Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816215689
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3816215689.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a
sudcov Mgr. Martiny Trnavskej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: O., proti žalovanému: A. o
antidiskriminačnej žalobe, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 15.
októbra 2019, č.k. 10C/152/2016-337, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol a výrokom III. stranám sporu nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal primeraného
zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia zverejneného na webovej stránke, za jeho diskriminačné
konanie, ktoré mu spôsobil stanovením podmienok na pridelenie parkovacej karty na základe miesta

pobytu a majetkových pomerov, ďalej sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 500 eur, ak žalovaný
ospravedlnenie v lehote 14 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia po dobu minimálne 30 dní
nezverejní. Súčasne uplatnil voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000
eur. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 22.3.2018, č.k. 10C/152/2016-274, proti
ktorému podal odvolanie žalobca. Odvolací súd (Krajský súd v Trenčíne) uznesením zo dňa 28.3.2019,
č.k. 17Co/162/2018-304, návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP zamietol

a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie o veci preto
rozhodoval opätovne. Žalobca diskrimináciu videl som, že iné fyzické osoby, obyvatelia mesta, ktoré
v danej zóne nemajú trvalý pobyt, platia za parkovanie poplatky v odlišnej výške, ktoré sú v cenníku
uvedené. Diskrimináciu videl aj v tom, že pokiaľ si požičia motorové vozidlo a zaparkuje s ním vo svojej
rezidentskej zóne alebo v inej platenej zóne, vzťahuje sa na neho parkovací poplatok. Diskrimináciu
videl ďalej v tom, že pokiaľ parkuje v inej rezidentskej zóne než v tej, kde má trvalý pobyt, platí poplatok,
hoci rezidenti žijúci v tejto zóne platia ročný poplatok vo výške 10 eur. Podľa jeho názoru diskriminácia

žalovaného spočívala v tom, že vydanie parkovacej karty v rezidentských zónach podmienil trvalým
pobytom občana v meste a vlastníctvom alebo držbou motorového vozidla. Táto diskriminácia mala
byť založená prijatím VZN žalovaného č. XXX/XXXX. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že účelom vydania VZN č. XXX/XXXX žalovaného bolo odbremeniť centrálnu zónu mesta od statickej
dopravyriešenímparkovaniavcentrepočaspracovnýchdnívčaseod7:00hod.do16:00hod.,obmedziť
dlhodobé parkovanie, zefektívniť využitie existujúcich parkovacích miest, ochrániť, resp. zabezpečiť

parkovanie pre rezidentov, zabezpečiť segregáciu dopravného priestoru, odstrániť živelné parkovanie a
zvýšiť dopyt po MHD. Po prijatí uvedeného VZN sa situácia statickej dopravy v meste podstatne zlepšila.
Bolo výlučne v právomoci žalovaného, aké kritériá zvolí pre určovanie parkovania v centrálnej mestskejzóne tak, aby osoby v nej žijúce neboli diskriminované pri parkovaní svojich motorových vozidiel
oproti ostatným obyvateľom, ktorí v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé bydlisko, ale parkujú v nej.
Žalovaný zvolil kritérium trvalého pobytu obyvateľa a vlastníctvo, prípadne držbu motorového vozidla.

Podľa názoru súdu takéto kritérium nemôže žiadnym spôsobom diskriminovať obyvateľov žijúcich v
centrálnej mestskej zóne oproti ostatným osobám, ktoré v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé
bydlisko a parkujú tam motorové vozidlá. Práve naopak, sporné VZN zabezpečilo istotu parkovacieho
miesta pre obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej mestskej zóne s motorovým vozidlom tak, aby
nemali ťažkosti pri parkovaní v zóne, v ktorej majú trvalé bydlisko. Rovnaké pravidlá boli určené pre

všetkých obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej mestskej zóne s motorovým vozidlom. Žalovaným
zvolené určovacie kritérium trvalého pobytu a vlastníctva, prípadne držby motorového vozidla, pre
parkovanie obyvateľov v centrálnej mestskej zóne bolo podľa názoru súdu zvolené rozumne a správne,
pretože najkomplexnejšie zabezpečuje parkovacie miesta pre obyvateľov tam trvalo žijúcich. Súd sa
nestotožnil s názorom žalobcu, že vydávanie parkovacích kariet by malo byť viazané na bytové jednotky
bez ohľadu na to, či osoby žijúce v bytovej jednotke vlastnia, prípadne držia motorové vozidlo, pretože

taktozvolenékritériumbybolovočiosobámnevlastniacimanedržiacimmotorovévozidlodiskriminujúce,
nakoľko by boli povinní platiť poplatok za parkovanie, hoci by motorové vozidlá nevlastnili, resp. nedržali.
Súd zdôraznil, že účelom prijatia sporného VZN nebolo vytvorenie diskriminácie skupiny osôb pri
parkovaní motorových vozidiel, ale odbremenenie centrálnej zóny mesta od statickej dopravy, ktorá ju
neúmerne zaťažovala, a tým zhoršovala aj podmienky bývania pre obyvateľov v nej žijúcich, vrátane

