Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/295/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200327
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717200327.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov: 1/ Mgr. N. L., bytom X.
X, P., 2/ Ing. U. X., bytom M.A. W. XXX/XX, Q., 3/ U. M., bytom X. X, P., 4/ P. M., bytom X. X, P., 5/ Q.
L., bytom X. X, P., 6/ T. L., bytom X. X, P., 7/ Mgr. W. S., bytom X. X, P., 8/ P. S., bytom X. X, P., 9/ B. F.,
bytom X. X, P., 10/ P. D., bytom X. X, P., 11/ X. D., bytom X. X, P., 12/ Ing. F. P., bytom X. X, P., 13/ O.

P., bytom X. X, P., 14/ P. F., bytom X. X, P., 15/ B. I., bytom O. XXX, 16/ U. O., bytom X. X, P., 17/ N. O.,
bytom X. X, P., 18/ Q. O., bytom F. Q. XXXX/X, P., 19/ U. O., bytom F. Q. XXXX/X, P., 20/ T. O., bytom
X. X, P., 21/ Q. O., bytom X. X, P., 22/ RNDr. N. C., bytom X. X, P., 23/ H. I., bytom X. X, P., 24/ U. M.,
bytom X. X, P., 25/ U. M., bytom X. X, P., 26/ P. M., bytom P. XXX/XX, P., 27/ P. H., bytom X. X, P., 28/ P.
D., bytom X. X, P., 29/ MUDr. U. N., bytom X. X, P., 30/ N. X., bytom X. X, P., 31/ E. X., bytom X. X, P.,
32/ W. H., bytom X. X, P., 33/ Mgr. D. L., bytom A. XXX, 34/ W. U., bytom X. X, P., 35/ Ing. Y. J., bytom X.
X, P., 36/ H. D., bytom X. X, P., 37/ U. D., bytom X. X, P., 38/ Mgr. G. C., PhD., bytom F. XXXX/X, P., 39/

Ing. G. U., bytom X. X, P., 40/ Ing. N. U., bytom X. X, P., 41/ H. W., bytom X. X, P., 42/ B. W., bytom X. X,
P., 43/ P. I., bytom X. X, P., 44/ P. I., bytom X. X, P., 45/ X. O., bytom X. X, P., 46/ P. X., bytom X. X, P., 47/
B. X., bytom X. X, P., všetci právne zastúpení: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom Martin, M.R.
Štefánika 25, proti žalovanému: P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, právne zastúpenému advokátom
JUDr. Gabrielom Szabóm, so sídlom O., O. A. XX, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
nadobudnutého vydržaním, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e
· vo výroku o určení, že na pozemku parc. č. 1392/1 v kat. úz. P. vo vlastníctve žalovaného žalobcovia
vydržali vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu pešo a prejazdu motorovým vozidlom v prospech
nehnuteľnosti parc. č. 1392/22 a na nej postavenej stavby bytového domu súp. č. XXXX v kat. úz. P.;
· v časti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku uplatneného nároku
O pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia nadobudnutia vydržaním práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu spočívajúcemu v práve parkovania na pozemku parc. č. 1392/1 v kat. úz. P. v prospech

nehnuteľnosti parc. č. 1392/22 a na nej postavenej stavby bytového domu súp. č. XXXX v kat. úz. P. a
O pokiaľ sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do ich
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v rozsahu obmedzenia jeho výkonu uzamykaním brány,
umiestňovaním prekážok na nehnuteľnosti v mieste práva prechodu.

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e vo výroku o určení, že na pozemku parc. č. 1392/31 v kat.

úz. P. vo vlastníctve žalovaného žalobcovia vydržali vecné bremeno spočívajúce v práve prístupu ku
vodovodnej a plynovej prípojke v prospech nehnuteľnosti parc. č. 1392/22 a na nej postavenej stavby
bytového domu súp. č. XXXX v kat. úz. P. a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia mu
vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý v časti výroku o zamietnutí žaloby vo
zvyšku uplatneného nárokuO pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že na pozemku parc. č. 1392/1 v kat. úz. P. vo
vlastníctve žalovaného nadobudli vydržaním právo užívania položených inžinierskych sietí v prospech
nehnuteľnosti parc. č. 1392/22 a na nej postavenej stavby bytového domu súp. č. XXXX v kat. úz. P. a

O pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že na pozemku parc. č. 1392/31 v kat. úz. P. vo vlastníctve
žalovaného nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúcemu v práve
prístupu k položeným inžinierskym sieťam (s výnimkou prístupu ku vodovodnej a plynovej prípojke)
a v práve užívania položených inžinierskych sietí v prospech nehnuteľnosti parc. č. 1392/22 a na nej
postavenej stavby bytového domu súp. č. XXXX v kat. úz. P..

