Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/47/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318200834
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8318200834.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov JUDr.

Moniky Juskovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna
48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/X, XXX
XX I. právne zastúpený Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s. r. o., so sídlom Žižkova 4D, 040
01 Košice, IČO: 47 240 482, o zaplatenie 23.301,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Humenné č. k. 5Csp/28/2018-273 zo dňa 17.08.2020 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne prvoinštančný súd samostatným rozhodnutím po právoplatnosti veci.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom rozhodol:
„I. Súd žalobu o zaplatenie 21.615, 76 eur s príslušenstvom zamieta.
II. Súd žalovanému vo vzťahu k žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že
o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanému pôvodne domáhal
zaplatenia istiny 23.301,10 eur, úroku vo výške 1.167,53 eur, poplatku vo výške 113,25 eur, úrok z
omeškania 5,05 % ročne zo sumy 24 301,10 eur od 20.01.2016 do 01.02.2016, úrok z omeškania 5,05
% ročne zo sumy 24 201,10 eur od 02.02.2016 do 29.06.2016, úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy
23 901,10 eur od 30.06.2016 do 26.07.2016, úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 23 601,10 eur
od 27.07.2016 do 30.08.2016, úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 23 301,10 eur od 31.08.2016

do zaplatenia a trov konania. Uplatnil si trovy konania.
Prvoinštančný súd rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 503 ods. 2
Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej len ZoSÚ), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 5, 9, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 526, § 525 ods.
2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Zb. o bankách (ďalej
len „zákon o bankách“).

3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 5Csp/28/2018-89 zo dňa 8.1.2019 rozhodol tak,
že zaviazal žalovaného k úhrade sumy 21.615,76 eur spolu s úrokom z omeškania. V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Konanie v časti o zaplatenie sumy 400,- eur zastavil. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému
priznal náhradu trov konania v rozsahu 88,96 %. O odvolaní žalobcu voči tomuto rozsudku Krajský súd vPrešove uznesením č. k. 25Co/39/2019 - 217 zo dňa 16.1.2020 rozhodol tak, že zrušil vyhovujúci výrok
a súvisiaci výrok o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Uložil súdu prvej inštancie preskúmať splnenie podmienok na splatnosť

dlhu v zmysle ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a až následne posúdiť dôvodnosť návrhu
aj v intenciách § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

4. Po vrátení veci odvolacím súdom ostala predmetom konania suma 21.615,76 eura s úrokmi z
omeškania.

Prvoinštančný súd opätovným zisťovaním skutkového stavu a oboznámením sa s obsahom žaloby
a ostatnými vyjadreniami sa strán zistil, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa
23.03.2015 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Y.“ reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe
ktorej bol žalovanému poskytnutý spotrebný bezúčelový úver vo výške 25.000,- eur, s lehotou splatnosti
108 mesiacov, s mesačnou anuitnou splátkou vrátane poistného vo výške 393,56 eur pri celkovom počte
splátok 107 a pri ročnej úrokovej sadzbe 11,40 %, RPMN 12,63 % a priemernej RPMN 10,58 %. Celkové

náklady spotrebiteľa predstavovali sumu 15.444,35 eur a celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť v
súvislosti s poskytnutým úverom bola 40.444,35 eur. Dátum prvej anuitnej splátky bol 24.4.2015 a termín
konečnej splatnosti bol stanovený na 24.02.2024.
Prvoinštančný súd ďalej zistil, že právny predchodca žalobcu upomienkou zo dňa 04.08.2015 upozornil
žalovaného, že dlhuje 395,06 eura a vyzval ho na splatenie dlhu. Druhou upomienkou zo dňa 5.10.2015

ho upozornil, že dlhuje 793,57 eura a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 10 dní od dátumu v
záhlaví listu. Treťou upomienkou zo dňa 4.11.2015 upozornil žalovaného, že aj napriek predchádzajúcim
upomienkam neuhradil záväzky zo zmluvy o úvere, pričom ku dňu vystavenia upomienky voči nemu
eviduje po lehote splatnosti dlh 1.197,49 eura a vyzval ho na okamžité zaplatenie dlžnej sumy pričom
ho upozornil, že v opačnom prípade bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s prísl.

