Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 10, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200728
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2316200728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Eva Behranová a JUDr. Andrea Dudášová v právnej veci žalobkyne: Z. L., narodená XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXXX, zastúpená splnomocnencom: PAČINDA AK s. r. o., IČO 50 063 995, so sídlom Lesná
12, Tomášov, proti žalovanému: Obec Šoporňa, IČO 00 306 207, so sídlom Šoporňa 1179, zastúpený
advokátom: Mgr. Slavomír Trnkócy, so sídlom Záhradnícka 71, Bratislava - mestská časť Ružinov, o
neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Galanta č. k. 10Cpr/1/2016-258 zo dňa 10.9.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 10Cpr/1/2016-82 zo dňa 14.5.2018 výrokom I. žalobu zamietol,
výrokom II. žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania, ktorú sumu
určenú samostatným uznesením je povinný zaplatiť žalobca žalovanému do troch dní od právoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24CoPr/4/2018-112 zo dňa 25.9.2018 v

dôsledku podania odvolania žalobkyňou rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/1/2016-82 zo dňa
14.5.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej
inštancie nepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku pre nedostatok dôvodov, procesné pochybenie, keď
uskutočnil výsluch svedka, o ktorom výsluchu nebola žalujúca strana informovaná a nesprávne právne
posúdenie veci ohľadne dôkazného bremena. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k.
10Cpr/1/2016-82 zo dňa 14.5.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389
ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie

bude vykonať potrebné dokazovanie pre rozhodnutie o určenie neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru výpoveďou, ako aj pre súvisiaci nárok o náhradu mzdy, potom vo veci znova rozhodnúť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10Cpr/1/2016-258 zo dňa 10.9.2020 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievýrokomI.žalobuourčeníneplatnostivýpovede
zamietol, výrokom II. žalobu o náhradu mzdy zamietol, výrokom III. žalovanému priznal náhrada trov

konania v rozsahu 100 % trov konania.

4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 42 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, §
63ods.1písm.e),§91ods.1Zákonníkapráce,§256ods.1,§262ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku.5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol
pracovnoprávnyvzťahuzavretímpracovnejzmluvy15.januára1991.Žalovanýakozamestnávateľvydal

pracovný poriadok 16. februára 2012, v ktorom sú vymedzené pracovné povinnosti zamestnancov.
V pracovnej náplni okrem iných povinností žalobkyňa mala vymedzené vykonávať správu miestneho
poplatku za vodu a kanalizáciu / poplatky od občanov, faktúry od odberateľov / evidencia úhrady platieb,
vymáhanie nedoplatkov a vykonávať ďalšie práce na príkaz starostu obce. Žalovaný žalobkyni doručil
výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce 29. septembra 2015, ktorú si žalobkyňa osobne

prevzala v predmetný deň. Výpoveď žalobkyni bola daná z dôvodu, že prvýkrát na porušenie pracovnej
disciplíny bola upozornená žalovaným 24. marca 2015, keď nedodržala prestávku na odpočinok a
jedenie v trvaní 30 minút s tým, že pracovisko opustila o 12.05 hod. a vrátila sa až o 12.45 hod.,
kedy ju videl prichádzať starosta obce a zamestnanec obce pán H. L.. Prerušenie pracovnej doby mala
zapísané v knihe príchodov a odchodov z pracoviska o 12.05 hod., avšak po príchode na pracovisko
nezapísala svoj príchod z obeda do uvedenej knihy, čím porušila príkaz starostu. Toto upozornenie

zobrala na vedomie 26. marca 2015. Druhýkrát bola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny
11. septembra 2015 z dôvodu nezistenia stavu vodomerov v osade Y., nevyčíslila a nezaslala výšku
poplatkov pre jednotlivé domácnosti v osade a bola upozornená, že sa jedná o opakované porušenie
pracovnej disciplíny a zamestnávateľ bude postupovať v zmysle Zákonníka práce. Žalovaný doručil
žalobkyni výpoveď 29. septembra 2015 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, ktorú žalobkyňa

osobne prevzala v predmetný deň s tým, že s výpoveďou nesúhlasí.

6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobkyňa 24. marca 2015 nedodržala prestávku na
odpočinok a jedenie v trvaní 30 minú. V predmetný deň žalobkyňa so svedkyňou L. išla na obedňajšiu
prestávku s tým, že do knihy odchodov a príchodov sa zapísali o 12.05 hod., po vrátení do kancelárie

pre osobné veci žalobkyňu zastavila nejaká stránka, ktorú vybavila, do knihy dochádzky chcela opraviť
skutočný odchod o 12.15 hod., ale kniha dochádzky už nebola voľne prístupná, ale bola uzamknutá v
kancelárii. Pri návrate z obeda o 12.45 hod. tento údaj neopravila a neprepísala ho v knihe dochádzky.
Žalobkyňa sa týmto spôsobom vyjadrila k porušeniu pracovnej disciplíny 27. marca 2015. Na prvom
pojednávaní žalobkyňa bola vypočutá a tvrdila, že v predmetný deň spolu s kolegyňou L. išli na obed,

pričom pred odchodom z pracoviska zapísali odchod z pracoviska do knihy odchodov a príchodov
o 12.05 hod., pre nejakú stránku sa obidve vrátili do kancelárie a odišli z pracoviska o 12.15 hod.,
pričom pri odchode z pracoviska nemohli napraviť odchod z pracoviska o 12.15 hod., pretože kniha
sa už nenachádzala na mieste. Na obedňajšiu prestávku odišli teda o 12.15 hod. a čas príchodu z
obeda do knihy napísala o 12.30 hod., pričom v skutočnosti sa vrátili o 12.45 hod. Medzi písomným

vyjadrením a výpoveďou sú rozpory v tom, či žalobkyňa so svedkyňou L. išli spolu zapísať odchod z
pracoviska a ohľadne zápisu do knihy. Svedkyňa L. nevedela potvrdiť, že so žalobkyňou išli na obed
neskôr kvôli nejakej stránke, pretože túto nevidela a ani nepočula žalobkyňu telefonovať so stránkou,
lebo túto skutočnosť jej žalobkyňa oznámila len telefonicky. Žalobkyňa jednoznačne porušila pracovnú
disciplínu tým, že nedodržala obedňajšiu prestávku v trvaní 30 minút, keď žalobkyňa pracovisko opustila

o 12.05 hod. a do práce sa vrátila o 12.45 hod., kedy ju videl prichádzať na pracovisko starosta obce
a zamestnanec obce pán H. L. a po príchode na pracovisko nezapísala svoj príchod do uvedenej
knihy. V prípade druhého porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že
nezistila stav vodomerov v osade, nevyčíslila a nezaslala výšku poplatkov pre jednotlivé domácnosti.
Povinnosť žalobkyne nachystať výmery, zoznam neplatičov za vodné v osade, výzvy na nedoplatky a

nevymožiteľné pohľadávky za vodné vyplýva zo zápisnice z porady konanej 23. júla 2015 a zabezpečiť
stavyvodomerovvosadezporadykonanej30.apríla2015.Žalobkyňanatejtoporadesavyjadrilatak,že
požiada pána L. alebo Y., aby ju tam zaviezli a veci dá do poriadku, ktorú povinnosť si nesplnila, pričom
úlohu mala ihneď vykonať. Tvrdenie žalobkyne, že nemala fyzicky odpisovať stavy vodomerov v osade
sú týmto vyjadrením vyvrátené. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že má odpísať stavy vodomerov a

následne vystaviť faktúry pre domácnosti. Svedkyňa L. potvrdila, že žalobkyňa mala v určenom termíne
zabezpečiť odpočet vodomerov v osade. Žalobkyňa mailom požiadala svedka D., aby poprosil pána Y.
o odpočty, na základe ktorej skutočnosti upozornil pána Y., aby sa spojil so žalobkyňou a dohodli sa na
odvoze žalobkyne do osady za účelom odpisu stavu vodomerov. Svedok Y. potvrdil, že žalobkyňa sa na
neho obrátila s tým, či ju autom zoberie do osady, ale viac žalobkyňa za ním neprišla.

