Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 16, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/80/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120202527
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2120202527.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov:

JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Peter Duman, v sporovej veci žalobkyne: Sociálna poisťovňa, ústredie,
ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, pobočka Trnava, V. Clementisa 24/A, Trnava, IČO: 30 807 484, proti
žalovaným: 1. Ing. K. S., nar. XX.X.XXXX, adresa Y., X. XXX/X, 2. Ing. E. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa Y.
XXX, obe zastúpené advokátkou: JUDr. Darina Kurňavová, so sídlom Trnava, Kapitulská 5, o zaplatenie
3.533,61 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
11C/18/2020-145 zo dňa 8.9.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku I. o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania

o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov
prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

III. Žalovaným 1 a 2 p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. rozhodol o návrhu žalobkyne na prerušenie

konania tak, že tento návrh zamietol. Vo výroku II. súd zamietol žalobu a vo výroku III. vyslovil, že
žalované v 1. a 2. rade majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. K návrhu žalobkyne na prerušenie konania, s poukazom na ust. § 164 CSP súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že konanie pred Ústavným súdom SR, z dôvodu ktorého chcela žalobkyňa
konanie sp. zn. 11C/18/2020 pôvodne prerušiť, bolo skončené uznesením Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS
243/2020-54zodňa26.05.2020(č.l.135)tak,žeústavnésťažnostižalobkyneboliodmietnuté,vzhľadom

na čo sa návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti stal bezdôvodným. Žalobkyňa
napriek tomu zotrvala na návrhu na prerušenie konania a odôvodňovala potrebu prerušenia konania
tým, že vec sp. zn. 9Sžsk/94/2018 bola postúpená na rozhodnutie Veľkému senátu, pretože uvedený
senát 9S sa nestotožňuje s právnym názorom, ktorý bol vyslovený Veľkým senátom. Súd mal za to, že
uvedené nie je dôvodom na prerušenie konania a prerušenie z takéhoto dôvodu by bolo v rozpore so
zásadou rýchlosti konania a porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Postup
podľa § 466 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), teda postúpenie

veci na prejednanie a rozhodnutie Veľkému senátu z dôvodu, že niektorý zo senátov najvyššieho
súdu sa chce pri svojom rozhodovaní odchýliť od právne záväzného názoru vyjadreného v rozhodnutí
Veľkého senátu, nie je ničím obmedzený. Za týchto okolností by nebolo v súlade so zásadou rýchlosti
konania vyčkať na skončenie konania pred Veľkým senátom, pretože po jeho skončení by teoretickymohlo byť iniciované ďalšie takéto konanie iným senátom najvyššieho súdu. Okrem toho v súčasnosti
je zjednotenie právneho názoru správneho kolégia Najvyššieho súdu SR k uvedenej problematike
(posúdenie právneho postavenia držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A)

na účely sociálneho poistenia) uskutočnené uznesením Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019. Výsledkom postupu podľa § 466 ods. 3 SSP pritom nie je „anulovanie“
pôvodného rozhodnutia Veľkého senátu, ale iba umožnenie konkrétnemu senátu Najvyššieho súdu SR
(ktorý vec predloží Veľkému senátu v zmysle § 466 ods. 3 SSP), aby sa pri svojom rozhodovaní v
konkrétnej veci odchýlil od inak právne záväzného názoru vyjadreného v rozhodnutí Veľkého senátu.

RozhodnutieVeľkéhosenátuvšakzostávanaďalejvplatnostiaúčinnostiaprávnynázorvňomvyjadrený
je naďalej pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Keďže nebol daný žiaden dôvod na prerušenie konania
podľa navrhovaného ustanovenia § 164 CSP, pričom súd nezistil dôvody na prerušenie konania ani
podľa ustanovenia § 162 ods. 1 CSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania vo výroku I. zamietol.

3. Prvoinštančný súd vec právne posúdil na základe aplikácie ust. § 488, § 489, § 470 ods. 1 a 2, § 100

ods. 1, § 101 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len OZ), ako i § 27 ods. 1, § 141 ods. 1,
§ 147 ods. 1 až 3 a § 194 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj len ZoSP).

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporným, že žalované v 1. a 2. rade sú
dedičkami po poručiteľovi MUDr. U. S., ktorému žalobkyňa rozhodnutím č. 7000412249316-GC04/16

zo dňa 04.11.2016 predpísala sumu 3.533,61 eura ako dlžné poistné na nemocenské poistenie, poistné
na starobné poistenie a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie a poistné do rezervného
fondu solidarity za obdobie 1/2014, 2/2014, 7/2014 až 12/2014. V priebehu odvolacieho konania
poručiteľ zomrel, preto uvedené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť a žalobkyňou
je evidované ako nepredpísané. Žalobkyňa si predmetnú pohľadávku prihlásila do dedičského konania,

avšak dedičky vyjadrili nesúhlas so zaradením pohľadávky do pasív dedičstva, preto nebola pohľadávka
uvedená v konečnom uznesení o dedičstve. Žalobkyňa sa v konaní domáha voči žalovaným v 1. a 2.
rade nároku na zaplatenie dlžnej sumy v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka.

5. Keďže žalované vzniesli námietku premlčania nároku žalobkyne, súd prvej inštancie sa prioritne

zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného premlčania nároku. Súd ustálil, že v
konaní sa uplatňuje nárok žalobkyne na úhradu poručiteľovho dlhu jeho dedičmi - žalovanými 1 a 2,
čo predstavuje v zmysle § 489 OZ záväzok žalovaných vzniknutý z inej skutočnosti uvedenej v zákone
(§ 470 ods. 1 OZ). Uvedený záväzok sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe podľa §
101 OZ, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz podaním

žaloby na súde. Keďže v prípade žalobou uplatneného nároku ide o nedoplatky na poistnom vzniknuté
v roku 2014, je zrejmé, že ak žaloba bola podaná na súde dňa 11.03.2020, bola podaná až po uplynutí
trojročnej premlčacej doby. Námietka premlčania vznesená žalovanými tak bola vznesená dôvodne, súd
na ňu prihliadol a z dôvodu premlčania nároku žalobkyne žalobu zamietol. Súd mal za to, že nebol daný
dôvod na aplikáciu ustanovení o premlčaní podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, pretože

právny vzťah, obsahom ktorého je nárok žalobkyne na úhradu dlhu poručiteľa voči jeho dedičom, je
súkromnoprávnym (občianskoprávnym) vzťahom, keďže smrťou poručiteľa zanikol jeho verejnoprávny
vzťah zo sociálneho poistenia (§ 27 ods. 1 ZoSP), teda zanikol vzťah medzi poručiteľom a žalobkyňou.
Smrť poručiteľa ako poistenca je právna skutočnosť, ktorá má za následok v zmysle § 460 OZ v spojení
s § 470 ods.1 OZ vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa. Táto povinnosť je obsahom právneho

vzťahu medzi veriteľom a dedičom, ktorý vznikol v dôsledku dlhu a uvedenej právnej skutočnosti, t.j.
dedenia a tento vzťah má súkromnoprávnu (občianskoprávnu) povahu. O verejnoprávny vzťah by v
mohlo ísť iba vtedy, ak by bol taký nárok voči dedičom výslovne upravený vo verejnoprávnom predpise,
v tomto prípade v zákone č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Takýto nárok v uvedenom predpise
však upravený nie je a žalované sa nestali účastníčkami správneho konania po smrti poručiteľa.

6. Zároveň prvoinštančný súd poukázal na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Snj 39/2014 zo dňa 26.04.2016 (zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2016 - R 36/2016),
v ktorom sa zjednotil výklad v otázke kompetenčného konfliktu o prejednanie a rozhodnutie sporu o
uspokojenie dlhu poručiteľa voči dedičovi, pričom Najvyšší súd SR uzavrel, že „ak zdravotná poisťovňa,

resp. postupník (§ 85g ods.1 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)
uplatňuje nárok na uhradenie dlhu poručiteľa na poistnom [§ 85g ods.2 písm. a) a b) zákona č.
581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene adoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] a návrhom sa jeho splnenia domáha voči
dedičovi, na rozhodnutie o takom návrhu je daná právomoc súdu v konaní podľa prvej až štvrtej
časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Súd sa v konaní o takom návrhu musí

vysporiadať s otázkou, či návrhom uplatnený dlh poručiteľa je vymáhateľný, teda či voči nemu bol
vydaný právoplatný výkaz nedoplatkov alebo právoplatný platobný výmer. Vo citovanom stanovisku
zároveň Najvyšší súd SR uviedol právny názor, s ktorým sa prvoinštančný súd stotožnil, že „zo
žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že dedičia sú právnymi nástupcami poistenca ako subjektu
verejného zdravotného poistenia. ... Nárok zdravotnej poisťovne na neuhradené poistné, o ktorom

nebolo právoplatne rozhodnuté, zaniká smrťou poistenca a nemožno ho už predpísať dedičom ani ho od
nich vymáhať. Smrť poručiteľa (platiteľa poistného) má v zmysle § 460 a § 470 Občianskeho zákonníka
za následok vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa len z pohľadávky, predpísanej poručiteľovi
právoplatným výkazom nedoplatkov alebo právoplatným platobným výmerom.“ Hoci stanovisko sa týka
sporu vo veci zdravotného poistenia, súd mal za to, že je možné ho aplikovať aj na tu prejednávaný spor
týkajúci sa sociálneho poistenia. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že žalované 1 a

2, hoci sú dedičkami poručiteľa, nie sú jeho právnymi nástupcami ako subjektu verejného sociálneho
poistenia a prípadný nárok žalobkyne na neuhradené poistné, o ktorom nebolo do smrti poručiteľa
právoplatne rozhodnuté, zanikol jeho smrťou a nemožno ho už predpísať žalovaným ako dedičom ani
ho od nich vymáhať.

