež o vymedzenie obsahu vlastníckeho práva verejnoprávnym predpisom.
V danom prípade niet dôvod ustupovať od všeobecného záveru, že v takomto prípade vzniká
nárok na primeranú jednorazovú náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena. Finančná
náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným
subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je
nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú
náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
20. Zákon zriadením vecného bremena nútene obmedzil vlastnícke právo k pozemku, čo je typickým
príkladom núteného zriadenia vecného bremena, ktorá trvá do budúcna, čo odôvodňuje záver, že
náhrada za takéto zriadenie je jednorazovou náhradou.
21. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že samotný nárok, ktorý uplatnil žalobca nie
je dôvodný, preto nie sú právne udržateľné ani jeho odvolacie dôvody, podľa ktorých došlo k obmedzeniu
jeho vlastníckeho práva bez náhrady a tým boli porušené články Ústavy, Dohovoru ako aj Občianskeho
zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že citovaný zákon, ktorý zriadil vecné bremená,
bol právnym predpisom, ktorý riešil vzniknutú situáciu z predošlého režimu a preto nemôže obstáť jeho
tvrdenie, že mu zákon obmedzil jeho vlastnícke právo bez náhrady. Táto skutočnosť nie je pravdivá a je
vyvrátená z obsahu dôkazov, kedy nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena patril len vlastníkovi,
ktorému patrilo právo vlastníka ku dňu účinnosti zákona. Len takáto osoba má aktívnu legitimáciu v
takomto konaní, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že na neho takéto
právo prešlo. Tieto skutočnosti neboli z obsahu spisu preukázané.
22. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho
práva bez náhrady, s tým, že toto právo patrí vlastníkovi zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného
bremena. Tento záver teda aplikácia princípu proporcionality nie je v rozpore ani s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré sa týkajú aplikácie
článku 1 dodatkového protokolu 1 upravujúceho ochranu vlastníctva. Európsky súd pre ľudské práva
vychádza z toho, že v takýchto prípadoch musia byť brané do úvahy princípy kedy možno zasiahnuť
do vlastníckych práv, ktorými sú princíp zákonnosti, princíp dosiahnutia legitímneho cieľa vo verejnom
záujme a princíp proporcionality. Princíp zákonnosti vyžaduje, aby každý zásah do vlastníckeho práva
na základe vnútroštátneho práva bol vykonaný v súlade so zákonom, čo bolo splnené v tomto prípade
prijatím Zákona č. 66/2009 Z.z.. Zároveň podľa názoru odvolacieho súdu bol splnený aj princíp
dosiahnutia legitímneho cieľu, to znamená, že podľa článku 1 protokolu 1 je zásah do vlastníckeho
práva odôvodnený vtedy, ak je zásah do súkromného vlastníctva vo verejnom záujme a v súlade
so všeobecným záujmom. Zároveň to musí sledovať legitímny cieľ (porovnaj prípad BEYELER proti
Taliansku článok 111, sťažnosť č. 33202/1996). V tejto súvislosti Štrasburský súd zdôraznil, že členské
štáty majú širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či tento cieľ je legitímny. Odvolací súd
v tejto súvislosti konštatuje, že po zmene spoločenských vzťahov po roku 1989 nepochybne bolo
vo všeobecnom záujme upraviť vzťahy vzniknuté medzi obcami či vyššími územnými celkami ako
nadobúdateľmi vlastníctva k stavbám, ktoré boli postavené na cudzom pozemku. V predošlom zriadení
nepochybne nebola venovaná náležitá pozornosť otázke ochrany vlastníka nehnuteľnosti - pozemku.
Vzhľadom na to, že takéto situácie však boli početnými, bolo legitímne a nutné, aby Slovenská republika
využila svoje oprávnenie ohľadom širokej miery úvahy o tom, kedy je dôvodné dosiahnuť legitímny cieľ aj

takým spôsobom, že je zasiahnuté do vlastníckeho práva, tak ako to vyplýva z citovaného rozhodnutia.
Zároveň v tomto teste, ktorému odvolací súd podrobil tento vzťah, dospel odvolací súd k tomu, že
aj princíp proporcionality bol zachovaný, ktorý je zachovaný ak záujmy jednotlivca, ktoré sú dotknuté
opatrením štátu nevnucujú rozsiahle a neproporcionálne bremeno na jednotlivca (porovnaj prípad Valkov
proti Bulharsku, sťažnosť č. 2033/2004 a súvisiace). Z týchto tvrdení možno dospieť k záveru, že zásah
do vlastníckeho práva citovaným zákonom bol odôvodnený nie neprimeraný a bol za náhradu, pričom to,
že právo patrilo len vlastníkovi v čase účinnosti žaloby nemôže byť odôvodnením všeobecných tvrdení
žalobcu o obmedzení jeho vlastníckeho práva.
23. Z týchto dôvodov sa ani vo svetle námietok, ktoré sa týkajú porušenia článkov Ústavy SR či Listiny
základných práv a slobôd nezdajú neprimerané a preto považoval odvolací súd za dôvodné napadnutý
rozsudok potvrdiť v celom rozsahu v napadnutej časti. Tento záver vyplýva aj zo samotného odseku 2
Protokolu 1 článok 1, ktorý uvádza, že štátu patrí právo prijať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,
aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.

24. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky či sa jedná o
jednorazovú alebo opakujúcu náhradu, keďže zákon o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. V tejto
otázke odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 539/2020-21
zo dňa 28.10.2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Okrem iného sa poukazuje aj na judikatúru
Najvyššieho súdu, v zmysle ktorej finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová;
nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu
vlastníka takého pozemku došlo jednorázovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka
pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na
užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku,
ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege, túto náhradu
uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto
pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za ústavne udržateľný
aj Ústavný súd v rozhodnutí IV.ÚS 227/2012. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej dobe a tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý
nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.,
t.j. k 01. júlu 2009. Ak judikatúra Najvyššieho súdu akceptovaná Ústavným súdom dospela k záveru,
že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.
z. vzniklo ex lege jednorázovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto
zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona
č, 66/2009 Z. z.“. Možno teda konštatovať, že Ústavný súd uzavrel, že finančná náhrada za vznik
vecného bremena je nepochybne jednorazová a z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o
nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, pričom z
tohto dôvodu Ústavný súd ústavnú sťažnosť voči namietanému porušeniu základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. Ústavy napadnutým uznesením Najvyššieho súdu odmietol.

25. Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie či už tunajšieho Krajského súdu č. k. 6Co/32/2019-417
zo dňa 21.05.2019, sp.zn . 4 Co 98/2019 z 3.12.2020 ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015 alebo rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky IV ÚS 227/2012, I ÚS 474/2013, I ÚS 1/2012, IV Ús/539/2020
sa odvolací súd jednoznačne prikláňa k právnemu záveru, že ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.
je potrebné teleologicky vykladať tak, že ak niet zmluvného práva, z ktorého by vyplývalo oprávnenie
užívať dohodnutý pozemok, vzniká o obci právo užívať pozemok, a to na základe zákonného práva z
vecného bremena. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia NSSR z 30.11.2020 sp.zn. 8Cdo 17/2019:
„Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a
nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ide o
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.“(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 11. 2020, sp. zn.
8Cdo/17/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

26. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny

nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009)

27. Všeobecne sa pod vecnou legitimáciou rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna
sporová strana civilného procesu (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide (aktívna vecná legitimácia) a sporová strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom
hmotnoprávnej povinnosti (pasívna vecná legitimácia). O nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sa jedná
v prípade, ak žalobca, ktorý tvrdí, že je nositeľom hmotného práva v konaní nepreukáže, že je takýmto
nositeľom.

28. Žalobca nepreukázal v konaní, že je nositeľom hmotného práva t.j. subjektom, ktorému svedčí nárok
na náhradu za zriadené vecné bremeno.

29. S poukazom na uvedené skutočnosti preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavej
časti ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP) aj keď s poukazom na odlišné právne posúdenie, ktoré
však vychádzalo zo Zákona č. 66/2009 Z.z., čím nebola odňatá možnosť stranám sporu vyjadriť sa k
právnemu posúdeniu vo veci s poukazom na ustanovenia citovaného zákona.

30. Pokiaľ sa týka námietok uvedených v replike k podanému odvolaniu ako aj k vyjadreniu žalobcu
k tejto replike žalovaného, odvolací súd poukazuje na to, že rozsah odvolacieho prieskumu je daný
dôvodmi uvedenými v odvolaní, pričom odvolací súd bol viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré boli podané
v lehote na podanie odvolania (§ 364 CSP). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nezaoberal
ďalšími skutočnosťami, ktoré boli posúdené ako novoty v odvolacom konaní, nakoľko išlo o prostriedky
procesného útoku, respektíve obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie bez
preukázania skutočnosti, že nebolo možné tieto uplatniť. Z týchto dôvodov odvolací súd neprihliadol
na vznesenú námietku premlčania zo strany žalobcu, ktorý túto námietku vzniesol až ako repliku
voči podanému odvolaniu a takisto neprihliadol ani na listinné dôkazy, ktoré priložil žalobca k svojim
vyjadreniam v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 366 CSP. Z obsahu napadnutého
rozsudku nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle Zákona č. 66/2009
Z.z., pričom tento stav vyplýva aj podľa zápisu v Katastri nehnuteľnosti, pričom žalobca v odvolacom
konaní, teda do uplynutia lehoty na podanie odvolania namietol len právne posúdenie, podľa ktorého
predmetná nehnuteľnosť neslúži na podnikateľské účely a týmto odvolacím dôvodom bol odvolací
súd viazaný pri posúdení odvolania žalobcu. Na ostatné skutočnosti, ktoré boli namietané po uplynutí
odvolacej lehoty nie je možné v konaní pred odvolacím súdom prihliadnuť.

31. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 70 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov sú údaje katastra
uvedené v § 7 hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Materiálna publicita údajov katastra je teda de lege
lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra
so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť uzrozumený subjekt, ktorého zaťažuje bremeno
preukázania nesúladu. Žalobca v konaní túto skutočnosť nepreukázal a ani nenavrhoval dôkazy, ktoré
ju preukazovali.

32. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

33. Rovnako odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné potvrdiť aj výrok o trovách konania ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

34. Podľa ustanovenia § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.

35. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) nemožno § 257 považovať
za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.

36. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez
zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.

37. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch
strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej
problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či
nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová,
Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).

38. V prejednávanej veci žalovaný je úspešnou stranou sporu. Ani odvolací súd nezistil dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane. Žalobca nepreukázal
výnimočnosť svojej situácie či pomery na svojej strane vo forme nepriaznivej sociálnej či majetkovej
situácie. Naopak z obsahu spisu vyplýva, že žalobca vyvinul úsilie získať predmetné nehnuteľnosti
poznajúc ich reálny stav, tak, že vstúpil do už prebiehajúcich procesov žalovaného, ktorý vykupoval
tieto pozemky od ich vlastníkov nepochybne za účelom dosiahnuť následný majetkový benefit na svojej
strane.

39. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd potvrdil ako vecne správny výrok o trovách konania.

40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 396 ods.1 C.s.p., keď priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom
konaní plne procesne úspešnej strane sporu.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 26, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.