pred dohodnutým dátumom splatnosti a tiež na právo banky odstúpiť od zmluvy Upomienkou zo dňa
07.12.2015 vyzval žalobca žalovaného na okamžite zaplatenie dlžnej sumy 1.193,49 eura s tým, že
v opačnom prípade bude požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s prísl. pred dohodnutým
dátumom splatnosti a na právo banky odstúpiť od zmluvy.
Prvoinštančný súd mal na základe potvrdenia samotného žalovaného preukázané, že posledná

upomienka na úhradu nedoplatku zo dňa 7.12.2015 mu bola doručená. Pred touto upomienkou žalovaný
vykonal poslednú úhradu dňa 4.11.2015 vo výške 410,- eur, ktorou uhrádzal splátku splatnú dňa
24.8.2015, teda v čase vyhotovenia upomienky bol v omeškaní so splátkou splatnou dňa 24.9.2015.
Keďže žalovaný aj napriek predchádzajúcim upomienkam neuhradil dlžnú pohľadávku vyhlásil žalobca
výzvou zo dňa 19.1.2016 predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva vo výške 25.581,88 eura a

vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu v lehote 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Zásielka mu bola
doručená dňa 27.1.2016.
Prvoinštančný súd skonštatoval, že pre splátku splatnú dňa 24.9.2015 boli splnené všetky zákonné
podmienky pre zosplatnenie.
Ďalej prvoinštančný súd následne posúdil dôvodnosť žaloby po procesnej zmene, keď došlo k zmene na

strane žalobcu (§ 80 CSP) a dospel k záveru, že nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov
postúpenia pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a teda postúpenie
nie je platné. Žalobca nepredložil súdu žiadnu písomnú výzvu pred postúpením pohľadávky na nového
veriteľaažalovanémunebolposkytnutýžiadenpriestornavykonaniekrokovvočisvojejbankezaúčelom
zotrvania s ňou vo vzťahu. Písomnosť zo dňa 19.1.2016, ktorú predložil právny predchodca žalobcu

nemožno považovať za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože ním banka nevyzýva
žalovaného k úhrade v dôsledku omeškania dlžníka so splnením záväzku, ale uvedeným jednostranným
úkonom len vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru. Z tohto dôvodu žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len CSP).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne
posúdenie veci, s tým, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukazoval oznámením o postúpení
pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu, čo bolo preukázané predloženým podacím
hárkom. Takýto postup preukázania aktívnej vecnej legitimácie je plne v súlade v právnymi predpismi

a súdnou praxou k čomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. Zn. 4Obo
210/01zodňa11.06.2003.Zaúčelompreukázanieaktívnejvecnejlegitimáciepreložiliajvýzvuprávneho
predchodcu zo dňa 19.01.2016, ktorou si splnil zákonné podmienky pre platné postúpenie pohľadávky
v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Predmetnú výzvu žalovaný prevzal dňa 27.01.2016.Rozhodnutie považoval za zmätočné a arbitrárne v časti, kde súd vyslovil, že výzvu na predčasné
zosplatnenie úveru pred postúpením pohľadávky nemožno považovať za výzvu v zmysle ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách. Zákon o bankách nekladie pre výzvu banky žiadne osobitné požiadavky, pričom

z obsahu vyhlásenia splatnosti bankou je preukázané, že žalovaný bol na splnenie záväzku riadne
bankou vyzývaný a mal dostatočný priestor na riešenie svojho záväzku do podania žaloby. Aj samotná
žaloba predstavuje výzvu na plnenie. Ďalej uviedol, že zákon o bankách v ust. § 92 ods. 8 nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva a na podporu svojho tvrdenia poukázal na závery Nejvyššího soudu

ČR v uznesení sp. zn. 29Odo/1613/2005 zo dňa 29.4.2008. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil v súlade s petitom odvolania a zároveň si uplatnil náhradu trov konania za
zaplatené súdne poplatky a náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje a považuje ho
za správny. K výzve zo dňa 19.01.2016 uviedol, že touto nebol vyzvaný k úhrade v dôsledku omeškania,

ale predmetnou výzvou VÚB už priamo bez ďalšieho vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Žalobca
nepreukázal doručenie písomnej výzvy obsahujúcej náležitosti uvedené v ust. § 92 ods. 8 zákona o
bankách, ktorá by bola žalovanému doručená ešte pred samotným postúpením pohľadávky na žalobcu.
Z tohto dôvodu považoval odvolanie za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380
CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie je vecne
správne.

8. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je

imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).
Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej
výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve (3) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky a musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex
specialis k inštitútu cesie.
Ustanovenie § 92 ods. 8 bankového zákona jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp.
nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v

zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá
veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a
nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 OZ), z ktorých prvou
je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, abypohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i
len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje
úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku

postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením
oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu
postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva
splní;okremnejaletiežprípad,vktoromprávezmienenéobmedzeniebankyexistovaťnebude-vtedy,ak
súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval

kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti
uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania
postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky)
a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia (dovolateľkou vzťahovaného
na ustanovenie ako celok).
Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za

zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v
priebehu trvania úverového vzťahu.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v

Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica vo veci žalobcu
Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. 12C 152/2014, Okresný súd Galanta vo veci žalobcu Intrum Justitia
Slovakia, s.r.o. sp. zn. 15C 33/2014, Okresný súd Svidník vo veci 5C 430/2013).
Ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách sa sledovalo sprísnenie postúpenia (cesie) bankovej

pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné
podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal
finančnú službu. Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná
výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky
bola ochrana bankového tajomstva, tak ako to jednostranne namieta žalobca.

Tento záver odvolacieho súdu potvrdzuje v tejto otázke ustálená prax v rozhodovaní najvyšších súdnych
autorít, ktorú nie je dôvodné meniť.
Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu)
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje
prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej

veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže
banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých
k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.) (rozsudok NS SR vo
veci 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018).

Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta
ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so
zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.
2 OZ vylúčené/zakázané Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa §

525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej
rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj
bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon
vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť (rozsudok NS SR sp. zn. 1
Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018).

Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva
do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu (§ 39 Občianskeho
zákonníka). Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje
dobromyseľnosť postupníka.

10. Žalobca považoval za výzvu v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách výzvu dňa 19.01.2016,
ktorou právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na predčasne splatenie úveru. Doručenie
predmetnej výzvy nebolo sporné. Obsahom spisu síce je oznámenie veriteľa zo dňa 19.01.2016, ktoré
bolo žalovanému doručené dňa 27.01.2016, túto však nemožno považovať za výzvu v zmysle ust. §92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko táto neobsahuje upozornenie na omeškanie tej ktorej splátky a
neobsahuje poučenie o možnosti postúpenia pohľadávky. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým je
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

Žalobca ďalej svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval od oznámenia o postúpení pohľadávky. K
postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu - Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava na
spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., Bratislava došlo dňa 20.08.2019, pričom postúpenie bolo žalovanému
oznámené až oznamom zo dňa 28.08.2019, ktoré preukázateľne ani nebolo žalovanému doručené. V
konaní preto nebolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky bola žalovanému doručená výzva

v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a v dôsledku uvedeného ani nie je možné posúdiť naplnenie
podmienky omeškania s plnením dlhu viac ako 90 dní po doručení výzvy. Z ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách jednoznačne vyplýva, že omeškanie dlžníka viac ako 90 dní musí nastať až po doručení
výzvy banky, kde už len zo samotnej štylizácie vety „...ak je napriek písomnej výzve banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní...“ možno vyvodiť, že omeškaniu dlžníka viac
ako 90 kalendárnych dní musí predchádzať písomná výzva banky. Iný výklad tohto ustanovenia preto

ani neprichádza do úvahy.
Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov platného postúpenia pohľadávky
tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 zákona o bankách (doručenie výzvy dlžníkovi pred postúpením
pohľadávky, omeškanie dlžníka viac ako 90 dní napriek výzve veriteľa), samotné postúpenie pohľadávky
nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že táto podmienka pre platné
postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách splnená nebola.

11. V kontexte uvedeného je potrebné si uvedomiť, že podľa zásad platného civilného procesného
kódexu je to práve žalobca, ktorý nesie dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného

bremena na skutočnosti, ktoré tvrdí. V danom prípade je však zrejmé, že žalobca si dôkaznú povinnosť
nesplnil.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď

určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná.
Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132
CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a
zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.

V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní
vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na

strany sporu.
Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov

súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom
zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre
stranu nepriaznivé rozhodnutie.

So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je tak zrejmé, že právny predchodca žalobcu nesplnil
zákonom vyžadované podmienky pre postúpenie pohľadávky v zmysle Zákona o bankách, v dôsledku
čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom
si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný.

12. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť
aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade
so zákonom a obchodnými podmienkami.13. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná

odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).

14.Rozhodnutiusúduprvejinštancievovecisamejzodpovedáajsúvisiacivýrokotrováchkonania,ktorý
odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, postupom podľa ustanovenia

§ 387 ods. 1 CSP, potvrdil.

15. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak, fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396
ods. 1 CSP a § 362 ods. 1, 2 CSP v rozsahu 100 % proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.