Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 1, 2020

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 12C/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120208706
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2020:6120208706.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci žalobcu: W. W., nar.

XX.X.XXXX, bytom W., C. XX/XX, zast. JUDr. Marianou Pirťanovou, advokátkou so sídlom v
Partizánskom, Moyzesova 471/1, proti žalovanej: P. H., nar. X.X.XXXX, bytom R. XX, zast. JUDr.
Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova č. 3, o zaplatenie 3.000 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 3.000 eur od 7.1.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, podanou na súd, domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 3.000 eur spolu s
ročným úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 5% ročne od 7.1.2019 do zaplatenia a náhrady
trov konania, s odôvodnením, že dňa 6.7.2018 žalovaná uzavrela so žalobcom ústnu zmluvu o pôžičke,
na základe ktorej jej žalobca požičal sumu vo výške 3.000 eur, ktorá bola v rovnaký deň zaslaná na
bankový účet žalovanej. Dlžnú sumu vo výške 3.000 eur sa žalovaná zviazala vrátiť žalobcovi v lehote
pol roka, t.j. do 6.1.2019, čo do dnešného dňa i napriek opakovaným ústnym a písomným výzvam na
úhradu neurobila. Dňa 2.12.2019 bola žalovanej, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu

žalobcu, zaslaná predžalobná výzva, na ktorú žalovaná reagovala vyjadrením, že od žalobcu si nikdy
nepožičala a ani neprevzala žiadnu pôžičku a to i napriek zaslaniu dlžnej sumy na účet žalovanej. Zo
strany žalovanej k dnešnému dňu nedošlo k uhradeniu dlžnej sumy.

2. Žalovaná vo svojom prvom, elektronickom podaní k meritu veci (odpor proti platobnému rozkazu),
žiadala žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že si od žalobcu sumu
3.000 eur dňa 6.7.2018 a ani v inom období nepožičala. Zo strany žalobcu ide o účelové, nepravdivé

tvrdenie, resp. finančnú transakciu, keď z ich spoločného hypotekárneho úveru, ktorý im bol poskytnutý
VÚB bankou, na základe Zmluvy o poskytnutí úveru, zo dňa 2.7.2018, a to vo výške 58.900 eur, boli
tieto spoločné úverové prostriedky poukázané veriteľom na účet žalobcu v Slovenskej sporiteľni, a.s.,
Bratislava, pričom z tohto účtu žalobca sumu 3.000 eur previedol na účet evidovaný na jej meno.
Dôvodom tohto prevodu bolo ich spoločné rozhodnutie splatiť úver poskytnutý Slovenskou sporiteľňou,
a.s., Bratislava, podľa úverovej zmluvy, zo dňa 2.12.2016, vo výške 2.000 eur, navýšený podľa zmluvy,
zo dňa 13.9.2017, na 3.000 eur. Uvedený úver si pôvodne vzala ona a tento aj riadne splácala zo

svojho zárobku od zamestnávateľa a to najskôr v splátkach po 87 eur mesačne a po navýšení po
50 eur mesačne. Tieto peniaze z úveru boli používané postupne podľa potreby hradenia výdavkov v
čase, keď spolu žili. Ich spolužitie začalo v januári 2017, pričom spočiatku bývali u jej matky M. H. v R..
Ona i žalobca v tom čase pracovali, pričom jej zárobok bol vo výške asi 400 eur mesačne a zárobokžalobcu vo výške asi 800 eur mesačne. V tom čase nemala žiadne väčšie výdavky, pričom žalobca
podľa jej vedomostí platil finančné prostriedky svojej matke z dôvodu dlžôb a splácal tiež spotrebný
úver z minulosti, teda finančné prostriedky na živobytie nemal, pretože popri splácaní týchto výdavkov,

hrával automaty, hazardné hry, požíval alkohol a stávalo sa, že aj 3 dni bol na takýchto ,,akciách“. Preto
výdavky, ktoré mali počas spolužitia, vrátane výdavkov za bývanie u jej matky, platili z peňazí, ktoré
vyberala ona zo svojho účtu. Mesačne takto jej matke platili 200 eur, spravidla túto sumu platila vždy ona,
keďže žalobca svoje peniaze minul. Následne, od 10.5.2017 začali spolu bývať v Dolných Vesteniciach
v prenajatom byte a za tento mesačne platili 210 eur, pričom zaplatili tiež bezpečnostnú zálohu vo výške

210 eur. Spolu tam bývali asi 8 mesiacov, potom išli bývať naspäť k jej matke, pričom v roku 2018 sa
rozhodli zobrať si hypotéku a kúpiť dom, čo sa aj stalo, pričom práve z tohto hypotekárneho úveru bola
poukázaná suma 3.000 eur na jej účet, čím bol vlastne vyplatený celý zvyšok úveru vo výške 2.700 eur.
Nie je teda pravda, že by jej žalobca požičal sumu 3.000 eur, ale pravda je tá, že z ich spoločného úveru,
ktorý bol tak jeho, ako aj jej, u každého v polovici, sa dohodli vyporiadať dlh z úveru, z ktorého následne
žili od januára 2017 až do jeho splatenia v júli 2018. Nedlhuje teda žalobcovi žiadnu finančnú čiastku a

z tohto dôvodu žiada žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.

3. Dokazovaním, vykonaným na pojednávaní, vypočutím strán sporu, svedkov V. L., M. H., M. H. a
oboznámením obsahu spisu - osobitne platobný príkaz na úhradu č.l. 9, predžalobná výzva č.l. 10,
zmluva o splátkovom úvere č.l. 52, zmluva o splátkovom úvere zo dňa 13.9.2017 č.l. 57, oznámenie o

predčasnom splatení pohľadávky banky č.l. 62, zmluva o poskytnutí úveru na bývanie Flexi hypotéka
č.l. 63, zmluva o krátkodobom nájme bytu č.l. 72, zmluva o spotrebiteľskom úvere č.l. 87, výpisy z
účtov č.l. 129-133, elektronická komunikácia medzi žalobcom a žalovanou č.l. 134-141, dohoda o
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi stranami č.l. 156, kúpna zmluva č.l. 164,
rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru ODI Prievidza č.l. 168, elektronická komunikácia

medzi stranami sporu č.l. 169, mal súd zistený tento skutkový stav veci:

4. Z výpovede strán sporu mal súd zistené, že v minulosti žili v družskom vzťahu, a to niekedy v období
od januára 2017 do druhej polovice decembra 2018. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že v januári
2017 začali spoločne bývať u matky žalovanej, následne na základe Zmluvy o krátkodobom nájme bytu,

zo dňa 10.5.2017, v prenajatom byte v Dolných Vesteniciach (počas ktorého obdobia platili nájomné a
zálohové platby za energie v celkovej výške 210 eur mesačne, pričom uhradili takisto jednu platbu vo
výške 210 eur zálohovo v predstihu /č.l. 72/) a následne opäť u matky žalovanej. V čase spolužitia obe
strany uhrádzali náklady, ktoré v tom čase mali, spoločne, pričom mesačný príjem žalobcu bol podstatne
vyšší (žalobca podľa žalovanej zarábal mesačne 800 eur, kým žalobca tvrdil, že zarábal vyše 1.600 eur;

mesačný príjem žalovanej bol vo výške asi 400 eur).

5. Ešte pred začatím spolužitia so žalobcom, uzavrela žalovaná, ako dlžník, dňa 2.12.2016 so
Slovenskou sporiteľňou, a.s., v postavení veriteľa, Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol
žalovanej poskytnutý spotrebný úver vo výške 2.000 eur (č.l. 52), ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v

36 mesačných splátkach po 79,61 eur, pričom posledná splátka podľa dohody mala byť uhradená dňa
15.12.2019.

6. Následne žalovaná, dňa 13.9.2017, uzavrela, v postavení dlžníka, so Slovenskou sporiteľňou, a.s.,
v postavení veriteľa, ďalšiu úverovú zmluvu, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý spotrebný úver

(druh úveru: spotrebný úver na čokoľvek) v sume 3.000 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 84 mesačných
splátkach po 53,86 eur, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 15.9.2024 (č.l. 57).
Predmetný úver bol žalovanej aj za účelom vyplatenia jej záväzku z predchádzajúceho zmluvného
vzťahu v tom istom peňažnom ústave (v tom čase vo výške 1.704,33 eur - viď čl. II. bod 1 zmluvy).

7. Dňa 16.5.2018 uzavrel žalobca, v postavení dlžníka, s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s., v postavení
veriteľa, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej bol žalobcovi poskytnutý medziúver vo výške
30.000 eur (č.l. 87), ktorý mal žalobca splácať v 149 mesačných splátkach po 137,25 eur. Podľa
vyjadrenia žalobcu, predmetný úver si zobral z toho dôvodu, že obom stranám sporu poskytnutý
hypotekárny úver, vo výške 58.900 eur nestačil na zaplatenie kúpnej ceny rodinného domu, ktorý sa

rozhodli spolu so žalovanou kúpiť.

8. Dňa 2.7.2018 obe strany sporu, v postavení dlžníka, uzavreli s VÚB bankou Zmluvu o poskytnutí
úveru na bývanie ,,Flexihypotéka účelová“. Z obsahu vyššie uvedenej zmluvy mal súd preukázané,že celková výška úveru za účelom kúpy nehnuteľnosti bola dohodnutá na sumu 58.900 eur. Výška
mesačnej splátky pri tomto úvere bola dohodnutá na sumu 208,69 eur, pri počte anuitných splátok 360
a lehote splatnosti úveru 30 rokov. Výška celkových nákladov dlžníka podľa zmluvy predstavuje sumu

16.494,40 eur (č.l. 63).

