Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/83/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717210312
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5717210312.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária Relevans, s.r.o., so Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232
471, proti žalovaným: 1/ P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.. A. XX/XX, XXX XX Z. W., 2/ T. L., nar.

XX.XX.XXXX, bytom W.. A. XX/XX, XXX XX Z. W., 3/ N. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX
XX L. žalovaní všetci traja zastúpení JUDr. Jozefom Námešným, advokátom, so sídlom B. S. XX, XXX
XX L. v spore o zaplatenie sumy 4.374,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 6Csp/142/2017-108 zo dňa 13.02.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 6Csp/142/2017-108 zo dňa 13.02.2018 vo
výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní v rade 1/, 2/ a 3/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

III. Vo zvyšnej časti, t.j. vo výroku I. zostáva rozsudok Okresného súdu Martin č. k.
6Csp/142/2017-108 zo dňa 13.02.2018 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd postupom podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil konanie v časti o

zaplatenie sumy 857,36 Eur (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol odkazujúc na ustanovenia
§ 39, § 53 ods. 9, § 525, § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách (výrok II.). Napokon vo výroku III. žalovaným v rade 1/ a 2/ nepriznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania (pozn. žalovaný v rade 2/ zomrel po vyhlásení rozsudku okresného súdu, z
ktorého dôvodu v odvolacom konaní koná súd s jeho právnymi nástupcami; viď odsek 3 tohto rozsudku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že nemal preukázané platné postúpenie
pohľadávky na žalobcu. Právnym predchodcom žalobcu totiž neboli dodržané zákonné podmienky pre

predčasné zosplatnenie úveru. Je nepochybné, že sa jedná o spotrebiteľský spor. Žalobca vykonal
výzvu v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 28.08.2014. Keďže nepredložil
žiaden listinný dôkaz o doručení uvedeného upozornenia žalovaným, súd pri doručovaní zásielok
vychádzal zo všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorých sa zásielka považuje za doručenú
na tretí deň od odoslania. Nakoľko na výzvach je uvedený dátum podania dňa 02.09.2014, výzvy sa
považujú za doručené dňom 05.09.2014. V upozornení boli žalovaní vyzvaní právnym predchodcom

žalobcu na zaplatenie omeškaných splátok v lehote 15 dní od doručenia. V opačnom prípade ich
právnypredchodcažalobcuupozornilnamožnosťpredčasnéhozosplatneniaúveru.Eštepreduplynutím
pätnásťdňovej lehoty právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru listom zodňa 16.09.2014, a to ku dňu 16.09.2014. Uvedené oznámenie si žalovaní prevzali do vlastných rúk
dňa 19.09.2014, a to ešte pred uplynutím pätnásťdňovej lehoty na dodatočné splnenie zameškaných
splátok. V súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka musí veriteľ pred uplatnením svojho práva

spočívajúceho v predčasnom zosplatnení pohľadávky upozorniť dlžníka na uplatnenie tohto práva,
pričom od tohto upozornenia do vyhlásenia predčasnej splatnosti nesmie uplynúť kratšia lehota ako 15
dní, ktorá sa počíta od doručenia (aj fikciou) upozornenia, nie od dátumu uvedeného na upozornení.
Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v Zákone

o bankách alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od zmluvy odstúpiť v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka využila možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktorú však
súd posúdil ako neplatnú pre nedodržanie zákonom stanovených podmienok. Banka tak postúpila
žalobcovi pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah
medzi nimi zanikol inak, výpoveďou alebo odstúpením. Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť
úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že by bol predmetný úver ku dňu postúpenia splatný.

Splatnými sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých boli žalovaní v omeškaní.
Právny predchodca žalobcu však môže postúpiť pohľadávku zo spotrebiteľského úveru len so všetkými
právami s ňou spojenými. Postúpenie pohľadávky je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39
Občianskehozákonníka.Nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieviedolpretokzamietnutiužaloby.Pokiaľ
ide o čiastočné zastavenie konania, súd odkázal na späťvzatie žaloby sčasti. Pokiaľ ide o

nárok na náhradu trov konania, súd uviedol, že úspešným žalovaným nevznikli žiadne trovy.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal zrušenia
rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku II. a III. a vrátenia veci na ďalšie konanie, resp. zmeny
tohto rozhodnutia a priznania nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Argumentoval odkazom na ust.
§ 565 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že daný postup je jednostranným adresovaným
úkonom veriteľa (žalobcu), ktorého účinky sú podmienené tým, že dôjde dlžníkovi v súlade s ust. §
45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre dôjdenie prejavu vôle doporučeným listom, ako tomu bolo v

