Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818200761
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5818200761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: PRIMULA, s.r.o., so sídlom
027 32 Zuberec 373, IČO: 31 603 521, zastúpeného spoločnosťou: BUKNA, advokátska kancelária,
s.r.o., so sídlom Jánoškova 1545, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 865 044, proti žalovanej: E. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. T. XX, XXX XX W., zastúpenej Mgr. Antonom Kušnírom, advokátom, so sídlom
D. S. XX, XXX XX W., o zaplatenie sumy 185.828,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/16/2018-134 zo dňa 10. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/16/2018-134 zo dňa 10. apríla 2019 p o

t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). Zároveň uložil žalobcovi povinnosť
nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %, ktoré budú vyčíslené v uznesení, vydanom po
právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žalobcasažaloboudoručenousúdudňa18.04.2018domáhal
voči žalovanej zaplatenia sumy 185.828,39 Eur s úrokom z omeškania 5% ročne od 24.05.2008 do

zaplatenia na tom skutkovom základe, že žalovaná vykonávala pre žalobcu v období od
30.12.1998 do 13.05.2008 funkciu konateľky spoločnosti a v období medzi 01.12.1997 do 30.06.2008
na základe pracovnej zmluvy funkciu riaditeľky, resp. vedúcej hotela. Žalovaná bola vzhľadom na
svoju funkciu žalobcom okrem iného určená ako zodpovedná pracovníčka na preberanie finančných
prostriedkov akokoľvek súvisiacich s činnosťou žalobcu. Najmä, nie však výlučne sa jednalo o činnosti
stravovacích, reštauračných a ubytovacích služieb v oblasti turizmu a cestovného ruchu súvisiacich
s prevádzkou hotela Primula v Zuberci. Počas výkonu jednotlivých funkcií prichádzala žalovaná do

bezprostredného styku s peňažnými prostriedkami žalobcu v hotovosti. Finančné prostriedky jej najmä,
no nie výlučne, odovzdával personál po ukončení zmeny. Žalovaná tiež prostredníctvom oprávnenia
nakladala s bankovým účtom žalobcu. Žalovaná svoje postavenie zneužila a počas výkonu svojej
funkcie, bez vedomia spoločníkov a konateľov žalobcu, fyzicky z pokladne a výberom, resp. prevodom
z bankového účtu spreneverila finančné prostriedky žalobcu v celkovej výške 185.828,39 Eur. Žalovaná
bola obžalovaná pre obzvlášť závažný zločin sprenevery. V priebehu trestného konania bolo vypočutých
niekoľko svedkov, ktorí potvrdzujú tvrdenia žalobcu. Trestné konanie bolo právoplatne skončené dňa

09.02.2017, pričom žalovaná bola spod obžaloby oslobodená. Zároveň súd odkázal žalobcu s nárokom
na náhradu škody na občianske súdne konanie. Vo výpovediach svedkovia potvrdzujú, že žalovaná
narábala s finančnými prostriedkami žalobcu. Z viacerých výpovedí svedkov jednoznačne vyplýva, že
žalovaná požičala finančné prostriedky žalobcu neznámym osobám, ktoré na základe opakovanýchdopytov odmietla špecifikovať. Žalovaná tvrdila, že všetky poskytnuté pôžičky sú zmluvne podložené;
zmluvy však odmietla predložiť a rovnako odmietla uviesť osobu, ktorej boli pôžičky poskytnuté.
Dňa 13.05.2008 bola žalovaná odvolaná z funkcie konateľa aj z funkcie riaditeľky hotela.

3. V rámci vykonaného dokazovania nebolo medzi stranami sporné, že v obdobiach, ktoré sú v žalobe
špecifikované, žalovaná u žalobcu vykonávala funkciu riaditeľky hotela Primula a neskôr
funkciu konateľky spoločnosti. Žalovaná bola na podnet žalobcu trestne stíhaná pre obzvlášť
závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom
základe, že v dobe od 01.12.1997 do 13.05.2008 ako výkonná riaditeľka a konateľka obchodnej

spoločnosti Primula, s.r.o., organizačnej zložky hotela Primula Zuberec, ako zodpovedný a na to určený
pracovník, preberala finančné prostriedky z činnosti stravovacích, reštauračných a ubytovacích služieb
v oblasti turizmu a cestovného ruchu na prevádzke hotela Primula Zuberec v lokalite Roháčov, ktoré
ukladala v pokladni (trezore) hotela a ktoré slúžilna ďalší chod a podnikateľské aktivity spoločnosti, z
týchto finančných prostriedkov si postupne počas celého uvedeného obdobia bez vedomia spoločníkov,
ostatných konateľov a spolupracovníkov fyzicky alebo výberom z účtu

spoločnosti brala rôzne finančné čiastky, ktoré následne použila pre svoje bližšie neurčené účely, fyzické
inventúry nevykonávala, skutočný stav pokladne viedla fiktívne, čím obchodnej spoločnosti Primula,
s.r.o. spôsobila škodu vo výške celkom 5.598.266,- Sk (185 828,39 Eur). Trestné stíhanie žalovanej
bolo skončené právoplatným oslobodením spod obžaloby. Z rozsudku Okresného súdu Námestovo
č.k. 4T/60/2009-5116 zo dňa 29.03.2016 súd prvej inštancie zistil, že v trestnom konaní bol

vyhotovený znalecký posudok znaleckej organizácie Ekonomická univerzita v Bratislave za účelom
prevereniajednotlivýchvýberovzúčtuPrimula,s.r.o.zaobdobieod01.12.1997do13.05.2008azistenia,
či sú tieto zaúčtované a akým spôsobom v pokladničnej knihe spoločnosti. Z tohto znaleckého posudku
vyplynulo, že žalobca mal nedostatky vo vedení účtovníctva a bolo preukázané, že niektoré platby
boli vyplácané duplicitne, a to jednak na účet osoby, ktorá spoločnosti poskytla služby (účtovníčka Z.