žalobcu. Súd prvej inštancie preto vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že žalovaný sa
dopúšťa voči žalobcovi diskriminácie. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by
kritériom trvalého pobytu občana v meste Z. bolo diskriminačné vo vzťahu k žalobcovi pri platení
parkovného podľa sporného VZN. Na tomto základe súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú.
S ohľadom na výsledok sporu súd nepovažoval za opodstatnený ani návrh žalobcu na prerušenie

konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR na konanie o súlade sporného VZN s medzinárodnými
zmluvami podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a v súlade s § 162 ods. 3 CSP ho zamietol. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Úvodom odvolania upozornil,

že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Namietal, že vo veci
rozhodoval nezákonný sudca, nakoľko žalobu odoslal dňa 18.11.2016 elektronicky do podateľne súdu
prvej inštancie, pričom podľa rozvrhu práce bola zákonnou sudkyňou A.. G.. Vzhľadom na to, že
podateľňa nedokázala overiť kvalifikovaný podpis bez časovej pečiatky, z dôvodu opatrnosti podal
žalobu aj prostredníctvom dátovej schránky, ktorej bola ale pridelená nová spisová značka a pridelená

inému zákonnému sudcovi. Nesúhlasil ďalej s tým, že na pojednávaní dňa 7.11.2017 mu nebolo
umožnené zaznamenať si priebeh pojednávania zariadením na zaznamenávanie zvuku. Neumožnenie
zaznamenávania zvuku na pojednávaní považoval za rozporné s § 175 ods. 3 CSP. Žiadal, aby
odvolací súd jednoznačne a nezameniteľne uviedol, aký zákonný podklad mal tento zákaz nahrávania
zo strany súdu prvej inštancie. Dodal, že nahrávka poskytnutá na CD nosiči súdom prvej inštancie

bola v minimálnej kvalite a nebolo možné napríklad rozpoznať intonáciu hlasu pri zisťovaní skutkového
stavu. Žalobca spochybňoval i výrok súdu prvej inštancie. Zo znenia nie je jednoznačne zrejmé, ako
a o čom súd rozhodol. Výrok „žalobu zamieta“ nie je možné považovať za náležité vyjadrenie obsahu
vydaného rozhodnutia. Zo zamietavých výrokov musí byť zrejmé, aký návrh je zamietaný, pretože
následne chýba podklad pre skúmanie, či prejednaniu inej veci tých istých účastníkov nebráni prekážka

veci právoplatne rozhodnutej. Súd prvej inštancie podľa žalobcu tiež pochybil, keď nerešpektoval § 396
ods. 3 CSP, nakoľko bol odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení usmernený rozhodnúť o nároku na
náhradutrovodvolaciehokonania.Súdprvejinštancieotrováchodvolaciehokonanianerozhodolasvoje
rozhodnutiektrováchodvolaciehokonaniatakanineodôvodnil.Žalobcasaďalejdomnieval,žesúdprvej
inštancie pochybil, keď náležite nepreskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré mu boli predložené.

Tým nemožno považovať právo za účinné, nakoľko podania neboli dostatočne preskúmané. Súd prvej
inštancie nedostatočne posúdil samotnú žalobu, ako aj ďalšie vyjadrenia, čím došlo k dezinterpretácii
žalobného návrhu. Súd význam žaloby vytrhol z kontextu a priznal žalobe odlišný význam. Vôbec
neprihliadol na ústavnoprávnu argumentáciu. Súd dokonca vôbec nepoukázal na judikatúru ESĽP, ktorá
bola v žalobe uplatnená, a nijako sa s ňou relevantne nevysporiadal. Poukázanie na rozhodovaciu

