Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 30, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118201030
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2118201030.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov

senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobkyne: INT Collector s.r.o.,
Chudenická 1059/30, Hostivař, Praha 10, Česká republika, IČO: 064 51 136, zastúpenej: SOPKO
LEGAL s.r.o., Paulínska 7523/24, Trnava, IČO: 47 631 741, proti žalovaným: 1/ PSA Services Centre
Europe,s.r.o.,Automobilováulica1,Trnava,IČO:36289752,2/PCASlovakia,s.r.o.,Automobilováulica
1, Trnava, IČO: 36 256 013, obe zastúpené: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., Karlovo
náměstí 671/24, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 261 69 720, konajúca prostredníctvom
PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o. organizačná zložka, Kapitulská 18/A, Bratislava,

IČO: 35 884 703, o zaplatenie 19.507,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 13. septembra 2019 č. k. 36Cb/36/2018-148, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalované 1/, 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť
žalovaným náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1, § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej „Obchodný zákonník“), § 39, § 525 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 28 ods. 1 (pozn.: správne § 23 ods. 1), § 38 ods. 1, ods. 2
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o advokácii“), Čl. 8, § 153
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“) .
Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa si v danom konaní uplatňuje

pohľadávku na zaplatenie odmeny za právne služby, ktorú (ako žalobkyňa tvrdila) nadobudla platne na
základe písomnej zmluvy o postúpení pohľadávky z 12.1.2018 od euroadvokáta Mgr. Pavla Strnada.
Euroadvokát so žalovanou 2/ dňa 21.4.2011 uzatvoril zmluvu o poskytovaní právnych služieb, pričom
odmenaadvokátaboladohodnutáakomesačnápaušálnaodmena.Dňa19.3.2013bolmedziadvokátom
a oboma žalovanými uzatvorený Dodatok č. 1 k zmluve, v zmysle ktorého sa klientom podľa zmluvy
stala namiesto žalovanej 2/ žalovaná 1/. Žalované sa konaní bránili tvrdením, že právny úkon postúpenia
predmetnej pohľadávky odporuje zákonu, preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný a

žalobkyňa nie je v danom konaní aktívne vecne legitimovaná. Súd prvej inštancie prioritne posudzoval
aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne a v tej súvislosti platnosť, resp. neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky z 12.01.2018. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní bolo preukázané, že euroadvokát Mgr.
Pavel Strnad ako postupca a žalobkyňa ako postupník uzatvorili dňa 12.1.2018 zmluvu o postúpenípohľadávky, ktorá predstavuje finančný nárok na odmenu advokáta za právne služby poskytnuté
žalovaným. Na euroadvokáta sa v zmysle zákona o advokácii viaže profesijná povinnosť zachovávať
mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie,

zatiaľ čo žalobkyňa takúto zákonnú povinnosť už nemá. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného i také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa
zmenil. Pohľadávka advokáta voči svojim klientom predstavuje práve takýto druh pohľadávky, nakoľko
absenciapovinnostimlčanlivosti,ktorásazozákonaneviaženainúosobu,predstavujetúzmenuobsahu
právneho vzťahu, s ktorou dané zákonné ustanovenie spája zákaz postúpenia. Pohľadávka advokáta

tak nie je postupiteľná, pretože tomu bráni § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Postúpenie takej
pohľadávky je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je absolútne
neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale
aj navonok, voči dlžníkovi, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Takýto záver vyplýva aj
z viacerých rozhodnutí slovenských súdov (rozhodnutia Krajského súdu v Trnave z 27.08.2019 sp.
zn. 21Cob/89/2018, z 23.05.2016 sp. zn. 23Co/85/2016) a Slovenskej advokátskej komory. Súd prvej

inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn.
21Cob/89/2018 je pre toto konanie neaplikovateľné, nakoľko posúdenie otázky neplatnosti postúpenia
pohľadávky, ktorá je predmetom daného sporu je založená na obdobných, totožných skutočnostiach
a právne posúdenie nevychádza len z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá v danom konaní
nebola žalobkyňou vôbec predložená. Krajský súd vo svojom rozhodnutí jasne vysvetlil, že k porušeniu