9. Žalovaná v priebehu konania tvrdila, že časť peňazí z hypotekárneho úveru, ktoré mali byť poukázané
na účet žalobcu, tento previedol na jej účet v súvislosti s tým, aby uhradila svoje doterajšie záväzky voči
banke, ktoré v tom čase mala v súvislosti s uzavretím úverovej zmluvy, zo dňa 13.9.2017, v sume 3.000

eur.TietotvrdeniapreukazovalaokreminéhoOznámenímopredčasnomsplatenípohľadávkybanky(č.l.
62). Žalobca, aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyni, naopak tvrdil, že peniaze z hypotéky neslúžili
na úhradu dlhov žalovanej a žiadne peniaze z tohto úveru jej ani poukázané byť nemohli z dôvodu, že
kúpna cena nehnuteľnosti bola vo výške 67.300 eur, pričom táto suma podľa zmluvy mala byť uhradená
priamo na účet predávajúcich. Z týchto dôvodov bolo podľa žalobcu potrebné zobrať ďalšie peniaze
na kúpu domu, z dôvodu ktorého uzavrel dňa 11.5.2018, Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe

ktorej mu bola poskytnutá suma 30.000 eur. V priebehu konania takisto uviedol, že v predmetnej zmluve
musel vystupovať ako dlžník len on sám, pretože v tom čase nebol so žalovanou v manželskom zväzku.
Žalovaná k týmto jeho tvrdeniam uviedla, že bola v tom, že peniaze, ktoré jej dňa 6.7.2018 poukázal na
účet žalobca, boli žalobcom poukázané z finančných prostriedkov, ktoré získali z hypotekárneho úveru.

10. Žalobca spolu so žalobou predložil do spisu okrem iného aj platobný príkaz na úhradu (č.l. 9),
z ktorého je zo zhodných vyjadrení oboch strán sporu zrejmé, že žalobca previedol zo svojho účtu
na účet žalovanej, dňa 6.7.2018, sumu 3.000 eur. V predmetnom príkaze na úhradu je uvedený aj
účel poskytnutia týchto peňazí žalovanej ako ,,Pôžička na úver“. Toto slovné spojenie si obe strany
sporu vykladali v priebehu konania rôzne. Kým žalobca, aj prostredníctvom svojej právnej zástupkyni,

jednoznačne tvrdil, že z vyššie uvedeného slovného spojenia jednoznačne vyplýva, že ide o pôžičku,
poskytnutú žalobcom žalovanej, za účelom splatenia jej predchádzajúceho úveru vo výške 3.000 eur
(na základe zmluvy zo dňa 13.9.2017), žalovaná, aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu, tvrdila,
že z tohto slovného spojenia vôbec nevyplýva, že by predmetné peniaze mal žalobca žalovanej požičať,
naopak tvrdila, že tieto peniaze poslal žalobca žalovanej na účet za účelom vyporiadania spoločných

záväzkov oboch strán sporu (aby mohli strany sporu v tom čase dostať hypotekárny úver, nemohli mať
ďalšie záväzky voči bankovým subjektom).

11. Medzi stranami nebolo takisto sporné ani to, že dňa 2.7.2018 uzavreli obaja ako kupujúci s
predávajúcimi kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudli do podielového spoluvlastníctva, každý z nich

v jednej polovici, rodinný dom a ďalšie nehnuteľnosti (pozemky), za kúpnu cenu 67.300 eur (č.l. 164).

12.Dohodouozrušeníavyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvaknehnuteľnostiam,zodňa13.2.2019,
uzavretou medzi stranami sporu, nadobudol žalobca do výlučného vlastníctva rodinný dom spolu s
pozemkami, ktoré nehnuteľnosti boli dovtedy v podielovom spoluvlastníctve oboch strán sporu, s tým,

že žalobca sa zaviazal uhradiť Všeobecnej úverovej banke, a.s., všetky spoločné záväzky strán sporu
v súvislosti s nadobudnutím predmetnej nehnuteľnosti, s tým, že žalovaná nemá žiaden nárok na
akékoľvek finančné vyrovnanie v súvislosti s prevodom nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalobcu
(č.l. 156). Vyššie uvedenou dohodou, tak ako to bolo zistené v priebehu konania, si strany sporu dohodli
zrušenie a vyporiadanie svojho podielového spoluvlastníctva len k predmetným nehnuteľnostiam.

13. V čl. III. Dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, zo dňa
13.2.2019, strany uviedli, že časť zaplatenej kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti bola uhradená z
finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca k tomu na pojednávaní uviedol, že išlo o finančné prostriedky
použité zo zmluvy, ktorú uzavrel s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s., na základe ktorej mu bola

poskytnutá suma 30.000 eur.

14. Predžalobnou výzvou, zo dňa 2.12.2019, právna zástupkyňa žalobcu žiadala žalovanú o zaplatenie
sumy 3.000 eur, z dôvodov uvádzaných v žalobe.

15. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu, zo dňa 28.2.2020, vyplýva, že žalobca a žalovaná sa
spolu dohodli, že si zoberú hypotekárny úver vo výške 58.900 eur, za účelom kúpy nehnuteľnosti a
nie na úhradu dlhov žalovanej, ako uvádza žalovaná. Kúpna cena nehnuteľností bola dohodnutá vo
výške 67.300 eur a keďže hypotekárny úver nepostačoval na úhradu celej kúpnej ceny, žalobca simusel vziať spotrebiteľský úver z Prvej stavebnej sporiteľne v sume 30.000 eur. Pretože hypotekárny
úver nepokrýval ani kúpnu cenu nehnuteľností, je nemožné, aby financie z tohto úveru boli použité na
vyplatenie pôžičky žalovanej, navyše finančné prostriedky z hypotekárneho úveru boli vyplatené priamo

na účet predávajúcich nehnuteľnosti. Žalovaná sama požiadala žalobcu o požičanie sumy 3.000 eur,
ktorú sumu jej žalobca požičal, s tým, že žalovaná sa zaviazala mu požičanú sumu vrátiť najneskôr do
pol roka. Už z popisu transakcie na bankovom prevode je zrozumiteľné, že bola žalovanej poskytnutá
zo strany žalobcu pôžička, a to konkrétne na vyplatenie úveru. Žalovaná si vzala úver zo Slovenskej
sporiteľneeštevčase,keďobajaspolunežilivspoločnejdomácnostiafinančnéprostriedkyztohtoúveru

boli použité výlučne žalovanou. Obaja spočiatku žili striedavo u jedných a druhých rodičov s tým, že v
čase keď bývali u matky žalovanej, žalobca uhrádzal 100 eur mesačne a takisto robil nákupy potravín a
preto nie je pravdou, že na domácnosť žiadnou čiastkou neprispieval. 10.5.2017 začali spolu bývať vo
Vesteniciach, pričom ani jeden mesiac žalovaná neplatila nájom a všetky výdavky spojené s bývaním
uhrádzal výlučne žalobca. Žalovaná nespomenula, že si robila autoškolu (cca 600 eur) a taktiež si kúpila
motorové vozidlo od svojho brata v sume 400 eur, čiže pôžička zo Slovenskej sporiteľne bola použitá na

tieto účely. Žalobca takisto namieta, že by hrával automaty a takisto, že by žalovaná uhrádzala všetky
ich spoločné výdavky.

16. V elektronickom podaní, zo dňa 1.4.2020, žalovaná, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
okrem iného uviedla, že keď žalobca previedol peniaze v sume 3.000 eur na jej účet a napísal do

prevodného príkazu ,,Pôžička“, nevedela o tom, nešlo ale o pôžičku jej, ale označenie účelu, že sa nimi
vráti pôžička. Žalobca jej nikdy nepovedal, že ide o pôžičku jej, ona žiadnu pôžičku od žalobcu nežiadala.
Nie je teda ani pravda, že by sa mu zaviazala tieto peniaze vrátiť, veď žili ako druh a družka, ako rodina,
no v súčasnosti toto žalobca proti nej zneužíva. Pred začatím ich družského vzťahu mal žalobca veľké
podlžnosti, je teda klamstvo, že musel financovať všetko sám. Nie je tiež pravda, že striedavo žili u

jedného a druhých rodičov. Ona u jeho rodičov nikdy nebývala, pretože žalobca pil, hral hazard a keď sa
neukázal po takomto úlete viac dní u svojich rodičov, títo ho z domu vyhodili. Keď býval žalobca u nich,
jeho matka disponovala s jeho platobnou kartou, nie on. Neplatil nič, ona musela platiť nielen stravu a
bývanie oboch, ale aj cesty do práce. Nie je teda pravda, že žalobca prispieval po 100 eur a robil nákupy.
Len dávala z jej výplaty matke peniaze za ich bývanie, ako aj hradila náklady na ich domácnosť. V čase,

keď bývali v Dolných Vesteniciach, platila nájom (preukazovala to výpismi zo svojho účtu), pretože jej
na úhradu všetkých nákladov nepostačovali jej peniaze, musela si navýšiť svoj úver, pričom peniaze
z neho minuli spoločne. Dom na hypotéku si zobrali spolu v dobrej viere, že budú spolu žiť naďalej v
družskom vzťahu a budú spoločne hospodáriť. Spoločne sa dohodli, že žalobca bude platiť úver a ona
inkaso a stravu. Išlo len o rozdelenie platieb. Inkaso bolo na jej meno a ona ho platila až do ich rozchodu.

