Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/110/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314225434
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1314225434.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N. I., bývajúceho v X., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s.r.o., so sídlom v Bratislave, Žilinská č. 14, proti žalovanej O.
L., s miestom podnikania v X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Radlinského č. 2, o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, vedenom
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44 Cpr 5/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 28. februára 2018 sp. zn. 6 CoPr 2/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. februára 2017 č. k.
44 Cpr 5/2014-131 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že dohoda o skončení

pracovného pomeru medzi ním a žalovanou je neplatná. Žalovanej priznal náhradu trov konania
a v ďalšom výroku priznal svedočné svedkyni Q. H.. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním
zistil, že 17. septembra 2014 uzatvorili strany sporu dohodu o skončení pracovného pomeru. Uviedol,
že podľa čl. I. tejto dohody pracovný pomer žalobcu založený pracovnou zmluvou zo 6. mája 2013
mal skončiť dohodou k 30. septembru 2014. Podľa čl. II. dohoda o skončení pracovného pomeru bola
uzavretá na návrh zamestnanca a zamestnávateľa bez uvedenia dôvodu. Podľa čl. III. sa zamestnávateľ

zaviazal zamestnancovi vysporiadať všetky záväzky vyplývajúce zo Zákonníka práce a podľa čl.
IV. dohoda nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami. Zmluvné
strany prehlásili, že ju uzatvorili na základe vážnej a slobodnej vôle, ich zmluvná voľnosť nebola
obmedzená, ustanovenia zmluvy boli pre nich zrozumiteľné a určité, neuzavreli ju v tiesni za nápadne
nevýhodnýchpodmienokalebo vomyle.Vkonaníbolopreukázané,želistomz28.októbra2014žalobca
oznámil žalovanej odstúpenie od tejto dohody. Ako dôvod odstúpenia uviedol nesplnenie záväzkov

zamestnávateľa v zmysle čl. III. dohody a súčasne žalovanú požiadal o vyplatenie 0,5 hodiny nadčasov
za každý odpracovaný týždeň. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba
nie je dôvodná. Dohoda o skončení pracovného pomeru obsahovala podľa súdu prvej inštancie všetky
podstatné náležitosti tohto právneho úkonu. Uviedol, že list žalobcu z 28. októbra 2014 označený ako
odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru považoval za úkon, ktorým sa žalobca dovolal
neplatnosti tejto dohody a nie odstúpenia od nej, pretože odstúpenie od takejto nie je možné v zmysle

Zákonníka práce, ktorý takýto inštitút neupravuje, keďže umožňuje iba odvolanie výpovede. Okrem toho
v zmysle Občianskeho zákonníka od zmluvy možno odstúpiť len ak to je v zákone ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté. V dohode o skončení pracovného pomeru možnosť odstúpenia od nej nebola
dojednaná a preto od nej žalobca nemohol platne odstúpiť. Následné tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe
o konaní v omyle, resp. pod tlakom žalovanej súd prvej inštancie považoval za nepreukázané. Vzhľadom
na vyjadrené závery súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je vyššie uvedené.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 28. februára 2018 sp. zn. 6 CoPr
2/2018 na odvolanie žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku, ktorýmbola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a vo zvyšku
odvolanie odmietol. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V
prejednávanej veci sa žalobca v konaní domáhal určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného

pomeru z dôvodu uvedenia jeho osoby do omylu zo strany žalovanej pri jej uzatváraní. Odvolací súd mal
zhodne so súdom prvej inštancie za to, že ani prípadný omyl žalobcu pri uzatváraní dohody o skončení
pracovného pomeru by nespôsobil jej neplatnosť. Uviedol, že by mal za následok len vznik práva
žalobcu od tejto dohody odstúpiť, a teda už len z tohto dôvodu žalobe o neplatnosť dohody o skončení
pracovného pomeru nebolo možné vyhovieť. Žalobca sa okrem určenia neplatnosti dohody o skončení

