Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207143
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1410207143.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ O. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v I., Z. XX,
2/ O.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v I., J. X, 3/ A.. P. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej vo K. I., D.
XX, 4/ U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v I., J. X, všetci zastúpení JUDr. Ján Havlát, Advokátska
kancelária HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom v Bratislave, Rudnayovo nám. 1, proti žalovanej K. A.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v S., Š. X, zastúpenej Advokátska kancelária DETVAI, LUDIK, MALÝ,

UDVAROS, so sídlom v Bratislave, Cukrová 14, o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu
podielu nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/178/2010, o dovolaní
žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. júla 2019 sp. zn. 14Co/131/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ až 4/ sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho

konania, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 06.
marca 2017, č. k. 22 C/178/2010-274 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcom 1/ až 4/ v rozsahu 100%. Zároveň uviedol, že o výške náhrady
trov konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V

odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej len „žalobcovia“) preukázali naliehavý
právny záujem na požadovanom určení. Ak má byť rozhodnutie súdu určujúce vlastnícke právo k
nehnuteľnosti zapísané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý súlad medzi právnym
stavom a stavom v katastri nehnuteľností, žalobcovia majú vždy naliehavý právny záujem na určení
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pokiaľ žalobcovia odvodzovali nadobudnutie vlastníctva k
nehnuteľnosti vydržaním od zmluvy o reálnej deľbe zo dňa 18. apríla 1923 (podľa nej parc. č. 258,

čo je predmet sporu, mali dostať do vlastníctva predchodcovia žalobcov a parc. č. 262 predchodcovia
žalovaných) uviedol, že v danom prípade absentoval titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba,
v dôsledku čoho nastala pochybnosť o dobrej viere žalobcov. Označená zmluva nebola súdu prvej
inštancie v priebehu konania predložená a ani z výpovedí žalobcov a pôvodnej žalovanej, resp. svedkov
nebolo preukázané, že by k údajnej deľbe pozemkov č. 258 a č. 262 pre k. ú. Y. I. medzi predchodcami
žalobcov a žalovanej niekedy došlo. Žalobcovia v konaní predložili na preukázanie reálnej deľby len

nákres rozdelenia resp. zmien v obci „I.“ ležiacich pozemkov m. p. č. 258 a 262 z 18. apríla 1923
vypracovaný U.. P. I.. Podľa názoru súdu prvej inštancie tento nákres mal byť len podkladom pre budúce
rozdelenie nehnuteľnosti. Žalobcovia, ktorých zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania
reálneho delenia nehnuteľností, však v konaní okrem uvedeného nákresu U.. I. nepredložili žiadne iné
dôkazynapreukázanieexistenciedohody.Samotnýnákresbezakéhokoľvekďalšiehoúkonuspomínanú
reálnu deľbu nehnuteľností nepreukazuje. Konštatoval, že z predložených listinných dôkazov (výpisu LV

č. XXXX zo 16. februára 2001) naopak vyplynulo, že na základe dedičského rozhodnutia zo 16. augusta
1980, č. 4D 283/80 po poručiteľovi L. D. a osvedčenia o dedičstve sp. zn. 307/96, Dnot 68/96 po L. D.,rod. A. právni predchodcovia žalobcov vlastnili len 1 spornej nehnuteľnosti. Ich právni predchodcovia,
od ktorých žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, nemohli byť dobromyseľní
v tom, že im patrí vlastnícke právo k celému spornému pozemku, a teda ani žalobcovia nemôžu byť

dobromyseľní v tom, že im právo vlastnícky patrí aj k podielu žalovanej. Dobrej viere na strane žalobcov
nesvedčí ani skutočnosť, že oslovili pôvodnú žalovanú za účelom usporiadania vlastníctva pozemkov
a neskôr rokovali s jej synom a zaťom za účelom odkúpenia spoluvlastníckeho podielu, čo vyplýva z
výpovedísamotnejžalobkyne2/,akoajsvedkovZ.M.aK.A..NadruhejstranepôvodnejžalovanejW.M.
svedčil právny titul nadobudnutia spoluvlastníckeho práva v 1 k spornému pozemku dedením po svojich