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že na pozemku kat. úz. P. (ďalej bez uvádzania
katastrálneho územia, nakoľko všetky dotknuté nehnuteľnosti sú situované v katastrálnom území P.),
ktorý je na LV č. XXXX zapísaný ako parcela č. 1392/1 vo vlastníctve žalovaného, žalobcovia v rade
1/ až 47/ (ďalej len žalobcovia) vydržali vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu pešo a prejazdu
motorovým vozidlom v prospech nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX ako parc. č. 1392/22 a v

prospech na nej postavenej stavby bytového domu - Dom Stavbárska 3 - 9, súp. č. XXXX. Vychádzal
z toho, že obchodná spoločnosť Stavmart, a.s., začala odpredávať byty na Stavbárskej ulici v Martine
v spornom bytovom dome v rokoch 1994 až 1996. Nebolo preukázané, že by niektorí so žalobcov,
resp. jeho právny predchodca uzavrel zmluvu o prevode vlastníctva bytu v období kratšom ako 10
rokov predtým, než sa vlastníkom pozemkov parc. č. 1392/1 a parc. č. 1392/31 stal žalovaný. Rovnako

nebolo preukázané (a ani tvrdené), že do nadobudnutia predmetných pozemkov žalovaným by boli voči
spôsobu užívania daných nehnuteľných vecí žalobcami vznesené akékoľvek námietky. Teda minimálne
10 rokov neboli žalobcovia a ich právni predchodcovia vo výkone dotknutých práv rušení, čím bola
splnená podmienka uplynutia vydržacej doby.
2.Okresnýsúdkonštatoval,žepozemokparc.č.1392/1tvoríjedinúprístupovúkomunikáciukuvchodom

v bytovom dome žalobcov. V minulosti patrila vlastníkovi bytového domu (Okresnému stavebnému
podniku Martin) a neskôr jeho právnemu nástupcovi (Stavmart, a.s.). Ide o časť pôvodnej parcely č.
1392, na ktorej podľa prvotných dokumentov bol bytový dom a jeho vybavenosť realizované. Keďže iný
prístup k vchodom v bytovom dome nebol, okresný súd vyslovil, že je zrejmé, že už nájomcovia sporných
bytov od 70.- 80. rokov minulého storočia (aj neskôr) mali dôvod usudzovať, že majiteľ tohto pozemku

je povinný strpieť ich prechod pešo a prejazd motorovými vozidlami cez tento pozemok; osobitne, ak
v časti za bytovým domom (kde sa dnes nachádzajú garáže) podľa projektovej dokumentácie bola
pôvodne projektovaná odstavná plocha pre motorové vozidlá. Presvedčenie žalobcov a ich predchodcov
„vyplývalo a dôvodne mohlo vyplývať" tiež zo skutočnosti, že bez zabezpečenia prístupu ku vchodom do
bytového domu by nemohol investor, ktorý bol súčasne pôvodným vlastníkom daného pozemku, bytový

dom kolaudovať.
3. Okresný súd v danej časti uzavrel, že hoci je nepochybné, že pokiaľ ide o pozemok parc. č. 1392/1,
zmluvami o prevode vlastníctva bytu nenadobudli žalobcovia (resp. ich predchodcovia) žiadne vecné
práva, nadobudli však presvedčenie, že pozemok na prejazd a prechod k svojim bytom (prípadne ku
garážam) oprávnene užívajú. Uvedené vyplýva aj zo správania vlastníka tohto pozemku obchodnej

spoločnosti Stavmart, a.s., ktorá „prijala filozofiu", že žalobcovia ako vlastníci bytov sú oprávnení
komunikáciu užívať na prechod a prejazd svojimi motorovými vozidlami. Samotné umiestnenie stavby
ani neposkytovalo iné riešenie pre obyvateľov bytov, než prístup cez spornú komunikáciu parc. č.
1392/1. Nadväzne mali žalobcovia dôvod „nadobudnúť hlboké vnútorné presvedčenie", že vzhľadom
na neexistenciu inej možnosti prístupu a správanie Stavmart, a.s. (prostredníctvom jej vedenia) majú

zabezpečený prístup práve cez spornú komunikáciu.
4. Naproti tomu okresný súd zamietol žalobu, pokiaľ ide o právo parkovania na pozemku parc. č.
1392/1. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by pôvodná projektová dokumentácia investora
rátala so zriadením parkovacích miest na komunikácii/nehnuteľnosti, ktorá prechádzala popred vchody
do bytového domu. Naopak, táto dokumentácia predpokladala zriadenie parkovacích miest za obytným

