Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/65/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115219357
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115219357.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: R. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T. XX, Z., právne zastúpená: JUDr. Dalibor Kuciaň, advokát, so sídlom Nitrianska 5, Piešťany,
proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o určenie
neplatnosti právnych úkonov a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

18C/357/2015-40 zo dňa 20. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v prvom odseku výroku, ktorým určil, že zmluva o úvere č.
203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov
m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

Výrok v piatom odseku rozsudku o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu sumu 148,- Eur v lehote
do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia r u š í .

Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom o
určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov a bez poplatkov, v plnom rozsahu.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v druhom odseku výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 815,86 Eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia a v závislom výroku o náhrade trov konania r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol nasledovne:
Súd u r č u j e , že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi navrhovateľkou
a odporcom je bezúročná a bez poplatkov.
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke sumu vo výške 815,86 Eur v lehote do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 515,18 Eur v
lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd konanie v časti určenia, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi
navrhovateľkou a odporcom je neplatná z a s t a v u j e .
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť na účet tunajšieho súdu sumu 148,- Eur v lehote do 10 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Rozsudok súd prvej inštancie v napadnutých v ods. 1 a 2 výroku odôvodnil s použitím § 9 ods. 2,
§ 11 ods. 1 písm. a), zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 2 a 3, § 451 ods. 1 a 2,§ 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, čl.
3.b.1 Smernice č. 13/1993 Rady EHS. Vecne argumentoval tým, že žalobkyňa sa návrhom doručeným
súdu dňa 31.07.2015 domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011

uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročná a bez poplatkov. Tiež sa domáhala aj vyslovenia,
že uvedená zmluva je neplatná, ale v tejto časti, teda určenia, že zmluva je neplatná žalobkyňa zobrala
návrh späť na pojednávaní konanom dňa 20.01.2016. Súčasne sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú
zaplatiť jej sumu 815,86 Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Svojho nároku sa žalobkyňa
domáhala z dôvodu, že zmluva o úvere uzavretá medzi ňou a žalovanou dňa 30.05.2011 v čase jej

uzavretia neobsahovala základné zákonné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
Účastníci uzatvorili dňa 30.05.2011 Zmluvu o úvere č. 203800271, na základe ktorej zmluvy poskytla
žalovaná žalobkyni úver vo výške 450,- Eur zvýšený o poplatok vo výške 234,- Eur, spolu 684,- Eur,
ktorú sumu sa žalobkyňa zaviazala uhradiť v 4 mesačných splátkach po 171,- Eur. Iné údaje zmluva
neobsahuje.
Uzavretú zmluvu o úvere súd považoval za zmluvu spotrebiteľskú, keďže žalovaná ako právnická osoba

poskytla v rámci svojho podnikania úver žalobkyni ako fyzickej osobe, ktorá nekonala v rámci predmetu
svojho povolania alebo podnikania. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“
zmluvu, ktorej predtlač formulára mala žalovaná už pripravenú a dopisovala do nej iba konkrétne údaje
týkajúce sa žalobkyne, ktorá obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť
ani neovplyvnila. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje údaj o konečnej

splatnosti úveru, čo je náležitosťou zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona. Účelom
zavedenia uvedenej náležitosti zmluvy o úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy
informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti.
Uvedené nemôže plniť údaj výške splátky a počte splátok bez uvedenia splatnosti ani prvej splátky.
Konečná splatnosť musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o

dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi. V zmluve
tiež nie je v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) presne uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška splátok bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška
splátky istiny, úroku a ani aká časť je započítaná na poplatky.
Priamo v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v zmysle § 9 ods. 2, písm.

j) zák. č. 129/2010 Z.z. Navyše predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje ani ustanovenia § 9 ods.
2 písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index
alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové

sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru a taktiež ani ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y) priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou
priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách

o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), j), k) a y) je potrebné
považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.z..

