Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/162/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816215689
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3816215689.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., B. proti žalovanému
Mestu Prievidza so sídlom v Prievidzi, Námestie slobody 14, IČO: 00318442, o antidiskriminačnej
žalobe, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. marca 2018, č.k.
10C/152/2016-274, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia

zverejneného na webovej stránke za jeho diskriminačné konanie voči nemu, ktoré spôsobil stanovením
podmienok na pridelenie parkovacej karty na základe miesta pobytu a majetkových pomerov a
zaplatenia sumy 500,- eur, ak žalovaný ospravedlnenie v lehote 14 dní od právoplatnosti súdneho
rozhodnutia po dobu minimálne 30 dní nezverejní. Súčasne voči nemu uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur. Žalobca poukazoval na to, že prijatím VZN
žalovaného č. 153/2014 sa žalovaný dopustil voči nemu priamej diskriminácie v tom, že ak svojím

motorovým vozidlom parkuje v okolí svojho trvalého bydliska, v parkovacej zóne označenej D, má
postavenie zhodné ako vodiči z ostatných parkovacích zón, ako vodiči z ostatných častí mesta, aj
ako vodiči z okolitých miest. Jeho poplatok za parkovanie predstavuje sumu 10,- eur ročne, poplatok
ostatných vodičov predstavuje sumu 0,30 eur na jednu hodinu a 0,70 eur za dobu dlhšiu ako jednu
hodinu. V tomto prípade sa cíti byť zvýhodnený oproti ostatným vodičom, ktorí nesú zvýšené bremeno
platenia parkovného vychádzajúc z kritérií, ktoré žalovaný používa pre platenie parkovného - podmienku

trvalého pobytu a vlastníctvo alebo držba motorového vozidla. V prípade, že si požičia motorové vozidlo
a chce zaparkovať v okolí svojho bydliska, je povinný platiť parkovné v sume 0,70 eur, hoci v prípade
vlastníctva alebo držby vozidla by platil ročné parkovné v sume 10,- eur, z čoho vyplýva, že ako vodič
požičaného vozidla je diskriminovaný voči vlastníkovi alebo držiteľovi vozidla. V prípade, že parkuje
mimo svojej parkovacej zóny, v ktorej má vydanú rezidentskú kartu, je povinný platiť parkovné v sume
0,30 eur alebo v sume 0,70 eur a oproti osobám, ktoré v uvedenej parkovacej zóne majú vydanú

rezidentskú kartu a platia ročný poplatok za parkovanie v sume 10,- eur, sa cíti byť diskriminovaný.

2. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť.
Konštatoval, že právomoc žalovaného vydať všeobecne záväzné nariadenie o dočasnom parkovaní
motorových vozidiel na vymedzenom území Mesta Prievidza vyplýva z ustanovenia § 6 ods. 1, § 11 ods.
4 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a z ustanovenia § 6a ods. 1 zákona č. 135/1961

Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon). Účelom vydania VZN č. 153/2014 bolo odbremeniť
centrálnu zónu mesta od statickej dopravy riešením parkovania v centre počas pracovných dní v časeod 7:00 hod. do 16:00 hod., obmedziť dlhodobé parkovanie, zefektívniť využitie existujúcich parkovacích
miest, ochrániť, resp. zabezpečiť parkovanie pre rezidentov, zabezpečiť segregáciu dopravného
priestoru, odstrániť živelné parkovanie a zvýšiť dopyt po MHD a po prijatí VZN č. 153/2014 sa situácia

statickej dopravy v meste podstatne zlepšila. Bolo vylúčne v právomoci žalovaného, aké kritéria zvolí
pre určovanie parkovania v centrálnej mestskej zóne tak, aby osoby v nej žijúce neboli diskriminované
pri parkovaní svojich motorových vozidiel oproti ostatným obyvateľom, ktorí v centrálnej mestskej
zóne nemajú trvalé bydlisko, ale parkujú v nej. Žalovaný zvolil kritérium trvalého pobytu obyvateľa a
vlastníctvo, prípadne držbu motorového vozidla. Podľa názoru súdu uvedené kritérium nemôže žiadnym