domom. Hoci investor a vlastník sporného pozemku mlčky trpel užívanie tohto pozemku aj na účely
parkovania a vo výkone daného práva žalobcov nerušil, okresný súd dospel k presvedčeniu, že
žalobcovia nemohli byť dobromyseľní. Osobitne z toho titulu, že k parkovaniu boli vyhradené a
projektované iné plochy. Situácia pri výkone parkovania je pritom odlišná ako pri výkone práva prechodu
a prejazdu, pri ktorom nebola pre žalobcov iná možnosť dostať sa k bytom. Následne okresný súd

konštatoval, že žalobcovia síce uskutočňovali právo so súhlasom predchodcu žalovaného (ako majiteľapozemku), ale bez toho, aby nejaká skutočnosť ich oprávňovala predpokladať, že majiteľ pozemku je
povinný strpieť ich parkovanie pred bytovým domom.
5. Rovnako okresný súd dospel k presvedčeniu, že právo užívania inžinierskych sietí nemohli žalobcovia

vydržať,pretožetietopatriamedzitzv.spoločnézariadeniadomu,ktoréžalobcoviaužívajútitulomsvojho
spoluvlastníctva k daným zariadeniam. Z dotknutých ustanovení kúpnej zmluvy vyplýva, že vodovodné,
teplonosné, kanalizačné, elektrické a plynové domové prípojky sú spoločnými zariadeniami domu, a to aj
v prípade, ak sú umiestnené mimo domu a slúžia výlučne domu, v ktorom je prevádzaný byt umiestnený.
Pokiaľ ide o ďalšie časti rozvodov, okresný súd konštatoval, že hlavné potrubia patria iným organizáciám

a v tomto smere žalobcovia užívanie týchto hlavných potrubí ani vydržať nemohli, „avšak žalobcovia sa
zrejme tohto nedomáhali". Preto tam, kde sa žalobcovia domáhali určenia, že vydržali právo užívania
položených inžinierskych sietí na pozemkoch parc. č. 1392/1 a 1392/31 okresný súd ich žalobu zamietol.
6. Pokiaľ ide o určenie, že žalobcovia vydržaním nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu
spočívajúce v práve prístupu k položeným inžinierskym sieťam na pozemku parc. č. 1392/31, z
dokazovania vyplynulo, že na danom pozemku sa nachádza vodovodná a plynová prípojka. Z vyjadrenie

SPP distribúcia, a.s., mal okresný súd za preukázané, že „k bytovému domu prechádza od hlavného
plynovodného potrubia pripojovací plynovod, čiže inak povedané, plynová prípojka". Obdobne z
potvrdenia Turčianskej vodárenskej spoločnosti, a.s., bolo zistené, že vodomer pre bytový dom je
umiestnený vo vodomernej šachte, ktorá je situovaná na pozemku parc. č. 1392/31. Je samozrejmosťou,
že vo vodomerných šachtách sa nachádza meracie zariadenie, od ktorého potom k bytovému domu

vedie vodovodná prípojka, ktorá je (zhodne ako plynová prípojka) tzv. spoločným zariadením bytového
domu.Akžalobcoviažiadaliurčiťvznikvecnéhobremenaprávaužívaniavodovodnejaplynovejprípojky,
okresný súd takémuto návrhu nemohol vyhovieť, lebo užívacie právo žalobcov nie je odvodené od
vydržania. Podľa jeho presvedčenia však pôvodní nadobúdatelia bytov v 90. rokoch minulého storočia
aj pri bežnej opatrnosti mohli dôvodne predpokladať, že vzhľadom na existenciu spoluvlastníctva k

týmto prípojkám, ktoré je ich povinnosťou udržiavať, „im právom patrí" aj právo prístupu k uloženým
inžinierskym sieťam a prevádzateľ bytu (pôvodný vlastník parcely č. 1392/31) by to mal rešpektovať.
Keďže sú žalobcovia po dobu dlhšiu než 10 rokov dobromyseľní, že im výkon práva prístupu k dotknutým
spoločným zariadeniam patrí, okresný súd konštatoval, že ho vydržali.
7. Vzhľadom na to, že žalobcovia neprodukovali dôkaz, akým spôsobom ich žalovaný obmedzuje v čase

vyhlásenianapadnutéhorozsudkuaakýmspôsobomzasahujedovýkonuichtvrdenýchpráv(žalobcovia
nepreukázali uzamykanie brány žalovaným, umiestňovanie prekážok na spomínanej nehnuteľnosti),
okresný súd aj v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na len pomernú úspešnosť strán
v spore v zmysle § 255 ods. 2 CSP rozhodol tak, že žiadna z nich nemá právo na náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnom stanovenej lehote odvolania obe sporové strany.
9. Žalobcovia napádali zamietajúci výrok v časti vydržania práva parkovania a domáhali sa jeho zmeny
tak,žetaktiežvdotknutejčastibudežalobevyhovené.Uviedli,žeokresnýsúdsprávnerozhodolohľadne
vydržania práva prechodu a prejazdu, pričom žalobcovia sa rovnako k pozemku parc. č. 1392/1 správali
aj pri jeho užívaní za účelom parkovania. Dohodu o možnosti parkovania pôvodný vlastník „zachovával",