K žalobcovi postupne stratila dôveru, bála sa ho a odišla od neho. Následne sa rozhodla, že dom nech
ostane jemu, že nebude žiadať vyrovnanie, že týmto to medzi nimi skončí, nech si splatí sám úver, s čím
žalobca súhlasil. Pri vyporiadaní spoluvlastníctva k domu a úverom, teda v majetkovom vyporiadaní
ukončenou dohodou, žalobca od nej nepožadoval nič viac. Až následne si začal robiť tento nárok a
dokonca matka žalobcu volala jej matke, aby jej poslala 3.000 eur, že žalobca potrebuje tieto peniaze

na opravu strechy domu, a ak nie, že ju pripravia o strechu nad hlavou. Ide teda o pomstu, že nechcela
ďalej trpieť správanie žalobcu.

17. Na pojednávaní, dňa 21.5.2020, právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalovaná uviedla, že úver
zo Slovenskej sporiteľne v sume 2.000 eur a neskôr 3.000 eur si vzala sama a tento aj sama splácala.

Ide teda o záväzok výlučne žalovanej a keďže nemala finančné prostriedky na vrátanie týchto úverov,
žalobca jej peniaze požičal. Žalovaná uvádza, že úvery si brali spoločne ako druh a družka, čo však
pravda nie je. Úvery zo Slovenskej sporiteľne boli výlučne žalovanej. Finančné prostriedky z týchto
úverov boli použité na účely žalovanej a boli dokonca brané v období, keď so žalovanou ešte spolu
nežili. Jediný spoločný úver mali hypotekárny úver na kúpu nehnuteľnosti, ktorý splácal a aj v súčasnosti

spláca iba žalobca. Žalovaná tiež uviedla, že jej príjem bol vo výške 400 eur mesačne, s tým, že
uhrádzala všetky výdavky ona, čiže pôžičku v sume 87 eur mesačne a neskôr 50 eur mesačne, matke
vraj prispievala sumou 200 eur mesačne, neskôr platila nájom vo výške 410 eur mesačne. Keby to
tak bolo, nemala by z čoho žalovaná uhrádzať stravu, kozmetiku, drogériu, oblečenie a ďalšie bežné
výdavky. Tvrdenia žalovanej sú nepravdivé, čo preukazujú bankovými výpismi žalovanej (č.l. 129-133),

z ktorých vyplýva, že žalobca nielenže dával žalovanej finančné prostriedky v hotovosti, ale jej taktiež
posielal finančné prostriedky na bankový účet, a nie v malých čiastkach. Za obdobie od apríla 2017 do
apríla 2019 poslal tak žalobca na bankový účet žalovanej spolu sumu 8.270 eur. Na pojednávaní takisto
predložili do spisu sms-kovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovanou z apríla 2019 (č.l. 134), z ktorejvyplýva, že žalovaná si požičala finančné prostriedky od žalobcu, pričom v jednej sms-ke sa žalobca
žalovanej pýta, kedy jej peniaze vráti. Z ďalšej komunikácie vyplýva, že žalovaná nepopiera záväzok,
avšak uvádza, že tento záväzok nevie uhradiť naraz, ide o komunikáciu zo dňa 14.5.2019 a zo dňa

20.4.2019, z ktorej tiež vyplýva, že žalovaná nie je ochotná dlh uhradiť naraz a dokonca žalobca sa chcel
so žalovanou dohodnúť, že túto sumu poníži na sumu 2.000 eur, ak sa dohodnú mimosúdne, avšak
žalobca mal záujem, aby sa suma uhradila naraz a nie v 20 eur mesačných splátkach, ako to navrhla
žalovaná. Splatnosť pôžičky medzi stranami bola dohodnutá tak, že pôžička bude vrátená najneskôr do
6 mesiacov, z dôvodu že išlo o partnerský vzťah, bola uzavretá ústne.

18. Žalovaná na pojednávaní, dňa 21.5.2020, okrem iného uviedla, že spolu so žalobcom žili od januára
2017 do decembra 2018. V roku 2016, dňa 2.12., si zobrali spolu úver vo výške 2.000 eur, keďže sa
dohodli, že ako druh a družka budú spolu žiť a spoločne platiť náklady spojené s bývaním. Z tohto
úveru sa platilo všetko, z neho žili. Všetky náklady v spoločnej domácnosti sa hradili z jej peňazí, pričom
vylučuje, že by spolu so žalobcom žili aj u rodičov žalobcu. Pôvodný úver bol neskôr navýšený na sumu

3.000 eur, s tým, že následne sa dohodli, že keď prídu peniaze z hypotekárneho úveru, vyplatia vyššie
uvedený spotrebiteľský úver. Poprela, že by peniaze, poslané na jej účet žalobcom, boli jej pôžičkou
voči žalobcovi. Dohoda medzi nimi bola taká, že ona platila inkaso, stravu a žalobca platil hypotéku.
Niekoľkokrát jej žalobca vypisoval, aby mu sumu 3.000 eur vrátila, s tým, že ak to nespraví, že to oľutuje,
že ju zničí. Keď sa aj niekde náhodne stretli, vyhrážal sa jej, že tie peniaze od nej dostane. Prvýkrát ju

žalobca vyzval na vrátenie sumy 3.000 eur až následne potom, ako s ním uzavrela písomnú dohodu
o tom, že si nechá hypotekárny úver a aj dom a že mu nebude povinná už čokoľvek platiť. Žalobca
ju viackrát žiadal o vrátenie predmetnej sumy a to jednak ústne a takisto písomne. Nebola medzi nimi
žiadna konkrétna dohoda o tom, že by jej žalobca mal poskytnúť pôžičku a teda nemohol byť pritom ani
svedok Unterfranc, ktorý je kolega žalobcu z práce. Žalobca jej povedal, že suma 3.000 eur, poslaná na

jej účet, je z peňazí z poskytnutého hypotekárneho úveru a preto to aj tak tvrdí. O tom, že jej peniaze mal
žalobca poslať z nejakého iného zdroja, vedomosť nemala. V čase uzavretia zmluvy o hypotekárnom
úvere mal žalobca dlhy z nejakého iného úveru vo výške 14.000 eur, ešte z čias, keď sa nepoznali.
Následne mal tiež poskytnutý úver z Prvej stavebnej sporiteľne. Úver zo stavebného sporenia v sume
30.000 eur sa takisto splácal z ich spoločných peňazí počas spoločného spolužitia. Je pravda, že jej

v čase spoločného spolužitia žalobca poukazoval na jej účet rôzne platby, o akú konkrétnu sumu išlo,
uviesť nevie. V tom čase mu mama zobrala platobnú kartu, pričom všetky sumy peňazí, ktoré jej posielal,
si aj vždy naspäť vzal. Trvá na tom, že sa so žalobcom dohodli na tom, že jej pošle na účet 3.000 eur
u nich doma, za prítomnosti jej matky. Len sa o tom rozprávali a jej matka bola pri tom. Časť peňazí
z hypotekárneho úveru v sume 3.000 eur nemohlo byť priamo poslaných na jej účet, pretože peniaze

z tohto úveru mal na účte žalobca, ten s nimi disponoval, pričom nemali spoločné dispozičné právo.
Pokiaľ ide o predloženú sms-kovú komunikáciu zo strany žalobcu, žalobca sa jej vyhrážal, že ju zničí
a preto táto komunikácia z jej strany bola pod vplyvom strachu, bála sa žalobcu. Z akých prostriedkov
jej žalobca posielal na účet peniaze, sa vyjadriť nevie. Uviedla len, že jej ich posielal zo svojich zdrojov.
Od roku 2014 do konca roku 2015 pracovala v Holandsku, ušetrila si nejaké peniaze, ktoré použila na

autoškolu a na kúpu motorového vozidla od brata. Na autoškolu sa prihlásila v novembri 2015. Pokiaľ
ide o financovanie autoškoly a kúpy motorového vozidla, platilo sa to vopred, vopred dala takisto bratovi
peniaze za kúpu vozidla.

19. Právna zástupkyňa žalobcu k vyššie uvedeným tvrdeniam žalovanej uviedla, že pokiaľ ide o

financovanie autoškoly a kúpy motorového vozidla žalovanou, tieto veci sa realizovali až následne,
potom, ako si žalovaná zobrala úver na sumu 2.000 eur.

20. Z výsluchu svedkyne, Vlasty Čičmancovej, matky žalovanej, mal súd okrem iného zistené, že strany
bývali aj v jej domácnosti od januára 2017, žili spolu, mali dlžoby pred poskytnutím im hypotéky. Dcéra

jej každý mesiac za seba i žalobcu dávala sumu 200 eur za stravu a bývanie. Neskôr sa obaja dohodli,
že si zoberú nehnuteľnosť na hypotéku, nepozdávalo sa jej to aj kvôli správaniu žalobcu. Keď si brali
hypotéku,maliajnejakédlžoby,vie,žedlžobumalaajjejdcéra,znejakéhoúveruvSlovenskejsporiteľni,
s tým, že všetky ich dlhy sa mali z hypotéky uhradiť. Žalobca jej tiež hovoril, že si svoje dlhy so žalovanou
vyrovnajú a budú žiť odznovu v dome v Nitrianskom Rudne. Vie, že žalobca sa so žalovanou aj dohodol

na vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva k domu, pričom následne po uzavretí tejto dohody sa
jej začal žalobca vyhrážať, telefonoval jej, posielal sms-ky a dokonca mama žalobcu volala aj jej osobne
so žiadosťou o vrátanie sumy 3.000 eur jej synovi z dôvodu, že si chcú vymeniť strechu. Vie, že žalobca
už predtým volal jej dcére a domáhal sa od nej zaplatenia tejto sumy, vie to z sms-iek, ktoré posielaljej dcére, ktoré jej dcéra ukazovala. Keď bývali v rodinnom dome, obaja mali dohodu, že žalobca bude
splácať hypotéku a jej dcéra bude platiť za stravu a inkaso. V tom čase jej dcéra zarábala oveľa menej
ako žalobca, napriek tomu táto súhlasila s tým, že žalobca bude splácať len hypotéku a všetky ďalšie

náklady bude uhrádzať jej dcéra. Pokiaľ žalobca žiadal od jej dcéry sumu 3.000 eur, bola to podľa nej
zo strany žalobcu voči jej dcére pomsta a od matky žalobcu chamtivosť. Bola pri tom, keď sa žalobca so
žalovanou bavili o sume 3.000 eur, ktorú mal žalobca poslať jej dcére na účet, nerozprávali sa o tom, že
by malo ísť o pôžičku, žalobca tvrdil, že keď si zoberú úvery, uhradia sa ich predchádzajúce úvery. Nemá
však žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca jej dcére v minulosti na jej účet nejaké peniaze posielal.