pracovného pomeru domáhal aj mzdových nárokov (doplatok mzdy za 6/2014, doplatok náhrady za
dovolenku 7/2014, doplatok mzdy za 8, 9/2014, mzda a príplatok za prácu vo sviatok 4, 6/2014, náhrada
mzdy za nevyčerpanú dovolenku do 30.9.2014, stravné), ktoré vyčíslil sumou 1.948,82 eur. Súd prvej
inštancie ho následne vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu 116,50 eur, no keďže žalobca
tento poplatok nezaplatil, okresný súd uznesením konanie v tejto časti zastavil, čo bolo potvrdené aj
uznesením odvolacieho súdu. Uvedené znamená, že právoplatnosťou uznesenia súdu prvej inštancie,

ktorým došlo k zastaveniu konania v časti vyššie špecifikované mzdové nároky žalobcu v celkovej
výške 1.948,82 eur prestali byť predmetom konania. Vzhľadom na to súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom o tomto nároku žalobcu správne nerozhodol. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní požaduje, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi
1.948,82eursprísl.,odvolanímnapadolneexistujúcivýrokrozsudkusúduprvejinštancie.Pretoodvolací

súd odvolanie v tejto časti odmietol podľa § 386 písm. b/ CSP. Odvolací súd následne dodal, že žalobca
síce podaním z 25. septembra 2016 (č. l. 95) žalobu rozšíril o mzdové nároky, ohľadom ktorých už bolo
konanie právoplatne zastavené a o nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.10.2014 do 15.10.2015, no
z konania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že na pojednávaní dňa 26.9.2016 vyhlásil uznesenie,
ktorým uvedenú zmenu petitu žaloby nepripustil. Na základe uvedeného aj v prípade odvolania čo do

náhrady mzdy za obdobie od 1.10.2014 do 15.10.2015 žalobca odvolaním napadol neexistujúci výrok
rozsudku súdu prvej inštancie a preto odvolací súd aj v tejto časti odvolanie odmietol podľa § 386 písm.
b/ CSP.
3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“),
prípustnosť a dôvodnosť ktorého odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. c/

CSP. Vadu konania uplatnenú v zmysle § 420 písm. f/ CSP odôvodnil nevykonaním ním navrhnutých
dôkazov a to výsluchu svedkov T. K. a X. Y.. K naplneniu uvedenej vady došlo podľa jeho názoru aj
z dôvodu neustáleho nepripúšťania otázok na svedkov zo strany súdu, ktorí mohli objasniť predmetnú
situáciu. Rozhodnutie odvolacieho súdu označil v zásade len za stručnú rekapituláciu rozhodnutia
súdu prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia toho, prečo odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu

prvej inštancie. V zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu, ktorý
vec nesprávne právne posúdil. Na preukázanie svojho tvrdenia poukázal na to, že samotný súd prvej
inštancie odkázal na § 49 a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Právny úkon je neplatný, ak
ho urobila konajúca osoba v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie
rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť.

Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny
úkon neplatný“. Uvedené ustanovenie nebolo v konaní pred súdmi nižších inštancií zohľadnené. Jeho
vôľa uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru bola viazaná na to, že mu bude vyplatené
všetko, na čo má zákonný nárok, čo sa však nestalo a teda došlo k uvedeniu jeho osoby zo strany
zamestnávateľa do omylu. Na základe uvedeného navrhuje zrušenie rozsudku odvolacieho súdu spolu

s rozsudkom súdu prvej inštancie s tým, že vec bude vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňuje náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Žalovaná k dovolaniu uviedla, že ho navrhuje odmietnuť, pretože ho v časti považuje za
neprípustné a v časti nevymedzené príslušným dovolacím dôvodom.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že

dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie dovolaním napadnúť (úspešne). Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.6.1. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

