Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 24, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžr/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201141
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1016201141.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej

a členov senátu JUDr. Pavla Naďa a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, proti odporcovi:
Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, za
účasti: 1/ Slovenský pozemkový fond - Bratislava, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, 2/ P. Š.,
bytomQ.XXXX/XX,XXXXXT.,3/R.J.,bytomŠ.XXXX/X,XXXXXT.vkonaníopreskúmaniezákonnosti
rozhodnutia odporcu č. k. 352/93, Zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016, o
odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/143/2016-52 zo dňa 19.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.1S/143/2016-52
zo dňa 19.04.2018 potvrdzuje.

Účastníkom sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím č. k.: 352/93, Zn. OU-BA-PLO-2016/5043/107954/GAL zo dňa 02.06.2016
odporca rozhodol vo veci uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len
„zákon č. 229/1991 Zb.“ alebo „reštitučný zákon“) dňa 27.03.1992 oprávnenou osobou ako žiadateľom:

D. J., bytom U. XX, T. (ďalej len „žiadateľ“) tak, že žiadateľ je oprávnenou osobou v zmysle ust. § 4 ods.
2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného
zákona, nakoľko vlastníctvo k predmetným pozemkom prešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v
dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Vzhľadom na skutočnosť, že časť reštituovaného pozemku je vo vlastníctve povinnej osoby SR -
Hlavného mesta SR Bratislava, v podiele 1/1 k celku zapísanom na LV č. XXX pre kat. úz. C., v zmysle

ust. § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a pozemok je v súlade s ust. § 5 ods. 1 a 2 tohto zákona možné
vydať, žiadateľovi ako oprávnenej osobe priznal vlastnícke právo v pôvodnom kat. úz. C., v súčasnosti
kat. úz. C. v podiele 1/1 k celku k nehnuteľnostiam:

Parcela reg. C KN Výmera v m2 Druh pozemku v reg. C KN LV č. PK parc. č. (parc. č. podľa LV) Druh
pozemku v PK
XXX/XX XXX/XX XXX/XX 561 405 515 ostatné plochy ostatné plochy ostatné plochy XXXXXXX (XXX/

X) XXXX (XXX/X) XXXX (XXX/XX) roľa roľa roľapodľa geometrického plánu č. 10271/2015 zo dňa 30.03.2016 v katastrálnom území C. vyhotoveného
spoločnosťou IGK s.r.o., Kozmonautická 5, 821 02 Bratislava v zastúpení O.. H. R., úradne overeného
Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom dňa 13.04.2016 pod č. 700/2016.

Vzhľadom na skutočnosť, že ďalšie reštituované pozemky sú vo vlastníctve právnických osôb, ktoré nie
sú povinnými osobami v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a sú zastavané, v zmysle § 11
ods. 1 písm. a) a d) zákona nie je možné ich vydať, navrhovateľovi ako oprávnenej osobe priznal právo
na náhradu v kat. úz. C. v podiele 1/1 k celku za nehnuteľnosti:

PK vložka č. PK parc. č. Celková výmera v m2 Z toho výmera určená k náhrade v m2 Druh pozemku
XXX XXXXXXX XXXX 1676 68 195 68 roľa, lúka

Oprávnenej osobe odporca uložil povinnosť podľa § 6 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. vrátiť ekvivalentnú
časť kúpnej ceny vo výške 429,79 eur (12948,00 Sk, konverzný kurz = 30,1260 Sk/1 euro), ktorú prevzali

pôvodní vlastníci nehnuteľnosti do 90 dní po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia do Štátnej
pokladnice na účet vedený v Národnej banke Slovenska tak, ako bol vo výrokovej časti v bode VI
identifikovaný.

Odporca svoje rozhodnutie založil na preukázaní, že žiadateľ ako dedič po rodičoch, pôvodných

vlastníkoch, I. J., rodenej P. a E. J., si uplatnil na Pozemkovom úrade Bratislava - mesto (právny
predchodca odporcu), prostredníctvom Obvodného súdu Bratislava IV, nárok na vydanie nehnuteľnosti,
pozemkov PK parc. č. XXXX a XXXX vedené na PKV č. XXX, kat. úz. C.. S poukazom na obsah
administratívneho spisu a judikatúru Ústavného súdu SR mal odporca za dostatočne preukázané, že
vlastníctvo predmetných nehnuteľností PK parc. č. XXXX a XXXX kat. úz. C. vedených na PKV č.