Z predložených kópií dokladov súd zistil, že žalobkyňa celkove uhradila žalovanej sumu 1.265,86 Eur,
posledný vklad na účet žalovanej bol uskutočnený dňa 31.01.2012. Podľa variabilného symbolu všetky
sumy boli na účet žalovanej vložené z titulu poskytnutia jednej úverovej zmluvy, a to zmluvy, ktorá
je predmetom tohto konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z oznámenia žalovanej zo dňa 02.02.2012,

v ktorom oznamuje žalobkyni, že dňa 31.01.2012 uhradila istinu úveru spolu s poplatkom vo výške
684,- Eur na základe Zmluvy o úvere č. 203800271 uzavretej dňa 30.05.2011. Keďže uvedenú sumu
žalobkyňa nesplácala podľa dohodnutého splátkového kalendára a neuhradila ju v stanovenom čase,
dostala sa do omeškania, z čoho jej vyplynuli ďalšie náklady vo výške 581,86 Eur, v dôsledku čoho sa takzvýšil záväzok žalobkyne voči žalovanej na celkovú sumu 1.265,86 Eur, z ktorej sumy ku dňu 02.02.2012
žalobkyňa uhradila 1.249,34 Eur a výška dlhu ešte predstavuje sumu 16,52 Eur. Žalobkyňa uhradila
žalovanej spolu sumu 1.265,86 Eur. Nakoľko súd určil, že zmluva je bezúročná a bez poplatku, bola

povinná žalovanej uhradiť iba sumu skutočne poskytnutého úveru vo výške 450,- Eur. Bezdôvodne tak
žalovanej navyše uhradila sumu 815,86 Eur (1.265,86 mínus 450,- = 815,86 Eur), keď súd skonštatoval,
že o uvedenú sumu sa žalovaná bezdôvodne obohatila a z tohto dôvodu v zmysle § 451 OZ súd zaviazal
žalovanú toto bezdôvodné obohatenie žalobkyni vrátiť.

Pokiaľ ide o otázku vznesenej námietky premlčania žalovanej, súd dospel k záveru, že na túto
námietku nemožno prihliadať s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon inak právom daných
subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie

je v právnom poriadku SR nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho
charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná
slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie; je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych
pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno
potom označiť za činnosť proti dobrým mravom. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z
hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov. Súlad právneho úkonu s dobrými
mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu
(nielen osoby dotknutej, ale aj osoby vykonávajúcej určité právo) s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V

rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/1996, NS SR vyslovil, že ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie
ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych,
elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. V tejto súvislosti poukázal
na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúcich z § 1

O.s.p. vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy
prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Pre nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu.

Cez prizmu vyššie citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potom v tejto veci
nevyhnutné posúdiť i to, o to viac ak ide o spotrebiteľa, či výkon práva žalovaného, ktorý vzniesol
námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol zneužitím práva v rozpore s dobrými mravmi
s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu. Nielen zo vzťahu žalobkyňa - žalovaný (poskytnutie
ďalšieho úveru - 29.06.2012 - v dobe blízkej od vyplatenia posledného - 31.01.2012), ale i z činnosti

nielen tohto súdu, ale i súdov SR je zrejmé, že žalovaný si postavil svoje podnikanie na zneužívaní
spotrebiteľských práv a nedostatočnom právnom vedomí svojich klientov.
Zospisu súdu sp.zn.19C/18/2015súdzistil,žežalovanýdňa29.06.2012znovauzatvorilsožalobkyňou
Zmluvu o úvere č. 207200493, na základe ktorej poskytol tejto úver v sume 300,- Eur zvýšený o poplatok
vo výške 288,- Eur s tým, že žalobkyňa je povinná zaplatiť spolu sumu 588,- Eur. Spor z tejto zmluvy

