Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 16, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115205526
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2115205526.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Ľubice Spálovej a Mgr. Lucie Mizerovej v spore žalobcu: P. T., nar. XX. K. XXXX, trvalo bytom T.,
časť obce L., ul. Z. Y. XXXX/XX, zastúpeného splnomocnenkyňou: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o.,
M. R. Štefánika 25, 036 01 Martin, IČO: 50711776, proti žalovanému: N. U., nar. XX. Y. XXXX, trvalo
bytom O., ul. P. XXXX/XX, zastúpenému splnomocnenkyňou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Nám. SNP
3, 917 01 Trnava, IČO: 36857548, o zaplatenie 6.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 21. mája 2019 č. k. 24C/120/2015-229, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu; III. štátu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu; IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť svedkyni W. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Y.
XX, T., svedočné vo výške 27,60 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 489, § 517 ods. 2, § 657, § 658 ods. 1 O. z. (zákona č.

40/1964Zb.Občianskehozákonníkavzneníneskoršíchpredpisov);§191CSP(zákonač.160/2015Z.z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu omeškania a
§ 10c ods. 1 tohto nariadenia, a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010 sp. zn.
3 Cdo 325/2009.
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou z 11.3.2015, doručenou súdu 13.3.2015, domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.500 eur s úrokom z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.4.2012 uzavrel so žalovaným Zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 O.z.,
kde sa mu žalovaný zaviazal poskytnutú pôžičku vo výške 6.000 eur spolu s úrokom z pôžičky vo výške
500 eur vrátiť najneskôr do 4.6.2012 v hotovosti k rukám žalobcu. Žalovaný sa zaviazal, že v prípade
nevrátenia požičanej sumy ku dňu dohodnutému v Zmluve o pôžičke, je povinný uhradiť žalobcovi
zmluvnú pokutu vo výške 0,5 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania až do úplného vyrovnania
požičanej sumy. Po viacerých telefonických urgenciách zo strany žalobcu a prísľuboch zo strany

žalovaného, mu tento do dnešného dňa dlžnú čiastku neuhradil. Výzvou zo 6.3.2015 žalobca vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej čiastky i písomne prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu JUDr. Jána Repáňa, avšak bezúspešne. Žalobca si uplatňuje aj zákonný úrok z omeškaniavo výške 5 % ročne. Žalobca ako dôkazy označil a predložil Zmluvu o pôžičke zo 4.4.2012, výzvu na
zaplatenie zo 6.3.2015.
Súd prvej inštancie vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 24C/120/2015-12 z 19.6.2015, čím vyhovel žalobe

v plnom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že Zmluvu o pôžičke
zo 4.4.2012 predtým nevidel, zmluvu nepodpisoval, neuzatváral, nikomu nedával splnomocnenie a na
zmluve nie je podpis žalovaného ale sfalšovaný. Žaloba je podľa žalovaného nedôvodná a navrhol ju
zamietnuť.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný

ako dlžník uzavreli dňa 4.4.2012 písomnú Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca prenechal
žalovanému sumu 6.000 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi spolu s úrokom vo výške 500
eur do 4.6.2012, čo vyplynulo z čl. I. a II. Zmluvy o pôžičke.
Žalovaný v konaní popieral, že podpis na Zmluve o pôžičke je jeho a tvrdil, že jeho podpis na Zmluve
o pôžičke je sfalšovaný a on zmluvu nepodpisoval.
Súd prvej inštancie v konaní nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo,

odbor ručné písmo - identifikácia pisateľa, nakoľko na posúdenie uvedenej skutočnosti boli potrebné
odborné znalosti. Zo znaleckého posudku znalca Mgr. Miroslava Koutného č. 10/2018, znalca z
odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (identifikácia pisateľa) vyplýva, že podpis na zmluve o
pôžičke uzatvorenej dňa 4.4.2012 je pravým podpisom N. U. (žalovaného). Z uvedeného znaleckého
posudku mal súd preukázané, že sporný podpis na Zmluve o pôžičke zo 4.4.2012 je pravým podpisom

žalovaného. Žalovaný v konaní namietal tento znalecký posudok z dôvodu, že znalec podľa neho
nemal dostatočný počet porovnávacích podpisov. K uvedenej námietke súd prvej inštancie uviedol,
že súd síce znalcovi predložil menší počet porovnávacích podpisov ako žiadal znalec, avšak znalec
znalecký posudok bez ďalších požiadaviek vypracoval a neodmietol vypracovať znalecký posudok
z dôvodu nedostatku porovnávacích podpisov, pričom žiadny zákonný predpis nestanovuje presný

počet porovnávacích podpisov potrebných pre vyhotovenie znaleckého posudku a záväzným nie je ani
novinový článok, na ktorý žalovaný poukazoval. Znalecký posudok sa od iných dôkazných prostriedkov
líši tým, že jeho hodnoteniu nepodliehajú znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti, súd
pritom hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný

dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí
vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby
vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci vychádzal z porovnávacích podpisov žalovaného
zabezpečených súdom a to z rôznych inštitúcii z daného obdobia. Po oboznámení sa so znaleckým
posudkom súd zistil, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a

predložené porovnávacie podpisy prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje odborné závery a
podklady, z ktorých pri zodpovedaní mu zadanej odbornej otázky postupoval. Z uvedeného znaleckého
posudku mal súd potom preukázané, že žalovaný predmetnú zmluvu o pôžičke dňa 4.4.2012 podpísal.
Žalovaný v konaní ďalej namietal, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov
žalovanému. Z čl. III Zmluvy o pôžičke, ktorý znie: "Dlžník svojím podpisom potvrdzuje prevzatie

peňažnej hotovosti, ktorá je predmetom tejto zmluvy o pôžičke", mal súd prvej inštancie preukázané,
že žalovaný podpisom uvedenej zmluvy potvrdil prevzatie peňažnej hotovosti, a teda samotná Zmluva
o pôžičke je dôkazom, že žalovaný peňažnú sumu vo výške 6.000 eur reálne od žalobcu prevzal a
to aj s poukazom na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2547/2011,
rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 43C/183/2013 zo 16.12.2013, rozsudok Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. 50C/310/2014 z 31.3.2015), podľa ktorej ak zmluva o pôžičke obsahuje prehlásenie
dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím podpisom na zmluve, odporuje pravidlám
logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal. Pokiaľ
by totiž predmet pôžičky žalovaný od žalobcu neprevzal, bolo by úplne nelogické, aby podpísal zmluvu,
ktorá obsahuje prehlásenie o prevzatí. Samotná Zmluva o pôžičke je dokladom o prevzatí predmetu