XXX prešlo z pôvodného vlastníka v podiele 1/1 vo výmere 1744 m2 na štát kúpnou zmluvou zo dňa
24.02.1971 uzavretou v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok medzi D. J., ako predávajúcim a
Národným výborom hl. mesta Bratislavy v zastúpení INVESTING-om, podnikom pre investičnú výstavbu
mesta Bratislavy, čím boli splnené podmienky definované v § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991
Zb. Vzhľadom na zákonnú úpravu bolo možné vydať pozemok vo vlastníctve povinnej osoby, Hlavného

mesta SR Bratislavy, vo výmere 1481 m2, v časti výmery 263 m2 vlastníctvo k pozemkom nebolo možné
navrátiť vzhľadom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., nakoľko predmetné pozemky
boli po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavané. Výrok o
vrátení kúpnej ceny v zmysle ust. § 3 ods. 5 reštitučného zákona, vychádzal zo skutočnosti, že otázka
vyplatenia kúpnej ceny medzi účastníkmi konania nebola sporná.

Pri rozhodovaní o priznaní reštitučného nároku odporca v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona č.
229/1991 Zb. preveroval preukázanie splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, t.j. že pozemok, na
ktorý bol uplatnený reštitučný nárok, prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej
zmluvy uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. K uvedenému vykonal dokazovanie

listinnými dôkazmi, nariadením terénneho šetrenia jednotlivých pozemkov dňa 26.11.2015, nariadením
ústneho pojednávania uskutočneného dňa 12.05.2016, na ktorých bol vypočutý D. J. (zomrelý v
priebehu súdneho konania), ktorý sa vyjadril k okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.1971.
Predmetom terénneho šetrenia konaného dňa 26.11.2015 bolo zistenie skutočného stavu veci a
preverenie, čo sa nachádza na PK parc. č. XXXX a XXXX kat. úz. C.. Bolo zistené, že predmetné

pozemky pred prechodom vlastníctva rodičia D. J. užívali ako záhradu, kde pestovali ovocie, jahody,
hrušky, jablká, čerešne a zeleninu pre vlastnú potrebu, ale aj na predaj na trhovisku na prilepšenie
finančnej situácie v rodine. Z dôvodu, že pozemok sa nachádzal v časti mesta zastavanej rodinnými
domami mal aj tento pozemok byť použitý ako stavebný pozemok pre rodinu na postavenie domu.
Žiadateľ ako oprávnená osoba, ani žiadny iný člen rodiny by nepristúpil dobrovoľne k odpredaju

uvedených pozemkov, k odpredaju došlo preto, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol na rodinu
robený nátlak zo strany INVESTING-u, že ak pozemok neodpredajú, bude im vyvlastnený a pôvodný
vlastník nedostane žiadnu kompenzáciu. Vrátenia pozemkov sa žiadateľ domáhal už od roku 1992, kedy
požiadal o vydanie nehnuteľností Generálneho investora Bratislavy (dňa 17.01.1992) a následne podal
žalobu na vydanie nehnuteľnosti na Obvodný súd Bratislava IV (dňa 27.03.1992), ktorá bola vedená pod

sp. zn. 11C 78/92. Neriešenie žiadosti pociťoval ako krivdu, pretože na danej nehnuteľnosti sa žiadny
sídliskový dom, pre ktorý účel boli pozemky vykúpené, nenachádzal.Rozhodnutie odporcu napadla odvolaním - návrhom na preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia
podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku povinná osoba Hlavné mesto SR
Bratislava, v súdnom konaní v postavení navrhovateľa. Napadnutému rozhodnutiu vytýkal neuplatnenie

nároku na pozemkovom úrade v prekluzívnej lehote, nedostatočné dokazovanie a nesprávny záver o
preukázaníuzavretiazmluvyvtiesniazanápadnenevýhodnýchpodmienok,nemožnosťvydaťpozemky
tvoriace zatrávnené plochy sídliska, podľa § 1 ods. 1, nakoľko sa nejedná o poľnohospodársky pôdny
fond (s poukazom na trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho fondu), označenie povinnej osoby v rozpore
s údajmi katastra.

Nakoľko predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia orgánu
verejne správy podľa tretej hlavy piatej časti zák. č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku na základe
odvolania zo dňa 29.6.2016, a dňa 1.7.2016 nadobudol zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „SSP“), Krajský súd v Bratislave, ako vecne a miestne príslušný správny súd s poukazom na
ust. § 492 ods. 1 SSP preskúmaval napadnuté rozhodnutie odporcu postupom podľa tretej hlavy piatej

časti OSP a dospel k záveru, že opravnému prostriedku nie je možné priznať úspech.