je pod sp. zn. 19C/18/2015.
Poctivosť žalobkyne a zároveň jej dôvera v poctivosť žalovanej vo svojej podstate predstavovali pre
žalobkyňu dôvod, pre ktorý si vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovanej neuplatňovala ani na
súde, a ani inou formou, naopak žalovaná nielenže nevyvinula žiadne úsilie vrátiť neoprávnene prijatú
sumu, ktoré je prejavom a obsahom pojmu odborná starostlivosť, ale pre žalovanú nebol problém

poskytnúť žalobkyni ďalší úver s úrokmi a poplatkami.
Súd nemohol nevziať pri rozhodovaní o návrhu v časti zaplatenia do úvahy i tú skutočnosť, ktorá
znásobuje presvedčenie súdu o nemožnosti prihliadnuť na vznesenú námietku žalovanou, že po
zaplatení sumy 907,34 Eur na účet žalovanej dňa 31.01.2012, ktorej súčasťou je i žalovaná suma
815,86 Eur ako bezdôvodné obohatenie. Druhou Zmluvou o úvere dňa 29.06.2012 (konanie vedené

tamojším súdom pod sp. zn. 19C/18/2015; v tomto sa žalovaná domáhala okrem iného i zrážok zo
mzdy žalobkyne) poskytla takto žalovaná žalobkyni jej vlastné peniaze. Nie je možné, aby žalovaná
nevedela (pri starostlivom vedení zoznamu svojich klientov), že prijala bezdôvodne sumu 815,86 Eur
bez ohľadu na to, či na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol alebo bez právneho dôvodu. Súd má zato, že nemohol ustanovenia o premlčaní bezdôvodného obohatenia vykladať striktne a formalisticky. Na
vznesenú námietku premlčania súd tak neprihliadal, nakoľko výkon tohto subjektívneho práva vyhodnotil
za rozporný s dobrými mravmi, a tak súd týmto neprihliadaním požadovanú ochranu žalovanej odoprel.

V zmysle § 96 ods. 1, 2 O.s.p. súd konanie v časti určenia, že Zmluva o úveru 203800271 zo dňa
30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňu a žalovanou je neplatná, v dôsledku späťvzatia návrhu v tejto
časti zastavil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.. priznal súd v konaní úspešnej
žalobkyni náhradu trov konania, právneho zastúpenia v sume 515,18 Eur, ktorá suma pozostáva zo 4
úkonov právnej služby á 64,54 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - návrh zo
dňa 24.07.2015, pojednávanie dňa 28.10.2015, písomné podanie na súd zo dňa 10.12.2015), 1 úkon
právnej služby á 66,- Eur (pojednávanie dňa 20.01.2016) + režijný paušál 4 x 8,39 Eur, 1 x 8,58 Eur,
cestovné - cesta Piešťany - Trnava a späť 2 x 6,2l/100km x 1,17 Eur x 70 km + 0,183 Eur x 70 km),

cestovné spolu 35,76 Eur, náhrada za stratu času 4 polhodiny (Trnava x 4 polhod. x 13,98 Eur = 55,92
Eur), 4 polhodiny (Trnava x 4 polhod. x 14,30 Eur = 57,20 Eur).

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. zák. súd zaviazal žalovanú zaplatiť na účet tamojšieho súdu
sumu 148,- Eur z titulu súdneho poplatku za návrh z dôvodu, že žalobkyňa je od poplatku v tomto konaní

oslobodená a súd jej návrhu vyhovel.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) ako aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku.
Poukázalanato,žežalobkyňanazákladeoprávnenia,alepovinnostipodľa§120ods.1O.s.p.neuniesla

dôkazné bremeno v preukazovaní tvrdenia. Dôkazné bremeno je procesná zodpovednosť účastníkov
konania za výsledok, ktorý je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
V danom prípade je sporné, či v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere možno prisúdiť žalobkyni
právny status spotrebiteľa a teda či súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú
vôbec aplikovateľné. V zmysle VPPÚ zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného

zákonníka,ževšetkyichprávnevzťahysabudúspravovaťObchodnýmzákonníkom.Zmluvasauzavrela
v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako zmluva nepomenovaná. Žalobkyňou predložená
zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou, nakoľko žalobkyňa vstúpila
do právneho vzťahu so žalovanou na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije
na výkon povolania a nie na svoju súkromnú potrebu. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,

spotrebiteľom nie je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon povolania alebo podnikania. Ďalej namietala, že výška úrokov nie je podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Podstatnou náležitosťou totiž
je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky bez uvedenia ich výšky. Ďalej namietala, že na daný
prípad je možné aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. P/0355/01/2012 proti