prax ESĽP bolo kľúčovým prostriedkom procesného útoku. Odvolací súd žiadal, aby preskúmal všetky
podania pred súdom prvej inštancie a so všetkými námietkami sa dôsledne vysporiadal. Zdôraznil,
že kľúčovou argumentáciu bolo poukázanie na rozhodnutia výboru OSN, ako aj na judikatúru ESĽP,
ktoré zakazujú diskrimináciu na základe trvalého pobytu (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutiaESĽP: Carson a iní proti Spojenému kráľovstvu, Pichkur proti Ukrajine, Ponomaryov proti Bulharsku,
Anakomba Yula proti Belgicku, Aleksandr Aleksandrov proti Rusku). Súdu prvej inštancie vytýkal, že
značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v odôvodnení

rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu. Nesúhlasil i s tým, že súd neposudzoval
zdôvodnenie samotnej potreby použitia podmienky trvalého pobytu. Neskúmal vzťah proporcionality
medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa mal dosiahnuť, a teda či použitie podmienky trvalého
pobytu bolo primerané. Namietal, že súd prvej inštancie vec posúdil podľa nesprávnej právnej normy
a v časti správne určenej právnej normy ju nesprávne vyložil, a taktiež ju nesprávne na skutkový stav

aplikoval.Aplikáciazákonač.365/2004Z.z.bolamožná,alezároveň§9ods.4tohtozákonanevylučoval
uplatnenie práva na náhradu škody. Súd prvej inštancie, po tom, čo konštatoval, že k diskriminácií
nedošlo, mal preskúmať, či jeho nárok nemožno posúdiť podľa uvedeného ustanovenia. Súd pochybil aj
pri interpretácii § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého nariadenie nesmie
byť v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami. Domnieval sa,
že súd sa dopustil pochybenia, keď nepreskúmal a opomenul, či zo strany žalovaného nedochádzalo

k zneužívaniu práva v rozpore s článkami 17 a 18 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti, keďže sám vychádzal z vyjadrení
prokurátora k protestu, pričom mu nezaslal tieto listinné dôkazy, aby sa k nim vyjadril. Súd prvej inštancie
upozornil aj na rozhodnutia SD EÚ, ktoré diskrimináciu na základe trvalého pobytu zakazujú a vyžadujú
si odôvodnenie iba výslovnou výnimkou uvedenou v medzinárodnej zmluve. Súd bol požiadaný, aby

inicioval prejudiciálne konanie, čo neurobil, a zároveň tento krok neodôvodnil. Súd neuviedol, prečo
zamietol iniciovať takéto konanie, pričom zamietnutie musí byť taktiež odôvodnené požiadavkami, ktoré
vyplývajú z judikatúry ESĽP. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhoval, aby súd pred
rozhodnutím vo veci prerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP a aby podľa čl. 125 ods. 1
písm. c) a čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR predložil návrh na začatie konania Ústavnému súdu SR

o súlade § 6 ods. 2 a prílohy č. 2 VZN Mesta Z. č. XXX/XXXX. Zároveň sa domáhal, aby odvolací
súd inicioval konanie o súlade napadnutých časti VZN. V prípade, ak konanie neiniciuje, aby zvážil
iniciovanie prejudiciálneho konania pred SD EÚ. Odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobe vyhovie, eventuálne aby rozsudok zrušil iba v závažných prípadoch a vrátil späť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie

3. K podanému odvolaniu sa žalovaný písomne vyjadril, pričom zastával názor, že žalobca vo
všeobecnosti uvádza iba tie isté tvrdenia a právne názory, s ktorými sa súd prvej inštancie už riadne a
dostatočne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a
navrhol ho odvolaciemu súdu potvrdiť.

4. V replike žalobca zotrval na podanom odvolaní.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385

ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť.

6. Úvodom právneho posúdenia veci odvolacím súdom treba uviesť, že odvolací súd je viazaný
rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§§ 379 a 380 CSP). Žalobca v podanom odvolaní vzniesol

množstvo odvolacích námietok, a to tak procesných, ako i hmotnoprávnych. Odvolací súd sa odvolacím
námietkam venoval podľa poradia, aké im určil samotný žalobca v odvolaní.

7. Všetky odvolacie námietky žalobcu podľa odvolacieho súdu nie sú dôvodné.

8. Žalobca v odvolaní namietal, a to na viacerých miestach, nepreskúmateľnosť a nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

9.Podľa§220ods.1CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a

aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazya ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

10. Odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie §
220 CSP možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr.
prečoniektoréznichpokladázanevierohodné,prečoniektoréodmietolvziaťpriformulovanírozhodnutia

do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky
odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní vôbec nerozhodol) zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

11. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán preskúmať správnosť právneho
posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok

kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného
odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva
k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní
zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby účastníci
našli v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa účastník

konania nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý
výkon štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka
svojej poctivej argumentácií a presvedčivosti.