Žalobkyňa v obidvoch prípadoch porušila menej závažným spôsobom pracovnú disciplínu, čím v prvom
prípade porušenia pracovnej disciplíny porušila Zákonník práce podľa § 91 ods. 1, ktorý stanovuje 30-
minútovú prestávku na odpočinok a obed a pracovný poriadok zamestnancov žalovaného, ktorý v časti
III. článku 11 vymedzil pracovný čas s prestávkou na odpočinok a obed od pondelka do piatka v čase od12.00 hod. do 12.30 hod. okrem štvrtka, ktorý deň je nestránkovým dňom. V druhom prípade žalobkyňa
menej závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu neodpísaním stavov vodomerov, čím porušila
príkaz starostu na porade konanej 30. apríla 2015. Za porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne možno

považovať zavinené porušenie povinnosti, pričom zavinené konanie môže dosahovať rôznu intenzitu. V
obidvoch prípadoch porušenia pracovnej disciplíny pri určení neplatnosti výpovede a intenzity porušenia
pracovnej disciplíny sa súd prvej inštancie riadil závažnosťou týchto porušení, ktoré podľa názoru súdu
prvej inštancie dosahujú intenzitu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, pretože žalobkyňa
porušila Zákonník práce a vnútorný pracovný predpis a dodržiavať pokyny svojho zamestnávateľa. Za

menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno považovať aj nesprávne zapisovanie do evidencie
dochádzky. Súd zistil, že žalobkyňa si inak vykonávala svoju prácu k spokojnosti zamestnávateľa. Na
základe nesplnenia pokynu zamestnávateľa podľa potvrdenia starostu vznikla žalovanému škoda vo
výške okolo 1.000 eur. Vzhľadom na hore uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené v
enunciáte rozsudku.

7. Súd prvej inštancie priznal plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že na pojednávaní dňa 6.5.2019

sa prejavil nezáujem a totálna právna dezorientácia súdu prvej inštancie vo vyhodnocovaní dôkazov,
žalobkyňa totiž prirodzene očakávala, že súd prvej inštancie sa bude sám iniciatívne snažiť vyhodnotiť
už predložené dôkazy. Súd prvej inštancie si nechal interpretovať obsah pojmov v zápisniciach z
porád zamestnancov od právneho zástupcu žalovaného namiesto toho, aby použil svoju logickú úvahu
a vyhodnotil si určitosť a zrozumiteľnosť pojmu sám. Takisto žiadal právneho zástupcu žalovaného,

aby mu vysvetlil, aká bola dohoda so žalobkyňou o plnení jej pracovných povinností. Naproti tomu od
žalobkyne, ani od právneho zástupcu žalobkyne, súd prvej inštancie takéto interpretácie nežiadal. Na
pojednávaní dňa 30.9.2019 súd prvej inštancie nekládol stranám žiadne otázky, nechal ich vyslúchať
sa navzájom. Na pojednávaní dňa 30.1.2020 boli vypočutí svedkovia F. a Y., výsluch viedli právni
zástupcovia strán, konajúca sudkyňa bola pasívna, položil iba jednu otázku starostovi obce Šoporňa,

konkrétne „či trvá na tom, že odpočty vodomerov mala zisťovať žalobkyňa?“, naproti tomu žalobkyni
rovnakú otázku z nepochopiteľných dôvodov vôbec nepoložila. Súd prvej inštancie sa ohľadom svedkov
F. a Y. v napadnutom rozsudku ich postavením vôbec nezaberal a nechal ich úplne nepovšimnutých.
Súd prvej inštancie si iba spravil jednoduchý a ničím neodôvodnený záver, že odpočty vodomerov
mala proste vykonať žalobkyňa a že nevykonanie tohto odpočtu považuje za porušenie pracovnej

disciplíny. Posledné pojednávanie sa konalo dňa 10.9.2020, na ktorom pojednávania otázka súdu prvej
inštancie smerovala len voči tomu, v akom počte kupoval žalovaný mobilné telefóny od spoločnosti O2
Slovakia v roku 2015, čo žalobkyňa považovala za značné sklamanie. Pokiaľ totiž ide o preukázanie
tejto skutočnosti, súd prvej inštancie už v danom čase disponoval objektívnym dôkazom, a to písomnou
správou od spoločnosti O2 Slovakia zo dňa 15.7.2016, z ktorého dôkazu je totiž nepochybné, že telefóny

boli dodané už v priebehu mesiaca jún 2015 v troch dodávkach a boli v celkovom počte 15 kusov.
Úlohou súdu prvej inštancie bolo teda iba konfrontovať stanovisko spoločnosti O2 Slovakia s obsahom
zápisnice č. 5, v dôsledku čoho by súd prvej inštancie dospel k záveru, že hodnovernosť obsahu
zápisnice je pochybná a tým pádom je pochybná a nepreukázaná aj úloha voči žalobkyni vyskytujúca
sa v predmetnej zápisnici č. 5, aby žalobkyňa údajne nachystala výmery, zoznamy neplatičov za

vodné v osade Y.. Ak by teda súd hodnotil dôkazy logicky a vo vzájomných súvislostiach, vôbec
by nepotreboval vyslúchať starostu obce Šoporňa ohľadom tejto skutočnosti, ale jednoducho by si
vyhodnotil listinné dôkazy, ktoré mal k dispozícii a na ich základe by spravil logický a jasný záver
o (ne)hodnovernosti zápisnice č. 5. Pokiaľ starosta obce na otázku súdu prvej inštancie uviedol, že
obec zakupovala viac mobilov ako v počte 15 ks, potom mal predložiť nepochybný dôkaz o tom,

že telefóny zakúpila obec aj po 23.7.2015, čo však nepredložil. Na verejnom vyhlásení rozsudku
dňa 10.9.2020 konajúca sudkyňa vykonala cielenú selekciu výrokov z výpovede svedkyne L. v rámci
odôvodnenia rozsudku, čo je neprípustné, najprv totiž uviedla, že výpoveď svedkyne L. nebude brať
do úvahy ako dôkaz, lebo svedkyňa bola tiež napomenutá za porušenie pracovnej disciplíny za údajné
predlženie si obedňajšej prestávky dňa 24.3.2015 a hneď nato však konajúca sudkyňa povedala, že

z výpovede svedkyne L. berie do úvahy to, že svedkyňa L. nepotvrdila, že by žalobkyňa vybavovala
dňa 24.3.2015 nejakú stránku, resp. že nevie povedať, akú stránku vybavovala predtým, než išli na
obed. Totiž kľúčovým výrokom z výpovede svedkyne L. je tvrdenie, že aj žalovaná aj svedkyňa L.
odišli na obed neskôr a že sa aj vrátili o obeda neskôr. Nie je teda vôbec podstatné, že žalobkyňanevedela uviesť, akú stránku vybavovala. Pokiaľ ide o skúmanie eventuálnej náhrady mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru, žalobkyňa považuje za potrebné zdôrazniť, že súd prvej
inštancie zo svojej vlastnej iniciatívy nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k zadováženiu dôkazov, ktoré

by mohli preukázať, aká výška náhrady mzdy by mala byť žalobkyni priznaná. Prístup súdu prvej
inštancie úplne ignoroval znaky sporu s ochranou slabšej strany, súd prvej inštancie neposkytol zvýšenú
právnu ochranu žalobkyni, ale práve naopak, žalovanému. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
otázkou zavinenia zo strany žalobkyne, ako predpokladom pre konštatovanie, že došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny. Žalovaný nijako nepreukázal existenciu vôľovej ani vedomostnej zložky zavinenia