povinnosti mlčanlivosti došlo už uzatvorením predmetnej zmluvy a v nadväznosti na skutočnosť, že
pohľadávka bola prevedená na tretiu osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti, je toto postúpenie
v rozpore so zákonom a je absolútne neplatné. Súd prvej inštancie preto nepovažoval za nevyhnuté
oboznamovať sa s obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky a vykonať túto zmluvu ako dôkaz, nakoľko
k porušeniu povinnosti mlčanlivosti došlo už z iných skutočností (z postúpenia, z rozsahu obsahu

argumentácie, ktorú žalobkyňa prezentuje, z detailov vzťahu údajného klienta a pod.). Z tohto dôvodu
nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz - predloženie z jej strany písomnej zmluvy o postúpení z
21.4.2011 (pozn. odvolacieho súdu: správne z 12.1.2018), nakoľko aj bez oboznámenia sa s obsahom
zmluvy je zrejmé, že postúpením došlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti, čo je zásadné pre právne
posúdenie veci. Druhým dôvodom pre nevykonanie tohto dôkazu bola skutočnosť, že súd prvej inštancie

tento návrh žalobkyne považoval za oneskorený, v rozpore so zásadou koncentrácie konania a zo strany
žalobkyne účelový a spôsobujúci nedôvodné prieťahy v konaní (bol by jediným dôvodom, pre ktorý by
súd mal pojednávanie odročiť a nerozhodnúť meritórne) s poukazom na § 153 ods. 1, ods. 2 a Čl. 8 CSP.
Pre rozhodnutie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie považoval za podstatné,
že na pohľadávku sa viaže advokátske tajomstvo, a teda je principiálne vylúčená z postúpenia. Mal

za to, že z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení na žalobkyňu platne neprešlo právo na zaplatenie
finančnej sumy, ktorej sa domáha v danom konaní, teda nie je aktívne vecne legitimovaná. Vzhľadom
na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne súd prvej inštancie už bližšie neskúmal tvrdenia
týkajúce sa dôvodnosti tohto nároku a ďalšiu právnu argumentáciu strán (dotýkajúcej sa pasívnej vecnej
legitimácie z dôvodu prekročenia oprávnenia osoby vystupujúcej v záväzkovom vzťahu za žalované

atď.).
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, vecne
úspechom žalovaných v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu

vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila § 365 ods. 1 písm. d), e),
h) a f) CSP. Právny záver súdu prvej inštancie, že euroadvokát nemôže svoju peňažnú pohľadávku
vzniknutú mu z titulu poskytnutia právnych služieb klientovi platne postúpiť na tretiu osobu, pretože týmto
úkonom poruší povinnosť mlčanlivosti, považuje v celom rozsahu za nesprávny. Postúpenie pohľadávky

euroadvokátavočiklientoviniejevylúčenézákonomanidohodouúčastníkov.Ivprípade,akbypostupca
záväzok mlčanlivosti porušil (čo poprela), zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne záväzný právny
predpis s týmto porušením povinnosti nespája následok neplatnosti postúpenia pohľadávky. Postúpenie
predmetnej pohľadávky nie je vylúčené ani povahou tejto pohľadávky, keďže jej obsah sa zmenou
v osobe veriteľa nezmení. Predmetom postúpenia bola pohľadávka na peňažné plnenie, nie však

povinnosť poskytovať právne služby. Peňažná pohľadávka advokáta voči svojmu klientovi na zaplatenie
odmeny za poskytnutie právnych služieb je majetkovým právom advokáta, s ktorým sú spojené všetky
vlastnícke oprávnenia, vrátane oprávnenia s pohľadávkou disponovať, a teda ju aj postúpiť na tretiu
osobu. Ak by pohľadávku advokáta na zaplatenie odmeny nebolo možné postúpiť, išlo by o zjavnéporušenie ústavného práva vlastniť majetok a ústavného práva na slobodné podnikanie. Postupiteľnosť
pohľadávkyadvokátanazaplatenieodmenyzaposkytnutieprávnychslužiebnezakazujúanirozhodnutia
Slovenskej advokátskej komory (ďalej „SAK“). Odkázala na rozhodnutie II. odvolacieho disciplinárneho