a to i po odpredaji bytov. Neprebehlo žiadne jednanie o riešení daného pozemku, čo - podľa žalobcov -
je nepochybne dôkazom, že im právo parkovania patrilo. Poukazovali na prepojenie zainteresovaných
subjektov (zamestnávateľ a zamestnanci), pričom išlo o účelovo určenú výstavbu bytovky práve pre
zamestnancov.
10. Žalobcovia vytýkali okresnému súdu, že pri svojej úvahe opomenul vyhodnotiť počet bytových

jednotiek a počet „možného osadenia garáží". Navyše, vybudovania garáží sa mohli domáhať aj
pracovníci pôvodného vlastníka, ktorí neboli užívateľmi bytu v dotknutej bytovke/bytovom dome. Taktiež
projektová dokumentácia rátala s parkovaním aj pred samotnou bytovkou. Napokon, priamo investor
Stavmart,a.s.,svojimpostojomkzamestnancompoložilpevnýzákladprenázoržalobcovooprávnenosti
užívania danej plochy aj na parkovanie.

11. Hoci v úvode odvolania žalobcovia pri vymedzení jeho rozsahu výslovne uviedli, že sa týka iba otázky
parkovania, v závere spochybňovali i konštatovanie okresného súdu ohľadne zdržania sa žalovaného
zásahov do výkonu ich práv. Za „opodstatnený a zákonný" považovali aj dotknutý nárok. Nadväzne však
v rámci odvolacieho návrhu opätovne nepožadovali uloženie takejto povinnosti žalovanému.

12. Žalovaný odvolaním napádal výroky, ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené a žiadal zamietnutie
žaloby i v danej časti. Namietal určenie oprávnenia žalobcov na právo prechodu a prejazdu po pozemku
parc. č. 1392/1 v celom rozsahu danej nehnuteľnosti; čím je vážne narušené jeho vlastnícke právo,
okrem iného i v súvislosti s tým, že časť označenej nehnuteľnosti predstavuje príslušnými správnymiorgánmi odsúhlasené parkoviská pre 13 bytových jednotiek na ulici Stavbárska č. 2 a 4. Žalobcovia
doteraz po dotknutých častiach označenej nehnuteľnosti ani neprechádzali, na prechod a prejazd im
„luxusne stačil" cca 3- metrový pás; pričom ešte v roku 2009 požadovali právo prechodu len v rozsahu

300 m2.
13. Žalovaný nesúhlasil s nevykonaním znaleckého dokazovania ohľadne vymedzenia finančných
nákladov na vybudovanie prístupu k bytovému domu z pozemku parc. č. 1392/33, ktorý je v
spoluvlastníctve žalobcov. Zároveň tvrdil, že jeho „finančná škoda" zaťažením právom prechodu a
prejazdu po celej nehnuteľnosti parc. č. 1392/1 činí 74.510 eur, čo má pre neho „zničujúce následky".

Zopakoval, že ani v jednej z kúpnych zmlúv nebolo uvedené, že žalobcovia kupujú, resp. Stavmart, a.s.,
im poskytuje akékoľvek vecné bremeno, hoci v iných prípadoch táto obchodná spoločnosť štandardne
zriaďovala písomnou formou vecné bremená. Žalobcovia nepredložili ani žiadny písomný doklad
osvedčujúci ich dobromyseľnosť.
14. Odvolateľ tvrdil, že nehnuteľnosti kúpil od spoločnosti Bovex a od fyzickej osoby, ktorá ju nadobudla
v reštitúcii, preto nemôže plynúť vydržacia lehota. Zároveň ich kúpil v dobrej viere, že sa na nich

nenachádza žiadna ťarcha. Pokiaľ sa žalobcovia domnievali, že sú oprávnení prechádzať po dotknutej
nehnuteľnosti, táto ich viera vychádzala zo zamestnaneckého vzťahu k pôvodnému vlastníkovi, ktorý
- ak by chcel naozaj zriadiť vecné bremeno - bol by to zakomponoval do kúpnych zmlúv. Ak mali
žalobcovia „hlboké presvedčenie" o existencii ich práva, nič im nebránilo dať si ho zapísať do katastra
nehnuteľností. Z ich strany tak ide o „hrubé zanedbanie", ktoré však v konečnom dôsledku (paradoxne)

zaťažuje žalovaného. Žalovaný zdôraznil, že na vznik oprávnenia zodpovedajúce vecnému bremenu
nestačí len subjektívne presvedčenie osoby, ktorá dotknuté právo využíva.
15. Vo vzťahu k plynovej a vodovodnej prípojke žalovaný taktiež vyčítal okresnému súdu, že vecným
bremenom zaťažil nedôvodne celú nehnuteľnosť (parc. č. 1392/31). Prioritne však namietal, že žalovaní
nie sú aktívne legitimovaní požadovať prístup k dotknutým zariadeniam, nakoľko nevykonávajú ich

servis. Navyše „meracie zariadenie pre plyn" je umiestnené priamo na fasáde bytového domu a teda
nie na pozemku žalovaného.