12. Ústavný súd SR uviedol, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby strana sporu

bola v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešná vrátane opravných konaní. Z toho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom strany sporu. Jej procesný postoj
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je
však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (nález
sp. zn. I. ÚS 372/2006 zo dňa 29.03.2007).

13. Výstižne sa k (ne)porušeniu práva na spravodlivý proces vyjadril Ústavný súd ČR konštatovaním,

že „nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na
podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený
argumentačný systém, ktorý logicky a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o
sebe dostatočná“ (nález sp. zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.02.2009, bod 68).

14. Optikou uvedených záverov bolo potrebné posúdiť odvolaciu námietku žalobcu. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie je riadne a presvedčivo zdôvodnené a je v ňom vysvetlený myšlienkový postup a závery,
pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku jasne, zrozumiteľne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vec právne posúdil,

ako vyložil a aplikoval príslušné predpisy a taktiež akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí
vo veci samej. Nezostala bez prijatia záveru súdom prvej inštancie žiadna právne relevantná námietka
žalobcu, pričom súd prvej inštancie odkryl svoj myšlienkový postup, ktorým sa dostal k svojmu záveru
o zamietnutí žaloby žalobcu.

15. Napadnutý rozsudok má tak všetky zákonom stanovené náležitosti, nie je nepreskúmateľný alebo
trpiaci inou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.

16. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Vec totiž bola pôvodne
pridelená inému sudcovi.

17. Totožnú námietku vzniesol žalobca už vo svojom prvom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý bol odvolacím súdom zrušený. Odvolací súd k tejto námietke v zrušujúcom uznesení zaujal svoj
postoj. Vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Na zmenu tohto záveru odvolací súd nemá dôvod. Stačí pretostručné poukázanie na už raz vyslovený názor (bod 17. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu):
„z potvrdenia o prijatí návrhu na začatie konanie (č.l. 28) je zrejmé, že táto žaloba bola pridelená na
rozhodnutie sudkyni O.. D. Y., ktorá vo veci od počiatku konala a aj rozhodla, takže nemožno akceptovať

námietku žalobcu, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Tým nebola zistená opodstatnenosť
uplatneného nároku odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP“.

18. Žalobca ďalej nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď mu na pojednávaní dňa 7.11.2017
neumožnil zaznamenať si zvukový priebeh pojednávania. Žiadal v tejto súvislosti od odvolacieho súdu

uviesť, aký zákonný podklad mal súd prvej inštancie na zákaz nahrávania. Dodal, že CD nosič s
nahrávkou, ktorý mu poskytol súd prvej inštancie, bol v minimálnej kvalite a nebolo možné napríklad
rozoznať intonáciu hlasu pri zisťovaní skutkového stavu veci.

19. Platí, že priebeh pojednávania si môže strana sporu a jej zástupca zaznamenať pomocou
technických zariadení určených na zaznamenávanie zvuku (§ 175 ods. 3 CSP). Ak preto súd prvej

inštancie neumožnil žalobcovi zaznamenať si priebeh pojednávania pomocou technických zariadení
určených na zaznamenávanie zvuku, postupoval v rozpore s uvedeným ustanovením. Žalobca však
sám v odvolaní konštatuje, že zvukový záznam z pojednávania dostal. Neumožnenie zaznamenania
zvukového záznamu žalobcovi na pojednávaní v tomto prípade preto nespôsobuje jeho porušenie
procesných práv v takej miere, že by toto porušenie zakladalo odvolací dôvod podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP, teda že by súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Nakoniec k tejto odvolacej námietke zostáva dodať, že tvrdenie, že CD nosič s nahrávkou z
pojednávania bol v minimálnej kvalite a nebolo možné rozoznať napríklad intonáciu hlasu pri zisťovaní
skutkového stavu veci, je bez právneho významu. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akým spôsobom by

intonácia hlasu pri zisťovaní skutkového stavu veci mohla byť relevantná.

20. Žalobca v odvolaní upozorňoval na nesprávnosť výroku napadnutého rozsudku. Domnieval sa, že
výrokom „žaloba sa zamieta“ nie je možné náležite vyjadriť obsah vydaného rozhodnutia. Tvrdil, že musí
byť zrejmé, aký žalobný návrh sa zamieta.