žalovanému bolo konanie zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy,
ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly. Z dôvodu, že dlžníčka v posudzovanej zmluve
nemá postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) Zákona o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol poskytnutý úver na výkon povolania.
Zdôraznila, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny

predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných
prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pričom dôkazné
bremenovotázkeprimeranostiodplatyznášažalobkyňaaniežalovaná.Žalobkyňatedamusípreukázať,
že v čase a mieste uzavretie zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru
odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov ako žalovaná.

Pokiaľ sa žalobkyňa dovoláva údajov bánk, koná tak v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu,
nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Je logické aj to, že s ohľadom na výrazne
vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové
úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola

požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere
v určitom období. Ďalej poukázala na to, že poplatok nie je podľa názoru žalovanej v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku. Poukázala na znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a
vyslovila názor, že príslušný poplatok, ktorý je v 2/3 predstavuje náklady na vypracovanie a uzatvoreniezmluvy o úvere spolu s administratívnou a tým spojenou nevylučuje nárokovateľnosť splnenia tohto
záväzku. Dojednanie takejto platby ako záväzku nad rámec podstatných náležitostí zmluvy o úvere
zákon neodporuje.

Záverom poukázala na to, že rozsudok je nepreskúmateľný a žalovanej tak došlo v zmysle § 221 ods. 1
písm. f) k odopretiu možnosti konať pred súdom. Argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti
zmluvných podmienok, považuje žalovaná za nepostačujúce a v rozpore s § 157 ods. 4 O.s.p.
Rozhodnutie o určení neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje rozhodnutie so závažnými
účinkami, a preto je vágne odôvodnenie takéhoto rozhodnutia neprípustné. Nie je zrejmé, prečo

súd rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy, pričom
podľa názoru odbornej praxe v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou a princípom
kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhnuté a len vo výnimočných prípadoch, s ktorými
sa musí v odôvodnení vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. Odôvodnenie predstavuje dôležitú a
významnú časť rozsudku predovšetkým z hľadiska jeho presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti
rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutie musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich
vzájomných súvislostiach a to tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav.
Nakoľko prvoinštančný súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nie je možné, aby žalovaná
zaujala k týmto záverom stanovisko.
Vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa môže domáhať v subjektívnej dvojročnej lehote,

teda od okamihu keď sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela. Žalovaná má za to, že táto lehota
žalobkyni už márne uplynula a v žalobe absentujú skutočnosti rozhodujúce pre určenie začatia plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený
odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah

je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému
ešte plynie druhá premlčacia lehota. K premlčaniu tak došlo v subjektívnej i objektívnej lehote a to dňa
23.02.2015, pričom žalobkyňa si uplatnila svoj nárok až dňa 31.07.2015. Záverom uviedla, že nesúhlasí
ani s rozhodnutím o úhrade trov konania, nakoľko vo veci ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie.
Navrhlapreto,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokvcelomrozsahuzrušilavecvrátilprvoinštančnému

súdu na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Poukázala na to, že žalovaná argumentuje v prvom rade skutočnosťou, že išlo o úver na
výkonpovolania.Predmetnéodôvodňujecezzakrížikovanýštvorčekvpredtlačenomformulári.Každému