Napriek námietke nedodržania lehoty na uplatnenie reštitučného nároku a jeho preklúziu vyhodnotil
nárok ako uplatnený včas, vzhľadom na jeho preukázané uplatnenie u povinnej osoby a následne
na obvodnom súde Bratislava IV. K argumentácii navrhovateľa že neuplatnením reštitučného nároku

v lehote do 31.12.1992 na príslušnom pozemkovom úrade právo zaniklo uviedol, že nespochybňuje
ust. § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., ktorý explicitne definuje povinnosť a lehotu, v ktorej je
oprávnená osoba povinná uplatniť si právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 v spojení s § 9 ods. 1
a § 13 ods. 1 tohto zákona na pozemkovom úrade, pri súčasnej povinnosti vyzvať povinnú osobu na
vydanie nehnuteľností, pod následkom prekludovania práva. V danom prípade došlo k postupu, keď

oprávnená osoba D. J. si v zákonnej lehote uplatnil reštitučný nárok a vyzval povinnú osobu na vydanie
nehnuteľnosti, ale reštitučný nárok si neuplatnil na Pozemkovom úrade, ale učinil tak na Obvodnom súde
Bratislava IV, ktorý vo veci dňa 27.03.1992 aj začal meritórne konať pod sp. zn. 11C 78/92, procesné
strany vypočul a až v priebehu tohto súdneho konania skúmaním podmienok a preukázaním druhu
(kultúry) pozemkov, na ktoré bol reštitučný nárok uplatnený, dospel k záveru, že nie sú v danom prípade

splnené podmienky konania podľa zák. č. 87/1991 Zb. pre absenciu právomoci súdu vzhľadom na druh
pozemkov v čase ich prevodu na štát, na konanie a rozhodnutie vo veci v prvom stupni je príslušný
pozemkový úrad. Preto uznesením č. k. 11C 78/92 zo dňa 11.05.1993 konanie vo veci pred súdom
zastavil a vec postúpil na pokračovanie v konaní vecne a miestne príslušnému Pozemkovému úradu
Bratislava - mesto, pričom s poukazom na ust. § 104 ods. 1 O.s.p. vyslovil, že právne účinky spojené s

podaným návrhom na začatie konania podľa zák. č. 229/1991 Zb. zostali zachované.

Krajský súd v tejto súvislosti poukázal, na názor Ústavného súdu SR vyslovený napr. v náleze sp. zn.
III. ÚS 274/07 zo dňa 11.10.2007, v ktorom ústavný súd uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo
a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky

zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať
za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii
normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými
právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom
na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR)“.

Krajský súd zdôraznil, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každej súdom
prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a
netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to
môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy

prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým
demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký
imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve
rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu tiež vyplynulo, že úlohou súdu v podmienkach materiálneho
právnehoštátujenájsťtakériešenie,ktoréjevsúladesovšeobecnouideouspravodlivosti,resp.vsúlade
s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť,
že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnomtexte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať
právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa
zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu

chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto
interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Krajský súd preto po vyhodnotení okolností daného prípadu napriek explicitnému zadefinovaniu lehoty
na uplatnenie reštitučného nároku na orgáne v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. sa stotožnil s

právnym názorom odporcu a Slovenského pozemkového fondu že odporca bol v danom prípade viazaný
právnym názorom vysloveným v právoplatnom uznesení Obvodného súdu Bratislava IV. č. k. 11C 78/92
zo dňa 11.05.1993 a že právne účinky uplatneného návrhu boli zachované, čiže reštitučný nárok podľa
zák. č. 229/1991 Zb. je treba považovať za uplatnený riadne a včas.

Ohľadne námietky, že v reštitučnom konaní neboli preukázané podmienky predpokladané ust. § 6 ods.

1 písm. k) zákona pre úspešné uplatnenie reštitučného nároku, teda že k uzavretiu kúpnej zmluvy dňa
24.02.1971, došlo kumulatívne v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, sa krajský súd stotožnil
s vyhodnotením veci odporcom. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu v otázke účelu reštitučných
konaní. Ústavný súd SR ako aj NS SR opakovane vyslovili, že účelom reštitučného konania je napraviť
krivdy, ku ktorým dochádzalo vzhľadom na režim v rokoch 1948 - 1989, v ktorom sa porušovali ľudské

práva a zákony vlastného štátu (napríklad nález Ústavného súdu vo veci sp. zn. III.ÚS 127/2010 zo dňa
22.06.2010). S prihliadnutím na ústavnú požiadavku rešpektovania interpretácie reštitučných zákonov
s určitou veľkorysosťou pri dôslednej individualizácii každého prípadu sa krajský súd stotožnil s tým, že
D. J., ako žiadateľ - reštituent preukázal kumulatívne splnenie tak tiesne ako i nápadne nevýhodných
podmienok pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 24.2.1971.