spôsobom diskriminovať obyvateľov žijúcich v centrálnej mestskej zóne oproti ostatným osobám, ktoré
v centrálnej mestskej zóne nemajú trvalé bydlisko a parkujú tam motorové vozidlá. Práve naopak, VZN
č. 153/2014 zabezpečilo istotu parkovacieho miesta pre obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej
mestskej zóne s motorovým vozidlom tak, aby nemali ťažkosti pri parkovaní v zóne, v ktorej majú
trvalé bydlisko. Rovnaké pravidlá boli určené pre všetkých obyvateľov s trvalým bydliskom v centrálnej
mestskej zóne s motorovým vozidlom. Taktiež rovnaké pravidlá parkovania boli VZN určené aj pre

ostatných vlastníkov, prípadne držiteľov motorových vozidiel, ktorí v centrálnej mestskej zóne nemajú
trvalé bydlisko, ale parkujú v nej. Žalovaným určovacie kritérium trvalého pobytu a vlastníctva, prípadne
držby motorového vozidla pre parkovanie obyvateľov v centrálnej mestskej zóne bolo podľa názoru súdu
zvolené rozumne a správne, pretože najkomplexnejšie zabezpečuje parkovacie miesta pre obyvateľov
tam trvalo žijúcich. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vydávanie parkovacích miest by malo

byť viazané na bytové jednotky bez ohľadu na to, či osoby žijúce v bytovej jednotke vlastnia, prípadne
držia motorové vozidlo, pretože takto zvolené kritérium by bolo voči osobám nevlastniacim a nedržiacim
motorové vozidlo diskriminujúce, nakoľko by boli povinní platiť poplatok za parkovanie, hoci by motorové
vozidlo nevlastnili, resp. nedržali. Napokon, dodal, je na rozhodnutí každého obyvateľa centrálnej
mestskej zóny, či si parkovanie motorového vozidla zabezpečí rezidentskou kartou alebo platením

parkovania spôsobom určeným VZN pre ostatné osoby. Ani cena za parkovanie v centrálnej mestskej
zóne určená vo VZN nie je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačná, pretože rovnakú cenu za vydanie
rezidentskej karty platia aj ostatní obyvatelia centrálnej mestskej zóny vlastniaci rezidentskú kartu a
žalobca nie je znevýhodňovaný oproti ostatným parkujúcim osobám ani v prípade, ak parkuje mimo
svojej rezidentskej zóny, pretože platí cenu za parkovanie v rovnakej výške ako ostatné osoby tam

parkujúce, ktoré nemajú postavenie rezidentov. Vykonaným dokazovaním tak súd prvej inštancie nemal
za preukázané, že by sa žalovaný dopúšťal voči žalobcovi priamej diskriminácie, t.j., že by s ním
zaobchádzal menej priaznivo ako zaobchádza s inou osobou v porovnateľnej situácii a súčasne nebola
preukázaná ani nepriama diskriminácia vo vzťahu k nemu spočívajúca v tom, že navonok neutrálny
predpis ho znevýhodňuje alebo by ho mohol znevýhodňovať v porovnaní s inou osobou. Na základe

uvedeného potom súd žalobu považoval za nedôvodnú a zamietol ju. S poukazom na výsledok sporu
nepovažoval za opodstatnený ani návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému
súdu SR na konanie o súlade VZN žalovaného s medzinárodnými zmluvami podľa § 162 ods. 1 písm.
b) CSP. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby eventuálne
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. Ako odvolací dôvod
uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g) a h). V odvolaní namietal, že súd prvej
inštancie bez zákonného podkladu vymenil zákonného sudcu prostredníctvom nesprávneho postupu

elektronickejpodateľne,keďvpredmetnejvecisvojepodaniežalobyodoslaldňa18.11.2016elektronicky
podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom do podateľne Okresného súdu Prievidza, ktorému
podaniu bola pridelená spisová značka 13C/150/2016, kde podľa rozvrhu práce bola zákonnou
sudkyňou Mgr. Marianna Hašková. Vzhľadom na skutočnosť, že podateľňa okresného súdu nedokázala
overiť kvalifikovaný podpis bez časovej pečiatky, z dôvodu opatrnosti podal žalobu aj prostredníctvom