Pokiaľ si dcéra v minulosti platila vodičský preukaz a kúpu motorového vozidla, bolo to z peňazí, ktoré
zarobila v Holandsku.

21. Z výpovede svedka, Mariana Unterfranca, mal súd zistené, že žalobcu pozná z práce a sú v
kamarátskom vzťahu. Viackrát bol v domácnosti žalobcu a žalovanej. So žalobcom bol v práci v
pravidelnom kontakte, takže z jeho rozprávania vie, kto financoval a aké veci v domácnosti strán sporu.

Vietakistoajkedyžalobcavyplácalžalovanejbývalúpôžičkuatozostavebnéhosporeniaztohodôvodu,
že chceli kupovať dom, takže jej musel uhradiť bývalú pôžičku, aby mohli požiadať o hypotéku. Vie, že
žalobca žalovanej vyplatil sumu 3.000 eur, a že bol so žalovanou dohodnutý na tom, že mu tieto peniaze
vráti. Vie, že všetko v domácnosti strán financoval žalobca z jeho rozprávania, takisto vie, že viackrát
posielal na účet žalovanej rôzne sumy peňazí, pretože žalovanej peniaze chýbali. Bol veľakrát aj pri

tom, keď žalobca žalovanej cez internetbanking posielal rôzne sumy peňazí. Sumu 3.000 eur požadoval
žalobca od žalovanej z dôvodu vrátenia pôžičky. Od žalobcu vie, že tieto peniaze poukázal žalovanej
zo stavebného sporenia, z ktorých peňazí takisto dofinancovali kúpu domu. Finančný poradca, ktorého
obom stranám zabezpečil on, im pred kúpou domu uviedol, že najprv si musia uhradiť predchádzajúce
dlhy, aby mohli hypotéku získať. Žalobca sa teda so žalovanou dohodol, že jej bývalú pôžičku uhradí

a že ona mu túto do pol roka vráti.

22. Žalovaná celú výpoveď svedka Unterfranca spochybnila, s tým, že tento uvádzal len to, čo povedal
samotný žalobca. Právny zástupca žalovanej k tomu uviedol, že nie je pravda, že by sa musel najskôr
vyplatiť spotrebný úver žalovanej, pretože zmluva o hypotekárnom úvere bola podpísaná skôr ako boli

poskytnutépeniazenaúčetžalovanejkvôliuhradeniujejúveruzroku2016.Vpriebehukonaniapredložili
do spisu elektronickú komunikáciu medzi žalovanou a svedkom Unterfrancom, z konca roku 2018, v
ktorej komunikovali o žalobcovi, o jeho problémoch s alkoholom (č.l. 137 - 139). Takisto právny zástupca
žalovanej predložil súdu dve fotografie, ktoré poslal žalobca žalovanej z herne, ktorú navštívil 13.2.2018
a 28.2.2018 (č.l. 140 a 141).

23. Právna zástupkyňa žalobcu, v elektronickom podaní, zo dňa 2.6.2020, okrem iného uviedla, že
žalovaná na pojednávaní uvádzala, že ona uhrádzala všetky výdavky ako nájom, stravu a podobne. Už
zo samotných bankových výpisov, ktoré súdu doložili, však vyplýva, že v máji 2017, kedy obe strany
začali spolu bývať v nájomnom byte, zaslal žalobca na účet žalovanej okrem iného sumu 440 eur, čo

predstavovalo nájomné za mesiac máj 2017 a depozit na byt. Následne každý mesiac žalobca zasielal
žalovanej finančné prostriedky, tieto žalovanej však posielal nielen prostredníctvom bankového prevodu,
ale aj v hotovosti. Pri žiadnej z týchto transakcií nie je popis okrem bankového prevodu zo dňa 6.7.2018,
kde je uvedené ,,Pôžička na úver“, čiže účelová pôžička na vyplatenie úveru žalovanej. Keby nešlo o
pôžičku, žalobca by neuvádzal do popisu ,,Pôžička na úver“. Tvrdenia žalovanej, že sa so žalobcom

dohodli, že si vezmú spoločne spotrebiteľský úver vo výške 2.000 eur a neskôr 3.000 eur, pretože
žalobca nemal finančné prostriedky na spoločné bývanie, je takisto klamlivé. Ak by žalobca nemal
finančné prostriedky na bežný chod domácnosti, vzal by si úver vo svojom mene, prípadne by si vzali
úver spoločne a hlavne, ak by nemal finančné prostriedky na bežný chod domácnosti a existenciu, nebol
by schopný posielať a dávať žalovanej každý mesiac finančné prostriedky a to nie v nízkych sumách.

Žalovaná najskôr uviedla, že si vzali spoločne úver ako druh a družka zo Slovenskej sporiteľne, pričom
dňa 2.12.2016, kedy si tento úver žalovaná vzala v sume 2.000 eur, ešte spolu nežili. Žalovaná tiež na
pojednávaní uviedla, že spolu so žalobcom hospodárili až po presťahovaní do vlastného domu: ,,potom,
keď sme spolu bývali na dome, sme sa dohodli, že ako druh a družka budeme spolu mať peniaze,
spoločné výdavky ....“. Z tohto tvrdenia žalovanej jasne vyplýva, že v čase, keď si žalovaná brala úver

v sume 2.000 eur a neskôr 3.000 eur, ako aj v čase, keď žalobca požičal žalovanej na vyplatenie tohto
spotrebiteľského úveru, každý hospodáril samostatne. Poukázala tiež na klamlivé tvrdenie svedkyne
Čičmancovej, ktorá pri výsluchu uviedla: ,,potom sa rozhodli zobrať si dom do prenájmu, počula som,
ako sa rozprávajú, žalobca tvrdil, že on peniaze nemá, počula som, aby si dcéra zobrala nejaký úver.Potrebovali dať peniaze na depozit a takisto peniaze na stravu a platenie inkasa“. Poukázala aj na to, že
žalovanásivzalaúverdňa2.12.2016anásledne13.9.2017,pričomnájomnúzmluvuuzatváralivmesiaci
máj 2017, kedy uhrádzali aj depozit, z čoho vyplýva, že úver nemohol byť použitý na depozit. Z článku

III. ods. 2 dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam vyplýva,
že časť kúpnej ceny (ktorá bola hradená z Prvej stavebnej sporiteľne) bola uhradená z finančných
prostriedkov žalobcu. Žalovaná v tejto dohode uviedla, že finančné prostriedky zo spotrebiteľského
úveru poskytnutého Prvou stavebnou sporiteľňou sú finančnými prostriedkami žalobcu. Žalovaná však
v súdnom spore vo svojej výpovedi účelovo uviedla, že išlo o spoločné finančné prostriedky a že si úver

vzali spoločne ako druh a družka, čo nie je pravdou. Žalobca žalovanej požičal finančné prostriedky v
sume 3.000 eur z pôžičky z Prvej stavebnej sporiteľne, ktorej dlžníkom je len žalobca a ktorú splácal a aj
spláca výhradne žalobca. Žalovaná na pojednávaní takisto uviedla, že ,,žalobca ma vyzval na vrátenie
peňazí ešte v roku 2019, keď sme žili ako druh a družka“. Žalobca žalovanú na vrátenie pôžičky vyzýval
niekoľkokrátahlavnesasnažilsožalovanoudohodnúťmimosúdne.Zsms-komunikáciemedzižalobcom
a žalovanou vyplýva, že žalovaná si požičala od žalobcu 3.000 eur a zaviazala sa ich vrátiť. Tvrdenie, že

žalovaná bola pod vplyvom strachu, je absurdné. Zo samotných správ nevyplýva, že by žalovaná bola
pod vplyvom strachu. Keby sa žalobcu bála, ako uvádza, spôsob komunikácie z jej strany by bol určite
iný. Je zjavné, že žalovaná klame, keď v priebehu pojednávaní mení svoje tvrdenia a mnohé tvrdenia
sú absurdné. Žalovaná na pojednávaní uviedla, že pracovala v Holandsku od roku 2014 do konca roku
2015 a z finančných prostriedkov, ktoré si ušetrila, si platila autoškolu a kúpu motorového vozidla a že

na autoškolu sa prihlásila v novembri 2015. Toto tvrdenie žalovanej je takisto klamlivé a zavádzajúce.
Žalovaná v novembri 2015 ešte bola v Holandsku, takže na autoškolu sa prihlásiť nemohla. Žalobca
má vedomosť, že žalovaná sa na autoškolu prihlásila a začala ju navštevovať až po roku od príchodu
z Holandska na Slovensko, t.j. v roku 2017, následne dňa 24.5.2017 mala prvé skúšky a následne v
dňoch 20.6. a 24.7.2017 opakované skúšky (rozhodnutie o neudelení vodičského oprávnenia - č.l. 168).