E.) a zároveň na účet jej dcéry - E. E.. Znalkyňa v rámci svojho výsluchu v trestnom konaní uviedla,
že sa nevie vyjadriť k otázke, či za obdobie od 01.12.1997 do 13.05.2008 mohol vzniknúť v pokladni
spoločnostischodokvtakejvýške,akojeuvedenývobžalobe,keďženemalakdispozíciiprvotnédoklady
preukazujúceapotvrdzujúceto,žebytomohlomaťvplyvnajehovznik,nakoľkoajvznaleckomposudku,
ak nemala k dispozícii prvotné doklady potvrdzujúce duplicitu zaúčtovania, nemohla tvrdiť to,

že by to ovplyvnilo výsledok stavu v pokladni. Uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 3To/94/2016-5154
zo dňa 06.02.2017 súd odvolanie prokurátora proti uvedenému rozsudku zamietol. V tomto uznesení
odvolací súd konštatoval, že zo znaleckého posudku Ekonomickej univerzity v Bratislave,
ale aj z iných posudkov a dôkazov zadovážených v prípravnom konaní a vykonaných na
hlavnom pojednávaní možno konštatovať, že skutok spočívajúci v manku vo výške 185.828,39

Eur obchodnej spoločnosti Primula, s.r.o. skutočne nastal, nebolo však jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, či za tento schodok zodpovedá práve obžalovaná E. T.; aj napriek tomu, že by
bolo možné prisvedčiť, že čiastočne zodpovedá za toto manko aj obžalovaná, nebolo preukázané v akej
výške. Skutkové odôvodnenie obžaloby žalovanej v trestnom konaní a skutkové odôvodnenie žaloby je v
podstatetotožné ažalobcasavočižalovanejdomáhatotožnejsumy,akojevobžalobevyčíslená

škoda, ktorú podľa obžaloby v trestnom konaní mala žalovaná spôsobiť žalobcovi. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že výsledky dokazovania v trestnom konaní možno v plnom rozsahu použiť aj
na aktuálne vedené sporové konanie. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by mu žalovaná spôsobila
škodu v ním uplatnenej výške. Pokiaľ žalobca poukazuje na objektívnu zodpovednosť žalovanej za
škodu ako konateľky, medzi sporovými stranami nebolo sporné, že počas celého rozhodného obdobia

žalovaná nebola konateľkou výlučne sama, ale konateľov, (čiže osôb, ktorých zodpovednosť za škodu
prichádza do úvahy rovnako ako u žalovanej), bolo viac. Žalobca v tomto smere odôvodnil žalobu voči
žalovanej len tým, že žalovaná na zasadnutiach valného zhromaždenia a dozornej rady o chýbajúcich
finančných prostriedkoch uviedla, že sú požičané a že budú vrátené. V rámci trestného
konania však súd hodnotil aj tieto dôkazy a napriek týmto vyhláseniam žalovanej neurčil ju ako výlučne

zodpovednúzaškodu.Súdmánavyšezosvojejrozhodovacejčinnosti(konanieoneplatnosťokamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy) vedomosť o tom, že žalovaná okrem
toho, že nebola jedinou konateľkou spoločnosti žalobcu, nebola ani jedinou osobou, ktorá manipulovala
s peniazmi, resp. pokladňou spoločnosti a ktorá k nej mala prístup. Podľa výpovede svedkyne Z. E.
(účtovníčky žalobcu) v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5C/143/2008, bolo

týchtoosôbviac-okremžalovanejajsamotnáúčtovníčka,ďalejp.T.ap.J..Zatýchtookolnostínemožno
za výlučne zodpovednú za schodok na pokladni a bankovom účte žalobcu označiť žalovanú. Aj v konaní
Okresného súdu Námestovo vedenom pod sp. zn. 5C/143/2008 bolo z viacerých dôkazov preukázané,
že žalovaná z peňazí žalobcu poskytovala p. G. a D. (konateľ a predseda dozornej rady) pôžičky na ichpodnikateľské aktivity, o ktorých starosta obce Zuberec ako väčšinového spoločníka
vedel a žalovanej aj dával pokyny na poskytnutie týchto pôžičiek. Tieto skutočnosti preukázali najmä
výpovede Ing. R. - vtedajšieho starostu obce Zuberec, ktorá v rozhodnom období bola väčšinovým

spoločníkom spoločnosti, ale aj výpovede svedkov G. a D.. Prvoinštančný súd akceptoval vyjadrenie
žalovanej, že na zasadnutí dozornej rady odmietla uviesť, komu boli pôžičky poskytnuté, keďže chcela
udržať v tajnosti príjemcov pôžičiek, nakoľko sa jednalo o osoby blízke žalobcovi. Reakcia žalovanej
bola zapríčinená správaním samotnej obce, resp. jej starostu, ako väčšinového vlastníka, ktorý tieto
pôžičky nielenže toleroval, ale na ich poskytnutie aj žalovanú inštruoval, čo vyplýva z výpovede svedka

