Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 23, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715210545
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8715210545.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a

členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: WM Consulting &
Communication, s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpeného:
JUDr. Roman Kvasnica a partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866
598, proti žalovanej: I. J., F..XX.XX.XXXX, T. M. P. XXX/XX, XXX XX J., o zaplatenie sumy 9.187,17
eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/395/2015-75 zo dňa
11.05.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.041,86 eura spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od
26.09.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 242 eur v poradí žalovaná suma, príslušenstvo
k nej a náhrada trov konania. Súd prvej inštancie povolil žalovanej mesačné splátky vo výške 80 eur
mesačne, splatné vždy do 25. dňa každého mesiaca, počnúc nasledujúcim mesiacom od právoplatnosti
rozsudku až do úplného splatenia. Nesplnením niektorej zročnej splátky sa stáva splatným celé

prisúdené plnenie. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol.

2. Citoval ustanovenie § 39a, § 52 ods. 1, 2 a 4 a § 488 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že zmluvou o postúpení pohľadávok z 25.09.2014 prešla
na žalobcu pohľadávka z jeho právneho predchodcu J. J., a. s. voči žalovanej v celkovej sume 9.187,17
eura za nesplatený poskytnutý úver žalovanej v pôvodnej sume 4.854 eur a u ktorého bola vyhlásená

mimoriadne splatnosť k 02.09.2013 vo vyčíslenej sume 7.483,37 eura. Ku dňu postúpenia dlžnej
pohľadávky za úver k 25.09.2014 bola suma zvýšená na 9.187,17 eura, z toho za neuhradenú istinu
v sume 5.397,48 eura a za vyčíslené príslušenstvo k úveru v sume 3.789,69 eura. Z obsahu Zmluvy o
splátkovom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 18.06.2010 vyplýva,
že poskytnutý úver v sume 4.854 eur sa žalovaná zaviazala splatiť v 119 mesačných splátkach s
konečnou splatnosťou úveru k 04.05.2020 a so sumou na zaplatenie 10.751,26 eura, čo je navýšenie
na 221,48 %. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu k 02.09.2013

žalovaná uhradila úver v sume 812,14 eura. Napriek zosplateniu úveru právny predchodca žalobcu
naďalej účtoval úroky z úveru a sankčné úroky, a to až do postúpenia pohľadávky žalobcovi. Súd
prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v časti zaplatenia prisúdenej sumy 4.041,86 eura, ktorú tvorí
neuhradený zostatok medzi poskytnutým úverom v sume 4.854 eur a doterajšími úhradami žalovanouv sume 812,14 eura. Od zosplatnenia úveru žalobcovi patrí len úrok z omeškania z peňažného dlhu po
dobu omeškania. K prisúdenej sume patrí žalobcovi zákonná výška úroku z omeškania po uplatnenú
dobu omeškania a pokiaľ žalobca žaluje zaplatenie vyššej sumy, v tejto prevyšujúcej časti súd prvej

inštancie jeho návrh zamietol, a to pre úžeru, pretože ide o výraznú nerovnováhu v postavení oboch
zúčastnených strán v prospech žalobcu a v neprospech žalovanej ako spotrebiteľky. Právny predchodca
žalobcu sa rozhodol z vlastnej vôle vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, t.j. dosiahnuť jeho zosplatnenie
a tým sa úver transformoval na peňažný dlh. Preto žalobca nemôže žiadať naďalej aj plnenie doterajších
zmluvných úrokov z úveru, ale môže si uplatniť iba zákonnú výšku úroku z omeškania zo skutočne dlžnej

peňažnej sumy. Preto súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol aj o uplatnený zmluvný
úrok z úveru a o tú časť výšky úroku z omeškania ročne, ktorá presahuje zákonnú úpravu. Súd prvej
inštancie povolil žalovanej vzhľadom na jej nepriaznivú finančnú a osobnú situáciu primerané splátky
vo výške 80 eur mesačne.

