Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/202/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117214894
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117214894.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: Slevomat.cz, s.r.o., so sídlom Pernerova 691/42, Karlín, 186 00 Praha 8, Česká republika,
IČO: 246 98 059, podnikajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej organizačnej zložky:
Slevomat.cz,s.r.o.-organizačnázložkaSlovensko,sosídlomMlynskénivy73,82105Bratislava,IČO:46
031103,zastúpenéhozástupcomKŠDLEGALadvokátskakancelárias.r.o.,sosídlomPrievozská6,821
09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 978 741, proti žalovanému: Peter Hlaváč - Natura Team,
s miestom podnikania 013 19 Kľače 13, IČO: 41 278 925, zastúpenému zástupcom ULC Čarnogurský

s.r.o., so sídlom Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, IČO: 35 975 016, v konaní o zaplatenie 20.000 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/95/2017-218
zo dňa 29. marca 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/95/2017-218 zo dňa 29. marca 2019 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) prvým výrokom rozhodol, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 20.000,- Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške

9% ročne zo sumy 20.000,- Eur od 01.12.2016 až do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov vo výške
40,- Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom uviedol, že žalobcovi
sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady
trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako zastúpený a žalovaný ako obchodný zástupca
uzatvorili dňa 12.02.2013 Zmluvu o obchodnom zastúpení (ďalej aj len „Zmluva“), ktorej predmet bol

špecifikovaný v čl. 2 tak, že obchodný zástupca sa zaväzuje, že bude na svoje náklady na území
Slovenskej republiky vyvíjať činnosti vedúce k uzavretiu zmluvy o spolupráci medzi zastúpeným a
tretími osobami - záujemcami - ktorých predmetom má byť záväzok zastúpeného na platenú propagáciu
a predaj poukazov na využitie služieb a/alebo nákup tovaru záujemcu na Portáli Zlavomat.sk a k
tomu zodpovedajúci záväzok záujemcu poskytnúť za túto činnosť zastúpenému províziu a usporiadať
vzájomné tržby so zastúpeným prostredníctvom Portálu Zlavomat.sk za predané poukazy. Zastúpený
sa zaviazal, že obchodnému zástupcovi za jeho činnosť bude vyplácať províziu podľa čl. 3 zmluvy.

3. Mal preukázané okresný súd tvrdenie žalobcu, že približne v období mesiaca november 2016
žalobca zistil, že žalovaný ako obchodný zástupca sa dopustil voči žalobcovi závažného porušenia
záväzku mlčanlivosti vyplývajúceho mu zo zmluvy tým, „že dňa 07.11.2016 bola z emailovej [email protected] odoslaná emailová správa adresovaná tretím subjektom mimo rámca spoločnosti žalobcu.
Emailová správa bola adresovaná pre Q. K. a Z. D., pričom Q. K. je bývalým obchodným riaditeľom
spoločnosti žalobcu, ktorý ukončil spoluprácu so žalobcom ešte v r. 2014 a momentálne spolupracuje

s iným portálom hromadného nakupovania, ktorý je priamou konkurenciou žalobcu. Z. D. je bývalým
manažérom obchodného tímu žalobcu, s ktorým bola spolupráca ukončená k 30.09.2016 a teda v
čase, kedy mu bola zaslaná predmetná emailová správa už rovnako ako aj Q. K. nespolupracoval
so žalobcom. Obsahom tejto emailovej správy bola informácia o pripravovanej vianočnej kampani
spoločnosti Slevomat.cz, s.r.o. s textom: Ahojte chlapci, takto vyzerá one man band show vianočných

dealov. Vyzerá, že budú bohaté Vianoce. Súčasťou tejto emailovej správy adresovanej tretím osobám
mimo rámca žalobcu bola zároveň aj príloha, a to print screen vyhotovený zo systému žalobcu, ktorej
obsahom boli dôverné informácie získané žalovaným zo systému žalobcu, ktoré sa týkali pripravovaných
vianočných dealov, spustenie ktorých bolo žalobcom naplánované pre vianočné obdobie. Táto emailová
správa podľa vyjadrenia žalobcu obsahovala dôverné informácie a údaje o súčasných obchodných
partneroch spoločnosti žalobcu, nakoľko obsahom prílohy emailovej adresy boli konkrétne ponuky

obchodných partnerov žalobcu s uvedením názvov nimi ponúkaných ubytovacích zariadení, t.j. názvy
hotelov a penziónov obchodných partnerov žalobcu, ktoré mali byť predmetom vianočných dealov a mali
byť spustené v rámci dlhodobo plánovanej a pripravovanej vianočnej kampane žalobcu.“

4. Vzhľadom k tomu, že daný e-mail od žalovaného bol adresovaný Q. K. a Z. D., ktorí už nepracovali pre

žalobcu a žalovaný im napriek tomu poskytol a sprístupnil uvedené informácie, čím jednoznačne došlo,
podľa okresného súdu, zo strany žalovaného k hrubému porušeniu povinností jednak strážiť obchodné
tajomstvo žalobcu a zároveň povinnosť zachovať mlčanlivosť o údajoch, informáciách a skutočnostiach,
s ktorými sa oboznámil počas svojej činnosti pre žalobcu. Teda uvedeným konaním došlo k závažnému
porušeniu záväzkov mlčanlivosti vyplývajúcich žalovanému zo zmluvy, ktoré na seba prevzal, a na

ktorýchdodržiavaniesaakoobchodnýzástupcažalobcuzmluvnezaviazal,pričomvzmyslečl.5,bod5.7
zmluvy tento trvá a zaväzuje žalovaného aj po ukončení zmluvy. „Súd má preukázané tvrdenie žalobcu
ohľadom doručovania mailu, a to aj s prílohou (č.l. 25, 26).“

5. Z predložených listín vyplynulo, že žalobcom v rámci jeho šetrenia bolo zistené, že z pracovnej e-

mailovej adresy žalovaného boli aj v predchádzajúcom období, t.j. ešte pred dňom 07.11.2016, kedy
bola e-mailová správa obsahujúca informácie o vianočnej kampani žalobcu zaslaná žalovaným tretím
subjektom mimo rámca spoločnosti žalobcu, opakovane oslovovaní a kontaktovaní viacerí obchodní
partneri spoločnosti žalobcu, a to s ponukami propagácie ich produktov a služieb, nie prostredníctvom
portálu žalobcu, ale prostredníctvom iného konkurenčného portálu hromadného nakupovania. Uvedené

tvrdenia žalobca preukázal listinami ohľadom e-mailovej korešpondencie z adresy žalovaného a
adresované obchodnému partnerovi R. S., ktorý je generálny manažér hotela Conrad Krakow, pričom
z obsahu e-mailovej správy je zrejmé, že žalovaný oslovil tohto obchodného partnera žalobcu zo
svojej pracovnej emailovej adresy, avšak s konkurenčnou ponukou a navrhol mu propagáciu ponuky
služieb jeho hotela prostredníctvom konkurenčného portálu hromadného nakupovania. Konkrétne malo

ísť o propagáciu prostredníctvom slovenského portálu Slevoking.sk. Z kontextu e-mailovej správy
jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa jednalo o ponuku pre slovenský trh, keďže bolo tam
uvedené „only slovak market“ („iba slovenský trh“).

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že uvedeným konaním žalovaný hrubým

spôsobom porušil záväzok zákazu konkurencie v zmysle čl. 7. bod 7.3 a bod 7.4 Zmluvy, ktorý na
seba prevzal, keď ako obchodný zástupca v danom čase ešte spolupracujúci a vykonávajúci činnosti
obchodnéhozástupcuvsúladespodmienkamizmluvyprežalobcuakozastúpenéhooslovovalviacerých
obchodných partnerov žalobcu, avšak nielen s ponukami propagácie ich produktov prostredníctvom
portálu Zlavomat.sk, ale aj s ponukami propagácie ich tovarov a služieb prostredníctvom konkurenčného

portálu hromadného nakupovania. Teda vykonával rovnaký druh činnosti, ktorú sa ako obchodný
zástupca na základe zmluvy čl. 2, bod 2.1 a 2.2 zaviazal vykonávať výhradne pre žalobcu, a ktoré majú
naviac súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného.

7. Z predložených listín taktiež vyplývalo ďalšie konanie žalovaného, keď ako obchodný zástupca

žalobcu „porušil svoje povinnosti v zmysle zmluvy tým, že oslovil p. D. D., zástupcu hotela
Payerbacherhof*** s ponukou propagácie tohto hotela v zimnej sezóne 2016/2017 prostredníctvom
konkurenčného portálu a nie prostredníctvom portálu žalobcu. V emailovej správe, ktorú p. D. D.
následne dňa 08.11.2016 zaslal G. Q., ide o mail odoslaný z adresy [email protected] adresovaný p. Q. naadresu [email protected] sa uvádza v anglickom jazyku, že toto je zmluva, na ktorej sme práve pracovali s p.
D.. Z obsahu emailu jednoznačne vyplýva, že tento obchodný partner žalobcu sa po tom, ako bol
už v predchádzajúcom období kontaktovaný žalovaným v mene konkurenčného portálu hromadného

nakupovania, rozhodol spolupracovať priamo so žalovaným, resp. s týmto konkurenčným portálom a
prejavil záujem o propagáciu daného hotela prostredníctvom portálu Zľavoking.sk. Prílohou emailu bola
aj zmluva o spolupráci, na ktorú p. D. D. v emailovej správe odkazuje, a na základe ktorej mal byť daný
hotel propagovaný prostredníctvom portálu Slevoking.cz a Zľavoking.sk. Zmluva o spolupráci, ktorá
bola prílohou emailu, a ktorá bola tomuto obchodnému partnerovi zo strany žalovaného predložená

na podpis, bola vyhotovená v slovenskom jazyku, čo potvrdzuje skutočnosť, že išlo o ponuku pre
slovenský trh. Aj napriek tomu, že predložená zmluva o spolupráci nebola zo strany p. D. D. a ako
poskytovateľa podpísaná, je zrejmé, že tento kontrakt bol uzatvorený, nakoľko ponuka daného hotela
sa objavila na stránkach portálu Slevoking.cz a následne aj na stránke portálu Zľavoking.sk bola
na tomto portáli prezentovaná v súlade s podmienkami predloženej zmluvy o spolupráci v znení jej
dodatku, ktoré tvorili prílohu emailu zo dňa 26.11.2016.“ Okresný súd uviedol, že medzi stranami bolo

nesporné,žeprevádzkovateľomobochdanýchportálovhromadnéhonakupovania,t.j.www.zlavoking.sk
ako aj www.slevoking.cz je obchodná spoločnosť TPF Group, s.r.o., so sídlom Jána Babaka 2733/11,
Kráľovo pole, Brno, Česká republika, pričom ponuky tovarov a služieb ich obchodných partnerov sú
umiestňované na oboch portáloch, t.j. ponuky pre slovenský trh aj pre český trh sú vo veľkej miere
obdobné. Z uvedeného, podľa okresného súdu vyplývalo, že žalovaný zo svojej pracovnej e-mailovej

adresy a v mene spoločnosti Slevomat.cz, s.r.o. oslovoval obchodných partnerov žalobcu s ponukou
propagácie tovarov a služieb jeho hotela, nie prostredníctvom portálu žalobcu, ale prostredníctvom
portálu hromadného nakupovania prevádzkovaného spoločnosťou TPF Group, s.r.o., t.j. konkurenčného
portálu, a to priamo s ponukou propagácie služieb pre slovenský trh. Žalobca mal za to, že žalovaný
týmto konaním sa dopustil porušenia záväzku mlčanlivosti, ako aj mimoriadne hrubého porušenia

záväzku zákazu konkurencie, ktorý sa na žalovaného ako obchodného zástupcu v zmysle zmluvy
vzťahuje, a na ktorého dodržiavanie sa žalovaný zaviazal, a to nielen po dobu trvania zmluvy, ale aj po
dobu dvoch rokov po jej skončení.

8. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca trval na tom, že do dispozície

spoločnosti Slevomat.cz, s.r.o. sa následne dostali informácie aj od ďalších obchodných partnerov,
ktorým boli rovnako zo strany žalovaného ako osoby už vtedy spolupracujúcej s konkurenčným
zľavovým portálom, predkladané a dohadované ponuky spolupráce a propagácie ich tovarov a
služieb namiesto portálu žalobcu zlavomat.sk prostredníctvom konkurenčného portálu hromadného
nakupovania. Vzhľadom na dané situácie a podozrenie žalobcu, žalobca vykonal ďalšie interné šetrenie

v rámci spoločnosti s výsledkom, „že žalovaný už v predchádzajúcom období skutočne opakovane
oslovoval aj iných obchodných partnerov žalobcu, pričom na tieto činnosti využíval svoju pracovnú
emailovú adresu [email protected] Uvedené tvrdenie preukázal predložením emailovej komunikácie žalovaného
s viacerými obchodnými partnermi žalobcu, ktorých žalovaný kontaktoval v období mesiacov marec
až august 2016 a týchto opakovane oslovoval s ponukami propagácie ich produktov a služieb

prostredníctvomkonkurenčnéhoportáluhromadnéhonakupovania.“Okresnýsúdsastotožnilstvrdením
žalobcu, že údaje o jednotlivých obchodných partneroch, ktorých žalovaný so svojimi ponukami
oslovoval e-mailom, získal žalovaný z internej databázy žalobcu, prípadne aj z ďalších interných
dokumentov žalobcu, ku ktorým mal ako obchodný zástupca prístup, pričom tieto následne využil
pre svoju vlastnú potrebu alebo aj pre potreby iných osôb, napr. konkurenčného portálu hromadného

nakupovania.

9. Poukázal na to okresný súd, že ak žalobca vo svojej žalobe uviedol, že dané konanie žalovaného
možno kvalifikovať aj ako nielen konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a
dobrými mravmi, ale aj ako nekalé súťažné konanie, pričom v danej súvislosti poukázal na žalovaným

prezentované informácie o údajnom pozastavovaní činnosti spoločnosti Slevomat.cz, resp. o poklese
predajov tovaru a služieb jednotlivých obchodných partnerov cez portál žalobcu a ďalšie, tak uvedené
vyplývalo aj z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a obchodným partnerom R. S., a teda
zmätočnými, zavádzajúcimi a klamlivými informáciami zo strany žalovaného zneistil obchodného
partnera žalovaný a poškodil dobré meno a povesť žalobcu. Okresný súd však poznamenal, že v

tomto konaní žalobca si neuplatňoval nároky z nekalého súťažného konania, preto sa okresný súd sa
uvedenými skutočnosťami nezaoberal.10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca poukázal na viaceré konania
zo strany žalovaného, keď kontaktoval obchodných partnerov a zasielal im e-mailové správy počas
platnosti a účinnosti zmluvy, a to zo svojej pracovnej e-mailovej adresy a „v rámci tejto komunikácie

rozširoval a prezentoval zavádzajúce a nepravdivé informácie ohľadom údajného poklesu predajnosti
dealov spoločnosti Slevomat.cz, s.r.o., a to napr. R. S., či ďalšiemu obchodnému partnerovi p. G. C.
a podobne. Žalobca poukázal aj na fakt, že v rámci kontaktných údajov žalovaného uvádzaných v
jednotlivých emailových správach, ktorými boli títo obchodní partneri oslovovaní a boli im ponúkané
služby v mene žalobcu, sa okrem adresy webovej stránky žalobcu uvádza vždy aj adresa webovej

stránky konkurenčného portálu www.slevoking.cz. Žalobca riadne preukázal emailovú korešpondenciu
žalovaného s jednotlivými obchodnými partnermi a záujemcami žalobcu, a to predovšetkým v období
mesiacov marec 2016 až jún 2016, kedy boli oslovovaní nielen súčasní obchodní partneri žalobcu,
ale aj noví potenciálni partneri a záujemcovia o spoluprácu so spoločnosťou Slevomat.cz, s.r.o. a
propagáciu ich produktov a služieb prostredníctvom tohto portálu. Žalobca bol presvedčený, že údaje
o jednotlivých obchodných partneroch, ktorých žalovaný so svojimi ponukami takto oslovoval, tak s

najväčšou pravdepodobnosťou ich získal z databázy žalobcu, ku ktorým mal ako obchodný zástupca
prístup, čo žalovaný nerozporoval. Teda žalovaný využil informácie o obchodných partneroch žalobcu,
ktoré získal pri výkone činnosti obchodného zástupcu pre žalobcu na základe zmluvy vo svoj vlastný
prospech, prípadne aj v prospech iných osôb, čím jednoznačne hrubým spôsobom porušil zmluvu.“

11. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ukončil spoluprácu so žalovaným a dňa 14.11.2016 bolo
žalovanému odoslané odstúpenie od Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 12.02.2013 a výzva na
zdržanie sa neoprávneného konania a neoprávnených zásahov do práv spoločnosti Slevomat.cz, s.r.o.,
a to listom zo dňa 08.11.2016. Odstúpenie od zmluvy zo dňa 08.11.2016 bolo žalovanému doručené
dňa 18.11.2016. Okresný súd citoval čl. 8. bod 8.3 zmluvy, čl. 8. bod 8.7 Zmluvy. Žalobca listom zo dňa

14.11.2016 s označením Výzva na úhradu zmluvných pokút z titulu porušenia zmluvných povinností
vyplývajúcich zo Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 12.02.2013, uplatnil voči žalovanému svoj
nárok na úhradu zmluvných pokút, a to v celkovej výške 40.000,- Eur z titulu porušenia zmluvných
povinností a bol vyzvaný na ich zaplatenie do 30.11.2016. Žalovaný danú výzvu žalobcu prevzal dňa
16.11.2016 s tým, že listom zo dňa 13.12.2016 oznámil žalobcovi, že má za to, že uvedeným konaním

sa nedopustil žiadneho porušenia povinností v zmysle čl. 5. bod 5.7 Zmluvy, a teda záväzok mlčanlivosti
dodržal. Žalovaný trval na tom, že sa nedopustil žiadneho porušenia zmluvy, pričom trval na tom, že
nemal vedomosť o tom, že žalobca už nespolupracuje s Q. K. a Z. D., a teda bol stále v domnení, že
spolupracujú so žalobcom, a preto s nimi takto komunikoval. Zároveň poukázal, že pokiaľ oslovil nejaké
subjekty, týkalo sa to mimo územia SR, a preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu konkurenčnej doložky,

ktorú jeho právny zástupca považoval za neplatnú.

12. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu najmä v § 652 Obchodného zákonníka
zák.č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 654 ods. 3 Obchodného zákonníka, §
657 Obchodného zákonníka, § 301 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobe vyhovel. Okresný

súd posúdil, že Zmluva o obchodnom zastúpení bola uzatvorená platne v zmysle § 652 a nasl.
Obchodného zákonníka. Bolo podľa okresného súdu nepochybné, že zmluva bola uzatvorená dňa
12.02.2013. Žalovaný nikdy nenamietal platnosť tejto zmluvy, ani jednotlivých častí. Zmluvu riadne
podpísal, a teda uzavrel. Dokonca v čl. 12. bod 12.4 zmluvné strany vyhlásili, že túto zmluvu uzavreli po
vzájomnej dohode s vážnosťou, neboli v tiesni, ani v nevýhodných podmienkach, čo potvrdzujú svojimi

podpismi nižšie, ako aj na každej strane tejto zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný riadne uzatvoril
predmetnú zmluvu a bol oboznámený so zmluvnými dojednaniami, a to aj so svojimi povinnosťami, aj
s konkurenčnou doložkou.

13. Konkurenčná doložka dojednaná v zmluve o obchodnom zastúpení sa zároveň riadi všeobecnou

úpravou Obchodného zákonníka, pričom z konkurenčnej doložky musí vyplývať, o akú činnosť ide, v
akom rozsahu nesmie zaviazaná strana po určitú dobu určité činnosti vykonávať, pričom rozsahom
zákazu môže byť či už určité územie alebo určitý okruh osôb, voči ktorým nesmie túto činnosť vyvíjať
a podobne. Z pravidla pôjde o zákazníkov, či potenciálnych zákazníkov oprávnenej strany. Všeobecne
platí, že konkurenčná doložka býva uzatváraná vtedy, keď osoba, ktorej sa obmedzuje právo vykonávať

činnosť súťažnej povahy, to je teda tá zaviazaná strana, ktorá získala, či získa vďaka vzťahu s
oprávnenou osobou určité know-how, a ktorého využitie v súťaži bezprostredne po ukončení tohto
vzťahu by mohlo oprávnenú stranu poškodiť. Typicky tomu býva v prípade obchodných zástupcov. Z
uvedeného vyplývalo podľa okresného súdu, že je nutné dočasné obmedzenie práva zaviazanej stranyna slobodnú voľbu povolania, ako aj práva podnikať a vykonávať inú činnosť za ospravedlniteľné.
Okresný súd posúdil, že predmetná konkurenčná doložka je v súlade s platnými právnymi predpismi a je
platná, zrozumiteľná, určitá a súd teda konštatoval, že „nejde o rozpor s dobrými mravmi, či s poctivým

obchodným stykom. V súvislosti s poruším záväzku mlčanlivosti súd poukazuje aj na už vyslovený názor
v iných rozhodnutiach, či odbornej literatúre vo vzťahu k zákazu konkurencie a dojednania o porušení
mlčanlivosti tak, že časové, územné alebo osobné obmedzenie, ktoré musí spĺňať konkurenčná doložka,
sa na dojednania o povinnosti mlčanlivosti nevzťahujú. Nerovné postavenie účastníkov toto dojednanie
nezakladá, lebo na rozdiel od konkurenčnej doložky neobmedzuje účastníka, ktorý je touto povinnosťou

zaviazaný v slobode podnikania, ale iba chráni oprávneného pred komerčným využitím údajov, s
ktorými sa povinný počas svojej činnosti zoznámil. (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 20Cdo/2800/2006 zo dňa
21.06.2007,....)“.

14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaný pred okresným súdom stále
zotrvával na tom, že nesprístupnil obchodné tajomstvo alebo akékoľvek iné informácie a údaje získané

od žalobcu iným osobám a neporušil povinnosti uvedené v čl. 5. bod 5.7 Zmluvy, pričom vo vzťahu
k mailu, ktorý bol adresovaný p. Q. K. a p. Z. D., ktorý nepoprel, trval na tom, „že uvedené osoby
vystupovali v rámci jedného obchodného tímu, teda ako kolegovia žalovaného v rámci jeho pracovnej
štruktúry. O skutočnosti, že s menovanými osobami bola ukončená spolupráca, nemal žalovaný vraj
žiadnu vedomosť a túto informáciu získal až po tom, ako bol predmetný email odoslaný. Poukázal

na to, že napriek oficiálnemu ukončeniu spolupráce po určitý čas dané osoby naďalej pracovali pre
žalobcu. Teda obe menované osoby pracovali spolu so žalovaným v rámci jedného obchodného tímu,
t.j. ako kolegovia žalovaného, boli v každodennom kontakte a boli vzájomne informovaní o aktuálnom
dianí v rámci nielen svojho obchodného tímu, ale aj diania a fungovania v rámci celej spoločnosti.“
Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na rozpor tvrdenia žalovaného, keďže na jednej strane tvrdil, že

nemá vedomosť o tom, že spolupráca oboch menovaných ako jeho bývalých kolegov so žalobcom bola
ukončená, avšak potom je nelogické, odkiaľ by mal vedomosť, že obaja menovaní údajne aj napriek
oficiálnemu ukončeniu spolupráce so žalobcom aj naďalej po určitý čas pre žalobcu pracovali. Teda, ak
by žalovaný skutočne nemal vedomosť o ukončení spolupráce, tak prečo by tvrdil niečo o tzv. oficiálnom
ukončení. Okresný súd zvýraznil, že e-mail adresovaný žalovaným p. K. bol na e-mailovú adresu [email protected]

a p. D. na adresu [email protected] Okresný súd uviedol, že ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného, že skutočne
nemal vedomosť o ukončení spolupráce p. K. a p. D. so žalobcom, tak nie je zrejmé, z akého dôvodu
boli dané e-mailové správy, ktorých obsahom boli informácie získané zo systému žalobcu týkajúce sa
pripravovaných vianočných dealov, zasielané aj na súkromné e-mailové adresy a nielen na ich pracovné
adresy, ktoré z titulu výkonu činnosti obchodných zástupcov pre účely komunikácie v rámci spoločnosti

a obchodného tímu bežne používali a mali používať. „Na jednej strane žalovaný uviedol, že neporušil
povinnosti, ale na druhej strane svoje konanie potvrdil, nepoprel, len tvrdil, že nevedel, že dotknuté
osoby už nespolupracujú so žalobcom. Avšak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný
musel vedieť o ukončení spolupráce s dotknutými osobami. Dokonca uvedené logicky aj vyplýva, keďže
predsa keby žalovaný bol presvedčený, že dotknuté osoby stále pôsobia u žalobcu, nemusel by im

predsa zasielať informácie o situácii u žalobcu, o jeho produktoch,..., lebo by mali k tomu prístup aj oni.
Čo sa týka iných obchodných partnerov, to tiež bolo preukázané, že žalovaný s nimi komunikoval pre
konkurenciu.“

