Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 7, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/161/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200726
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200726.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej (sudca spravodajca) a JUDr. Zuzany Jančárovej, v
právnej veci žalobcu: P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XXXX, práv. zast.: AKSK, s.r.o., so sídlom Nám.
SNP č. 15, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102251585/2019
zo dňa 25.09.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský sud v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca (ďalej „správny orgán prvého stupňa alebo správca dane“)
rozhodnutím číslo: 101536402/2019 zo dňa 24.06.2019 (ďalej „rozhodnutie správcu dane alebo
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“) podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 23,50 € za nezaplatenie dane
z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2013 v
ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane poukázal
na skutočnosť, že lehota na podanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2013 uplynula dňa 27.01.2014 a v rovnakej lehote bola aj vlastná daňová povinnosť
splatná. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2013 dňa 26.01.2014, v ktorom priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 39,17 €. Žalobca vlastnú
daňovú povinnosť ku dňu vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa neuhradil. Správca
dane úrok z omeškania vypočítal v zmysle zákona najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Následne
správca dane v odôvodnení rozhodnutia po citácii ustanovení § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku uvádza
podrobný rozpis výpočtu úroku z omeškania.

2. O odvolaní žalobcu voči vyššie uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodol
žalovaný rozhodnutím 102251585/2019 zo dňa 25.09.2019 tak, že rozhodnutie správneho orgánu
prvého stupňa potvrdil s poukazom na ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku stotožňujúc sa so skutkovými
a právnymi dôvodmi obsiahnutými v rozhodnutí správcu dane. Na dôvažok vo vzťahu k vzneseným
odvolacím námietkam uviedol, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 9OdK/32/2019 zo dňa
07.02.2019 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 31/2019 zo dňa 13.02.2019 bol na majetok žalobcu
vyhlásený konkurz. Žalovaný podotýka, že zákaz vyrubenia úroku z omeškania daňovému subjektu,
aj pri povolení oddlženia, neukladá správcovi dane žiaden právny predpis. Samotné vyrubenie úroku

z omeškania nie je právnym krokom vymáhania nedoplatku, t. j. na základe tej skutočnosti, že nie je
možné počas oddlženia vymáhať sankcie (úrok z omeškania), nie je dôvod na zrušenie napadnutého
rozhodnutia.