16. V reakcii na odvolanie protistrany žalovaný toto označil za „zavádzajúce a účelovo vytvorené".
V podstatných častiach vychádzal z vyššie opísanej vlastnej odvolacej argumentácie, ktorá v

otázke (tvrdeného) vydržania práva parkovania je ešte jednoznačnejšia. Zotrval tiež na vyjadrení z
prejednávania veci okresným súdom o tom, že žalobcovia nepredložili úradne overenú projektovú
dokumentáciu.

17. Obdobne žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovali dané odvolanie za nedôvodné.

Tvrdili, že samotný projekt stavby obytného domu je dôkazom toho, že účel užívania sporného pozemku
„sa musel predpokladať", aby stavba bola skolaudovaná. Dodali, že nemožno opomínať, že viacerí
zo žalobcov sú osobami vo vyššom veku, u ktorých je reálny predpoklad nutnosti príjazdu vozidla
záchrannej služby, ktoré má väčšie rozmery ako sú rozmery bežných motorových vozidiel. Taktiež
žalobcovia v ďalšej časti vyjadrenia zotrvávali na svojej odvolacej argumentácii. Zopakovali, že sú

spoluvlastníkmi prípojok inžinierskych sietí a z daného titulu im vyplýva povinnosť tieto udržiavať.

18. V následnom priebehu odvolacieho konania učinili obe sporové strany zákonom predpokladané
procesné úkony (odvolacia replika, duplika), v ktorých zotrvali na už prezentovaných stanoviskách a v
plnej miere sa pridržiavali dovtedajšej (odvolacej) argumentácie.

19. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v odvolaním
nenapadnutých častiach výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku uplatneného nároku a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok

okresnéhosúdupodľa§387ods.1CSPpotvrdilsvýnimkouvýrokuourčenívydržaniavecnéhobremena
spočívajúceho v práve prístupu ku vodovodnej a plynovej prípojke, v ktorom výroku napadnutý rozsudok
podľa § 389 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
20. Vo vzťahu k prieskumu rozhodnutia o nároku na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov

do práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v rozsahu obmedzenia jeho výkonu uzamykaním brány,
umiestňovaním prekážok na nehnuteľnosti v mieste práva prechodu vychádzal krajský súd z obsahu
odvolania, ktoré hľadisko je určujúce (§ 124 ods. 1 CSP).21. Podstatou vydržania vecného práva je umožniť jeho držiteľovi/vykonávateľovi na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom nadobudnutie dotknutého práva. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatok nadobúdacieho titulu. Pri splnení zákonom určených podmienok dochádza k vydržaniu

priamo zo zákona, rozhodnutie súdu vydané na základe určovacieho návrhu/žaloby má povahu
rozhodnutia, ktorým sa „iba" deklaruje existujúci právny stav.
22. Z tohto základného a všeobecného vymedzenia inštitútu vydržania je zrejmé, že v procese
nadobudnutia práva vydržaním štandardný nadobúdací titul buď neexistuje vôbec, alebo je právne
neperfektný. Pokiaľ by takýto titul existoval, išlo o nadobudnutie práva na jeho základe, spravidla

na základe právneho úkonu; eventuálne na základe rozhodnutia štátneho orgánu a otázky súvisiace
s vydržaním by boli bezpredmetné. Nadväzne nebolo v súdenej veci potrebné sa bližšie zaoberať
argumentáciou žalovaného, že žalobcovia nedisponujú žiadnym (písomným) titulom, na základe ktorého
by nadobudli nárokované vecné práva. Rovnako je nepodstatné, kedy držiteľ práva iniciuje jeho právne/
súdne potvrdenie (vydanie deklaratórneho rozhodnutia). V tomto smere právne predpisy nevymedzujú
žiadnu lehotu, po uplynutí ktorej by dotknuté právo bolo nenárokovateľné. Naopak, úplne obvyklým je v

súdnych konaniach deklarovanie vecných práv nadobudnutých na základe vydržania aj pred niekoľkými
desaťročiami (napr. rozhodnutia vo veciach, ktoré boli podkladom prijatia „judikátov" publikovaných v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 44/1996, či R 27/1999).