senátu SAK z 22.11.2013 sp. zn. II. ODS-23/13:1225/2012 v spojení s rozhodnutím IX. disciplinárneho
senátu SAK z 22.5.2013 sp. zn. DS IX- 89/12:1225/2012, na ktoré v odôvodnení rozsudku poukázal aj
súd prvej inštancie, avšak vyvodil z neho nesprávne právne závery. V tomto rozhodnutí nebol postupník
advokátom, a napriek tejto skutočnosti SAK nezistila porušenie záväzku mlčanlivosti advokáta. Odkaz
súdu prvej inštancie na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/85/2016 je neobhájiteľný

z dôvodu, že predmetné súdne rozhodnutie pojednáva o postupiteľnosti pohľadávok bánk. Zákon o
bankách ustanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky pre platnosť postúpenia ich pohľadávok,
zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje, a preto sa zmluva o postúpení pohľadávky
advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb riadi výlučne režimom Občianskeho
zákonníka. Rovnako tak rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/89/2018 z 27.8.2019
považovala za ojedinelé, nerešpektujúce súčasný vývoj súdnej rozhodovacej praxe a nerešpektujúce

platné hmotné právo. V tomto smere odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z
13.1.2011 sp. zn. 29Cdo/4594/2009, ktoré postúpenie pohľadávky advokáta na tretiu osobu pripúšťa a
mala za to, že súd prvej inštancie mal tento odklon od českej súdnej praxe odôvodniť.
Žalobkyňa tiež namietala nevykonanie ňou navrhovaného dôkazu - zmluvy o postúpení pohľadávky
z 12.1.2018 súdom prvej inštancie s odkazom na koncentračnú zásadu. Návrh na vykonanie dôkazu

preto nemohol byť oneskorený, nakoľko až na poslednom pojednávaní 13.9.2019 bola žalovanými
vyslovená pochybnosť o existencii zmluvy o postúpení pohľadávky a o jej obsahu, preto až na tomto
pojednávaní žalobkyňa navrhla vykonanie dokazovania touto listinou. Súd prvej inštancie tak porušil
právo žalobkyne na prístup k súdu, právo na spravodlivý proces a právo na zachovanie rovnosti strán.
Vykonanie tohto dôkazu bolo odôvodnené tým, že súd prvej inštancie rozsudok založil na skutkových

zisteniach v konaní sp. zn. 23Cb/42/2016, v ktorom bola predmetom skúmania iná zmluva o postúpení
pohľadávky, ktorá obsahovala ustanovenie, podľa ktorého bol postupník Ing. O. S. oboznámený s
kompletnou dokumentáciou týkajúcou sa pohľadávky. Obsah totožného ustanovenia aj v zmluve o
postúpení pohľadávky uzavretej so žalobcom nebol tvrdený žiadnou zo strán. Žalobkyňa pritom od
počiatku tvrdila, že jej pri postúpení pohľadávky neboli poskytnuté informácie podliehajúce mlčanlivosti

advokáta (o obsahu konkrétnych poskytnutých právnych službách). Nestotožnila sa s právnym názorom
súdu prvej inštancie, že porušenie mlčanlivosti má byť preukázané aj bez oboznámenia sa s obsahom
zmluvyopostúpenípohľadávky,keďsúdžiadnymspôsobomnekonkretizujezakejprávnejargumentácie
a akých detailov vzťahu klienta má byť porušenie mlčanlivosti preukázané. Zo žiadnych písomných
podaní žalobkyne ani ústnych prednesov nemožno vyvodiť, že by opisovala konkrétny obsah čo i len

jednej skutočne poskytnutej právnej služby.

3. Žalované 1/, 2/ navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že závery rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/85/2016 sú relevantné aj pre toto konanie, nakoľko poskytujú
principiálny výklad ustanovenia § 525 Občianskeho zákonníka. Za plne aplikovateľné považovali aj

závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/89/2018, nakoľko krajský súd prejednával
totožnú právnu otázku, t.j. otázku nemožnosti postúpiť pohľadávku advokáta na odmenu za právne
služby. Naproti tomu mali za to, že v prejednávanej veci nie je možné vychádzať z českej praxe. Ak
by aj bola pohľadávka na odmenu advokáta v českom právnom poriadku spôsobilá na postúpenie,
takéto postúpenie by bolo možné, len ak advokát zachová povinnosť mlčanlivosti, resp. ak ho klient tejto