dátovej schránky, ktorej ale bola pridelená nová spisová značka 10C/152/2016 a pridelená inému
zákonnému sudcovi JUDr. Kataríne Zajacovej. Ďalej namietal porušenie ustanovenia § 175 ods. 3
CSP súdom, keď uviedol, že na pojednávaní dňa 07.11.2017 oznámil súdu, že má záujem si priebeh
pojednávania nahrať zariadením na zaznamenávanie zvuku, pričom mu toto nebolo zo strany súdu
umožnené. Namietal tiež porušenie ustanovenia § 106 ods. 1 CSP v tom, že súd prvej inštancie napriek

tomu, že má aktívnu elektronickú schránku, mu nedoručoval dokumenty elektronicky ale pozemnou
poštou, ktoré konanie súdu považuje za nezákonné, ktoré ho ukracuje na právach a neumožňuje mu
riadne reagovať na podania v dôsledku čoho dochádza aj k predlžovaniu konania. Žalobca ďalej v
odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri predbežnom prejednaní sporu ale ani napojednávaní nikdy neuskutočnil úkon, kde by objasnil skutkové tvrdenia a vyriekol predbežné právne
posúdenie; právne posúdenie sa dozvedel až z rozhodnutia súdu. Takéto konanie súdu ho výrazne
ukracuje na právach, nakoľko ako strana s nerovným postavením má možnosť navrhovať dôkazy až do

vyhlásenia rozhodnutia. Ďalej namietal, že jednou zo základných povinností súdu bola jeho poučovacia
povinnosť, pričom súd prvej inštancie mu zaslal poučenie až s predvolaním na prvé pojednávanie, hoci
tak mal urobiť už pri prvom procesnom úkone a taktiež nebol poučený podľa § 309 písm. b) CSP o
dôkazoch alebo možnostiach na účelné uplatnenie alebo bránenie práv. V poučení absentuje, že v
predmetnom spore ho môže zastupovať aj oprávnená osoba podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

(§ 308 CSP), v poučení absentovalo aj poučenie podľa § 312 CSP o sudcovskej a zákonnej koncentrácii,
pričom samotné poučenie obsahovalo iba všeobecné poučenie o tom, že na neskôr predložené dôkazy
súd nemusí prihliadať, ak by to vyžadovalo odročenie. Len absenciou vyjadrenia predbežného právneho
posúdenia, ale predovšetkým z dôvodu nesprávneho postupu, že sa riadil nesprávnym poučením súdu,
nemohol navrhnúť žiadny dôkaz, pre ktorý by muselo byť pojednávanie odročené. Ak zákonodarca
prijal úpravu, ktorá mu umožní predkladať dôkazy až do vyhlásenia rozsudku, je rozporné z akého

dôvodu to súd nerešpektoval a nesprávne ho poučil. V konaní chcel pritom navrhnúť vykonanie ďalších
dôkazov. V odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne posúdil samotnú žalobu ako aj
jeho ďalšie vyjadrenia, čím došlo k dezinterpretácii jeho žalobného návrhu; súd prvej inštancie význam
žaloby vytrhol z kontextu a priznal jej odlišný význam. Súd pritom vôbec neprihliadol na ústavno-právnu
argumentáciu a medzinárodné zmluvy a toto sa ani v rozsudku neobjavilo, a to ani ako súčasť jeho

právnej argumentácie. Súd prvej inštancie vôbec nepoukázal na judikatúru ESĽP, ktorá bola v žalobe
uplatnená a nijako sa s ňou relevantne nevysporiadal. Výklad a aplikácia právnych predpisov je v
extrémnom nesúlade a odkláňa sa od ustálenej judikatúry bez toho, aby tento odklon bol dostatočne
zdôvodnený. Súdu prvej inštancie pritom poukázal na rozhodnutia ESĽP, ktoré rozdielne zaobchádzanie
na základe miesta trvalého pobytu zakazujú, pričom precedenčná záväznosť judikatúry ESĽP sa

vždy musí odzrkadliť v odôvodnení rozhodnutia, a to z dôvodu požiadavky právnej istoty a ochrany
legitímnych očakávaní, ale aj zákonom ustanovenej povinnosti zabezpečenia jednoty rozhodovania.
Napokon v odôvodnení rozhodnutia absentujú aj obligatórne náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, keď
súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v ods. 3 poukázal na listiny uvedením čísla listu založené
do spisu bez toho, aby uviedol podrobne aké listiny boli predložené, teda absentuje uvedenie aké