23. Krajský súd zdôrazňuje, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby (prezentovanom

najmä v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 z 14.11.2018) je prioritné, či držiteľ mohol
byť objektívne presvedčený, že držané/užívané právo nadobudol poctivým spôsobom. Nemôže byť teda
rozhodujúcim - ako už je konštatované i vyššie - že pritom nesplnil zákonné podmienky nadobudnutia
na základe právneho titulu. Za poctivý spôsob nadobudnutia práva treba považovať také nadobudnutie,
ktoré je v súlade s dobrými mravmi a nie sú pri ňom prítomné signály zneužitia inštitútu vydržania.

24. V konkrétnostiach súdenej veci je nutné mať na zreteli, že obytný dom, v ktorom sú žalobcovia
aktuálne vlastníkmi bytov, bol postavený v období socializmu (záver 70. rokov minulého storočia).
Prostredníctvom dnešnej optiky hodnôt verejného poriadku demokratickej spoločnosti v danom
čase nefungovali žiadne štandardné právne mechanizmy. Je nesporné, že predmetný obytný dom

bol vybudovaný bývalým Okresným stavebným podnikom v priestoroch ním spravovaného areálu/
pozemkov pre účely stabilizácie jeho pracovníkov. Otázky vecných práv, osobitne práva prechodu, či
prejazdu k vybudovanej bytovke boli (ak vôbec) predmetom minimálnej pozornosti vtedajších štátnych
a predovšetkým straníckych orgánov, ktoré reálne rozhodovali o celom dianí v štáte a spoločnosti.
25. Po zmene spoločenských podmienok v roku 1989 dochádza v následnom období len veľmi

komplikovane a neraz aj veľmi neštandardne (z pohľadu inštitútov a mechanizmov tradičných
demokracií) k odstraňovaniu (predovšetkým právnych) deformácií. To v plnej miere platí pre vecné
práva jednotlivcov, vrátane práv zodpovedajúcich vecným bremenám, ktoré boli v období neslobody
systematicky a programovo potláčané. Tieto širšie spojitosti je nevyhnutné vnímať aj pri posúdení
poctivosti nadobudnutia presvedčenia žalobcov, že im tvrdené vecné práva patria; t.j. pri vyhodnocovaní

dobromyseľnosti z objektívneho hľadiska.

26. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobcovia opodstatnene nadobudli v
procese odkúpenia bytov od spoločnosti Stavmart, a.s. (právny nástupca staviteľa bytového domu -
Okresného stavebného podniku) vnútorné presvedčenie, že im právo prechodu a prejazdu motorovým

vozidlom po nehnuteľnosti parc. č. 1392/1 patrí. Medzi stranami bolo nesporné, že vstup do dotknutého
bytového domu je možný výlučne z označeného pozemku (bytový dom Stavbárska 3 - 9 nemá
totiž vybudovaný obvyklý prístup do panelového obytného domu z oboch strán) a v čase odkúpenia
bytov bol tento pozemok vo vlastníctve subjektu, ktorý byty predával. Súčasne takáto forma prístupu
už predtým (fakticky bezprostredne od odovzdania bytov do užívania) bola dlhodobo využívaná a

akceptovaná. Z vyjadrenia svedkov (osobitne pána X. jediného žijúceho člena dobového predstavenstva
spoločnosti Stavmart, a.s.) vyplynulo, že ak aj nie výslovne, tak určite konkludentne boli žalobcovia
ubezpečení o oprávnení prístupu (tak pešo, ako i motorovými vozidlami) k bytovému domu po pozemku
nachádzajúcich sa bezprostredne pred ním. Žalovaný žiadnym dôkazom takéto presvedčenie nevyvrátil,
resp. nevyvrátil uistenie poskytnuté kupujúcim zo strany predávajúcej spoločnosti Stavmart, a.s. Pokiaľ

aj argumentuje tým, že išlo o uistenie vychádzajúce prioritne zo zamestnaneckého vzťahu žalobcov k
danej obchodnej spoločnosti, uvedené nijakým relavantným spôsobom neznižuje kvalitu objektívneho
presvedčenia žalobcov o existencii dotknutého práva a jemu korelujúcej povinnosti vlastníka pozemku.27. Hoci žalovaný v priebehu konania na okresnom súde (aj opakovane) namietal neprimeranosť
vecného bremena práva prechodu peši a prejazdom motorovými vozidlami po celej ploche pozemku
parc. č. 1392/1 (s odkazom na jeho veľkosť/výmeru), nenavrhol vykonanie dôkazu, ktorým by došlo k

explicitne presnému zadefinovaniu plochy, ktorá má slúžiť na uplatňovanie práva prechodu a prejazdu
žalobcami.Poustáleníokresnýmsúdomexistencietohtoprávazodpovedajúcehovecnémubremenutak
nebol v zmysle § 185 CSP vytvorený „legitímny procesný priestor" na vykonanie nikým nenavrhnutého
dokazovania.
28. Samotné právo prechodu a prejazdu, napriek tomu, že je definované po celej ploche nehnuteľnosti