povinnosti zbaví. V prejednávanom prípade však euroadvokát uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky
so žalobkyňou, ktorá je obchodnou spoločnosťou špecializujúcou sa na vymáhanie pohľadávok a ktorú
neviaže advokátske tajomstvo. Euroadvokát v súvislosti so zmluvou o postúpení pohľadávky poskytol
žalobkyni informácie, ktoré sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnych služieb. Rozsah a detaily
argumentáciežalobkyne,vedomosťocharaktereúdajneposkytnutýchprávnychslužieb,detailyovzťahu

medzi žalovanými a pánom Z. a všetky informácie, ktoré žalobkyňa popísala súdu v tomto konaní,
jasne preukázali, že došlo k porušeniu povinnosti mlčanlivosti. Nesúhlasili s výkladom rozhodnutí II.
odvolacieho disciplinárneho senátu SAK z 22. novembra 2013 sp. zn. II. ODS-23/13:1225/2012 a
IX. disciplinárneho senátu SAK z 22. mája 2013 sp. zn. DS IX- 89/12:1225/2012, prezentovaného
žalobkyňou, nakoľko práve v tomto rozhodnutí disciplinárny senát SAK celkom jasne ustálil, že

prevod pohľadávky advokáta voči klientovi je možný iba v tom prípade, ak má osoba, na ktorú sa
pohľadávka postupuje, povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa zákona o advokácii. Nesúhlasili ani
s argumentáciou žalobkyne týkajúcou sa koncentračnej zásady. Postup súdu prvej inštancie, kedy
nevyhovel návrhu na vykonanie dokazovania považovali za správny, nakoľko správne ustálil, že neboloani rozhodujúce a nevyhnuté oboznamovať sa s obsahom zmluvy o postúpení pohľadávky. K porušeniu
povinnosti mlčanlivosti došlo už z iných skutočností. Euroadvokát v zmluve o postúpení pohľadávky
priamo odhalil identitu údajného klienta vo vzťahu k žalovanej pohľadávke, na čo nebol oprávnený

a nemal súhlas, sprístupnil a odovzdal zmluvu z roku 2011, ktorá, ak by zaväzovala žalované 1/ a
2/ a bola platná, obsahovala by detailné informácie o poskytovaní právnych služieb a zverejnil výšku
odmeny. V nadväznosti na uvedené neexistoval dôvod na ďalšie odročenie pojednávania a odďaľovanie
meritórnehorozhodnutia.Zatejtosituáciebynavrhnutýdôkaznebolspôsobilýpreukázaťinéskutočnosť,
ako tie, ktoré mal už súd zistené z iných dôkazov predložených v konaní. Zároveň poukázali na to, že

žalované namietali aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne od začiatku tohto konania, pričom žalobkyňa
mala od podania žaloby viac ako dostatok času na predloženie zmluvy o postúpení pohľadávky a
neexistovala žiadna prekážka, pre ktorú by ju nemohla predložiť skôr, či už spolu so žalobou alebo v
ďalšom priebehu konania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v
napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jehovyhlásením(§219ods.3CSP)adospelkzáveru,žeodvolaniežalobkyneniejedôvodnéarozsudok

súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny.

5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že zmluva
o postúpení pohľadávky euroadvokáta na osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti je absolútne
neplatná (keďže postúpením takejto pohľadávky sa mení jej obsah), a preto táto osoba (žalobkyňa)

nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu.

6. Na výzvu odvolacieho súdu (§ 382 CSP) k možnej aplikácii na danú vec i ustanovenia § 525 ods. 2
Občianskeho zákonníka, strany sporu zotrvali na vyjadreniach prezentovaných v priebehu konania.

7. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

8. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

9. Podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých
skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na
úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu
neustanovuje inak.