na strane žalobkyne. Ani jedna zo vzniknutých situácií totiž nebola písomne podchytená v žiadnom
zmluvnom či zákonnom dokumente, s ktorým by sa žalobkyňa mohla preukázateľne vopred oboznámiť.
Žalobkyňa si teda nemohla byť nepochybne istá, aké všetky povinnosti má dodržiavať podľa pracovného
poriadkužalovaného,resp.podľapracovnejzmluvy,čipodľapracovnejnáplne,eventuálnepodľaďalších
pokynovstarostuobce,hocajnesúvisiacichsjejpracovnýmzaradením.Jenepochybné,žeprvásituácia
(dodatočné nezaznamenanie neskoršieho odchodu z obedňajšej prestávky do dochádzkovej knihy)

nebola uvedená v pracovnom poriadku žalovaného v taxatívnom výpočte menej závažných porušení
pracovnej disciplíny. Žalobkyňa teda nemohla objektívne vedieť, že ak by vznikla predmetná situácia,
mohla by byť považovaná, čo i len teoreticky, za porušenie pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom. Nesprávny zápis odchodu na obed nemôže byť dávaný za vinu žalobkyni, ale nanajvýš tak
prednostovi obecného úradu. Ani druhá situácia (nevykonanie odpočtu vodomerov v osade Y.) nebola

písomne podchytená spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, a to ani v pracovnej zmluve žalobkyne,
ani v jej pracovnej náplni a ani v následných pokynoch starostu obce realizovaných prostredníctvom
pochybných zápisníc, ktoré žalobkyni nikdy neboli sprístupnené. Okrem toho, počas 32-ročnej pracovnej
praxe žalobkyne u žalovaného žalobkyňa nikdy fyzicky nevykonávala odpočty vodomerov. Súd prvej
inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou, aký všeobecne záväzný právny predpis, či interný

predpis žalovaného mala žalobkyňa porušiť. Pokiaľ ide o druhé údajné porušenie pracovnej disciplíny
spočívajúce v nevykonaní odpočtu vodomerov v osade Y., žalobkyňa má za to, že ani ohľadom tejto
skutočnosti súd prvej inštancie neuviedol žiaden jasný právny predpis či dokument, z ktorého by
nepochybne vyplývalo, že žalobkyňa bola povinná tento odpočet vodomerov vykonať a že nevykonanie
takejto úlohy bude považované za porušenie pracovnej disciplíny. Takáto aktivita totiž žalobkyni

nevyplývala z jej pracovnej zmluvy ani z pracovnej náplne a dokonca ani z dodatočne vyhotovených
zápisníc z údajných porád zamestnancov. Podľa pracovnej náplne mala žalobkyňa v oblasti vodovodov
a kanalizácií na starosti aktivitu: vykonáva správu miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu (poplatky od
občanov, faktúry od odberateľov), evidencia úhrady platieb, vymáhanie nedoplatkov, ktoré ustanovenie
je možné logicky interpretovať len tak, že sa jednalo o administratívnu agendu súvisiacu s poplatkom

za vodu, ale určite nie tak, že by žalobkyňa mala chodiť v montérkach po vodomerných šachtách.
Žalobkyňa má za to, že aktivitu: vykonávanie odpočtu vodomerov, mal vykonávať skôr údržbár Vozár.
Okrem toho zápisnice z porád zamestnancov, ich znenie a úlohy si svojvoľne formuloval prednosta
obce, neobsahovali jednoznačnú úlohu voči žalobkyni, aby ona sama vykonala odpočet vodomerov. Ak
u žalovaného ako zamestnávateľa absentuje právny základ pre porušenie pracovnej disciplíny, nemôže

ho súd vykonštruovať len na základe toho, že aplikuje svoju úvahu. V prípade, že by zamestnávateľ
mohol považovať za porušenie pracovnej disciplíny aj také konanie, ktoré ako porušenie pracovnej
disciplíny vôbec nie je uvedené v žiadnom internom predpise zamestnávateľa, došlo by k výraznému
zásahu do princípu právnej istoty, ako aj princípu legitímnych očakávaní v neprospech zamestnanca,
čo je neprípustné. Zamestnávateľ je viazaný tým, čo v pracovnom poriadku považuje za menej závažné

a čo za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil intenzitu
konania žalobkyne, keď nezohľadnil, že zavinenie u žalobkyne úplne absentovalo, nevzal do úvahy fakt,
že všetky svoje pracovné povinnosti si žalobkyňa počas 32 rokov vždy riadne plnila, nevzal do úvahy
fakt, že žalobkyňa zastávala administratívnu funkciu a nikdy nerobila manuálne práce, nezohľadnil fakt,
že v skutočnosti nedošlo k žiadnemu predĺženiu si obedňajšej prestávky a že žalobkyňa reálne nemala

možnosť opraviť údaj v dochádzkovej knihe, nezohľadnil fakt, že neskorší návrat z obedňajšej prestávky
nemal žiaden vplyv na fungovanie žalovaného, nezohľadnil, že starosta H. po svojom nástupe do funkcie
v roku 2015 ukončil pracovný pomer so všetkými predošlými zamestnancami Obecného úradu, a to buď
dobrovoľne alebo nedobrovoľne. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa so svedkyňou
L. odišli na obed neskôr než o 12.05 hod. Súd prvej inštancie mal vziať do úvahy svedeckú výpoveď

svedkyne F., ktorá potvrdila nemožnosť opraviť údaj o skutočnom odchode v dochádzkovej knihe. Súd
prvej inštancie neprávne vyhodnotil skutočnosť, či bola žalobkyňa povinná vykonať odpočty vodomerov
v osade Y., ústretové konanie žalobkyne smerujúce k zabezpečeniu odpočtu stavu vodomerov si súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, nezohľadnil, že svedkyňa L. vo svojej výpovedi jasne potvrdila,že dňa 24.3.2015 odchádzali na obed neskôr, a teda v skutočnosti nemali 40-minútovú prestávku, ale
len povolenú 30-minútovú. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalobe žalobkyne vyhovie v celom rozsahu.

9. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie pokračoval
v konaní v intenciách názoru krajského súdu a strany mali možnosť doplniť svoje vyjadrenia a dôkazy,
na základe ich vyjadrení. Aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa je v zmysle ustanovení Civilného
sporového poriadku vnímaná ako slabšia strana, neznamená táto skutočnosť, že súd má porušiť svoju

povinnosť nestrannosti a nemá postupovať v zmysle platného právneho poriadku. Skutočnosť, že súd
prvej inštancie nežiadal od žalobkyne alebo jej právneho zástupcu interpretáciu nejakej skutočnosti
podporenej dôkazom, nie je porušením platného právneho predpisu, keď dôkaz, ktorý predkladala
žalovaná súdu prvej inštancie aj interpretovala. Žalobkyňa nepreukázala a ani nenavrhla dôkaz, ktorý
by nejakým spôsobom potvrdil jej tvrdenie, že od roku 2013 prešla v roku 2015 agenda vodného na
Y. na iného zamestnanca. Sama žalobkyňa vo vyjadrení zo 14.9.2015 potvrdzuje, že takúto povinnosť

mala a aj požiadala pracovníka, ktorý mal v tom čase na starosti verejný vodovod, ale ten nemal na to
čas a pani žalobkyňa si svoju povinnosť, ktorá jej bola uložená v roku 2013 iným štatutárom obce, už
vôbec nesplnila. Z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít a ani z platného právneho
poriadku nevyplýva, že by sa pri opakovanom porušení pracovnej disciplíny mala preskúmavať intenzita
porušenia pracovnej disciplíny, táto intenzita sa preskúmava pri okamžitom skončení pracovného