Bolo vyhodnotené ako nesporné, že kúpna zmluva zo dňa 24.02.1971 nebola uzavretá dobrovoľne
z vlastného rozhodnutia, ale že tak žiadateľ a jeho rodina konali v reakcii na opakované vyhrážky
vyvlastnením za ešte nevýhodnejších podmienok, než stanovil samotný oceňovací predpis (vyhl. č.
47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve). Krajský súd prihliadol na to, že sa jednalo

o pozemky v najlepšej lokalite mesta Bratislava, u ktorých pri dobrovoľnom predaji by trhová cena
takýchtopozemkovbolanaúrovniniekoľkonásobnevyššejakojecenavyhlášková.Predajzacenupodľa
vyhlášky bolo v danom kontexte možné vyhodnotiť za predaj za nápadne nevýhodných podmienok.
I keď sama skutočnosť, že kúpna cena prevádzanej nehnuteľnosti bola určená orgánom štátu a nie
dohodnutá účastníkmi, sama o sebe nezakladala nevýhodnosť predmetného zmluvného vzťahu v takej

intenzite, ktorú by bolo možné považovať za nápadne nevýhodnú, v spojitosti s ostatnými okolnosťami
(lokalita, cena, strata prilepšenia si životných podmienok a prípadná možnosť dobrovoľného predaja)
mala znevýhodňujúci charakter v uvedenom zmluvnom vzťahu. Nevýhodnosť predaja nehnuteľností
bola takej intenzity, že ju bolo možno kvalifikovať ako nápadnú, nakoľko kúpna cena prevádzaných
nehnuteľností určená štátnym orgánom a nie dohodnutá účastníkmi kúpnej zmluvy bola taká, že si za ňu

predávajúci nemohol zabezpečiť nehnuteľnosť rovnakej hodnoty na uspokojenie potrieb rodiny. Predaj
za cenu podľa vyhlášky bolo v danom kontexte možné vyhodnotiť za predaj za nápadne nevýhodných
podmienok.

Krajský súd súhlasil s názorom odporcu, že vedomie nedostatku zákonnej ochrany vlastníckeho

práva žiadateľa v spojitosti so sústavnými návštevami zástupcov kupujúceho, sprevádzané nátlakom
a vyhrážkami, boli objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom, ktorý na pôvodného vlastníka doliehal
takýmspôsobomazávažnosťou,žehoobmedzildotejmieryvsloboderozhodovania,žeuzatvorilkúpnu
zmluvu, ktorú by za iného stavu neuzatvoril. Uvedeným považoval za preukázané splnenie podmienky
uzavretia kúpnej zmluvy v tiesni.

Krajský súd nestotožnil s námietkou chyby v označení povinnej osoby vo výrokovej časti rozhodnutia
ako „SR - Hlavné mesto SR Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava“ ako dôvodu na zrušenie
napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa jedná o zrejmú chybu v písaní, ktorú je možné vykonať
samostatnou opravou, teda nezakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre zmätočnosť.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a navrhol aby najvyšší súd rozhodnutie
Okresného úradu Bratislava, pozemkového a lesného odboru a rozhodnutie krajského súdu ako
nezákonné zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na opätovné rozhodnutie.V dôvodoch odvolania zhodne s odvolaním proti rozhodnutiu odporcu namietal, že nárok bol nutné
uplatniť na pozemkovom úrade v lehote do 31.12.1992. Krajský súd v Bratislave na strane 12 a 13

rozsudku sp. zn. 1S/143/2016 celú vec odôvodnil tým, že postup Obvodného súdu Bratislava IV bol
správny a to i v časti uvedenej v odôvodnení rozhodnutia, s čím navrhovateľ nesúhlasil.

Ďalej namietal, že v priebehu celého správneho konania a konania o návrhu na preskúmanie
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava neboli splnené požiadavky reštitučného zákona podľa § 6

ods. 1 písm. k) týkajúce sa preukázania uzatvorenia kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok. Krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s námietkou, že tieseň a nápadne nevýhodné
podmienky pri uzatvorení kúpnej zmluvy zo dňa 24.02.1971 neboli ničím preukázané a podložené,
boli prezentované len jednostranné verbálne vyjadrenia oprávnených osôb, krajský súd dôvodil len vo
všeobecnej rovine predložených rozhodnutí súdov. Vyslovený právny názor v rozsudku krajského súdu
bol nepreskúmateľný a vychádzal z nesprávneho posúdenia veci. Tvrdené súvisiace vyhrážky a ďalšie

skutočnosti neboli preukázané, nakoľko tvrdenie, že pozemky by boli vyvlastnené, ak by sa nepristúpilo
k ich predaju bola podmienka, ktorú stanovila vtedy platná právna úprava pre následný výkup pozemkov,
bez ktorej by sa nemohlo v tejto veci ďalej pokračovať.