10. Vo všeobecnosti platí, že pri postúpení pohľadávky (cesii) dochádza k zmene v osobe veriteľa,
teda do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ. Na platnosť zmluvy o
postúpení sa nevyžaduje súhlas dlžníka, a to z dôvodu, že zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv ani
povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky

je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto
účelomsamuzachovávajúvšetkynámietkyprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať
voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu

a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia.11. Za prevoditeľnú sa považuje taká pohľadávka, ktorá majiteľsky prislúcha postupcovi a nie je z
postúpenia vylúčená. Prípadné obmedzenia musia v tomto smere vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia
príslušného orgánu (R 41/2008). Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v

špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné
postúpenie potrebné.

12. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne, že zákon o advokácii ani žiadny iný všeobecne
záväzný právny predpis s porušením povinnosti mlčanlivosti advokáta nespája následok neplatnosti

postúpenia pohľadávky, odvolací súd uvádza nasledovné. Skutočnosť, či nejaké konanie porušuje
zákonný zákaz, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu, sa zisťuje pomocou výkladu. Až
potom, keď sa zistí, že konanie je protiprávne, nastupuje sankcia vo forme neplatnosti právneho
úkonu. Neplatnosť vyslovená v niektorých ustanoveniach Občianskeho zákonníka nie je nejakou
osobitnou neplatnosťou; je len upozornením na to, že porušenie práve tohto predpisu má za následok
použitie sankcie neplatnosti. To však neznamená, že by táto sankcia nepostihla porušenie iných

právnych predpisov, ktoré majú kogentnú povahu, i keď sa zákon pri nich výslovne nezmieňuje o
sankcii neplatnosti. Materiálne ponímanie práva pri aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka znamená,
že nedovolenosť určitého konania nemusí právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z
kontextu jednotlivých ustanovení právneho predpisu či viacerých predpisov.

13. V danom prípade zákon o advokácii v ust. § 23 ods. 1 zakotvuje povinnosť mlčanlivosti advokáta
o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Okrem zákona o
advokácii je advokátska mlčanlivosť zakotvená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v stavovských predpisoch, ako
aj v základných princípoch advokátskej etiky ako takej. Povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje

významný inštitút oddeľujúci postavenie advokáta od iných subjektov poskytujúcich právne služby. Je to
teda základná statusová povinnosť charakterizujúca toto povolanie a súčasne nevyhnutná podmienka
prejehovykonávanie.Zpodstatypostaveniaadvokátavyplýva,žeklientadvokátoviposkytneinformácie,
ktoré by inému neposkytol, a ktoré mu poskytne na základe vzájomnej dôvery. Táto dôvera však nemôže
existovať bez zrejmej istoty garantovanej práve mlčanlivosťou o zverených informáciách. Obsahom

advokátskej mlčanlivosti je zákaz advokáta prezradiť dôverné informácie získané od klienta, použiť
dôverné informácie v neprospech klienta, použiť predmet advokátskej mlčanlivosti v prospech tretej
osoby. Za dôverné informácie sa považujú ústne alebo písomné informácie, o ktorých sa advokát
dozvedel od klienta alebo inej osoby, ktorých prezradenie si klient neželá, alebo zverejnenie ktorých
by mohlo byť na ujmu klienta. Do rozsahu povinnosti mlčanlivosti patria nielen všetky informácie, ktoré

sa týkajú priamo výkonu mandátu, ale aj súkromné, osobné, obchodné, daňové či politické súvislosti
s klientom. Zákonná povinnosť mlčanlivosti svedčiaca advokátovi je povinnosťou štátom prikázanou, a
teda i všeobecne chránenou, nejde pritom o výsadu advokáta, ale ide o povinnosť uloženú advokátovi,
v záujme jeho klientov a na ich ochranu.

14. V okolnostiach prejednávanej veci je potrebné dodať, že usadený euroadvokát sa považuje za
advokáta podľa zákona advokácii, je povinný dodržiavať povinnosti advokáta podľa tohto zákona,
osobitných predpisov a predpisov komory a je oprávnený poskytovať právne služby na území Slovenskej
republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným zákonom advokácii (§ 38 ods. 1, 2 zákona o
advokácii).