15. Okresný súd mal preukázané, že spolupráca žalobcu s Q. K. bola ukončená v r. 2014, keď sa

konala dňa 12.09.2014 konferencia žalobcu, ktorej sa zúčastnili aj obchodní zástupcovia žalobcu a
počas tejto konferencie bolo všetkým prítomným osobám oznámené oficiálne ukončenie spolupráce s p.
K. a spolupráca s p. Z. D. bola ukončená na základe dohody o ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení
zo dňa 08.07.2016, v zmysle ktorej bolo dohodnuté ukončenie spolupráce k 30.09.2016. A v rovnaký
deň, t.j. dňa 08.07.2016, ihneď po podpise dohody bolo zo strany žalobcu, a to konkrétne priamo p. B. Z.,

vedúcim organizačnej zložky žalobcu, všetkým obchodným zástupcom žalobcu, a teda aj žalovanému
telefonicky oznámené ukončenie spolupráce s p. Z. D.. Teda bolo, podľa okresného súdu, nepochybné,
že žalovaný mal vedomosť o ukončení spolupráce s p. D. už v tento deň, t.j. dňa 08.07.2016. Uvedené
vyplýva aj z predloženej Dohody o ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 08.07.2016.

16. Bolo, podľa okresného súdu, nepochybne preukázané, že tvrdenia zo strany žalovaného sú
len tendenčné tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravdivom a relevantnom právnom základe a nie
sú podložené nijakými relevantnými dôkazmi preukazujúcimi jeho tvrdenia. Tiež bolo nepochybne
preukázané odosielanie predmetných mailov a poskytovanie dôverných informácií osobám mimo rámcaspoločnosti žalobcu, a to žalovaným, čím sa voči žalobcovi dopustil hrubého porušenia záväzku
mlčanlivosti v zmysle podmienok zmluvy. A dokonca sám žalovaný toto svoje konanie nepopieral, len
trval stále na tom, že neporušil žiadnu zásadu, žiadnu svoju povinnosť a čo sa týka konkurenčnej

doložky, tvrdil, že predsa ak niečo vykonával, vykonával to mimo územia Slovenskej republiky, a teda sa
neuplatňuje táto konkurenčná doložka. Okresný súd však skonštatoval, že jeho konanie bolo porušením
zmluvných povinností.

17. Konštatoval okresný súd, že žalobca správne poukázal na to, že argumentáciu žalovaného o

tom, že jeho konanie malo byť len akousi obchodnou stratégiou, v rámci ktorej chcel údajne „len
poukázať“, že portál žalobcu prináša so sebou omnoho viacej výhod ako ktorýkoľvek iný portál
hromadného nakupovania a portál Slevoking.sk žalovaný spomenul „vraj len čisto zo strategického
hľadiska, považuje za výlučne účelovú, nezakladajúcu sa na relevantnom právnom základe. Naviac
nie je vôbec zrejmé a žalovaný nijakým spôsobom nekonkretizoval a nepreukázal, o akú obchodnú
stratégiu by sa malo v danom prípade jednať, resp. aký konkrétny benefit by mala mať obchodná

stratégia, kedy žalovaný prezentuje pred obchodnými partnermi potenciálnymi alebo už stálymi klientmi
žalobcu konkurenčný hromadný portál nakupovania a ponúka služby tohto portálu namiesto prezentácie
portálu žalobcu, či už pre žalobcu a/alebo žalovaného samotného. Rovnako tak tvrdenie žalovaného,
že uvedený portál vo webovom priestore na území SR nie je funkčný, žalobca správne považuje vo
vzťahu k samotnému porušeniu jeho záväzku zákazu konkurencie voči žalobcovi za bezpredmetné,

nakoľko zadaním uvedenej webovej adresy, t.j. slevoking.sk do prehliadača je užívateľ automaticky
odkázaný na webový portál https://zlavoking.sk/ (čo je slovenská verzia českého portálu hromadného
nakupovania slevoking.cz a tieto sú obsahovo totožné), ktorý je plne funkčný. Vzhľadom na uvedené je
možné predpokladať, že každý bežný užívateľ internetu si po zadaní aj nesprávne označeného portálu
slevoking.sk potom, ako je odkázaný na portál https://zlavoking.sk/, s najväčšou pravdepodobnosťou

otvorí tento plne funkčný webový portál.“

18. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zotrvával na tom,
že nemal vedomosť o ukončení spolupráce s Q. K. a Z. D., a preto im zasielal e-maily, tak potom
bolo potrebné poukázať na to, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný opak tvrdenia žalovaného.

Bolo nepochybne preukázané, že na konferencii konanej v septembri 2014 bolo všetkým obchodným
zástupcom žalobcu oficiálne oznámené ukončenie spolupráce s Q. K., čo potvrdil aj Q. K., dokonca
následne aj osobne to bolo oznámené zástupcom. Pokiaľ spolupracoval ďalej so spoločnosťou žalobcu,
tak uviedol, že už spolupracoval len dostratena, aby dokončil svoju prácu, pričom vystupoval už nie
ako obchodný zástupca, ale ako obchodná spoločnosť Slyško, s.r.o. Čo sa týkalo Z. D., žalovaný

trval na tom, že ukončenie spolupráce žalobcu a Z. D. bola známa iba žalobcovi a Z. D. a on nemal
o tom vedomosť. Na to však žalobca preukázal, že z e-mailu zaslaného B. Z. zo dňa 08.07.2016
jednoznačne vyplývalo, že Z. D. mal byť žalobcovi už len niekoľko nasledujúcich týždňov k dispozícii
za účelom zabezpečenia hladkého odovzdania jeho agendy ďalším osobám a mail s touto informáciou
bol odoslaný všetkým obchodným zástupcom, teda aj žalovanému dňa 08.07.2016, pričom obdobím,

trvajúcim niekoľko nasledujúcich týždňov, nebolo myslené obdobie až do novembra 2016, kedy došlo
k porušeniu povinností žalovaného. Teda o skutočnosti, že žalovaný s určitosťou mohol mať a mal
vedomosť o tom, že spolupráca s p. Z. D. bola v období 2016, kedy došlo k zaslaniu e-mailov a
sprístupneniu tam uvedených informácií tretím osobám, už ukončená, svedčilo aj to, že sám p. B. Z.
po odoslaní tohto e-mailu zo dňa 08.07.2016 kontaktoval všetkých obchodných zástupcov, žalovaného

nevynímajúc, a detailnejšie ich informoval o podmienkach ukončenia spolupráce s p. D.. Pritom
predmetom komunikácie s jednotlivými obchodnými zástupcami bolo aj oznámenie predpokladaného
dátumu ukončenia spolupráce s menovaným.

19. Pokiaľ žalovaný zasielal e-maily p. Q. K., či p. Z. D., tak podľa okresného súdu žalovaný nepreukázal,

že by používanie súkromnej adresy p. K. bolo bežnou praxou, a že by bolo v rámci spoločnosti žalobcu
zaužívané a žalobcom tolerované, a že to bolo v súlade s podmienkami zmluvy. Žalobca trval na
tom, že používanie súkromnej adresy p. Q. K. bolo v rozpore s povinnosťou vyplývajúcou mu ako
obchodnému partnerovi zo Zmluvy, ktorú mal aj tento obchodný partner uzatvorenú so žalobcom. A teda
zaslaním akýchkoľvek informácií týkajúcich sa obchodných činností žalobcu, resp. zaslaním e-mailov,

ktorých obsahom boli dôverné informácie získané žalovaným zo systému žalobcu tretím osobám a aj na
súkromnú adresu p. K., došlo podľa okresného súdu jednoznačne k závažnému a hrubému porušeniu
záväzku mlčanlivosti zo strany žalovaného.20. Z vykonaného dokazovania teda podľa okresného súdu vyplynulo, že informácie, ohľadom
obchodných partnerov žalobcu, žalovaný mal k dispozícii v rámci jeho prístupu ako obchodného
zástupcu, a pokiaľ týchto obchodných partnerov kontaktoval, či informácie zasielal tretím subjektom,

nerozporoval, ani nenamietal, že tieto informácie a kontakty mal práve z prístupu ako obchodný
zástupca.

21. Vykonaným dokazovaním bolo, podľa okresného súdu, nepochybne preukázané, že žalovaný
skutočne zaslal p. K. a p. D. e-mail s prílohou, ktorá obsahuje informácie o klientoch či partneroch

žalobcu, hoci išlo o údaje určené len pre obchodných zástupcov žalobcu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mal
dobré vzťahy s p. K. či D. a vraj nevedel, že už nepracujú pre žalobcu, z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplynulo, že ukončenie spolupráce aj s p. K. aj s p. D. bolo oznámené či už na
konferencii alebo e-mailom vedúcim organizačnej zložky všetkým obchodným zástupcom, teda riadne
bolo oznámené ukončenie vzťahu. Napriek tomu žalovaný poslal týmto tretím osobám ďalšie informácie.
„Súd v danej súvislosti poukazuje na rozpor v tvrdeniach žalovaného, keďže na jednej strane tvrdí, že

nevedel o tom, že p. K. a p. D. už nepracuje pre žalobcu, ale na druhej strane im poslal mailom určité
údaje z dôvodu, aby videli, ako to dopadlo, keďže mu predtým neverili. Predsa keby žalovaný skutočne
mal vedomosť o tom, že p. K. či p. D. ešte pracuje pre žalobcu, tak predsa tieto informácie im nebolo
treba posielať, pretože ako obchodní zástupcovia či osoby v inej pozícii spolupracujúce so žalobcom by
takéto informácie mali k dispozícii priamo z údajov žalobcu, ktoré im boli k dispozícii ako obchodným

zástupcom. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva rozpor v tvrdeniach žalovaného, ktorý tvrdí, že
nemal vedomosť, že p. K. a p. D. už nepracujú pre žalobcu, ale zároveň im tieto údaje posielal, hoci
keby tam pracovali, tak by tieto údaje mali k dispozícii automaticky.“

22. Pokiaľ sa žalovaný bránil, že komunikoval s obchodnými partnermi mimo určenia SR, a teda

neporušil konkurenčnú doložku, keďže by išlo o vykonávanie obdobnej činnosti mimo územia SR,
tak s týmto sa okresný súd nestotožnil, pretože bolo nepochybné, že žalovaný je fyzická osoba
- podnikateľ, podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia, podľa živnostenského zákona a
vykonáva podnikateľskú činnosť na území SR. Pokiaľ kontaktoval zahraničné subjekty, kontaktoval ich
ako podnikajúca osoba na území SR, a to bez ohľadu na to, že obchodní partneri boli zo zahraničia a

išlo o zľavy v penziónoch, hoteloch a podobne mimo územia SR. V tejto súvislosti okresný súd zároveň
poukázal na to, že podľa takéhoto výkladu žalovaného by žalovaný nemohol vykonávať činnosť ani
pre samotného žalobcu, pretože ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalovaný mal na starosti
zahraničných partnerov, teda partnerov mimo SR.