právnych predchodcoch (O. D. a jeho manželke X., rod. C. ako starých rodičov pôvodnej žalovanej).
Na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený do katastra nehnuteľností dňa 03. novembra
2011, pôvodná žalovaná previedla spoluvlastnícky podiel svojej dcére K. A.. Žalovanej teda svedčí
nepretržitý rad titulov, na základe ktorých súd prvej inštancie nemal za sporné, že žalovaná je podielovou
spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti v 1. Okresný súd dospel na základe uvedených skutočností
k záveru, že žalobcovia (ich predchodcovia) nemali titul, na základe ktorého by nadobudli sporný

pozemok v celosti a nemohli byť dobromyseľní v tom, že im pozemok patrí aj v časti spoluvlastníckeho
podielu žalovanej. Neboli tak splnené zákonné podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním, a to
oprávnenosť držby a dobromyseľnosť. Žalobu považoval preto v celom rozsahu za nedôvodnú. O
náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/
až 4/ rozsudkom z 30. júla 2019 sp. zn. 14 Co/131/2017 potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, keď riadne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty procesných strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. V
predmetnej veci žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nesplnili pri svojom vstupe do držby veci
základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originárneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to
dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať iba z nákresu rozdelenia, resp. zmien v obci „I.“
ležiacich pozemkov m. p. č. 258, 262 z 18. apríla 1923 vypracovaný U.. P. I., ktorý mal preukazovať

skutočnosť reálneho rozdelenia nehnuteľností. Nepreukázalo sa do dnešného dňa, že malo dôjsť k
dohodeozrušenípodielovéhospoluvlastníctvapredmetnejnehnuteľnostimedziprávnymipredchodcami
žalobcov a žalovanej a vyporiadaniu spoluvlastníctva reálnou deľbou. Mal za to, že zo žiadneho zápisu v
pozemkovoknižnejvložkeč.305nevyplýva,žebyvsúvislostispredmetnýmnákresomrozdeleniazodňa
18. apríla 1923, došlo aj k zmene v osobách vlastníkov nehnuteľností zapísaných pod parc. č. 258, resp.

262. Poukázal na správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní dobromyseľnosti žalobcov, keď
žalobcovia skontaktovali pôvodnú žalovanú s úmyslom usporiadania vlastníctva pozemkov a neskôr
rokovali s jej synom a zaťom za účelom odkúpenia spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Uviedol,
že z návrhu žalobcov nevyplynulo za aké obdobie malo dôjsť k oprávnenej držbe a následne, kedy malo
dôjsť k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti. Žalobcovia neuviedli, prečo podľa ich názoru malo dôjsť k

vydržaniu spornej nehnuteľnosti najneskôr práve ku dňu 01. januára 1992, a ani v konaní nepredložili o
tom žiaden relevantný dôkaz. Zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia doposiaľ
hodnoverným spôsobom nepreukázali, že oni a ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi
spornej nehnuteľnosti, že by boli dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí v celosti a teda
nepreukázali, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním. Rozsudok súdu prvej

inštancie, ktorým žalobu zamietol, považoval preto za vecne správny. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v nadväznosti na § 255 ods. 1 C. s. p.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej len „dovolatelia“).
Prípustnosť dovolania odôvodnili dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) C. s. p., t. j., že súd

nesprávnym procesným postupom im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený procesný nedostatok videli v tom, že
naprieklistinnémudôkazu(nákresrozdeleniaresp.zmienvobci„I.“ležiacichpozemkovzodňa18.apríla
1923 vypracovaný P. I.), z ktorého odvodili oprávnenosť držby a presvedčenie, že sporná nehnuteľnosť
(spoluvlastnícky podiel v 1/2) im patrí a že s ňou nakladali tak ich predchodcovia ako aj oni oprávnene