4.Výrokotrováchodôvodnilpodľa§142ods.2Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhodo30.06.2016

(ďalej len „OSP“).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to v časti výroku,
ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu: v časti žalovanej sumy 3.900,52 eur, v časti 8 % ročného
úroku z omeškania zo sumy 1.355,62 eura od 26.09.2014 do zaplatenia, v časti 2,95 % ročného

úroku z omeškania zo sumy 4.041,86 od 26.09.2014 do zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania.
Odvolateľ namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 39a Občianskeho zákonníka z dôvodu neexistencie
skutočností predpokladaných hypotézou tejto právnej normy a pre neexistenciu tohto ustanovenia v
čase uzatvorenia zmluvy (nadobudlo účinnosť až 01.06.2014). Žalobca namietal aj výšku zákonného
úroku z omeškania, ktorú súd prvej inštancie nesprávne ustálil na 5,05 %, nakoľko v zmysle nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2013 je zákonná výška úroku z omeškania v
posudzovanej veci nepochybne vyššia ako žalovaná výška 8 % ročne. Odvolateľ uviedol, že súd prvej
inštancie mu bezdôvodne nepriznal úrok z omeškania za obdobie od 03.09.2013 do 25.09.2014, teda
za nasledujúce dni po dni zosplatnenia úveru. Žalobca namietal aj nesprávnosť výroku o náhrade trov
konania, ktorého nesprávnosť je dôsledkom nesprávneho rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci

samej. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a vyhovieť jeho odvolaniu v celom rozsahu.
Žalobca si uplatnil trovy odvolacieho konania.

6. O odvolaní proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k.
6Co/200/2016-114 zo dňa 31.10.2017 tak, že ho zmenil vo výroku I. v jeho napadnutej časti tak, že

sa mení výška úroku z omeškania z 5,05 % ročne na 8 % ročne. Vo výroku II. potvrdil rozsudok v
prevyšujúcej zamietavej časti a vo výroku III. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania.

7. Voči rozsudku tunajšieho súdu č.k. 6Co/200/2016-114 zo dňa 31.10.2017 podal žalobca dovolanie, o

ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozhodol tak, že tento rozsudok v napadnutej
potvrdzujúcej časti a v časti trov konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušil a vrátil
mu na ďalšie konanie. Dovolací súd sa v uvedenom rozhodnutí stotožnil s názorom žalobkyne, že v
danom prípade uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere primeraným spôsobom určovala výšku úveru,
dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úrokovú sadzbu, anuitnú splátku,

poplatok za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy.

8. Podľa § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

9.Odvolacísúdvyzvalstranysporuvzmysleustanovenia§382CSPnaprípadnévyjadreniekmožnému
odlišnémuprávnemuposúdeniuveci,nakoľkodoposiaľneboloaplikovanéustanovenie§7ods.1zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy o splátkovom úvere

(18.06.2010), § 2 písm. u) a § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom
k dňu podpísaniu zmluvy o splátkovom úvere (18.06.2010) a § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka.10. Vo vyjadrení k výzve tunajšieho súdu žalobca uviedol, že jeho právny predchodca postupoval
pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou, pretože preveroval schopnosť žalovanej splácať

úver a od dlžníka vyžiadal doklady o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave, pričom prihliadol aj na
príslušnú databázu. Tvrdil, že dôkazy predložené žalovanou vyhodnotil jeho právny predchodca takým
spôsobom, že žalovaná splnila podmienky na to, aby jej bol poskytnutý úver vo výške 4.854 eura s
tým, že žalovaná je platobne schopná splácať poskytnutý mesačný úver v mesačných splátkach vo
výške 89,04 eura. Jeho právny predchodca v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. skúmal schopnosť

žalovanej splácať úver, pričom zohľadnil čistý príjem žalovanej, náklady na zabezpečenie jej životných
potrieb a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť, výšku splátky spotrebiteľského úveru, ako aj
prípadné peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Poukázal na to, že k písomnému podaniu zo
dňa 26.11.2015 priložil prehľad úhrad uskutočnených na predmetný úver, z ktorého vyplýva, že žalovaná
spočiatku riadne splácala, a to počas prvého roka splácania úveru. Z uvedeného potom vyplýva, že
jeho právny predchodca vyhodnotil platobnú schopnosť žalovanej správne. Z dôvodu právnej istoty

navrhol, aby súd vykonal dokazovanie výsluchom žalovanej a to pre prípad, že by nemal preukázané,
že právny predchodca žalobcu postupoval pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou. Na záver
žalobca poukázal aj na bod 7.1.1 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou zmluvy, v
zmysle ktorého banka prevzala všetky dokumenty ňou požadované, ktoré sú uspokojivé pre banku a
preukazujúce schopnosť klienta splácať úver.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne.