7. Nad rámec uvedeného prvoinštančný súd dodal, že žalobkyňa nepreukázala ani nárok na zaplatenie
dlžného poistného od poručiteľa žalovaných. Poukázal pritom na jednoznačné závery veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019 k uvedenej problematike
(posúdenie právneho postavenia držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A)
na účely sociálneho poistenia), keď prijal odpovede na nastolené otázky v tom zmysle, že „podľa

§ 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zdravotníckych
pracovníkoch stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom
mieste ako zdravotníckom zariadení, a preto licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti

predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť,
ktorú môže vykonávať až na základe dohody /zmluvy/ s iným poskytovateľom. Pojem samostatná
zdravotnícka prax v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávaná na základe licencie L1A nie
je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v zmysle § 5 písm. c/ zákona

č. 461/2003 Z.z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom oprávnenie na
vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia.“ Rozhodnutie veľkého
senátu správneho kolégia je výsledkom zjednocovacej činnosti v rámci správneho kolégia Najvyššieho
súdu SR v otázkach, ktoré boli veľkému senátu kasačným senátom postúpené. Z uvedeného uznesenia
Najvyššieho súdu SR je zrejmý právny záver, s ktorým sa prvoinštančný súd stotožnil, a síce že

licencia L1A sama o sebe nezakladá účasť lekára na sociálnom poistení. Z rozhodnutí Trnavského
samosprávneho kraja č.j. TA/2006/3598 zo dňa 20.09.2006, č. TA/00962/2013/OZaHF-007 zo dňa
07.10.2013 a č. TA/00962/2013/OZaHF-009 zo dňa 07.10.2013 mal súd za preukázané, že poručiteľ
mal ako samostatne zárobkovo činná osoba účasť na sociálnom poistení len do 31.12.2013, pretože
do tohto dátumu prevádzkoval zdravotnícke zariadenie v ambulancii - kategórii lekár v špecializačnom

odbore všeobecné lekárstvo ako fyzická osoba.

8. Vzhľadom na vyššie uvedené prvoinštančný súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol. O nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP, keď žalované v 1. a 2. rade boli v celom rozsahu úspešné, čo v konečnom dôsledku

znamenáichnárokvočižalobkyninanáhraduúčelnevynaloženýchtrovceléhokonaniavrozsahu100%,
o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden
dôvod na aplikáciu § 257 CSP. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti tomuto rozsudku podľa obsahu v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa
domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Povinný MUDr. U. S., r.č. XXXXXXXXX, zomr. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/X, Y. bol evidovaný v
registri Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava ako samostatne zárobkovo činná osoba od 01.08.1994 do13.02.2014 a od 01.07.2014 do 30.06.2015. Povinnému boli vydané rozhodnutia o nezániku poistenia
k 31.12.2013 a zániku poistenia k 13.02.2014, o vzniku poistenia od 01.07.2014, ktoré nadobudli
právoplatnosť po odvolacom konaní dňa 05.10.2016; rozhodnutia o prerušení poistenia od 10.12.2014

do 30.06.2015 a rozhodnutia o zániku poistenia k 30.06.2015, ktoré nadobudli právoplatnosť po
odvolacom konaní dňa 10.10.2016.

10. Podľa § 293cu zákona Č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon") sa na vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia

samostatne zárobkovo činnej osoby v období od 1. januára 2014 do 30. júna 2014 použije § 5 v znení
účinnom do 31. decembra 2013.

11. Podľa § 5 zákona v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 samostatne zárobkovo
činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa
osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3,

okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

12. Podľa § 5 zákona v znení účinnom od 1. januára 2014 samostatne zárobkovo činná osoba je fyzická
osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej
osobydosahovalapríjmyuvedenév§3ods.1písm.b)aods.2a3,okremfyzickejosoby,ktorámápodľa
zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným
postihnutím.

13. Podľa § 21 ods. 4 zákona v znení účinnom od 1. januára 2014 povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je oprávnená na výkon alebo
na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, zaniká aj odo dňa, od ktorého nie
je oprávnená na výkon alebo na prevádzkovanie tejto činnosti. Povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá nevykonáva činnosť uvedenú v § 3

ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 na základe oprávnenia, zaniká aj odo dňa, od ktorého podľa svojho čestného
vyhlásenia nevykonáva túto činnosť, najskôr odo dňa doručenia tohto vyhlásenia Sociálnej poisťovni.
Ak povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe
nevznikne podľa odseku 5, odseky 1 a 2 sa nepoužijú v kalendárnom roku, a) v ktorom oprávnenie
zaniklo alebo v ktorom podľa čestného vyhlásenia samostatne zárobkovo činnej osoby nevykonáva

činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, ak táto skutočnosť nastala v období od 1. januára do
30. júna, alebo do 30. septembra, ak jej bola predlžená lehota na podanie daňového priznania, b) ktorý
nasleduje po kalendárnom roku, v ktorom oprávnenie zaniklo alebo v ktorom podľa čestného vyhlásenia
samostatne zárobkovo činnej osoby nevykonáva činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3.

14. MUDr. U. S. mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe Povolenia Ministerstva
zdravotníctvaSlovenskejrepublikyČ.1858/1994-8zodňa21.decembra1994.Dňa18.októbra2000mal
vydané Rozhodnutie Krajského úradu v Trnave Č. 2000/09216/LEK o povolení poskytovania zdravotnej
starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia- v odbore
všeobecné lekárstvo ako praktický lekár pre dospelých. Týmto rozhodnutím sa súčasne zrušilo

povolenie Č. 1858/1994-8. Dňa 20.9.2006 mal vydané Rozhodnutie Trnavského samosprávneho
kraja Č. TA/2006/3598 o prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia špecializovanom odbore -
všeobecné lekárstvo. Uvedené oprávnenie bolo zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja
evidovaným pod číslom TA/00962/2013/0ZaHF-007 ku dňu 31. decembru 2013.

15. V súvislosti s údajmi poskytnutými Slovenskou lekárskou komorou predložil MUDr. U. S. dňa 27.
októbra 2015 rozhodnutie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe evidované pod číslom L 1 A/
TT/0759/06 zo dňa 15. mája 2006 s platnosťou od 22. mája 2006, a rozhodnutie Č. LPAlTT/0759/06 zo
dňa 11. novembra 2014 o dočasnom pozastavení od 10. decembra 2014.

16. Na základe údajov z registra daňových subjektov, vedeného do 31. decembra 2011 Daňovým
riaditeľstvom Slovenskej republiky a od 1. januára 2012 Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky,
bolo zistené, že MUDr. U. S. bol registrovaný na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá je
registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a zinej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona Č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v
znení neskorších predpisov do 13. februára 2014. Na základe uvedeného mal MUDr. U. S. postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby do 13. februára 2014.

17. Otázku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona z titulu vydania
oprávnenia na vykonávanie činnosti nielen vecne správne, ale aj logicky a zrozumiteľne vysvetlil Krajský
súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 14Sa/11/2017-41 z 19.12.2017 (potvrdený NS SR č.k. 9Sžsk/16/2018
zo dňa 26.09.2018), zohľadňujúc tak formálnu ako aj materiálnu rovinu oprávnenia. Formálnou rovinou

je samotná existencia tohto oprávnenia, zatiaľ čo rovinou materiálnou je praktická možnosť vykonávať
činnosť v zmysle tohto oprávnenia a mať z nej príjem. Rovnaký výklad vyplýva aj s krajským súdom
citovaných nálezov Ústavného súdu SR, pričom opačný názor by viedol k záveru, že po splnení
zákonných podmienok by mohol ktokoľvek získať x licencií a tvrdiť, že žiadne z nich nevykonáva a takto
neprimerane prenášať dôkazné bremeno na správny orgán. Vznik takejto situácie je neprípustný. Zákon
vychádza z racionálneho predpokladu, že ten, kto požiada o vydanie licencie má záujem túto činnosť

vykonávať. Ak by poručiteľ, MUDr. U. S., mal úmysel vykonávať činnosť lekára výlučne iba v pracovnom
pomere, nebolo potrebné žiadať o vydanie takejto licencie. Pokiaľ mal záujem vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, avšak ju dočasne nevyužívať, mohol požiadať o pozastavenie licencie podľa § 73
zákona Č. 578/2004 Z.z .. Ani túto zákonnú možnosť poručiteľ, MUDr. U. S., nevyužil.

18. Podmienkami pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia
samostatne zárobkovo činnej osoby je jednak status samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorý bol
naplnený a výška príjmu, ktorá bola taktiež naplnená. Pre existenciu dlhu na poistnom na sociálne
poistenie nie je rozhodujúce, či je predpísaný rozhodnutím alebo nie. Poručiteľovi vznikla povinnosť
platiť poistné už samou skutočnosťou podnikania ako samostatne zárobkovo činnej osoby, teda nie až

od predpísania poistného. Platenie poistného je zákonná povinnosť, existujúca nezávisle od toho, či
poistné bolo alebo nebolo rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava predpísané. Iný prípad by
bol, ak by išlo o penále. To reálne vzniká až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím.

19. Povinnému bolo rozhodnutím Č. 700-0412249316-GC04/16 zo dňa 04.11.2016 predpísané na

úhradu dlžné poistné za obdobie 01/2014,02/2014,07/2014 až 12/2014 vo výške 3533,61 €. Povinný
prevzal rozhodnutie dňa 14.11.2016 a voči rozhodnutiu sa dňa 21.11.2016 odvolal. Sociálna poisťovňa,
ústredie dňa 27.01.2017 rozhodnutím Č. 23835-2/2017 -BA odvolanie zamietla v celom rozsahu a
potvrdila napadnuté rozhodnutie pobočky. Predmetné rozhodnutie povinný však už neprevzal, nakoľko
dňa 16.01.2017 zomrel, t.j. rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť - evidujeme

ho ako nepredpísané. Lehota na predpísanie poistného bola dodržaná, uplynula by až v roku 2024, a
teda nie je možné aplikovať na túto vec ustanovenie § 147 ods. 3 zákona o premlčaní práva Sociálnej
poisťovne, pobočka Trnava na vymáhanie poistného, táto lehota totiž ani nezačala plynúť.