prípade zasielania informácie o možnosti predčasného zosplatnenia pohľadávky v Nemecku, ale aj na
Slovensku platí, že ak doporučený list nie je možné doručiť z dôvodu nezastihnutia adresáta alebo
oprávneného prijímateľa, poštový doručovateľ zanechá písomné oznámenie o jeho uložení na pošte.
K otázke doručovania doporučených listov sa vyjadril aj nemecký najvyšší súd, ktorý uvádzal, že v
prejednávanom prípade bolo sporné, kedy sa považuje doporučený list za dôjdený. Rozhodoval sa

medzi dvoma momentmi, a to či je to už v momente, kedy doručovateľ z dôvodu, že nezastihol adresáta
v prvý deň doručovania v mieste doručenia, zanechal oznamovací lístok, alebo až vtedy, keď si adresát
vyzdvihne zásielku na pošte. Čo sa týka dôjdenia sa nakoniec možno prikloniť k názoru
a záveru, že dôjdenie nastane, keď možno za normálnych okolností očakávať vyzdvihnutie zásielky na
pošte, čo je najbližší pracovný deň (k uvedenému odvolateľ odkázal na nemeckú odbornú literatúru). V

slovenských podmienkach je možné aplikovať na termín a výklad pojmu dôjdenia práve tento záver. K
obdobnému názoru dospel aj Najvyšší súd ČR v konaní vedenom pod sp. zn. 26Cdo/864/2004. Žalobca
mal teda za to, že bola splnená podmienka dôjdenia tohto právneho úkonu žalovaným, teda výzva pred
zosplatnením bola doručená dňa 03.09.2014, nie 05.09.2014, od čoho opieral neplatnosť zosplatnenia
konajúci súd. Uvedené tvrdenia žalobcu o doručení zásielky možno podporiť doručenkou, kde je zrejmé,

že táto bola doručovaná na poslednú známu adresu žalovaných a kedy bola prevzatá v odbernej lehote,
čo nemožno v kontexte uvedeného pripísať na ťarchu žalobcu. Aktívna vecná legitimácia pri súdnom
vymáhaní postúpenej pohľadávky svedčí postupníkovi, t. j. žalobcovi od momentu účinnosti postúpenia
pohľadávky. To platí za predpokladu, že pohľadávka ako taká je splatná a spôsobilá na vymáhanie. Nie
je na mieste podmieňovať oprávnenie postupníka procesne uplatniť postúpené právo na plnenie riadnou

notifikáciou či už zo strany postupcu alebo postupníka. Teoretické úvahy, či možno zaviazať na plnenie
nenotifikovaného dlžníka sú z pragmatického hľadiska nadbytočné. Ďalej žalobca v podrobnostiach
vysvetlil, že úver na bývanie nie je spotrebiteľským úverom v zmysle § 1 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že žalovaným bol poskytnutý úver na bývanie, z
čoho vyplýva, že im nebol poskytnutý spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

Na zmluvný vzťah zmluvy o úvere sa podporne použijú len ustanovenia zákona o
bankách, Obchodný zákonník a Občiansky zákonník. Tieto právne predpisy nevyžadovali, aby zmluva o
poskytnutí úveru na bývanie obsahovala také náležitosti, ako uvádzal Zákon o spotrebiteľských úveroch,
teda nie je potrebná ani aplikácia ust. § 565 Občianskeho zákonníka, a teda nevzťahuje sa to na platnosťpostúpenia pohľadávky. Napokon žalobca argumentoval, že prvoinštančný súd nevyzval žalobcu na
preukázanie tvrdení, ktoré tvoria odôvodnenie rozsudku. Súd preto nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie dňa XX.XX.XXXX žalovaný v rade 2/ X. L., nar.
XX.XX.XXXXzomrel.Nazákladeuvedenéhonásledneokresnýsúduznesenímč.k.6Csp/142/2017-154
zo dňa 31.10.2018, rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami žalovaného v rade 2/, a to

s T. L., ako žalovaným v rade 2/ a s N. L. ako žalovanou v rade 3/.

6. Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.
7. Podľa ich názoru tu nie sú dôvody na podanie odvolania tak, ako sú uvedené v podanom opravnom
prostriedku. Žalobca skutočne nepreukázal aktívnu legitimáciu vzhľadom na
nepreukázanie postúpenia žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil

svoje rozhodnutie a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na
základe nich aj k správnemu právnemu posúdeniu veci.

8. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania súdu doručené neboli.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výrokoch II. a III. v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z

uvedenýchdôvodovsaodvolacísúdvodvolacomkonaníobmedzilnakonštatovaniesprávnostidôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného

súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá
odpovedať na všetky námietky alebo argumenty vznesené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie

dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

12. Odvolacie námietky žalobcu považoval krajský súd v celom rozsahu za nedôvodné.

13. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu týkajúcu sa otázky doručovania doporučených
listov krajský súd uvádza, že pripodobňovanie skutkového stavu ku stavu známemu z iných konaní
vedených v Nemecku či Českej republike (ktoré v opravnom prostriedku neboli bližšie popísané) v
danom prípade neobstojí. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie zistený skutkový stavtýkajúci sa doručovania oznámenia pôvodného veriteľa o možnosti zosplatnenia úveru žalovaným tým
spôsobom, že upozornenie na postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zo dňa 28.08.2014 bolo
pôvodným veriteľom podané na poštovú prepravu dňa 02.09.2014 (samotné podanie uvádza „Dátum

podania 02.09.2014“), čo následne logicky vedie k záveru, ktorý prijal aj súd prvej inštancie, že v
súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami predloženými žalobcom, sa daná listina považuje za
doručenú na tretí deň od odoslania, pretože nebol preukázaný skorší termín doručenia, t. j. 05.09.2014.
K domnelému zosplatneniu úveru pôvodným veriteľom došlo ku dňu 16.09.2014, teda pred uplynutím
najmenej pätnásťdňovej lehoty určenej pre uplatnenie práva veriteľa v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s

§ 565 Občianskeho zákonníka. Išlo teda o neplatný právny úkon, keďže pre vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru neboli splnené zákonné podmienky. Správnym je tak aj následný právny
záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v odseku 17. odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia,
podľa ktorého pôvodný veriteľ (banka) postúpila nesplatný úver a postúpenie uvedenej pohľadávky je
tak v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 Zákona o bankách potrebné považovať za
neplatný právny úkon. Žalujúca sporová strana v konaní nepreukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu,

čo viedlo z správnemu záveru okresného súdu o zamietnutí žalobou uplatneného nároku. Krajský
súd zároveň dopĺňa, že aj v prípade prijatia argumentácie odvolateľa o účinnom doručení výzvy v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka dňa 03.09.2014, nemožno konštatovať splnenie podmienok
uvedeného ustanovenia zákona, pretože ani za daných okolností nedošlo k uplynutiu pätnásťdňovej
lehoty vyžadovanej pre tzv. zosplatnenie úveru.

15. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj argumentáciu žalobcu smerujúcu k neprípustnosti aplikácie
ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Treba totiž poukázať na fakt, že v danom
prípade sa bez pochýb jedná o spotrebiteľský spor, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Uzatvorená
úverová zmluva spĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka, z čoho

vyplýva aj prípustnosť aplikácie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, na ktorom bolo založené riešenie
sporných otázok v prvoinštančnom i druhoinštančnom konaní. Inak povedané, eventuálne vylúčenie
možnosti aplikácie ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch ešte neznamená neposúdenie
sporného právneho vzťahu ako spotrebiteľského podľa Občianskeho zákonníka.

16. K namietaným procesným nedostatkom - že okresný súd žalobcu „nevyzval na
preukázanie tvrdení, ktoré tvoria odôvodnenie rozsudku“, odvolací súd poukazuje na fakt, že z
danej argumentácie nevyplýva, v čom konkrétne videl žalobca pochybenie na strane okresného súdu. V
civilnom sporovom konaní platí, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu sporu, ktorá
prichádza s požiadavkou ochrany jej práv. Ak v spore žalobca vzniesol žalobnú požiadavku, bol povinný

produkovať tvrdenia a následne tieto náležite preukázať príslušnými dôkazmi. Z procesnej úpravy
nevyplýva žiadna povinnosť súdu vyzývať stranu sporu „na preukázanie tvrdení“, pretože uvedené súvisí
s otázkou unesenia dôkazného bremena, za čo zodpovedal žalobca. Akákoľvek pomoc v tomto smere,
ako to naznačil odvolateľ, je neprípustná. Žiada sa tiež uviesť, že vo veci bolo nariadené pojednávanie
a aj na ňom mohol žalobca uplatniť svoje nároky, navrhnúť prípadné dôkazy a byť konfrontovaný s

predbežnýmprávnymnázoromsúdunadanúvec.Pokiaľsanapojednávanínezúčastnil,potomuvedené
musí ísť na jeho ťarchu. Jedným zo základných princípov sporového konania je princíp ústnosti (čl. 12
Základných princípov CSP), ktorým sa umožňuje stranám sporu efektívne uplatňovať procesné práva
a dosiahnuť tak naplnenie práva na súdnu ochranu. Ak sa strana sporu nezúčastní na
pojednávaní,jetojejvýlučnéprávo,ktorévšakmôževiesť(akojetomuvdanejveci)kzavŕšeniusúdneho

konania v jej neprospech.

17. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, pri súčasnom nezistení nedostatkov v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací
súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

18. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania (výrok III.), vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú
odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení týkajúcich sa rozhodovania o trovách konania.

19. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t.j. vo výroku I.) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý.20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovaným v rade 1/ až 3/ ako úspešným subjektom nárok
na náhradu trov v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O

výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).