3. Žalobca podal včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol rozhodnutie správcu dane ako aj
žalovaného, ako odvolacieho správneho orgánu, zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa
na ďalšie konanie. V odôvodnení správnej žaloby poukázal na svoju argumentáciu v odvolaní proti
rozhodnutiu správcu dane a skonštatoval právny stav s odkazom na úpravu zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Zdôraznil, že na žalobcu bol vyhlásený konkurz dňa 02.01.2018, tzn. všetky
pohľadávky, ktoré voči žalobcovi vznikli do 31.12.2017, sa stali nevymáhateľnými, a to vrátane
pohľadávok Slovenskej republiky z titulu daní. Daňové pohľadávky nie sú uvedené medzi pohľadávkami,
ktoré nie sú konkurzom/oddlžením dotknuté, tzn. nepožívajú žiadnu formu zvýhodnenia, a teda je
potrebné ich vnímať ako všetky ostatné pohľadávky. Bolo právom správcu dane prihlásiť si pohľadávku
uplatnenú v napadnutom rozhodnutí do konkurzu na majetok žalobcu, pretože podľa ust. § 166a zákona
o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) je možné počas konkurzu uspokojiť len prihlásenú
pohľadávku a neprihlásené pohľadávky, resp. v konkurze neuspokojené pohľadávky sa podľa ust. § 166e
ods. 2 ZKR stávajú nevymáhateľnými. Žalobca ďalej v bode 25 poukazuje na dôvodovú správu k zákonu
č. 377/2016 Z.z., ktorým bol novelizovaný ZKR a do právneho poriadku bol zavedený inštitút oddlženia.
Konštatuje, že účelom oddlženia bola a je pomoc fyzickým osobám, ktoré sú neúmerne zadlžené, aby
sa z tohto „kolotoča“ vedeli dostať a začať odznova. Preto je jedným z predpokladov pre podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu aj predloženie úplného zoznamu majetku a hlavne úplného zoznamu veriteľov.
Žalobca poukazuje, že právna úprava oddlženia podľa ZKR predstavuje vo vzťahu k iným právnym
predpisom lex specialis, a dokonca vo vzťahu k Daňovému poriadku aj lex posterior. Z oboch týchto
skutočností je potom jednoznačný záver, že úprava oddlženia podľa ZKR má a musí mať prednosť pred
inými ustanoveniami iných právnych predpisov. Daňový poriadok v ust. § 158 pracuje s pojmami konkurz
a reštrukturalizácia, teda s pojmami, o ktorých obsahu a význame v zásade nebolo pochybností do
účinnosti zákona č. 377/2016 Z.z., t. j. do 01.03.2017. Od účinnosti označenej novely pozná zákon aj
oddlženie ako samostatný inštitút použiteľný len pre fyzické osoby. Je teda inštitútom iným ako konkurz
a reštrukturalizácia. Uvedenému zodpovedá aj jeho začlenenie do samostatnej časti ZKR. Žalobca ďalej
podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017. Na
dôvažok pre zhrnutie uvádza, že do práv žalobcu bolo rozhodnutím žalovaného zasiahnuté, nakoľko
bolo vydané rozhodnutie, ktoré:
- sa týka pohľadávok vzniknutých pred 13.02.2019,
- tieto pohľadávky neboli prihlásené do konkurzu na majetok žalobcu napriek tomu, že tak urobené byť
mohlo,
- boli vydané po oddlžení žalobcu,
- zaväzujú žalobcu zaplatiť nevymáhateľné pohľadávky,
- predstavujú rozhodnutia, na základe ktorých môžu byť a už aj sú vedené exekučné konania,
- boli vydané napriek tomu, že podľa ust. § 166e ods. 4 ZKR nastala právna fikcia, že sa na žalobcu
hľadí, akoby sa vo vzťahu k jeho záväzkom trvalo upustilo od ich vymáhania.
Žalobca podotýka, že pokiaľ by bola pripustená správnosť postupu žalovaného, vznikla by neprípustná
situácia, že veriteľ, ktorý sa „zobudil“ až po oddlžení a začne si uplatňovať svoje pohľadávky, bude mať
výhodnejšie postavenie ako všetci ostatní povinní veritelia. Zároveň by sa tým negoval význam a účinky
oddlženia ako jedna z legálnych foriem riešenia úpadku fyzických osôb, ktorá má vyriešiť všetky záväzky
dlžníka vzniknuté pred rozhodným dňom.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe opakuje skutkové a právne dôvody obsiahnuté v žalobou napadnutom
rozhodnutí. Žalovaný na dôvažok okrem iného poukazuje na ust. § 63 ods. 1 Daňového poriadku
dôvodiac, že nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie pohľadávky do konania podľa ZKR je
existencia takejto pohľadávky. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu však
až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí. Predmetný úrok z omeškania
nemohol byť do konkurzu vedeného na osobu žalobcu prihlásený, nakoľko rozhodnutie správcu dane sa
stalo právoplatným a vykonateľným až po tom, čo bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu
Žilina sp. zn. 9OdK/32/2019, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 31/2019 zo dňa 13.02.2019.

5. Žalobca v súdom stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 08.12.2020
za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,
ako aj rozhodnutie žalovaného, podľa ust. § 177 ods. 1 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods.
1 a § 183 SSP) a žalobu žalobcu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú vychádzajúc
z nasledovných dôvodov:

7. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení relevantnom pre prejednávanú veci (ďalej len „Daňový poriadok“) na účely
tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov 1) vrátane úroku z omeškania, úroku
a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, 2) miestny poplatok za komunálne odpady a
drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu 3) a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného
predpisu, 3a).
1) Zákon č. 373/2012 Z.z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej
núdze a o doplnení zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 609/2007 Z.z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení
zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 530/2011 Z.z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 361/2014 Z.z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 253/2015 Z.z.
Zákon č. 447/2015 Z.z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 213/2018 Z.z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z.o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z.z.v
znení neskorších predpisov.
3) § 77 až 83 zákona č. 582/2004 Z.z.v znení neskorších predpisov.
3a) Zákon č. 447/2015 Z.z.

Podľa § 2 písm. f) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým nedoplatkom dlžná
suma dane po lehote splatnosti dane.

Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu 2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.
2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z.o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004
Z.z.v znení neskorších predpisov.

Podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom zverejnenia uznesenia
súdu v Obchodnom vestníku o oddlžení dlžníka, ktorým je fyzická osoba, a to v rozsahu neuspokojených
prihlásených pohľadávok a neuspokojených pohľadávok proti podstate, ktoré zostali po zrušení konkurzu
a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia.

Podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku
2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške
alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.

Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť
preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z
omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v
deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije
ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,
začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy
môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou.

Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.

Podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.

Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. 48)
48) Zákon č. 7/2005 Z.z.o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov
v znení relevantnom pre prejednávanú vec (ďalej len „ZKR“) o začatí konkurzného konania súd
vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia v
Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.

Podľa § 23 ods. 1 ZKR vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený
zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník
stáva úpadcom.

Podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze
alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky
a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len "rozhodujúci deň").

Podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považuje
zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá
zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom.

Podľa § 166e ods. 1 ZKR o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o
určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v
konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze
alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú,
o ktoré dlhy ide.

Podľa § 166e ods. 2 ZKR oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo
splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi
nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.

Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení relevantnom pre
prejednávanú vec (ďalej len „zákon o DPH“) daň, ktorú je povinný platiť platiteľ podľa § 69, je splatná do
25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu
okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla
podľa colných predpisov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane okrem dane
vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej
len "vlastná daňová povinnosť") uvedie do daňového priznania.

Podľa § 77 ods. 1 zákona o DPH zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac okrem odseku 2.

8. Správny súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že uznesením Okresného súdu
Žilina č. 9OdK/32/2019 zo dňa 07.02.2019 zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 31/2019 zo dňa
13.02.2019, kedy sa predmetné uznesenie stalo aj právoplatným bol na žalobcu vyhlásený konkurz.
Podľa uverejneného obsahu označeného uznesenia Okresný súd Žilina rozhodol zároveň týmto
uznesením o oddlžení žalobcu tak, že ho zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba
v konkurze na majetok dlžníka a to v rozsahu v akom nebudú v konkurze uspokojené. Z obsahu
pripojeného administratívneho spisu vyplýva skutočnosť vydania rozhodnutia správcu dane, proti
ktorému žalobca podal odvolanie a rozhodnutie žalovaného tak, ako sú tieto v podstatnom obsahu
zachytené v odôvodnení tohto rozsudku správneho súdu.

9. Pri hodnotení zákonnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného bolo z pohľadu správneho súdu
zásadné vyriešenie vzťahu medzi právnou úpravou vyplývajúcou z Daňového poriadku, a to ťažiskovo
podľa § 158 ods. 1, § 2 písm. b), písm. f) v spojení s § 156 ods. 1 písm. a), ods. 2 Daňového poriadku vo
vyššie citovanom znení na jednej strane a právnej úpravy vyplývajúcej zo štvrtej časti ZKR upravujúcej
inštitút oddlženia. Správny súd považuje za správny záver žalobcu, že úprava ZKR je v označenej časti
špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k Daňovému poriadku. Odlišne od žalobcu však správny súd
vyhodnocuje praktické dôsledky tohto vzťahu označených právnych úprav v pomeroch prejednávanej
veci, a to najmä s ohľadom na predmet rozhodovania správcu dane, ktorým bol úrok z omeškania za
oneskorenú úhradu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013.

10. Primárne správny súd uvádza, že uplatnenie špeciálnej právnej úpravy inštitútu oddlženia v rozsahu
vymedzenia pohľadávok, ktoré sú vylúčené z uspokojovania podľa § 166b a to v časti relevantnej
pre prejednávanú vec podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR, teda pohľadávky, ktoré sa považujú za
nevymáhateľné prichádza do úvahy za predpokladu naplnenia podmienky, že v danom prípade ide o
existujúcu pohľadávku z titulu úroku z omeškania za oneskorenú úhradu dane z pridanej hodnoty. Až
pri splnení tohto predpokladu existencie takejto pohľadávky potom špeciálna úprava vyplývajúca zo
ZKR v označenej časti kladie na takúto pohľadávku z hľadiska jej kvality ďalšie požiadavky, ako ich
vymedzenie vyplýva z úpravy § 166b ods. 1 písm. d) ZKR a to ťažiskovo pokiaľ ide o moment vzniku
týchto pohľadávok.