23. K tvrdeniu, že žalovaný už nepracoval pre žalobcu, a teda z toho dôvodu komunikoval s inými
subjektmi, okresný súd uviedol, že považuje jeho konanie za rozpor so Zmluvou, pretože žalovaný
uviedol, že považuje zmluvu za ukončenú od momentu, keď mu bolo oznámené zníženie provízií,
čo mohlo byť cca 20.10., avšak Zmluvu žalovaný uzatvoril ako podnikateľský subjekt, u ktorého sa
predpokladá určitá vedomosť, zdatnosť a profesionalita s tým, že zo zmluvy jednoznačne vyplývalo,

akým spôsobom je možné ju ukončiť. Zmluva bola uzatvorená písomne, tak sa vyžadovalo, aby aj
ukončenie zmluvy bolo v písomnej forme. Teda bolo nepostačujúce tvrdenie žalovaného, že ukončil
zmluvu tým, že oznámil p. Q., že už tam ďalej pracovať nebude, že už končí, len to dokončí. Svedok p.
Q. takéto tvrdenie žalovaného o nejakom ukončení zmluvy poprel. Okresný súd poukázal na to, že nie je
možné považovať za ukončenie zmluvy spôsob, ako uviedol žalovaný, pričom podľa žalovaného malo

k tomu dôjsť niekedy 20.10. Žalobca však poukázal na e-mail zo 07.11.2016, v ktorom sám žalovaný
poukázal na to, že ďalšia spolupráca je riziková. Teda z toho vyplýva, že spolupráca naďalej existuje.
Napriek tomu žalovaný zotrval na tom, že spoluprácu ukončil už predtým. Takéto tvrdenie okresný súd
považoval za účelové, špekulatívne a zavádzajúce, z dôvodu, že keby žalovaný ukončil spoluprácu,
a teda ukončil Zmluvu, nebol dôvod s cca 2-týždňovým odstupom oznamovať žalobcovi, že ďalšia

spolupráca je riziková, pokiaľ by už takáto spolupráca skutočne bola ukončená. Jednoznačne však
bolo preukázané, že zo strany žalovaného nedošlo k ukončeniu zmluvy, preto tvrdenie žalovaného
o nejakom ukončení zmluvy takýmto spôsobom neprichádza do úvahy a nie je to ani v súlade so
zmluvou o obchodnom zastúpení. Preto vyhlásenie žalovaného o tom, že už končí, neznamená riadne
ukončenie zmluvného vzťahu. Zároveň okresný súd zdôraznil, že pokiaľ by aj došlo k ukončeniu zmluvy,

tak v zmysle Zmluvy je povinný žalovaný dodržiavať určité povinnosti aj po ukončení zmluvy dva roky.
Okresný súd posúdil, že k ukončeniu Zmluvy došlo v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu
listom zo dňa 08.11.2016, a to v zmysle čl. 8. bod 8.3 Zmluvy. Zo strany žalovaného žiadne písomné
ukončenie Zmluvy nebolo dané. Odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu bolo žalovanému doručenédňa 18.11.2016. Pokiaľ žalobca odpojil žalovaného od prístupu do databázy žalobcu, vykonal tak nie z
dôvodu ukončenia zmluvy dňom odpojenia, ale z dôvodu porušenia povinností zo strany žalovaného a
z dôvodu, že poskytoval informácie z databázy tretím subjektom a komunikoval s konkurenciou.

24. Žalobca v žalobe jednoznačne špecifikoval, že si uplatňuje zmluvnú pokutu vo výške 20.000,-
Eur v sumárnej sume z dôvodu zmluvnej pokuty za porušenie zmluvy o obchodnom zastúpení medzi
žalobcom a žalovaným z dôvodu porušenia mlčanlivosti v zmysle čl. 5. bod 7 Zmluvy, čo bolo potvrdené
aj listinnými dôkazmi ako napr. e-mailovou komunikáciou ako aj svedeckými výpoveďami, napr. p. K.,

ktorý sám uviedol, že ukončil spoluprácu v r. 2014 a z toho dôvodu bolo zo strany žalobcu jednoznačne
preukázané, že došlo k porušeniu mlčanlivosti zo strany žalovaného a taktiež z dôvodu porušenia
konkurenčnejčinnostivzmyslečl.7.bod3a7abod4Zmluvystým,žebolojednoznačnepreukázanéna
základe listinných dôkazov a vychádzajúc zo Zmluvy, že žalovaný mal vykonávať svoju činnosť len pre
spoločnosťžalobcuanemalvykonávaťinékonkurenčnéčinnostipreinéspoločnosti,čobolopreukázané
listinnými dôkazmi napr. voči hotelu Konrád a podobne. A zároveň to bolo potvrdené aj výpoveďami

svedkov.

25. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný skutočne porušil svoje
povinnosti v zmysle čl. 5. bod 5.7 Zmluvy, keďže sprístupnil údaje získané od žalobcu iným osobám
bez súhlasu a bez vedomia žalobcu. Zároveň porušil povinnosť v zmysle čl. 7. bod 7.3 a 7.4 Zmluvy,

keďže žalovaný vykonával rovnaký, resp. podobný druh činnosti nie pre žalobcu, a teda uzatváral v tejto
oblasti obchody na vlastný účet, prípadne na účet iných osôb. V zmysle Zmluvy o obchodnom zastúpení
za porušenie daných povinností je obchodný zástupca, teda žalovaný, povinný zaplatiť zastúpenému
zmluvnú pokutu po 20.000,- Eur splatnú na výzvu zastúpeného. Žalobca vyzval listom zo dňa 14.11.2016
na úhradu zmluvných pokút z titulu porušenia zmluvných povinností v celkovej výške 40.000,- Eur.

Žalovaný danú výzvu mal doručenú 16.11.2016, pričom vo výzve bola daná lehota na zaplatenie do
30.11.2016. Žalovaný dané zmluvné pokuty neuhradil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nie je zrejmé, za ktoré
porušenie si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu, keďže si v súdnom konaní uplatňuje iba sumu 20.000,-
Eur, hoci tvrdí viaceré porušenia zmluvných povinností, a preto považoval žalobu v tejto časti za neurčitú,
tak okresný súd sa s týmto nestotožnil, pretože bolo vecou žalobcu, v akej sume si bude uplatňovať

dohodnutú zmluvnú pokutu aj napriek tomu, že zmluvná pokuta bola dohodnutá vo výške 20.000,- Eur.
Okresný súd bol viazaný žalobou a žalobný návrh nemôže prekročiť, a to bez ohľadu na posúdenie, že
skutočne žalovaný viacej povinností porušil a za každé porušenie má žalobca nárok na zmluvnú pokutu
vo výške 20.000,- Eur. Keďže žalobca si uplatnil sumárne za všetky porušenia sumu 20.000,- Eur, a
to bez ohľadu na výzvu pred podaním žaloby na zaplatenie zmluvnej pokuty, je to jeho rozhodnutie,

jeho vôľa. Žalobca riadne a zrozumiteľne vysvetlil pred okresným súdom dôvod uplatnenia iba sumy
20.000,- Eur, pričom jednoznačne zotrval na tom, že si uplatňuje zmluvnú pokutu z titulu porušenia
zmluvného záväzku mlčanlivosti a zároveň z titulu porušenia zmluvného záväzku zákazu konkurenčnej
činnosti. Napriek tomu si uplatnil v súdnom konaní 20.000,- Eur ako sumárnu sumu za porušenie týchto
povinností, a to ako prejav ústretovosti žalobcu, teda hoci žalobca mal nárok na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 40.000,- Eur, uplatnil si zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- Eur, pričom jednoznačne
určil, že je to za tieto dve porušenia daných povinností v celkovej sume 20.000,- Eur s tým, že za každú
povinnosť si v súdnom konaní uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 10.000,- Eur, aj keď mu nárok vznikol
na vyššiu sumu.

26.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkucitovalokresnýsúd§301Obchodnéhozákonníkaaposúdil,že
v danom prípade nie je možné uplatniť a aplikovať moderačné právo, pričom žalovaný to ani nenavrhoval
a nerozporoval primeranosť dohodnutej výšky zmluvnej pokuty. Okresný súd mal za to, že výška
zmluvnej pokuty dojednaná v zmluve je primeraná s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej
povinnosti, pretože porušenie takej povinnosti ako je konkurenčná doložka, má dostatočný význam aj

bez ohľadu na prípadnú výšku škody. Pri uzatváraní, a teda pri podpise Zmluvy obidve zmluvné strany
súhlasili s takouto výškou zmluvnej pokuty, aj s dôvodmi pre vznik nároku zmluvnej pokuty. Žalovaný
nepochybne porušil viaceré povinnosti, ale žalobca si napriek tomu uplatnil 20.000,- a nebol dôvod teda
aplikovať moderačné právo, ktoré ani žiadna zo strán nenavrhovala. Žalobca riadne špecifikoval, za čo
si uplatňuje zmluvnú pokutu, a to za všetky uvedené porušenia v rovnakej výške.

27. K uplatneným úrokom z omeškania a paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky okresný súd citoval rozhodnú právnu úpravu v § 369 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka,
§ 369c ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods.1, 2, 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.21/2013 Z.z., § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z. Okresný súd konštatoval, že
žalovaný neuhradil žalobcovi zmluvnú pokutu, „a to ani na výzvu na úhradu zmluvných pokút zo dňa
14.11.2016, doručenú žalovanému dňa 16.11.2016, pričom lehota na zaplatenie bola do 30.11.2016 a

s poukazom na zmluvu o obchodnom zastúpení v zmysle čl. 5 a 7 splatnosť zmluvnej pokuty nastáva
na výzvu žalobcu a keďže bola daná lehota do 30.11.2016, táto zmluvná pokuta sa stala splatnou v
tento deň. Keďže žalovaný neuhradil zmluvnú pokutu do stanoveného dátumu, dostal sa do omeškania v
zmysle citovaných zákonných ustanovení nasledujúcim dňom, t.j. od 01.12.2016. Súd priznal žalobcovi
úroky z omeškania tak, ako si uplatnil, t.j. od 01.12.2016 vo výške 9% ročne, pričom výšku súd

posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval s poukazom na ustanovenia CSP. Taktiež súd priznal
žalobcovi paušálnu náhradu nákladov v spojení s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c Obchodného
zákonníka.“ O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 CSP, § 262 CSP.

28. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, preto
mal za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z

nesprávneho právneho posúdenia veci, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, z dôvodov, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. e) CSP,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný napadnutý rozsudok okresného súdu nepovažoval
za spravodlivý, zákonný a v súlade s princípom legitímnych očakávaní.