Motorové vozidlo si žalovaná kúpila až v decembri 2017 (vlastníkom bola od 23.12.2017 do 22.1.2018),
čiže tvrdenie, že kúpnu cenu vyplatila pri návrate z Holandska považujú za účelové (doklad o škodovom
priebehu - č.l. 163). Žalovaná mala neustále finančné problémy, nemala žiadne úspory. V polovici roku
2016 sa žalovaná zamestnala a na konci roku 2016 si vzala úver na notebook v sume 365,31 eur, ktorý
splácala od 15.11.2016 do 15.7.2017 (ani v čase, keď nežila so žalobcom si nedokázala zo svojej mzdy

ušetriť, čo len potvrdzuje, že tvrdenie žalovanej, že živila žalobcu, je klamlivé, pretože žalovaná mala
problém uživiť zo svojho príjmu samú seba). Žalobca mal na rozdiel od žalovanej niekoľkonásobne vyšší
príjem, čiže on platil väčšinu výdavkov ako nájom, stravu a podobne. Žalovaná si dňa 2.12.2016 vzala
úver v sume 2.000 eur a to na autoškolu, kúpu motorového vozidla a jej bežné výdavky a následne dňa
13.9.2017 si vzala úver v sume 3.000 eur. Z tejto sumy 3.000 eur bol vyplatený predchádzajúci úver,

ktorého zostatok ku dňu vyplatenia bol 1.704,33 eur. Je zjavné, že žalovaná nemala finančné úspory a
čokoľvek si chcela kúpiť, riešila prostredníctvom úveru. Ak by mala finančné úspory, ako sama uviedla,
tak by si nebrala jeden úver za druhým (žiadosť o úver - Amico Finance a.s. - č.l. 170). Poukazuje takisto
na to, že nie je sporné, že žalobca poslal žalovanej 3.000 eur. Podľa vyjadrenia súdu na pojednávaní
je sporný účel poskytnutia týchto prostriedkov žalovanej, ktorá tvrdí, že nešlo o pôžičku. Účel pôžičky

žalobca v súdnom konaní preukázal sms-komunikáciou medzi ním a žalovanou, z ktorej vyplýva, že
žalovaná si od žalobcu požičala finančné prostriedky. Žalovaná pôžičku v sms-komunikácii nepopiera.
Ako podporný dôkaz o tom, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá ústna zmluva o pôžičke, je
svedecká výpoveď svedka Unterfranca.

24. Z elektronickej komunikácie medzi stranami (č.l. 134 až 136) mal súd zistené, že strany komunikovali
o vrátení sumy 2.000 eur, resp. 3.000 eur žalovanou žalobcovi, pričom žalobca požadoval túto sumu
od žalovanej a táto mu vrátiť túto sumu odmietla, resp. súhlasila s jrej vrátením v 20 eur mesačných
splátkach.

25. Z čestného prehlásenia Vlastimila Čičmanca, brata žalovanej (č.l. 182), vyplýva, že svojej sestre
(žalovanej) predal osobné motorové vozidlo značky Fiat Brava za cenu 400 eur, ktoré hradila z vlastných
prostriedkov. Už presne nevie, ako dlho vozidlo vlastnila, avšak pomohol jej s predajom tohto vozidla
za rovnakú cenu 400 eur.

26. Žalobca na pojednávaní uviedol, že požičal žalovanej 3.000 eur na vyplatenie pôžičky, ktorú mala
žalovaná. Kupovali rodinný dom, finančný poradca vtedy vravel, že by bolo dobré, keby on ani žalovaná
nemali pôžičku. Preto žalovanej požičal peniaze, s tým, že do pol roka mu tieto vráti. Bola to ústna
dohoda, žalovaná mu však tieto peniaze nechcela vrátiť. V neskoršom období súhlasil aj s tým, abymu žalovaná aspoň 2.000 eur z týchto peňazí vrátila. Najskôr súhlasila, potom aj to odmietla. Žalovaná
ho vykreslila ako tyrana, alkoholika a gembléra, všetko je hlúposť. Pokiaľ predložila žalovaná sms-ku,
že prehral 1.200 alebo 1.300 eur, to v podstate musel žalovanej klamať, pretože pri jej spotrebe si

chcel nechať nejakú finančnú rezervu. Nevie uviesť, odkedy žil so žalovanou ako druh a družka, resp.
v spoločnej domácnosti. Keď kupovali so žalovanou dom, hypotéku nemali poskytnutú do takej výšky,
aká bola kúpna cena domu. V stavebnej sporiteľni si teda musel zobrať ešte 30.000 eur. Tieto peniaze
slúžili aj na vyplatenie jeho pôžičky, ktorú mal predtým, žalovanej požičal tiež 3.000 eur a ostané peniaze
išli na opravu a rekonštrukciu kúpeného domu. Najprv mu bola poskytnutá suma 30.000 eur a následne

jemu aj žalovanej bola poskytnutá suma 58.900 eur. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že hypotéku si brali obaja
a že z hypotéky jej bola poskytnutá suma 3.000 eur, je to nepravda, pretože ak sa poskytne hypotéka,
peniaze z nej idú na účet predávajúcich, tieto peniaze ani nevideli. Peniaze poskytol žalovanej vo výške
3.000 eur v júli 2018. Dohodli sa medzi sebou na tom, že žalovanej požičia sumu 3.000 eur, s tým, že
ona si potom „zoberie späť pôvodnú pôžičku“ a vráti mu 3.000 eur. Riešili to sami dvaja, nie pred celou
jej rodinou. Nikto nikdy nebol prítomný pri tom, ako sa on a žalovaná bavili o pôžičke v sume 3.000

eur, resp. jeho kolega, pán Unterfranc o tejto pôžičke vedel, nikto ďalší o tejto pôžičke nevedel, teda ani
nikto z jeho rodiny a ani z rodiny žalovanej. Sumu 3.000 eur poskytol žalovanej na jej účet 6.7.2018,
bolo to asi týždeň potom, ako sa na tom dohodli. Dohodli sa na tom, že on žalovanej peniaze poskytne,
žalovaná si z týchto peňazí vyplatí svoje dlžoby a do pol roka mu peniaze vo výške 3.000 eur vráti z
pôžičky, ktorú si žalovaná následne zoberie. Na ničom inom sa spolu so žalovanou ohľadne pôžičky

a jej vrátenia nedohodli. Žalovaná takisto uviedla, že ona všetko platila, že ona ho živila v čase, keď
spolu žili. On vtedy zarábal cca 1.200 eur, s otcom takisto chodieval na brigády do jeho firmy na montáž
vzduchotechniky, v čistom tak mohol zarobiť cca 1.600 -1.700 eur mesačne, žalovaná mala v tom čase
príjem 400 eur mesačne. Tvrdila, že všetko platila z tej sumy 400 eur mesačne, čo však nie je možné. O
vrátenie peňazí žalovanú žiadal ešte v čase, keď spolu žili a následne, keď sa rozišli, o vrátenie peňazí

žiadal žalovanú aj v sms-kách a takisto prostredníctvom facebooku. Obaja bývali aj u rodičov žalovanej.
Mohli tam bývať necelé dva mesiace predtým ako sa dohodli na pôžičke. Ich hospodárenie bolo asi také,
že žalovaná minula svoje peniaze a on potom financoval zo svojich peňazí všetko ostatné, či už nákupy,
nájom a podobne. Žalovaná platila financie na seba. Potraviny a stravu kupoval väčšinou on, niekedy aj
žalovaná. Dohodu o hospodárení počas spolužitia nemali, resp. boli dohodnutí, že budú hradiť všetky

nákladynapoly,napokonztohovzišlo,avšetkohradilon.Keďspoluplánovalikúpiťdom,dohadovalisao
všetkých veciach spolu. Spotrebný úver vo výške 30.000 eur si zobral výlučne z dôvodu, že mali záujem
spolu so žalovanou kúpiť si rodinný dom. Žalovaná ako dlžník na úvere nevystupovala z dôvodu, že to
nebolo v tom čase možné, pretože spolu neboli manželia. Suma 30.000 eur bola použitá na splatenie
jeho pôžičky vo výške cca 14.000 eur, na splatenie pôžičky žalovanej vo výške 3.000 eur a ostatné

peniaze išli do domu, na rekonštrukciu. Úver vo výške 30.000 eur sa začal splácať v júli 2018, koncom
júla išli do domu bývať a bývali v ňom spolu do decembra 2018. Keď sa rozišli, mali dohodu, že dom
zostane jemu a on splatí aj hypotéku. Žalovaná sa však zachovala tak, že odmietla prepísať dom na
jeho meno. Chcela ho aj vydierať, že mu to podpíše vtedy, keď on podpíše to, že mu nič nedlhuje. Pokiaľ
v článku III Dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam sa uvádza,

že časť zaplatenej kúpnej ceny bola uhradená z jeho finančných prostriedkov, myslelo sa tým to, že to
bude z peňazí zo stavebnej sporiteľne, z ktorej časť peňazí sa použila aj v súvislosti s kúpou rodinného
domu, išlo o sumu 9.000 eur. Keď sa rozchádzali, dohodli sa tak, že 1.000 eur by žalovanej odpustil,
bol ochotný požadovať od žalovanej len sumu 2.000 eur, bolo to v decembri 2018. Pokiaľ si vyporiadali
podielové spoluvlastníctvo, dlh, ktorý mala v tom čase žalovaná vo vzťahu k nemu, v zmluve zohľadnený

nie je, pretože išlo o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, týkajúce sa ich domu. Pôžičku vo výške
30.000 eur splatil do rozchodu so žalovanou v sume 1.070 eur. Už pred poskytnutím mu sumy 30.000
eur mal nevyplatenú pôžičku v sume 14.000 eur, ktorú sumu uhradil niekedy v júli 2018, splácal ju v
mesačných splátkach po 190 eur. Vedel, v akých mesačných splátkach splácala žalovaná, v čase keď
spolu žili, svoju pôžičku, teraz si to však už nepamätá. Žalovaná platila nájmy z jeho peňazí, ktoré jej

posielal na účet. Bolo to viac ako na nájom, nie je teda pravda, že by nájom platila zo svojich peňazí.
O pôžičke žalovanej vo výške 2.000 eur nevedel, dozvedel sa o nej, až keď ju refinancovala na sumu
3.000 eur, z ktorých peňazí si kúpila auto a zaplatila „vodičák“.