21. Nesprávnosť tejto odvolacej námietky je zrejmá s poukazom na už citovaný § 220 CSP. Z odseku
1 tohto ustanovenia vyplýva, že v písomnom vyhotovení rozsudku po výroku nasleduje odôvodnenie. V
odôvodnení podľa odseku 2 tohto ustanovenia musí byť najskôr uvedené, čoho sa žalobca domáhal.
Z rozsudku je potom i nezaujatému čitateľovi pochopiteľné, o akej žalobe (špecifikovanej úvodom

odôvodnenia) sa akým spôsobom rozhodlo (špecifikované výrokom). Prijatím argumentácie žalobcu by
výrok rozsudku obsahoval i úvodnú časť odôvodnenia. To by bolo duplicitné, teda zbytočné.

22. Žalobca v odvolaní považoval za pochybenie súdu prvej inštancie skutočnosť, že v napadnutom
rozsudku nerozhodoval o trovách odvolacieho konania (nakoľko tak mu to určil odvolací súd v

zrušujúcom uznesení).

23. Odvolací súd ani túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Súd prvej inštancie výrok
o trovách konania formuloval tak, že „stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva“;
rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, teda zásadu úspechu vo

veci. Aj keď správne výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie mal byť formulovaný tak, že „žalovanému
sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ (keďže sa rozhoduje o trovách konania strany, ktorá
bola v konaní úspešnejšia), z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil. Súd prvej inštancie
pritom vo výroku a v odôvodnení svojho rozhodnutia hovorí paušálne o trovách konania, za ktoré treba

považovať trovy celého, teda aj odvolacieho konania, aj keď ich súd výslovne nezmieňuje. Odvolací
súd sa preto nestotožnil s názorom odvolateľa, že o trovách odvolacieho konania nebolo súdom prvej
inštancie rozhodnuté; napokon žalovanému ani žiadne trovy konania priznané neboli.

24. Následne žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal viaceré pochybenia procesného rázu.

Uviedol, že súd prvej inštancie nepreskúmal náležite podania, argumenty a dôkazy, ktoré mu boli
predložené. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nedostatočne posúdil žalobu i jeho ďalšie vyjadrenia,
čím došlo k dezinterpretácii žalobného návrhu. Význam žaloby súd prvej inštancie vytrhol z kontextu a
bol jej priznaný iný význam. Zdôrazňoval, že súd prvej inštancie nepoukázal v napadnutom rozhodnutína judikatúru ESĽP, ktorú uplatnil v žalobe, pričom poukázanie na judikatúru ESĽP bolo jeho kľúčovým
procesným útokom. Odvolací súd žiadal v tejto súvislosti o preskúmanie všetkých podaní pred súdom
prvej inštancie a o dôsledné vysporiadanie sa so všetkými námietkami.

25. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd už v minulosti viackrát zdôraznil, že „odvolací dôvod
(§ 365 CSP) je potrebné v podanom odvolaní nielen identifikovať, ale tiež konkretizovať, teda v
akom konkrétnom pochybení podľa odvolateľa spočíva“ (napr. rozsudok zo dňa 25.6.2020, sp. zn.
17Co/125/2019). Zhodný záver, plne použiteľný i na tunajšie právne pomery, zastáva i Najvyšší správny

súd ČR. Zdôrazňuje, že čím je námietka všeobecnejšia, tým všeobecnejšie k nej súd môže pristúpiť a
posudzovať ju. Nie je možné, aby súd za odvolateľa špekulatívne domýšľal argumenty, konkretizoval
všeobecné tvrdenia alebo vyberal zo spisu tie skutočnosti, ktoré odvolateľove tézy podporujú. Takým
postupom by súd prestal byť nestranným a prevzal by na seba úlohu odvolateľovho advokáta (rozsudok
NSS ČR zo dňa 24.2.2021, sp. zn. 10 As 2/2020, bod 20).