musí byť zrejmé, že pri nebankovej spoločnosti typu žalovanej ide o účelový riadok tak, aby vymanil
žalobkyňu zo zákonnej ochrany spotrebiteľa. Nie je ani dôležité, či „x“ urobila žalobkyňa alebo obchodný
žalovanou vyškolený zástupca na základe vopred premyslenej minimalizácii podnikateľského rizika
a maximalizácii zisku. Účastníci ako je žalobkyňa vždy boli, sú a budú spotrebitelia na rozdiel od
sebaúvah o poctivom podnikaní nebankových subjektov, ktoré sa takto snažia prezentovať. Absurdne

tak pôsobí argument a ponosa o odňatí možnosti žalovanej konať pred súdom, ktorý si na odnímaní a
popieraní práv spotrebiteľa založila podnikanie. Na odôvodnení rozhodnutia nie je nič nepreskúmateľné.
Je naopak riadne odôvodnené a má charakter morálneho odsúdenia prístupu, postupu a konania
žalovanej. Na tomto odsúdení nevidno nič zlé a je priam žiaduce. Súd neurčil žiadnu neplatnosť, ale
určil bezúročnosť a bezpoplatkovať úveru, nakoľko absentovala v úverovej zmluve minimálne jedna z

obligatórnychnáležitostípodľa§9ods.2zákonač.129/2010Z.z.Čosatýkapremlčania,jesamozrejmé,
že žalobkyňa nebude uvádzať ustanovenia o premlčaní už v žalobe. Dôvody, pre ktoré súd odmietol
ochranuprivznesenejnámietkesúpresvedčivé,logickéavýsledkomnapĺňaniaelementárnejúlohysúdu
pri nebankových subjektoch o to viac, a to rozhodnúť spravodlivo, čo žalovaná odmietala, odmieta a
vždy bude odmietať, nakoľko rozhodnutia tohto typu neprinášajú zisky.

Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a zaviazal k náhrade
trov konania žalovanú a to vo výške 74,58 Eur, ktoré predstavujú odmenu za vyjadrenie k odvolaniu
(hodnotajednéhoprávnehoúkonupodľavyhláška66,-Eur+náhradahotovýchvýdavkov-režijnýpaušál
podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky 8,58 Eur). Trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby tak
predstavujú celkovo 74,58 Eur.

Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne
§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku,

aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa/pripúšťal (§ 201 a § 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho
súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1, § 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku s použitím § 470
ods. 2 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 363 Civilného
sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm.

a), písm. b), písm. d), písm. f), § 221 ods. 1 písm. d), písm. f), písm. h) v čase podania odvolania
účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f),
písm. g), písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu
je treba vyhovieť, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správne, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho čiastočnú zmenu a čiastočné jeho zrušenie a vrátenie veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 388 a § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku).

Podanou žalobou zo dňa 24.07.2015 doručenou súdu dňa 31.07.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd
určil, že zmluva o úvere č. 203800271 zo dňa 30.05.2011 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou je
bezúročná a bez poplatkov. Súčasne sa domáhala aj vyslovenia, že uvedená zmluva je neplatná. V
tejto časti, teda určenia, že zmluva je neplatná žalobkyňa zobrala návrh späť na pojednávaní konanom

dňa 20.01.2016. Pre nepodanie odvolania v časti zastavenia konania o neplatnosť zmluvy rozsudok
nadobudol právoplatnosť a tak v tejto časti sa nestal predmetom prieskumu odvolacím súdom.

Súčasne sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 815,86 Eur z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia. Svojho nároku sa žalobkyňa domáhala z dôvodu, že zmluva o úvere

uzavretá medzi ňou a žalovanou dňa 30.05.2011 v čase jej uzavretia neobsahovala základné zákonné
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

Predmetom konania tak zostal nárok na určenie úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 203800271
zo dňa 30.05.2011, že je bezúročný a bez poplatkov a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania strany je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne
posúdil nároky žalobkyne, vrátane závislých výrokov o náhrade trov konania.