27. Žalovaná k výpovedi žalobcu uviedla, že nie je pravda, že by si na seba kupovala nejaké značkové

oblečenie počas spolužitia so žalobcom, nejaké šperky, drahú kozmetiku. Pokiaľ žalobca tvrdí, že sa
dohodli ústne, že vráti žalobcovi sumu 3.000 eur do pol rok, nie je to pravda, takto sa vôbec nedohodli.
Žili vtedy ako druh a družka, nevie, prečo by sa takto mali dohodnúť na vrátení peňazí na konkrétny
deň. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pán L. bol pri tom, keď sa o pôžičke bavili, to nie je pravda, pretože predním finančné záležitosti nikdy nerozoberali. Predloženým výpisom zo svojho účtu za mesiace jún až
október 2017 preukazovala, že všetky úhrady, pokiaľ ide o domácnosť, realizovali spoločne. Peniaze z
jej úveru vo výške 2.000 eur a z úveru vo výške 3.000 eur míňala spoločne so žalobcom v čase, keď

spolu žili. Žalobca ju prvýkrát vyzval na vrátenie sumy 3.000 eur v čase keď sa rozchádzali, v decembri
2018, pred Vianocami.

28. Svedok, Jozef Čičmanec, otec žalovanej, na pojednávaní uviedol, že jeho dcéra so žalobcom žili v
spoločnej domácnosti. Párkrát bol v ich rodinnom dome. Stretával sa v čase, keď spolu žili, so žalobcom

a žalovanou, niekedy trikrát do týždňa, niekedy s nimi dlhšie nebol. Keď bývali ešte vo Vesteniciach, v
prenajatom byte, jeho dcéra si zobrala pôžičku, z ktorých peňazí obaja žili. Keď bývali v byte, inkaso a
stravu platila žalovaná. Žalobca splácal pôžičku na dom. Nemá žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca
poskytol nejaké peniaze žalovanej, resp. že by žalobca na účet žalovanej poskytol nejakú vyššiu sumu
peňazí. Keď sa rozišli, žalobca dal dom do prenájmu. Žalovaná platila inkaso ďalej. Jeho dcéra mala
pôžičku v čase, keď bývala vo Vesteniciach. Zobrala si úver na sumu 3.000 eur. Žalovaná platila depozit

a nájomné, na to použila tie peniaze. Nemá žiadnu vedomosť o tom, že by žalobca zasielal žalovanej
nejaké prostriedky, že by si žalovaná počas spolužitia so žalobcom požičala od neho sumu 3.000 eur. Vie
o tom, že od dcéry začal žalobca pýtať po rozchode sumu 3.000 eur. Čo dcéra hovorila, mal jej žalobca
údajne požičať peniaze. On však o tom nevie. Žalobca aj keď nejaké peniaze mal, kúpil si motorku.
Dcéra mu povedala, že si žiadne peniaze od žalobcu nepožičala. Povedala mu tiež pred Vianocami

2018, že sa so žalobcom rozišli. Ten začal od nej vypytovať peniaze na jar nového roka.

29. Právna zástupkyňa žalobcu k tvrdeniam svedka uviedla, že pôžička na sumu 3.000 eur bola vzatá
až s určitým časovým odstupom, čo začali strany spolu žiť, takže peniaze z pôžičky nemohli byť míňané
na depozit a ďalšie platby nájomného. Uviedla tiež, že bankový prevod, sms komunikácia a svedecká

výpoveď Unterfranca sú kľúčové dôkazy, z ktorých jasne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovanou došlo
k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Taktiež poukázala na účelovo menené a dopĺňané a vzájomne odporujúce
si tvrdenia žalovanej. Poukázala tiež na to, že svedkovia žalovanej sú všetko jej rodinní príslušníci, ktorí
sú v tejto veci zaujatí.

30. Právny zástupca žalovanej na poslednom pojednávaní takisto uviedol, že existencia zmluvy o
pôžičke ako platného právneho úkonu, na základe ktorého mala byť poskytnutá žalobcom žalovanej
reálne suma 3.000 eur, ako návratná pôžička, preukázaná nebola. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by
bola medzi stranami uzavretá ústna zmluva o pôžičke, aj pokiaľ ide o termín jej uzavretia, pre rozpornosť
tvrdení, že mala byť uzavretá 6.7., resp. týždeň predtým, rozpor ktorý nebol vierohodným spôsobom

odstránený. Na tom nič nemení to, že kamarát žalobcu, pán L. reprodukoval tu veci z ich súkromia,
ktoré, ako sa vyjadrila žalovaná, v živote pred cudzími ľuďmi nepreberali a nemohol nič vedieť od strán a
mohol mať len informácie od žalobcu. Nesúhlasil s tým, že rodičia žalovanej sú nevierohodní svedkovia,
pričom poukázal na to, že ak by bol napríklad otec žalovanej účelovo ovplyvnený, tak mohol ako svedok
pred súdom zopakovať to, čo tvrdila žalovaná, čo však neurobil. Sú toho názoru, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno, a síce, že bol platne uzavretý právny úkon, o ktorý opiera návrh o zaplatenie 3.000
eur, aj keď je nepochybné, že peniaze v sume 3.000 eur boli prevedené z účtu žalobcu na účet žalovanej.
Sám žalobca uviedol, že na začiatku spolužitia, keď spolu bývali v Dolných Vesteniciach, boli dohodnutí,
že budú spoločne viesť domácnosť a uhrádzať náklady a všetko, čo budú nadobúdať, bude v jednej
polovici každého z nich. Toto je veľmi dôležité, pretože tým, že takto sa strany dohodli, čo aj žalobca

nespochybnil, bolo založené ich spoluvlastníctvo k veciam, ktoré budú spolu nadobúdať a aj ich záväzok
spoločne splácať záväzky, ktoré spolu nadobudnú počas spolužitia. Pokiaľ bola na meno žalobcu vzatá
suma 30.000 eur, sám žalobca uvádza, že malo ísť o záväzok, ktorý sa bude splácať spoločne a bolo
to len na jeho meno zobraté z dôvodu, že peňažný ústav nesúhlasil, aby tam vystupovala žalovaná,
pretože nebola v tom čase jeho manželka, to znamená, že nevznikol iný právny vzťah k nim navzájom.

Vždy pri vzatí pôžičky v peňažnom ústave vystupuje konkrétny dlžník, ale obe strany počas spolužitia
si pôžičku zobrali spoločne a z dokazovania nepochybne vyplynulo, že sa dohodli, že si túto pôžičku
zoberú a vyplatia staré pôžičky a zvyšok poukážu znovu na kúpu, resp. rekonštrukciu rodinného domu,
znovu išlo o spoločné hospodárenie a keďže žalobca mal výhradu, že pôvodne boli dohodnutí spoločne,
že všetko pôjde napoly, ale neskôr si uvedomil, že má vyšší príjem, nič neurobil, nedošlo k zmene

dohody, aby participoval vyšším dielom na pasívach, ktoré vznikli počas spolužitia a mali ich splácať.
Tá zmluva o pôžičke je podľa ich názoru len fikcia, nie je možné, aby bola poskytnutá zo spoločných
peňazí - peniaze v sume 30.000 eur boli poskytnuté peňažným ústavom z tejto pôžičky, hoc na meno
žalobcu, ale išlo medzi nimi o spoločný záväzok a spoločné peniaze. Teoreticky by sme mohli uvažovať,že niekto zo spoločných peňazí dal svojmu partnerovi len polovicu niečoho. Táto konštrukcia však v
danom prípade neobstojí, pretože jasne bolo preukázané, že strany spolu hospodárili, viedli spoločnú
domácnosť, všetky atribúty spoločného v Občianskom zákonníku spĺňali, žili spolu, spolu uhrádzali svoje

náklady,každýpodľasvojichmožnostíaschopností,alebolojasnedohodnuté,žesovšetkýmidúnapoly.
Nerozlišovali podiely, teda že niekto má vyšší alebo nižší podiel. Pokiaľ ide o poznámku na prevodnom
príkaze, že malo ísť o pôžičku, žalovaná nevedela, že takéto niečo je tam uvedené a tvrdia, že išlo
o účelové určenie peňazí, tými peniazmi sa mala uhradiť pôžička, na ktorej boli dohodnutí. Rovnako
sa uhrádzali pôžičky, ktoré si zobral žalobca pred začatím spolužitia a tento spoločný dlh, bol splácaný

počas ich spolužitia, a aj žalovaná prispievala na splácaní tohto dlhu. Išlo o spoločný dlh a spoločné
peniaze. Tvrdia, že poukázaním peňažných prostriedkov jednej zo strán, išlo len o naplnenie ich dohody,
že musia svoje predchádzajúce záväzky uhradiť, aby očistili svoje úverové portfólio a aby bolo im možné
poskytnúť hypotekárny úver. To, že sa rozišli v zlom a že si to následne žalobca vysvetlil tak, že by
mu mal vzniknúť nárok na vrátenie peňazí, je neodôvodnené, pretože nešlo o pôžičku. Strany si riadne
nevyporiadali vlastníctvo k hnuteľných veciam a k záväzkom, ktoré vznikli počas spolužitia. Obmedzili

sa len na práva k nehnuteľnosti. Ani tento typ žaloby nemôže nahrádzať nedostatok tým, že takú dohodu
neuzavreli. Bola medzi nimi uzavretá taká dohoda, pretože inak by museli vychádzať zo stanoviska, že
vyporiadané vlastníctvo strán nebolo. Považujú ho za vysporiadané tým, že žalovaná si voči žalobcovi
žiaden nárok neuplatnila a žalobca, pokiaľ mal takúto predstavu o nevyporiadanom spoluvlastníctve,
mal podať iný typ žaloby a nie takúto žalobu o vrátenie pôžičky, ktorej existencia nebola preukázaná.