dôkazy konkrétne predložil. Súd prvej inštancie taktiež vo svojom rozhodnutí neuviedol, prečo zamietol
iniciovať prejudiciálne konanie, pričom toto zamietnutie musí byť taktiež odôvodnené požiadavkami,
ktoré vyplývajú z uvedenej judikatúry ESĽP. Vzhľadom na uvedené sa domáhal, aby odvolací súd pred
rozhodnutím vo veci uznesením prerušil konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP a aby podľa článku
125 ods. 1 písm. c) a článku 130 ods. 1 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 18 ods. 1

písm. d) a § 37 až 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
predložil návrh na začatie konania o súlade § 6 ods. 3 a prílohy č. 2 (cenník) Všeobecne záväzného
nariadenia Mesta Prievidza č. 153/2014 o dočasnom parkovaní motorových vozidiel na vymedzenom
území Mesta Prievidza alebo aby v prípade, ak konanie neiniciuje, zvážil iniciovať prejudiciálne konanie

pred SDEÚ. Vo vzťahu k trovám konania ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol výšku
súdneho poplatku s ohľadom na skutočnosť, že podanie bolo uskutočnené elektronickými prostriedkami
a súdny poplatok je preto krátený vo výške 48,- eur.

4.Žalovanývpísomnomvyjadreníkodvolaniuuviedol,žežalobcavodvolaníneuviedolkonkrétne,včom

vidí napríklad nesprávne právne posúdenie veci a ani bližšie nerozviedol jednotlivé odvolacie dôvody.
Žalobca vo všeobecnosti uvádza tie isté tvrdenia a právne názory, s ktorými sa súd prvej inštancie už
riadne a dostatočne vyporiadal. Podľa názoru žalovaného nie je naplnený žiaden z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 CSP, ktoré uviedol žalobca vo svojom odvolaní, preto žalobca považuje
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP a zistil, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia§385ods.1CSP,podľaktoréhoniejepotrebnénariaďovaťpojednávanieodvolaciehosúdu.

6. V preskúmavanej veci je nesporné, že žalobca podanou žalobou inicioval antidiskriminačný spor,
teda spor, ktorý sa týka porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. V prípade antidiskriminačných sporov ide o spory sochranou slabšej strany, kde procesný postup súdu je upravený v tretej časti druhej hlave druhého dielu
Civilného sporového poriadku a kde je súd povinný aplikovať procesné postupy odlišné od klasického
(všeobecného) sporového konania.

7. V ustanovení § 309 CSP je zakotvená poučovacia povinnosť súdu pri antidiskriminačných sporoch;
ide o osobitnú manudukčnú povinnosť súdu, ktorá je konštruovaná širšie, než všeobecná povinnosť
súdu podľa § 160 CSP, a ktorej zmyslom je vyvažovanie procesnej nerovnosti sporových strán v
antidiskriminačnýchsporoch.Zcitovanéhoustanovenia§309CSPvyplýva,žesúdpriprvomprocesnom

úkone vo vzťahu k žalobcovi vhodným spôsobom žalobcu poučí: a/ o možnosti zastúpenia; b/ o jeho
procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí ho
aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo
zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelne uplatnenie alebo bránenie jeho
práv.

8. Ustanovenie § 309 CSP teda predstavuje odklon od všeobecného chápania poučovacej povinnosti
súdu, súd preto poskytuje žalobcovi informácie vo vyššom uvedenom rozsahu, ktorý je ohraničený
samotným záujmom na poskytnutí účinnej právnej ochrany žalobcovi v antidiskriminačnom spore a to
spôsobom určitým, zrozumiteľným a rešpektujúcim požiadavku účelu osobitného procesného postupu.
9.Vpreskúmavanejvecižalobcapopriinýchnámietkachvodvolanínamieta,žesúdporušiljehoosobitnú

poučovaciu povinnosť uloženú mu v ust. § 309 CSP a tvrdí, že súd prvej inštancie mu zaslal iba
všeobecné poučenie podľa § 160 CSP.