Podľa navrhovateľa nesplnenie účelu výkupu nemalo vplyv na platnosť kúpnej zmluvy, ten by bol

podstatný pre konanie v prípade vyvlastnenia, nie výkupu. Predmetné pozemky boli zasiahnuté
výstavbou sídliska Záluhy II, nachádza sa na nich kosený trávnik, a aj keď sa javili ako voľné, tvoria
sídliskovú zeleň a nie sú vhodné pre poľnohospodárske využitie. Pre vydanie pozemkov nestačilo, že
pozemky neboli zastavané, ale mali sa vydávať pozemky vhodné pre poľnohospodársku výrobu, čo v
tomto prípade splnené nebolo. Priznanie vlastníckeho práva k pozemkom registra „C“ parc. č. XXX/XX,

parc. č. XXX/XX, parc. č. XXX/XX a ich vydanie nespĺňalo podmienky § 1 ods. 1 zákona.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že oprávnená osoba si v zákonnej lehote uplatnila
reštitučný nárok a vyzvala povinnú osobu - Generálny investor Bratislava dňa 17.1.1992 na vydanie
nehnuteľností, ale tento si uplatnila na Obvodnom súde Bratislava IV dňa 27.03.1992. Právny názor

vyslovený v uznesení Obvodného súdu Bratislava IV bol Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný
odbor viazaný a po postúpení veci pokračoval v konaní ako vecne a miestne príslušný správny orgán.
Magistrát hlavného mesta SR Bratislava ako odporca v konaní pred Obvodným súdom Bratislava
IV bol oprávnený v prípade nesúhlasu s právnymi závermi uvedenými v uznesení Obvodného súdu
Bratislava IV sp. zn 5C/107/1992 podať opravný prostriedok a namietať porušenie právnej zásady „lex

specialis derogat legi generali“. Svoj právny nárok v stanovenej lehote 15 dní odo dňa doručenia nevyužil
a rozhodnutie nadobudlo právne účinky 11.08.1993. Odporca považoval odvolanie navrhovateľa za
nedôvodné a navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako zákonný a vecne správny
potvrdil.

Podaním zo dňa 20.06.2018 sa k odvolaniu vyjadril účastník Slovenský pozemkový fond, podľa ktorého
nebolo dôvodné namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke preukázania tiesne a
nápadne nevýhodných podmienok, rovnako ako námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.
Navrhovateľom uvedený odvolací dôvod podľa neho neobstál, vzhľadom na skutočnosť, že v odvolaní
navrhovateľvôbecnevymedzil,včomspočívalonesprávneprávneposúdenievecisúdom.Účastníktrval

na svojej argumentácii obsiahnutej v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 31.05.2017. Nad rámec
tohto vyjadrenia doplnil, že navrhovateľ svojou interpretáciou reštitučného zákona výrazne obmedzil
splnenie jeho účelu a navrhovateľov výklad „ducha zákona“ nevyplýva zo žiadneho jeho ustanovenia.
Kritériom pri posudzovaní možnosti vydať pôvodný pozemok bola zastavanosť pozemku ktorá v tomto
prípade preukázaná nebola a nevyplýval ani z druhového označenia pozemku, evidovaného v katastri

nehnuteľností. Podmienkou pre vydanie nie je vhodnosť na poľnohospodársku výrobu, ale namieta
navrhovateľ, ale zákonná úprava stanovuje prípady, kedy je vydanie pozemku vylúčené, v danom
prípade to mal byť nedôvodne tvrdená zastavanosť pozemku.

K odvolaniu sa podaním zo dňa 09.07.2018 vyjadrili pribratí účastníci 2/ a 3/, právni nástupcovia D. J.

ktorí uviedli, že ich otec reštitučný nárok na vrátenie poľnohospodárskych pozemkov uplatnil včas, v
lehote podľa reštitučného zákona (t.j. do konca roka 1992). Obvodný súd Bratislava IV v odôvodnení
rozhodnutia konštatoval, že „Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pri
tom zachované“. Okolnosti za ktorých došlo k predaju pozemkov boli pre ich otca diskriminačné a konalv tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Zástupcovia kupujúcej organizácie vytvárali tlak aby sa
pozemky predali. Účastníci považovali podané odvolanie za nedôvodné a navrhli rozsudok krajského
súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 212 a nasl.), odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2 ) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo

povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byt' priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 0.s.p.).