pôžičky, preto by bolo nadbytočné, aby si účastníci Zmluvy o pôžičke obsahujúcej takúto klauzulu
spisovali a navzájom vydávali ešte ďalší doklad o prevzatí finančnej hotovosti s totožným znením.
Žalobca ako fyzická osoba nie je v zmysle žiadneho právneho predpisu povinný, vzhľadom k tomu,
že išlo o poskytnutie pôžičky medzi dvomi fyzickými osobami nepodnikateľmi, vystaviť žalovanému o
poskytnutej pôžičke príjmový pokladničný blok alebo iné obdobné potvrdenie. Pri pôžičke peňazí je

písomné potvrdenie dlžníka o prevzatí peňazí obsiahnuté v zmluve o pôžičke postačujúcim dôkazom.
Žalobca poskytol žalovanému pôžičku, čo žalovaný podpisom Zmluvy o pôžičke výslovne potvrdil.
Celkom zrejmý obsah zmluvných dohôd účastníkov občianskoprávnych dohôd, nemôže byť vyvrátený
na základe jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý preukázateľne nechce niesť následkyporušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu. Tvrdenie žalobcu je aj v súlade aj s čl. I Zmluvy o pôžičke,
podľa ktorého veriteľ "vyplatil" dlžníkovi sumu 6.000 eur dňa 4.4.2012 v hotovosti, pričom v slovese
vyplatil je použitý minulý čas, z čoho logicky vyplýva, že túto sumu veriteľ dlžníkovi už odovzdal. Uvedený

skutkový stav a ani text predmetnej pôžičky preto nie je totožný so skutkovým stavom a textom pôžičky
uvedenýmvrozhodnutíKrajskéhosúduvNitresp.zn.25Co/289/2012z31.10.2012,naktorépoukazoval
žalovaný.
Podpísanie Zmluvy o pôžičke žalovaným a prevzatie peňazí žalovaným mal súd preukázané aj z
výsluchu svedkyne W. T.. Žalovaný v konaní namietal, že svedkyňa je manželkou žalobcu a preto by

jej výpoveď mala byť posúdená ako výpoveď strany sporu, ktorá má záujem na výsledku tohto sporu
a jej výpoveď v súvislosti s jej pomerom k žalobcovi, resp. k samotnej veci, nie je možné považovať
za objektívnu a dôveryhodnú.
Súd prvej inštancie k tejto námietke uviedol, že hodnovernosť výpovede svedka je možno hodnotiť aj s
prihliadnutím k spôsobu, akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k tomu, aký je pomer svedka
k stranám. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti je vecou súdu, ktorý vykonáva

dokazovanie. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým výpovediam, k tomu, aby im neuveril, musí mať
vážne, nespochybniteľné a jednoznačné dôvody. K spôsobu tohto hodnotenia by odvolací súd mohol
prihliadnuť iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola hodnotená na základe skutočností,
ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede nevzťahujú (uznesenie Krajského
súdu v Trnave č. k. 24Co/379/2016 - 138 z 20.6.2017). V danom prípade zo žiadnych okolností prípadu

nevyplýva úvaha o nevieryhodnosti tejto svedkyne, keďže okolnosť o príbuzenskom vzťahu k žalobcovi
nemôže byť sama o sebe dôvodom, pre ktorý by súd nemohol na ňou vypovedané skutočnosti týkajúce
sa prejednávaného prípadu prihliadať, keďže aj CSP nevylučuje výsluch svedka, ktorý je príbuzným
niektorej zo strán sporu. Aj tento svedok ako každý iný svedok bol pred svojím výsluchom poučený o
trestných následkoch krivej výpovede podľa § 346 Trestného zákona. Svedkyňa pri výsluchu podrobne

opísala celý kontraktačný proces uzatvárania predmetnej zmluvy od prípravy písomnej Zmluvy o pôžičke
až po vyzývanie žalovaného na vrátenie požičanej sumy, z obsahu jej výpovede vyplýva, že vypovedala
jasne, zrozumiteľne, prehľadne a zhodne o tých istých skutočnostiach ako žalobca, bez pochybností o
obsahu skutočností prednesených v jej výpovedi, teda presvedčivo. V prejednávanom prípade nebola
hodnovernosť v konaní vypočutej svedkyne spochybnená a táto nevyplynula ani z okolností prípadu.

Žalovaný v konaní ďalej tvrdil, že číslo občianskeho preukazu, ktoré bolo uvedené v Zmluve o pôžičke
pri jeho mene, nikdy nevlastnil. V Zmluve o pôžičke pri identifikačných údajoch dlžníka je uvedené číslo
občianskeho preukazu SH 851343. Z potvrdenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave,
odboru poriadkovej polície, oddelenie dokladov zo 7.3.2019 mal súd preukázané, že žalovaný bol
vlastníkom občianskeho preukazu s číslom SH 851343 od 10.4.2002 do 10.4.2012, počas tejto doby

platnosti nebola hlásená strata ani krádež uvedeného dokladu, o výmenu za ďalší občiansky preukaz
požiadal dňa 10.4.2012 a stal sa vlastníkom občianskeho preukazu č. EC085864. Uvedeným dôkazom
teda bolo vyvrátené aj toto tvrdenie žalovaného.
V konaní bolo nesporné, že žalovaný dlžnú sumu žalobcovi nevrátil v dohodnutej lehote splatnosti, t. j.
do 4.6.2012, preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.500 eur, pozostávajúcu z

požičanej sumy 6.000 eur a dohodnutého úroku vo výške 500 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania aj v tejto časti považoval súd žalobu za dôvodnú,
nakoľko bolo v konaní preukázané, že žalovaný sa so splnením dlhu dostal do omeškania a žalobcovi
vzniklo právo požadovať od žalovaného aj úroky z omeškania. Súd mal preukázané, že žalovaný je
v omeškaní od 5.6.2012, nakoľko žalovaný dlžnú sumu nevrátil žalobcovi do termínu dohodnutého v

Zmluve o pôžičke, t .j. do dňa 4.6.2012, preto sa nasledujúcim dňom dostal do omeškania. Nakoľko
záväzkový vzťah vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných
k 31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Výšku úroku z omeškania mal súd preukázanú, keď
základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania žalovanej bola vo výške 0,75 % zverejnená na
webovej stránke www.nbs.sk., t. j. 0,75 % + 8 bodov spolu výška 8,75 % ročne. Žalobca však žiadal

priznať úrok z omeškania len vo výške 5 % ročne, ktorý návrh súd nemohol prekročiť, preto súd žalobe
aj v tejto časti vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 6.000 eur od 5.6.2012 do zaplatenia.
V časti o trovách konania rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne
plným úspechom žalobcu v konaní.