26. Všetky vyššie špecifikované odvolacie námietky žalobcu spĺňajú atribút všeobecnosti. Žalobca
nekonkretizoval, aké podania, argumenty a dôkazy neboli súdom prvej inštancie preskúmané.
Nekonkretizoval, ako súd prvej inštancie jeho žalobu nedostatočne posúdil, ako dezinterpretoval jeho
žalobný návrh (túto námietku navyše oslabuje i fakt, že žalobca vedel z priebehu konania, o čom sa
koná, zmenu žaloby neučinil, resp. v priebehu konania neuviedol na pravú mieru obsah žaloby, ak mal

dojem,žejesúdomprvejinštanciedezinterpretovaná).Nakoniecžalobcavodvolaníaninekonkretizoval,
aké konkrétne rozhodnutia ESĽP súd prvej inštancie nevzal na zreteľ (v ďalších odvolacích námietkach
sa odvolací súd vyrovná s judikatúrou ESĽP, na ktorú žalobca v odvolaní upriamuje pozornosť - pozn.
odvolacieho súdu). Vzhľadom na to, že žalobca tieto odvolacie námietky vyjadril iba vo všeobecnej
rovine, nie in concreto, odvolací súd nemá možnosť ich relevantne posúdiť a preskúmať. Úlohou

odvolacieho súdu a odvolacieho konania nie je posudzovať všetky podania a námietky žalobcu, keďže v
opačnom prípade by sa spreneveril svojmu postaveniu a úlohe ako nestranného arbitra sporu sporových
strán.

27. Žalobca v odvolaní považoval za svoju kľúčovú argumentáciu poukázanie na špecifikované

rozhodnutia výboru OSN, ako aj na judikatúru ESĽP, ktoré podľa neho zakazujú diskrimináciu na základe
trvalého pobytu (zdôraznil rozhodnutia ESĽP: Carson a iní proti Spojenému kráľovstvu, Pichkur proti
Ukrajine, Ponomaryov proti Bulharsku, Anakomba Yula proti Belgicku, Aleksandr Aleksandrov proti
Rusku).

28. Najskôr je nutné upozorniť na povahu rozhodnutí, na ktoré žalobca poukazuje. K tomu je však
potrebné mať na pamäti čl. 2 a 3 základných princípov CSP, na ktoré nadväzuje judikatúra Najvyššieho
súdu SR.

29. Podľa čl. 2 ods. 1 základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa
ods. 2 tohto článku právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe nie, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.

30. Podľa čl. 3 ods. 1 základných princípov CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

31. Za najvyššie súdne autority treba považovať Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, ale i Európsky súd
pre ľudské práva (ESĽP) a Súdny dvor EÚ (SD EÚ).

32. Do pojmu ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR je potrebné zahrnúť „aj rozhodnutia
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie.
Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod
tento pojem nespadajú“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6Cdo/129/2017).Do ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR sa zahŕňajú „aj naďalej použiteľné, legislatívnymi
zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v
Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v

Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon
aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších
súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986“ (R 71/2018).

33. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutia OSN, na ktoré žalobca v odvolaní upozorňuje, nie sú

pre tunajšie súdy právne záväzné, pričom nespadajú ani pod ustálenú rozhodovaciu prax. To vedie
k nutnému záveru, že súd prvej inštancie nemal povinnosť sa s týmito rozhodnutiami argumentačne
vyrovnať. Odvolací súd však nepochybuje, že i rozhodnutia OSN môžu zaväzovať, avšak iba silou
presvedčivosti argumentácie. Žalobca však v odvolaní bližšie neozrejmuje, aká časť týchto rozhodnutí,
resp. pravidlo v nich vyjadrené, by malo platiť i na prejednávaný prípad.

34.InásituáciajesrozhodnutiamiESĽP.Doustálenejrozhodovacejpraxetietorozhodnutiajednoznačne
patria. Odvolací súd tieto rozhodnutia preskúmal. Z ich obsahu plynie, že otázky v nich riešené nie
sú identické s právnou otázkou nastolenou v tomto konaní. To spôsobuje ich nepoužiteľnosť v tomto
konaní. V rozhodnutí Carson a iní proti Spojenému kráľovstvu bola riešená otázka rozdielneho zvýšenia
dôchodkov pre dôchodcov žijúcich doma a v zahraničí. V rozhodnutí Pichkur proti Ukrajine bolo

riešené zastavenie výplaty dôchodku občanovi, ktorý sa dlhodobo zdržiaval v zahraničí. Rozhodnutie
Ponomaryov proti Bulharsku obsahovalo posudzovanie otázky platenia školného z dôvodu inej štátnej
príslušnosti. Podstata rozhodnutia Anakomba Yula proti Belgicku spočívala v nemožnosti cudzieho
štátneho občana domáhať sa určenia otcovstva pred tým, než bolo vyriešená otázka legálnosti jeho
pobytu. V rozhodnutí Aleksandr Aleksandrov proti Rusku bolo posudzované, či trvalý pobyt mimo miesta

spáchania trestného činu je relevantný pre uloženie trestu odňatia slobody.

35. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie neodôvodnil potrebu použitia podmienky trvalého
pobytu pri prijímaní sporného VZN žalovaným. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nepreskúmal vzťah
proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa mal dosiahnuť, teda či použitie

podmienky trvalého pobytu bolo primerané. V tejto súvislosti žalobca upriamil pozornosť na rozhodnutia
ESĽP E.B. proti Francúzsku a Vallianatos a ďalší proti Grécku.

36. Najskôr odvolací súd posúdil rozhodnutia ESĽP, na ktoré žalobca poukázal. I pri nich musí odvolací
súd konštatovať rovnaký záver, ako pri predchádzajúcich rozhodnutiach ESĽP. Otázky v nich riešené nie

sú totožné s právnou otázkou nastolenou v tomto konaní. Rozhodnutie E.B. proti Francúzsku spočívalo
na posudzovaní diskriminácie na základe sexuálnej orientácie. V rozhodnutí Vallianatos a ďalší proti
Grécku bola riešená diskriminácia párov osôb rovnakého pohlavia.

37. K námietke, že súd prvej inštancie neodôvodnil potrebu použitia podmienky trvalého pobytu

a neskúmal otázku proporcionality medzi cieľom a použitými prostriedkami, odvolací súd uvádza,
že sa nezakladá na pravde. Súd prvej inštancie kritérium trvalého pobytu (a tiež vlastníctva a
držby motorového vozidla) preskúmal, pričom okrem iného výslovne konštatoval, že „zvolené bolo
rozumne a správne, pretože najkomplexnejšie zabezpečuje parkovacie miesta pre obyvateľov tam trvalo
žijúcich“ (bod 22 napadnutého rozsudku). V tejto časti sa súd prvej inštancie i obšírnejšie vyjadril k

názorom žalobcu, pričom tieto boli súdom prvej inštancie odmietnuté. Na tomto mieste je ich opätovná
rekapituláciaodvolacímsúdombezvýznamu,nakoľkožalobcavodvolanínepolemizujestýmitozávermi,
nekonštatuje, prečo tieto závery majú byť nesprávne. Postačuje preto žalobcu odkázať na bod 22.
napadnutého rozsudku. Ako to bolo vyššie už odvolacím súdom zdôraznené, odvolací súd preto nebol
vystavený šanci zhodnotiť tieto závery súdu prvej inštancie (ergo žalobca namieta iba proces tohto

hodnotenia, ktorý na tomto mieste odvolací súd zhodnotil, no nie samotný výsledok).

38. Žalobca spochybňoval v odvolaní právne posúdenie veci. Tvrdil, že v časti správnej normy § 9 ods.
4 zákona č. 365/2005 Z.z. (antidiskriminačný zákon) ju súd nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval na
skutkový stav. Uvedené ustanovenie podľa žalobcu nevylučovalo uplatnenie práva na náhradu škody.

Súd prvej inštancie, po tom, čo konštatoval, že k diskriminácií nedošlo, mal preskúmať, či jeho nárok
nemožno posúdiť podľa uvedeného ustanovenia.39. Tento názor je podľa odvolacieho súdu potrebné odmietnuť. Žalobca totiž žalobou uplatnil iba nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom tá je posudzovaná v režime podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného
zákona (dikciou zákona: aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, „poskytol primerané

zadosťučinenie“; zadosťučiniť sa môže nemajetkovej ujme, nakoľko škodu ako majetkovú ujmu možno
nahradiť). Náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona môže byť priznaná
vtedy, ak bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania. To v tomto prípade konštatované nebolo.
Právo na náhradu škody je však posudzované v režime podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona.
Antidiskriminačný zákon teda diferencuje nemajetkovú ujmu a škodu. Náhradu škody žalobca v žalobe

neuplatnil, pričom ani § 9 a ani iné ustanovenie antidiskriminačného zákona neurčuje, že v prípade
neúspechu žaloby v časti primeraného zadosťučinenia (teda náhrady nemajetkovej ujmy) je súd povinný
posúdiť možný vznik práva na náhradu škody. Nárok na náhradu škody preto nebol správne súdom prvej
inštancie posudzovaný, nakoľko tento nárok žalobca neučinil svojou žalobou predmetom konania.

40.Žalobcavodvolanípovažovalzapochybeniesúduprvejinštancieajinterpretáciu§6ods.1zákonač.