10. Preskúmaním odvolací súd zistil, že táto odvolacia námietka žalobcu bola dôvodná. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalobca podal žalobu na súd dňa 06.12.2016. Žaloba bola žalovanému doručená na

vyjadrenie dňa 24.02.2017 a k tejto sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 02.03.2017. Prvým procesným
úkonom vo vzťahu k žalobcovi v zmysle ust. § 309 CSP bolo doručenie vyjadrenia žalovaného - toto
bolo žalobcovi doručené dňa 29.03.2017 so žiadosťou o zaujatie stanoviska. Z obsahu spisu ďalej
vyplýva, že toto stanovisko následne súd prvej inštancie urgoval podaním zo dňa 30.05.2017. Ani k
podaniu, ktorým bolo žalobcovi doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, ani k ďalším podaniam nebolo

pripojené žiadne poučenie súdu a až pri predvolaní na pojednávanie vo veci samej dňa 06.10.2017 súd
prvej inštancie zaslal žalobcovi poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach, avšak nejednalo
sa o osobitné poučenie podľa § 309 CSP, ale o všeobecné poučenie podľa § 160 CSP. Je tak zrejmé,
že súd prvej inštancie si nesplnil svoju rozšírenú manudukčnú povinnosť vo vzťahu k žalobcovi ako
„slabšej strane“, čím bola naplnená opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Jedná sa o také
závažnéporušenieprávžalobcuako„slabšejstrany“vdanomspore,prektorébolonevyhnutnérozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Odvolací súd považoval za dôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu, zakladajúcu odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), spočívajúcu v tom, že súd nepostupoval podľa § 181 ods. CSP, podľa ktorého po
úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové
tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje

predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.

12. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd je pred ďalším postupom vo veci
povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné.
Rovnako sudca na prvom pojednávaní oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Náležité

splnenie uvedených povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými
prostriedkami, celkovým skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom
rade vychádzať z predbežného právneho posúdenia veci. Obligatórne určenie sporných a nesporných
skutkovýchtvrdeníavymedzeniepredmetudokazovaniamázásadnývýznampreďalšíprocesnýpostup
strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe

uvedených úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na
vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je
sudca povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenieveci,ktoréhoúčelomjezefektívnenie,zrýchlenieazjednodušeniesporovéhokonania,vrátaneprevencie
tzv. prekvapivých rozhodnutí.

13. Preskúmaním zápisnice z prvého pojednávania zo dňa 07.11.2017 a vypočutím zvukového
záznamu z daného pojednávania odvolací súd zistil, že v zápisnici o pojednávaní je síce po otvorení
pojednávania uvedené, že súd postupuje podľa § 181 ods. 2 CSP (strana 2 zápisnice), zo zvukového
záznamu o priebehu pojednávania však splnenie tejto povinnosti nevyplýva; je zrejmé, že súd vypočul
strany sporu a dal im priestor na prednesenie návrhov na vykonanie dokazovania, obligatórnu povinnosť

stanovenú mu v ust. § 181 ods. 2 CSP si však nesplnil.

14. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uplatnil aj ďaľšie procesné námietok, ku ktorým odvolací súd
uvádza nasledovné:

15. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca, túto odvolaciu námietku

žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na to, že
pôvodne svoju žalobu odoslal dňa 18.11.2016 elektronicky podpísanú kvalifikovaným elektronickým
podpisom, ktorá predmetná vec bola pridelená pod sp. zn. 13C/150/2016, kde bola zákonnou sudkyňou
Mgr. Marianna Hašková; vzhľadom k tomu, že podateľňa súdu prvej inštancie nedokázala overiť
kvalifikovaný podpis bez časovej pečiatky, z dôvodu opatrnosti podal žalobu aj prostredníctvom dátovej

schránky, ktorej bola ale pridelená nová spisová značka 10C/152/2016 a priradená inému zákonnému
sudcovi JUDr. Kataríne Zajacovej. Aj keď to žalobca výslovne neuvádza, v uvedenej okolnosti zrejme
vidí opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, teda že rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd.

16. Požiadavka správneho obsadenia súdu znamená jeho obsadenie zákonným sudcom, t.j. sudcom
daného úseku súdu, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom (§ 51 ZSu).