12. V prejednávanej veci si žalobca uplatňoval voči žalovanej nárok na zaplatenie pohľadávky vo výške
9.187,17 eura s príslušenstvom z nezaplateného zosplatneného úveru zo Zmluvy o splátkovom úvere

zo dňa 18.06.2010, titulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.21014 uzavretej medzi J. J.,
a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.

13. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že dňa 18.06.2010 bola medzi
právnym predchodcom žalobcu J. J. a. s., ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva

o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanej úver vo výške 4.854 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť prostredníctvom 119 splátok vo
výške 33,37 eura od prvého čerpania úveru do 30.06.2010, resp. vo výške 89,04 eura od 04.07.2010
do splatenia úveru. Výška úrokovej sadzby bola fixná do splatenia úveru 17,90 %, ročná percentuálna
miera nákladov 21,40 % a celková požadovaná čiastka spojená s úverom 10.751,26 eura.

14. Ku dňu 02.09.2013 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru
a vyzval žalovanú k splateniu dlžnej pohľadávky.

15. Nemali by byť pochybnosti o tom, že predmetná Zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere
v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov.

16. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

17. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto

zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú
sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj
účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak je splateniespotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo cennými
papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

18. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu

spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

19. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie

informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a
aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli

dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/
ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

20. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v

zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto

zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)
(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej)

21. Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú
spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť.

Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v
demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti
všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti
dobrým mravom.

22. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom
a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či

konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci
ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.

23. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi vyplýva tiež z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavnéznaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej

slobody. Ani toto ustanovenie vyčerpávajúcim spôsobom neuvádza všetky možné prípady konania
odporujúceho dobrým mravom, čo je zrejmé zo slovného spojenia najmä.

24. Pri poskytovaní úverov ako finančných produktov je potrebné vždy postupovať s odbornou
starostlivosťou, čo vyplýva aj z ustanovenia § 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia sa odbornou starostlivosťou rozumela úroveň
osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo
vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi, alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

25. Banka (ako v prejednávanej veci J. J. a.s.) k poskytovaniu úveru nemôže pristupovať nezodpovedne

a vždy musí zvažovať, komu úver poskytne a komu nie. Malo by byť preto bežnou obchodnou praxou
a zvyklosťou zamerať sa pri poskytovaní úverov nielen na príjmové pomery žiadateľa o úver, ale aj na
jeho bonitu, teda na schopnosť dlžníka úver splácať.

26. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa jedná o povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií, získaných
jednak od spotrebiteľa a jednak napr. v prípade banky zo spoločného bankového registra. Toto
ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať
a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov
nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov. Toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany

slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky smernice na stanovenie
účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša
spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa.

27. Poskytovanie úverov je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde

o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka
po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu
nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať
s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností
po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase

kontraktácie spoznateľný. Je nelogické až hazardné, poskytovať úver osobe za podmienok, ktoré
neprivodia nič iné, len následný súdny spor, exekúciu, navyšovanie zadlženia.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na
ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania

bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ
a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonita žalovanej bola zo strany jeho právneho
predchodcu náležite skúmaná, tak aby bola splnená povinnosť vyplývajúcu z § 7 ods. 1 ZoSÚ.