369/1990 Zb. o obecnom zriadení, lebo ustanovenia VZN nesmú byť v rozpore s Ústavou SR, ústavnými
zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

41. Odvolací súd na tomto mieste musí ozrejmiť systémové súvislosti. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) súd
konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie

o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania.
Ústavnosť VZN obce posudzuje Ústavný súd SR [čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy SR]. Preto možno
dospieť k záveru, že ak súd konanie nepreruší, prezumuje sa, že nedospel k záveru, že sú splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, a teda súd má v takom prípade za to, že právne
predpisy sú s ústavou (a s ďalšími právnymi predpismi, s ktorými sa súlad skúma) v súlade. Nie je však

potom jeho povinnosťou odôvodňovať svoj názor, prečo má za to, že je tento súlad daný. Opačný názor,
dovedený ad absurdum, by spôsoboval povinnosť súdu vyjadriť argumentáciu o ústavnosti každého
jedného ustanovenia, ktoré pri svojom rozhodovaní použije. To treba, samozrejme, odmietnuť. Záver,
že súd prvej inštancie považoval súlad s Ústavou SR a právnymi predpismi použitými v tomto konaní za
daný, možno spoľahlivo vyvodiť z napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie prijal záver, že VZN

žalovaného žalobcu nediskriminuje a rozhodné kritériá použité vo VZN voči žalobcovi diskriminačné nie
sú (teda hľadisko diskriminácie, ktoré súd prvej inštancie posudzoval a z ktorého žalobca vyvodzuje
nesúlad s Ústavou SR, nebolo podľa súdu prvej inštancie naplnené nedovoleným spôsobom).

42. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie i to, že neskúmal, či zo strany žalovaného nedochádza k

zneužívaniu práva v rozpore s čl. 17 a 18 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

43. Odvolaciemu súdu však z tejto odvolacej námietky nie je jasné, v čom konkrétne malo spočívať
zneužívanie práva zo strany žalovaného. Postačuje, už v zmysle vyššie naznačeného, iba všeobecná

odpoveď. Ak konkrétne skutočnosti žalobca v konaní nekonkretizuje a ani nevyjdú v konaní inak najavo,
nie je dôvod na to, aby súd po takejto okolnosti z vlastnej iniciatívy pátral a nahrádzal tak v sporovom
konaní zákonom predpokladanú aktivitu sporových strán (tento názor možno oprieť o rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 1 MCdo 12/2010, týkajúci sa síce skúmania absolútnej
neplatnosti právneho úkonu, avšak so závermi použiteľnými pre procesné právo).

44. V odvolaní žalobca upozornil, že súd prvej inštancie mu nedoručil všetky listiny, aby sa k nim
mohol vyjadriť, čím porušil zásadu rovnosti zbraní, navyše, súd prvej inštancie prevzal argumentáciu
prokuratúry.

45. Touto odvolacou námietkou žalobca opäť bližšie nekonkretizuje, ktoré listiny mu doručené neboli.
Musí však byť zdôraznené, že všetky listiny sú súčasťou spisu s tým, že žalobca s nimi bol na
pojednávaní priamo oboznámený, a teda mohol na ne v priebehu konania adekvátnym spôsobom
reagovať.

46. Nakoniec žalobca nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, keď neodôvodnil, prečo neinicioval
prejudiciálne konanie v tejto veci. I od odvolacieho súdu sa žalobca domáhal rovnakej skutočnosti.47. V tejto súvislosti odvolací súd musí prijať podobný záver, ako v prípade neprerušenia konania z
dôvodu iniciovania konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR. Postup súdu podľa § 162 CSP
je výsledkom procesu tvorby jeho vlastného právneho názoru na prejednávanú vec. Ak sám dospeje k

záveru o potrebe výkladu určitých právnych otázok v intenciách § 162 písm. a) až c) CSP, obligatórne
preruší konanie. Pokiaľ k takémuto právnemu názoru nedospeje, hoci bol podaný návrh niektorou
sporovou stranou, neodníma prípadným zamietnutím návrhu na prerušenie konania možnosť sporovej
strane konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28.1.2014, sp. zn. 7 Cdo 8/2012).

48. So záverom o neprerušení konania a neiniciovania konania pred SD EÚ odvolací súd súhlasí. Ani
odvolací súd nedospel k potrebe výkladu právnej otázky, ktorá by bola v konaní sporná, preto návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho

konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).