20. Zákon Č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje právne

vzťahy v oblasti sociálneho poistenia, vymedzuje inštitút premlčania v § 147. Z ustanovenia § 147 ods. 1
zákona o sociálnom poistení vyplýva, že právo predpísať poistné sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho
splatnosti, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni
lehotu, v ktorej je povinná poistné na sociálne poistenie predpísať.

21.Sociálnapoisťovňa,pobočkaTrnavasipredmetnúpohľadávkuriadneavčasprihlásiladodedičského
konania dňa 15.03.2017. O skutočnosti, že sa pohľadávka nenachádza medzi pasívami sa Sociálna
poisťovňa, pobočka Trnava dozvedela až dňa 27.07.2018, t.j. po právoplatnosti uznesenia o dedičstve.
Po žiadosti o vysvetlenie u notára bolo zistené, že dedičia do zápisnice o prejednaní dedičstva zo
dňa 05.05.2017 vyjadrili nesúhlas so zaradením pohľadávky Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava

do pasív dedičstva, čo malo za následok jej neuvedenie v konečnom uznesení o dedičstve. Keďže
pohľadávka voči povinnému, nebola vysporiadaná, zodpovedajú za ňu dedičia v plnej výške, pretože
výška nadobudnutého dedičstva prevyšuje poručiteľov dlh.

22. Z uvedených dôvodov výzvou č. 53325-8/2018-TT zo dňa 12.09.2018 a č. 53325-7/2018-TT zo dňa

12.09.2018 uplatnili v zákonnej lehote právny nárok na zaplatenie dlžnej sumy od dedičov v zmysle §
470 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), podľa ktorého dedičia zodpovedajú za dlhy poručiteľa
podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celkovému dedičstvu.23. Následne dňa 02.05.2019 opätovne vyzvali dedičov poslednou urgenciou pred podaním žaloby
na dobrovoľné uhradenie dlžnej sumy č. 52038-12/2019- TT a č. 52038-11/2019- TT. Dedičia výzvy
Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zaslané doporučene na adresu trvalého bydliska prevzali, avšak

uplatnenú pohľadávku neuhradili.

24. Keďže Sociálna poisťovňa postupuje v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (Iex specialis), nemôžeme v tomto prípade uplatňovať, resp. aplikovať v prípade
premlčania ustanovenia § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.

25. Senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, príslušné na rozhodovanie v správnych veciach, v
súčasnosti nezastávajú rovnaký právny názor na postavenie držiteľov licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (L 1A) v oblasti sociálneho poistenia, a preto nie je rozhodovacia prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, odôvodňujúca zovšeobecnenie právneho názoru vo vzťahu k držiteľom
licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L 1A), toho času ustálená a jednotná.

26. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "veľký senát")
uznesením sp. zn. 1Vs/1/2019, zo dňa 30.04.2019 zaujal právny názor k otázkam nastoleným
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/33/2017, zo dňa 19.02.2019 vo veci
posúdenia právneho postavenia držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L 1A) na

účely sociálneho poistenia. Po zaujatí právneho názoru veľký senát postúpil vec príslušnému senátu na
prejednanie a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti Sociálnej poisťovne proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove č. k. 2Sa/4/2017-70, zo dňa 07.07.2017.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky, vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného veľkým senátom

v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019, zo dňa 30.04.2019, rozhodol o kasačnej sťažnosti Sociálnej poisťovne
tak, že rozsudkom sp. zn. 1 OSžsk/33/2017, zo dňa 22.05.2019, kasačnú sťažnosť zamietol. Rovnaký
právny názor na posudzovanú vec vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudkoch sp. zn.
7Sžsk/30/2018, sp. zn. 7Sžsk/55/2018 a sp. zn. 7Sžsk/147/2018, všetky zo dňa 21.08.2019.

28. S právnym názorom veľkého senátu vyjadreným v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019, zo dňa 30.04.2019,
sa však nestotožňuje senát 9S, ktorý sa chce od záverov veľkého senátu odchýliť. Z uvedeného dôvodu
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/94/2018, zo dňa 23.09.2019, postúpil
vec podľa § 466 ods. 3 zákona Č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku na prejednanie a
rozhodnutie veľkému senátu. Senát 9S už skôr rozhodol, v skutkovo rovnakom prípade, rozsudkom sp.

zn. 9Sžsk/16/2018, zo dňa 26.09.2018, ktorým kasačnú sťažnosť žalobkyne, proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne, sp. zn. 14Sa/11/2017, zo dňa 19.12.2017, ako nedôvodnú zamietol, čím sa stotožnil s
právnym názorom Sociálnej poisťovne v tejto veci. Zatiaľ nemá vedomosť o ďalšom rozsudku NS SR.

29. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne

alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobca konanie prerušiť.

30.Kdoručenémuodvolaniupodaliobežalovanéprostredníctvomsvojejadvokátky písomnévyjadrenie,
ktorým navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalovaným

trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

31. Prioritne poukázali na to, že odvolanie nemá náležitosti v zmysle § 363 CSP, nakoľko nie je
uvedené, z akých dôvodov rozhodnutie považuje žalobkyňa za nesprávne a absentujú tiež odvolacie
dôvody, čoho sa odvolateľ domáha a v akom rozsahu sa odvolanie podáva. Podľa žalovaných súd

prvej inštancie postupoval správne, vykonal všetky potrebné navrhnuté dôkazy a dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, pričom rozhodnutie vychádza zo správneho
právneho posúdenia veci.

32. Žalované nesúhlasia s právnym názorom vyjadreným žalobkyňou v odvolaní pokiaľ ide o otázku

premlčania. Samotná žalobkyňa si v odvolaní odporuje, keď na jednej strane uvádza, že právo veriteľa
voči poručiteľovi ako dlžníkovi sa v dedičskom konaní premlčuje podľa § 101 OZ v lehote troch rokov
od smrti poručiteľa a na druhej strane tvrdí, že tieto ustanovenia nemožno aplikovať vzhľadom na
lex specialis zák. č. 461/2003 Z.z. V konaní nebolo preukázané, že by si žalobkyňa uplatnila nárokv dedičskom konaní a že by jej pohľadávka nebola uznaná, resp. zostala sporná, pretože v konaní
bolo predložené Osvedčenie o dedičstve a v tomto niet zmienky o uplatnení si nároku žalobkyňou a o
popretí tohto nároku žalovanými. Aj v prípade, že by začala plynúť trojročná lehota od úmrtia poručiteľa

a žalovaných 1 a 2, t.j. od 16.1.2017, tak nárok bol uplatnený až po uplynutí trojročnej lehoty žalobou
žalobkyne doručenou súdu dňa 11.3.2020. Súd prvej inštancie sa s otázkou premlčania dôsledne a
správne vyporiadal v bode 25 až 31 odôvodnenia rozsudku.

33. Podľa žalovaných súd sa tiež dôsledne zaoberal aj dôvodnosťou žalobkyňou uplatneného nároku

na zaplatenie dlžného poistného od poručiteľa žalovaných a vyhodnotil listinné dôkazy správne, čo
zdôvodnil v bode 32 a 33 odôvodnenia rozsudku. Išlo najmä o problematiku posúdenia právneho
postavenia držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) na účely sociálneho
poistenia,oktorúlicenciuopierasvojnárokžalobkyňa,pričomspochybňujejednoznačnézáveryVeľkého
senátu NS SR v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.4.2019, o ktoré spochybňovanie opiera aj
samotné odvolanie. Žalované 1 a 2 sa nestotožňujú s právnym názorom žalobkyne ohľadom premlčania

a zastávajú ten názor, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala dôvodnosť uplatneného nároku.
Žalované sú tiež názoru, že nie sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle
§ 389 CSP a vrátenie veci v zmysle § 391 CSP. Navrhli preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1 a 2 priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

34. Na doručenie vyjadrenia žalovaných k odvolaniu zareagoval žalobca rozsiahlym vyjadrením a
zároveň doplnením odvolania, ktoré formálne doplnil o označenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP, ktorý v odvolaní výslovne nebol uvedený, avšak z odôvodnenia bolo zrejmé,
že dôvodom odvolania bolo nesprávne právne posúdenie veci. Z rozsahu a obsahu tohto podania,

podaného po uplynutí žalobcovi odvolacej lehoty, v ktorom žalobca okrem nadbytočného opakovania
už v odvolaní použitých argumentov, neprípustne uplatňuje i novú odvolaciu argumentáciu, je zrejmé,
že nerešpektoval ust. § 365 ods. 3 CSP podľa ktorého, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Na odvolacie dôvody uplatnené
po uplynutí odvolacej lehoty potom odvolací súd nemôže prihliadať.

35. Žalobca trval na tom, že nesprávne právne posúdenie spočíva v posúdení námietky premlčania,
na ktoré sa vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ, ktorá začína plynúť od
právoplatnosti uznesenia o dedičstve, t.j. od 5.5.2017, je teda zrejmé, že žalobca doručená súdu
dňa 12.3.2020 bola doručená v zákonom stanovenej lehote. Žalobca si rovnako včas prihlásil svoju

pohľadávku voči poručiteľovi do dedičského konania dňa 15.3.2017, čo vyplýva aj zo zápisnice o
prejednaní dedičstva zo dňa 5.5.2017, ktorá bola súdu doručená. Vzhľadom na to, že dlh poručiteľa
existoval v čase jeho smrti, jeho smrťou zanikol len pasívny legitimovaný subjekt a jeho záväzky prešli
v súlade s ust. § 460 OZ na dedičov. Žalované mali vedomosť o dlhu poručiteľa, keďže bol riadne
uplatnený v dedičskom konaní. Hodnota aktív dedičstva pritom výrazne presahovala hodnotu pasív,

napriek tomu dedičky nesúhlasili so zaradením dlhu do pasív, hoci vedeli, že tento záväzok existoval
v čase poručiteľovej smrti.