Vo vzťahu k navrhovanému určovaciemu výroku bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať
prvotne z hľadiska naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone
i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov

(judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho
existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o
tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje
priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu

problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má
viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania,
ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je
spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.Podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie (aktuálne § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku) sa pritom zásadne možno

domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, z čoho treba a contrario (opakom)
vyvodiť, že prípadnej neplatnosti právnych úkonov (v príslušnom ustanovení základného predpisu
procesného práva priamo neuvedenej) sa možno domáhať spravidla len výnimočne, a to len vtedy,
keď je naliehavý právny záujem na požadovanom určení buď prezumovaný (predpokladaný), alebo ak
potreba žaloby práve o neplatnosť právneho úkonu vyplýva z právneho predpisu. V prípadoch žalôb

o neplatnosť právnych úkonov predpokladaných priamo hmotným právom totiž následok spočívajúci v
nástupenevyvrátiteľnejdomnienkyplatnostiúkonu(obvyklepomárnomuplynutíurčitejpremlčacejalebo
dokonca i prekluzívnej, teda prepadnej lehoty) možno odvrátiť len uplatnením požiadavky uvedenej
v zákone; to však neplatí u právnych úkonov majúcich byť postihnutých akýmkoľvek dôvodom tzv.
absolútnej neplatnosti, teda tej, na ktorú je súd povinný prihliadať aj z tzv. úradnej povinnosti.

Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie
už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a aktuálne podľa ustanovenia § 137 písm.
c) Civilného sporového poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu
stavu vzniknutého porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie (§ 80

písm. b) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, aktuálne
§ 137 písm. a) Civilného sporového poriadku). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty
žalobkyne, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom
určení musí spočívať v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne
otázky medzi stranami a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä

vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve
z toho inak plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa
vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej
otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala/
vychádza aj rozhodná úprava procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť

právnych úkonov.

Podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Súd sa preto v prvom rade

musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou danosti naliehavého
právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Právny záujem
žalobkyne musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého
právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobkyňu to znamená
nevyhnutnosťtvrdiťadokázaťskutočnosti,zktorýchvyplývaexistencianaliehavéhoprávnehozáujmuna

žiadanomurčení,čojejednouzpodmienoknato,abysúdmoholvrozsudkuožalobemeritórnevyhovieť.
Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
žalobkyne, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,

ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobkyne alebo, ak by sa bez tohto určenia jej právne
postavenie stalo neistým.

Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania
vecnej stránky žaloby), musí žalobu ako neprípustnú zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd

ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací. Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobkyne, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti
práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie)
súdne konanie alebo konania.

Žalobkyňa nepresvedčila odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, že naozaj má naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, že zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov. Ak sa totiž
požaduje takéto určenie výrokom rozsudku už v žalobe, v takom prípade žalobkyňa je tá, kto musípreukázať, na čo jej žaloba v takejto časti je, t.j. na čo jej môže poslúžiť určenie, že zmluva o úvere je
bez úrokov a bez poplatkov. To sa žalobkyni nielenže nepodarilo, ale podľa názoru odvolacieho súdu
ani podariť nemohlo. Zo samotnej výrokovej i textovej časti žaloby totiž vyplýva, že žalobkyňa sa v

dôsledku toho, že zmluvu o úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov, domáha aj vrátenia, resp.
zaplatenia, bezdôvodného obohatenia. Práve preto tu odvolací súd nevidí žiaden reálny právny dôvod,
pre ktorý by určenie, že zmluva o úvere je bez poplatkov a bez úrokov, žalobkyni mohlo akokoľvek
pomôcť. Týmto nemôže byť ani potreba odstránenia nejakého stavu ohrozenia žalobkyne, či jej právnej
neistoty, pretože je tu najmä príliš veľký časový odstup medzi uzavretím zmluvy o úvere a podaním

žaloby, zvlášť za situácie, keď sama žalobkyňa tvrdí, že úver poskytnutý na základe tejto zmluvy o úvere
bol už v celom rozsahu splatený (dokonca plnila i naviac), čím malo dôjsť k zániku vzájomných práv
a povinností účastníkov z tejto zmluvy o úvere splnením. Vo vzťahu k zmluve o úvere tak nemôže byť
žalobkyňa v neistote, aký je jej dlh, pretože ho podľa jej tvrdenia celý splnila, má vedomosť i o tom,
koľko naviac plnila, preto nemôže mať naliehavý právny záujme na určení, že zmluva o úvere je bez
úrokov a bez poplatkov.