31.Podľa§657Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“),zmluvouopôžičkeprenechávaveriteľdlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

32. Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

33. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu, t.
j. veci zastupiteľné, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého (toho istého) druhu. Právny vzťah založený touto zmluvou môže byť tak odplatný, ako aj

bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne,
konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú: a/ prenechanie veci na voľné nakladanie, teda
aj na spotrebovanie, pretože tu nejde iba o užívanie veci, ako napr. pri výpôžičke, ale ide o ich prechod
do vlastníctva dlžníka, b/ druhovo (genericky) určené veci, c/ dočasnosť právneho vzťahu, d/ povinnosť
vrátiť veci rovnakého druhu, e/ obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky

(splneniadlhu)niejedohodnutá,dlžníkjepovinnýplniťprvéhodňapotom,čoveriteľoplneniepožiadal(§
563). Odo dňa, keď veriteľ mohol toto svoje právo vykonať po prvý raz, začne plynúť trojročná premlčacia
doba na jeho súdne uplatnenie; inak táto premlčacia doba začne plynúť od dohodnutej splatnosti. Pokiaľ
by účastníci zmluvy ponechali na vôli dlžníka a ten by so splanením záväzku ( s platením dlhu) otáľal,
určí ju na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi (§

564). Premlčacia doba na uplatnenie práva veriteľom v takom prípade začne plynúť od určenia splatnosti
súdom.

34. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, pretože na vznik záväzkového vzťahu sa vyžaduje aj reálne
odovzdanie veci dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka (pri peňažnej pôžičke)

alebo odovzdaním „z ruky do ruky“.

35. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že nárok žalobcu, v konaní uplatnený, je dôvodný.

36. Z vypočutia strán a svedkov - rodičov žalovanej a Unterfranca, mal súd preukázané, že žalobca so

žalovanou, od januára 2017 do konca mesiaca december 2018, žili v spoločnej domácnosti a zo svojich
mesačných príjmov, ktoré boli u žalobcu podstatne vyššie, uhrádzali spoločne všetky svoje náklady,
vrátane nákladov na domácnosť a bývanie. Okrem toho každá strana mala už pred začatím spolužitia
uzavreté „svoje“ úverové zmluvy, z ktorých si hradila svoje záväzky.

37. V konaní neboli preukázané tvrdenia žalovanej, že žalobca v čase spolužitia so žalovanou nemal
dostatok peňazí, že všetko čo zarobil minul na platenie svojich dlhov a hazardu, pretože v konaní výpismi
zo svojho účtu preukázal, že na účet žalovanej pravidelne posielal nie malé čiastky peňazí, ktoré bolo
možné použiť v domácnosti strán. Napokon, žalobca v čase spolužitia so žalovanou mal podstatnevyšší pravidelný mesačný príjem ako žalovaná (podľa tvrdenia žalovanej dvojnásobný a podľa tvrdenia
žalobcu štvornásobný), takže na nákladoch v domácnosti strán sa podieľal.

38. Súd dáva právnej zástupkyni žalobcu za pravdu v tom, že žalovaná v priebehu konania nie vždy
vypovedala pravdivo. Možno dôvodne pochybovať o jej tvrdení, že si autoškolu a kúpu osobného
motorového vozidla financovala z prostriedkov zarobených v zahraničí (Holandsko), teda pred začatím
spolužitia so žalobcom. Žalovaná sa zo zahraničia vrátila na konci roku 2015 (toto tvrdenie žalobcu
žalovaná nespochybnila), pričom po roku, keď ešte strany spolu nežili, si brala úver (keby mala úspory,

úver by nepotrebovala), autoškolu (na ktorú mala z úveru použiť čiastku 600 eur) preukázateľne
navštevovala až v roku 2017, kedy si ju zrejme aj zaplatila (rozhodnutie o neudelení vodičského
oprávnenia - č.l. 168), pričom vlastníkom kúpeného motorového vozidla bola od 23.12.2017 do
22.7.2018, z čoho možno vyvodiť záver, že kúpnu cenu motorového vozidla zaplatila až neskôr (z
čestného prehlásenia brata žalovanej čas kúpy predmetného vozidla preukázaný nebol). Z vyššie
uvedených časových hľadísk vyplýva, že žalovaná platila autoškolu aj kúpnu cenu motorového vozidla

zrejme z úveru, ktorý jej bol poskytnutý v roku 2016 v sume 2.000 eur.

39. V konaní bolo takisto vypočutím strán preukázané, že obe strany mali len jeden spoločný zmluvný
záväzok voči peňažnému ústavu, vo VÚB, a to práve v súvislosti so zamýšľanou kúpou rodinného domu
(hypotekárny úver).

40. Je nepochybné, že každá banka pred poskytnutím peňažných prostriedkov svojim klientom skúma
ich osobné a majetkové pomery, na základe čoho rozhodne, či peňažné prostriedky konkrétnemu
záujemcovi aj poskytne. To bol aj dôvod, prečo sa strany dohodli (súd to mal zistené z ich výpovedí),
že svoje predchádzajúce záväzky, dlhy z úverov, si uhradia ešte pred poskytnutím im hypotekárneho

úveru. Treba však uviesť, že vyrovnanie všetkých záväzkov každej zo strán voči peňažným ústavom,
ešte pred poskytnutím im spoločného hypotekárneho úveru, nebolo podmienkou poskytnutia im tohto
úveru, ako to tvrdili sprvoti obe strany a takisto svedok Unterfranc, pretože banka (VÚB, a.s.) poskytla
hypotekárny úver obom stranám skôr, ako si strany svoje predchádzajúce záväzky z úverových zmlúv
voči svojim veriteľom splnili.

41. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalovanej v odpore podanom proti platobnému rozkazu, ktoré v ďalšom
priebehu konania žalovaná zmenila, a síce, že peniaze vo výške 3.000 eur poukázal žalobca na jej
účet z peňazí získaných zo spoločného hypotekárneho úveru (Pokiaľ ide o poznámku na prevodnom
príkaze, že malo ísť o pôžičku, žalovaná nemusela o nej vedieť. Súd nemá dôvod spochybňovať ani

tvrdenie žalovanej v ďalšom priebehu konania, že z dôvodu tvrdenia žalobcu, z akého zdroja peniaze
prevedené na jej účet z účtu žalobcu pochádzajú, keď v skoršom priebehu konania mylne tvrdila, že
tieto jej boli poskytnuté z hypotekárneho úveru.), keďže kúpna cena nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy
predstavovala sumu 67.300 eur, kým hypotekárny úver bol stranám poskytnutý v sume 59.800 eur, teda
v sume nižšej, pričom táto suma bola poukázaná priamo na účet predávajúcich (toto tvrdenie žalobcu

žalovaná nespochybnila). Logicky teda na kúpu nehnuteľností strany potrebovali zadovážiť si aj ďalšie
peniaze. Keďže strany žiadne úspory v tom čase nemali (súd to mal zistené zo zhodných tvrdení oboch
strán), obe strany hľadali možnosti získania ďalších peňažných prostriedkov na kúpu nehnuteľností,
pričom podľa tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaná nenamietala, sa strany rozhodli požiadať o ďalší spoločný
úver, pretože však strany neboli manželia, peňažné prostriedky (úver) poskytol peňažný ústav (Prvá

stavebná sporiteľňa a.s.) ako dlžníkovi len žalobcovi.

42. Zo zhodných tvrdení strán mal súd takisto preukázané, že zo sumy 30.000 eur, ktorá bola Prvou
stavebnou sporiteľňou, a.s., poukázaná na účet žalobcu, bola len časť sumy potrebná a nakoniec
aj použitá na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľností (7.500 eur), časť bola použitá na splatenie

predchádzajúceho úveru žalobcu (asi vo výške 14.000 eur), časť sumy previedol žalobca na účet
žalovanej (3.000 eur) a zvyšná časť sumy bola použitá na rekonštrukciu stranami nadobudnutého
rodinného domu.

43. Medzi stranami v konaní zostalo sporné, či bola medzi nimi uzavretá ústna bezúročná zmluva o

pôžičke, zavŕšená prevodom peňažných prostriedkov z účtu žalobcu na účet žalovanej, a ak áno, kedy
bola táto zmluva uzavretá a dokedy mala žalovaná povinnosť peniaze z pôžičky žalobcovi vrátiť.44. Súd sa stotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalovanej, a síce, že sa strany na začiatku
spolužitia dohodli, že budú spolu žiť, viesť spoločnú domácnosť, spoločne budú uhrádzať náklady a
všetko, čo nadobudnú, bude v jednej polovici každého z nich, že bolo založené ich spoluvlastníctvo k

veciam, ktoré budú spolu nadobúdať a aj ich záväzok spoločne splácať záväzky, ktoré spolu nadobudnú
počas spolužitia. Táto dohoda strán bola účinná „do budúcna“.

45. Je takisto pravda, a vyplynulo to aj z výpovedí strán na pojednávaní, že z dôvodu zamýšľanej kúpy
rodinného domu, potrebovali okrem peňazí z hypotekárneho úveru aj ďalšie peniaze, pričom konkrétny

peňažný ústav nesúhlasil s tým, aby v zmluve vystupovali obe strany na strane dlžníka, kvôli tomu, že
neboli manželmi, a teda predmetnú zmluvu uzavrel v postavení dlžníka len žalobca, a teda jemu bola
aj poskytnutá suma 30.000 eur.