36.Vtejtosúvislostižalobcanamietalaplikáciu§194ods.2zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení
(ďalej len "zákon o sociálnom poistení"), podl'a ktorého sa dňom úmrtia účastníka konania zastaví

konanie o povinnosti uhradiť preplatok na dávke, o povinnosti platiť poistné na nemocenské poistenie,
poistné na dôchodkové poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, pokuty a penále, ktoré sa
začalopredúmrtímúčastníkakonania.Totoustanovenieupravujelenpriebehkonaniaanemožnozneho
odvodzovať skutočnosť, že by zastavením tohto konania zanikol dlh účastníka konania, ktorý existoval
ku dňu jeho smrti, ako to bolo v prípade poručiteľa žalovaných.

37. Trvanie povinnosti fyzickej osoby v prípade jej smrti upravuje ustanovenie § 579 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jeho obsahom bolo plnenie, ktoré
mal osobne vykonať dlžník. Z povahy dlhu na poistnom je zrejmé, že nejde o taký záväzok, ktorý by mal
osobne vykonať samotný poručiteľ, keďže nejde o plnenie, ktoré by záviselo od zvláštnych osobných

schopností dlžníka. Povinnosť platiť poistné patrí medzi základné povinnosti samostatne zárobkovo
činnej osoby, ktoré jej vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení.38. Rovnako ako povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, aj povinnosť platiť poistné
vzniká priamo zo zákona a Sociálna poisťovňa na "bežné" poistné nevydáva žiadny výmer. Podľa §
141 ods. 1 ZoSP je fyzická osoba a právnická osoba, ktorá je povinná platiť poistné, povinná poistné

odvádzať v lehotách splatnosti poistného podľa § 143 ZoSP. V zmysle § 144 ods. 1 ZoSP Sociálna
poisťovňa predpíše fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak neodviedla
poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že
status fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné sa odvádza od statusu povinného
poistenia týchto osôb. To znamená, že akonáhle týmto osobám v súlade so zákonom o sociálnom

poistení vznikne povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, sú povinné platiť poistné na
toto poistenie. Predpísanie poistného je v tomto ohľade potrebné chápať ako sankciu, ktorá nesplnenie
tejto povinnosti nasleduje a rozhodnutie, ktorým bolo poistné predpísané nemá konštitutívne účinky vo
vzťahu k povinnosti platiť poistné. Rovnaký záver možno vyvodiť z formulácie ustanovenia § 240 ods.
1 ZoSP, podľa ktorého Sociálna poisťovňa predpíše penále fyzickým a právnickým osobám povinným
odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky na

starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume. V
tomto kontexte je aj penále sankciou v prípade, ak poistné nebolo odvedené včas alebo bolo odvedené
v nesprávnej sume. Z uvedeného je zrejmé, že poručiteľ bol povinný platiť a odvádzať poistné, pričom
jeho dlh na poistnom existoval v čase jeho smrti. Z tohto dôvodu žalobca namieta, že by nepreukázal
dôvodnosť žalovaného nároku.

39. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaných k odvolaniu žalobcu jednoznačne vyplýva, že právny
zástupca žalovaných v prípade vznesenej námietky premlčania vôbec nerozlišuje medzi premlčaním
nároku žalobcu ako veriteľa voči poručiteľovi ako dlžníkovi v dedičskom konaní, kde trojročná premlčacia
doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka začína plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia, resp.

osvedčenia o dedičstve a premlčaním práva predpísať poistné podľa § 147 zákona o sociálnom poistení,
na ktoré sa právna úprava premlčania upravená v Občianskom zákonníku nevzťahuje.

40. Z tohto dôvodu žalobca namietal právne posúdenie premlčania uvedené v predmetnom vyjadrení,
ktoré sa odvoláva na body 25. a 31. napadnutého rozsudku. Súd v bode 28. napadnutého rozsudku

uvádza, že v konaní sa uplatňuje nárok žalobkyne na úhradu poručiteľovho dlhu jeho dedičmi, čo
predstavuje v zmysle § 489 Občianskeho zákonníka záväzok žalovaných vzniknutý z inej skutočnosti
uvedenej v zákone a odkazuje pritom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej súd v bode
29. uvádza, že nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovení o premlčaní podľa zákona o sociálnom
poistení, pretože právny vzťah, obsahom ktorého je nárok žalobkyne na úhradu dlhu poručiteľa voči

jehodedičom,jesúkromnoprávnym(občianskoprávnym)vzťahom,keďžesmrťouporučiteľazanikoljeho
verejnoprávny vzťah zo sociálneho poistenia, pretože podľa § 27 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
zanikol vzťah medzi poručiteľom a žalobkyňou. Smrť poručiteľa ako poistenca je právna skutočnosť,
ktorá má za následok v zmysle § 460 OZ v spojení s § 470 ods. 1 OZ vznik povinnosti dedičov uhradiť
dlhy poručiteľa. Táto povinnosť je obsahom právneho vzťahu medzi veriteľom a dedičom, ktorý vznikol

v dôsledku dlhu a uvedenej právnej skutočnosti, t.j. dedenia a tento vzťah má súkromnoprávnu povahu.

41. Vzhľadom na to, že z tejto argumentácie vyplýva názor súdu, že smrťou poručiteľa bol založený
akýsi "nový" vzťah medzi žalobcom ako veriteľom a dedičmi po poručiteľovi ako dlžníkmi, čo je v rozpore
s princípom univerzálnej sukcesie, dovoľujeme si poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republikysp.zn.l.ÚS108/2014zodňa07.05.2014,vktoromsúdvyslovilnázor,že"ústavnekonformným
sa javí právny názor, podľa ktorého zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa
nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie v merite veci. Na dokreslenie dôsledkov očividne
nesprávne interpretácie okresného (krajského) súdu ústavný súd predostiera, že k univerzálnej sukcesii
podobnej danej veci môže dôjsť nielen pred začatím, ale aj po začatí exekučného konania, pričom

takáto „dedičská zodpovednosť" už predsa nijako nemôže meniť právne závery vyslovené v samotnom
exekučnom titule a ďalej uvádza, že by v tomto prípade vznikla paradoxná situácia, kedy by boli podobné
prípady posudzované zásadne rozdielne. Ak by poručiteľ zomrel pred začatím exekučného konania,
potom by v okolnostiach danej veci spor premlčaný nebol, a ak by zomrel po začatí exekučného konania,
potom by v okolnostiach danej veci spor už premlčaným bol. Okrem toho ústavný súd v predmetnom

náleze uviedol, že "zásadný problém právnej konštrukcie ponúknutej krajským súdom spočíva v tom, že
právne pochybným spôsobom favorizuje inštitút zodpovednosti dedičov až do tej miery, že podstatným
nie je skutočný následok univerzálnej sukcesie, t.j. že do práv a povinností právneho predchodcu
vstupuje právny nástupca (treba dodať, že v medziach práva povinností právneho predchodcu), alepodstatným je akoby nový hmotnoprávny vzťah veriteľa a právneho nástupcu v pozícii už dlžníka, čo je
nepochopením prechodu povinnosti právneho predchodcu v súvislosti s dedičskou zodpovednosťou. "

42. Vzhľadom na vyššie uvedený nález, súd v napadnutom rozsudku rovnako nesprávne interpretoval
príslušné hmotnoprávne predpisy a nesprávne posúdil zodpovednostný vzťah žalovaných ako dedičov
vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi ako súkromnoprávny vzťah a z tohto dôvodu súd odmietol aj
aplikáciu ustanovení zákona o sociálnom poistení, ktoré upravujú premlčanie poistného. Dlh poručiteľa
v čase jeho smrti existoval a žalované ako dedičia vstúpili do týchto už v čase smrti existujúcich práva

povinností poručiteľa v zmysle § 460 a § 470 Občianskeho zákonníka, ktorý sa v tomto prípade uplatní
ako lex generalis k zákonu o sociálnom poistení. Z tohto dôvodu namieta argumentáciu súdu, podľa
ktorejbyoverejnoprávnyvzťahmohloísťibavtedy,akbyboltakýnárokvočidedičomvýslovneupravený
vo verejnoprávnom predpise, v tomto prípade v zákone o sociálnom poistení.

43. To, že konanie vo veci predpísania poistného poručiteľovi bolo v dôsledku jeho smrti zastavené a

žalobca eviduje túto pohľadávku ako nepredpísanú, nemení nič na skutočnosti, že ide o dlh, ktorý vznikol
za života poručiteľa a nebol do času jeho smrti uhradený. Keďže zákon o sociálnom poistení oprávňuje
Sociálnu poisťovňu predpísať poistné v lehote desiatich rokov odo dňa jeho splatnosti, pričom poistné sa
v zmysle § 147 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dokonca nepremlčuje, ak nebola splnená povinnosť
podl'a § 228 ods. 1, čo je aj prípad poručiteľa, preto nie je zrejmé, prečo by pri úmrtí účastníka konania

mala byť Sociálna poisťovňa ukrátená na svojich právach, keby sa jej v tomto prípade skrátila premlčacia
doba na uplatnenie tohto nároku len na tri roky.