Vzhľadom na uvedené, bez potreby doplnenia dokazovania, vychádzajúc z obsahu spisu bolo potrebné
rozsudok v tejto vyhovujúcej časti zmeniť postupom podľa § 388 a určovaciu žalobu pre nedostatok
naliehavého záujmu zamietnuť.

Čo sa týka závislého výroku o náhrade trov konania i rozhodovaní o nárokoch so samostatným
skutkovým základom treba úspech a neúspech strany posudzovať vždy osobitne, podľa toho, v ktorom
samostatne uplatniteľnom nároku by mohla byť tá - ktorá strana úspešná a v ktorom zase nie. Trovy
konania preto treba oddeliť a osobitne o nich rozhodnúť vo vzťahu ku každému nároku zvlášť. Ak ide o
práva so samostatným skutkovým základom, nie je vylúčené, že povinnosti na náhradu trov konania sa

určujú aj osobitne tak, že žalovaná môže byť zaviazaná k náhrade trov konania žalobkyni a žalobkyňa
k náhrade trov konania žalovanej. Treba zdôrazniť, že súd nemôže nikdy kompenzovať obe vzájomné
pohľadávky na týchto trovách svojím rozhodnutím. Môžu tak urobiť strany na základe dohody alebo
jednostranného úkonu podľa hmotnoprávnych predpisov. Rovnaký právny názor už bol vyslovený
Najvyšším súdom vo veci 3Cz/13/1969 z 24.06.1969, zverejnenom pod R-28/1970.

V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely
rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba
samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov, a to samostatne vo vzťahu ku každej z
týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje
v jednom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2011 z 11.10.2012).

Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v súdenom spore sa má pri rozhodovaní
o náhrade trov konania postupovať pri každom uplatnenom nároku samostatne. Aktuálne je zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie upravená v ustanovení § 256 Civilného sporového poriadku
(pôvodne § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a zásada úspechu v spore sa premieta v

ustanovení § 255 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 142 Občianskeho súdneho poriadku).

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na určenie, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov
a bez poplatkov, nesú zodpovednosť za výsledok sporu strany, a preto má žalovaná, ktorá má v tejto
časti úspech v spore, má nárok na to, aby jej boli vynaložené trovy konania nahradené žalobkyňou tak

pred súdom prvej inštancie tak i v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší
úradník súdu prvej inštancie.

Vzhľadom na zamietnutie žaloby o určenie, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bez úrokov
a bez poplatkov nevznikla žalovanej ani povinnosť zaplatiť súdny poplatok, preto odvolací súd odsek

výroku o uložení tejto povinnosti zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP bez potreby vrátenia veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolacia námietka, že žalovaná poskytla úver žalobkyni na účely výkonu zamestnania bez ďalšieho
preukázanie tejto skutočnosti neobstojí a aj podľa názoru odvolacieho súdu ide len o účelové tvrdenie,

bez vplyvu na vzťah strán sporu.

Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho
zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade vzťah medzi žalobkyňoua žalovanou je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1 - 4). Súčasne súd prvej
inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade ide o vzťah z poskytnutého spotrebiteľského

úveru žalovanou žalobkyni a v danom prípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového
vzťahu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje.

Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky smerujúcej proti záveru o neplatnosti zmluvy, táto nekorešponduje
s odôvodnením a výrokom rozsudku. Súd nerozhodol o neplatnosti zmluvy, len vyvodil, že úver je
bez úrokov a bez poplatkov. Žalovaná ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie rozsudok
nedostatočne odôvodnil v časti určenie neprijateľných zmluvných podmienok, pričom ani neprijateľné
zmluvné podmienky nie sú predmetom rozhodnutia.

Nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia však obstojí v časti, ktorou súd rozhodol o vydaní
bezdôvodného obohatenia. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil
svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady
zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmý dôvod vyhovenia žaloby na plnenie o

vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keď súd stroho citoval znenia zákonných ustanovení o vydaní
bezdôvodného obohatenia, nie je zrejmé ako ich aplikoval a ktorý dôvod ustálil za taký, pre ktorý je
povinná žalovaná toto plnenie žalobkyni vydať. Pre nedostatok dôvodov rozhodnutie nie je konzistentné
a pochopiteľné, také ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky,
pričom samotné rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením priebehu konania a pri jeho vydaní

sa žiada, aby boli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti,
zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

Procesné dokazovanie je objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého
cieľom je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Súd

ani nevyložil právne aplikačné úvahy, ktoré by ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú
právnu normu. Pričom práve konkrétna norma hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť
splnenie dôkaznej povinnosti možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo
však súd prvej inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal.

V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania, na ktorú súd prvej inštancie neprihliadol, odvolací súd
upriamuje pozornosť na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva,
že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je rozhodujúci subjektívny moment, keď sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce

pre uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné
obohatenie a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná a nie iba predpokladaná, pretože, len
ak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil, môže uplatniť svoje právo,
t.j. požadovať vydanie dôvodného obohatenia. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či sa oprávnený o
svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť alebo mal

dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Pokiaľ ide o počítanie subjektívnej premlčacej doby,
správne postupujú súdy vtedy, ak za začiatok jej plynutia považujú deň, keď účastník zistil neplatnosť
zmluvy (napr. keď revízne orgány vytkli organizácii neplatnosť uzavretej zmluvy), vychádzajúc z judikátu
R1/1979.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, v prípade práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna
premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia
nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna premlčacia doba
je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná,

ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej 2-ročnej
premlčacej doby je treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie
o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce,
že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. V danom prípade teda nieje podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej starostlivosti musel alebo mohol
dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o
tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z § 107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie
tohto práva. Táto (subjektívna) vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne
obohatil a o tom, v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná. Nie je pritom
rozhodujúce,čisaoprávnenýosvojomprávenedozvedelvlastnýmzavinením,tedačisamoholosvojom

práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

Rovnaký záver vyplýva tiež z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR, ktorý opakovane konštatoval,
že pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z preukázanej,
skutočnej a nie len z predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Rozhodujúci je preto subjektívny moment, kedy sa oprávnený

dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho práva (pozri napr. rozsudky Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 31.08.2000, sp. zn. 25 Cdo 2581/98, zo dňa 27.03.2003, sp. zn. 33 Odo 766/2002,
či zo dňa 25.04.2001, sp. zn. 33 Cdo 3003/99, uverejnený v Súbore civilných rozhodnutí Najvyššieho
súdu pod C 442, zv. 5/2001).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

Podľa § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z

ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil.Súddbánato,abyodôvodnenierozsudkubolopresvedčivé.

Odôvodnenierozsudkusúduaprimeraneiuznesenia(§167ods.2OSPakt.§234ods.2CSP)musímať
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia
musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým
skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval.

Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody
jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220
ods. 2) je nepreskúmateľné.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane
sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len vtom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod

odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho
práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom.

Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v
opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane závislého

výroku o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutého) s použitím ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného
sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť

správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, pretože bolo nutné tento
rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré
nebude trpieť nedostatkom dôvodov.

Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391

ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc
z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191
Civilného sporového poriadku a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, vznesenú námietku
premlčania ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich
sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v

súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku) okrem toho je potrebné,
aby o náhrade trov konania rozhodol aj ohľadne právoplatného rozhodnutého nároku na určenie

neplatnosti zmluvy.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).