15. Krajský súd v Trnave v skutkovo takmer totožnej veci v uznesení z 27.8.2019 sp. zn. 21Cob/89/2018
vyslovil právny názor, podľa ktorého obmedzenie postupiteľnosti pohľadávky advokáta (euroadvokáta)
jezaloženénaochranecitlivýchúdajovapovinnostimlčanlivosti.Advokátjevzmyslezákonaoadvokácii
povinný zachovávať mlčanlivosť, a teda uvedenou právnou úpravou je jeho profesijná povinnosť

mlčanlivosti obmedzená podobne ako pri povinnosti mlčanlivosti podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“). Tým, že advokát
uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky a previedol svoju pohľadávku vzniknutú z výkonu advokácie
na tretieho, porušil povinnosť mlčanlivosti, ktorej ho klient nezbavil. Teda osobe, ktorá nie je žiadnou
mlčanlivosťou viazaná boli sprístupnené informácie, ktoré spadajú pod povinnosť mlčanlivosti. Takéto

postúpenie tak odporuje zákonu a je absolútne neplatným právnym úkonom. Od tohto právneho názoru
nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť ani v prejednávanej veci.16. Ako to už bolo naznačené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, povinnosť advokáta zachovávať
mlčanlivosť je rovnako významná a v tomto smere i porovnateľná s bankovým tajomstvom podľa zákona
obankách.NaprejednávanúvecsúčiastočneaplikovateľnézáveryKrajskéhosúduvTrnavevyjadrenév

rozsudku z 23.5.2016 sp. zn. 23Co/85/2016, v ktorom sa odvolací súd zaoberal zákonnými podmienkami
postupovania tzv. bankových pohľadávok, súčasne však vo všeobecnej rovine aj otázkou postupiteľnosti
pohľadávok, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
V tejto súvislosti bolo konštatované, že treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých

je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči
klientovi za splnenia určitých podmienok. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je
postupiteľná, pretože tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je
postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím
obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka (na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez námietky).

17. V súvislosti s vyššie uvedeným rozhodnutím je však potrebné pripomenúť, že odvolací súd
rozhodoval o platnosti postúpenia bankovej pohľadávky, ku ktorému došlo pred 23.12.2015, kedy podľa
§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo možné postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo

dohode s dlžníkom. Následne došlo k zmene právnej úpravy (zákonom č. 438/2015 Z. z. ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, novelizoval i Občiansky zákonník) a s účinnosťou od 23.12.2015
podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebolo možné postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom (za slovo „odporovalo“ sa vložili slová „zákonu alebo“).

18. Podľa názoru odvolacieho súdu peňažné pohľadávky v zásade nepatria medzi pohľadávky, ktorých
obsah sa by sa postúpením mohol zmeniť. Obsahom pohľadávky na peňažné plnenie je povinnosť
dlžníka plniť v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Zmena veriteľa peňažnej
pohľadávky teda nemá vplyv na obsah pohľadávky.

19. Postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona
zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka, bráni samotný (osobitný) zákon. Aj čase pred
novelizáciou Občianskeho zákonníka, t.j. pred 23.12.2015, postúpeniu takýchto pohľadávok bránilo
ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, a to i bez toho, aby rozpor so zákonom bol ako

výslovný dôvod nemožnosti postúpenia pohľadávky uvedený v § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Nedovolenosť určitého konania nemusí právny predpis upravovať výslovne, ale môže vyplynúť z
kontextu jednotlivých ustanovení právneho predpisu či viacerých predpisov.

20. Odvolateľka ďalej namietala, že zákon o bankách stanovuje konkrétne hmotnoprávne podmienky

pre platnosť postúpenia pohľadávok, avšak zákon o advokácii žiadne osobitné podmienky neobsahuje,
a preto sa zmluva o postúpení pohľadávky advokáta na zaplatenie odmeny riadi výlučne režimom
Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 24.4.2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, v ktorom riešil právnu otázku, či § 92 ods.
8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového

tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých
splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu. Dovolací súd tu konštatoval,
že tie isté zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti
pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu (§ 92 ods. 8) musia byť splnené aj pri prelomení
bankového tajomstva, pričom tieto sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú.