44. Poistné sa predpisuje rozhodnutím, ktoré Sociálna poisťovňa vydáva v súlade s ustanovením §
178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení, a toto rozhodnutie je po nadobudnutí právoplatnosti

a vykonateľnosti spôsobilým exekučným titulom. To znamená, že Sociálna poisťovňa disponuje v
rámci zákona o sociálnom poistení vlastnými mechanizmami, ktorými sa môže domáhať zaplatenia
poistného bez toho, aby zaťažovala súdny aparát. Rovnako je to aj v prípade zdravotných poisťovní,
ktoré si prostredníctvom výmerov vymáhajú nedoplatky na poistnom, preto v tejto súvislosti namietali aj
Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Snj 39/2014 zo dňa 26.

04. 2016, ktoré súd v napadnutom rozsudku citoval na podporu svojho tvrdenia, že dedičia poručiteľa
nie sú jeho právnymi nástupcami ako subjektu verejného sociálneho poistenia. Dedičia totiž nie sú
právnymi nástupcami ako subjektu verejného sociálneho poistenia, ale sú subjektom zodpovedným len
za poručiteľove dlhy, ktoré existovali v čase jeho smrti.

45. V prípade poručiteľa k predpísaniu dlžného poistného za obdobie 01/2014, 02/2014 a 07/2014 až
12/2014 aj došlo, a to rozhodnutím Č. 700-0412249316-GC04/16 zo dňa 04.11.2016, ktoré poručiteľ
napadol odvolaním, o ktorom rozhodoval nadriadený orgán. Poručiteľ dňa 16.01.2017 zomrel, a
preto mu nebolo možné doručiť rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Č. 23835-2/2017 -BA zo
dňa 27.01.2017, ktorým bolo odmietnuté odvolanie poručiteľa a potvrdené rozhodnutie žalobcu ako

prvostupňového orgánu odvolanie poručiteľa odmietol a potvrdil rozhodnutie žalobcu. Z tohto dôvodu
máme za to, že právne posúdenie, ktoré v napadnutom rozsudku prezentoval prvostupňový súd, je
v rozpore s princípom spravodlivosti, pretože by výrazne znevýhodnil Sociálnu poisťovňu v prípade
tých dlžníkov, ktorí by zomreli pred právoplatnosťou a vykonateľnosťou rozhodnutí, ktorými by bolo
predpísané poistné a rovnako aj penále, pred tými, ktorými predpísané nebolo, resp. ktoré právoplatnosť

a vykonateľnosť nadobudnúť nestihli. V neposlednom rade treba zdôrazniť, že pohľadávka žalobcu
nebola uhradená najmä z dôvodu, že dedičia odmietli jej zaradenie do pasív dedičstva, takže o jej
existencii mali vedomosť a rovnako si mali byť vedomé aj dôsledkov takéhoto nezaradenia.

46. Žalobca výzvami č. 53325-8/2018-TT zo dňa 12.09.2018 a č. 53325-7/2018-TT zo dňa 12.09.2018 a

urgenciou č. 52038-12/2019-TT zo dňa 02.05.2019 pred podaním žaloby vyzval žalované na dobrovoľné
uhradenie dlžnej sumy. Dedičia všetky výzvy prevzali, čo je potvrdené podpisom na doručenke, avšak
k dobrovoľnému splneniu dlhu nedošlo. Z tohto dôvodu žalobca namieta, že by žalované nemali
preukázané, že po poručiteľovi ostal nejaký dlh, keď v dôsledku ich nesúhlasu došlo k jeho nezaradeniu
medzi pasíva dedičstva a po skončení dedičského konania boli ako právoplatné dedičky vyzvané na

úhradu dlhu a upozornené na dôsledky v prípade, ak k dobrovoľnému uhradeniu dlhu nedôjde.

47. Čo sa týka argumentov právneho zástupcu žalovaných vo vzťahu k problematike posúdenia
právneho postavenia držiteľa licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, t.j. L 1A na účelysociálneho poistenia žalobca uviedol, že pohľadávka, ktorú si žalobca voči žalovaným uplatňuje
zodpovedá sume dlžného poistného, ktoré bolo poručiteľovi predpísané vyššie uvedeným rozhodnutím,
ktoré nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodu úmrtia poručiteľa. Právny vzťah, z ktorého

sa povinnosť platiť poistné odvíjala, bol založený rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, ktoré boli vydané
v medziach jej oprávnenia rozhodovať o vzniku a zániku poistenia v sporných prípadoch v dôsledku
nesplnenia si zákonných povinností poručiteľa v zmysle zákona o sociálnom poistení. Poručiteľovi boli
vydané rozhodnutia o nezániku poistenia k 31.12.2014 a zániku poistenia k 13.02.2014 a rozhodnutie o
vzniku poistenia od 01.07.2014, pričom tieto rozhodnutia nadobudli právoplatnosť po odvolacom konaní

dňa 05.10.2016 a rozhodnutia o prerušení poistenia od 10.12.2014 do 30.06.2015 a rozhodnutie o
zániku poistenia k 30.06.2015, ktoré nadobudli právoplatnosť po odvolacom konaní dňa 10.10.2016. To
znamená, že dôvodnosť týchto rozhodnutí a najmä právne postavenie poručiteľa ako držiteľa licencie
L iA bolo potvrdené aj odvolacím orgánom. V prípade, ak jeho pochybnosti o správnosti uvedených
rozhodnutí pretrvávali aj po rozhodnutí odvolacieho orgánu, mal možnosť napadnúť ich aj správnou
žalobou v sociálnych veciach. Takáto žaloba však zo strany poručitel'a podaná nebola.

48. Súd v konaní, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, nebol oprávnený posudzovať právne
postavenia poručiteľa ako držiteľa licencie L1A na účely sociálneho poistenia, keďže o tomto statuse
bolo právoplatne rozhodnuté vyššie uvedenými rozhodnutiami žalobcu, ktoré neboli zrušené ani v
rámci správneho súdnictva. Žalobca má výhrady aj k prezentovanému právnemu posúdeniu licencií a

právnemu postaveniu poručiteľa ako držiteľa licencie L1A. Právny zástupca žalovaných sa vo svojom
vyjadrení odvoláva na závery Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019. Uvedené uznesenie je v podstate jediným uznesením vo vzťahu k
licencii L1A a judikatúra v tejto oblasti nie je vôbec ustálená a jednota nie je ani v právnom posúdení
uvedenejproblematikyvrámcijednotlivýchsenátovNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,keďžesenát

9S sa nestotožňuje so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí Veľkého senátu a chce sa od
nich odchýliť. V uvedenom rozhodnutí Veľkého senátu predovšetkým absentujú viaceré otázky a najmä
úvahy, ktoré viedli súd k odpovedi na prvú otázku, že licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon
činnosti podľa osobitného predpisu. Uvedené rozhodnutie je zároveň nevykonateľné v časti, v ktorej
zaväzuje Sociálnu poisťovňu pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia

a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára posudzovať jeho príjmy osobitne vo vzťahu k
licencii L1A a skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom
období sú aj príjmami lekára považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle § 5 písm.
c) zákona o sociálnom poistení.

49. Zákon o sociálnom poistení vo vzťahu k príjmom z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti odkazuje na ustanovenie osobitného predpisu, a to § 6 ods. 1 a 2 zákona Č. 593/2003 Z.z. o
dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o dani z príjmov"). Sociálna poisťovňa
nevykonáva správu daní a nie je oprávnená posudzovať, či príjmy, ktoré si poistenec uvedie v daňovom
priznaní, spĺňajú podmienky podľa zákona o dani z príjmov. Systematika daňového priznania kopíruje

členenie príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o
dani z príjmov. Na to, aby Sociálna poisťovňa dokázala odlíšiť príjmy z licencie L1A od iných príjmov z
podnikaniavykonávanéhopodľaosobitnýchpredpisov,muselobybyťtakétočleneniepríjmovobsahovať
aj daňové priznanie a samozrejme zákon o dani z príjmov. Za predpokladu, že zákon o dani z príjmov
v rámci týchto príjmov jednotlivé oprávnenia nerozlišuje, nie je možné posudzovať tieto príjmy inak, ako

v ich súhrne.

50. V zmysle zákona o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa oprávnená posudzovať len výšku
príjmov, ktorá je rozhodujúca pre posúdenie povinnej účasti samostatne zárobkovo činnej osoby na
nemocenskom a dôchodkovom poistení. Kto sa považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu na

účely zákona o sociálnom poistení v prípade poručiteľa vymedzovalo ustanovenie § 5 zákona o
sociálnom poistení. V prípade, ak mal poručiteľ v zmysle uvedeného ustanovenia status samostatne
zárobkovočinnejosobyapresiaholzákonomstanovenúhranicupríjmuzpodnikaniaazinejsamostatnej
zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou
samostatnou zárobkovou činnosťou, nadobudol v súlade s ustanovením § 14 a § 15 zákona o sociálnom

poistení aj status povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenej samostatne zárobkovo činnej
osoby. Na uvedené ustanovenia nadväzuje ustanovenie § 21 zákona o sociálnom poistení, ktoré
konkretizuje podmienky vzniku a zániku tohto povinného poistenia.51. Podľa § 3 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti sa zdravotnícke povolanie
vykonáva v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, na základe povolenia
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§11) alebo povolenia pocta osobitného predpisu, na

základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10), na základe licencie na výkon lekárskej
posudkovej činnosti (§7a) alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.
Z uvedeného vyplýva, že zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti dôsledne rozlišuje medzi
povolením a licenciou, pričom právna úprava výkonu samostatnej zdravotníckej praxe systematicky
predchádza právnej úprave vydávania povolení, ktorá je obsiahnutá v druhej časti zákona.