Podľa § 2501 ods. 1, O.s.p. podľa ust. tejto hlavy (t. j. tretej hlavy piatej časti) sa postupuje v
prípadoch, ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným

rozhodnutiam správnych orgánov.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnený obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať' iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byt' v súlade s touto ústavou.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému

poľnohospodárskemu majetku, zákon sa vzťahuje na:
a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí a v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“),
b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti,
včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou
súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,
d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý

má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej
usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.

Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade a zároveň
vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní
od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., Pozemkový úrad rozhoduje o vlastníctve oprávnenej osoby k
nehnuteľnosti, na vydanie ktorej si uplatnili nárok, sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní
(zákon č. 71/1967 Zb. - správny poriadok).

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 229/1991 Zb., pozemky alebo ich časti nemožno vydať v prípade,
že:
a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania,
s výnimkou prípadov uvedených v § 8,

d/ pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný;

pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu pozemku.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže
oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne
osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak

dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo
zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred okresným úradom sa spravujú
všeobecnými predpismi o správnom konaní.

Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie

o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na
rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití
právnychpredpisov,nazákladektorýchrozhodovalaakosavyrovnalsnávrhmianámietkamiúčastníkov
konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy SR podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany ustanoví zákon.

Predmetom správneho súdnictva ako ústavne vyplýva z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, je ochrana
subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby pred neprimeranou, či svojvoľnou činnosťou verejnej

správy.

Predmetom odvolacieho konania bolo rozhodovanie o odvolaní navrhovateľa (povinnej osoby v konaní o
reštitučnom nároku priznanom podľa zák. č. 229/1991 Zb.) proti rozhodnutiu príslušného pozemkového
úradu, ktorý reštitučnému nároku vyhovel za neštandardných okolností uplatnenia nároku.

Žiadateľ D. J. podal dňa 27.3.1992 na Obvodnom súde Bratislava IV návrh žaloby na vydanie
nehnuteľnosti, pozemkov parc. č. XXXX a XXXX, vedené na PKV č. XXX nachádzajúce sa v k.ú. C. s
odkazom na úpravu zákona č. 87/1991 Zb. s tým, že uvedené nehnuteľnosti prešli na štát na základe
kúpnej zmluvy dňa 24.02.1971, v čase prevodu sa uvedené parcely nachádzali v poľnohospodárskom

pôdnom fonde. Zároveň preukázal, že vyzval povinnú osobu o vydanie predmetných nehnuteľností.
Obvodný súd Bratislava IV po tom ako začal vo veci meritórne konať uznesením č. k. 11S 78/92 zo dňa
11.05.1993 podľa § 104 ods. 1 O.s.p. konanie vo veci zastavil z dôvodu nedostatku právomoci a vec
po právoplatnosti uznesenia postúpil na ďalšie konanie a rozhodnutie Pozemkovému úradu Bratislava
ako orgánu príslušnému vo veci konať. Svoj postup odôvodnil tým, že v danej veci nehnuteľnosti v čase

prevodu vlastníctva na štát mali charakter poľnohospodárskej pôdy, preto v zmysle zákona č. 229/1991
Zb. je právomoc konať o vydaní nehnuteľnosti v prvom stupni daná pozemkovému úradu, nie súdu.
Zároveň súd vyslovil, že právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom
zachované.

Z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že povinnosťou príslušného pozemkového úradu, pri
rozhodovaní o reštitučných nárokoch je postupovať podľa jednotlivých ustanovení Správneho poriadku
a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 Správneho poriadku) vrátane
povinnosti postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, či inými osobami, ktorých sakonanie týka a týmto sú orgány verejnej správy okrem iného povinné poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Pozemkový úrad Bratislava - mesto, ktorému bola vec postúpená dňa 14.10.1993 túto zaevidoval s
pridelením protokolového čísla 352/93 a v konaní pokračoval s tým, že v otázke preukázania včasnosti
uplatnenia reštitučného nároku vychádzal z právneho názoru Okresného súdu Bratislava IV, proti
uzneseniu o postúpení veci nebolo podané odvolanie a postúpením veci ako aj právnym názorom o
zachovaní lehoty na uplatnenie nároku sa orgán verejnej správy cítil viazaný.