29. V odvolaní žalovaný uviedol, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, keď nekonštatoval

neplatnosť konkurenčnej doložky. V predmetnej zmluve v bode 7.4 článku 7 si strany medzi sebou
zaviedli tzv. konkurenčnú doložku, podstatou ktorej bolo nasledovné: „Obchodný zástupca nesmie pod
sankciou zmluvnej pokuty vo výške 20.000,- Eur splatnou na výzvu Zastúpeného, po dobu trvania tejto
zmluvy a po dobu dvoch rokov po jej ukončení, na území Slovenskej republiky, vykonávať rovnaký alebo
podobný druh činnosti uvedený v ustanovení čl. 2.1. tejto zmluvy pre iné osoby, alebo uzatvárať zmluvy,

ktoré sú výsledkom činnosti podľa tejto zmluvy, a to ani na vlastný účet alebo na účet inej osoby alebo
vykonávať činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného“. Konkurenčná doložka
je upravená v § 672a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Toto ustanovenie slúži na to, aby
si strany medzi sebou mohli dohodnúť, že na určitý čas po ukončení ich zmluvnej spolupráce bude
jedna zo zmluvných strán obmedzená vo vykonávaní činnosti, ktorá bola predmetom ich obligačného

vzťahu. Uvedené ustanovenie je prísne kogentné a nie je možné sa od neho odchýliť. V záujme
rovnosti strán toto ustanovenie použitie konkurenčnej doložky limituje tým, že jej platnosť podmieňuje
splnením určitých podmienok. Obchodný zástupca sa konkurenčnou doložkou zaväzuje nevykonávať
na vlastný alebo na cudzí účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú
činnosť, ktorá by mala voči podnikaniu povinného súťažnú povahu, pričom konkurenčná doložka sa

musí dohodnúť v písomnej forme, je obmedzená obdobím najviac dvoch rokov (od ukončenia zmluvy),
vzťahuje sa len na určenú územnú oblasť, určitých zákazníkov a určité obchody. „Konkurenčná doložka,
ktorá by bola v rozpore s týmito pravidlami, by bola neplatná. Strany sa medzi sebou dohodli, že
konkurenčnú doložku zavedú do platnosti už počas trvania ich zmluvného vzťahu. Takéto ustanovenie
v zmluve je však v prísnom rozpore jednak s kogentným ustanovením obchodného zákonníka a jednak

s účelom a zmyslom konkurenčnej doložky ako takej, pretože jej zmysel sa viaže na zabezpečenie
určitých skutočností a know-how na čas až po ukončení zmluvnej spolupráce a nie počas jej priebehu.
Inštitútom, ktorý ma zabezpečiť uvedené skutočnosti už v priebehu zmluvnej spolupráce, je zmluvné
dojednanieovýhradnomobchodnomzastupovaní.Obchodnýzákonníkjednoznačneviažekonkurenčnú
doložku na čas po zániku zmluvy a na celkovú dĺžku dvoch rokov. Žalobca však v zmluve uviedol, že

konkurenčná doložka platí už počas priebehu zmluvy a dva roky po zániku zmluvy. Celkový časový
rozsah konkurenčnej doložky v zmluve tak viacnásobne prevyšuje zákonom kogentne vyhradený čas
jej platnosti.“ Podľa žalovaného bol uvedený bod predmetnej zmluvy absolútne neplatný. Konkurenčná
doložka dojednaná v takomto časovom rozsahu obmedzila žalovaného vo väčšej miere ako vyžadovala
ochrana žalobcu a vo väčšej miere ako povoľuje zákon. Platí, že ak je dôvodom neplatnosti v zmysle

§ 37 alebo § 39 OZ postihnutá hlavná zmluva, neplatné sú aj dojednania akcesorického charakteru
viažuce sa na túto zmluvu, teda aj dohoda o zmluvnej pokute. V zmysle § 672a ods. 2 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, má súd oprávnenie zrušiť konkurenčnú doložku už v prípade
pochybností. Podľa žalovaného ide o absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. „Ideo to, aby obmedzenie práva obchodného zástupcu podnikať malo jasne vymedzené hranice, stanovené
v konkurenčnej doložke a aby takto dojednaný zákaz konkurencie neobmedzoval obchodného zástupcu
viac, než koľko vyžaduje potrebná miera ochrany zastúpeného. Uznesenie NS SR zo dňa 27.02.2018

sp. zn. 50Obdo/14/2017.“ Konkurenčná doložka má byť dojednaná tak, aby bola spravodlivo primeraná
a vzájomne vyvážená pre obe strany v súlade s čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, keďže
je zrejmé, že konkurenčná doložka na jednej strane nesmie brániť v slobodnom podnikaní a na druhej
strane musí chrániť právo podnikateľa na nerušené podnikanie v zavedenom podniku. „Rozsudok
KS Žilina zo dňa 10.12.2013 sp. zn.: 13Cob/203/2013.“Žalovaný na základe uvedených skutočností

považuje celý bod 7.4 zmluvy za absolútne neplatný, a preto si ako taký nezaslúžil právnu ochranu.

30. Žalovaný citoval v odvolaní bod 7.3 čl. 7. zmluvy, v zmysle ktorého si strany medzi sebou dojednali
tzv. výhradné zastúpenie, ktoré malo žalovaného limitovať v tom, že počas platnosti zmluvy nebude
uzatvárať zmluvy s rovnakým predmetom podnikania. Zároveň v predchádzajúcich bodoch čl. 7. sa
strany dohodli, že výhradné zastúpenie sa nevzťahuje na žalobcu a taktiež žalovanému nevznikne nárok

na odmenu, pokiaľ žalobca takýmto spôsobom uzavrie zmluvu bez súčinnosti žalovaného. Uvedené
výhradné zastúpenie je upravené v § 665 Obchodného zákonníka a je dispozitívneho charakteru,
a teda nebráni stranám dojednať si uvedené skutočnosti odchylne od zákona. Avšak z uvedeného,
podľa žalovaného, vyplýva jednoznačný nepomer medzi vzájomnými právami a povinnosťami žalobcu
a žalovaného s jednoznačným zvýhodnením žalobcu. „V bode 7.3 článku 7. je uvedené, že porušenie

výhradného zastúpenia spôsobuje následok uvedený v bode 7.4 zmluvy. V samotnom ustanovení bodu
7.3 nie je explicitne uvedené, že by toto ustanovenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. Predmetné
ustanovenie nespĺňa žiadne podstatné náležitosti, ktoré sú potrebné pre jednoznačné určenie zmluvnej
pokuty, najmä vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť zabezpečená a výšku zmluvnej pokuty. Na
základetohojemožnéuviesť,žebod7.3článku7.zmluvynespĺňazákonnépožiadavky,ktorésúpovinné

na dohodu o zmluvnej pokute. Ustanovenie bodu 7.3 článku 7. odkazuje na absolútne neplatný bod
zmluvy 7.4. Takýto všeobecný, nepriamy a neurčitý odkaz bez vymedzenia konkrétnych a obligatórnych
náležitostí zmluvnej pokuty v konečnom dôsledku nemôže byť považovaný za platnú dohodu o zmluvnej
pokute. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby sa náležitosti zmluvnej pokuty odvodzovali od absolútne
neplatného zmluvného dojednania.“ Žalobca v Zmluve nedostatočne diferencoval medzi výhradným

obchodným zastúpením a konkurenčnou doložkou. Tieto dva esenciálne odlišné inštitúty spojil dokopy
a snažil sa ich zabezpečiť jednotnou zmluvnou pokutou. „Avšak aj z dôvodov, ktoré boli doposiaľ
uvedené, je jednoznačné, že ide o podstatne odlišné inštitúty, ktoré sú tvorené odlišnými skutkovými
okolnosťami, odlišnými časovými okolnosťami a preto je potrebné aby boli zmluvné pokuty pre oba
články špecifikované samostatne a s presne a jednoznačne určenými povinnosťami, resp. následkami,

ktoré nastanú v prípade porušenia týchto určite vymedzených povinností. Z tohto dôvodu ide zo
strany žalobcu o neurčitý a nezrozumiteľný úkon.“ Dostatočnosť určenia a zrozumiteľnosť vyjadrenia
povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, je podmienkou platnosti dohody o zmluvnej
pokute, a to aj napriek tomu, že § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako obsahovú podmienku
platnosti dohody o zmluvnej pokute ustanovuje len určenie výšky zmluvnej pokuty alebo určenie

spôsobu jej určenia. Vyplýva to zo všeobecných požiadaviek, ktoré zákon kladie na právne úkony
(§ 37 OZ). Žalovaný bol toho názoru, „že bod 7.3 zmluvy, t.j. výhradné obchodné zastúpenie nie je
možné považovať za bod zabezpečený zmluvnou pokutou, kvôli neurčitosti a nezrozumiteľnosti tohto
ustanovenia a nesplnenia základných požiadaviek pre dohodu o zmluvnej pokute.“

31. V odvolaní žalovaný uviedol, že strany si medzi sebou v čl. 5 bode 5.7 Zmluvy dohodli
ochranu obchodného tajomstva a dôverných informácií, ktorých vyzradenie neoprávneným spôsobom a
neoprávneným osobám bolo zabezpečené zmluvnou pokutou vo výške 20.000,- Eur. Ustanovenie § 657
Obchodného zákonníka určuje, že „obchodný zástupca nesmie oznámiť údaje získané od zastúpeného
pri svojej činnosti bez súhlasu zastúpeného“. Ustanovenie smeruje najmä k ochrane informácií, ktoré

sú predmetom obchodného tajomstva, ale môže ísť aj o iné informácie dôvernej povahy. Pre vznik
zodpovednosti za uvedené porušenie sa však vyžaduje, aby strana dala vhodným spôsobom najavo,
že ide o informácie dôvernej povahy a ktoré informácie má strana v úmysle týmto spôsobom chrániť. V
predmetnom čl. Zmluvy je iba uvedené, že „Obchodný zástupca je povinný strážiť obchodné tajomstvo
zastúpeného a zaväzuje sa nedať či inak sprístupniť údaje získané od zastúpeného iným osobám.

Žalobca však žiadnym konkrétnym spôsobom nevymedzil hranicu medzi údajmi, ktoré sa považujú za
dôverné a údajmi, ktoré sa už za dôverné nepovažujú. Uvedené ustanovenie je preto možné vykladať
tak extenzívne ako aj reštriktívne, v každom prípade by podľa žalovaného išlo iba o subjektívne dohady
a nie o skutočný výklad vôle žalobcu. „Žalobca uvádza, že žalovaný mal porušiť povinnosť mlčanlivostitým, že odoslal mail, ktorého obsahom mali byť „dôverné informácie“. Žalobca však počas konania
nekonkretizoval, ktoré presné informácie mali byť dôverné. Všeobecne konštatoval, že sa jednalo
o informácie o dealoch a pripravovanej vianočnej akcii s názvami hotelov a penziónov, s ktorými

žalobca spolupracuje. Žalovaný je však toho názoru, že tieto informácie nie je možné považovať za
dôverné a nemôže preto ich vyzradenie zakladať zodpovednosť za porušenie mlčanlivosti. Žalovaný
ďalej uvádza, že názvy hotelov, ale aj ďalšie iné údaje sa nachádzajú v účte na internetovej stránke
www.zlavomat.sk, do ktorého má žalovaný aj po približne dvoch rokoch od skončenia spolupráce stále
prístup. Rovnako tak uvedený prístup môžu mať po ukončení spolupráce aj iné osoby, ktoré so žalobcom

mali uzavretú rovnakú dohodu. Rovnako týmito osobami mohli byť aj tie, ktorým mal žalovaný poslať
predmetný email. Jedná sa o nezodpovedné konanie žalobcu. To, že svojím bývalým zamestnancom
nezrušil prístupové účty do portálu www.zlavomat.sk, je iba dôsledok jeho neopatrnosti a neodbornosti.
Je preto absolútne neprípustné takéto voľne dostupné informácie považovať za dôverné.“ Dôverná
informácia by taktiež mala byť spôsobilá zapríčiniť žalobcovi vznik škody. V danom konaní však žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu nejaká škoda spôsobená bola a taktiež ani nepreukázal,