46. Súd však nesúhlasí s tvrdením právneho zástupcu žalovanej, že pokiaľ bola aj len na meno žalobcu
vzatá suma 30.000 eur, z dôvodu, že peňažný ústav nesúhlasil, aby v zmluvnom vzťahu vystupovala aj

žalovaná, pretože nebola v tom čase jeho manželka a malo ísť o záväzok, ktorý sa mal podľa dohody
strán splácať spoločne (tvrdil to aj žalobca), znamená to, že v skutočnosti išlo medzi stranami o spoločný
záväzok a spoločné peniaze, resp., že obe strany počas spolužitia si predmetný úver zobrali spoločne.

47. Družský vzťah, i keď v reálnom živote plní funkciu spoločného rodinného života, zákon nekladie

na rovnakú úroveň čo do práv a povinností, ako aj vzniku formy spoluvlastníctva u osôb, ktoré
sú jeho súčasťou, ktoré nevznikajú ako v prípade manželov zo zákona, ale vyžadujú dohodu a
ktorej konkludentné uzatvorenie medzi stranami aj z výsledkov vykonaného vyplynulo. V konaní bolo
preukázané, že v období od januára 2017 do decembra 2018 žalobca so žalovanou žili v spoločnej
domácnosti v družskom pomere a na základe vzájomnej dohody spoločne hospodárili, peňažné

prostriedky, ktoré boli ich mesačnými príjmami považovali za spoločné, tiež zjavne hradili všetky
potrebné náklady a z fakticky spoločného účtu (i keď formálne na meno žalovanej) boli hradené takmer
všetky náklady strán (peniaze žalobca posielal na účet žalovanej).

48. Avšak to, že strany, žijúce v družskom zväzku, mali uzavretú vyššie uvedenú konkludentnú dohodu

(bod 46 odôvodnenia rozsudku), ešte neznamená, že v rámci tejto dohody si niektoré svoje práva a
povinnostinemohliupraviťajodlišne.Zvýpovedežalovanejnapojednávaní,dňa21.5.2020,okreminého
tiež vyplynulo, že úver vo výške 30.000 eur z Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., bol výlučne záväzkom
žalobcu, keď uviedla: „...následne mal (žalobca) poskytnutý úver z Prvej stavebnej sporiteľne. Úver
zo stavebného sporenia v sume 30.000 eur sa takisto splácal z ich spoločných peňazí počas ich

spolužitia“. Aj z obsahu článku III. ods. 2 dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam, ktorú zmluvu si obe strany pred jej podpisom prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak
súhlasu aj podpísali (čl. VI. predmetnej dohody) vyplýva, že časť kúpnej ceny (ktorá bola získaná z Prvej
stavebnej sporiteľne, a.s. /ďalej len „PSS“/ - viď tvrdenia žalobcu i žalovanej v priebehu konania), bola
uhradená z finančných prostriedkov žalobcu. Vo vyššie uvedenom článku dohody sa žalobca zaviazal

v rámci vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán uhradiť len jeden spoločný dlh strán, a síce dlh
z hypotekárneho úveru a nie aj dlh z úveru, ktorý mu bol poskytnutý z PSS.

49. Aj z vyššie uvedených dôvodov, podľa právneho názoru súdu, sumu 3.000 eur, previedol žalobca na
účet žalovanej, dňa 6.7.2019, zo svojich peňazí, za účelom poskytnutia pôžičky žalovanej, skutočnosť

ktorú uviedol žalobca aj v prevodnom príkaze (účel). Súd dáva žalobcovi za pravdu, že ak by sa v
danom prípade nejednalo o pôžičku, žalobca by nemal žiaden dôvod a nemalo by ani význam účel
prevodu týchto peňazí uvádzať, tak ako to žalobca neuvádzal ani v iných prípadoch prevodov peňazí zo
svojho účtu na účet žalovanej. Skutočnosť, že išlo v danom prípade o pôžičku peňazí žalobcu žalovanej,
žalobca v konaní preukázal aj SMS správami medzi stranami, v ktorých strany komunikovali o vrátení

predmetnej pôžičky, pričom žalovaná bola ochotná sumu 3.000 eur žalobcovi aj vrátiť, avšak len v 20
eur mesačných splátkach, s čím však žalobca nesúhlasil.

50. Tieto SMS-správy (bod 49 odôvodnenia rozsudku) nevyvracajú tvrdenia žalovanej, a síce, že
žalovaná nevedela o tom, že do prevodného príkazu žalobca napísal slovné spojenie „Pôžička na úver“,

vyvracajú však tvrdenia žalovanej o tom, že „žalobca jej nikdy nepovedal, že ide o pôžičku jej“ a že
„žiadnu pôžičku od žalobcu nežiadala“. Ťažko uveriť tiež tvrdeniam žalovanej, že sa žalobcu bála a že
jej komunikácia so žalobcom v SMS-kách bola pod vplyvom strachu. Keby tomu tak bolo, zrejme byobsah jej komunikácie so žalobcom bol iný, vyjadrenia žalovanej by boli viac strohé, určite by žalobcovi
nedávala návrhy na zaplatenie dlhu v splátkach.

51. Z tvrdení strán a ani zo svedeckých výpovedí nebolo preukázané ani tvrdenie právneho zástupcu
žalovanej, že strany sporu sa mali dohodnúť aj na tom, že všetky ich záväzky z minulosti, teda z obdobia
predtým, ako začali spolu žiť, resp. záväzky zo záväzkov z tohto obdobia (v čase uzavretia zmluvy
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou dňa 13.9.2017) uhradí každý z nich, teda aj za druhého
partnera, v jednej polovici. Že tomu tak bolo, vyplýva aj z z SMS komunikácie strán následne potom, ako

žalobca previedol na účet žalovanej sumu 3.000 eur ale aj z účelu uvedeného v platobnom príkaze, kde
sa jednoznačne uvádza, že ide o „pôžičku na úver“. V prípade, ak by sa strany dohodli aj na spoločnej
úhrade dlhov oboch strán vzniknutých spred obdobia ich spolužitia (čo je nelogické ), nedávalo by žiaden
zmysel do platobného príkazu uviesť text „Pôžička na úver“.
52. Z vyššie uvedených zistení a záverov súdu (body 48 až 51 odôvodnenia rozsudku) je zrejmé, že
žalobca nepreviedol na účet žalovanej dňa 6.7.2018 spoločné peniaze strán, resp. že zmluva o pôžičke

je len fikcia, ako to tvrdil právny zástupca žalovanej. Z vyššie uvedených záverov súdu naopak vyplýva,
že žalobca previedol zo svojho účtu na účet žalovanej svoje peniaze v sume 3.000 eur (prenechanie
druhovo /genericky/ určenej veci na voľné nakladanie) s povinnosťou žalovanej vrátenia veci rovnakého
druhu (peňazí v sume 3.000 eur) žalobcovi.

53. Z výpovede žalobcu, ktorú žalovaná nenamietala, mal súd zistené, že o prevode peňazí z účtu
žalobcu na účet žalovanej (o uzavretí zmluvy o pôžičke) rokovali obe strany približne týždeň a k uzavretiu
ústnej bezúročnej zmluvy o pôžičke napokon došlo dňa 6.7.2019, kedy žalobca poukázal na účet
žalovanej svoje peniaze v sume 3.000 eur.

54. Žalobca v konaní tvrdil, že so žalovanou sa dohodli na tom, že požičanú sumu 3.000 eur mu žalovaná
vráti do pol roku, teda do 6.1.2019. Pretože však žalovaná dôvodnosť nároku žalobcu čo do základu
popierala a zmluva o pôžičke bola uzavretá v neprítomnosti ďalších osôb ústne, resp. žalovaná tvrdila,
že nemala povinnosť peniaze žalobcovi do 6.1.2019 vrátiť, súd pri určení doby, dokedy mala žalovaná
požičané peniaze žalobcovi vrátiť, vychádzal z ust. § 563 OZ, podľa ktorého ak čas splnenia nie je

dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh
prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca podľa zhodných tvrdení strán žalovanú
vyzýval na vrátenie pôžičky prvýkrát na konci roku 2018 a následne v januári 2019, z čoho možno
vyvodiť, že žalovaná mala povinnosť pôžičku žalobcovi vrátiť najneskôr do 1.1.2019.

55. Pretože žalovaná žalobcovi požičanú sumu 3.000 eur do 1.1.2019 nevrátila, uložil súd žalovanej
povinnosť vyššie uvedenú sumu žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia zaplatiť.

56. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania.

57. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

58. Žalovaná si svoje zmluvné povinnosti riadne a včas nesplnila, požičanú sumu peňazí žalobcovi
nevrátila, dostala sa dňom 2.1.2019 do omeškania a preto si žalobca dôvodne, v súlade s ust. § 517
ods. 2 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od žalovanej uplatňoval z prisúdenej istiny 3.000 eur aj
úroky z omeškania vo výške 5% ročne, od 7.1.2019 do zaplatenia, a preto súd uložil žalovanej takisto
povinnosť zaplatiť žalobcovi aj ním uplatnené úroky z omeškania.

59. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu
úspešný, preto mu súd priznal náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, vydaným
vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v dvoch vyhotoveniach (§ 357 písm.
d/ CSP v spojení s § 362 ods. 1 CSP).

Odvolanie musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (označenie súdu, ktorému je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisovú značku konania, podpis) označenie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami uvedenými v § 365 ods. 1, 2 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.