21. Zákon o advokácii (rovnako ako zákon o bankách v § 92 ods. 8) prelamuje povinnosť mlčanlivosti
advokáta v nasledovných prípadoch: ak to ustanovuje zákon č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred
legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (§ 23 ods. 1), ako ho klient (príp. všetci jeho právni nástupcovia) písomne povinnosti

mlčanlivostipozbaví(§23ods.2)asúčasneakadvokátvtakomprípadeusúdi,žepozbaveniepovinnosti
zachovávať mlčanlivosť nie je v neprospech klienta (§ 23 ods. 3), ak osoba, ktorú poveruje vykonaním
jednotlivých úkonov právnych služieb, je sama povinná zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných
predpisov (§ 23 ods. 4), v konaní pred súdom alebo iným orgánom, ak predmetom konania je spormedzi ním a klientom alebo jeho právnym nástupcom (§ 23 ods. 5), v rámci disciplinárneho konania
podľa zákona o advokácii (§ 23 ods. 6) alebo ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie
trestného činu (§ 23 ods. 9).

22. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach prejednávanej veci, kedy advokát postúpil svoju pohľadávku
titulom odmeny voči svojim klientom (ktorí ho písomne povinnosti mlčanlivosti nepozbavili) na žalobkyňu
(teda osobu, ktorá nepodlieha povinnosti mlčanlivosti), sa nejedná o niektorý z prípadov prelomenia
advokátskej povinnosti mlčanlivosti ustanovených v § 23 zákona o advokácii. Jedná sa preto o

postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o advokácii), kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Ide teda o absolútne
neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

23. K porušeniu povinnosti mlčanlivosti advokáta došlo už len tým, že euroadvokát ako postupca
uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky so žalobkyňou (čo v konaní sporné nebolo) a poskytol jej

dôverné údaje podliehajúce povinnosti mlčanlivosti, pričom žalované povinnosti mlčanlivosti advokáta
nezbavili. O poskytnutí dôverných informácií svedčí samotná skutočnosť, že euroadvokát odovzdal
žalobkyni ako postupníkovi zmluvu o poskytovaní právnych služieb a dodatok k nej, uzatvorené so
žalovanými (ktoré žalobkyňa aj priložila k žalobe), a v ktorých sú uvedené jednak údaje o klientovi,
druh poskytovaných právnych služieb i výška odmeny, teda skutočnosti, ktoré sa euroadvokát dozvedel

v súvislosti s výkonom advokácie. V tejto súvislosti je bez právneho významu, že medzi zmluvnými
stranami bola za poskytovanie právnych služieb euroadvokáta dojednaná paušálna odmena a rovnako
tak skutočnosť, či by žalobkyňa (ktorá nemá zákonom prikázanú povinnosť mlčanlivosti) advokátske
tajomstvo prípadne aj zachovávala.

24. Keďže odvolateľka v rámci odvolania odkazovala aj na rozhodnutia Slovenskej advokátskej komory,
odvolací súd považuje za potrebné vysporiadať sa aj s touto argumentáciou. Niet pochýb o tom, že
súd nie je viazaný disciplinárnymi rozhodnutiami stavovskej organizácie (v tomto prípade Slovenskej
advokátskejkomory),aksasamozrejmevdanejvecinejednáoprejudiciálnuotázkuvzmysle§193CSP.
Súčasne je však odvolací súd toho názoru, že pri zisťovaní porušenia zákonom ustanovenej povinnosti

mlčanlivosti advokáta, je možné podporne vychádzať práve z rozhodnutí disciplinárnych senátov SAK,
keďže do výlučnej kompetencie Slovenskej advokátskej komory patrí disciplinárna právomoc, ktorou
vykonáva dozor nad výkonom advokátskeho povolania.
Podľa rozhodnutia II. odvolacieho disciplinárneho senátu z 13.11.2018 sp. zn. II. ODS - 18/2018:
2072/2017 v spojení s rozhodnutím VI. disciplinárneho senátu SAK zo 4.4.2018, sp. zn. DS