že by mu čo i len hrozilo nebezpečenstvo vzniku nejakej škody. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca
svojím zamestnancom necháva dostupné ich účty na stránke www.zlavomat.sk aj dlhý čas po tom,
ako s nimi skončí pracovný pomer (resp. v tomto prípade ukončí zmluvu o obchodnom zastúpení), je
možné podľa žalovaného prezumovať, že tieto údaje nemôžu byť spôsobilé žalobcovi privodiť vznik
škody, inak by jeho opatrenia voči tomu boli určite omnoho prísnejšie a obozretnejšie. „Ak zmluvné

strany povinnosť obchodného zástupcu zachovávať mlčanlivosť o údajoch získaných od zastúpeného
v zmluve nevylúčia, obchodný zástupca bude povinný pred každým oznámením údajov, ktoré môžu
ohroziť záujmy zastúpeného, žiadať o predchádzajúci súhlas zastúpeného. V takomto prípade bude
vhodné, aby obchodný zástupca a zastúpený v zmluve vymedzili, na ktoré údaje sa vzťahuje povinnosť
mlčanlivosti, a zároveň dohodli postup udelenia súhlasu zastúpeného s oznámením týchto údajov iným

osobám.“ Žalobca nedostatočne, resp. vôbec neobjasnil, aké skutočnosti sa považujú za dôverné a
aké už nie, resp. na ktoré informácie sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti pre žalovaného a taktiež
v zmluve nebolo určené, akým spôsobom má žalovaný postupovať pred oznámením týchto údajov
iným osobám. Žalovaný preto považoval toto ustanovenie za neurčité a nezrozumiteľné a v rozpore
s § 37 Občianskeho zákonníka. „Na doposiaľ uvedené paralelne nadväzuje určitosť a zrozumiteľnosť

povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Ide taktiež o obligatórnu podmienku pri určovaní zmluvnej
pokuty. Konkrétne je potrebné jednoznačne vymedziť, aká povinnosť je zmluvnou pokutou zabezpečená
a akým presným konaním sa strana dopustí porušenia tejto povinnosti.“ Podmienkou platnosti dohody
o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená,
resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na to, aby zmluvná pokuta bola

platne dohodnutá, treba dostatočne presne a určito identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej splnenie
zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nemožno zistiť, či, resp. kedy bola porušená povinnosť,
čo je obligatórnou podmienkou uplatnenia zmluvnej pokuty. Dostatočnosti určenia a zrozumiteľnosti
vyjadrenia povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou preto pri dojednávaní zmluvnej pokuty treba
venovať náležitú pozornosť, a to v záujme istoty, že dohodu o zmluvnej pokute v budúcnosti súd

nebude môcť považovať za neplatnú práve pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť vyjadrenia zabezpečenej
povinnosti. Žalovaný citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obdo/11/2008,
zo dňa 11. decembra 2008, podporne tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyvrozsudkusp.zn.MObdo4/2003(judikátč.92/2004).„Jednouzpodmienokplatnéhouzavretia
dohody o zmluvnej pokute je určenie povinnosti, na zabezpečenie ktorej je zmluvná pokuta dohodnutá.

Tátopovinnosťmusíbyťjasne,zreteľneaurčitošpecifikovanáaniejemožnéjuodvodzovaťodostatných
ustanovení zmluvy. Nie je možné odvodzovať povinnosť, splnenie ktorej je zabezpečené zmluvnou
pokutou, od iných ustanovení zmluvy, táto povinnosť musí byť v dohode o zmluvnej pokute, a to aj v
prípade, keď je táto dohoda súčasťou zmluvy, z ktorej mal vzniknúť zabezpečovací záväzok, vymedzená
určite a zrozumiteľne. Rozhodnutie KS Trenčín zo dňa 07.02.2017 sp. zn.: 16Cob/27/2016. Povinnosti,

ktoré sú označené len všeobecne, nemôžu požívať právnu ochranu a majú byť vyhlásené za neplatné
pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. NS ČR vo veci sp. zn. 2 Odon
90/97.“ Keďže žalobca nevymedzil, ktoré skutočnosti sa považujú za dôverné informácie, nie je možné
ich vyzradenie iným osobám sankcionovať zmluvnou pokutou. Žalovaný, preto považoval dojednanie o
zmluvnej pokute za neurčité a nezrozumiteľné v dôsledku absencie presného a explicitného vymedzenia

povinností zabezpečených zmluvnou pokutou, a preto musí byť čl. 5 bodu 5.7 Zmluvy považovaný za
absolútne neplatný.32. Žalovaný konštatoval v odvolaní, že dojednania v Zmluve sú absolútne neplatné „1.) Bod 5.7 článku
5. zmluvy z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti špecifikácie dôverných informácií, či údajov, ktorých
vyzradenie zakladá zodpovednosť za porušenie povinnosti mlčanlivosti. V nadväznosti na uvedené

je taktiež z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti neplatná dohoda o zmluvnej pokute, nakoľko nie
je možné z príslušných zmluvných dojednaní zistiť, aká konkrétna povinnosť je zmluvnou pokutou
zabezpečená. (§ 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník)

33. 2.) Bod 7.4 článku 7. Zmluvy z dôvodu neplatnosti konkurenčnej doložky pre jej rozpor s kogentným

ustanovením § 672a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. (§ 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník)

34. 3.) Bod 7.3 článku 7. Zmluvy z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti vo veci vymedzenia
podstatných náležitostí zmluvnej pokuty a s odvolaním sa na následky vyplývajúce z absolútne
neplatného zmluvného dojednania v bode 7.4 (§ 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník). Podľa

názoru žalovaného sa príslušný súd v konaní vôbec nezaoberal neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou
doposiaľ uvedených zmluvných dojednaní. Súd je pritom povinný na absolútne neplatný právny úkon
prihliadať ex offo. Súd sa však s uvedenými skutočnosťami vôbec nevysporiadal, čo sa v konečnom
dôsledku prejavilo v nesprávnom právnom posúdení veci a rovnako tak táto skutočnosť porušuje právo
žalovaného na spravodlivý proces, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.“

Žalovaný má z vyššie uvedeného za to, že pri napádanom rozsudku išlo zo strany súdu prvej inštancie
o formálny a arbitrárny výkon práva, ktorý nemá oporu v zákone a ktorý je v rozpore s požiadavkami
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“ Podľa žalovaného súd
prvejinštanciesanezaoberalpodstatnýmiskutočnosťami,nakoľkosasniminevysporiadalvodôvodnení
napádaného rozsudku a takisto bol porušený princíp právnej istoty, čo je stav, v ktorom každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že v celom rozsahu žalobu zamietne
a zaviaže žalobcu nahradiť trovy vzniknuté žalovanému.

35. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý sa s výkladom žalovaného
nemohol stotožniť, nakoľko v zmysle logického ako aj gramatického výkladu ustanovenia § 672a ods.
1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), v „zmluve možno
písomne dohodnúť, že obchodný zástupca nesmie najdlhšie dva roky po skončení zmluvy na určenom
území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území vykonávať na vlastný alebo cudzí

účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú činnosť, ktorá by mala súťažnú
povahu voči podnikaniu zastúpeného“. V zmysle citovaného ustanovenia teda platí časové obmedzenie
pre konkurenčnú doložku v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá ale určuje len maximálnu dĺžku
trvania konkurenčnej doložky, a to dva roky od skončenia predmetnej zmluvy, ku ktorej je dohodnutá.
Platnosť konkurenčnej doložky je teda možné z logického ako aj gramatického významu § 672a ods. 1

Obchodného zákona vyložiť len tak, že konkurenčnú doložku možno z časového hľadiska uzatvoriť od
okamihu samotného uzatvorenia zmluvy o obchodnom zastúpení a môže trvať až 2 roky po skončení
samotnej zmluvy o obchodnom zastúpení. S týmto názorom na platnosť konkurenčnej doložky ako aj na
jejsamotnétrvaniesastotožnilaajrozhodovaciapraxslovenskýsúdov,„napr.Rozsudok5Obdo/14/2017
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ (t.j. rozsudok, ktorý citoval aj samotný žalovaný vo svojom

odvolaní). Predmetná konkurenčná doložka je dohodnutá v zásade identicky ako v predmetnom
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom bola predmetná konkurenčná doložka
vyhodnotená ako platná súdom prvej inštancie a aj následne potvrdená odvolacím súdom, a tiež v
dovolacom konaní potvrdená Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Podľa žalobcu bola konkurenčná
doložka uzatvorená platne a účinne.

36. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol k námietke žalovaného o nesprávnosti dojednania, resp.
zabezpečenia výhradnosti obchodného zastúpenia medzi žalobcom a žalovaným, ktorú preväzuje so
žalovaným tvrdenou neplatnosťou konkurenčnej doložky podľa bodu 7.4. článku 7. Zmluvy, citoval
znenie bodu 7.3. Článku 7. Zmluvy: „Obchodný zástupca sa zaväzuje, že pokiaľ ide o rovnaký alebo

podobnýdruhčinnostiuvedenývustanovení2.1.tejtozmluvy,neuzavriezmluvuoobchodnomzastúpení
s inou fyzickou alebo právnickou osobou a že nebude uzatvárať v tejto oblasti obchody na vlastný účet,
prípadne na účet iných osôb. Porušenie tohto záväzku zo strany Obchodného zástupcu sa považuje
za závažné porušenie tejto zmluvy, s následkami podľa bodu 7.4. tejto zmluvy.“ V zmysle uvedenéhoustanovenia potom podľa žalobcu námietky tvrdené žalovaným neobstoja, nakoľko z citovaného
ustanovenia zrejme vyplýva jeho jednoznačný a zrejmý účel, a to aby obchodný zástupca, t.j. žalovaný,
neuzatváral iné zmluvy o obchodnom zastúpení ako aj aby nevykonával obdobnú činnosť uvedenú

v bode 2.1. článku 2. Zmluvy o obchodnom zastúpení. V zmysle § 665 Obchodného zákonníka: Ak
bolo dojednané výhradné zastúpenie, je zastúpený povinný v určenej územnej oblasti a pre určený
okruh obchodov nepoužívať iného obchodného zástupcu a obchodný zástupca nie je oprávnený v
tomto rozsahu vykonávať obchodné zastúpenie pre iné osoby alebo uzavierať obchody na vlastný účet
alebo účet inej osoby. Ako aj podľa žalobcu správne uvádzal žalovaný, ide o dispozitívne ustanovenie

Obchodného zákonníka, a teda je možné, aby sa zmluvné strany od tohto ustanovenia odchýlili, čo
aj žalobca so žalovaným urobili v Zmluve. Žalovaný síce namietal nepomer práv a povinností, ale
nakoľko v danom prípade ide o dva podnikateľské subjekty, nie je obmedzená ich zmluvná voľnosť a
Zmluva bola uzatvorená riadne a vážne v zmysle náležitého prístupu dvoch podnikateľských subjektov.
Pre úplnosť žalobca uvádzal, že žalovaný bol riadne finančne kompenzovaný za činnosti vykonávané
pre žalobcu, a teda nie je možné hovoriť o zásadnom nepomere práv a povinností zmluvných strán.

Žalovaný taktiež aj namietal odkaz na určenie zmluvnej pokuty uvedený v bode 7.3. článku 7. Zmluvy,
„Porušenie tohto záväzku zo strany Obchodného zástupcu sa považuje za závažné porušenie tejto
zmluvy, s následkami podľa bodu 7.4. tejto zmluvy.“ Uvedené ustanovenie jednoznačne odkazuje,
o aké následky ide v ustanovení bodu 7.4. článku 7. zmluvy o obchodnom zastúpení, „Obchodný
zástupca (žalovaný) nesmie pod sankciou zmluvnej pokuty vo výške 20.000,- Eur splatnou na výzvu

Zastúpeného(žalobcu)“.Podľažalobcuboldostatočneapreukázateľneidentifikovateľnýašpecifikovaný
nárok žalobcu voči žalovanému v zmysle Zmluvy, a preto žalobca považoval argumentáciu žalovaného
za účelovú a nedôvodnú.

37. Ohľadom žalovaným v odvolaní namietanej špecifikácie porušenia povinnosti mlčanlivosti zo strany

žalovaného žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že porušenie bolo preukazované a preukázané počas
celého konania na prvostupňovom súde, a to v prvom rade listinnými dôkazmi, t.j. jednotlivou e-mailovou
komunikáciou medzi žalovaným a tretími subjektmi, ktorými žalovaný jasne porušil jeho povinnosť
mlčanlivosti. Súčasne žalobca poukázal na skutočnosť, že nejde o všeobecné porušenie povinností
mlčanlivosti, ale ide o jasne preukázané porušenia bodu 5.7. článku 5. Zmluvy, pričom samostatnou

časťou je podmienka nedať, resp. nesprístupniť získané údaje od zastúpeného, t.j. všetky a hociktoré
údaje poskytnuté výlučne od žalobcu žalovanému a z uvedeného bolo jasne špecifikované, o aký
rozsah údajov má ísť. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že žalovaný nielen zverejňoval dôverné
informácie, ale aj tieto dôverné informácie (t.j. kontakty a informácie z interného systému ako aj ďalšie
údaje)využívalvosvojvlastnýprospechtým,žeodhováralobchodnýchpartnerovžalobcuodspolupráce

so žalobcom a navyše práve aj za pomoci týchto dôverných informácií nahováral obchodných partnerov
do spolupráce s priamou konkurenciou žalobcu, čo bolo jednoznačne preukázané jednotlivými listinnými
dôkazmi predloženými v prvostupňovom konaní.

38. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že zverejnené údaje nie sú citlivými, resp. dôvernými údajmi,

nakoľko k nim má žalovaný stále prístup aj po uplynutí niekoľkých rokov, tak táto námietka bola podľa
žalobcu nepoužiteľná z viacerých dôvodov. „V prvom rade nejde o údaje, ku ktorým má prístup žalobca
na základe jemu udelených prístupových hesiel, ale ide o údaje, konkrétneho obchodného partnera
žalobcu hotela Biolandhaus Arche (so sídlom Vollwertweg 1a, 9372 Eberstein, Rakúsko), a teda
v žiadnom prípade nejde o prístup žalovaného, ale len o prístup obchodného partnera žalobcu, ku

ktorým iným spôsobom žalovaný získal prístup.“ „V druhom rade, žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
predložené listinné dôkazy nie sú podľa názoru žalobcu ani použiteľné v predmetnom konaní, nakoľko
ide o novoty v odvolacom konaní v zmysle ust. § 366 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko žalovaný evidentne mal, resp. mohol mať tieto prístupy už aj v
čase prvostupňového konania.“ Podľa žalobcu žalovaný jednoznačne zavádzal ohľadom samotného

porušenia povinnosti mlčanlivosti žalovaného, keďže bolo jasne preukázané, že žalovaný porušil
svoju povinnosť mlčanlivosti. Podľa žalobcu žalovaný síce odôvodnil podanie odvolania a napadnutie
rozsudku odvolaním s viacerými odvolacími dôvodmi, konkrétne odvolacími dôvodmi uvedenými v
úvode podaného odvolania, avšak podľa žalobcu nepreukázal dôvodnosť podaného odvolania, resp.
neodôvodnil a riadne nepreukázal ani jeden z dôvodov, pre ktorý považoval napadnutý rozsudok za

nesprávny a domáhal sa jeho zmeny alebo zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, t.j. ani jeden z odvolacích dôvodov ako tieto tvrdil a uvádzal v podanom odvolaní. Žalobca
navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 387 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom
rozsahu.39. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril (č.l. 282 spisu).

40. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1
CSP, bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania
§ 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

41. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/202/2019-286 zo dňa
16.06.2020 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského
súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

42. Na základe odvolania žalovaného bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi boli námietky v
zistení skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.

43. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

44. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

45. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

46.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

47. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali

väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada

trov konania bola priznaná žalobcovi a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení
rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu.

48.Prejednanímvecilenvrámciaztýchdôvodov,ktoréžalovanývymedzilvpísomnepodanomodvolaní
zo dňa 03.06.2019 (č.l. 237 spisu) v podaní právneho zástupcu, ktorý prevzal zastupovanie žalovaného
až v odvolacom konaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov

dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného
odvolania žalovaným.49. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu
je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak
osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa

účastníkomkonaniasovšetkýmiprocesnýmioprávneniami,aleajpovinnosťami,ktoréztohtopostavenia
vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001,
z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

50. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, že napadnutý

rozsudok trpí vadou nedostatočnosti dôvodov a je nepreskúmateľný, krajský súd konštatuje, že
napadnutý rozsudok okresného súdu (po vykonaní odvolacieho prieskumu) v rovine odôvodnenia je
koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky
kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme
limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v
odvolacom konaní, ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil

podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

51. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

52. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami,
ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ (a to aj napriek zmene právneho
zástupcu v odvolacom konaní) nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formuloval v
podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, že „Celkový časový rozsah konkurenčnej doložky v zmluve
tak viacnásobne prevyšuje zákonom kogentne vyhradený čas jej platnosti“. „Konkurenčná doložka

dojednaná v takomto časovom rozsahu obmedzila žalovaného vo väčšej miere ako vyžadovala ochrana
žalobcu a vo väčšej miere ako povoľuje zákon“. „Platí, že ak je dôvodom neplatnosti v zmysle § 37 alebo
§ 39 OZ postihnutá hlavná zmluva, neplatné sú aj dojednania akcesorického charakteru viažuce sa na
túto zmluvu, teda aj dohoda o zmluvnej pokute“. „Žalovaný na základe uvedených skutočností považuje
celý bod 7.4 zmluvy za absolútne neplatný, a preto si ako taký nezaslúži právnu ochranu.“, „V bode

7.3 článku 7 je uvedené, že porušenie výhradného zastúpenia spôsobuje následok uvedený v bode
7.4 zmluvy. V samotnom ustanovení bodu 7.3 nie je explicitne uvedené, že by toto ustanovenie bolo
zabezpečené zmluvnou pokutou. Predmetné ustanovenie nespĺňa žiadne podstatné náležitosti, ktoré
sú potrebné pre jednoznačné určenie zmluvnej pokuty, najmä vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá
má byť zabezpečená a výšku zmluvnej pokuty. Na základe toho je možné uviesť, že bod 7.3 článku 7

zmluvy nespĺňa zákonné požiadavky, ktoré sú povinné na dohodu o zmluvnej pokute. Ustanovenie bodu
7.3 článku 7 odkazuje na absolútne neplatný bod zmluvy 7.4. Takýto všeobecný, nepriamy a neurčitý
odkaz bez vymedzenia konkrétnych a obligatórnych náležitostí zmluvnej pokuty v konečnom dôsledku
nemôže byť považovaný za platnú dohodu o zmluvnej pokute. Je v rozpore s dobrými mravmi, abysa náležitosti zmluvnej pokuty odvodzovali od absolútne neplatného zmluvného dojednania. Žalobca v
zmluvenedostatočnediferencovalmedzivýhradnýmobchodnýmzastúpenímakonkurenčnoudoložkou.
Tieto dva esenciálne odlišné inštitúty spojil dokopy a snažil sa ich zabezpečiť jednotnou zmluvnou

pokutou“. „Avšak aj z dôvodov, ktoré boli doposiaľ uvedené, je jednoznačné, že ide o podstatne
odlišné inštitúty, ktoré sú tvorené odlišnými skutkovými okolnosťami, odlišnými časovými okolnosťami,
a preto je potrebné, aby boli zmluvné pokuty pre oba články špecifikované samostatne a s presne a
jednoznačne určenými povinnosťami, resp. následkami, ktoré nastanú v prípade porušenia týchto určite
vymedzených povinností. Z tohto dôvodu ide zo strany žalobcu o neurčitý a nezrozumiteľný úkon“. „Na

základe uvedeného je žalovaný toho názoru, že bod 7.3 zmluvy, t.j. výhradné obchodné zastúpenie
nie je možné považovať za bod zabezpečený zmluvnou pokutou, kvôli neurčitosti a nezrozumiteľnosti
tohto ustanovenia a nesplnenia základných požiadaviek pre dohodu o zmluvnej pokute“. „Žalobca
však žiadnym konkrétnym spôsobom nevymedzil hranicu medzi údajmi, ktoré sa považujú za dôverné
a údajmi, ktoré sa už za dôverné nepovažujú“. „Uvedené ustanovenie je preto možné vykladať jak
extenzívne tak reštriktívne, v každom prípade by išlo iba o subjektívne dohady a nie o skutočný výklad

vôle žalobcu. Žalobca uvádza, že žalovaný mal porušiť povinnosť mlčanlivosti tým, že odoslal mail,
ktorého obsahom mali byť „dôverné informácie“. Žalobca však počas konania nekonkretizoval, ktoré
presné informácie mali byť dôverné. Všeobecne konštatoval, že sa jednalo o informácie o dealoch a
pripravovanej vianočnej akcii s názvami hotelov a penziónov, s ktorými žalobca spolupracuje. Žalovaný
je však toho názoru, že tieto informácie nie je možné považovať za dôverné a nemôže preto ich

vyzradenie zakladať zodpovednosť za porušenie mlčanlivosti. Žalovaný ďalej uvádza, že názvy hotelov,
ale aj ďalšie iné údaje sa nachádzajú v účte na internetovej stránke www.zlavomat.sk, do ktorého má
žalovaný aj po približne dvoch rokoch od skončenia spolupráce stále prístup. Rovnako tak uvedený
prístup môžu mať po ukončení spolupráce aj iné osoby, ktoré so žalobcom mali uzavretú rovnakú
dohodu. Rovnako týmito osobami mohli byť aj tie, ktorým mal žalovaný poslať predmetný e-mail. Jedná

sa o nezodpovedné konanie žalobcu. To, že svojím bývalým zamestnancom nezrušil prístupové účty
do portálu www.zlavomat.sk, je iba dôsledok jeho neopatrnosti a neodbornosti. Je preto absolútne
neprípustné takéto voľne dostupné informácie považovať za dôverné“. „Dôverná informácia by taktiež
mala byť spôsobilá zapríčiniť žalobcovi vznik škody. V danom konaní však žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by mu nejaká škoda

spôsobená bola a taktiež ani nepreukázal, že by mu čo i len hrozilo nebezpečenstvo vzniku nejakej
škody. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca svojím zamestnancom necháva dostupné ich účty na
stránke www.zlavomat.sk aj dlhý čas po tom, ako s nimi skončí pracovný pomer (resp. v tomto
prípade ukončí zmluvu o obchodnom zastúpení), je možné prezumovať, že tieto údaje nemôžu
byť spôsobilé žalobcovi privodiť vznik škody, inak by jeho opatrenia voči tomu boli určite omnoho

prísnejšie a obozretnejšie. Ak zmluvné strany povinnosť obchodného zástupcu zachovávať mlčanlivosť
o údajoch získaných od zastúpeného v zmluve nevylúčia, obchodný zástupca bude povinný pred
každým oznámením údajov, ktoré môžu ohroziť záujmy zastúpeného, žiadať o predchádzajúci súhlas
zastúpeného. V takomto prípade bude vhodné, aby obchodný zástupca a zastúpený v zmluve
vymedzili, na ktoré údaje sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti, a zároveň dohodli postup udelenia

súhlasu zastúpeného s oznámením týchto údajov iným osobám. Na základe uvedeného má žalovaný
za to, že žalobca nedostatočne, resp. vôbec neobjasnil, aké skutočnosti sa považujú za dôverné a
aké už nie, resp. na ktoré informácie sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti pre žalovaného a taktiež
v zmluve nebolo určené, akým spôsobom má žalovaný postupovať pred oznámením týchto údajov
iným osobám. Žalovaný preto považuje toto ustanovenie za neurčité a nezrozumiteľné a v rozpore s

§ 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník“. „Keďže žalobca nevymedzil, ktoré skutočnosti sa
považujú za dôverné informácie, nie je možné ich vyzradenie iným osobám sankcionovať zmluvnou
pokutou. Žalovaný preto považuje dojednanie o zmluvnej pokute za neurčité a nezrozumiteľné v
dôsledku absencie presného a explicitného vymedzenia povinností zabezpečených zmluvnou pokutou
a preto musí byť ustanovenie čl. 5 bodu 5.7 považované za absolútne neplatné.“ Uvedené argumenty

žalovaného zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom
neúplnej apelácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného
súdu v zmysle § 153 CSP (č.l. 121, 123 spisu), pričom žalovaný netvrdil ani nepreukázal v rámci
podaného odvolania, že by v štádiu konania pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy
týkajúce sa uvedenej novej argumentácie, nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej

inštancie. Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny právneho posúdenia veci, keďže
výrazne zasahovala aj do roviny skutkovej. Žiada sa podľa odvolacieho súdu zdôrazniť vo vzťahu k
vyššie uvedeným konštatovaniam odvolacieho súdu na tomto mieste, že obranu žalovaného voči žalobe
v prvoinštančnom konaní nemožno úplne stotožniť s argumentáciou žalovaného v odvolaní, ku ktorýmzáverom poukazuje odvolací súd na všetky písomné vyjadrenia žalovaného v prvoinštančnom konaní
ako i vyjadrenia žalovaného a jeho právneho zástupcu na ústnych pojednávaniach v prvoinštančnom
konaní.