parc. č. 1392/1 žalovaného neprimeraným/neproporcionálnym spôsobom neobmedzuje. Ako výlučný
vlastník pozemku je ním totiž limitovaný len do tej miery, že na danom pozemku musí v dostatočnom
rozsahu rešpektovať právo žalobcov. To rozhodne neznamená, že časti pozemku neslúžiace danému
účelu nemôže vôbec, resp. inak užívať. Pokiaľ výkonom svojho vlastníckeho práva neobmedzí žalobcov
v práve prechodu peši a prejazdu motorovým vozidlom, môže ako vlastník bezprostredne fakticky
disponovať s jednotlivými „časťami" pozemku parc. č. 1392/1.

29. Krajský súd za plne primerané konkrétnostiam súdenej veci považuje konštatovanie okresného
súdu o nutnosti tolerovania faktu dôkaznej núdze žalobcov v súvislosti s nemožnosťou predložiť
originál projektovej dokumentácie obytného domu. Uvedené nie je možné pričítať na ťarchu žalobcom,
ktorí neboli subjektom činným v dotknutom administratívnom konaní, resp. v celom procese výstavby

obytného domu. Navyše, predmetný „nedostatok" ani nebol z hľadiska posúdenia určujúcich skutočností
osobitnejšie významný.
30. Rovnako už okresný súd náležite v priebehu konania reagoval na návrh dokazovania zo strany
žalovaného ohľadne možnosti a finančnej náročnosti vybudovania prístupu do obytného domu z jeho
„druhej strany" (strany náprotivnej hranici s pozemkom parc. č. 1392/1). Predmetom súdenej veci nebolo

zriadenie vecného bremena, kedy by súvisiace otázky mohli byť významné, ale určenie jeho existencie
na základe vydržania, ku ktorému došlo ešte pred nadobudnutím pozemku parc. č. 1392/1 žalovaným.
31. Tvrdenie žalovaného o nemožnosti plynutia vydržacej doby z toho titulu, že nadobudol pozemok
parc. č. 1392/1 sčasti aj od „reštitučného" vlastníka, bez ohľadu na to, že nie je ani náležite konkrétnym
(osobitne v otázkach skutkového vymedzenia) je novým tvrdením, neprípustnosť ktorej novoty vyplýva

z § 366 CSP. Žalovaný ani len netvrdí, že by mala byť daná niektorá z podmienok pre akceptovanie
uplatnenia novoty až v odvolacom konaní, ktoré sú definované v písmenách a/ až d/ označeného
zákonného ustanovenia. Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd dopĺňa, že v zmysle záverov
rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R
112/2000 riešenie otázky nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním nemohlo

ovplyvniť neskoršie rozhodnutie príslušného orgánu o schválení dohody o vydaní veci, ktoré bolo vydané
v konaní, účastníkmi ktorého žalobcovia neboli.

32. Krajský súd totožne s okresným súdom vyhodnotil aj otázku (ne)vydržania žalobcami práva
parkovania. Zatiaľ čo prístup do bytového domu (zahŕňajúci aj príjazd autom) je absolútne prirodzenou

súčasťou jeho užívania, vrátane v ňom sa nachádzajúcich bytov, parkovanie vlastníkov bytov v
absolútnej blízkosti obytného domu takouto súčasťou nie je. V konkrétnostiach súdenej veci bolo
nesporné, že eventualita „odstavenia" motorových vozidiel bola prioritne zabezpečená možnosťou
vybudovania garáži v bezprostrednom susedstve obytného domu (z jeho druhej strany). Skutočnosť,
že v dôsledku nespokojnosti iných (od vlastníkov, resp. v danom čase nájomcov, bytov odlišných)

zamestnancov bývalého Okresného stavebného podniku bolo v konečnom dôsledku umožnené aj im -
možno povedať, že sčasti „na úkor" nájomcov bytov - postaviť si v danom mieste garáže, nie je určujúca.