6.2. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
7. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ním podaného dovolania z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého videl

porušenie práva na spravodlivý proces jednak v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil, ako aj nedostatkami v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie.
8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolací súd uvádza, že nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle
tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočnedošlo(viďrozhodnutianajvyššiehosúdusp.zn. 3Cdo41/2017,3Cdo214/2017,8Cdo5/2017,
8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo k procesnej vade, ktorú namietal dovolateľ. Mal
pri tom na zreteli, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,

zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami [viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS

3/97 a II. ÚS 251/03].
9. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd odkazuje na
stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016,
ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa
podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. Dovolací

súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP,

je nepreskúmateľné.
9.1. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto
uplatneniu“.
9.2. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vetya týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V posudzovanej veci odvolací súd v časti potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, a v tomto rozsahu
sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v časti odvolanie odmietol z dôvodu, že bolo
podané proti neexistujúcim výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Treba mať na pamäti, že konanie
pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd

odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v
sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako
už bolo spomenuté, jeden celok. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd a rovnako tak
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu
argumentáciu žalobcu. Dovolaním napadnutý rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej

inštancie ako aj odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých súd prvej inštancie a rovnako
tak odvolací súd vyvodili svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne
a presvedčivo. Súd prvej inštancie a rovnako tak odvolací súd mali z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalobca sa nedôvodne domáhal neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Za

procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (II. ÚS 76/07). Podľa presvedčenia dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď
na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska relevantné pre rozhodnutie o odvolaní.
10. K námietke dovolateľa, ktorý súdom vytýkal aj nedostatky v procese obstarávania skutkových
podkladovprerozhodnutie,nesprávnosťhodnoteniavýsledkovdokazovania,čineúplne a nedostatočne

zistený skutkový stav, dovolací súd pripomína, že už podľa predchádzajúcej právnej úpravy
nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim
prípustnosť dovolania) nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého z dôkazov (por. R
37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 5 Cdo

244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič
nezmenila (v súvislosti s tým pozri sp. zn. 2 Cdo 159/2017, 3 Cdo 59/2017, 5 Cdo 47/2017 a 7 Cdo
42/2017).
11. Žalobca následne zastáva názor, že jeho dovolanie je dôvodné aj podľa § 421 ods. 1 písm. c/
CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o

skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine),
ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté

dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421
ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným

spôsobom).
13. V danom prípade žalobca namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia a nie je podložené náležitým zistením skutkových okolností významných presprávne právne posúdenie veci, ničím však nevysvetlil, riešenie ktorej právnej otázky, dovolacím súdom
dosiaľ rozdielne riešenej, zakladá prípustnosť jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP.
14. Sama polemika strany podávajúcej dovolanie s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.
1 písm. c/ CSP.
15. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade

by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky
nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok,
ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. Žalobca v danom prípade túto (procesnú) povinnosť
nesplnil.
16. Na adresu dovolania žalobcu treba znova pripomenúť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka, ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri

jej riešení ale nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé
senáty zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory, čo sa prejavuje v ich rozdielnom rozhodovaní.

17. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vtedy, keď dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je povinný označiť rozhodnutia dovolacieho súdu,

v ktorých dovolací súd o dovolateľom nastolenej právnej otázke rozhodoval rozdielne (pozri napr.
rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 179/2017, 2 Cdo 37/2018, 3 Cdo 48/2018, 4 Cdo 21/2017,
6 Cdo 22/2017, 7 Cdo 25/2018, 8 Cdo 141/2017). Skutočnosť, že dovolateľ, ktorý vyvodzuje prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia, neuvedie rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, je dovolacím
súdom považovaná za absenciu náležitostí dovolania v zmysle § 431 až § 435 CSP (pozri napr.

rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 206/2016, 8 Cdo 141/2017, 8 Cdo 50/2017).
18. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu
nevyplýva z § 420 písm. f/ CSP, preto dovolanie v tejto časti ako neprípustné v zmysle § 447 písm.
c/ CSP odmietol; vo zvyšnej časti, vzhľadom k tomu, že žalobca nevymedzil dovolanie z dôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, dovolanie odmietol

podľa § 447 písm. f/ CSP.
19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.