11. Vo vzťahu ku pohľadávke z titulu úroku z omeškania za oneskorenú úhradu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 pokiaľ táto, ako konštatuje správny súd v ďalšej časti
odôvodnenia pred rozhodujúcim dňom (tak ako je definovaný v úprave § 166a ods. 1 písm. a) ZKR)
neexistovala - nevznikla, sa špeciálna právna úprava podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR neuplatní.
To, kedy pohľadávka z titulu úroku z omeškania za oneskorenú úhradu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2013 vznikla upravuje (a to aj po účinnosti zákona č. 377/2016, teda po
01.03.2017) Daňový poriadok. Úprava Daňového poriadku podľa § 158 ods. 1, § 2 písm. b), písm. f)
v spojení s úpravou § 63 ods. 1 a § 156 ods. 1 písm. a), ods. 2, ods. 8 všetko Daňového poriadku vo
vyššie citovanom v znení a v spojení s úpravou § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 zákona o DPH v citovanom
znení je určujúca ako právna úprava právnej skutočnosti samotného vzniku pohľadávky z titulu úroku z
omeškania za oneskorenú úhradu dane a je potrebné ju vykladať s vyústením do záveru, podľa ktorého
pohľadávka z titulu úroku z omeškania sa žalobcu s úhradou dane vznikla až rozhodnutím správcu dane
- jej vyrubením v konkrétnej výške. Až na základe tejto právnej skutočnosti je potom možné hovoriť o
existentnej pohľadávke, ktorá je po právoplatnosti a vykonateľnosti označeného rozhodnutia správcu
dane spôsobilá uplatnenia a vymáhania.

12. Z časového hľadiska ide teda nepochybne o pohľadávku, ktorá vznikla až po rozhodujúcom dni
v intenciách ustanovenia § 166a ods. 1 ZKR. Nemohla byť preto uplatnená prihláškou nespĺňajúc

zákonodarcom stanovený predpoklad daný citovaným ustanovením § 166a ods. 1 písm. a) ZKR.
Táto pohľadávka totiž nevznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (t. j. do 31.01.2019). Hoci pohľadávka z titulu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013 stala sa splatnou pred rozhodujúcim dňom a žalobca
sa v dôsledku nezaplatenia tejto dane v lehote splatnosti dostal so splnením svojej právnej povinnosti
sankcionovanej úrokom z omeškania do omeškania, nie je táto časová okolnosť právne relevantná,
nakoľko aj úprava podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR (ktorá vymedzuje ako z uspokojenia vylúčený i
úrok z omeškania v prípade, že sa jedná o verejnoprávnu sankciu, ak povinnosť, ktorá zakladá právo na
takúto sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom), je aplikovateľná len vo vzťahu k už existujúcej
pohľadávke, čo naplnené v prejednávanej veci nebolo tak ako vyplýva z vyššie uvedeného.

13. Obdobné závery vyplývajú aj z odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa
31.01.2018, podľa ktorého: Rovnako ako krajský súd, aj Najvyšší súd má za to, že nevyhnutným
predpokladom pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je
existencia takejto pohľadávky. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje
za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku
úspešne uplatniť musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme, v danom prípade
vo forme rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s úpravou § 158
ods. 5 Daňového poriadku ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť
úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho
ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania
momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o
vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému
subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom
vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až po
jeho vyrubení, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a
splatnosť.

14. Skutkové odlišnosti východísk citovaného rozhodnutia NS SR spočívajúce v okolnosti posudzovania
vzniku pohľadávky z titulu úroku z omeškania v pomeroch reštrukturalizácie resp. reštrukturalizačného
konania a vo vzťahu k omeškaniu s oneskorenou úhradou preddavkov na daň zo závislej činnosti
nevylučujú uplatnenie citovaných jednoznačných a jasných záverov Najvyššieho súdu SR v otázke
samotného vzniku pohľadávky z titulu z úroku z omeškania i v pomeroch prejednávanej veci a sú
spôsobilé zovšeobecnenia bez väzby, či už na konkurz alebo reštrukturalizáciu alebo v pomeroch
oddlženia. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že označené rozhodnutie NS SR
bolo vyhlásené 31.01.2018, teda už za účinnosti úpravy inštitútu oddlženia a správny súd argumentáciu
Najvyššieho súdu v označenom rozhodnutí považuje za aplikovateľnú i v pomeroch oddlženia, pretože
vychádza z právneho názoru, podľa ktorého právna úprava nezakladá dôvod pre rozlišovanie v otázke
vzniku pohľadávky z titulu úroku z omeškania v závislosti na úprave reštrukturalizácie alebo na úprave
konkurzu alebo na úprave oddlženia. Uvedené závery nie sú v rozpore ani s žalobcom odôvodňovaným
účelom inštitútu oddlženia. Správny súd konštatuje, že je potrebné zohľadniť i skutočnosť, podľa ktorej
primárne žalobca nesplnil riadne a včas svoju právnu povinnosť zaplatiť v lehote splatnosti daň za
sledované zdaňovacie obdobie a správca dane postupoval v súlade s právnou úpravou, keď v zákonom
stanovenej lehote úrok z omeškania vyrubil. Túto okolnosť žalobca vo svojej argumentácii o účele
inštitútu oddlženia obišiel a správny súd ju ako nevýznamnú nevníma. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na
závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžf/2/2016, tento odkaz uvedený v správnej žalobe je všeobecný
bez vymedzenia akejkoľvek argumentačnej väzby na konkrétne okolnosti prejednávanej veci.