29. Odvolací súd vo výzve na odlišné právne posúdenie vyzval žalobcu, aby preukázal, akým spôsobom
bola skúmaná bonita žalovanej pri poskytnutí úveru. V odpovedi na výzvu súdu žalobca tvrdil, že jeho
právny predchodca postupoval pred poskytnutím úveru s odbornou starostlivosťou, pretože preveroval
schopnosť žalovanej splácať úver a vyžiadal si od nej doklady o príjmoch, výdavkoch a rodinnom

stave, pričom prihliadol aj na príslušnú databázu. Tvrdil, že jeho právny predchodca skúmal schopnosť
žalovanej splácať úver, pričom zohľadnil čistý príjem žalovanej, náklady na zabezpečenie jej životných
potrieb a osôb, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť, výšku splátky spotrebiteľského úveru, ako aj
prípadné peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Žalobca svoje tvrdenie o splnení povinnosti
skúmať schopnosť žalovanej splácať uver s odbornou starostlivosťou ničím neoprel. Žiadne dôkazy

odvolaciemu súdu vo vzťahu k otázke skúmania bonity žalovanej žalobca nepredložil, ani tie, ktoré
mala žalovaná predložiť právnemu predchodcovi žalobcu na vyhodnotenie splnenia podmienok na
poskytnutie úveru. Skutočnosť, že žalovaná bola schopná splácať poskytnutý uver po určitý čas od
poskytnutia úveru, nepreukazuje splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ. Skôr svedčí od tom,že právny predchodca nedostatočne vyhodnotil bonitu žalovanej, ktorá je fyzická osoba s ťažkým
zdravotným postihnutím so sprievodom, a ktorej jediným príjmom v čase poskytnutia úveru bol len
invalidný dôchodok. (č.l. 55 až 68 spisu).

30. Podľa žalobcu má svedčiť o splnení povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ bod 7.1.1 Všeobecných
obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere a podľa ktorého Banka
prevzala/prijala/dostala všetky dokumenty ňou požadované, ktoré sú uspokojivé pre banku po formálnej
aj vecnej stránke. Banka prijala listiny preukazujúce schopnosť klienta splácať úver a ponúknuť

banke, podľa vlastného uváženia banky, dostatočné zabezpečenie poskytnutého úveru, napr. potvrdenie
zamestnávateľa o výške príjmu, výplatné pásky, daňové priznanie, výkaz o majetku a záväzkoch za
bežné obdobie. Odvolací súd konštatuje, že Všeobecné obchodné podmienky, ktoré by obsahovali bod
7.1.1, nie sú súčasťou spisu a neboli priložené k žalobe. Súčasťou spisu sú jedine Obchodné podmienky
J. J. a.s. pre poskytovanie úveru Povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom s
účinnosťou od 01.07.2007.

31. Zároveň ani z predloženej Zmluvy o splátkovom úvere ani z ostatného obsahu spisu nevyplýva, že
by právny predchodca žalobcu pred vstupom do zmluvného vzťahu preveroval bonitu žalovanej.

32. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a ani so

zaužívanou praxou a zvyklosťami pri poskytovaní úverov. Takéto jeho konanie nie je možné hodnotiť
inak, ako konanie priečiace sa dobrým mravom.

33. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s
náležitou odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalovanej s poukazom na ustanovenie § 7 ods.

1 ZoSÚ. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom
prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je
podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke, v dôsledku
ktorého nemorálnemu vzťahu nepriznať ani súdnu ochranu. Nenáležité skúmanie bonity klienta, resp.

podcenenie jeho bonity zo strany dodávateľa správne posúdil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi
s dopadom na nárok žalobcu ako veriteľa na úroky a poplatky. Uvedené znamená, že žalobca má nárok
iba na zaplatenie sumy 4.041,86 eura, ktorú tvorí neuhradený zostatok medzi poskytnutým úverom v
sume 4.854 eur a úhradami žalovanej vo výške 812,14 eura.

34. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1
CSP rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej zamietavej časti ako vecne správny potvrdil.

35. O trovách celého konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) bolo rozhodnuté podľa §
255 ods. 2 CSP, § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách celého

konania bola skutočnosť, že strany sporu mali v konaní pred súdom prvej inštancie čiastočný úspech,
v dovolacom konaní bol úspešný žalobca a v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná. Vzhľadom na
čiastočný úspech strán sporu v konaní odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).