52. Vydávanie licencií upravuje § 68 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len "zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti". Licencia podľa §
68 ods. 1 písm. a), t. j. licencia L1A sa vydáva na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10)
zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, a.i., licencia podľa § 68 ods. 1 písm. b), t. j. licencia L

1 B sa vydáva na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a)) zdravotníckym pracovníkom
v povolaní lekár, a. i., licencia podľa § 68 ods. 1 písm. c), t. j. licencia L 1C na výkon odborného
zástupcu pracovníkom v povolaniach ustanovených v § 27 a licencia podľa § 68 ods. 1 písm. d), t.
j. L 1 D na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár. Z ustanovenia § 68 ods. 7 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti vyplýva, že

licencia na výkon zdravotníckeho povolania podľa odseku 1 písm. b) alebo licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu podľa odseku 1 písm. c) sa vyžaduje na vydanie povolenia (§ 11) a na vydanie
povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa osobitného predpisu, takže je zrejmé, že
výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) je možný bez potreby ďalšieho povolenia. Držiteľ licencie
L1A je oprávnený priamo na základe tejto licencie vykonávať zdravotnícke povolanie a poskytovať

zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom
mieste ako v zdravotníckom zariadení. Licencia, ktorú lekárom vydáva Slovenská lekárska komora v
súlade s ustanovením § 68 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti má povahu rozhodnutia,
ktoré bolo vydané na základe žiadosti oprávnenej osoby, ktorá musela o jej vydanie požiadať a splniť
zákonné podmienky na jej vydanie. Ostáva otázne, prečo poručiteľ v prípade, ak nehodlal uvedenú

licenciu ďalej využívať, nepožiadal v súlade so zákonom o jej zrušenie so zreteľom na všetky práva a
povinnosti, ktoré mu z držby tejto licencie vyplývali.

53. Upozornenie k licenciám vydala aj samotná lekárska komora na svojej internetovej stránke lekom.sk,
v časti "Pre lekárov - Licencie, pod odkazom Povinnosti držiteľa licencie na výkon samostatnej

zdravotníckejpraxe",zverejnilačlánok"Upozornenieklicenciinavýkonsamostatnejzdravotníckejpraxe
(licenciaL1A)",vktoromuvádza,že"dňomnadobudnutiaprávoplatnostilicencienavýkonzdravotníckej
praxe v povolaní lekár, jej držiteľ, ak už predtým nemal postavenie samostatne zárobkovo činnej
osoby na základe iného oprávnenia na podnikanie, napr. povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia pre fyzickú osobu, nadobúda status podnikateľa - samostatne zárobkovo činnej osoby. So

statusom samostatne zárobkovo činnej osoby držiteľovi licencie vznikajú všetky povinnosti, ktoré právny
poriadok Slovenskej republiky samostatne zárobkovo činným osobám ukladá". V rámci tohto dokumentu
v časti "Praktické príklady" je v bode 3. uvedené, že ,je potrebné rozlišovať medzi právnickou osobou a
fyzickou osobou. Neplatí, že ak má právnická osoba pridelené IČO a je prihlásená na daňovom úrade,
lekár - majiteľ spoločnosti, ktorý je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L 1A)

nemá status samostatne zárobkovo činnej osoby a nemá vyššie uvedené povinnosti". Súčasťou tohto
upozornenia sú aj informácie o možnosti pozastavenia licencie a zrušenia licencie a "po právoplatnom
zrušení licencie, ak osobe nezostáva status SZČO z iného oprávnenia na podnikanie, je potrebné
požiadať o zrušenie registrácie na príslušného správcu dane (daňový úrad) a oznámiť zmenu platiteľa
poistného zdravotnej poisťovni držiteľa licencie". V rámci tejto sekcie na uvedenej internetovej stránke

Slovenská lekárska komora tiež uverejnila charakteristiky jednotlivých typov licencií, pričom pri licencii
L 1A výslovne uvádza, že "pri tejto licencii vzniká lekárovi povinnosť registrácie na daňovom úrade do
30 dní odo dňa právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o vydaní licencie. Lekár si teda z príjmov z
činnosti odvádza dane a platí si odvody. Služby fakturuje".

54. Vzhľadom na to, že lekár z titulu výkonu tejto činnosti fakturuje služby, ktoré podliehajú dani
z príjmov fyzickej osoby, je zrejmé, že tieto príjmy sa premietajú aj do výšky príjmov rozhodujúcej
pre posúdenie vzniku, resp. zániku povinnej účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa
zákona o sociálnom poistení. Zároveň z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zákon o poskytovateľochzdravotnej starostlivosti výslovne počíta s možnosťou súbehu týchto licencií a teda aj súbehom statusov
samostatne zárobkovo činnej osoby z titulu držby viacerých licencií.

55. Problematika licencií L 1A bola venovaná pozornosť aj na staršej verzii internetovej stránky
Slovenskej lekárskej komory dostupnej na old.lekom.sk, kde bol uverejnený článok "Problémy licencií L
1A a rokovanie SLK" datovaný dňom 15. novembra 2016. Slovenská lekárska komora v úvode článku
priznáva, že v tomto prípade ide o nevedomé alebo neúmyselné porušenie zákona ich členmi a týka
sa tých členov, ktorí v minulosti ukončili výkon povolania ako fyzické osoby a zriadili si na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti právnickú osobu, ale nepožiadali Slovenskú lekársku komoru o zrušenie licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Zároveň uvádza, že postup Sociálnej poisťovne je v súlade
so zákonom a odmieta niesť zodpovednosť za nedôslednosť lekára, ktorý si pri prechode z fyzickej
osoby na právnickú osobu nezrušil všetky "nepotrebné" licencie, hoci komora opakovane upozorňovala
na povinnosti a dôsledky v súvislosti s vydanými licenciami na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
V závere Rada Slovenskej lekárskej komory uviedla, že nemôže znášať následky toho, že niektorí

členovia komory nevenovali dostatočnú pozornosť tejto otázke a vlastnou pasivitou si spôsobili súčasné
následky. Napriek tomu, že aj Slovenská lekárska komora priznáva, že jej členovia porušili zákon a
postup Sociálnej poisťovne považuje za zákonný, mnohé súdy, vrátane Veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, namietané skutočnosti nevzali na vedomie.

56. V tejto súvislosti žalobca poukázal na názor, ktorý bol vyslovený v Uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23. septembra 2019, č.k. 9Sžsk/94/2018, podľa ktorého "v prípade držiteľov
licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje
žiadna prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú
zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom

iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že sa držiteľ licencie L1A rozhodne uvedenú
licenciu nevykonávať, neznamená reálnu nemožnosť. Na to, aby licencia L 1A nebola oprávnením
podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, by musela
existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa
oprávnenia". Uvedený senát dospel v citovanom uznesení k záveru, že "Sociálna poisťovňa nemá

povinnosť skúmať, či príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného
predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, vykázaný
v daňovom priznaní, je príjem získaný využívaním licencie L 1A. Rozhodujúca pre vznik, resp. trvanie
poistenia je iba výška tohto príjmu, vykázaného v daňovom priznaní".

57. Formálnej a materiálnej rovine oprávnenia sa venoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozsudku zo dňa 26. septembra 2018, sp. zn. 9Sžsk/16/2018, podľa ktorého "formálnou rovinou je
samotná existencia tohto oprávnenia, zatiaľ čo rovinou materiálnou praktická možnosť vykonávať
činnosť v zmysle tohto oprávnenia a maž z nej príjem". Na podporu tohto tvrdenia ďalej uvádza, že
v opačnom prípade "by ktokoľvek (po splnení zákonných náležitostí) mohol získať x licencií na výkon

povolania, tvrdiť však, že žiadne z nich nevykonáva a takto neprimerane prenášať dôkazné bremeno na
správny orgán. Vznik takejto situácie je však neprípustný. Zákon vychádza z racionálneho predpokladu,
že ten, kto požiada o licenciu na výkon regulovanej činnosti, má záujem túto činnosť vykonávať. Zároveň
uviedol, že "ak mala žalobkyňa záujem mať licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak
túto dočasne nevykonávať, mala možnosť požiadať o dočasné pozastavenie licencie podľa § 73 zákona

Č. 578/2004 Z.z. Ani toto zákonné oprávnenie však nevyužila, požiadala o vydanie licencie a túto
ponechala aktívnou. Vzhľadom na uvedené má potom kasačný súd za to, že obe, materiálna, ako aj
formálna rovina oprávnenia boli v prejednávanej veci naplnené".

58. K uvedenému právnemu názoru sa prikláňa aj žalobca. V právnom štáte v duchu všeobecného

princípu spravodlivosti nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku určitej povinnosti z
dôvodu neznalosti práva alebo akéhokoľvek iného opomenutia. Je potrebné si uvedomiť, že verejné
právo, medzi ktoré bez pochyby patrí právo sociálneho zabezpečenia, pozostáva z kogentných
ustanovení, ktoré nedovoľujú odchýliť sa od zákona, a teda jednotlivé ustanovenia sú záväzné tak pre
správne orgány, ako aj pre povinné subjekty. Tomu zodpovedá aj postavenie Sociálnej poisťovne ako

verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia a špecifický charakter konania podľa
zákona o sociálnom poistení.59. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré poukazujú na nesprávne právne posúdenie veci
prvostupňovým súdom, žalobca trvá na zrušení napadnutého rozsudku a opätovnom prejednaní a
rozhodnutí veci.

60. Žalované prostredníctvom svojej advokátky podali písomné vyjadrenie k ostatne popísanému
vyjadreniu žalobcu, v ktorom prioritne poukázali na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie
dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Žalované uplatnený nárok zásadne popreli a trvali na vznesenej námietke premlčania.