ako s vlastnou, súd uviedol, že doposiaľ hodnoverným spôsobom nepreukázali, že sú podielovými
spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Tvrdili, že uvedené hodnotenie listinných dôkazov, ktoré boli v
konaní prezentované, je zo strany odvolacieho súdu svojvoľné a protirečivé. Konštatovali, že boli a
sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti, pričom ich vlastnícke práva k spoluvlastníckympodielomvyplývajúpriamozvýpisuzlistuvlastníctva(LVč.XXXXprek.ú.Y.I.,obecBratislava-mestská
časť Záhorská Bystrica, okres Bratislava IV), keďže ich vlastnícke právo je na tomto liste zapísané pod
B1, B2, B3, B6, B7 a B8. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné identifikovať, na základe

akého dôkazu mohol odvolací súd dospieť k takémuto vyhodnoteniu dôkazu. Namietali nesprávnosť
hodnotenia odvolacieho súdu o formálnosti zápisu v katastri nehnuteľností bez právnej relevancie vo
vzťahu k držbe a vydržaniu. Hodnotenie dôkazov odvolacím súdom považovali preto za arbitrárne a
žiadali rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

4. K podanému dovolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť ako
nedôvodné a súčasne žiadala priznať náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a na to oprávnenou osobou (§
424 C. s. p.), zastúpenou v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p. skúmal, či sú splnené podmienky dovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné podľa

§ 447 písm. c) odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť
vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania

ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo
275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015,

5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu
úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka
uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 319/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo

154/2013,3Cdo208/2014).Narušenieprincípuprávnejistotystrán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí
o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho
prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane

(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z
ustanovenia § 419 C. s. p. vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len)
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 C. s. p.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C. s. p. v spojení s § 431 ods. 1 CSP
a § 432 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. V danom prípade dovolatelia uplatnili prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420
písm. f/ C. s .p., z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnilstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s .p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že

dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C. s .p.).

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ C. s. p., sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Podľa dovolateľov procesná vada konania uvedená v § 420 písm. f/ C. s. p. mala spočívať v tom, že

odvolací súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, čím došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a k porušeniu
ich práva na spravodlivý súdny proces.

13. S poukazom na uvedenú námietku dovolací súd pripomína, že v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali námietky dovolateľov týkajúce sa nedostatkov v procese

obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, prípadne nesprávnosti hodnotenia vykonaného
dokazovania. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam dospel k záveru, že dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť
dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov (porovnaj judikáty R 37/1993,

R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo
130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa
právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá
nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim vadu zmätočnosti zmysle § 420 písm.
f/ C. s. p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo

nesprávne vyhodnotenie vykonaného dôkazu.

14. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľov treba zdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné
úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. V posudzovanej veci z
rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý jeho myšlienkový postup pri
hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa ktorého žalobcovia nesplnili
zákonom stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (oprávnenosť držby,
dobromyseľnosť držiteľa). V odôvodnení rozhodnutia uviedol okolnosti, ktoré vzal za preukázané a z

ktorých vychádzal, je z neho zrejmé, že dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s dôrazom
na to, či žalobcami predložený dôkaz (aj v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi) je vôbec spôsobilý
nimi tvrdenú skutočnosť dokázať, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, aké úvahy ho viedli k záveru, že v
prípade predchodcov žalobcov a aj samotných žalobcov nešlo o dobromyseľných držiteľov a teda o
držiteľov oprávnených. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací súd dospel k tomuto

rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 C. s. p. v spojení s ustanovením §
185 C. s. p. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej
logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

15. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd akcentuje, že

samotná skutočnosť, že dovolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS
188/06).16. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré

je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu všetky tieto parametre nepochybne spĺňa.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade vyššie uvedeného dospel k záveru, že dovolanie
žalobcov nie je podľa § 420 písm. f/ C. s. p. prípustné a preto ho podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako
neprípustné odmietol.

18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p.).

19. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.