pomeru. Odvolací súd nemal oprávnenie požadovať v nariadenom dokazovaní pred súdom prvej
inštancie preukázanie škody, aj keď to žalovaná preukázala, keďže spôsobenie škody zamestnancom
nie je podmienkou pre platnosť skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce žiadnym
spôsobom. Žalobkyňa celú dobu konania disponovala s konaním a žiadnym spôsobom neuniesla svoje
dôkazné bremeno. Žalobkyňa sa v konaní zamotávala do svojich nič nepreukazujúcich tvrdení, ktoré

nie len že ničím nepreukázala, fabulovala, odporovala si vo svojich vyjadreniach a dezinterpretovala
svedecké výpovede. V konaní bolo potvrdené, že svedok Y. nemal povinnosť zabezpečiť odpisy
vodomerov a že svedok Kovaľ túto povinnosť splnil po tom, ako mu bola nariadená. Žalobkyňa v rámci
výkonu svojich pracovných povinnosti plnila za žalovanú výkon samosprávy a prenesený výkon štátnej
správy. V zmysle pracovného poriadku, s ktorým bola oboznámená a voči ktorému nikdy žiadnym

spôsobom nenamietala, mala určenú pracovnú dobu a v rámci nej aj čas na odpočinok, obednú
prestávku. žalobkyňa svojim neskorším príchodom znefunkčnila činnosť orgánu verejnej moci, keďže sa
nenachádzala na pracovisku. Tvrdenia, že dochádzkovú knihu zobral prednosta a nemohla údaj opraviť,
sú zavádzajúce. Svedkyňa L. uviedla, že pracovnú disciplínu porušili a keďže si svoju zodpovednosť
uvedomila, napomenutie prijala. Žalobkyňa v konaní tvrdí, že jej má žalovaná poskytnúť náhradu mzdy,

avšak žalobkyňa žiadnym spôsobom nešpecifikovala, za aké obdobie a ani sa neobťažovala preukázať
alebo aspoň uviesť, či v danom období bola na podpore v nezamestnanosti, dlhodobo práceneschopná
a čerpajúca dávku nemocenského poistenia, pripadne, či bola v rozhodnom období zamestnaná u iného
zamestnávateľa. Tvrdenie o eklektickom vyhodnotení dôkazov súdom prvej inštancie je jednoducho
zavádzanie, žalobkyňa neprodukovala v konaní jediný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné jej

žalobnému návrhu vyhovieť. Zistenie stavu vodomerov, vyčíslenie a zaslanie výšky poplatkov pre
jednotlivé domácnosti v danej osade bolo v pracovných povinnostiach žalobkyne a žalobkyňa bola za
splnenie tejto úlohy zodpovedná, ako aj vyplýva z jej pracovnej náplne v zmysle pracovnej zmluvy.
Žalovanýnavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdil.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektmi - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že

odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

13. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného
sporového poriadku.

14. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na určenie, že skončenie pracovného pomeru

žalobkyne výpoveďou zo dňa 29.9.2015, ktorá jej bola daná podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce
žalovaným, je neplatná a na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške
598,96 eur mesačne od 1.12.2015 do dňa, keď jej žalovaný umožní pokračovať v práci alebo ak súd
právoplatne rozhodne o skončení s pracovného pomeru, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 598,96 eur odo dňa splatnosti náhrady mzdy za príslušný mesiac až do jej zaplatenia.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, keď z výsledkov dokazovania dospel k
záveru,žežalobkyňadvakrátporušilapracovnúdisciplínumenejzávažnýmspôsobom,čímbolnaplnený
výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Vzhľadom na rozsah a
dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej
inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

15. Ako prvé žalobkyňa v odvolaní namietala, že postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
jej práva na spravodlivý súdny proces dôvodiac, že po zrušení a vrátení veci očakávala, že súd prvej
inštancie sa bude sám iniciatívne snažiť vyhodnotiť predložené dôkazy, že súd prvej inštancie žiadal

vysvetlenie určitých pojmov len od právneho zástupcu žalovaného, že súd prvej inštancie nekládol
stranám otázky a nechal ich vypočúvať sa navzájom, že výsluch svedkov viedli len právni zástupcovia
strán a sudkyňa bola pasívna a otázky, ktoré súd prvej inštancie kládol starostovi obce, nepoložil tiež
žalobkyni, že súd prvej inštancie úplne ignoroval znaky sporu s ochranou slabšej strany.

16. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy,ktorétvoriasúčasťštruktúryzákladnýchľudskýchprávaslobôd.Obsahomprávanaspravodlivý
súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Obsahom práva na súdnu ochranu je i
zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred
súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký chybný procesný postup súdu, ktorým
sa strane znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok (aktuálne
Civilný sporový poriadok) priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov (viď napr.
II. ÚS 102/04 zo dňa 14.4.2004, 5Cdo 102/01 zo dňa 27.9.2001, 5Cdo 93/00 zo dňa 25.10.2000).

17. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu,
dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé,pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky patrí predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.

18. Vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z obsahu odvolacej argumentácie
žalobkynevyplýva,žesizčastizamieňaotázkuobsahuprávanaspravodlivýsúdnyprocessotázkouvád
v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, keď namieta nedostatočnosť zisteného skutkového stavu,
resp. mimo iného aj nevykonanie relevantných dôkazov a nesprávnosť hodnotenia dôkazov súdom prvej

inštancie, resp. nesprávnosť skutkových zistení z vykonaných dôkazov.

19. Žalobkyňa vzhliadla porušenie princípu rovnosti sporových strán v konaní pred súdom prvej inštancie
najmä v tom, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 6.5.2019 žiadal o obsah interpretácie pracovnej
náplne žalobkyne právneho zástupcu žalovaného ale od žalobkyne a jej právneho zástupcu toto

nežiadal, že na pojednávaní dňa 30.9.2019 nechal strany vyslúchať sa navzájom, že na pojednávaní
dňa 30.1.2020 bola sudkyňa pri výsluchu svedkov pasívna a žalobkyni nekládla rovnaké otázky ako
starostovi obce, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalobkyne k
postaveniu svedkov F. a Y..

20. Princíp rovnosti sporových strán zakotvený v Čl. 6 Základných princípov Civilného sporového
poriadku sa prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa
každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia a aby sa
zabezpečilo ich rovnaké procesné postavenie. Princíp rovnosti sporových strán funkčne a komplexne
dopĺňa princíp kontradiktórnosti zakotvený v Čl. 9 Základných princípov Civilného sporového poriadku v

tom, zmysle, že sporovej strane má byť zásadne umožnené reagovať na realizáciu všetkých procesných
oprávnení protistrany v záujme zabezpečenia negácie neodôvodnenej procesnej výhody jednej zo
sporových strán.

21. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že k porušeniu princípu rovnosti

sporových strán v neprospech žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo. Požiadavka
žalobkyne, aby súd prvej inštancie vyžadoval vyjadrenie k určitým pojmom vždy od oboch strán a
kládol vždy rovnaké otázky obom stranám, by znamenala nezmyselný formalizmus vo vedení konania,
resp. v prednesoch zástupcov strán, či vo výsluchoch strán. V súvislosti s touto odvolacou námietkou
žalobkyne je rozhodujúcim fakt, že strany boli vypočuté v konaní pred súdom prvej inštancie, že mali

možnosť vyjadriť sa k všetkým dôkazom vykonaných v konaní pred súdom prvej inštancie, že im
bolo umožnené reagovať na všetky tvrdenia protistrany v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto
porušenie zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie nekládol absolútne
rovnaké otázky žalobkyni a štatutárnemu orgánu žalovaného a už vôbec nie zástupcom strán, keďže
prednes zástupcov strán nemožno považovať za dôkazný prostriedok. Na pojednávaní konanom dňa

30.9.2019 uskutočňovali zástupcovia strán svoje prednesy, pričom im bolo opakovane umožnené
podrobne reagovať na obsah predchádzajúcich prednesov zástupcu protistrany, na pojednávaní dňa
30.9.2019 bol uskutočnený výsluch štatutárneho orgánu žalovaného, pričom po jeho výsluchu bolo na
výslovnú žiadosť zástupcu žalobkyne umožnené žalobkyni vyjadriť sa a ďalej bolo stranám umožnené
navzájom klásť si otázky. Na pojednávaní dňa 30.1.2020 uskutočnil súd prvej inštancie výsluch svedka

F. a výsluch svedka Y.. Samotný výsluch strany nie je v Civilnom sporovom poriadku upravený a postup
súdu pri výkone tohto dôkazu závisí od úvahy súdu. Spravidla prebieha tak, že súd vyzve stranu, aby
súvisle opísala všetko, čo vie o tvrdených skutkových okolnostiach, ktoré sú sporné, následne strana
odpovedá so súhlasom súdu na otázky ostatných strán, prípadne na otázky súdu. Nie je nezvyklá
situácia, že po obšírnom zodpovedaní otázok stranou, ktoré jej položila protistrana, samotný súd strane

už žiadne otázky nepoloží. Postup pri výsluchu svedka je upravený v ustanovení § 202 Civilného
sporového poriadku a prebieha zhodne ako vyššie opísaný výsluch strany. V postupe súdu prvej
inštancie pri výsluchu žalobkyne a pri výsluchu oboch svedkov, resp. v nepoložení im otázok zo strany
súdu, neboli zistené žiadne pochybenia súdu prvej inštancie, ich výsluch bol uskutočnený štandardne vsúlade so zaužívanou praxou a zákonnou úpravou. Žalobkyni bolo počas celého konania pred súdom
prvej inštancie daná reálna možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na protiargumenty protistrany, vyjadriť s k vykonaným dôkazom za podmienok, ktoré ju podstatne

neznevýhodňujú vo vzťahu k žalovanému a tiež jej bol poskytnutý rovnaký priestor v konaní navrhnúť a
predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom navrhnutých protistranou.

22.Aniďalšiaodvolacianámietkažalobkyne,žesúdprvejinštanciesanevysporiadalsjejargumentáciou
ohľadne svedka F. a svedka Y. a nevyslovil sa, v prospech ktorej strany prisvedčili ich výpovede,

nie je náležitá. Čiastkové skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z ich výpovedí, sú zhrnuté v odsekoch
26., 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku a súborné skutkové zistenia ohľadne druhého porušenia
pracovnej disciplíny sú uvedené v odseku 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Do odôvodnenia je
potrebné zhrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti, aby rozsudok neobsahoval nadbytočné informácie,
keď odôvodnenie rozsudku nie je súhrnom spisu a nie je tak potrebné detailne sa venovať vykonanému
dokazovaniu, ktoré nemá bezprostredný dopad na rozhodnutie o spore. „Nie je porušením práva na

spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní)
jednotlivo vznesených námietok, ak proti nim stavia vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky
a v práve vyloží tak, že podpora správnosti ich záverov je sama o sebe dostatočná.“ (nález ÚS ČR sp.
zn. III. ÚS 989/08 zo dňa 12.2.2009, bod 68).

23. Ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie žalobkyňa videla v tom, že jej súd prvej inštancie neposkytol
zvýšenú právnu ochranu ako slabšej strane sporu majúc zato, že súd prvej inštancie mal vykonávať
ďalej dokazovanie o tom, že žalovaný zakúpil telefóny po 23.7.2015. Na pojednávaní dňa 10.9.2020
sa štatutárny orgán žalovaného vyjadril, že mobilné telefóny zakupovali vo väčšom pošte ako 15 ks
postupne, neboli dodané naraz, pričom po zaslaní mobilov od spoločnosti O2 sa tieto nachádzali u

prednostu úradu a on ich protokolárne odovzdával jednotlivým pracovníkom. Po tomto novom tvrdení
štatutárneho orgánu žalovaného ho žalobkyňa výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), a preto správne súd prvej inštancie postupoval, keď nevykonával ďalšie dokazovanie o tejto
skutočnosti. Niet žiadnych pochybností, že v súdenom spore sa jedná o spor s ochranou slabšej strany,
avšakochranazamestnancasúdomniejebezbreháaužvôbecnespočívavďalšomavďalšomdopĺňaní

dokazovania na preukázanie tvrdenia žalobkyne, hoci sama žalobkyňa ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania nemala. Z obsahu odvolania nie je ani zrejmé, aké ďalšie dôkazy ohľadne zakúpenia
mobilných telefónov by mal súd prvej inštancie vykonať. Tu sa žiada zdôrazniť, že špecifický procesný
režim v sporoch s ochranou slabšej strany nemá v žiadnom prípade negovať princíp rovnosti sporových
strán. Námietky žalobkyne v odvolaní smerujú k mylnej interpretácii princípu ochrany slabšej strany

ako zvýhodňovanie slabšej strany. Princíp ochrany slabšej strany totiž znamená, že ochrana slabšiemu
subjektu sa poskytuje do tej miery, kým sa nedosiahne funkčná procesná rovnosť, pričom miera tohto
vyvažovania bola v preskúmavanom prípade zachovaná.

24. Ani odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie na verejnom vyhlásení rozsudku dňa

10.9.2020 uviedol, že výpoveď svedkyne pani L. nebude brať do úvahy, nie je opodstatnená, keďže
z obsahu zvukového záznamu z uvedeného verejného vyhlásenia rozsudku toto nevyplýva, i keď súd
prvej inštancie označil výpoveď pani L. za nedôveryhodnú a v kontexte ďalšieho dal do pozornosti, že
ani táto výpoveď svedkyne pani L. nepotvrdila tú časť výpovede žalobkyne, že skutočne nejaká stránka
ju zdržala pri neskoršom odchode z pracoviska na obedňajšiu prestávku.

25. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie nevybočil vo svojom procesnom
postupom z medzí základných zásad a princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktorých
porušenie namieta žalobkyňa. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobkyňu nevyplýva právo
na to, aby sa súd prvej inštancie stotožnil s jej názormi a predstavami o uplatňovaní princípu rovnosti

sporových strán, princípu ochrany slabšej strany, princípu kontradiktórnosti sporového konania, preberal
podstatu jej argumentácie a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Preto odvolacie argumenty
žalobkyne o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie sú nedôvodné a v konaní pred súdom
prvej inštancie boli zachované práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

26. Žalobkyňa v odvolaní tiež namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku
ktorých dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy
nie je dôvodná. Žiada sa dodať, že i v prípade uplatnenia odvolacích dôvodov žalobkyne vo vadáchv skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie sa argumenty žalobkyne v odvolaní obsahovo navzájom prelínajú.

27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno
napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne
vytvorený jeho skutkový základ.

28. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolacom konaní neuviedla
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalobkyňa v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.
na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že
odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom

zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri
rozhodovaní vychádzal.

29. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

30. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto
smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

31. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov

jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

32. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o
nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistenýskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

33. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť výpovede z
pracovného pomeru, pričom spornou a odvolaním nastolenou otázkou bola skutočnosť, či sa žalobkyňa
dopustila dvoch porušení pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, z dôvodu ktorých jej bola zo
strany žalovaného daná sporná výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm.

e) Zákonníka práce. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam ohľadne porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, odvolací súd uvádza, že
závery súdu prvej inštancie o tejto otázke považuje za dostatočné. Pokiaľ ide o unesenie dôkazného
bremena žalovaným, založeného na ním navrhnutých dôkazov, so závermi súdu prvej inštancie sa
odvolací súd stotožňuje a poukazuje na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie v
odsekoch 37., 38., 41., v ktorých sú uvedené výsledky vykonaného dokazovania a závery z nich plynúce.

34. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na pochybenia súdu prvej inštancie v skutkových zisteniach
spočívajúce v tom, že dňa 24.3.2015 nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút a že
bolo jej povinnosťou vykonať odpočty vodomerov v osade Y., pričom tieto zistenia súdu prvej inštancie
považovala za nepodložené žiadnym relevantným dôkazom majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal

eklektický výber dôkazov s nepovšimnutím si dôkazov svedčiacich v prospech žalobkyne.

35. Pokiaľ ide o skutkové závery, ktoré súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania, a to
existenciu porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou dvakrát menej závažným spôsobom (odseky 37.,
38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), tu považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie za správne. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne je nutné uviesť, že dodržanie
prestávky na odpočinok a jedenie dňa 24.3.2015 v rozsahu 30 minút v čase od 12.15 hod. do 12.45
hod. nebolo žalobkyňou preukázané. V knihe dochádzky mala žalobkyňa zapísaný odchod na prestávku
na odpočinok a jedenie o 12.05 hod., čo nebolo medzi stranami sporné a vrátila sa o 12.45 hod.,
čo rovnako nebolo medzi stranami sporné, pričom žalobkyňa tvrdila, že jej odchod na prestávku sa

uskutočnil neskôr a nemala následne možnosť opraviť tento údaj v knihe dochádzky. Žalobkyňa vo
vzťahu k tomuto porušeniu pracovnej disciplíny namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
svedeckú výpoveď pani L. a svedeckú výpoveď pani F.. Svedkyňa pani L., ktorá v uvedený deň išla
so žalobkyňou na prestávku na odpočinok a jedenie, vo svojej svedeckej výpovedi síce uviedla, že v
predmetnýdeňišlineskôrnaobedaneskôrsavrátili,avšaknevyjadrilasa,koľkoprestávkanaodpočinok

a jedenie skutočne trvala a na žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, či chceli opraviť dátum odchodu v knihe
dochádzok sa nepamätala. Nie je tak pravdou to, na čo poukazuje žalobkyňa v odvolacej argumentácii,
že svedeckou výpoveďou pani L. bolo preukázané, že v predmetný deň dodržala povolenú 30-minútovú
prestávku, keďže svedkyňa pani L. sa nevyjadrila k trvaniu prestávky v predmetný deň. Svedecká
výpoveď svedkyne pani L. tak nie je v rozpore s tvrdením žalovaného a so zápisom v knihe dochádzky,

že v predmetný deň odišla žalobkyňa na prestávku na odpočinok a jedenie neskôr, teda o 12.05 hod.
(prestávkamalatrvaťod12.00hod.)aneskôrsaajvrátili,tedao12.45hod.,akojeuvedenévupozornení
na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 24.3.2015. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj
na rozpor výpovede žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie dňa 13.6.2016, v ktorej výpovedi
uviedla, že do knihy dochádzky napísala príchod o 12.30 hod., s jej odvolacou argumentáciu, v ktorej

tvrdí, že po príchode na pracovisko bola kniha dochádzok uzamknutá v kancelárii u prednostu. Pritom
je právne irelevantné, čo bolo dôvodom neskoršieho odchodu žalobkyne v predmetný deň na prestávku
na odpočinok a jedenie. Ani zo svedeckej výpovede pani F. nemožno bez pochybností vyvodiť záver,
že žalobkyňa nemohla opraviť údaj v knihe dochádzok, nakoľko sa kniha nachádzala u starostu, keďže
svedkyňa pani F. sa vyjadrila, že bola svedkom, že kniha sa zabudla vyložiť, avšak nevedela potvrdiť,

že uvedené nastalo aj v predmetný deň 24.3.2015. Bez ohľadu na motiváciu k neskoršiemu odchodu na
prestávku na odpočinok a jedenie v predmetný deň, treba prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie
o nedodržaní doby trvania prestávky na odpočinok a jedenie žalobkyňou.

36. Žalobkyňa ďalej namietala záver súdu prvej inštancie, že bola povinná vykonať odpočty vodomerov

v osade Y., keď v tejto súvislosti spochybňovala pravosť zápisnice z porady zamestnancov Obecného
úradu v Šoporni zo dňa 23.7.2015. K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že správne
súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že žalobkyňa neuposlúchla pokyn starostu (odsek 41.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), ktorá skutočnosť vyplýva z porady konanej dňa 30.4.2015i dňa 23.7.2015 a odvolací súd sa pridržiava záverov súdu prvej inštancie uvedených v napadnutom
rozsudku. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že svedkyne pani L., pani F., pani Y., pani L., pani Y.,
svedok pán D., svedok pán J. uviedli, že porady zamestnancov u žalovaného sa konali a zápisnice z nich

vyhotovovalprednosta.Vzápisnicizodňa30.4.2015jeuvedené,žeúlohoužalobkynejezabezpečiťstav
vodomerov z osady Y. a v zápisnici zo dňa 23.7.2015 je uvedené, že úlohou žalobkyne je najneskôr do
25.8.2015 nachystať výmery, zoznam nedoplatkov za vodné a stočné v osade Y., z čoho jasne vyplýva
povinnosť žalobkyne uskutočniť odpočet vodomerov v osade Y.. Ak žalobkyňa namietala uskutočnenie
porady dňa 23.7.2015, o čom mala svedčiť informácia v nej obsiahnutá, že prednosta informoval o

prípravách na zrušenie pevnej linky a zakúpenie mobilných telefónov pre všetky kancelárie, k tomu
odvolací súd poukazuje na odsek 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia, čo štatutárny orgán žalovaného
objasnil vyjadrením, že mobilné telefóny zakupovali vo väčšom pošte ako 15 ks postupne, neboli dodané
naraz, čo potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi svedok pán D., keď uviedol, že mobilné telefóny sa
zakupovali priebežne, každé telefónne číslo bolo vypovedané v inej lehote a nové telefónne čísla
neboli zavedené naraz. Pokiaľ aj žalobkyňa spochybňuje určitosť pokynu starostu uskutočniť odpočet

vodomerov v osade Y., resp. zadanie jej tejto úlohy vôbec, tu odvolací súd zdôrazňuje, že svedkyňa pani
L.(odsek23.odôvodneniarozsudkusúduprvejinštancie)potvrdila,žežalobkyniboldanýtermín,dokedy
má zabezpečiť odpočet vodomerov v osade Y. a svedok pán D. (odsek 25. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie) uviedol, že žalobkyni bol daný starostom pokyn zistiť stav vodomerov na pracovnej
porade, ktoré výpovede svedkov spolu s obsahom zápisníc z porád zamestnancov sú jasným dôkazom

o povinnosti žalobkyne uskutočniť odpočet vodomerov v osade Y. v určenej lehote. Nakoľko žalobkyňa
popierala vôbec existenciu tejto povinnosti uloženej jej nadriadeným zamestnancom, niet potom ďalej
pochýb, že ju ani nesplnila.

37. Žalobkyňa tiež namietala, že nezaznamenanie neskoršieho odchodu z obedňajšej prestávky do

dochádzkovej knihy nebolo uvedené v pracovnom poriadku žalovaného v taxatívnom výpočte menej
závažných porušení pracovnej disciplíny, a preto ani nemohla objektívne vedieť, že táto situácia môže
byť považovaná za porušenie pracovnej disciplíny. Doplnila, že súd nemôže považovať za porušenie
pracovnej disciplíny také konanie zamestnanca, ktoré zamestnávateľ neklasifikoval ako porušenie
pracovnej disciplíny vo svojom pracovnom poriadku.