D., ale aj následného vyjadrenia starostu obce Zuberec Ing. R. v konaní vedenom na Okresnom súde
Námestovo pod sp. zn. 5C/143/2008. Vyjadrenie žalovanej na zasadnutí dozornej rady je pritom jediným
dôkazom, na ktorom žalobca založil svoju žalobu. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal, že by mu žalovaná spôsobila škodu v ním uplatnenej výške, resp. v určitej
výške, preto žalobu zamietol.
4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ju priznal žalovanej,

ktorá bola v konaní úspešná, voči neúspešnému žalobcovi.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Odvolateľ namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý v rámci dokazovania nepripustil konfrontáciou

medzižalovanouasvedkamizameranúnaskutočnosť,žežalovanábolajedináosoba,ktoráužalobkyne
prichádzala do kontaktu s financiami. Takýmto postupom okresný súd znemožnil žalobcovi aktívne
vystupovať v konaní a prostredníctvom navrhnutých svedkov preukázať svoje tvrdenia. V prípade, že
by dôkazy žalobcu boli doplnené konfrontáciou, došlo by k potvrdeniu skutkového stavu, tvrdeného
žalobcom. Navyše, žalovaná vo svojej záverečnej reči uviedla nové informácie týkajúce sa svedkov.

Okrem iného uviedla, že poskytla pôžičky osobám blízkym žalobkyni. Pokiaľ by súd pripustil konfrontáciu
so svedkami, žalobca by preukázal, že žalovaná vedome uvádza nepravdivé informácie. Podľa
názoru žalobcu okresný súd nedostatočne reflektoval fakt, že k skutku spočívajúcom v manku vo výške
185.828,39 Eur skutočne došlo, ktorý fakt potvrdil aj Krajský súd v Žiline v trestnej veci vo svojom
uznesení zo dňa 09.02.2017. Pokiaľ by bola pravda čo tvrdí žalovaná, a síce, že pôžičky, ktoré

poskytla rôznym osobám, boli u žalobcu zaúčtované a vrátené, v súčasnosti by žiadne manko žalobcu
neexistovalo. Navyše, súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil argument žalobcu, že
žalovaná vedome porušovala zmluvu o výkone funkcie konateľa spoločnosti zo dňa 20.12.2002. Podľa
zmluvy o výkone funkcie konateľa „za spoločnosť konajú a podpisujú, vždy dvaja spoločne.“ Žalovaná
bez súhlasu ostatných konateľov požičiavala finančné prostriedky žalobcu tretím osobám, čo vyplýva

napr. zo zápisu zo zasadnutia dozornej rady konanej dňa 25.04.2008, a konala v rozpore so zmluvou
o výkone funkcie konateľa. Žalovaná uvedeným spôsobom porušila svoju povinnosť vykonávať svoju
pôsobnosťsodbornoustarostlivosťou avsúladesozáujmamispoločnostiavšetkýchjejkonateľov.
Pokiaľ ide o zodpovednosť konateľa za škodu, tak tá je v zmysle § 135a Obchodného zákonníka
objektívna. Je preto nepochybné, že na vznik zodpovednosti žalovanej za škodu boli naplnené zákonné

požiadavky v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka a to vznik škody, porušenie povinnosti
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením
konajúceho súdu, že vyjadrenie žalovanej na zasadnutí dozornej rady je jediným dôkazom, na
ktorom žalobca založil svoju žalobu. Pokiaľ by súd pripustil výsluch svedkov, resp. ich konfrontáciu a
zohľadnil všetky doterajšie vyjadrenia žalobcu, dôkazov preukazujúcich zodpovednosť žalovanej by bolo

podľa názoru žalobcu k dispozícii viac.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil a priznal jej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
8. Uviedla, že opravný prostriedok žalobcu považuje za nedôvodný a zároveň sa v plnom rozsahu sa

stotožnila s rozsudkom prvoinštančného súdu. Zodpovednosť žalovanej za vzniknuté manko označila za
fabuláciu žalobcu, pričom poukázala na právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktorým bola
oslobodená spod obžaloby. Výška škody, ktorú žalobca v tomto spore tvrdí, nebola ničím preukázaná.
V trestnom konaní bolo preukázané, kto bol zodpovedný za vzniknutý účtovný schodok. Žalovaná
poukázala na výbery z bankového účtu žalobcu, ktoré boli predmetom znaleckého dokazovania v

trestnom konaní, kde bolo preukázané, že žalovaná z bankového účtu žalobcu vybrala menej finančných
prostriedkov, ako vložila do hotovostnej pokladne a preto má voči žalobcovi pohľadávku predstavujúcu
rozdiel vybratých a vložených finančných prostriedkov. Tvrdenie žalobcu o manku v jeho účtovníctve je
preto zavádzajúce. Žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal, že škoda vznikla, prípadne výškuvzniknutej škody. Vychádzal len z nepotvrdenej domnienky vtedajšej účtovníčky o existencii schodku,
ktorývšaknijakýznalecnepotvrdil.Podľanázoružalovanejpostupovalsúdsprávne,keďzamietolnávrhy
žalobcu na dokazovanie, keďže navrhovanými dôkazmi by sa v konaní nezmenila dôkazná situácia.

9. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Uviedol, že žalovaná
v tomto spore opakovane zámerne a mätúco podsúva rozhodnutie vyhlásené v trestnom konaní, a
zároveň účelovo zamieňa trestnú zodpovednosť s objektívnou zodpovednosťou žalovanej v postavení
konateľa obchodnej spoločnosti v zmysle § 135a Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa žalovaná odvoláva

na znalecký posudok, v ktorom je uvedené, že žalovaná z bankového účtu vybrala menej finančných
prostriedkov ako vložila do hotovostnej pokladne, tiež sa z jej strany jedná o zavádzanie. Zo znaleckého
posudku je zrejmé, že sa jednalo o pôžičku žalovanej, ktorá mala byť zaúčtovaná ako záväzok voči
zamestnancom. Znalec k tejto veci dodal, že tento rozdiel nemal vplyv na zistenie manka (jednalo sa
o sumu 15.000,- Sk, t.j. 497,91 Eur), keďže predmetom tohto súdneho konania je manko vo výške
185.828,39 Eur. Podľa názoru žalobcu žalovaná zavádza aj tvrdeniami o nepreukázaní výšky škody zo

strany žalobcu. Výška samotnej škody bola riadne definovaná, čo potvrdzuje aj uznesenie Krajského
súdu v Žiline č.k. 3To/94/2016-5154 zo dňa 09.02.2017. Protiprávne konanie žalovanej,
ktoré bolo tiež riadne špecifikované. Spočívalo najmä v tom, že žalovaná z pokladne žalobcu svojvoľne
požičiavala finančné prostriedky. Žalovaná tak robila bez vedomia žalobcu ako aj bez súhlasu ostatných
konateľov a hrubým spôsobom porušila ustanovenia spoločenskej zmluvy, ktorá okrem iného uvádza,

že zastupovanie spoločnosti realizujú vždy najmenej dvaja konatelia spoločne. Skutočnosť, že žalovaná
požičiavala finančné prostriedky žalobcu, vyplýva aj z viacerých svedeckých výpovedí realizovaných v
rámci trestného konania, ako aj z vyjadrenia žalovanej na zasadnutí dozornej rady žalobcu
konanom dňa 25.04.2008. Tvrdenie žalovanej o tom, že dôvod pre ktorý nešpecifikovala
osoby, ktorým poskytla pôžičky bol ten, že ich nechcela kompromitovať je len účelové. Navyše pôžičky,

na ktoré sa žalovaná vo svojich vyjadreniach odvoláva, boli poskytnuté, zaúčtované a vrátené v období
rokov 2000 - 2003. Predmetom tohto súdneho konania sú však pôžičky po tomto období. Tieto však
v dôsledku hrubého porušovania povinností žalovanej neboli vôbec vedené v účtovníctve žalobcu.
Žalobca poukázal aj na výpoveď svedka E. W. v trestnom konaní, z ktorej vyplynulo,
že žalovaná nehospodárne narábala so zverenými prostriedkami aj v predchádzajúcom zamestnaní.

10. Súdu bola doručená odvolacia duplika žalovanej zo dňa 09.12.2019, v rámci ktorej žalovaná zotrvala
na všetkých tvrdeniach a dôkazoch prezentovaných v konaní a nestotožnila sa s vyjadreniami žalobcu.

11. Odvolací súd postupom podľa § 382 CSP výzvou zo dňa 01.12.2020 vyzval sporové strany, aby sa

vyjadrili k možnej aplikácii ustanovení § 438 Občianskeho zákonníka a § 135a Obchodného zákonníka,
ktoré pri doterajšom posúdení veci neboli použité.

12. Žalobca v reakcii na výzvu súdu uviedol, že na aplikáciu ustanovenia § 438 Občianskeho zákonníka
nie je dôvod. Vzhľadom na to, čo bolo v doterajšom priebehu konania preukázané, je totiž zrejmé, že k

porušeniu povinností vedúcemu ku škode došlo jedine na strane žalovanej. Na uplatnení ust. § 438
Občianskeho zákonníka by však nič nemenilo ani to, ak by bolo škodcov viac. Odkazované ustanovenie
totiž hovorí o solidárnej zodpovednosti škodcov a jej podstatou je to, že veriteľ sa môže rozhodnúť,
od ktorého zo škodcov bude náhradu škody žiadať a v akom rozsahu. Veriteľ môže dokonca žiadať
od jedného zo škodcov náhradu celej škody. Aj keby v prejednávanom prípade vystupovalo viac

škodcov, súdy by museli rešpektovať rozhodnutie žalobcu uplatniť nárok na náhradu škody len voči
jednému z nich, t.j. v danom prípade voči žalovanej. Jedná sa však len o hypotetickú úvahu, keďže
porušenia svojich zákonných povinností sa dopustila len žalovaná a škodcom je len ona. Vo vzťahu k
ust. § 135a Obchodného zákonníka žalobca uviedol, že toto ustanovenie upravuje viacero skutkových
podstát a nie každá z nich je vo vzťahu k prejednávanému prípadu rovnako relevantná. Ustanovenie

odseku 1 upravuje základný právny rámec povinností konateľa voči spoločnosti a uplatňuje sa teda aj
na vzťah žalobcu a žalovanej. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že konanie žalovanej bolo s týmto
ustanovením v rozpore. Práve porušenie povinnosti postupovať pri spravovaní vecí žalobcu s
odbornou starostlivosťou zo strany žalovanej je dôvodom celého súdneho sporu. Vo vzťahu k odseku 2
predmetného zákonného ustanovenia uviedol, že sa jedná o špeciálny predpis k všeobecnému

pravidlu o spoločnej zodpovednosti obsiahnutému v ust. § 438 Občianskeho zákonníka. Ak by sa
teda v prejednávanom prípade jednalo o spoločnú zodpovednosť viacerých konateľov, uplatnilo by
sa prednostne pred spomínaným ust. § 438 Občianskeho zákonníka. Odsek 3 ustanovenia § 135a
Obchodného zákonníka sa podľa názoru žalobcu na prejednávaný prípad vzťahuje, no prvoinštančnýsúd podľa neho nepostupoval. Jeho obsahom totiž nie je len zakotvenie objektívnej zodpovednosti
konateľa (žalovanej) za škodu. Jeho obsahom je aj prenesenie dôkazného bremena na konateľa, a
to v tom rozsahu, že je to práve sám konateľ, kto musí preukazovať svoju nevinu. Dané ustanovenie

ustanovuje vo vzťahu ku konateľovi prezumpciu viny. Keďže porušenie povinností zo strany žalovanej a
aj výška škody boli preukázané, na to aby mohol súd prvej inštancie žalobu zamietnuť, mal od žalovanej
vyžadovať dôkazy jej dobrej viery. Namiesto toho sa však uspokojil len s jej nepodloženými tvrdeniami
a odmietol vykonať dôkazy navrhované žalobcom. Odseky 4 a 5 predmetného zákonného ustanovenia
sa na prejednávaný prípad nevzťahujú.