15. Správny súd ďalej námietku žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý potvrdil
rozhodnutie správcu dane o vyrubení úroku z omeškania napriek tomu, že podľa § 166e ods. 4 ZKR
nastala právna fikcia, že sa na žalobcu hľadí akoby vo vzťahu k jeho záväzkom sa trvalo upustilo od
ich vymáhania, vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd zdôrazňuje, že zákonodarcom stanoveným
základným predpokladom zbavenia dlžníka jeho dlhov je, že tieto dlhy:
Ad1) môžu (v zmysle mohli byť) uspokojené v konkurze resp. splátkovým kalendárom (§ 166a ZKR) a
tieto dlhy súčasne
Ad2) neboli uspokojené vôbec resp. neboli uspokojené v celom rozsahu.

Ako už bolo uvedené na iných miestach tohto rozsudku pohľadávka správcu dane na úrok z omeškania
nemohla byť prihlásená do konkurzu v intenciách ustanovenia § 166a ods. 1 písm. a) zákona ZKR,
keďže nevznikla pred „rozhodujúcim dňom“.

16. Pokiaľ žalobca namieta, že postup správcu dane bol v rozpore so samotným zmyslom inštitútu
oddlženia, správny súd podotýka, že zo samotnej dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 (s účinnosťou
od 01.03.2017) a to tej jej časti, ktorá sa týka zavedenia ustanovenia § 166a ZKR plynie, že prihlasovanie
pohľadávok sa týka tzv. „starého dlhu“ dlžníka. Nevzťahuje sa teda na pohľadávky, ktoré vznikli po
„rozhodujúcom dni“.

17. Správny súd považuje za potrebné pre úplnosť zdôrazniť, že úrok z omeškania podľa Daňového
poriadku (na rozdiel od súkromnoprávnej úpravy úroku z omeškania) nie je zákonodarcom koncipovaný
ako záväzok akcesorickej povahy. Že v danom prípade ide o daňový nedoplatok a nie o príslušenstvo
k pohľadávke na dani vyplýva jednoznačne z citovaného ustanovenia § 2 písm. b) Daňového poriadku,
podľa ktorého sa na účely tohto zákona rozumie daňou aj úrok z omeškania dane. Podľa § 2 písm. f)
Daňového poriadku je daňovým nedoplatkom potom dlžná suma dane (§ 2 písm. b) Daňového poriadku)
po lehote splatnosti dane. Samotná pohľadávka na úroku z omeškania vzniká právoplatným rozhodnutím
o vyrubení tohto úroku. Pokiaľ takéto rozhodnutie nie je právoplatne vydané, nie je možné konštatovať,
že pohľadávka vznikla, pretože správca dane ju nemusí voči daňovému subjektu vôbec uplatniť a
taktiež nie je zrejmá jej výška. Takáto pohľadávka teda nevzniká priamo vznikom právnej skutočnosti -
omeškaním s platením konkrétnej dane, ako to namieta žalobca.

18. Právny názor, že moment vzniku pohľadávky, ktorá spočíva vo vyrubení sankcie v daňovom konaní
(medzi ktoré podľa § 155 a nasl. Daňového poriadku patrí okrem pokuty aj úrok z omeškania), je
definovaný momentom judikovania tejto pohľadávky, je v súlade aj s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. 2Sžf/78/2015 zo dňa 23.05.2018 ako aj č. k. 5Sžf/146/2013 zo dňa
29.04.2015). Vo veci vedenej pred NS SR pod sp. zn. 5Sžf/146/2013 Najvyšší súd uviedol, že konanie
o pokute za nepodanie daňového priznania je samostatné sankčné konanie o správnom delikte, nie
je ho možné prihlásiť prihláškou v konkurznom a reštrukturalizačnom konaním a pohľadávka z tohto
konania vzniká žalovanému až na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného o pokute. Ide o
konanie za nesplnenie povinnosti daňového subjektu podať daňové priznanie tak, že konanie odvodené
od základného konania o určení vlastnej daňovej povinnosti.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že správny súd vyhodnotil všetky žalobné námietky žalobcu ako
nedôvodné, žalobu s poukazom na citované ustanovenie § 190 SSP zamietol.

20. O náhrade trov žalobcu správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že mu ich
nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal súd náhradu trov ani žalovanému v
zmysle § 168 SSP, pretože neboli splnené podmienky na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 9, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.