Ako bolo vyššieuvedené, je zákon č. 229/1991Zb. v § 13 ods. 1 definuje povinnosť a lehotu, v ktorej
je oprávnená osoba povinná uplatniť si právo na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 v spojení s §
9 ods. 1 a § 13 ods. 1 tohto zákona na pozemkovom úrade a pri súčasnej povinnosti vyzvať povinnú
osobu na vydanie nehnuteľností, pod následkom preklúzie nároku. V prejednávanej veci však došlo
k situácii, keď si oprávnená osoba (evidentne nedostatočne právne vzdelaná a nepoučená) uplatnila

reštitučný nárok, síce poukazujúci na právnu úpravu zákona č. 87/1991 Zb., na nepríslušnom orgáne
(obvodnom súde) v rámci lehoty stanovenej zákonom 229/1991 Zb. Nie jeho vinou došlo k situácii, že
otázkousprávnostiuplatnenianárokuaprávomocisúdusatentozaoberalažpouplynutílehotykončiacej
31.12.1992, dôsledkom čoho bolo, že oprávnená osoba, ani po tom, čo by sa bola dozvedela o potrebe
prekvalifikovania nároku, si objektívne nemohla uplatniť nárok včas na príslušnom pozemkovom úrade.

Zrejme aj z tohto dôvodu obvodný súd nielen postúpil vec príslušnému pozemkovému úradu ale zároveň
výslovne uviedol, že právne účinky uplatnenia nároku kvalifikovaného ako nárok podľa zák. č. 229/1991
Zb. zostávajú zachované.

Takýtopostupjesícevrozporesostriktnouprávnouúpravou§9a§13zákonač.229/1991Zb.,nadruhej

strane plne korešponduje s požiadavkou ústavnoprávne konformnej aplikácie zákona, prihliadajúcej na
účel reštitučného zákona a okolnosti prejednávanej veci. Odvolaciemu súdu, rovnako ako krajskému
súdu sa javí, že za daných okolností by mechanická aplikácia ustanovenia § 13 zákona 229/1991 Zb.
vedúca k záveru o preklúzii práva na vydanie nehnuteľnosti predstavovala hrubý zásah do ústavného
práva na ochranu majetku. Tento záver sa vzťahuje aj k vyhodnoteniu námietky porušenia základného

princípu „lex specialis derogat legi generali“. Zároveň treba dodať, že takýto spôsob aplikácie právnej
úpravypovažujeajodvolacísúdzasúladnýsjudikatúrouvšeobecnýchsúdovapredovšetkýmústavného
súdu SR týkajúcich sa uplatňovania reštitučných nárokov.

Pokiaľ sa týka námietky nepreukázania uzavretia zmluvy o prevode nehnuteľností v tiesni a za nápadne

nevýhodných podmienok, odvolací súd sa rovnako stotožňuje so záverom o jej nedôvodnosti, tak ako
to vyhodnotil krajský súd.

Za účelom preverovania, či došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok vykonal správny orgán dokazovanie listinnými dôkazmi, nariadením terénneho šetrenia

jednotlivých pozemkov dňa 26.11.2015, nariadením ústneho pojednávania uskutočnené dňa
12.05.2016, na ktorých bol vypočutý D. J., ktorý sa vyjadril k okolnostiam uzatvorenia kúpnej zmluvy
zo dňa 24.02.1971.

Otázkatiesnebolavsprávnomkonanívyhodnotenávnadväznostinaoprávnenouosoboupreukazované

okolnosti uzatvárania kúpnej zmluvy pod nátlakom resp. hrozbou vyvlastnenia a za ešte nevýhodnejších
podmienok, než stanovil oceňovací predpis. Správny orgán pritom zohľadnil okolnosti týkajúce
sa lokality, deklarovaného nezáujmu, ako aj nereálnosti predpokladu záujmu vlastníka odpredať
nehnuteľnosť za uvedených okolností. Krajský súd tohto vyhodnotenie považoval za relevantné aj
s prihliadnutím na všeobecnú vedomosť o spoločenskej situácii a postupoch, dôsledkom ktorých

bolo prijatie reštitučných zákonov a následná judikatúra súdov. Napriek spochybňovaniu dostatočnosti
zistenia podkladov pre tento záver navrhovateľom, nijakým spôsobom opodstatnenosť a správnosť
uvedeného posúdenia nespochybnil.

Ak právny úkon bol urobený v tiesni, čo bolo aj v danom prípade podľa najvyššieho súdu preukázané,

jeho následkom sú spravidla podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce kupujúceho.
Poškodenie predávajúceho pritom nemusí byť len priame, vyčísliteľné v peniazoch, ale aj nepriame,
pretože tieseň naňho pôsobí takým spôsobom a takou intenzitou, že sa zbavuje veci, ktorej by sa inak
nezbavil pre svoj vzťah k nej, vyplývajúci napríklad z toho, že pre neho a jeho blízkych predstavuje trvalúhodnotu, ktorú je veľmi ťažko nahradiť. Teda porovnanie iba ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť predala s
cenovým predpisom platným v čase prevodu nehnuteľnosti, nepostačuje spravidla pre záver o úrovni
výhodnosti alebo nevýhodnosti podmienok zmluvy.