38. Pojem pracovná disciplína Zákonník práce a ani iný právny predpis nevymedzuje. Pracovnoprávna
teória pod pojmom pracovná disciplína rozumie zavinené porušenie povinností, ktoré zamestnancovi
vyplývajú z právnych predpisov, pokynov zamestnávateľa, z kolektívnej či pracovnej zmluvy, resp. z
pracovného poriadku.

39. Porušenie pracovnej disciplíny musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce rozlišuje
medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny (podmienka výpovede) a závažným porušením
pracovnej disciplíny (podmienka okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo výpovede). Napriek
veľkémuvýznamustupňaintenzityporušeniapracovnejdisciplínypresamotnývýberspôsobuskončenia

pracovného pomeru a taktiež pre posudzovanie platnosti rôznych spôsobov skončenia pracovného
pomeru, absentuje presnejšia špecifikácia pravidiel pri určovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej
disciplíny v Zákonníku práce. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom
prípade na úvahe súdu; súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na

dobu a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na
spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej
disciplíny pre zamestnávateľa a na to, či svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 1252/2002 z 21.1.2003).

40. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný
tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom predpise alebo pokyne
vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej
disciplíny(rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/71/2003z1.1.2005uverejnenývZSPč.6/2005).

41. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou, aký
všeobecne záväzne právny predpis, či interný predpis žalovaného, mala porušiť v prípade prvého
porušenia pracovnej disciplíny, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
odsekoch 35., 39., keď v odseku 39. súd prvej inštancie cituje z Čl. 9 veta prvá a z Čl. 11 ods. 2Pracovného poriadku zamestnancov Obce Šoporňa. Podľa uvedených článkov Pracovného poriadku
zamestnancov Obce Šoporňa a podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákonníka práce bolo nepochybne
povinnosťou žalobkyne dodržiavať prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút, čo žalobkyňa

porušila. Skutočnosť, že prestávka na odpočinok a jedenie u žalovaného trvá 30 minút, nebola medzi
stranami sporná, zamestnanci žalovaného jej začiatok a koniec zapisovali do knihy dochádzok. V
okolnostiach konkrétnej veci, kedy žalovaný navyše dodržiavanie pracovnej doby striktne vyžadoval a
kontroloval, došlo vedome zo strany žalobkyne k porušeniu pracovnej disciplíny, a to nedodržaním doby
trvania prestávky na odpočinok a jedenie.

42. Ani ďalší argument žalobkyne, že súd prvej inštancie neuviedol jasný právny predpis, či dokument,
z ktorého by nepochybne vyplývalo, že žalobkyňa bola povinná vykonať odpočet vodomerov nemôže
obstáť s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku v odsekoch 35., 38., keď v odseku 38.
správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa nesplnila pokyn zamestnávateľa vykonať odpočet
vodomerov, pričom nesplnenie pokynu zamestnávateľa je nepochybne zavineným porušením pracovnej

disciplíny. Z Pracovnej náplne žalobkyne zo dňa 16.2.2012 vyplýva, že k pracovným povinnostiam
žalobkyne patrilo aj vykonávanie správy miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu, evidencia úhrady
platieb, vymáhanie nedoplatkov. Odvolací súd je toho názoru, že povinnosť žalobkyne vykonať odpočet
vodomerov vyplýva z jej pracovnej náplne, keďže pojem správa znamená starať sa, resp. zabezpečiť
riadny priebeh, či chod, niečoho, v preskúmavanom prípade miestneho poplatku za vodu a kanalizáciu,

keďže bez uskutočnenia odpočtu vodomerov nie je možné správne vyrubiť konkrétne poplatky v
konkrétnych domácnostiach, a to zvlášť za situácie, že nový starosta obce (nástup od 1.2.2015) plnenie
tejto povinnosti vyžadoval a kontroloval. Hoci si žalobkyňa túto povinnosť od vyhotovenia jej Pracovnej
náplne zo dňa 16.2.2012 neplnila (a podľa výpovedí strán a svedkov odpočty vodomerov v osade Y.
ani nikto zo zamestnancov žalovaného neuskutočňoval), neznamená to, že túto povinnosť žalobkyňa

nemala. Pokiaľ aj žalobkyňa mala pochybnosť o obsahu svojej pracovnej náplne, na porade konanej
dňa 30.4.2015, dňa 23.7.2015 jej bol nadriadeným zamestnancom daný jasný pokyn zabezpečiť stav
vodomerov v osade Y. v určenom termíne.

43. Z dokazovania vykonaného v prejednávanej veci vyplynulo, že žalobkyňa porušila svoje povinnosti

zamestnanca, keď nedodržala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút (§ 81 písm. b) v
spojení s § 91 ods. 1 Zákonníka práce) a nesplnila pokyn nadriadeného zamestnanca vykonať odpočet
vodomerov v osade Y. (§ 81 písm. a) Zákonníka práce). Nie je pritom podstatným, či žalobkyňou
namietané porušenie pracovných povinností bolo uvedené v pracovnom poriadku žalovaného. Pracovný
poriadok je interný predpis zamestnávateľa, v ktorom sú upravené práva a povinnosti zamestnancov

a zamestnávateľa podrobnejšie, ako im vyplývajú z ustanovení Zákonníka práce. I keď má pracovný
poriadok normatívny charakter, konkretizuje povinnosti zamestnancov všeobecne, ako napr. v prvom
prípade porušenia pracovnej disciplíny, keď určuje konkrétne časy trvania prestávky na odpočinok a
jedenia v stránkové dni, avšak neustanovuje obsah pracovného pomeru konkrétneho zamestnanca,
ako v druhom prípade porušenia pracovnej disciplíny, kedy bol žalobkyni daný pokyn na uskutočnenie

odpočtu vodomerov. Nie je rozhodujúcim, či zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku, či v inom
internom predpise alebo v pokyne vedúceho zamestnanca určil, či a aké konkrétne konania majú alebo
nemajú byť ohodnotené tým - ktorým stupňom porušenia pracovnej disciplíny. Odvolacia námietka
žalobkyne o absencii právneho základu pre porušenie pracovnej disciplíny je nenáležitá.

44. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil intenzitu konania žalobkyne.
Ako už bolo konštatované vyššie Zákonník práce rozlišuje dva stupne závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny - menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre výpoveď z pracovného
pomeruazávažnéporušeniepracovnejdisciplíny,ktoréjedôvodompreokamžitéskončeniepracovného
pomeru alebo výpoveď. Hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu.