17. V danej veci žalobca vo svojom odvolaní uvádza, že prvú žalobu odoslal dňa 18.11.2016 elektronicky

podpísanú kvalifikovaným elektronickým podpisom, do podateľne Okresného súdu Prievidza, ktorá
predmetnému podaniu pridelila sp. zn. 13C/150/2016, kde podľa rozvrhu práce bola zákonnou sudkyňou
Mgr. Marianna Hašková. Sám žalobca uvádza, že podateľňa súdu prvej inštancie nedokázala overiť
kvalifikovaný podpis bez časovej pečiatky, z čoho vyplýva, že ním podaná žaloba nebola opatrená
časovou pečiatkou. Následne žalobca dňa 06.12.2016 podal novú žalobu prostredníctvom dátovej

schránky, ktorá bola pridelená sudkyni JUDr. Kataríne Zajacovej, pričom až túto žalobu možno
považovať za riadne podanú žalobu, preto až na jej základe mohol súd začať vo veci konať. Z
potvrdenia o prijatí návrhu na začatie konania (č.l. 28) je zrejmé, že táto žaloba bola pridelená na
rozhodnutie sudkyni JUDr. Kataríne Zajacovej, ktorá vo veci od počiatku konala a aj rozhodla, takže
nemožno akceptovať námietku žalobcu, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Tým nebola zistená

opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP.

18. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní namietal, že mu súd neumožnil nahrávanie na pojednávaní dňa
07.11.2017, ktorý dôvod zrejme subsumuje pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
Preskúmaním odvolací súd opodstatnenosť tejto odvolacej námietky nezistil.

19. Vypočutím zvukového záznamu z priebehu pojednávania zo dňa 07.11.2017 odvolací súd zistil,
že žalobca síce po začatí pojednávania požiadal súd o zaznamenávanie si priebehu pojednávania
nahrávaním zariadenia na zaznamenávanie zvuku, súdom prvej inštancie mu však bolo vysvetlené, že
to nie je potrebné, nakoľko priebeh pojednávania sa zaznamenáva technickým zariadením určeným

na zaznamenávanie zvuku a že žalobca si môže vyžiadať kópiu záznamu, proti čomu žalobca nemal
výhrady. Zo záveru zápisnice, z uznesenia vydaného po skončení pojednávania pritom tiež vyplýva, že
žalobca následne aj požiadal súd o poskytnutie zvukového záznamu z pojednávania na CD nosiči.

20. Za nedôvodnú odvolací súd považoval aj námietku žalobcu vo vzťahu k trovám konania, kde žalobca

v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol výšku súdneho poplatku (s ohľadom na
skutočnosť, že podanie bolo uskutočnené elektronickými prostriedkami), keď z rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že stranám sporu nárok nanáhradu trov konania nepriznal, teda žiadne trovy konania vo svojom rozhodnutí nevyčísloval a ani nárok
na náhradu trov konania žiadnej zo strán nepriznal.

21. Keďže však, ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd zistil opodstatnenosť uplatneného dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúceho v tom, že súd prvej inštancie porušil osobitnú
manudukčnúpovinnosťvovzťahukžalobcovivzmysleust.§309CSP,čímsúdprvejinštancieznemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces a tiež si nesplnil svoju obligatórnu povinnosť stanovenú mu v ust. § 181

ods. 2 CSP, odvolací súd musel (keďže tieto nedostatky nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím
súdom) rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd
prvej inštancie doručí žalobcovi osobitné poučenie podľa § 309 CSP, na novom pojednávaní vo veci
bude dôsledne postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP a o žalobe žalobcu opätovne rozhodne, pričom súd
prvej inštancie bude dbať na to, aby nové rozhodnutie vo veci obsahovalo všetky atribúty vyžadované
v ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP.

22. V novom rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

23. Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zamietol, z

nasledovných dôvodov:

24. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

25. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Dôvod na prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje súd k záveru, že pred
rozhodnutím vo veci sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov s ústavou. V takom

prípade podá súd Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania. V preskúmavanej
bol odvolací súd toho názoru, že v danom štádiu konania, keď na základe odvolacích námietok žalobcu
je nevyhnutné zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie z procesných dôvodov, pre ktoré sa odvolací súd
vecou samou nezaoberal, nie sú splnené podmienky pre postup odvolacieho súdu podľa § 162 ods. 1
písm. b/ CSP. Preto odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).