13. Žalovaná v reakcii na výzvu súdu uviedla, že ani pri aplikácii ustanovení § 438 Občianskeho
zákonníka a § 135a Obchodného zákonníka by neniesla zodpovednosť za škodu, ktorá navyše nebola
navyše žalobcom v spore preukázaná. V zmysle § 438 Občianskeho zákonníka sa jedná o škodu
spôsobenú viacerými škodcami vtedy, ak protiprávne konanie viacerých osôb viedlo k jej vzniku.
Vo vedenom sporovom konaní, ako ani v trestnom konaní nebolo preukázané, že zodpovednosť za

vzniknuté manko spoločnosti nesie žalovaná a skutočnosť, že žalovaná zaň nenesie zodpovednosť bola
preukázaná aj v trestnom konaní. Ani pri aplikácii § 438 Občianskeho zákonníka by žalobca
nepreukázal protiprávnosť konania žalovanej a príčinnú súvislosť medzi jej správaním, porušením
právnej povinnosti a vznikom škody. V sporovom, ale aj trestnom konaní boli však preukázané liberačné
dôvody podľa § 135a Obchodného zákonníka, ktoré umožňujú konateľovi „zbaviť“ sa jeho

zodpovednosti za škodu preukázaním skutočnosti, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti
s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Vo vzťahu k striktnej právnej
úprave objektívnej zodpovednosti konateľa za škodu voči obchodnej spoločnosti žalovaná poukázala na
riziko podnikateľského rozhodnutia a práva konateľa na omyl, pričom nemôže niesť riziko podnikania
namiesto obchodnej spoločnosti.

14. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

17. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného
súdu.Zároveňkrajskýsúdpoukazujenazodpovednosťžalobcu zaobsahovévymedzeniesvojho
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími

dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

18. V majoritnej časti svojho opravného prostriedku odvolateľ len zopakoval svoju argumentáciu
prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

a súdu opakovane predkladal svoje subjektívne právne závery, ku ktorým mal okresný súd v danom
prípade dospieť.

19. V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46
ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovaťňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy
vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, z akých dôvodov žalobu žalobcu zmietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých
vykonaných dôkazov, s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti
odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného
práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a
právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd

svoje rozhodnutie dostatočne a zákonným spôsobom odôvodnil. Chýbajúce ustanovenie zákona, (§
135a Obchodného zákonníka), okresný súd síce pri rozhodovaní sporu aplikoval, no opomenul ho v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť. Tento nedostatok preto odstránil odvolací súd postupom podľa
§ 382 CSP. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom
úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi.
Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu;

vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania
vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody
napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu
SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho
súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

20. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodne vznesené.

21. Predmetom občianskeho súdneho konania (aktuálne civilného sporového konania) je v konaní
uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje žalobca, a to nielen určením predmetu, teda
žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Spôsob

a rozsah prejednania sporu je teda determinovaný petitom žaloby a skutkovými tvrdeniami sporových
strán. Žalobca, či žalovaný nemôže bez predchádzajúceho tvrdenia viesť dokazovanie spôsobom
smerujúcim k objasneniu skutočností, ktoré doposiaľ neboli nijako prezentované. Ak sporová strana
neponúkne súdu žiadne tvrdenie, ale toto sa snaží nahradiť dôkazom, ide o postup, ktorý aktuálne
procesná úprava nepripúšťa (§ 132 ods. 2 CSP), čím sa zvyšuje zodpovednosť strany sporu za logickú

a konštruktívnu argumentáciu, a to najmä v situácii, ak túto prezentuje advokát.
22. Žalobca svoj nárok vymedzil v žalobe ako nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla v období medzi
30.12.1998 do 13.05.2008, kedy žalovaná vykonávala pre neho funkciu konateľa obchodnej spoločnosti
a tiež v období od 01.12.1997 do 30.06.2008, kedy na základe pracovnej zmluvy vykonávala u žalobcu
funkciu riaditeľa, resp. vedúceho hotela. Vzhľadom na svoju funkciu bola žalovaná žalobcom okrem

inéhourčenáakozodpovednápracovníčkanapreberaniefinančnýchprostriedkovakokoľveksúvisiacich
s činnosťou žalobcu. Jednalo sa najmä, no nie výlučne, o činnosť stravovacích, reštauračných a
ubytovacích služieb v oblasti turizmu a cestovného ruchu súvisiacich s prevádzkou hotela Primula
Zuberec, so sídlom 027 32 Zuberec 373. Počas výkonu jednotlivých funkcií prichádzala žalovaná
do bezprostredného styku s peňažnými prostriedkami žalobcu v hotovosti. Prostriedky jej odovzdával

personál po ukončení zmeny. Žalovaná tiež prostredníctvom oprávnenia nakladala s bankovým
účtom žalobcu. Žalovaná však svoje postavenie zneužila, počas výkonu svojej funkcie bez vedomia
spoločníkov a konateľov žalobcu fyzicky z pokladne a výberom, resp. prevodom z bankového účtu
spreneverila finančné prostriedky žalobcu v celkovej sume 185.828,39 Eur (v tom čase 5.598.266,00
Sk). Žalovaná bola v pozícii obžalovanej rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4T/60/2009

zo dňa 29.03.2016 oslobodená. Toto konanie bolo právoplatne skončené dňa 09.02.2017 s tým, že súd
odkázal žalobcu s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

23. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku

konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré
sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP), o čom bol žalobca zostrany okresného súdu riadne poučená. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu
na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu,

ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom
postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

24. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované

právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

25.Žiadasadodať,žeskutočnostiadôkazy,ktoréstrananeuplatnilavkonanípredsúdomprvejinštancie
nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V

civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného
súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré prvoinštančnom konaní neboli produkované.

26. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, skutkové odôvodnenie
obžaloby žalovanej v trestnom konaní (v tom čase v pozícii obžalovanej) a skutkové odôvodnenie žaloby
v aktuálne prejednávanom spore je v podstate identické a žalobca sa voči žalovanej domáha totožnej
sumy, t.j. vo výške v akej bola v obžalobe vyčíslená škoda, ktorú mala žalovaná spôsobiť žalobcovi.

Nadväzne na to okresný súd správne vychádzal z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, ktoré
boli plne aplikovateľné aj pre rozhodnutie súdu v tomto spore. Zároveň vyhodnotil, že vzhľadom na
rozsah dokazovania vykonaný v trestnom konaní by bolo nadbytočné v tomto spore vykonávať dôkazy
navrhnuté žalobcom. Výpovede navrhnutých svedkov sú obsahom spisu Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 4T/60/2009, ale spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5C/143/2008, kde títo svedkovia k

predmetnej veci vypovedali v čase, keď si mohli spomenúť na jej potrebné detaily, čo by už s odstupom
času bolo problematické. Všetky sporné skutkové okolnosti, ktoré sú pre meritórne posúdenie žalobného
nároku významné, boli už predmetom dokazovania vo vyššie uvedených súdnych konaniach, a preto
opätovné vykonanie týchto dôkazov v tomto spore by bolo neúčelné a nehospodárne. Zároveň súd
prvej inštancie vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k

vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na
námietky žalobcu smerujúce najmä k nevyváženému spôsobu dokazovania odvolací súd pripomína, že
dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí

dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu, nie strán sporu (§ 185 ods. 1 CSP).

27. Všeobecnú zodpovednosť za náhradu škody je možné charakterizovať ako subjektívnu
zodpovednosť s predpokladaným zavinením škodcu. To znamená, že dôkazné bremeno spočívajúce
v povinnosti preukázať, že škodu spôsobil škodca (žalovaná), existenciu škody a jej výšku zaťažuje
poškodeného (žalobcu). O všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka pôjde len
vtedy, ak sú kumulatívne naplnené tieto predpoklady: 1/ vznik škody, 2/ protiprávnosť

konania, 3/ zavinenie škodcu (ktoré podľa zákona predpokladané) a 4/ príčinná súvislosť medzi škodou
a protiprávnym konaním.
28. Zároveň je nutné uviesť, že solidárna zodpovednosť viacerých osôb zodpovedných za škodu
má všeobecnú platnosť pre všetky prípady a vzťahuje sa nielen na prípady, keď škodcovia spôsobili
škodu spoločným konaním, ale aj na prípady, keď jednotliví škodcovia zodpovedajú za tú istú škodu na

základe odlišných princípov. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi dáva zákon prednosť pravidlu
solidárnej zodpovednosti voči poškodenému (§ 438 Občianskeho zákonníka) s tým, že vo vzájomnom
pomere so škodcami sa vyporiadavajú podľa svojej účasti na spôsobení škody. Spoločná zodpovednosť
všetkých škodcov pritom nie je vylúčená tým, že nie je možné jednoznačne určiť podiel jednotlivých osôbna dosiahnutie celkového výsledku (vzniku škody). Účasť škodcu na vzniku škody je však potrebné v
konaní preukázať zodpovedne vo vzťahu k príčinnej súvislosti a žalobca je povinný v tomto smere svoju
žalobu riadne skutkovo vymedziť a odôvodniť.

29. Žalobca však v konaní tvrdil, že žalovaná mu zodpovedá za vzniknutú škodu podľa ust. § 135a
Obchodného zákonníka, keďže v čase vzniku škody okrem toho, že bola zamestnancom žalovaného,
(okrem iných osôb) pôsobila aj vo funkcii konateľa obchodnej spoločnosti PRIMULA, s.r.o.

30. V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s

odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu, alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej
spoločníkov a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti (§ 135a ods. 1 Obchodného

zákonníka).

31. Konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a
nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá
vznikla spoločnosti tým, že: a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom, b) nadobudli

majetok v rozpore s § 59a (§ 135a ods. 2 Obchodného zákonníka).

32. Podľa § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka, konateľ nezodpovedá za škodu, ak
preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere,
že koná v záujme spoločnosti. Konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním,

ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia
v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Ak má spoločnosť zriadenú
dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila.