Okrem zisťovania súladu ceny, za ktorú sa nehnuteľnosť odpredala, s cenou podľa cenového predpisu,
je potrebné zisťovať a prihliadnuť aj k ostatným okolnostiam a podmienkam prevodu, ako sú charakter
predávanej nehnuteľnosti, jej účelové využitie pre vlastníka a členov jeho rodiny a tiež posúdiť,
či by bez tiesne tejto nehnuteľnosti previedol odplatnou zmluvou za podmienok určených štátom.

Až vyhodnotením takto širšie chápaných podmienok je možné vyvodiť záver, či protihodnota, ktorú
predávajúci od štátu dostal, je adekvátna hodnote nehnuteľnosti.

V tejto súvislosti poukazuje Najvyšší súd SR na nález Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil, že tak
ako požiadavku „tiesne” treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných podmienok” posudzovať vždy v
konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Táto požiadavka môže byť splnená aj v

prípade, ak kúpna cena zodpovedá dobovým cenovým predpisom. (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
I. ÚS 154/08).

U odplatných zmlúv ide o nápadne nevýhodne podmienky vtedy, ak neboli plnenia vzájomne
ekvivalentné. Inou v tomto zmysle relevantnou skutočnosťou by mohli byť pre kúpnou zmluvou

dotknutú osobu značne nevýhodné zmluvné podmienky, súvisiace s predmetom plnenia, ktoré by ju vo
svojich dôsledkoch významne a zjavne znevýhodňovali v porovnaní s predzmluvným vzťahom, k čomu
nesporne došlo aj v danom prípade.

Pre záver o nevýhodnosti podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy je aj podľa odvolacieho súdu

preto podstatná skutočnosť, že kúpna cena prevádzanej nehnuteľnosti bola určená orgánom štátu
a nie dohodnutá účastníkmi zmluvného vzťahu. Uvedená skutočnosť síce sama o sebe nezakladala
nevýhodnosť predmetného zmluvného vzťahu takej intenzity, ktorú by bolo možné považovať za
nápadnú avšak v spojitosti s ostatnými okolnosťami mala znevýhodňujúci charakter v uvedenom
zmluvnom vzťahu. Hodnota nehnuteľnosti PK parcely č. XXXX o výmere 1676 m2 a XXXX o výmere 68

m2 vedených na PKV č. XXX k.ú. C. bola určená v zmysle vyhlášky č. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v
osobnom vlastníctve a náhradách pri vyvlastnení nehnuteľnosti, a to za 790 m2 po 15,- Kčs a za 954
m2 po 0,40 Kčs, čiže pozemok 12 948,00 Kčs. Skutočnosť, že za vyplatenú náhradu by si predávajúci
nemohol zabezpečiť nehnuteľnosť v rovnakej hodnote v tej istej lokalite, vedie k záveru o nápadne
nevýhodných podmienkach kúpnej zmluvy.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že nie je splnený účel zákona, lebo sa mali vydávať pozemky
vhodné pre poľnohospodársku výrobu, táto námietka nemá oporu v právnej úprave zákona č. 229/1991
Zb. V nadväznosti na opakované poukazy na skutočnosť, že vydané pozemky tvoria sídliskovú zeleň,
treba zdôrazniť, že otázkou umiestnenia predmetných pozemkov sa správny orgán dostatočne zaoberal

a z komplexnej súvisiacej dokumentácie nachádzajúcej sa v administratívnom spise je zrejmé, že nie
sú preukázané zákonné prekážky vydania týchto pozemkov, evidovaných v registri C-KN ako ostatné
plochy. V rámci zákonom daných možností je rozhodujúci záujem reštituentov a právo na odstránenie
historických krívd cestou uspokojenia reštitučných nárokov (III. ÚS 127/2010). Ďalšie využívanie či
nakladania s týmito pozemkami zo strany reštituentov bude samozrejme limitované platnými právnymi

predpismi.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie odporcu vzhľadom na jeho obsahové a formálne náležitosti bolo v súlade so zákonom,
námietky navrhovateľa neodôvodňujú jeho zrušenie a napadnuté rozhodnutie bolo potrebné podľa §

250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správne.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi nepriznal
ich náhradu, pretože nebol v tomto konaní úspešný a odporcovi z dôvodu, že podľa zákona na ich

náhradu nemá zákonný nárok. Taktiež nepriznal náhradu trov konania ani účastníkom konania 1/ 2/ 3/,
keďže v zásade im právna úprava neumožňuje priznať náhradu trov konania.Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.