Nesúhlasili s právnym názorom žalobkyne, že by súd vec nesprávne právne posúdil. Nemôžu sa
stotožniťanisvysvetleníminštitútupremlčaniazostranyžalobkyne.Žalobkyňamalasvojnárokpokiaľby
bol dôvodný, uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť smrťou poručiteľa dňa 6.1.2017
v lehote do 16.1.2020, avšak svoje právo uplatnila až dňa 10.3.2020. V danom prípade dňom 16.1.2017
žalované nadobudli dedičstvo a to či už aktíva alebo pasíva, osvedčenie o dedičstve zo dňa 5.5.2017
právoplatné toho istého dňa je len deklaratórnym potvrdením nadobudnutia dedičstva. Žalobkyňa

mala možnosť ihneď po smrti poručiteľa zistiť si okruh dedičov a nespoliehať sa na nadobudnutie
právoplatnosti osvedčenia o dedičstve. Obrana žalobkyne, že si prihlásila svoju pohľadávku voči
poručiteľovi do dedičského konania dňa 15.3.2017 je v danom prípade právne bezvýznamná.

61.Žalobkyňanemánároknanámietkuaplikácie§194ods.2zák.č.461/2003Z.z.osociálnompoistení,

toto ustanovenie je účinné a podľa neho sa dňom úmrtia účastníka konania zastaví konanie o povinnosti
platiť poistné. Okamihom smrti poručiteľa zaniká vzťah založený zo Zákona o sociálnom poistení a
vznikánovývzťahatovzťahžalobkyneakoSociálnejpoisťovneaúdajnéhoveriteľavočižalovaným1a2
v zmysle Občianskeho zákonníka, ide o vzťah občianskoprávny založený na ust. § 460 OZ o nadobúdaní
dedičstva. Žalované nesúhlasia s názorom, že by univerzálna sukcesia sa udiala v zmysle Zákona o

sociálnompoistení,čohojednoznačnýmdôkazomjeust.§194ods.2ZoSP,ktorýnepripúšťauniverzálnu
sukcesiu. Predmetný právny vzťah strán sa riadi Občianskym zákonníkom, nemožno kumulovať vznik
skutočností podľa OZ a plynutie premlčacej lehoty podľa Zákona o sociálnom poistení. Súd dospel k
správnemu názoru, že smrťou poručiteľa zanikol jeho verejnoprávny vzťah zo sociálneho poistenia,
vznikol súkromnoprávny (občianskoprávny vzťah), keďže táto povinnosť je obsahom právneho vzťahu

medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanými ako dedičmi. Podľa žalovaných nemožno súhlasiť s
názorom žalobkyne, že tento vzťah je v rozpore s princípom univerzálnej sukcesie a žalobkyňou citované
rozhodnutia nemajú v tejto právnej veci žiaden právny význam. Zákon o sociálnom poistení neupravuje
univerzálnu sukcesiu, nakoľko je upravená Občianskym zákonníkom. Súd postupoval správne, keď si
neosvojil názor žalobkyne, že by mal aplikovať v súvislosti s premlčaním Zákon o sociálnom poistení,

pokiaľ ide dĺžku premlčacej lehoty 10 rokov.

62. Žalované ďalej popreli aj to, že by dlh poručiteľa v čase jeho smrti existoval. Žalobkyňa účelovo
navádzasúdynaaplikáciuustanoveníZákonaosociálnompoistenívsnahepresadiťsvojnázorodĺžkea
plynutí premlčacej doby, pričom si odporuje, keď vyjadruje názor, že dedičia nie sú právnymi nástupcami

ako subjekty verejného sociálneho poistenia, ale sú subjektom zodpovedným len za poručiteľove dlhy,
ktoré existovali v čase jeho smrti. Tento názor vlastne podporuje aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie.Právnevýznamnýmjeajskutočnosť,žežalobkyňaevidujetútopohľadávkuakonepredpísanú,
keďže konanie vo veci predpísania poistného poručiteľovi bolo v dôsledku jeho smrti zastavené, s čím sa
vysporiadal súd prvej inštancie v bode 31. odôvodnenia rozsudku, keď poukázal na citované stanovisko

NS SR v bode 30. Takže zastavenie konania podľa Zákona o sociálnom poistení má za následok
neexistenciu dlhu poručiteľa a na druhej strane pohľadávky Sociálnej poisťovne.

63. V súvislosti so samotným právnym dôvodom uplatnenej pohľadávky žalobkyňa účelovo poukazuje
na vybrané rozsudky v konkrétnych právnych veciach, ktoré s danou problematikou nesúvisia, avšak

oproti tomu v rámci obrany žalované 1 a 2 poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžsk/30/2018, v
ktorom je prijatý jednoznačný názor, že držanie licencie L1A nezakladá účasť na sociálnom poistení.
Tento rozsudok bol vydaný vo veci kasačnej sťažnosti žalobkyne. Licencia lekára L1A sama osebe nemá
charakter na výkon činnosti predpokladanej v ust. § 5 písm. c) ZoSP, tento charakter by nadobudlo
až vtedy, ak lekár bude licencovanú činnosť vykonávať na základe dohody, resp. zmluvy s iným

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, čo v danom prípade poručiteľ nevykonával a nemal uzavretú
žiadnu dohodu, ani zmluvu s iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.64. Súd sa tiež správne vysporiadal s procesným návrhom žalobkyne na prerušenie konania, keď dospel
k záveru, že nie je žiaden dôvod na jeho prerušenie podľa § 164 a § 162 ods. 1 CSP. V závere žalované
zotrvali v celom rozsahu na svojom vyjadrení uvedenom v odpore proti platobnému rozkazu a vo svojich

vyjadreniach v konaní v súvislosti so vznikom údajného dlhu poručiteľa.

65. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

66. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a

jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech,
keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej (výrok II.), ako i v závislom výroku o náhrade
trov prvoinštančného konania (výrok III.) je nevyhnutné ako vo výrokoch vecne správne potvrdiť (§ 387
ods. 1 CSP) a odvolanie proti výroku I. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odmietnuť (§ 386
písm. c) CSP).

67. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol žalobou uplatnený nárok žalobkyne na
zaplatenie sumy 3.533,61 Eur z titulu poistného na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie
a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie a poistné do rezervného fondu solidarity
vyplývajúceho z prehľadu mesačných výkazov samostatne zárobkovo činnej osoby, resp. daňových

priznaní nebohého poručiteľa MUDr. U. S., ktorý zomrel dňa 16.1.2017 za obdobie 01/2014, 02/2014,
07/2014 až 12/2014 podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, voči žalovaným ako dedičkám a
právnym nástupkyniam po poručiteľovi.

68. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a legitímne uplatnenými dôvodmi

odvolania žalobkyňou, bolo posúdiť správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktoré
viedlo k zamietnutiu návrhu jednak na prerušenie konania, ale najmä vo veci samej, keď prvoinštančný
súd dospel k záveru jednak, že predmetný nárok je premlčaný, jednak, že uplatnený nárok voči
žalovaným, ktoré hoci sú dedičkami poručiteľa, nie sú jeho právnymi nástupcami ako subjektu
verejného sociálneho poistenia na neuhradené poistné, o ktorom nebolo do smrti poručiteľa právoplatne

rozhodnuté, zanikol jeho smrťou, v dôsledku čoho ho už nemožno uplatniť voči dedičom, ani ho od
nich vymáhať a napokon že ani nebol preukázaná nárok na zaplatenie dlžného poistenia od poručiteľa
žalovaných s poukazom na závery Veľkého senátu NS SR v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2019, podľa ktorých
licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) ZoSP, keď
sama osebe nezakladá držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až

na základe dohody s iným poskytovateľom.

69. Podľa obsahu podaného odvolania, ktorý nebol korigovaný ani v následnom podaní žalobcu zo dňa
6.11.2020, odvolanie žalobcu smeruje proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, teda i proti výroku
I., ktorým súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol. Nasvedčuje tomu aj záver odvolania, v

ktorom odvolateľ poukazuje na § 164 CSP s tým, že žiadal konanie prerušiť.

70. Prípustnosť odvolania proti uzneseniu je upravená v § 357 CSP, ktoré odvolanie pripúšťa len v
prípadoch v zákone taxatívne vypočítaných. V zmysle písm. n) tohto ustanovenia odvolanie je prípustné
proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Z

citovaného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak bol podaný návrh na prerušenie konania a súd mu
nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n) CSP.71. V zmysle § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

72. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd odvolanie žalobcu proti prvému výroku
napadnutého rozsudku, ktorým súd návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol, s použitím cit. §
386 písm. c) CSP ako neprípustné odmietol.

73. Ako prvý a základný dôvod zamietnutia žaloby súd prvej inštancie uviedol premlčanie žalobou

uplatneného nároku žalobkyne, keď žalované v konaní vzniesli námietku premlčania. Prvoinštančný súd
pritom argumentoval tým, že žalobou uplatnený nárok v podobe nedoplatkov na poistnom poručiteľa
žalovaných vznikol v roku 2014 a pri uplatnení všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ
žaloba bola podaná na súde dňa 11.3.2020, bola podaná až po uplynutí trojročnej premlčacej doby.
Súd dodal, že nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovení o premlčaní podľa ZoSP, pretože predmetný
právny vzťah, obsahom ktorého je nárok veriteľa na úhradu dlhu poručiteľa voči jeho dedičom, je

súkromnoprávnym (občianskoprávnym) vzťahom, keďže smrťou poručiteľa zanikol jeho verejnoprávny
vzťah zo sociálneho poistenia s poukazom na § 27 ods. 1 ZoSP.

74. Odvolateľ vo vzťahu k premlčaniu v podstate namietal, že lehota na predpísanie poistného by v
prípade poručiteľa žalovaných uplynula až v roku 2024, teda za desať rokov odo dňa jeho splatnosti v

zmysle § 147 ods. 1 ZoSP. Žalobca pritom predmetnú pohľadávku riadne a včas prihlásil do dedičského
konania dňa 15.3.2017. O tom, že sa pohľadávka nenachádza medzi pasívami sa dozvedel až dňa
27.7.2018, t.j. po právoplatnosti uznesenia o dedičstve. Následne opakovanými výzvami vyzval dedičky
na zaplatenie predmetnej sumy. Dodal, že keďže Sociálna poisťovňa postupuje v zmysle ZoSP ako lex
specialis, nemôže sa v danom prípade uplatňovať v prípade premlčania ust. § 100 a nasl. OZ.