33. Z uvedeného vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť štatutárneho orgánu s

odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Konatelia teda
majú konať odborne a lojálne voči spoločnosti a jej spoločníkom. Odbornosť sa vzťahuje na schopnosť
rozhodovania so znalosťou veci, v celej zložitosti problematiky podnikania v spoločnosti. Odbornosť
zahŕňa aj vytvorenie zodpovedajúcej informačnej sústavy spoločnosti v záujme získania všetkých
informácií relevantných vo vzťahu k predmetu rozhodovania. Lojalita vo vzťahu k spoločnosti a jej

spoločníkom zahŕňa povinnosť zachovávania mlčanlivosti o dôverných informáciách a skutočnostiach,
ktorých prezradenie by mohlo spôsobiť spoločnosti škodu, alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy
jej spoločníkov, akcionárov, ako aj povinnosť neuprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Tieto zložky je potrebné interpretovať
v kontexte ust. § 56a Obchodného zákonníka

34. V ustanovení § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka je obsiahnutá zodpovednosť konateľov za
škodu spôsobenú pri výkone svojej pôsobnosti. Táto úprava má charakter špeciálnej úpravy vo vzťahu
k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu podľa § 373a a nasl. Obchodného zákonníka. Ak konateľ
spôsobí škodu pri výkone svojej pôsobnosti, či už porušením záväzku alebo porušením povinnosti podľa

Obchodného zákonníka, je povinný nahradiť spôsobenú škodu, a to za podmienok upravených v § 373
a nasl. Obchodného zákonníka.

35. Za spôsobenú škodu zodpovedajú konatelia spoločne a nerozdielne, teda solidárne. Takto
upravená solidárna zodpovednosť konateľov podľa § 135a ods. 2 korešponduje s úpravou solidárnej

zodpovednosti podľa § 383 Obchodného zákonníka.

36. Pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené nasledovné predpoklady: a) vznik
škody - len ak vznikne škoda, možno sa domáhať jej náhrady, ak by škoda nevznikla, aj
keď by reálne hrozila, nemožno sa úspešne domôcť náhrady škody, b) porušenie povinností pri

výkone funkcie konateľa, najmä porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou -
povinnosti konateľa sú určené jednak v zákone, v spoločenskej zmluve, v zmluve o výkone funkcie,
respektíve, ak nie je takáto zmluva uzavretá, vyplývajú z úpravy mandátnej zmluvy (§ 566 a nasl.
Obchodného zákonníka). Porušenia povinností sa môžu konatelia dopustiť tak úmyselným, ako inedbanlivostným konaním, resp. nekonaním, hoci boli povinní konať. Porušenie povinnosti konať s
odbornou starostlivosťou pri výkone funkcie konateľa sa podľa zákona predpokladá a nie je potrebné ho
preukazovať, c) príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody - konateľ zodpovedá za

škodu, len ak bola zistená príčinná súvislosť medzi jeho konaním alebo nekonaním pri výkone funkcie
s odbornou starostlivosťou a vzniknutou škodou.

37. Zodpovednosť konateľa za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ bude
mať zodpovednosť za spôsobenú škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie.

38. Zodpovednosti za škodu sa môže konateľ zbaviť preukázaním aspoň jedného z liberačných dôvodov
uvedených v ust. § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka.

39. Konateľ nebude zodpovedať za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone funkcie s odbornou
starostlivosťou, nakoľko v takomto prípade nedôjde k porušeniu povinnosti, a teda k naplneniu
predpokladu vzniku povinnosti k náhrade škody. V prípade, že neunesie dôkazné bremeno o tom,

že konal s odbornou starostlivosťou, zákon zavádza osobitne liberačný dôvod, a to subjektívnej
povahy. Týmto dôvodom je dobrá viera konateľa, že koná v záujme spoločnosti. Takýmto spôsobom je
záujem spoločnosti vždy preferovaný pred záujmom spoločníkov. Týmto mechanizmom právnej úpravy
zákonodarca ponecháva konateľom tzv. právo na omyl pri rozhodovaní. Vecná
správnosť rozhodnutia závisí od mnohých okolností a nemôže byť priradená bez splnenia ďalších

podmienok automaticky na vrub konateľov. Ak konatelia vykonávali uznesenie valného zhromaždenia,
nezodpovedajú spoločnosti za škodu spôsobenú výkonom tohto uznesenia, pokiaľ bolo v súlade
so zákonom <.Náhradu škody voči konateľom si môže uplatňovať spoločnosť, ktorá je v pozícii
poškodeného, ale aj jej veriteľ.

41. Žalobca počas prvoinštančného konania zotrval na svojich tvrdeniach prezentovaných v žalobe.
Tvrdil, že škoda, za ktorú zodpovedá žalovaná, mu vznikla v období medzi 30.12.1998 do 13.05.2008,
kedy žalovaná vykonávala pre neho funkciu konateľa obchodnej spoločnosti a tiež v období od
01.12.1997 do 30.06.2008, kedy na základe pracovnej zmluvy vykonávala u žalobcu funkciu riaditeľa,
resp. vedúceho hotela. Keďže mala prístup k finančným prostriedkom spoločnosti - tak bankovému

účtu, ako aj hotovosti, tieto prostriedky prostredníctvom pôžičiek odoslala zo spoločnosti a spôsobila tak
škodu. Všetky uvedené skutočnosti podľa názoru žalobcu vyplývajú jednak z predložených listinných
dôkazov, ako aj z výpovedí svedkov, ktorých žalobca navrhol v konaní predvolať.

42. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, (s ktorým sa stotožnil i

odvolací súd), že žalobca v tomto konaní neprodukoval dôkazy, na základe ktorých by bol preukázal,
že za škodu uplatnenú žalobou zodpovedá práve žalobkyňa. Z výsledkov dokazovania vykonaného vo
veci Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4T/60/2009 totiž vyplynulo, že za vzniknutú škodu nemôže
niesť zodpovednosť výlučne žalovaná, (čo napokon prezentovala i ona sama v rámci svojej obrany v
tomto spore), pretože s finančnými prostriedkami obchodnej spoločnosti PRIMULA, s.r.o. nakladalo v

rozhodnom období viacero osôb. Zároveň žalovaná počas celého rozhodného obdobia nebola jedinou
konateľkou uvedenej obchodnej spoločnosti, keďže s týmito finančnými prostriedkami neoprávnene
nakladali aj iné osoby (Z. E., pán T. a pani J.). Z opísaných okolností nemôže prichádzať do úvahy
ako jediný zodpovedný subjekt výlučne žalovaná. Zároveň žalobca neprodukoval v spore dôkazy, z
ktorých by bolo možné ustáliť, či a v akej výške žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla v nižšej

sume, než je žalovaná istina. Žalovaná v rámci svojej obrany v spore produkovala viacero dôkazov,
ktoré vyvracajú tvrdenia žalobcu, že sa v danom prípade jedná o jej zodpovednosť v zmysle ust. §
135a Obchodného zákonníka. Okresný súd akcentoval, že žalovaná v rozhodnom období
nebola konateľkou obchodnej spoločnosti výlučne sama, ale konateľov, či osôb, ktorých
zodpovednosť za škodu prichádza do úvahy rovnako ako u žalovanej, bolo viac. Prvoinštančný súd

ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, prečo výlučná zodpovednosť žalovanej za
vzniknutú škodu neprichádza v danom prípade do úvahy. Zároveň konštatoval, že žalobca v tomto spore
nepreukázal, že žalovaná mu spôsobila škodu vo výške uplatnenej v žalobe, a ani v inej ním presne
špecifikovanej výške.

43. Aj odvolací súd je toho názoru, že zo skutkového stavu veci zisteného okresným súdom vykonaným
dokazovaním nie je možné urobiť jednoznačný záver, že v posudzovanom prípade došlo k splneniu
predpokladov pre priznanie nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanej ani s poukazom na ust. §
135a a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň krajský súd dodáva, že hoci súd prvej inštancie vo svojomrozhodnutí uviedol len ust. § 420 Občianskeho zákonníka, z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva,
prečo v posudzovanom prípade nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu ani
ako konateľky obchodnej spoločnosti. Žalovaná totiž v priebehu prvoinštančného konania v rámci svojej

obrany preukázala, že postupovala pri výkone funkcie konateľa s odbornou starostlivosťou
a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca
nemal vypracovanú vnútropodnikovú smernicu, ktorá by priamo vymedzila rozsah kompetencií všetkých
konateľov, ale aj dozornej rady a túto nepredložil do spisu ani v aktuálne prejednávanej veci. Zároveň
nepredložil do spisu ani zmluvu o výkone funkcie konateľa zo dňa 20.12.2002, na ktorú poukazoval

vo svojom opravnom prostriedku. Aj keby tak učinil, jednalo by sa o neprípustnú novotu, na ktorú by
odvolací súd už nemohol prihliadať. Práve zo skutkového stavu, ustáleného súdom prvej inštancie
popísaného v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 4. jeho odôvodnenia), vyplynulo, že zodpovednosť
žalovanej za schodok (manko) neprichádza do úvahy ani v zmysle ust. § 135a Obchodného zákonníka.
Túto nemožno vyvodiť ani zo žalobcom uvádzanej zápisnice z dozornej rady zo dňa 25.04.2008, ak
znaleckým dokazovaním vykonaným v trestnom konaní, ktoré vychádzalo z neúplného účtovníctva

obchodnej spoločnosti PRIMULA, s.r.o. predloženého žalobcom orgánom činným v trestnom konaní
nebol zistený schodok (manko), v sume zodpovedajúcej žalovanej istine, na čo správne poukázal tak
súd v trestnom konaní, ako aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalobca teda v tomto spore
nepreukázal výšku škody, za ktorú by mala zodpovedať, či už celkom alebo sčasti žalovaná.

44. Nad rámec uvedeného právneho posúdenia odvolací súd dodáva, že žalobca v tomto spore
opakovane poukazoval na zodpovednosť žalovanej ako konateľky obchodnej spoločnosti za
vzniknutý schodok podľa ust. § 135a a nasl. Obchodného zákonníka. Účelovo však obchádzal fakt, že
žalovaná v období od 01.12.1997 do 30.06.2008, na základe pracovnej zmluvy vykonávala u žalobcu
funkciu riaditeľa, resp. vedúceho hotela. Je si totiž zrejme vedomý svoje dôkaznej tiesne, t.j. toho,

že v prípadnom pracovnoprávnom spore by ako zamestnávateľ nedokázal preukázať zodpovednosť
zamestnancov v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce, (či už žalovanej, ale i ďalších
zamestnancov, ktorí u neho narábali s finančnou hotovosťou - Z. E., pán T. a pani J.), za schodok v
jeho účtovníctve.

45. Postup súdu prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie bol teda správny. Je zjavné, že
žalobca nepredložil súdu dôkazy, z ktorých by mala byť vyhodnotená opodstatnenosť jeho nároku
uplatneného žalobou.

46. Skutočnosť, že žalobca neunesie dôkazné bremeno, nachádza svoj odraz v rozhodnutí vo veci

samej. Žalobca v tomto konaní nepreukázal, že žalovaná mu zodpovedá za škodu uplatnenú žalobou.
Okresný súd preto postupoval správne, keď jeho žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

47. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada súd z úradnej

povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I., ako
vecne správny potvrdil.

48. Žalobca síce odvolaním výslovne nenapadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách
prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo

veci samej (zamietnutím žaloby). Nadväzne potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti (výrok I.) zakladá
správnosť s prihliadnutím na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 380 ods.
1 CSP) a aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania (výrok II.).

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na ich náhradu v
rozsahu 100 %, nakoľko žalovaná mala v tomto štádiu konania plný úspech. Podľa § 262 ods. 2 CSP,
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).