53. Napriek tomu, že tvrdenie v odvolaní, v zmysle ktorého žalovaný namietal, že „Celkový časový
rozsah konkurenčnej doložky v zmluve tak viacnásobne prevyšuje zákonom kogentne vyhradený čas
jej platnosti“. „Konkurenčná doložka dojednaná v takomto časovom rozsahu obmedzila žalovaného
vo väčšej miere ako vyžadovala ochrana žalobcu a vo väčšej miere ako povoľuje zákon“. „Žalovaný

na základe uvedených skutočností považuje celý bod 7.4 zmluvy za absolútne neplatný, a preto si
ako taký nezaslúži právnu ochranu“, bolo vyhodnotené ako novota, tak odvolací súd poukazuje na
to, že právna úprava v § 672a ods. 2 Obchodného zákonníka určuje len maximálnu dĺžku trvania
konkurenčnej doložky od skončenia zmluvy, ku ktorej je dohodnutá, z ktorého dôvodu nebolo možné
túto argumentáciu žalovaného vyhodnotiť ako relevantnú, a to ani za situácie, že by nebola novotou,
preto podľa odvolacieho súdu bod 7.4 Zmluvy nebol neplatný, tak ako uvádzal žalovaný v odvolaní. Z

dôvodov a záverov uvedených odvolacím súdom v tejto rovine, nebol potom pre odvolací priestor na
konštatovanie dôvodnosti odvolania žalovaného v tejto časti.

54. Ak žalovaný v odvolaní namietal, že „V predmetnom čl. zmluvy je iba uvedené, že „Obchodný
zástupca je povinný strážiť obchodné tajomstvo zastúpeného a zaväzuje sa nedať či inak sprístupniť

údaje získané od Zastúpeného iným osobám“, žalobca však žiadnym konkrétnym spôsobom nevymedzil
hranicu medzi údajmi, ktoré sa považujú za dôverné a údajmi, ktoré sa už za dôverné nepovažujú“,
ktoré skutočnosti však žalovaný nenamietal v relevantnom štádiu konania, tak ako uviedol odvolací
súd vyššie, ktoré tvrdenia vyhodnotil odvolací súd ako novoty (v bode 53. tohto rozsudku), tak potom
len nad rámec, odvolací súd uvádza v rovine špecifikácie porušenia povinnosti mlčanlivosti zo strany

žalovaného, že porušenie bolo preukazované a preukázané počas celé konania na okresnom súde,
a to v najmä listinnými dôkazmi - e-mailovou komunikáciou medzi žalovaným a tretími subjektmi vo
väzbe na výpovede svedkov, a ak okresný súd ustálil po vykonanom dokazovaní, že žalovaný jasne
konal v rozpore s článkom 5. bodom 5.7. Zmluvy, tak odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil. Ak
žalovaný až v odvolacom konaní namietal, že „..Žalobca uvádza, že žalovaný mal porušiť povinnosť

mlčanlivosti tým, že odoslal mail, ktorého obsahom mali byť „dôverné informácie“. Žalobca však počas
konania nekonkretizoval, ktoré presné informácie mali byť dôverné. Všeobecne konštatoval, že sa
jednalo o informácie o dealoch a pripravovanej vianočnej akcii s názvami hotelov a penziónov, s
ktorými žalobca spolupracuje“, tak potom zostáva bez logickej súvislosti, prečo žalovaný, pokiaľ mal
za to, že nebolo dostatočne vymedzené už v zmluve, čo sa považuje za „hranicu medzi údajmi, ktoré

sa považujú za dôverné a údajmi, ktoré sa už za dôverné nepovažujú“, nenamietal, že to, čo bolo
uvedené v predmetnom e-maile, nespadá pod režim článku 5. bod 5.7 Zmluvy. V tomto smere bolo
žalovanému podľa obsahu spisového materiálu v prvoinštančnom konaní všetko jasné, zrejmé, v tejto
rovine, nevyjadril žiadne námietky tak, ako v odvolacom konaní, a ani neozrejmil bližšie, čo malo vplyv
na zmenu jeho postoja a nadobudnutia vedomosti z jeho strany (okrem zmeny právneho zástupcu),

a to až v štádiu odvolacieho konania, o ním až v odvolaní namietanej „neurčitosti a nezrozumiteľnosti
špecifikácie dôverných informácií, či údajov, ktorých vyzradenie zakladá zodpovednosť za porušenie
povinnosti mlčanlivosti.“ Odvolací súd vo vzťahu k týmto svojim záverom poukazuje cez § 387 ods.
1, 2 CSP na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, najmä na body 34., 40., 41., 43., 48., 49.
napadnutého rozsudku.

55. Aj keď v odvolaní žalovaný uviedol ...„Ustanovenie bodu 7.3 článku 7 odkazuje na absolútne neplatný
bod zmluvy 7.4.“, „v bode 7.3 článku 7 je uvedené, že porušenie výhradného zastúpenia spôsobuje
následok uvedený v bode 7.4 zmluvy. V samotnom ustanovení bodu 7.3 nie je explicitne uvedené,
že by toto ustanovenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. Predmetné ustanovenie nespĺňa žiadne

podstatné náležitosti, ktoré sú potrebné pre jednoznačné určenie zmluvnej pokuty, najmä vymedzenie
zmluvnej povinnosti, ktorá má byť zabezpečená a výšku zmluvnej pokuty. Na základe toho je možné
uviesť, že bod 7.3 článku 7 zmluvy nespĺňa zákonné požiadavky, ktoré sú povinné na dohodu o
zmluvnej pokute“, ktoré citované skutočnosti a tvrdenia boli odvolacím súdom vyhodnotené ako novoty v
zmysle bodu 52. tohto rozsudku odvolacieho súdu, tak nad rámec odvolacích dôvodov, pre odstránenie

prípadných pochybností odvolací súd uvádza, že sa nemohol stotožniť ani s touto argumentáciou
žalovaného použitou až v odvolacom konaní. Odvolací súd už v tomto rozhodnutí konštatoval v bode 53.,
že sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o neplatnosti konkurenčnej doložky, ktorú odvíjal od tvrdenej
neplatnosti článku 7 bodu 7.4 Zmluvy tak, ako vymedzil žalovaný v odvolaní pod bodom II.1. (č.l. 241 anasl. spisu), tak nadväzne potom odvolací súd nemohol mať za to, že odvolacia argumentácia v rovine
tvrdenej neplatnosti článku 7. bod 7.3 Zmluvy by bola relevantnou a vytvorila by priestor na odklon od
záverov okresného súdu.

56. Vo vzťahu k tvrdeniu uvedenému až v odvolaní, že „Žalovaný preto považuje dojednanie o
zmluvnej pokute za neurčité a nezrozumiteľné v dôsledku absencie presného a explicitného vymedzenia
povinností zabezpečených zmluvnou pokutou, a preto musí byť ustanovenie čl. 5 bodu 5.7 považované
za absolútne neplatné“, poukazuje odvolací súd (napriek tomu, že ide podľa odvolacieho súdu opäť

o tvrdenie - novotu, ktorú žalovaný nenamietal v relevantnom štádiu konania, napriek preukázanému
poučeniu zo strany okresného súdu, tak ako odvolací súd uviedol v bode tohto rozhodnutia) na to, že
predmetné zmluvné dojednanie je dostatočne určité a zrozumiteľné. Neuniklo pozornosti odvolacieho
súdu v tejto rovine, že k momentu rozhodnutia okresného súdu žalovaný v tomto ustanovení nevidel
nezrozumiteľnosť a už vôbec nie neurčitosť. Po konštatovaní odvolacieho súdu, že námietka žalovaného
o neurčitosti a nezrozumiteľnosti je nedôvodná, je na mieste uviesť, vzhľadom na komplexnosť

posúdenia odvolacej argumentácie žalovaného, že je len ťažko predstaviteľné, podľa odvolacieho
súdu, ak by mal žalovaný skutočne zato, že je toto ustanovenie neurčité a nezrozumiteľné, že by
sa nebol bránil touto argumentáciou už v relevantnom štádiu konania a tiež nie je zrejmé, prečo,
pri takejto názorovej zmene, ktorá zasahuje aj do skutkového stavu, neuviedol skutočnosti, pre ktoré
sa nemohol brániť už v relevantnom štádiu konania. Nemožno opomenúť podľa odvolacieho súdu

teda nielen argumentáciu žalovaného v konaní pred okresným súdom, ale aj na to, že v danom
prípade, že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi, ktorí mohli a mali odborne a zodpovedne posúdiť
primeranosť a únosnosť dojednanej zmluvnej pokuty, ako aj posúdiť mieru rizika pri jej dohode. V tomto
smere odvolací poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý predmetné
zmluvné dojednanie dostatočne vyhodnocoval, pričom vyhodnocoval i argumentáciu (tvrdenia, dôkazy)

sporových strán danú rámcom ich vyjadrení a správania sa, a to nielen v prvoinštančnom konaní, ale i
v čase kreovania zmluvného vzťahu. Pripomína odvolací súd, že „Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej
v ustanovení § 544 a 545 Občianskeho zákonníka je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k
riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ
nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané

plnenie, t.j. pokutu. Dojednaná zmluvná pokuta má teda v prvom rade čeliť porušeniu povinnosti
(funkcia prevenčná), lebo ak bude zabezpečená povinnosť plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty
vyčerpaná. Vedľa toho má zmluvná pokuta i funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je
tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany
dlžníka. Zároveň však v sebe zmluvná pokuta môže zahrňovať i ďalšie čiastky, ktoré predstavujú

trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, čo vyplýva z výslovného znenia ustanovenia § 544
Občianskeho zákonníka, ktoré povinnosť hradiť zmluvnú pokutu činí nezávislou na vzniku škody. Inými
slovami povedané, zmluvná pokuta je peňažitá čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v
prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, na ktorú je pokuta viazaná, a to bez ohľadu na to,
či porušením povinností vzniká veriteľovi škoda“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 2Cdo/172/2007).

57. Vzhľadom na charakter uvedených odvolacích námietok krajský súd poukazuje na konštantné
závery, v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004
sp.zn. III. ÚS 209/04).

58. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu.

Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé adostatočnédôvody,nazákladektorýchjezaložené.Rozsahtejtopovinnostisamôžemeniťpodľapovahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
právatedanevyžaduje,abynakaždýargumentúčastníkaboladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija ca Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani ca
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis ca Grécko z 29. mája 1997; Higgins ca
Francúzsko z 19. februára 1998, Komisia stanovisko vo veci E.R.T. ca Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91 a Ústavný súd Slovenskej republiky napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS

74/08, I. ÚS 181/08).

59. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za podstatné uviesť, že vyššie konštatované požiadavky
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu splnil.

60. Aj z tohto komplexného nazerania na celý priebeh prvostupňového konania, nebol opodstatnený

záver o odňatí možnosti žalovaného konať pred súdom. Nebolo zistené, že by postupom okresného
súdu v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v intenciách
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ani dôvodnosť žalovaným ďalších uvádzaných dôvodov
podaného odvolania.

61. Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaného v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle
ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na
spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
procespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávoúčastníkakonania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom
sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).

62. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i

krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného
súdu tak v meritórnom výroku, ako i na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods.
1, 2 CSP).

63. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého,

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý v súvislosti
s týmto konaním uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola priznaná plná
náhrada odvolacích trov.

64.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.