V časti o trovách štátu svoje rozhodnutie odôvodnil právne čl. 4 ods. 1 a § 259 CSP a vecne tým, že
o nároku štátu na náhradu trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci tak, že štát má voči
žalovanému, ktorý bol v konaní neúspešný, nárok na náhradu trov konania, ktoré štát zaplatil súdnemu
znalcovi Mgr. Miroslavovi Koutnému zo štátnych prostriedkov (uznesením č. k. 24C/120/2015-145 z27.6.2018) vo výške 520,81 eur, v plnom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania štátu súd
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
O nároku svedkyne W. T. na svedočné rozhodol súd podľa pomeru úspechu vo veci tak, že žalovaný,

ktorý bol v konaní neúspešný, je povinný zaplatiť svedkyni W. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Y.
XX, T., svedočné vo výške 27,60 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Bol názoru, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalovaný
považuje odvolaním napádaný rozsudok za nesprávny a založený na nedostatočne vyhodnotených
skutkových tvrdeniach, nakoľko sa súd v dostatočnom rozsahu nezaoberal relevantnými tvrdeniami a
dôkazmi predloženými žalovaným. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení rozsudku,
s úvahami a závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k napádanému rozsudku, a zároveň má za

to, že napádaný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný od začiatku
predmetného konania popieral vznik údajného zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobcom na
základe žalobcom doloženej zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012 (ďalej len ,,zmluva“), reálne prevzatie údajnej
pôžičky od žalobcu (vymáhanej v tomto konaní žalobcom), a zároveň žalovaný od začiatku predmetného
konania absolútne odmietal tvrdenia žalobcu ako aj nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní.

Žalovaný od začiatku predmetného konania trval na skutočnosti, že uvedenú zmluvu so žalobcom
nikdy vedome neuzatvoril, a ani od žalobcu nikdy reálne neprevzal sumu vo výške 6.000 eur. Uvedená
argumentácia žalovaného bola od začiatku konania nemenná a konštantná. Žalovaný má zároveň za
to, že žalobca v konaní žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by od neho žalovaný žiadal
peniaze (pôžičku) v žalobcom tvrdenej výške, že by sa so žalovaným za účelom uzavretia zmluvy stretli,

a už vôbec nepreukázal, že by došlo k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov na
základe zmluvy žalovanému na mieste uvádzanom žalobcom (výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa
2.11.2015), ktoré dokonca nie je v zmluve výslovne uvedené. Tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy,
resp. o poskytnutí pôžičky na základe zmluvy sú nepravdivé, zavádzajúce a nepreukázané. Žalobca
svoj nárok opiera len o znenie samotnej zmluvy, resp. o výpoveď svedka, ktorý má priamy záujem

na výsledku uvedeného sporu (nakoľko je manželkou žalobcu), bez toho, aby objektívne preukázal aj
reálne odovzdanie peňazí vo výške údajnej pôžičky. Na pojednávaní 2.11.2015 žalobca uviedol, že
„Tieto peniaze som mu (žalovanému) požičal v mojej kancelárii autobazáru v Martine. O poskytnutí
pôžičky sme spísali zmluvu o pôžičke, ktorú napísala moja manželka s tým, že do zmluvy uviedla aj
províziu za poskytnutú pôžičku v sume 500 eur. Písomne vyhotovenú zmluvu o pôžičke som podpísal

ja aj odporca. Vzhľadom na to, že stále pracujem s vozidlami, potrebujem mať väčší obnos peňazí
v hotovosti, tieto peniaze som nevyberal z účtu v banke, ale zobral som ich z trezoru z domu. Pri
podpise zmluvy som peniaze odovzdal odporcovi. Pri tomto som bol prítomný ja, moja manželka
a odporca...“ Jediným svedkom údajného odovzdania pôžičky na základe zmluvy mala byť podľa
vyjadrenia samotného žalobcu len jeho manželka (jediný svedok vypočutý v konaní). Žalovaný je toho

názoru, že jej výpoveď v súvislosti s jej pomerom k žalobcovi, resp. k samotnej veci, nie je možné
považovať za objektívnu a dôveryhodnú, nakoľko uvedená svedkyňa má priamy záujem na výsledku
predmetného sporu. Okrem iného žalobca uviedol, že peniaze, ktoré ako pôžičku údajne poskytol
žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených na jeho podnikanie s vozidlami. Žalobca
zároveň žiadnym spôsobom nepreukázal, že by výber uvedených finančných prostriedkov určených

na podnikanie žalobcu s vozidlami (t. j. na podnikateľské účely) bol zohľadnený v jeho účtovníctve,
hoci takáto povinnosť mu vyplýva z platnej právnej úpravy. Aj s ohľadom na uvedené považuje
žalovaný konštrukciu poskytnutia údajnej pôžičky popísanú žalobcom za zámerne vykonštruovanú a
zjavne účelovú. Skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi je základným
predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Iba samotné ustanovenie uvedené v článku III. zmluvy, podľa

ktorého dlžník podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti, ktorá je predmetom zmluvy o pôžičke,
nepreukazuje i faktické odovzdanie peňazí. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje veriteľa, t. j. žalobcu. S
ohľadom na vyššie uvedené žalovaný pred súdom prvej inštancie poukázal i na konštantnú judikatúru
v obdobných veciach, najmä: „Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď
zjavne prehliadol, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 O.z. tzv. reálnym kontraktom, to znamená,

že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti
tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie
otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí.Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalovaný. Neobstojí
preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalovaného preukázať, že k pôžičke (teda
jej poskytnutiu) prišlo. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie

predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou
sumou (Ro NS SR z 23.5.2012, sp. zn. 1 Cdo 78/2010).“„Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo
okrem iného znamená, že k zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán (účinným
prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi (Ro
NS ČR zo 14.5.2004, sp. zn. 21 Cdo 2217/2003).“ Žalovaný poukázal i na rozsudok Krajského súdu v

Nitre z 31.10.2012 sp. zn. 25Co/289/2012 v spojení s Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 23.01.2013 sp. zn. IV. ÚS 37/2013-9, ktoré riešia obdobný nárok (sporná zmluva obsahovala
obdobné ustanovenie o tom, že žalovaný v predmetnom spore podpisom na zmluve potvrdzuje prijatie
pôžičky, podpisy strán uvedeného sporu na zmluve o pôžičke boli dokonca úradne overené, avšak
v dôsledku toho, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal skutočné odovzdanie pôžičky, súd
jeho návrh zamietol). Cit. „V sporovom konaní je povinnosťou účastníka konania označiť dôkazy

na svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy na svoje tvrdenia, nesie nepravdivé dôsledky v
podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal sumu 11.000 eur. Žalovaný túto skutočnosť
popieral, preto dôkazná povinnosť označiť dôkaz na svoje tvrdenie o tom, že žalovanému peniaze
poskytol, bola na žalobcovi. Tento právny názor je súladný aj s rozhodovacou činnosťou NS SR