VI.-76/2017/2072/2017 (zverejneného v Bulletine slovenskej advokácie 3/2020 z 17.4.2020), ktorým
sa disciplinárny senát SAK opätovne pridržal rozhodnutia III. disciplinárneho senátu SAK sp. zn.
DS III.-702/07: 3063/2007, advokát, ktorý postúpi svoju pohľadávku voči klientovi, vzniknutú titulom
trov právneho zastúpenia, na tretiu osobu, ktorá nemá povinnosť zachovávať advokátske tajomstvo,
pričom do zmluvy o postúpení pohľadávky označí svojho klienta, druh právneho zastupovania i výšku

trov právneho zastúpenia bez toho, aby bol klientom pozbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť,
dopúšťa sa disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože takýmto konaním
porušuje povinnosti mu uložené podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Z tohto rozhodnutia odvolacieho
disciplinárneho senátu SAK ďalej vyplýva, že mlčanlivosť je jednou zo základných zásad, na ktorých
je postavená advokácia ako taká a porušenie tejto povinnosti samo o sebe považuje II. odvolací

disciplinárny senát za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon
advokácie.
Zároveň tu odvolací disciplinárny senát vysvetlil, že v disciplinárnej veci vedenej pod sp. zn. II.
ODS-23/13:1225/2012 (na ktoré odvolateľka poukazovala) rozhodoval odvolací disciplinárny senát o
skutkovo a právne výnimočnej situácii, kedy časť pohľadávky voči dlžníkovi bola postúpená na konateľku

dlžníka, ktorá sa tak mohla oboznamovať so skutočnosťami, ktoré podliehali režimu povinnosti advokáta
zachovávaťmlčanlivosť.Toznamená,ževtomtorozhodnutísaII.odvolacídisciplinárnysenátneodkláňa
od predošlej rozhodovacej činnosti odvolacieho disciplinárneho senátu prezentovanej v rozhodnutí z
22.11. 2013 sp. zn. II. ODS-23/13:1225/2012.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotná stavovská organizácia advokátov považuje konanie svojho

člena - advokáta, ktorý (rovnako ako tomu je i v danej veci) postúpil pohľadávku z titulu odmeny
voči svojmu klientovi tretej osobe (ktorá nie je viazaná mlčanlivosťou) bez toho, aby ho klient zbavil
mlčanlivosti, za závažné konanie, ktoré je v hrubom rozpore s predpismi upravujúcimi výkon advokácie.25. Keďže už samotný úkon postúpenia pohľadávky (ku ktorému nesporne došlo) bol v rozpore so
zákonom, a teda neplatný, pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci nebolo nevyhnutné vykonať
dôkaz oboznámením zmluvy o postúpení pohľadávok. Tento dôkaz by bol nadbytočný vo vzťahu k

tvrdeniu o porušení povinnosti mlčanlivosti eurodavokáta, ktoré už bolo s praktickou istotou overené
tým, že euroadvokát odovzdal žalobkyni ako postupníkovi zmluvu o poskytovaní právnych služieb a
dodatok k nej, uzatvorené so žalovanými (ktoré žalobkyňa aj priložila k žalobe), a v ktorých sú uvedené
jednak údaje o klientovi, druh poskytovaných právnych služieb i výška odmeny, teda skutočnosti, ktoré
sa euroadvokát dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Postup súdu prvej inštancie, kedy tento

návrh žalobkyne na doplnenie dokazovania zamietol, bol preto správny.

26. Dodáva sa, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Označením
dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia strany dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník navrhne súdu
dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať, lebo inak sa vystavuje
možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel vykonania navrhovaného

dôkazu. Súd však nie je viazaný návrhmi účastníkov/strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 262/2009).

27. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne a účinne

stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu (spochybňovanú
žalovanými) na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu
žalobu v celom rozsahu zamietol.
28. Pokiaľ ide o poukaz žalobkyne na českú prax (konkrétne jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky z 13.1.2011 sp. zn. 29 Cdo 4594/2009), odvolací súd zdôrazňuje, že stanoviská

a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, rozhodnutia Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie tvoria ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, slúžiacu jednotnému rozhodovaniu súdov Slovenskej republiky
a rozhodnutia súdov iných štátov pod tento pojem nespadajú (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 6. 3. 2017 sp. zn. 3 Cdo 6/2017, z 31. 10. 2017 sp. zn. 6 Cdo/129/2017).

29. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalobkyne z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Žalobkyňa v odvolaní neprodukovala žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd
prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia
náležite vysporiadal.

30. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

31. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj

vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

32. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnej výške.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.34. Písomné vyhotovenie rozhodnutia vypracovala členka senátu JUDr. Erika Tischlerová (sudca
spravodajca).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.