Medzi menej závažné porušenie pracovnej disciplíny sa väčšinou radí neoznámený neskorý príchod/
skorší odchod, opustenie pracoviska bez zamestnávateľovho vedomia a súhlasu, nedodržanie termínu
odovzdania úlohy a pod. Napriek tomu, že Zákonník práce tieto pojmy nedefinuje a neustanovuje,
z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať, správne súd prvej inštancie konštatoval, že v
oboch prípadoch porušenia pracovnej disciplíny sa jednalo o intenzitu menej závažného porušenia

pracovnej disciplíny, keď zohľadnil skutočnosti, že žalobkyňa pracovala u žalovaného od roku 1982, od
roku 1992 ako samostatný odborný referent, vykonávala svoju prácu k spokojnosti zamestnávateľa,
porušenie pracovnej disciplíny nemalo charakter sústavnosti (žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu 2-
krát) a dôsledok porušenia pracovnej disciplíny (v čase porušenia pracovnej disciplíny) neuskutočnenímodpočtu vodomerov a následným nevyrubením poplatkov za vodu a kanalizáciu znamenal chýbajúci
príjem v rozpočte obce - žalovaného v sume cca 1.000 eur. Nenáležitá je argumentácia v súvislosti
so skončením pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, že starosta H. po svojom nástupe

ukončil pracovný pomer s predošlými zamestnancami obecného úradu, keďže v súdenom spore sa
preskúmavajú konkrétne okolnosti v konkrétnom prípade skončenia pracovného pomeru žalobkyne a
skončenie pracovných pomerov aj u ďalších zamestnancov po nástupe nového starostu nemá vplyv na
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v jednotlivých prípadoch. Odvolaciemu súdu nie je ani zrejmé,
čo žalobkyňa touto odvolacou argumentáciou sleduje, keďže žalovaný porušenie pracovnej disciplíny

žalobkyňou kvalifikoval ako menej závažné a nie závažné, teda zvolil nižšiu mieru intenzity porušenia
pracovnej disciplíny a nepristúpil k tak výnimočnému opatrenie, ako je okamžité skončenie pracovného
pomeru, s ktorým posúdením porušenia pracovnej disciplíny kvalifikovaným ako menej závažné zo
strany zamestnávateľa i zo strany súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil. I keď uplatniť výpoveď
je oprávnením zamestnávateľa, nie jeho povinnosťou, žalovaný tak v súdenom prípade urobil. Súd prvej
inštancie v súlade so zákonom a uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi vyhodnotil intenzitu

vytýkaného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou správne.

45. K námietke žalobkyne, že žalovaný nepreukázal zavinenie žalobkyne na porušení pracovnej
disciplíny, resp. že nebol splnený predpoklad zavinenia pre porušenie pracovnej disciplíny, odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že o porušenie pracovnej disciplíny pri plnení pracovných úloh alebo

v priamej súvislosti s ním ide vtedy, ak koná zamestnanec (v podobe konania alebo opomenutia)
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním v rozpore s povinnosťami, ktoré mu boli
stanovené právnymi predpismi, internými predpismi, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného
vedúceho zamestnanca, pričom porušenie pracovných povinností zamestnancom (protiprávnosť jeho
konania) vyjadruje objektívny stav, ktorý tu buď je alebo nie je a ktorý nastáva bez ohľadu na to, či ho

zamestnanec chcel spôsobiť alebo vedel, že môže nastať. Ak má byť v súdnom konaní preukázané
zavineniezamestnancanaporušenípracovnejdisciplíny,môžesatakstaťajnepriamo,atopreukázaním
takých skutočností, ktorých prostredníctvom sa psychický (vnútorný) vzťah zamestnanca k jeho konaniu
aknásledkomjehokonaniaprejavujenavonok,tedapreukázanímskutočností,zktorýchmožnodôvodiť,
či zamestnanec chcel svojim konaním porušiť pracovnú disciplínu a či vedel, že svojim konaním

môže porušiť pracovnú disciplínu, poprípade, či o tom vzhľadom k okolnostiam a k svojim osobným
pomerom vedieť mal a mohol. Odvolací súd je toho názoru, že žalobkyňa by nezavinila porušenie
pracovnej disciplíny, len ak by nevedela, že môže porušiť pracovnú disciplínu a ak by to ani vzhľadom
k okolnostiam a svojim osobným pomerom vedieť nemohla alebo nemala, čo však nie je prejednávaný
prípad. V prvom prípade porušenia pracovnej disciplíny ani nebolo sporné, že doba trvania prestávky

na odpočinok a jedenie je 30 minút a v druhom prípade porušenia pracovnej disciplíny bolo preukázané,
že žalobkyni bol daný jasný pokyn uskutočniť odpočet vodomerov v obci Štrkovec jej nadriadeným
zamestnancom, hoci žalobkyňa akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny popierala. Správne súd prvej
inštancie vychádzal zo zistenia, že vedomosť žalobkyne o rozsahu jej pracovných povinností bola
preukázaná. Tým je dôvodné dané aj zavinenie žalobkyne na porušení pracovnej disciplíny minimálne

vo forme nedbanlivostného konania, keďže mala vedomosť o tom (teda vedieť mala a mohla), že svojim
konaním v prvom prípade a svojim nekonaním v druhom prípade, môže porušiť pracovnú disciplínu, hoci
sa sama spoliehala bez primeraných dôvodov, že porušenie pracovnej disciplíny nespôsobí. Žalobkyňa
konala pri porušení svojich pracovných povinností zavinene, keď nemala žiaden dôvod očakávať, že
jej zamestnávateľ bude tolerovať správanie, v rámci ktorého nedodržala dĺžku prestávky na odpočinok

a jedenie a nesplnila pokyn nadriadeného zamestnanca. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd prvej
inštancie nemal preukázané zavinenie žalobkyne nie je opodstatnená.

46. Ani odvolacia námietka žalobkyne o nerešpektovaní záväzného právneho názoru odvolacieho
súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nie je daná. Tu odvolací upriamuje

pozornosť na dôvody predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, medzi ktoré patrili
nepreskúmateľnosť zrušeného rozsudku súdu prvej inštancie, nesprávnosť právnych záverov ohľadne
posúdenia dôkazného bremena (odsek 35., 38. uznesenia odvolacieho súdu č. k. 24CoPr/4/2018-112
zo dňa 25.9.2018). Po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k doplneniu
dokazovania súdom prvej inštancie a následne k vydaniu napadnutého rozsudku, pričom vychádzajúc

z vyššie uvedeného (po vysporiadaní sa s odvolacími argumentmi žalobkyne zhora), je zrejmé, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie netrpí vadou nepreskúmateľnosti, ani vadami v skutkových
zisteniach súdu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiada sa doplniť, že pokiaľ súd prvej
inštancie po doplnení dokazovaní opakovane konštatoval nedôvodnosť žaloby, jeho rozhodnutie nie jerozhodnutím, ktorým by súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor a pokyny odvolacieho súdu,
keďže závery vyslovené odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí sa týkali postupu súdu prvej
inštancie vo veci. Preskúmaním veci odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť ani tejto odvolacej námietky

žalobkyne.

47. Napokon žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie zo svojej vlastnej iniciatívy
nevykonal žiadne dôkazy, pokiaľ ide o skúmanie eventuálnej náhrady mzdy. Právnym dôsledkom
zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je nepochybne aj

neopodstatnenosť nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Vykonávanie
dokazovania ohľadom tohto druhého nároku žalobkyne na náhradu mzdy, by nebolo vzhľadom na
zamietnutie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ani efektívne, ani hospodárne. Správne
postupoval súd prvej inštancie, keď dokazovanie v tomto smere nadbytočne nevykonával.

48. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že žalobkyňa sa

dopustila dvakrát menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, v dôsledku ktorých jej bola daná
výpoveď z pracovného pomeru. Odvolaciemu súdu tak nezostávalo nič iné, len konštatovať, že nie je
možné vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalobkyne vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v
skutkových zisteniach za dostatočnú.

49. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, keďže poskytovali bezpečne zistený
skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanom prípade dôvody výpovede z

pracovného pomeru žalobkyne u žalované boli dané. Preto je sporná výpoveď z pracovného pomeru
platná. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

50. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobkyne s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie

bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobkyňa v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov, než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa jej nárokov uplatnených
žalobou. Odvolacie námietky žalobkyne ohľadne nesprávnych skutkových zistení a právnych záverov
konštatovaných súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

51. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou nie
sú naplnené.

52. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalobkyne zachádzajúcu do
nadbytočných detailov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

53. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalobkyňa v odvolaní neuviedla
žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcich výrokoch vo veci samej za vecne správny, keď žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom
správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho ztzv. zásady úspechu nespochybnila (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody
jeho nesprávnosti), nie je jej odvolacia námietka opodstatnená.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom

konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).