(rozsudok 2Cdo 293/2008, 4Cdo 138/2009). Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého
deň podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej
veci, nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky. (Ro Krajského súdu v Nitre zo dňa
31.10.2012, sp. zn. 25Co/289/2012).“ Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2012, sp.
zn. 25Co/289/2012 podal neúspešný žalobca v predmetnom súdnom konaní i sťažnosť Ústavnému

súdu Slovenskej republiky, ktorou namietal porušenie Ústavy Slovenskej republiky a svojho základného
práva na súdnu ochranu rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.10.2012, sp. zn. 25Co/289/2012.
Uvedená sťažnosť však bola Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.01.2013,
IV. ÚS 37/2013-9 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Žalovaný naďalej trvá na skutočnosti, že
vyššiešpecifikovanájudikatúrajesohľadomnaskutkovýaprávnyrozmerobidvochobdobnýchprípadov

priamo aplikovateľná aj na prejednávanú vec. Zároveň, s ohľadom na citáciu z Ro Krajského súdu v
Nitre z 31.10.2012 sp. zn. 25Co/289/2012 „Podpísanie zmluvy o pôžičke s textom, podľa ktorého deň
podpísania zmluvy je zároveň potvrdením prevzatia pôžičky s ohľadom na skutkový stav súdenej veci,
nie je dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky.“ považuje žalovaný odôvodnenie rozsudku
na str. 11 (bod 27. rozsudku) v znení „Uvedený skutkový stav a ani text predmetnej pôžičky preto

nie je totožný so skutkovým stavom a textom pôžičky uvedeným v rozhodnutí Krajského súdu v
Nitre sp. zn. 25Co/289/2012 zo dňa 31.10.2012, na ktoré poukazoval žalovaný.“ za nedostatočné a
nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, z akých skutočností súd prvej inštancie pri svojej úvahe
vychádzal.
Čo sa týka znaleckého posudku vypracovaného v predmetnom konaní, žalovaný i naďalej trvá na svojich

tvrdeniach, že vedome zmluvu nikdy nepodpísal a zároveň trvá na tom, že súdny znalec pri vypracovaní
znaleckého posudku nemal dostatočný počet porovnávacích materiálov, aby mohol bez akýchkoľvek
pochybností uviesť, že podpis na zmluve je skutočným podpisom žalovaného. Žalovaný však zároveň
poukazuje na skutočnosť, že ani prípadná pravosť podpisu na zmluve nie je dôkazom uzavretia zmluvy,
najmä ak nedošlo k reálnemu odovzdaniu údajnej pôžičky, na čom žalovaný trvá od začiatku konania.

Súd prvej inštancie opomenul pri rozhodnutí vo veci zohľadniť dôkaz predložený žalovaným,
preukazujúci finančné zabezpečenie žalovaného v období predchádzajúcom údajnému poskytnutiu
spornej pôžičky od žalobcu, konkrétne Zmluvu o prevode členských práv a povinností z 8.3.2010 v
znení dodatku z 8.3.2010, podľa ktorých žalovaný nadobudol finančné prostriedky vo výške 43.152 eur.
Okrem vyššie uvedených finančných prostriedkov disponoval žalovaný v predmetnom období i ďalšími

úsporami, resp. majetkovými hodnotami, preto argumentáciu žalobcu o tom, že žalovaný údajne sám
požiadal o poskytnutie spornej pôžičky považuje žalovaný (i s ohľadom na žalobcom deklarované údajné
dôvodyvyžiadaniaspornejpôžičkyžalovaným)zanelogickú.Zároveňsasúdprvejinštanciesuvedeným
dôkazom v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.
S ohľadom na ustálenú judikatúru, na ktorú počas konania (a v tomto odvolaní) žalovaný poukázal a

ktorá je priamo aplikovateľná na prejednávanú vec, charakter jedinej „svedeckej“ výpovede (výpoveď
manželky žalobcu, t. j. osoby priamo a nevyvrátiteľne participujúcej na výsledku konania), c) absenciu
akéhokoľvek priameho a objektívne nespochybniteľného dôkazu preukazujúceho reálne poskytnutie
údajnej pôžičky žalovanému, je žalovaný toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že rozsudok súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie mal žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Nakoľko výroky II., III. a IV. rozsudku sú

závislé od výroku I., podal žalovaný odvolanie i voči týmto výrokom rozsudku.

3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Tvrdenia uvedené v odvolaní podľa jeho názoru nie sú
právne opodstatnené, sú zavádzajúce, hrubo skresľujúce skutočnú realitu o prevzatých financiách.

Pisateľ odvolania si zamieňa procesné postavenie strán a tým tvrdenia v odvolaní sú právne
irelevantné. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že súd prvej inštancie sa nedostatočne
zaoberal relevantnými skutočnosťami ako aj tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným, toto jeho
tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože súd prvej inštancie tieto dôkazy, tvrdenia
predložené žalobcom správne skutkovo ustálil a správne aj právne posúdil. Naopak opodstatnene
vyhodnotil ako neprináležajúce a ničím nepodporené tvrdenia žalovaného, ktorý aj počas konania

na jednej strane priznával prevzatú sumu, mal záujem ju vrátiť cez sponzorský dar a nakoniec v
odvolaní tvrdí, že takto ustálený skutkový stav je nesprávny. Tvrdenia žalovaného v žiadnom ním
prednesenom smere neboli pravdivé, konštruoval situácie o strate občianskeho preukazu a podobne,
všetko za účelom zbavenia sa zodpovednosti. Jeho právna argumentácia o tom, že peniaze neprezval
bola nespochybniteľne vyvrátená a preto súd vec správne posúdil. Žalobca dostatočne preukázal vznik

zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, taktiež dostatočne preukázal prevzatie finančných
prostriedkov - pôžičky žalovaným. Skutočnosť, že vznikol medzi žalobcom a žalovaným zmluvný vzťah
preukázal žalobca tým, že predložil súdu zmluvu o poskytnutí pôžičky a to v písomnej forme, ktorú
žalobca a žalovaný vlastnoručne podpísali. Skutočnosť, že túto zmluvu žalovaný podpísal, potvrdzuje
aj znalec daného odboru, nakoľko tento potvrdil po preskúmaní zmluvy o pôžičke, že podpis na tejto