33. Taktiež v tejto spojitosti je nutné vrátiť sa do reality obdobia, v ktorom bola realizovaná výstavba
obytného domu (záver 70-tých rokov minulého storočia). V predmetnom období vlastníctvo motorového

vozidla rozhodne nebolo štandardom; naopak, išlo do určitej miery až o „luxusnú" záležitosť. Tomu
zodpovedaliprístupstraníckychaštátnychšpičiekkotázkamparkovania,ktorábolavyloženeokrajovou.
Dôkazom toho je stav absolútneho nedostatku parkovacích miest na sídliskách, resp. pri obytných
domoch naprieč celým bývalým Československom.
34. Zároveň z dokumentov predložených, resp. dôkazov navrhnutých žalobcami v súvislosti s

parkovaním nevyplynulo také uistenie zo strany vlastníka pozemku v čase odpredaja bytov, ktoré
by mohlo z objektívnych hľadísk (t.j. za stavu, že by sa v identickej situácii ocitol ktorýkoľvek iný
subjekt) vzbudiť dôvodné presvedčenie, že žalobcom takéto právo zodpovedajúce vecnému bremenu
patrí. Tvrdenie žalobcov (zdôrazňované v ich odvolaní) o existencii „dohody" v danej otázke nebolovykonaným dokazovaním vôbec preukázané. Samotné faktické parkovanie vozidiel na dotknutom
pozemku predmetné presvedčenie - s poukazom i na vyššie konštatované - založiť nemohlo.

35. Krajský súd zhodne s okresným súdom uzatvoril, že žalobcovia nepreukázali bránenie, resp.
zasahovanie žalovaného do výkonu ich práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu peši a
prejazdom motorovými vozidlami. Žalobcovia v danej spojitosti - okrem toho, že značne nekonzistentne
vymedzovali rozsah svojho odvolania - neposkytli žiadne relevantné protiargumenty voči záverom
okresného súdu. S poukazom na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi/

námietkami už samotná táto okolnosť podmieňuje vecnú správnosť dotknutej časti zamietajúceho
výroku.
36. Len pre úplnosť krajský súd opakuje, že zamietajúci výrok zostal nedotknutý v časti vzťahujúcej sa
na zamietnutie žaloby ohľadne (tvrdeného) nadobudnutia práva užívania položených inžinierskych sietí
a prístupu k iným inžinierskym sieťam ako vodovodnej a plynovej prípojke.

37. Konštatovanie okresného súdu o vydržaní práva prístupu žalobcov k vodovodnej a plynovej prípojke
krajský súd považoval za aktuálneho stavu veci za predčasné. V danej spojitosti bolo nevyhnutné
zohľadniťajpríslušnúšpeciálnuprávnuúpravu-zákonč.251/2012Z.z.oenergetikeazákonč.442/2002
Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách - a v zmysle hypotéz dotknutých zákonných
ustanovení posúdiť dôvodnosť uplatnených nárokov.

38. Zákon o energetike v aktuálnych ustanoveniach o technických zariadeniach pojem plynová prípojka
nevymedzuje (obdobne tak už predchádzajúci právny predpis - zákon č. 656/2004 Z.z.). Zákon o
energetike definuje v § 72 ods. 2 odberné plynové zariadenie, ktoré začína za hlavným uzáverom plynu
a končí plynovými spotrebičmi odberateľa. Za relevantné odberné plynové zariadenie/plynovú prípojku
tak nie je možné označiť „pripojovací plynovod od hlavného plynovodného potrubia", ako konštatoval

okresný súd. Odberné plynové zariadenie sa pritom môže sa nachádzať aj na hranici objektu odberateľa
plynu, čomu v súdenej veci nasvedčuje snímka č. 5 (č.l. 144) oboznamovaná na pojednávaní 11.10.2017
(č.l. 151). Dotknutá snímka však nie je dostatočne preukazná a súvisiaca poznámka žalovaného ostala
nielen bez reakcie protistrany, ale (najmä) bez ustaľujúceho skutkového konštatovania okresného súdu.
39. Vodovodná prípojka je definovaná v § 4 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z.z. Z potvrdenia

Turčianskej vodárenskej spoločnosti, a.s., je zrejmé len umiestnenie vodomeru, nie však trasovanie
vodovodnej prípojky. Zároveň neboli dostatočne jednoznačné vyjadrenia sporových strán k samotnému
bezprostrednému obsahu práva, ktoré má byť predmetom nadobudnutia vydržaním (opäť aj z pohľadu
práv a povinností jednotlivých zainteresovaných subjektov v zmysle zákona o verejných vodovodoch a
verejných kanalizáciách). Uvedené bolo do značnej miery spôsobené tým, že prioritná pozornosť oboch

sporiacich sa strán smerovala k argumentácii ohľadne práva prechodu, či prejazdu a práva parkovania.

40. Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bude posúdiť dotknutú časť nároku (právo prístupu ku
vodovodnej prípojke a „plynovej prípojke"), ktorá jediná zostala predmetom meritórneho rozhodovania,
prostredníctvom vyššie označených špeciálnych právnych úprav. Pokiaľ k tomu bude potrebné doplniť

skutkové zistenia, je prioritne povinnosťou strán produkovať súvisiace skutkové tvrdenia. Ako závislý
výrok (aj) od zrušeného výroku bol zrušený i výrok napadnutého rozsudku o nároku na náhradu trov
konania. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

41. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.