75. Žalované v podanom vyjadrení k odvolaniu namietali, že v konaní nebolo preukázané, že by si
žalobkyňa uplatnila právo v dedičskom konaní, a že by jej pohľadávka nebola uznaná, resp. zostala
sporná, pretože v konaní bolo predložené Osvedčenie o dedičstve, v ktorom niet zmienky o uplatnení si
nárokužalobkyňouaopopretítohtonárokužalovanými.Ajvprípade,žebyzačalaplynúťtrojročnálehota

od úmrtia poručiteľa žalovaných, teda od 16.1.2017, tak nárok bol uplatnený až po uplynutí trojročnej
lehoty žalobou doručenou súdu dňa 11.3.2020.

76. V danom prípade bolo preukázaným, že nároky, ktorých zaplatenie tvorí predmet tohto súdneho
sporu, vznikli voči poručiteľovi žalovaných v roku 2014. Právny predchodca žalovaných MUDr. U.

S. zomrel dňa XX.X.XXXX. Žalobkyňa podala predmetnú žalobu na súd dňa 13.3.2020. Po smrti
poručiteľa ale prebiehalo dedičské konanie na Notárskom úrade notára JUDr. Juraja Nováka v Trnave
pod č.k. 11D/23/2017, Dnot 9/2017. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.5.2017 pod bodom 2. -
pasíva vyplýva, že medzi pasíva mala patriť pohľadávka Sociálnej poisťovne Bratislava vo výške
3.533,61 Eur z titulu nedoplatku poistného na základe saldo konta SZČO tak, ako si túto pohľadávku

uplatnila Sociálna poisťovňa listom sp. zn. 58393-1/2017-TT zo dňa 15.3.2017, so zaradením ktorej
pohľadávky do pasív dedičstva dedičky nesúhlasili. Je pravdou, ako to tvrdia žalované, že do uznesenia
Okresného súdu Trnava č.k. 11D/23/2017, Dnot 9/17-81 zo dňa 5.5.2017 sa nedostala ani zmienka o
uplatnení predmetných pasív v dedičskom konaní žalobkyňou. To ale nič nemení na tom, že predmetnou
zápisnicou o pojednávaní na notárskom úrade bolo nesporne preukázané, že žalobca si túto pohľadávku

v dedičskom konaní riadne uplatnil a to najskôr dňa 15.3.2017. Predmetné uznesenie o dedičskom
konaní nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť (vzhľadom na vzdanie sa účastníčok nároku na
podanie odvolania) dňa 5.5.2017. Čas, ktorý uplynul od uplatnenia pohľadávky žalobcom v predmetnom
dedičskom konaní do skončenia predmetného konania, t.j. od 16.3.2017 do 5.5.2017 je 51 dní.

77. V zmysle § 470 ods. 1 OZ dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané
náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou
smrťou.

78. V zmysle § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej

(§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia premlčujú sa všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.79. V zmysle § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

80. Podľa § 112 OZ ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného
orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

81. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul
bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt sa môže brániť súdnemu
uplatneniu práva vznesením námietky premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku,
resp. jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne
priznať. Premlčaním právo samo osebe nezaniká, len sa po vznesení námietky premlčania na súde
oslabuje, ako subjektívne právo trvá naďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho

uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného. Ak povinný premlčané právo
splní, hoci o premlčaní nevedel, nemôže plnenie požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie.

82. Nárok, ktorý je predmetom daného konania a ktorý si žalobca podanou žalobou voči dedičkám
poručiteľa uplatnil, je nesporne nárokom v zmysle citovaného § 470 OZ o zodpovednosti dediča za

pasíva dedičstva, ktoré na neho prešli smrťou poručiteľa a to obmedzene do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva. V danom prípade z predloženého uznesenia v predmetnej dedičskej veci vyplýva, že aktíva
dedičstva nesporne prevyšovali predmetné pasívum. Vzťah veriteľa voči dedičom poručiteľa je výslovne
občianskoprávny vzťah v zmysle citovaného § 470 OZ o zodpovednosti dedičov za poručiteľove dlhy,
bez ohľadu na to, či nárok veriteľa voči poručiteľovi dedičov mal pôvodne verejnoprávny charakter, ako

tomu bolo v danom prípade. Ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie, pôvodný verejnoprávny vzťah
medzi poručiteľom žalovaných a žalobcom zanikol smrťou poručiteľa v zmysle § 27 ods. 1 ZoSP a na
jeho miesto nastúpil zodpovednostný vzťah dedičov podľa § 470 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd
podporne poukazuje aj na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 39/2014 zo
dňa 26.04.2016 (zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2016 - R 36/2016), v ktorom sa

uvádza, že „zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že dedičia sú právnymi nástupcami poistenca
ako subjektu verejného zdravotného poistenia. ... Nárok zdravotnej poisťovne na neuhradené poistné, o
ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté, zaniká smrťou poistenca a nemožno ho už predpísať dedičom
ani ho od nich vymáhať“. Na predmetný občianskoprávny vzťah bolo potom nevyhnutné aplikovať vyššie
citovanéustanoveniaopremlčaníobsiahnutévObčianskomzákonníku,včítanepočiatkuplynutiaadĺžky

premlčacej lehoty. Právo veriteľa proti poručiteľovi ako dlžníkovi sa potom premlčuje podľa § 101 OZ v
trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca
akoveriteľtedamoholvočidedičomporučiteľauplatniťpredmetnéprávovzmysle§470OZnajskôrvdeň
smrti poručiteľa, t.j. 16.1.2017 a všeobecná trojročná premlčacia lehota potom uplynula dňa 16.1.2020.
Keďže ale žalobca si predmetné právo riadne uplatnil v dedičskom konaní, pričom bola splnená i

podmienka citovaného § 112 OZ, že v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota
v danom prípade najskôr od 15.3.2017, kedy bolo datované uplatnenie nároku v dedičskom konaní,
až do 5.5.2017, teda do právoplatného skončenia predmetného dedičského konania, čo predstavuje
spolu 51 dní, neplynula. Bolo pritom úplne irelevantným, kedy sa žalobca dozvedel o skutočnosti, že
v predmetnom dedičskom konaní jeho pohľadávka nebola uznaná, keďže cit. ust. § 112 OZ výslovne

a kategoricky uvádza, že premlčacia lehota neplynie po dobu konania, koniec spočívania premlčacej
lehotyjetedastanovenýobjektívne,bezohľadunasubjektívnuvedomosťveriteľaoprípadnomneuznaní
jeho záväzku, či skončení daného konania.

83. Odvolací súd sa tak s poukazom na uvedenú argumentáciu nestotožnil so záverom súdu prvej

inštancie, že trojročná premlčacia lehota podľa OZ začala plynúť od vzniku nedoplatkov na poistnom v
roku 2014. Nič to ale nemení na závere, že žalobou uplatnený nárok bol ku dňu začatia konania podaním
žaloby, ako je uvedené ďalej, už premlčaný

84. Pokiaľ žalobca (až po uplynutí odvolacej lehoty) poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. l. ÚS 108/2014 zo dňa 07.05.2014, je potrebné uviesť, že v danom prípade súdy riešili
diametrálne odlišnú situáciu, keď na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku v obchodnej veci,
zaväzujúceho už priamo dedičov v priebehu súdneho konania zomrelého dlžníka, bol podaný návrh na
začatie exekučného konania a otáznym bolo, či nastupuje premlčanie podľa § 408 ods. 2 OCHZ (čoodobril ÚS) alebo podľa OZ. Vzhľadom na rozdielnosť relevantných okolností oboch prípadov, odvolací
súd je názoru, že uvedený nález nie je pre danú vec použiteľný.

85. Keďže pôvodný dlžník zomrel dňa 16.1.2017, trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva
žalobcu ako veriteľa na predmetné nároky voči jeho dedičom (s poukazom na počítanie času v zmysle
§ 122 OZ) uplynula dňa 16.1.2020, keďže ale v zmysle citovaného § 112 a vyššie uvedeného, bolo
potrebné zohľadniť spočívanie lehoty v dĺžke 51 dní, trojročná premlčacia lehota tak skončila ku dňu
7.3.2020. Predmetná žaloba bola ale súdu doručená až 13.3.2020, teda po uplynutí premlčacej lehoty,

oneskorene. Keďže v danom prípade sa žalované ako dlžníčky premlčania v priebehu prvoinštančného
konania dovolali v zmysle citovaného § 100 ods. 1 veta tretia OZ, nebolo možné premlčané právo
žalobcovi ako veriteľovi priznať. Súd prvej inštancie preto v preskúmavanom rozsudku už len z tohto
dôvodu vo výroku II. vecne správne žalobu v celom rozsahu zamietol.

86. Keďže predmetná žaloba musela byť už len z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku

zamietnutá, bolo by už potom nadbytočným, nedôvodným a v rozpore so zásadou hospodárnosti
občianskeho súdneho konania zakotvenou v čl. 17 Základných princípov CSP, zaoberať sa samotnou
dôvodnosťou žalobou uplatneného nároku.

87. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany

konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,

ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

88. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
II., ktorým bola žaloba zamietnutá, ako i v závislom a vecne správnom výroku III. o náhrade trov
prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

89. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

90. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

91. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

92. V tomto odvolacom konaní boli plne úspešné žalované 1 a 2 a preto podľa citovaných ustanovení
žalovaným vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalobcovi. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca

výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní
nebolatvrdená,anijuodvolacísúdnezistil. Odvolacísúdpretožalovaným1a2priznalnároknanáhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodnesúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

93. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).