zmluve je výlučne žalovaného a nie inej osoby. Nie je možné na takto pádne dôkazy neprihliadať a
nevyhodnotiť ich v tvorenej mozaike skutkových okolností, za ktorej boli finančné prostriedky poskytnuté.
Súd preto aj tieto dôkazy správne vyhodnotil a správne rozhodol. Vykonaním dokazovaním bolo
nepochybne preukázané, že tvrdenie žalovaného, že uvedenú zmluvu so žalobcom nikdy neuzatvoril,
a nikdy nepodpísal, nie je pravdivé. Svoje tvrdenia nikdy žiadnymi listinnými alebo inými dôkazmi

nepodporil a preto je viac než zrejmé, že žalovaný v tejto veci súd zavádza a klame. Tvrdenia žalobcu
o tej skutočnosti, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke, že žalovaný si predmetné finančné
prostriedky od žalobcu zapožičal s tým, že tieto finančné prostriedky žalobcovi vráti v dohodnutej
sume a v dohodnutom časovom období, podporuje najmä svedecká výpoveď svedka pani Kataríny
Majerskej, ktorá bola osobne zúčastnená podpísania predmetnej zmluvy o pôžičke, ako aj prevzatia

finančných prostriedkov, nakoľko táto bola svedkom toho, že finančné prostriedky bol zobrať doma
žalobca na adrese trvalého pobytu žalobcu z dôvodu, že žalobca nedisponoval takým finančným
obnosompeňažnýchprostriedkovakopožadovalžalovaný.Tátofinančnéprostriedkypriamopredočami
žalovaného prepočítavala a žalovanému odovzdávala. Žalobca tvrdí, že znalec ak vypracoval znalecký
posudok na ustálenie skutočnosti, či na predmetnej pôžičke je podpis žalovaného skutočne jeho, tak

na ustálenie tohto tvrdenia s určitosťou mal znalec dostatok podpisov žalovaného a s určitosťou nerobil
tento znalecký posudok podľa jedného podpisu žalovaného. Znalec si za svojím znaleckým posudkom v
celom rozsahu stojí a nemá o vypracovaní znaleckého posudku žiadne pochybnosti. Žalobca poukázal
na všetky dôkazy v konaní produkované, na všetky výpovede účastníkov pred súdom, kedy nie je
možné opomenúť vyššie uvádzaný sponzorský dar, ktorý žalovaný chcel dať žalobcovi vyhlásením

pred súdom. Tento dôkaz je možné zistiť prehratím si vykonaného záznamu zo súdneho pojednávania,
kedy pri riešení tejto kauzy sa priamo žalobca dotazoval sudkyne, či vie o tejto skutočnosti a prednese
žalovaného, ktorá potvrdila tento prejav žalovaného v pojednávacej miestnosti. Žalovaný nikdy žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal tú skutočnosť, že bol v čase poskytnutia finančnej pôžičky finančne
zabezpečený a to ani na základe zmluvy o prevode členských práv a povinností z 8.3.2013 a dodatku

z 8.3.2019 (poznámka odvolacieho súdu - správne zmluva aj jej dodatok z 8.3.2010), podľa ktorých
nadobudol finančné prostriedky v sume 43.152 eur, lebo tento dôkaz je z iného obdobia a jeho osoba
bola na poskytnutie finančných prostriedkov odkázaná z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania
jeho osoby, nakoľko mu hrozil vysoký trest. Za takéhoto dôkazného stavu je možné potom plne sa
stotožniť s právnymi závermi súdu v tejto veci, nakoľko majú reálny základ v dôkazoch, nesporne

vykonané dôkazy nasvedčujú o poskytnutí pôžičky žalovanému. Všetky argumenty žalovaného sú
vykonštruované, žalovaný vo svojich vyjadreniach konfabuluje a zavádza iba s jedným zámerom, ktorý
používal doteraz a to odďaľovať rozhodnutie vo veci a nevrátiť prevzaté finančné prostriedky. Preto
zo všetkých dôkazov a skutočností tvrdených či už žalobcom, žalovaným alebo svedkom, ako aj zozáverov znaleckého posudku je nutné mať za to, že podané odvolanie žalovaného je neopodstatnené,
že žalovaný svojím postupom má opätovne iba snahu oddialenia povinnosti zaplatenia sumy z titulu
peňažnej pôžičky poskytnutej žalobcom v prospech žalovaného.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil nesústredenosť
pisateľa odvolania podaného vo veci, jednalo sa o obyčajnú chybu v písaní, pričom z obsahu uvedeného
procesného úkonu je nepochybne zjavné, kto a z akých dôvodov odvolanie podáva. Tvrdenia žalobcu
týkajúce sa uvedených skutočností preto žalovaný nepovažuje za vecné.

K argumentácii žalobcu spočívajúcej v údajnom ponúknutí sponzorského daru žalovaným v prospech
žalobcu, resp. o údajnej strate občianskeho preukazu žalovaného žalovaný uvádza nasledovné: a)
sponzorský dar žalovaný ponúkol z dôvodu, že žalobcovi sa údajne nedarilo s prevádzkovaním
autobazáru, pričom úlohu zohral aj pôvodný priateľský vzťah medzi stranami sporu. Žalovaný uvádza,
že obidve jeho deti sa narodili v T., pričom staršia dcéra ako úspešná podnikateľka nemala toho času v
T. žiadnu reklamu. Uvedeným spôsobom, t. j. umiestnením reklamy v autobazáre žalobcu, sa žalovaný

pokúsil k spokojnosti oboch strán vyriešiť vzájomné spory uvedeným zmierlivým, priateľským spôsobom;
b) vo vzťahu k argumentácii žalobcu obsiahnutej vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu v znení „... konštruoval
situácie o strate občianskeho a pod. ...“ žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že predmetný občiansky
preukaz stratil, vyjadril sa len v tých intenciách, že si nepamätá, že by občiansky preukaz s predmetným
číslom vlastnil.

Vo vzťahu k Znaleckému posudku vypracovanému v predmetnom konaní žalovaný zotrval na svojich
vyjadreniach, bol názoru, že znalecký posudok je vypracovaný neodborne, napr. z dôvodov absencie
nevyhnutného počtu podpisov žalovaného z dotknutého obdobia, predstavujúcich potrebný porovnávací
materiál pri vyhotovení znaleckého posudku.

5. Žalobca spolu s podaním z 26.8.2019 predložil listinný dôkaz - výpis z účtu C. Banka Slovensko,
a. s., č. výpisu 3/2012, a uviedol, že jeho prostredníctvom má záujem preukázať skutočnosť, že v
čase odovzdávania finančných prostriedkov pôžičky žalovanému disponoval dostatkom finančných
prostriedkov a to konkrétne v objeme cca 13.338,76 eur ku dňu 1.3.2012 na jemu patriacom bankovom
účte.

6. Žalovaný sa k predloženému dôkazu - výpisu z účtu vyjadril tak, že z predmetného dôkazu nie
je zrejmé, čo ním má žalobca v úmysle preukázať, keďže tento dokument podľa názoru žalovaného
nemá žiadny podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci (zároveň žalovaný poukázal na argumentáciu
žalovaného týkajúcu sa spôsobu získania peňazí, ktoré mali byť predmetom pôžičky obsiahnutú v

odvolaní žalovaného - vychádzajúc z vyjadrení žalobcu na pojednávaniach vo veci) a zároveň upriamil
pozornosť súdu na skutočnosť, že ide celkom zjavne o dôkaz, ktorý bolo možné predložiť súdu i v
skoršom štádiu konania (v konaní pred súdom prvej inštancie do skončenia dokazovania) ak by žalobca
konal s prihliadnutím na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle zásady koncentrácie konania
podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP žalovaný žiadal odvolací súd, aby na takýto prostriedok procesného útoku

neprihliadol.

7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu vyjadril tak, že zotrval na svojej
argumentácii, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietkam žalovaného voči
znaleckému posudku uviedol, že zákon ani žiadny iný predpis neupravuje presný počet porovnávacích

podpisov potrebných na vyhotovenie znaleckého posudku a pri záveroch v znaleckom posudku znalec
vychádzal z odborných znaleckých záverov a v predmetnej veci sa zaoberal porovnávaním podpisov
žalovaného z rovnakého obdobia. Znalec svojimi odbornými znalosťami, skúsenosťami a predloženými
podpismi slúžiacimi na porovnávanie, logicky zdôvodnil svoje znalecké závery a teda aj súd mal potom
správne preukázané, že žalovaný zmluvu zo 4.4.2012 vlastnoručne podpísal a tento dôkaz vyhodnotil

správne. K tvrdeniam žalovaného k otázke straty občianskeho preukazu, či vyjadreniu, že si nepamätá
či predmetný občiansky preukaz vlastnil, žalobca iba poukázal, že podľa čísla občianskeho preukazu,
ktoré je uvedené aj na zmluve zo 4.4.2012, tento skutočne patril žalovanému, čo je preukázané listom
OR PZ Trnava, v ktorom je uvedené, že tento vlastnil počas obdobia 10.4.2002 až 10.4.2012, počas
ktorého obdobia a platnosti občianskeho preukazu nebola nahlasovaná jeho strata či krádež a žiadosť

o nový občiansky preukaz podal dňa 10.4.2012, teda až po uzatvorení zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012.
Pokiaľ žalovaný opakovane poukazuje na svedka pani W. T. a jej svedeckú výpoveď ako na výpoveď
svedka, ktorý mal záujem na výsledku sporu, k tomu žalobca uviedol, že žalovaný nie je v postavení,
kedy môže svojvoľne hodnotiť aký je pomer svedka ku strane sporu. Výsluch svedka, ktorý je príbuznýmzúčastnenej strany, pripúšťa aj CSP, pričom takýto svedok je rovnako poučený o následkoch krivej
výpovede. Hodnotenie svedka a jeho výpovede je len vecou súdu a keďže výpoveď svedka nebola v
konaní žiadnym spôsobom spochybnená, súd túto výpoveď vyhodnotil správne.

8.Žalobcasakvyjadreniužalovanéhoknímpredloženémudôkazuvyjadriltak,žepredmetnýmdôkazom
- výpisom z účtu mal a má záujem preukázať tú skutočnosť, že ak žalovaný spochybňoval poskytnutie
pôžičky, tak na preukázanie toho, že okrem hotovosti, ktorú mal fyzicky doma, tak v čase poskytovania
pôžičky žalovanému žalobca disponoval aj finančnými prostriedkami na svojom bankovom účte v sume
cca 13.338,76 eur. Z tohto dôkazu jasne vyplýva, že žalobca mal dostatok finančných prostriedkov a

týmto dôkazom len preukazuje tú skutočnosť, že mal možnosť požičať finančné prostriedky žalovanému.
Tento dôkaz podporuje doterajšie tvrdenia žalobcu o poskytnutí finančných prostriedkov žalovanému a
naopak spochybňuje tvrdenie žalovaného, že prostriedky mu neboli poskytnuté a že nebolo dokázané,
že ich dostal a žalobca že ich mal. Zároveň je to dôkaz toho, že pôžička finančných prostriedkov
žalovanému nikdy neohrozila a nespôsobila finančné problémy pre žalobcu.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody(§365ods.1písm.f/ah/CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovaného považovať za vecne

správny a potvrdiť ho.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich

správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

10. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacím
námietkami odvolateľa, keďže takmer všetky podstatné tvrdenia z odvolania žalovaný uvádzal už v
konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Podľa § 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä

peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého

druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008).
V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom
uzavrelzmluvuopôžičke,žemuposkytolfinančnéprostriedkyažežalovanýdlhriadneavčasnezaplatil.

Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne
existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.
Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie
dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (rozsudokKrajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/289/2012, ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 37/2013). Zastáva sa však i názor, že nároky veriteľa
zakladajúce sa na jasne prejavenej vôli zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, vrátane

prehlásenia dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Najmä pri pôžičke
vecí a peňazí odovzdávaných v hotovosti je písomné potvrdenie dlžníka najčastejším a najjednoduchším
dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany môžu zadovážiť (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 2281 s.), rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Českej republiky v

rozhodnutí pod sp. zn. 33 Cdo 2547/2011, podobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.
ÚS 2061/08.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku/argument žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, odvolací súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú,
nakoľko odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nespochybňuje a ani sa neodkláňa od ustálenej
súdnej praxe (stotožňuje sa s ňou), ktorá je jednotná v tom, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou

(kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi, pričom dôkazné bremeno o tom je na žalobcovi. Za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít nie je možné považovať rozhodnutia krajských súdov.
Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku
právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými

stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30.6.2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane
náležitostí vôle) boli dané.
V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či
došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V

spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel
zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas.
Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým
sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá
takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti),

musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto
skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo 16.1.2002 sp. zn. 25 Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude
teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich
poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno

o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na
dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 341/2017).
Odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) zastáva názor, že písomná zmluva o pôžičke s
prehlásením dlžníka o prevzatí predmetu pôžičky, by mali požívať právnu ochranu. Práve písomné
potvrdenie dlžníka je dôkazom, ktorý si starostlivé zmluvné strany mohli zadovážiť.

Odvolací súd vychádzajúc z písomnej zmluvy o pôžičke zo 4.4.2012 má za preukázané, že k odovzdaniu
predmetu pôžičky (6.000 eur) došlo. Hoci žalovaný túto skutočnosť poprel, namietajúc i podpis na
zmluve,zoznaleckéhodokazovaniavyplynulo,žepredmetnúzmluvuopôžičke(obsahujúcuprehlásenie
o prevzatí predmetu pôžičky) žalovaný podpísal.
Podpísanie Zmluvy o pôžičke žalovaným a prevzatie peňazí žalovaným mal odvolací súd rovnako

ako súd prvej inštancie preukázané aj z výsluchu svedkyne W. T.. Pokiaľ žalovaný namietal, že
jej výpoveď nie je možné považovať za objektívnu a dôveryhodnú pre jej pomer k žalobcovi a k
samotnej veci a že má priamy záujem na výsledku predmetného sporu, odvolací súd tento jeho názor
nezdieľa a plne sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že hodnovernosť výpovede svedka
je možno hodnotiť aj s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok prednáša zisťované skutočnosti a i k

tomu, aký je pomer svedka k stranám. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho hodnovernosti
je vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie. Aj keď súd nemusí uveriť svedeckým výpovediam, k
tomu, aby im neuveril, musí mať vážne, nespochybniteľné a jednoznačné dôvody. K spôsobu tohto
hodnotenia by odvolací súd mohol prihliadnuť iba vtedy, ak by hodnovernosť výpovede svedka bola
hodnotená na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností na hodnovernosť výpovede

nevzťahujú (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/379/2016 - 138 z 20.6.2017). V danom
prípade zo žiadnych okolností prípadu nevyplýva úvaha o nevieryhodnosti tejto svedkyne, keďže
okolnosť príbuzenského vzťahu k žalobcovi nemôže byť sama o sebe dôvodom, pre ktorý by súd
nemohol na ňou vypovedané skutočnosti, týkajúce sa prejednávaného prípadu prihliadať, keďže aj CSPnevylučuje výsluch svedka, ktorý je príbuzným niektorej zo strán sporu (porov. tiež rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 22Cdo 2516/2008). Svedkyňa ako každý iný svedok bola pred svojím výsluchom poučená o
trestnýchnásledkochkrivejvýpovede.Svedkyňaprivýsluchupodrobneopísalacelýkontraktačnýproces

uzatvárania predmetnej zmluvy od prípravy písomnej Zmluvy o pôžičke až po vyzývanie žalovaného na
vrátenie požičanej sumy, z obsahu jej výpovede vyplýva, že vypovedala jasne, zrozumiteľne, prehľadne
azhodneotýchistýchskutočnostiachakožalobca,bezpochybnostíoobsahuskutočnostíprednesených
v jej výpovedi, teda presvedčivo. V prejednávanom prípade ani odvolací súd nevidel dôvody pre
spochybnenie hodnovernosti v konaní vypočutej svedkyne a tieto nevyplynuli ani z okolností prípadu.

Výpoveď uvedenej svedkyne bola v danom prípade súčasťou dokazovaním preukázaného skutkového
deja, do ktorého presne a nepochybne zapadala.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súdny znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nemal
dostatočný počet porovnávacích materiálov, aby mohol bez akýchkoľvek pochybností uviesť, že podpis
na zmluve je skutočným podpisom žalovaného, s touto jeho námietkou, ktorú uvádzal už pred súdom
prvej inštancie sa súd prvej inštancie vysporiadal (a odvolací súd sa jeho závermi stotožňuje) tak,

že súd síce znalcovi predložil menší počet porovnávacích podpisov ako žiadal znalec, avšak znalec
znalecký posudok bez ďalších požiadaviek vypracoval a neodmietol vypracovať znalecký posudok
z dôvodu nedostatku porovnávacích podpisov, pričom žiadny zákonný predpis nestanovuje presný
počet porovnávacích podpisov potrebných pre vyhotovenie znaleckého posudku a záväzným nie
je ani novinový článok, na ktorý žalovaný poukazoval. Znalecký posudok sa od iných dôkazných

prostriedkov líšitým,žejehohodnoteniunepodliehajúznaleckézáveryvzmysleichodbornejsprávnosti,
súd hodnotí presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie
znaleckého nálezu a jeho súlad s ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný
dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí
vychádzať z odborných znaleckých záverov a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby

vnímajú svojimi zmyslami. Znalec v prejednávanej veci vychádzal z porovnávacích podpisov žalovaného
zabezpečených súdom a to z rôznych inštitúcii z daného obdobia. Po oboznámení sa so znaleckým
posudkom aj odvolací súd zistil, že znalec ustanovený vo veci so zreteľom na svoje odborné znalosti
a skúsenosti a predložené porovnávacie podpisy prehľadným a logickým zdôvodnením vyložil svoje
odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní jemu zadanej odbornej otázky postupoval.

Odvolací súd dodáva, že žalovaný síce v konaní namietal postup znalca pri vypracovaní znaleckého
posudku ako aj jeho závery, avšak v spore na súde prvej inštancie (napriek poskytnutým poučeniam
a právnemu zastúpeniu) nenavrhol (resp. nezotrval na návrhu) ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým
by vyvrátil skutočnosti uvedené v znaleckom posudku a jeho závery (pred vyhlásením dokazovania za
skončené nemal návrhy na doplnenie dokazovania), žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno svojich

tvrdení o nesprávnosti znaleckého posudku.
Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh
kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno
teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu.
Ak zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje svojím

podpisom na zmluve (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo), odporuje pravidlám
logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal,
resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke opatrená podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom.
Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to,
že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia

zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.6.2012 sp. zn. 33 Cdo 2547/2011).
Obrana žalovaného, že zmluvu so žalobcom nikdy vedome neuzatvoril a od žalobcu nikdy neprevzal
reálne sumu 6.000 eur nevyvracia vyššie uvedené. Žalovaný pred súdom prvej inštancie totiž žiadnym
logickým spôsobom nevysvetlil, prečo by predmetnú zmluvu o pôžičke (prehľadný text na papieri formátu

A4) podpísal (že ide o podpis žalovaného v konaní preukázané bolo) a potvrdil prevzatie pôžičky v sume
6.000 eur, keby sa tak nestalo.
Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Je však zrejmé, že v každom
spore, v ktorom sú skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, porušila túto povinnosť jedna zo strán. V
tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala (tvrdenia boli nepravdivé objektívne

aj subjektívne), alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli nepravdivé
objektívne). Úmyselné predkladanie nepravdivých tvrdení môže vyústiť do toho, že súd pri hodnotení
dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť strany sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
570 s.).
Tu je na mieste uviesť, že niektoré tvrdenia uvádzané žalovaným v konaní neboli preukázané, resp. boli

nepravdivé (znaleckým dokazovaním bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného o tom, že podpis na zmluve
nie je jeho a je sfalšovaný; tiež bolo listinným dôkazom - potvrdením OR PZ v Trnave zo 7.3.2019
vyvrátené tvrdenie žalovaného, že číslo občianskeho preukazu na zmluve o pôžičke nie je správne a že
takýto občiansky preukaz nikdy nevlastnil).
S poukazom na výpoveď žalobcu na pojednávaní 2.11.2015, odvolateľ tvrdil, že žalobca o.i. uviedol, že

peniaze, ktoré ako pôžičku údajne poskytol žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených
na jeho podnikanie s vozidlami. Odvolateľ namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by výber uvedených finančných prostriedkov určených na podnikanie žalobcu s vozidlami (t. j. na
podnikateľské účely) bol zohľadnený v jeho účtovníctve, hoci takáto povinnosť mu vyplýva z platnej
právnej úpravy a aj s ohľadom na uvedené považoval konštrukciu poskytnutia údajnej pôžičky popísanú
žalobcom za zámerne vykonštruovanú a zjavne účelovú. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že

je nedôvodná, nakoľko žalobca na pojednávaní 2.11.2015 neuviedol „že peniaze, ktoré ako pôžičku
poskytol žalovanému, zobral z trezoru v dome z peňazí určených na jeho podnikanie s vozidlami“, ale
uviedol, že „Tieto peniaze som mu požičal v mojej kancelárii autobazáru v Martine. ...Vzhľadom na to, že
stále pracujem s vozidlami, potrebujem mať väčší obnos peňazí v hotovosti, tieto peniaze som nevyberal
z účtu v banke, ale zobral som ich z trezoru z domu.“,, z ktorého tvrdenia nevyplýva, že by pôžičku

poskytol ako podnikateľ.
Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie opomenul pri rozhodnutí vo veci zohľadniť dôkaz
(a v odôvodnení sa s ním vysporiadať) predložený žalovaným, preukazujúci finančné zabezpečenie
žalovaného v období predchádzajúcom údajnému poskytnutiu spornej pôžičky od žalobcu, konkrétne
Zmluvu o prevode členských práv a povinností z 8.3.2010 v znení dodatku z 8.3.2010, podľa ktorých

žalovaný nadobudol finančné prostriedky vo výške 43.152 eur, okrem ktorých disponoval v predmetnom
období i ďalšími úsporami, resp. majetkovými hodnotami, z ktorého dôvodu považuje argumentáciu
žalobcu o tom, že žalovaný údajne sám požiadal o poskytnutie spornej pôžičky (i s ohľadom na žalobcom
deklarované údajné dôvody vyžiadania spornej pôžičky žalovaným) za nelogickú, odvolací súd uvádza,
že uvedený dôkaz súd prvej inštancie vykonal, zjavne ho však nepovažoval (rovnako ako aj odvolací

súd) za relevantný pre rozhodnutie v predmetnom spore, nakoľko žalovaný mal spolu s manželkou na
základe zmluvy v znení jej dodatku nadobudnúť finančné prostriedky viac ako 2,5 roka pred uzavretím
predmetnej zmluvy o pôžičke a žalovaný netvrdil ani nepreukázal, že týmito finančnými prostriedkami
disponoval aj v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, a ak by tomu tak aj bolo, samo o sebe to nevylučuje
jeho záujem o pôžičku.

Vo vzťahu k výrokom závislým od rozhodnutia vo veci samej, o náhrade trov konania, náhrade trov štátu
a vo vzťahu k výroku o svedočnom (II. až IV. výrok napadnutého rozsudku) odvolateľ neuviedol žiadnu
odvolaciu argumentáciu okrem toho, že výroky napáda z dôvodu ich závislosti na rozhodnutí vo veci
samej (I. výrok napadnutého rozsudku), odvolací súd preto bližšie stanovisko k uplatneným dôvodom
nezaujal, keďže všeobecné odvolacie dôvody neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov

súdu prvej inštancie, vedúcich k rozhodnutiu v takýchto častiach.
Žalobca v odvolacom konaní predložil listinný dôkaz - výpis z účtu C. Banka Slovensko, a. s., č. výpisu
3/2012, a uviedol, že jeho prostredníctvom má záujem preukázať skutočnosť, že v čase odovzdávania
finančných prostriedkov pôžičky žalovanému disponoval dostatkom finančných prostriedkov a to
konkrétne v objeme cca 13.338,76 eur ku dňu 1.3.2012 na jemu patriacom bankovom účte.

V zmysle § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (prostriedkami
procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových
tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov
ahmotnoprávnenámietky),ktoréneboliuplatnenévkonanípredsúdomprvejinštanciemožnovodvolaní
použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho

obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.
Žalobca netvrdil splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov procesného útoku (obrany) až
v odvolacom konaní. V zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP tieto podmienky ani nevyšli najavo,

preto táto novota nemohla byť použitá až v odvolacom konaní. Nebolo tak možné na predložený listinný
dôkaz prihliadať.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci zarozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Odvolací súd dospel s poukazom na všetko vyššie uvedené, rovnako ako súd prvej inštancie, k
záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že so
žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, preukázal aj odovzdanie predmetu pôžičky žalovanému
(vychádzajúc z písomného vyhlásenia žalovaného o prevzatí pôžičky za situácie, keď obrana
žalovaného nebola dostatočná v tom smere, že by preukázala opak, resp. že by logicky spochybnila

tento dôkaz s vysvetlením podpisu zmluvy žalovaným, ktorého pravosť bola preukázaná znaleckým
dokazovaním), a to hotovosti 6.000 eur, pričom žalovaný v lehote splatnosti pôžičku žalobcovi nesplatil
a s plnením sa dostal do omeškania. Pri rozhodnutí odvolací súd vychádzal z judikatúry a rešpektoval
judikatúru (od tejto sa neodchýlil), súčasne prihliadajúc na konkrétne okolnosti tohto prejednávaného
prípadu.
Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s

hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové
zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému
uplatneniu.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie; jeho zdôvodnenie ako celok spĺňa
parametre zákona na odôvodnenie rozsudku, je v ňom totiž dostatočne vysvetlené z ktorých dôkazov
pri rozhodovaní vychádzal aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdil.

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

12. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správnych, od rozhodnutia vo veci samej závislých, výrokov

rozsudku o náhrade trov konania strán a štátu a výroku o svedočnom.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP: (1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci
(žalobca), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech
nemala (žalovaný), keď odvolací súd nevidel v predmetnom spore žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)